Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach KE-2Sa/14/2023 7023200286 06. 06. 2023 JUDr. Tatiana Sabadošová ECLI:SK:KSKE:2023:7023200286.1
Rozhodnutie Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tatianou Sabadošovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Eritrejský štát, bez cestovných dokladov a dokladov o totožnosti, t.č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka PZ Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Prešov, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-97-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023, takto rozhodol: I. U r č u j e , že rozhodnutie žalovaného Mobilná jednotka PZ Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Prešov č. PPZ-HCP-PO5-97-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023, ktorým bolo žalobcovi predĺžené zaistenie A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Eritrejský štát, bez cestovných dokladov a dokladov o totožnosti, bolo nezákonné. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO5-97-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023 predĺžil zaistenie účastníka konania (žalobcu) podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 30.05.2023, pričom ho ponechal umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Lehota predĺženého zaistenia začala podľa tohto rozhodnutia plynúť dňom nasledujúcim po poslednom dni pôvodnej lehoty zaistenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tomuto predĺženiu zaistenia predchádzalo zaistenie žalobcu rozhodnutím žalovaného zo dňa 01.03.2023, č. PPZ-HCP-P05-97-012/2023-AV, podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu ak existuje značné riziko jeho úteku ) s určenou lehotou zaistenia do 12.04.2023 a predĺženie zaistenia rozhodnutím žalovaného zo dňa 12.04.2023, č. PPZ-HCP-P05-97-025/2023-AV podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov s určenou lehotou do 01.05.2023. 2. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že konanie vo veci zaistenia bolo začaté z dôvodu, že účastník konania (žalobca) je žiadateľom o azyl v Rumunskej republike, keďže z informačného systému MIGRA, výstup z EURODAC lustráciou odtlačkov prstov bolo zistené, že je subjektom dublinského konania. V uvedenom systéme má záznam o azylovom konaní a to v Rumunskej republike. Z uvedeného dôvodu túto skutočnosť žalovaný oznámil dňa 02.03.2023 Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko"), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu účastníka konania (žalobcu) na územie iného členského štátu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie"). Na základe tejto skutočnosti začalo Dublinské
stredisko konanie o návrat účastníka konania (žalobcu) na územie iného členského štátu žiadosťou o prevzatie naspäť dňa 02.03.2023 pod číslom MU-DS-139/2023-DŽ. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia správny orgán zistil, že Rumunská republika akceptovala žiadosť o prevzatie naspäť účastníka konania (žalobcu), čo bolo vyznačené akceptáciou dňa 20.03.2023 v Informačnom systéme MIGRA v časti Dublinské konanie. Dňa 28.03.2023 bolo Dublinským strediskom vydané rozhodnutie o odovzdaní účastníka konania (žalobcu) na územie Rumunskej republiky pod č. MÚ-DS-139/2023-DŽ, ktoré bolo účastníkovi konania (žalobcovi) vyhlásené dňa 28.03.2023. Žalovaný zároveň konštatoval, že rozhodnutie Dublinského strediska nadobudlo právoplatnosť dňa 28.03.2023 a je vykonateľné 19.04.2023 a nemožno voči nemu podať rozklad, ale je možné podať správnu žalobu v zmysle § 211 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „správny súdny poriadok“) do 20 dní od jeho doručenia. Žalovaný ďalej v napadnutom rozhodnutí poukázal na existenciu rozsudku Súdneho dvora z 13. septembra 2017 „C-60/16, Mohammad Khir Amayry proti Migrationsverket, z ktorého vyplýva právny názor, že Článok 28 ods. 3 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že lehota šesť týždňov, po uplynutí ktorej už nemôže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený, je počítaná od okamihu keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania zavedený týmto ustanovením, sa uplatní aj vtedy, keď dotknutá osoba výslovne o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní nepožiadala. Z tohto dôvodu preto podľa názoru žalovaného bol posledným termínom na podanie správnej žaloby spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku dňa 18.04.2023 a dňom 19.04.2023 sa rozhodnutie stalo vykonateľným. Do uvedeného dátumu nebolo možné zrealizovať odsun účastníka konania bez toho, aby mu bolo odopreté podanie návrhu na priznanie odkladného účinku spolu so správnou žalobou. Z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-97-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023 tiež vyplýva, že dňa 04.04.2023 bola z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce doručená žiadosť o zaujatie stanoviska, v ktorej bola oznámená skutočnosť, že účastník konania je zaradený do zoznamu plánovanej realizácie dublinského transferu do Rumunskej republiky v súčinnosti s leteckým útvarom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorá je naplánovaná v mesiacoch apríl a máj 2023. Dňa 18.04.2023 bola e-mailom do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce z ÚHCP PPZ Bratislava doručená informácia o neakceptovaní termínu skupinového transferu 10 dublinských žiadateľov v Rumunsku na deň 26.04.2023, z tohto dôvodu sa tento termín dublinského transferu zrušil. Ďalšia plánovaná realizácia dublinských transferov do Rumunskej republiky bude desať osôb 10.05.2023, desať osôb 24.05.2023 a ostatní traja bude dublinský transfer plánovaný postupne prostredníctvom komerčných letov. Dĺžku doby zaistenia stanovil žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO5-97-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023 v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle článku 28 Dublinského nariadenia do 30.05.2023, pričom táto doba bola potrebná k zrealizovaniu konania v zmysle Dublinského nariadenia, ktoré v súčasnej dobe už prebieha a vykonávajú sa úkony k jeho realizácii. Žalovaný dôvodí, že toto konanie trvá určitú dobu a zabezpečuje ho administratívne iný orgán, ktorý už organizuje odsuny v súčinnosti s leteckým útvarom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Podľa žalovaného je preto bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že Dublinské nariadenie definuje lehoty zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu štátneho príslušníka tretej krajiny v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou (obsiahnutou v § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov) striktnejšie, avšak predpokladá aj prípadné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní v spojení s odkladom výkonu takého rozhodnutia (čl. 27 ods. 3 písm. c/ a čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia). Žalovaný sa domnieva, že predĺženie zaistenia účastníka konania (žalobcu) je účelné a efektívne, aj z dôvodu, že u neho existuje značné riziko úteku, vyplývajúc z toho, že požiadal o azyl v členskom štáte, kde nezotrval, kým sa rozhodne o jeho žiadosti ale vycestoval z tejto krajiny bez oprávnenia a potrebných dokladov. Nepredĺžením zaistenia a prepustením účastníka konania (žalobcu) zo zaistenia by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii žalovaného a preto je potrebné mať účastníka konania (žalobcu) k dispozícii počas procesu jeho návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Žalovaný argumentuje, že účastník konania (žalobca) nemá pri sebe žiadne doklady totožnosti, žiadne finančné prostriedky a nedokázal by sa sám vrátiť na územie Rumunskej republiky, čo ani nemal v úmysle, keďže nezotrval na území Rumunskej republiky kým sa rozhodne o jeho žiadosti. S ohľadom na existenciu značného rizika úteku účastníka konania (žalobcu), ale aj vzhľadom na absenciu možnosti ubytovania na území Slovenskej republiky a nedostatočné finančné prostriedky, žalovaný aplikáciu alternatív zaistenia podľa ust. § 89 ods. 1, písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov vylúčil. Žalovaný tiež podotkol, že podľa jeho poznatkov, presnú dĺžku doby nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Z tohto dôvodu dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov medzi, ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a zodpovednými členskými štátmi ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne
dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodne dohody, ktorých sú obe krajiny signátormi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť. 3. Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-97-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023 napadol žalobca správnou žalobou zo dňa 19.05.2023, ktorú postupom podľa ust. § 225 ods. 3 Správneho súdneho poriadku doručil žalovanému v zákonnej lehote dňa 22.05.2023. Žalobca namietal, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Citoval článok 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublin III) a na tento nadviazal názorom, že zaistenie žalobcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a v rozpore s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Poukázal na to, že Rumunsko akceptovalo prevzatie žalobcu dňa 20.03.2023 a v tento deň zároveň začala plynúť 6- týždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, ktorá uplynula dňa 01.05.2023, pričom túto lehotu nebolo možné predĺžiť. V zmysle zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. V zmysle Správneho súdneho poriadku môže žalobca spolu so správnou žalobou požiadať súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. O priznaní odkladného účinku rozhodne súd iba na žiadosť žalobcu, a to do 15 dní. Žalobca dôvodí, že nepodal správnu žalobu proti rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do Rumunska, teda ani nežiadal o priznanie odkladného účinku. Tieto skutočnosti si žalovaný mal možnosť overiť prostredníctvom Dublinského strediska, IS Migra, či dožiadaním Krajského súdu v Košiciach. Nakoľko v predmetnej právnej veci nedošlo k odkladnému účinku rozhodnutiu o odovzdaní, žalobca je presvedčený, že 6-týždňová lehota v zmysle Dublinského nariadenia III začala jednoznačne začala plynúť od akceptácie a uplynula najneskôr dňa 01.05.2023. Druhú časť vety „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3" nie je možné na danú vec podľa názoru žalobcu aplikovať. V súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia žalobcu, žalovaný síce pri jej stanovení vychádzal zo správnych ustanovení príslušného právneho predpisu, nariadenia Dublin III, no podľa žalobcu ich nesprávne aplikoval. Podľa mienky žalobcu od akceptácie prijatia späť dožiadaným členským štátom môže jeho zaistenie trvať už iba 6 týždňov. Žalobca vyjadril názor, že jeho držanie v zaistení za účelom prípravy alebo výkonu dublinského návratu po dni 01.05.2023 je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Postup a rozhodnutie žalovaného je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Na základe prednesenej argumentácie žalobca správnemu súdu navrhol, aby tento rozsudkom zrušil Rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-P05-99-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023 a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. V prípade, že v čase rozhodovania súdu už dôjde k uplynutiu lehoty zaistenia stanovenej na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného, žalobca navrhol, aby správny súd v zmysle § 230 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku určil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné. Žalobca si zároveň uplatnil náhradu trov konania. 4. Vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.05.2023 žalovaný uviedol rovnaké skutočnosti ako v napadnutom rozhodnutí a doplnil, že posledný termín na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní žalobcu na územie Rumunska, spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku bol dňa 18.04.2023 a dňom 19.04.2023 sa rozhodnutie stalo vykonateľným. Do uvedeného dátumu nie je možné zrealizovať odsun žalobcu bez toho, aby mu bolo odopreté podanie návrhu na priznanie odkladného účinku spolu so správnou žalobou. A. C. stredisko, ako jediná inštitúcia kompetentná na konanie v zmysle Dublinského nariadenia nezrealizuje odsun štátneho príslušníka tretej krajiny, kým neuplynie lehota 20 dní od vyhlásenia rozhodnutia. K námietke týkajúcej sa dĺžky zaistenia žalobcu žalovaný uviedol, že tento bol v zaistení od 01.03.2023 a zaistenie mu bolo predĺžené do 30.05.2023 a teda žalovaný neporušil v dĺžke doby zaistenia ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Podľa názoru žalovaného, žalobca nebol zaistený podľa článku 28 Dublinského nariadenia, ale podľa § 88 ods. 1, písm. c) zákona o pobyte cudzincov a aj rozhodnutie o predĺžení zaistenia bolo v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, kde je uvedené, že „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.“ Nepredlžením zaistenia by podľa žalovaného hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii žalovaného a preto je potrebné mať žalobcu k dispozícii počas procesu návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Istou identifikáciou je, že ak už má štátny príslušník tretej krajiny záznam v systéme EURODAC, t.j. už ušiel z iného členského štátu, kde požiadal o azyl, môže sa to chápať ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Žalovaný nevie ovplyvniť dĺžku doby trvania jednotlivých úkonov, ktoré zabezpečuje
Dublinské stredisko a môže predĺžením zaistenia iba zabezpečiť aby bol žalobca k dispozícii a bolo zabránené jeho ďalšej nelegálnej migrácii a porušovaniu zákonov jednotlivých štátov, na ktorých územie vstupoval bez potrebných dokladov za účelom dostať sa do svojej cieľovej krajiny. Nezaistením žalobcu, nepredĺžením zaistenia a prepustením žalobcu zo zaistenia hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní, ktoré nie je v kompetencii žalovaného a preto bolo potrebné mať žalobcu k dispozícii počas procesu jeho návratu v zmysle Dublinského nariadenia. Žalovaný dopĺňa, že žalobca sa nechce vrátiť do krajiny, kde požiadal o medzinárodnú ochranu ale pokračovať do svojej cieľovej krajiny, ktorou je Švajčiarsko. Je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jeho prevozu a bude sa ukrývať. V závere svojho vyjadrenia žalovaný informoval správny súd, že žalobca je na zozname dublinského transferu, ktorý je naplánovaný na deň 07.06.2023. 5. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil súd na deň 06.06.2023 pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žalobca ani jeho zvolený zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnili už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Na pojednávaní sa osobne zúčastnil zástupca žalovaného. Zástupca žalovaného na pojednávaní navrhol, aby súd zamietol správnu žalobu a zotrval na záveroch, na ktorých bolo založené preskúmavané rozhodnutie. 6. Správna žaloba bola doručená spolu s vyjadrením k nej dňa 26.5.2023 na Krajský súd v Košiciach, avšak s účinnosťou od 01.06.2023 je podľa § 17 písm. b/ Správneho súdneho poriadku, na konanie o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia pre územné obvody Banskobystrického kraja, Košického kraja, Prešovského kraja a Žilinského kraja, kauzálne príslušný Správny súd v Košiciach, ktorý zároveň týmto dňom (01.06.2023) začal svoju činnosť. Ku dňu 01.06.2023 došlo k prechodu výkonu súdnictva z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, vrátane predmetne veci. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného o predĺžení zaistenia žalobcu zo dňa 27.4.2023, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom podľa § 134 ods. 2, písm. e/ a § 206 ods. 3 a 6 Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná pokiaľ ide o návrh žalobcu týkajúci sa toho, že preskúmavané rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO5-97-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023 je nezákonné (postupom podľa ust. § 230 ods. 1, písm. d/ Správneho súdneho poriadku). 7. Predmetom prieskumu v tomto súdnom preskúmavacom konaní je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-97-032/2023-AV zo dňa 27.04.2023, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil zaistenie žalobcu na čas nevyhnutne potrebný najviac do 30.05.2023 na základe právoplatných rozhodnutí o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu podľa osobitného predpisu. 8. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, pre účely tohto zákona štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 9. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkon jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 10. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013). 11. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 12. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. 13. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 14. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom : zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 15. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť. 16. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne. 17. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod. 18. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. 19. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 20. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. 21. Podľa § 46a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov, na konanie o odovzdaní cudzinca, ktorý má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, do iného štátu príslušného na konanie o udelenie azylu podľa osobitného predpisu (ďalej len „konanie o odovzdaní do iného štátu“), je príslušné ministerstvo; konanie sa začína na podnet ministerstva.
22. Podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo rozhodne o odovzdaní do iného štátu, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu; ministerstvo vo výroku rozhodnutia uvedie aj štát, do ktorého bude cudzinec odovzdaný. 23. Podľa § 46c zákona o azyle, podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok. 24. Podľa § 211 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia. 25. Podľa § 213 ods. 2 zákona o azyle, ak osobitný predpis ustanovuje, že podanie správnej žaloby nemá odkladný účinok, správny súd môže na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného odkladný účinok uznesením priznať. Návrh na priznanie odkladného účinku sa podáva spolu so správnou žalobou. Na rozhodovanie správneho súdu o odkladnom účinku sa primerane použijú ustanovenia § 185 až 189. Správny súd rozhodne o návrhu na priznanie odkladného účinku do 15 dní od jeho podania. 26. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 27. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 29. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 30. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, ako aj z obsahu predloženého administratívneho spisu nesporne vyplýva, že dňa 20.03.2023 bola akceptovaná žiadosť o prevzatie naspäť žalobcu Rumunskou republikou a dňa 28.03.2023 bolo Dublinským strediskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vydané rozhodnutie o odovzdaní účastníka konania - žalobcu na územie Rumunska ( pod č. MÚ-DS-139/2023-DŽ), ktoré bolo vyhlásené 28.03.2023, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 28.03.2023 a vykonateľnosť 19.04.2023. 31. Správny súd zdôrazňuje, že predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkon podľa osobitného predpisu, ktorým je v danom prípade Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.06.2013). 32. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov (EURODAC) zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III. Súd má za to, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom, vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť. 33. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole, sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu Únie bez príslušných oprávnení. 34. Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1Sza/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013). 35. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia III, správny súd poukazuje na skutočnosť, na ktorú upriamil pozornosť aj Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16. Aj keď rozhodnutie Súdneho dvora reagovalo na vnútroštátnu právnu úpravu vo Švédskom kráľovstve, v odôvodnení daného rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že v prípade výkladu daného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní. 36. V zmysle zákona o azyle proti rozhodnutiu Dublinského strediska, vydaného žalobcovi, podľa § 46a ods. 4 o jeho odovzdaní do iného členského štátu, t.j. Rumunskej republiky, nemožno podať odvolanie, ale možno podať iba správnu žalobu, ktorá však nemá odkladný účinok (§ 213 ods. 2 SSP v spojení s § 46c zákona o azyle). O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby. O odkladnom účinku rozhoduje správny súd iba na návrh žalobcu. Správnu žalobu treba podať v lehote 20 dní odo dňa doručenia rozhodnutia Dublinského strediska (§ 211 ods. 2 SSP). Z právnej úpravy platnej na území SR je zrejmé, že voči rozhodnutiu Dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu v zmysle Nariadenia Dublin III nemožno podať odvolanie, ale len správnu žalobu. Teda v podmienkach Slovenskej republiky nemožno aplikovať znenie článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania.“ Žalobca navyše nepodal voči rozhodnutiu Dublinského strediska ani správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3.“ 37. Z daného vyplýva, že v prípade žalobcu nebola naplnená druhá udalosť, na ktorú poukazoval Súdny dvor EÚ, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov .... odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V preskúmavanej veci teda prichádza do úvahy len prvá udalosť, t.j. odovzdanie sa vykoná najneskôr do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom. 38. V preskúmavanom prípade má správny súd za to, že možno aplikovať na preskúmavanú vec rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/16/2014 z 18.06.2014, v ktorom kasačný súd uviedol, že: „Na konanie o zaistení pre účely prípravy prevozu do iného členského štátu EÚ, kde si zaistená osoba podala žiadosť o azyl stanovuje maximálnu a neprekročiteľnú lehotu šesť týždňov. Ak nie je možné prípravu a prevoz osoby v tejto lehote uskutočniť, je nevyhnutné zaistenú osobu po uplynutí tejto lehoty okamžite bezodkladne prepustiť“. 39. Správny súd zdôrazňuje, že dňa 20.03.2023 došlo k akceptácii Rumunskou republikou o prevzatie späť žalobcu a zároveň týmto dňom začala plynúť šesťtýždňová lehota v zmysle čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Nariadenia Dublin III, ktorá uplynula dňa 01.05.2023. Predĺženie zaistenia žalobcu v zmysle preskúmavaného rozhodnutia, podľa názoru správneho súdu, preto nie je v súlade s Nariadením Dublin III, v dôsledku čoho je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
40. V kontexte vyššie uvedených záverov je preto právny názor žalovaného, ktorý uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a to: „Posledný termín na podanie správnej žaloby spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku bol dňa 18.04.2023 a dňom 19.04.2023 sa rozhodnutie stalo vykonateľným. Do uvedeného dátumu nebolo možné zrealizovať odsun účastníka konania bez toho, aby mu bolo odopreté podanie návrhu na priznanie odkladného účinku spolu so správnou žalobou.“, a preto v danom prípade šesť týždňová lehota začala plynúť od márneho uplynutia primeranej lehoty uvádzanej v článku 27 ods. 3 písm. c/ Nariadenia Dublin III a konkrétne uvedenej v Správnom súdnom poriadku v § 211 ods. 2 s poukázaním na § 213 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, t.j. 20 dní, správny súd vyhodnotil ako nesprávnu. 41. V súvislosti s preskúmavanou problematikou, správny súd, ako na podporný argumentačný zdroj poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.5.2021, sp. zn. 1Szak/8/2021, z odôvodnenia ktorého vyberá: „Dublinské nariadenie má v súlade s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nie je preto rozhodujúce, že zákon o pobyte cudzincov upravuje lehotu zaistenia v dlhšom trvaní. Preto pokiaľ sťažovateľ vydal rozhodnutie o zaistení žalobcu na účel jeho odovzdania podľa Dublinského nariadenia potom ako Rumunská republika akceptovala dožiadanie o prijatie žalobcu späť (28.12.2020), bol povinný stanoviť lehotu zaistenia tak, aby neprekročil lehotu uvedenú vo treťom pododseku uvedeného ustanovenia, t.j. 6 týždňov. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia, z jeho dikcie nemožno vyvodiť, že by samotné zakotvenie odvolania alebo opravného prostriedku, prípadne nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní predstavovalo „tretiu udalosť", od ktorej je potrebné počítať šesťtýždňovú lehotu na odovzdanie zaistenej osoby. Uvedené nevyplýva ani z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16, v zmysle ktorého, v prípade výkladu daného ustanovenia (čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia) sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane (implicitné alebo výslovné) akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane zánik odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní“. Vo vzťahu k názoru žalovaného o potrebe vyčkať na márne uplynutie zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu a až od tohto momentu počítať šesťtýždňovú lehotu, v ktorej mal byť zavŕšený výkon odovzdania žalobcu, v zmysle nariadenia Dublin III, Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že „Žalobca nepodal voči rozhodnutiu o odovzdaní správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek, alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Iba samotné zakotvenie správnej žaloby v právnom poriadku, t. j. bez toho aby ju žalobca podal na súd, v zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského nariadenia a rozsudku Súdneho dvora nemá za následok jej odkladný účinok“. 42. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozsudku dal aj odpoveď na názor žalovaného, podľa ktorého „nie je možné zrealizovať odsun žalobcu bez toho, aby mu bolo odopreté podanie návrhu na priznanie odkladného účinku spolu so správnou žalobou“, v ktorej vysvetlil, že „Z článku 29 ods. 3 Dublinského nariadenia vyplýva, že dotknutá osoba musí byť bezodkladne prijatá späť členským štátom, ktorý vykonal odovzdanie v prípade, ak išlo o chybné vykonanie odovzdania alebo ak došlo k zrušeniu rozhodnutia o odovzdaní až po jeho vykonaní. Uvedené nevyhnutne znamená, že Dublinské nariadenie pripúšťa aj situáciu, kedy dôjde k odovzdaniu zaistenej osoby pred podaním opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, resp. pred rozhodnutím o opravnom prostriedku (ak tento nemal odkladný účinok). Za týchto okolností neobstojí ani argumentácia sťažovateľa, v zmysle ktorej bolo potrebné vyčkať s výkonom odovzdania do márneho uplynutia lehoty na podanie správnej žaloby“. 43. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015). 44. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj predchádzajúceho postupu vo veci zaistenia žalobcu, správny súd dospel k záveru,
že žalovaný vo veci nepostupoval zákonným spôsobom, preto v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, podľa § 230 ods. 1 písm. d/ Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku určil, že správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné. 45. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP. Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm.g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.