Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2CoCsp/18/2023 z 22. 8. 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoCsp/18/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122206823
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8122206823.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov
senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Remedium Legal, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53
255 739, proti žalovanej X. O., rod. W., nar. XX.XX.XXXX, D. XXX, XX XXX D., o zaplatenie 10.000, - eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 20Csp/114/2022-84
zo dňa 03.februára 2023, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
I. Žalobu zamieta.
II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva a žalobca nemá právo na náhradu trov konania.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 9, § 565 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.10.2018 do 04.12.2018 (ďalej len ako „Občiansky
zákonník“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom v čase do 09.12.2021 (ďalej len ako „Zákon o bankách.“)
3. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil proti žalovanej
nárok na zaplatenie sumy 10.000 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že postupca na základe
Zmluvy o postúpení pohľadávok, uzatvorenej dňa 01.10.2021 medzi právnym predchodcom žalobcu 365
bank, a. s. (pôvodné obchodné meno Poštová banka, a. s.) a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu
pohľadávku voči žalovanej. Postupca uzatvoril so žalovanou dňa 10.10.2018 Zmluvu č. XXXXXXXXXX
(ďalej len „Zmluva“), ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov
(ďalej len „VOP“). Na základe Zmluvy poskytol postupca žalovanej peňažné prostriedky. Podmienky
čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení
zmluvných povinností, ako aj ďalšie náležitosti sú upravené v Zmluve vo VOP. Žalovaná aj napriek
opakovaným výzvam postupcu neplnila pohľadávku riadne a včas, čím došlo k porušeniu povinnosti
podľa Zmluvy, a tak postupca podaním zo dňa 12.11.2019 vyhlásil celý úver za splatný, pričom vyzval
žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala
sumu vo výške 13 605,75,- eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 10 865,13eur, z riadneho úroku
vo výške 2 704,62 eur a poplatkov vo výške 36 eur. Žalovaná suma predstavuje sumu vo výške 10
000 eur, pričom pozostáva z neuhradenej istiny úveru. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania počnúc
dňom 02.10.2021, t.j dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. Žalovaná sa k podanej
žalobe nevyjadrila.



4. Následne súd prvej inštancie výzvou adresovanou žalobcovi, zo dňa 15.12.2022, určil, aby žalobca
oznámil súdu akým spôsobom bola skúmaná schopnosť žalovanej splácať predmetný úver, a taktiež,
aby to náležitým spôsobom preukázal. Ďalej bol žalobca vyzvaný, aby predložil výzvu pred postúpením
pohľadávky, tak ako to predpokladá Zákon o bankách, a v neposlednom rade, aby oznámil pre
nezaplatenie, ktorej splátky došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti.
5. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 03.01.2023 okrem iného uviedol, že v posudzovanom prípade došlo v
súlade s ust. § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru
pre nesplnenie splátky splatnej dňa 20.10.2019. Zároveň žalobca uviedol, že jeho právny predchodca
dodržal všetky zákonné podmienky, vymedzené v dikcii ust. § 92.ods. 8 Zákona o bankách, pričom
poukazuje na to, že žalovaná sa nachádzala v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného
záväzku voči banke nepretržite, dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a taktiež právny predchodca žalobcu
si splnil aj ďalšiu povinnosť, ktorá mu vychádza zo zákonného znenia predmetného ustanovenia, a
to že opakovane vyzval žalovanú na úhradu omeškaných splátok. Žalobca má za to, že podmienky
uvedené v ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách boli v predmetnom konaní splnené, keďže výzvou zo dňa
12.11.2019 bola žalovaná vyzvaná na splnenie pohľadávky vo výške 11 2050,55 eur. Taktiež uviedol,
že z predloženej platobnej histórie nemožno mať pochybnosti o 90 dňovom nepretržitom omeškaní
žalovanej, pričom toto omeškanie trvalo aj po odoslaní výzvy na úhradu.
6. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pričom
vzhľadom na jej nedostatok žalobu ako nedôvodnú zamietol. Pri svojom zistení vychádzal najmä zo
záveru, že Zmluva o postúpení pohľadávky uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom
je neplatná pričom v tomto kontexte poukazuje na znenie ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách keď uvádza,
že postupca neplatne zosplatnil predmetný úver, a teda 365.bank, a.s. v predmetnom konaní postúpila
žalobcovi tzv. živý úver. Súd prvej inštancie v tomto prípade nepopieral možnosť postúpenia aj časti
peňažného záväzku, avšak v predmetnom konaní došlo k postúpeniu celej zosplatnenej pohľadávky,
pričom neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru žalovanej spôsobila, že pohľadávka vo výške
v akej bola postupovaná na žalobcu postúpená byť nemohla, keďže konečná splatnosť spotrebiteľského
úveru by nastala až 20.10.2026. Vychádzal najmä z toho, že predmetný právny vzťah založený medzi
stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, a tak sa naň budú vzťahovať normy spotrebiteľského práva.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na zákonnú dikciu § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktorý
hovorí o tom, že ak sa jedná o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže
dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 Občianskeho zákonníka len po splnení zákonných podmienok
obsiahnutých v predmetnom ustanovení. Postupca tak mohol pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti pohľadávky najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky pričom
súčasne bolo potrebné upozorniť spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že postupca listom zo dňa 16.10.2019
žalovanú upozornil, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 644 eur a v prípade, ak nedôjde
k jej úhrade do 15 kalendárnych dní banka bude oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky.
Následne banka listom zo dňa 12.11.2009 pristúpila k uplatneniu tohto práva a vyhlásila mimoriadnu
splatnosť úveru ku tomu istému dňu. Avšak súd poukazuje najmä na skutočnosť, že z predmetných listín
nie je možné zistiť pre ktorú splátku došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti. Z predmetnej Zmluvy o
úvere vyplýva, že splatnosť jednotlivých splátok bola dohodnutá k 20 dňu v mesiaci, a teda pokiaľ veriteľ
spoplatnil úver k 12.11.2019, pri splnení dikcie ust. § 53 ods. 9 mohol pristúpiť k spoplatneniu úveru
pre nezaplatenie splátky splatnej k 20.07.2019, keďže od tohto obdobia by trojmesačná lehota uplynula
k 20.10.2019 a k 12.11.2019 by teda mohol pristúpiť k predčasnému spoplatneniu úveru. Súd prvej
inštancie uvádza, že postupca svoje právo uplatnil pre nezaplatenie splátky splatnej ku dňu 20.10.2019,
a tak nemohla byť splnená zákonná dikcia vyplývajúca z ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie preto konštatoval, že došlo k neplatnému zosplatneniu, a vyhláseniu tak mimoriadnej
splatnosti úveru, pričom dôsledkom vyhlásenia predčasnej splatnosti v zmysle ust. § 39 Občianskeho
zákonníka je neplatnosť právneho úkonu.
7. V závere rozhodnutia súd prvej inštancie konštatuje, že za ďalší dôvod neplatnosti Zmluvy o postúpení
pohľadávky možno považovať skutočnosť, že žalobca nepreukázal v predmetnom konaní, že zo strany
jeho právneho predchodcu došlo k splneniu aj druhej požiadavky pre postúpenie pohľadávky obsiahnutej
v § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a to v podobe písomnej výzvy žalovanej pred postúpením pohľadávky.
Súd prvej inštancie uviedol, že za takúto výzvu nemožno považovať upozornenie zo dňa 16.10.2019,
keďže táto výzva je predpokladom k uplatneniu práva v zmysle § 53 ods.9 a § 565 Občianskeho
zákonníka. Zdôraznil, že sa jedná o dva odlišné inštitúty, ktoré sledujú iné ratio legis a preto ich nie je
možné stotožňovať. Taktiež uviedol, že za výzvu v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je možné
považovať ani písomnosť zo dňa 12.11.2019, ktorou oznamuje, že pristúpil k vyhláseniu predčasnej



splatnosti úveru. Následne pripomína že výzva v zmysle predmetného Zákona o Bankách je faktickým
úkonom a nevyhnutnou podmienkou k tomu aby došlo k postúpeniu pohľadávky v zmysle ust. § 92 ods.
8. V prípade, že táto výzva nebola vykonaná a taktiež doručená žalovanej, nemôže byť platná ani Zmluva
o postúpení pohľadávky, z ktorej vyvodzuje žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v danom prípade.
8. O trovách strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v zmysle ktorého žalovanej nárok náhradu
trov konania nepriznal nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila a žalobca ako neúspešná strana
nemá právo na náhradu trov konania.

9. Proti rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca v súlade
s § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil alebo
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal náhradu
trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia. Uviedol, že súd prvej inštancie v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR posudzoval platnosť zosplatnenia, keď túto
platnosť posudzoval na základe vyhodnotenia právneho posúdenia veci jednou zo strán sporu. V tomto
kontexte poukazuje najmä na to, že strany sporu sú povinné uviesť len skutkové tvrdenia, pričom právne
posúdenie je už výhradne vecou súdu. Žalobca má za to, že vyriešenie a posúdenie pre nesplnenie
ktorej zo splátok sa stal dlh splatným pri využití práva podľa ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565
Občianskeho zákonníka je výhradne otázkou právnou, a preto vyjadrenie právneho názoru strany
nemožno považovať za určenie skutkového stavu ako podľa názoru žalobcu nesprávne konštatoval
v predmetnom konaní súd prvej inštancie. Zároveň v odvolaní poukazuje na fakt, že strany sporu
majú povinnosť uviesť skutkové tvrdenia, avšak právne posúdenie je vecou súdu. Ďalej uvádza že v
danom prípade skutkovo opísal, že dlžníci boli viac ako tri mesiace v omeškaní so splácaním splátok,
a zároveň boli v lehote nie kratšej ako 15 dní upozornení na uplatnenie práva podľa § 53 ods. 8
a § 565 Občianskeho zákonníka, pričom ich platobná disciplína ani takýmto upozornením obnovená
nebola. Taktiež dodáva, že v tejto súvislosti vyslovil aj svoj právny názor, že prihliadnuc k druhej
vete § 565 Občianskeho zákonníka došlo k uplatneniu tohto práva v dôsledku nezaplatenia splátky,
ktorá bezprostredne predchádzala uplatneniu tohto práva. Súd prvej inštancie však tento právny záver
žalobcu považoval za nesprávny a nevenoval sa právnemu posúdeniu veci. Žalobca považuje právny
názor súdu prezentovaný v odôvodnení rozhodnutia za šikanózny, a to najmä z dôvodu, že súd na
základe právneho názoru žalobcu ohľadom uvedenia splátky pre ktorej nesplnenie došlo k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti vyhodnotil tento právny úkon za neplatný. Vzhľadom na vyššie uvedené má
žalobca za to, že uviedol skutkové tvrdenia a predložil dôkazy na základe ktorých bolo možné vykonať
právne posúdenie súdom, a preto bolo povinnosťou súdu posúdiť pre ktorú splátku nastalo zosplatnenie
úveru, a v prípade ak by dospel k zisteniu, že žalobca túto splátku nesprávne uviedol, mal skúmať
či na základe predložených dôkazov bolo možné poúdiť zosplatnenie inak ako to uvádza žalobca.
Taktiež sa žalobca nestotožňuje s právnym názorom súdu, že výzva zo dňa 16.10.2019 a výzva zo
dňa 12.11.2019 nespĺňajú kvalifikované podmienky výzvy v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.
Poukázaním na zákonné znenie predmetného paragrafu a na opis zákonných podmienok vyjadrených
v predmetnom ustanovení má žalobca za to, že prvoinštančný súd vedome dotvára v rozpore s vôľou
zákonodarcu podmienky platnosti právnych úkonov, keďže jednak popiera možnosť veriteľa spísať do
jednej listiny viacero právnych úkonov, a zároveň určuje aj povinný obsah úkonu, ktorý nevyplýva z
právneho predpisu, čím dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
10. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

11. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu
prvej inštancie znemožňujúceho strane aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, nesprávnym
skutkovým zisteniam, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov a nesprávnym právnym
posúdením, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení



rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS 78/05).

13. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

14. Podľa § 52 ods. 1 a podľa ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.10.2018
do 04.12.2018, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.

15. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od
omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

16. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

17. Vo vzťahu k námietke, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci odvolací súd zdôrazňuje, že pod právnym posúdením treba rozumieť činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových tvrdení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis použil,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne závery (viď
napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. Cdo 7/2010). Odvolací súd ma teda za to, že táto odvolacia námietka
naplnená nebola.

18. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, ktorý vyhlásil mimoriadne
zosplatnenie predmetného úveru za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka,
pričom následkom neplatnosti tohto právneho úkonu bola aj neplatnosť Zmluvy o postúpení pohľadávky.
Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s rozhodovacou praxou
Najvyššieho súdu SR keď platnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti posudzoval len na základe
skutkových tvrdení žalobcu. V predmetnom konaní právny predchodca žalobcu ako vyplýva z
predloženého súdneho spisu vo výzvach adresovaných žalovanej neuviedol vo vzťahu k akej splátke,
s ktorou je žalovaná v omeškaní uplatňuje právo podľa §52 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka.
Následne, až po výzve súdu bolo žalobcom určené, že jeho právny predchodca predmetný úver
zosplatnil pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.10.2019. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že
ak právny predchodca žalobcu zosplatnil úver výzvou zo dňa 12.11.2019 k tomu istému dňu, mohol tak
urobiť pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.07.2019. Ako však z vyjadrení žalobcu vyplýva, 365.
bank, a.s., tak urobila pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.10.2019. V tomto prípade tak nebola
dodržaná dikcia § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, a tak ako súd prvej inštancie
správne posúdil, možno tento právny úkon označiť ako neplatný. V súvislosti s postúpením tzv. živého
úveru je potrebné dať do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/234/2018 zo dňa
16.07.2019 , ktorý v rámci svojho rozsudku hovorí o tom, že je „absolútne nemysliteľné a nelogické a v
konečnom dôsledku priečiace sa Zakone o bankách, ak by banky postupovali „živé úvery“ na akýkoľvek
iný subjekt, ktorý nespadá v zmysle predmetného zákona pod dohľad Národnej banky Slovenskej.“ (ďalej
len ako „NBS“)

19. K námietkam nesprávneho skutkového zistenia odvolací súd konštatuje, že v konaní pred súdom
prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie v
predmetnej sporovej veci. Dokazovanie je potrebné vnímať ako procesný postup, ktorý smeruje k



vytvoreniu skutkových poznatkov potrebných pre rozhodnutie vo veci samej. Odvolací súd zároveň
zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných
prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania možno vzhliadať najmä v
získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a
z ktorého potom vychádza, a na ktorý následne aplikuje konkrétnu právnu normu. Zistenie skutkového
stavu, ktorý je objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového
konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový
stav je významný predovšetkým aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení účastníkov a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporom konaní (primerane
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Po oboznámení sa s predloženým spisovým
materiálom má odvolací súd za to, že táto odvolacia námietka nebola naplnená, keďže súd prvej
inštancie dospel k správnym skutkovým záverom na základe ním vykonaného hodnotenia dôkazov.

20. Z obsahu spisu je zrejmé, že právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili dňa 10.10.2018
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej 365 bank, a.s. ako právny predchodca žalobcu
poskytla žalovanej a N., ktorý v rámci predmetnej Zmluvy vystupoval ako spoludlžník bezúčelový úver
vo výške 11.500 eur. Predmetný úver sa zaviazali splácať v 96 pravidelných mesačných splátkach po
154,25 eur, pri RPMN 6,70%, ročnej úrokovej sadzbe 6,50% a priemernej RPMN 8,87%. Konečná
splatnosť spotrebiteľského úveru bola určená na 20.10.2026. Z dôvodu omeškania s plnením splátok
pristúpil právny predchodca žalobcu k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 12.11.2019.
Následne, došlo k uzatvoreniu Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 01.10.2021, ktorú uzatvoril právny
predchodca žalobcu a žalobca, pričom z prílohy k tejto Zmluve možno vidieť, že 365 bank, a.s. postúpila
pohľadávku vo výške 13.605,75,-eur.

21. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah medzi
stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským, ktorý sa nachádza v režime spotrebiteľského práva. Pri
uzatváraní Zmluvy zo dňa 10.10.2018 vystupoval právny predchodca žalobcu ako dodávateľ, ktorý konal
v rámci svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti, pričom žalovaná vystupovala v postavení
spotrebiteľa, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. a tak sa na tento právny vzťah budú aplikovať právne normy
spotrebiteľského práva. Zároveň odvolací súd považuje za dôležité poukázať na skutočnosť, že súd prvej
inštancie na základe vykonaných dôkazov správne rozhodol o neplatnosti v zmysle §39 Občianskeho
zákonníka Zmluvy o postúpení pohľadávky, na základe ktorej žalobca vyvodzoval svoju aktívnu vecnú
legitimáciu. V tomto kontexte poukazuje odvolací súd na ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách predstavuje
lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktoré upravuje špeciálne podmienky za splnenia
ktorých možno pohľadávku platne postúpiť. Pohľadávka v zmysle zákonného znenia tohto ust. musí
byť splatná, a to až po predchádzajúcej písomnej výzve, a kumulatívne musí byť splnené, že dlžník sa
nachádza v omeškaní so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
Odvolací súd má za to, že v predmetnom konaní neboli splnené podmienky na postúpenie pohľadávky
bez súhlasu žalovaného na tretiu osoba, ktorá nie je bankou, V tomto zmysle možno poukázať na
rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/490/2016 zo dňa 29.11.2016, ktorý vo svojom rozhodnutí
uvádza, že „splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje
z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom (mimo banky) už nie je zachovaná možnosť
dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.“ Odvolací súd sa tak stotožňuje s konštatovaním súdu
prvej inštancie, keď uvádza, že za výzvu v zmysle ust. § 92 ods, 8 Zákona o bankách nemožno
považovať výzvu adresovanú žalovanej zo dňa 12.11.2019, v ktorej sa nespomína možný postup podľa
spomínaného ustanovenia, pričom oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti právny predchodca
žalobcu vyhlasuje predčasnú splatnosť. To napokon potvrdzuje aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí
sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.apríla.2018, keď sa zaoberal platnosťou alebo neplatnosťou právneho
úkonu postúpenia pohľadávky so zdôraznením povinnosti splnenia predpokladov určených § 92 ods.
8, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky a v prípade ich nedodržania hrozí sankcia
absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. K tomu uviedol, že rozhodujúcou okolnosťou v
danom konaní bolo to, že sa jednalo o spotrebiteľský spor, pričom v súvislosti s poukazom na podmienky
uvedené v § 92 ods. 8 Zákona o bankách uviedol, že sa jedná o špeciálne podmienky, ktoré musia byť
splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu osobu, nakoľko predmetný zákon
je špeciálnym zákonom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku.



22. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že porušením práva na
spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces.
O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b)
C.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne
záväznými právnymi predpismi a týmto postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva. Odvolací súd má za to, že v predmetnom konaní nedošlo k naplneniu tohto odvolacieho
dôvodu, keďže konanie súdu prvej inštancie smerovalo k objasneniu podstaty a zmyslu podmienok
vyjadrených v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Súd prvej inštancie nedotváral podmienky za ktorých
možno určiť platnosť právnych úkonov, ako to namietal žalobca v odvolaní, ale poukázal na potrebu
kumulatívneho naplnenia podmienok na základe, ktorých mohol právny predchodca žalobcu pristúpiť
k postúpeniu predmetnej pohľadávky.

23. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania,
ktorý odvolací súd, postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil

24. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdzuje.

25. O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej
v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).