Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 27Sa/11/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6018200510 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6018200510.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Antalovou v právnej veci žalobkyne: A. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. I. č. XXX, XXX XX J. I., zast. advokátskou kanceláriou ADIUVANTE s.r.o., so sídlom Tamaškovičova 2742/17, 917 01 Trnava, IČO: 52 341 046 proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Odbor pomoci v hmotnej núdzi a štátnych sociálnych dávok, Špitálska 8, 812 67 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/ SSVOPHNSSD/SOC/2018/2601-0006 Km zo dňa 27.06.2018 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. UPS/US1/ SSVOPHNSSD/SOC/2018/2601-0006 Km zo dňa 27.06.2018 a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica, pracovisko Žarnovica č. BS2/ USVaR/SOC/2018/2373-37 z 27.03.2018 z r u š u j e a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný v plnom rozsahu nahradiť žalobkyni dôvodne vynaložené trovy konania a zaplatiť ich v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bude určená ich výška. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník. o d ô v o d n e n i e : Administratívne konanie 1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Štiavnici, pracovisko Žarnovica (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy“) rozhodnutím č. C/2006/01688/1 z 29.06.2016 na základe žiadosti žalobkyne o pomoc v hmotnej núdzi doručenej prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 28.06.2006 rozhodol tak, že žalobkyňa je občanom v hmotnej núdzi, spĺňa nárok na pomoc v hmotnej núdzi a priznal jej dávku a príspevky v sume 2.970,- Sk od 01.06.2006 v zmysle zák. č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 599/2003 Z.z.“) a zák. č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 601/2003 Z.z.“). Výška pomoci v hmotnej núdzi sa následne menila (zvyšovala resp. znižovala) následnými rozhodnutiami prvostupňového orgánu verejnej správy na základe zmien rozhodných skutočností a zmien právnych predpisov upravujúcich poskytovanie pomoci v hmotnej núdzi. Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím č. BS2/ÚSVaR/ SOC/2017/2188-29 zo 07.09.2017 s poukazom na § 25 ods. 2 zák. č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 417/2013 Z.z.“) a zák. č. 601/2003 Z.z. žalobkyni odňal pomoc v hmotnej núdzi v sume 5,40 € mesačne od 01.08.2017. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29.09.2017. Prvostupňový orgán verejnej správy následne rozhodnutím č. BS2/ÚSVaR/SOC/2017/2188-30 zo dňa 26.10.2017 rozhodol s poukazom na § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. tak, že uložil žalobkyni povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom za obdobie od 01.10.2007 do 31.07.2017 v sume 9.895,43 €, zvýšené o 10 % v sume 989,52 €, t.j. celkom v sume 10.884,95 € do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/ SOC/2018/2601-0002 Km zo dňa 18.01.2018 tak, že prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy z 26.10.2017 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. 2. Prvostupňový orgán verejnej správy následne rozhodnutím č. BS2/ÚSVaR/SOC/2018/2373-37 zo dňa 27.03.2018 rozhodol podľa § 33 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. a § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. tak, že žalobkyni uložil povinnosť vrátiť dávku a príspevky poskytnuté neprávom za obdobie od 01.08.2007 do 31.12.2013 v sume 3.780,81 €, zvýšené o 10 % v sume 378,08 €, t.j. v celkovej sume 4.158,97 € (správne malo byť uvedené v sume 4.158,89 €) do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet prvostupňového orgánu verejnej správy a podľa § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. uložil žalobkyni povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom za obdobie od 01.01.2014 do 31.07.2017 v sume 562,61 €, zvýšené o 10 % sume 56,25 €, t.j. celkom v sume 618,86 € do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet prvostupňového orgánu verejnej správy. Predmetné prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že vyšli najavo nové skutočnosti, keď 06.09.2017 bolo kontrolou zistené, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom dvoch nehnuteľností a to rodinného domu v obci J. I., súp. č. XXX na parc. č. XXX, ktorý nadobudla na základe Kúpnej zmluvy z 23.09.2004 a kde má trvalý pobyt a taktiež je výlučnou vlastníčkou rodinného domu v obci F., súp. č. XXX na parc. č. XXX/X, ktorý nadobudla kúpou na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 29.12.2006. V odôvodnení prvostupňový orgán uviedol, že žalobkyňa požiadala o pomoc v hmotnej núdzi 28.06.2006, pričom zároveň podpísala Upozornenie, že podľa § 29 zák. č. 599/2003 Z.z. je občan v hmotnej núdzi, ktorému sa poskytuje pomoc v hmotnej núdzi, t.j. dávka a príspevky, povinný úradu v lehote do 8 dní oznámiť výšku svojich príjmov a hodnotu majetku, ohlásiť zmeny v ich výške, ako aj zmeny v rodinných pomeroch a majetkových pomeroch, ktoré sú rozhodujúce na určenie výšky dávky a príspevkov. Z textu Upozornenia, ktoré žalobkyňa podpísala je zrejmé, že rozhodujúcimi skutočnosťami sú napr. príjem z prenájmu, nadobudnutie alebo predaj hnuteľného majetku. Žalobkyňa počas poberania dávky a príspevku pred uzatvorením kúpnej zmluvy neoznámila úradu zmenu príjmových pomerov, na základe ktorých došlo k nadobudnutiu rodinného domu na základe Kúpnej zmluvy z 29.12.2006. Prvostupňový orgán verejnej správy ďalej z Nájomnej zmluvy z 28.01.2009, ktorá bola získaná z archívu úradu (z neskartovaných spisov p. M.), a na ktorú poukázal právny zástupca žalobkyne v odvolaní, mal preukázané, že žalobkyňa rodinný dom v F. so súp. č.XXX prenajala svojmu synovi p. M. od 01.01.2009 na dobu neurčitú s mesačným nájomným vo výške 33,- €. Nadobudnutím rodinného domu do osobného vlastníctva v čase poberania dávky a príspevkov došlo k zmene majetkových pomerov a bolo povinnosťou žalobkyne túto zmenu oznámiť v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 8 dní. Tiež bolo povinnosťou žalobkyne, aby v rovnakej lehote 8 dní úradu oznámila, že rodinný dom v F. prenajala na základe Nájomnej zmluvy z 28.01.2009 od 01.01.2009 na dobu neurčitú s nájomným vo výške 33,- € mesačne. V spisovej dokumentácii prvostupňového orgánu sa však pred vydaním napadnutého rozhodnutia nenachádzal žiadny doklad, ktorý by preukazoval, že by účastníčka konania (žalobkyňa) úradu oznámila zmeny vo svojich príjmových a majetkových pomeroch. Žalobkyňa si teda nesplnila svoju povinnosť stanovenú v § 29 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 599/2003 Z.z. platného do 31.12.2003, keď prvostupňovému orgánu verejnej správy do 8 dní neoznámila, že počas poberania pomoci v hmotnej núdzi došlo k zmene v jej majetkových pomeroch a to nadobudnutím druhého rodinného domu v celosti a tiež k zmene jej príjmových pomerov, keď mala príjem z prenájmu rodinného domu v F.. Uvedené skutočnosti sú rozhodujúce pre trvanie nároku na pomoc v hmotnej núdzi. Neoznámením uvedených skutočností porušila ust. § 29 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 599/2003 Z.z. a tiež § 28 ods. 2 písm. a/ zák. č. 417/2013 Z.z. (platného od 01.01.2004), čím podľa prvostupňového orgánu verejnej správy spôsobila, že dávka a príspevky a neskôr pomoc v hmotnej núdzi jej bola poskytovaná neprávom. Prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na to, že dňa 26.10.2017 už vydal rozhodnutie, voči ktorému sa žalobkyňa odvolala a ktoré bolo odvolacím orgánom (žalovaným) zrušené, pričom žalovaný bol toho názoru, že žalobkyňa si prenájmom rodinného domu v F. od 01.01.2009 podľa § 8 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z.z. a § 7 ods. 3 zák. č. 417/2013 Z.z. riešila svoju hmotnú núdzu. Pomoc v hmotnej núdzi za obdobie od 01.08.2007 do 31.12.2008 bola poskytovaná neprávom, lebo občan sa v hmotnej núdzi nenachádzal, pričom občan si mal svojím majetkom rodinným domom súp. č. XXX v F. riešiť hmotnú núdzu, či už predajom alebo prenájmom, bez ohľadu na vek a stav rodinného domu. Žalobkyňa užívala na trvalé bývanie nehnuteľnosť - rodinný dom súp. č. XXX v J. I. a vzťahovali sa na ňu ust. § 8 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 599/2003 Z.z. Za uvedené obdobie sa žalobkyni dávka a príspevky poskytovali neprávom v celkovej vyplatenej sume 1.841,58 €. Od 01.01.2009 do 31.07.2017 sa žalobkyni vyčíslila povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi tak, že sa jej za príjem v jednotlivých mesiacoch započítal príjem z prenájmu nehnuteľností v sume 33,- € mesačne, ktorý nebol započítaný pri výpočte dávky a príspevkov pomoci v hmotnej núdzi v uvedenom období. Na základe uvedených skutočností vznikol za obdobie od 01.01.2009 do 31.07.2017 dlh vo výške 2.501,84 €. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení predmetného rozhodnutia ďalej uviedol, že opätovným šetrením bolo zistené, že platnosť nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a jej synom dňa 28.01.2009 trvá naďalej, pričom žalobkyňa predložila aj kópiu Kúpnej zmluvy z 29.12.2006, pričom uviedla, že jej na kúpu domu poskytla finančné prostriedky dcéra, ktorá mala danú nehnuteľnosť neskôr obývať. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia poukázal na ust. § 25 ods. 7 cit. zákona, v zmysle ktorého právo na vrátenie neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi a osobitného príspevku alebo ich časti, zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď úrad túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, za ktorý sa pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok alebo ich časť poskytli. Keďže pomoc v hmotnej núdzi bola žalobkyni vyplatená naposledy za mesiac júl 2017, v zmysle § 25 ods. 7 cit. zákona právo na vrátenie neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi zaniká najneskôr uplynutím desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, za ktorý sa pomoc v hmotnej núdzi poskytla, t.j. od 01.08.2007. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si nesplnila svoju povinnosť v zmysle § 29 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 599/2003 Z.z. platného do 31.12.2013, keď prvostupňovému orgánu verejnej správy do 8 dní neoznámila, že počas poberania pomoci v hmotnej núdzi došlo k zmene v jej majetkových pomeroch a to nadobudnutím druhého rodinného domu v celosti a tiež k zmene jej príjmových pomerov, keď mala príjem z prenájmu rodinného domu v F., bola povinnosť vrátiť dávku a príspevky za obdobie od 01.08.2007 do 31.12.2013 a aj povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi za obdobie od 01.01.2014 do 31.07.2017 zvýšená o 10 %. Z uvedeného dôvodu vznikol preplatok a povinnosť vrátiť dávku a príspevky za obdobie od 01.08.2007 do 31.12.2013 v sume 3.780,81 €, zvýšené o 10 % v sume 378,08 € a povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi za obdobie od 01.01.2014 do 31.07.2017 v sume 562,61 € zvýšené o 10 % v sume 56,25 €, nakoľko občan uvedenú skutočnosť neoznámil do 8 dní odo dňa vzniknutej novej skutočnosti. Žalobkyni bola uložená povinnosť vzniknutý preplatok za uvedené mesiace vrátiť v stanovenej lehote na účet prvostupňového orgánu verejnej správy. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom priznala, že nadobudnutie druhého domu, resp. jeho prenájom mala oznámiť prvostupňového orgánu, čo však neurobila v dôsledku toho, že si v danom čase neuvedomovala rozsah svojich oznamovacích a iných povinností súvisiacich s preberaním dávky a príspevkov, čo bolo zrejme ovplyvnené aj tým, že prostriedky pre nadobudnutie druhého domu získala formou pôžičky, a teda nadobudnutie druhého domu ako také nevnímala ako prvok spôsobilý vyriešiť jej hmotnú núdzu. Uviedla, že súhlasí so skutkovými zisteniami uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí s výnimkou výhrady nesprávneho právneho posúdenia otázky prekluzívnych dôb. V tejto súvislosti argumentovala, že prvostupňový orgán nadobudol reálne vedomosť o uzatvorení nájomnej zmluvy medzi žalobkyňou a jej synom (B. M.) zo svojej úradnej činnosti v súvislosti s rozhodovaním o poskytnutí dávky a príspevkov p. M., kedy rozhodnutím z 27.04.2009 boli p. M. priznanie dávky a príspevky. Skutočnosť, že prvostupňový orgán mal vedomosť o nájomnej zmluve z jeho vlastnej úradnej činnosti vyplýva aj z vyjadrenia prvostupňového orgánu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa poukázala v odvolaní na to, že súčasťou žiadosti p. M. o priznaní dávky a príspevkov bola aj nájomná zmluva, ako aj vyplnené tlačivo Potvrdenie na účely posúdenia nároku na príspevok na bývanie, z ktorej vyplývalo, že klientka je vlastníčkou druhého domu, ktorý prenajala svojmu synovi. Prvostupňový orgán verejnej správy tak mal najneskôr v deň vydania rozhodnutia vo veci M. vedomosť o tom, že žalobkyňa nadobudla druhý dom do vlastníctva. Tvrdenie prvostupňového orgánu o tom, že sa o tejto skutočnosti dozvedel až kontrolou dňa 06.09.2017 považovala preto žalobkyňa za nesprávne, nakoľko vedomosť o tejto skutočnosti nadobudol prvostupňový orgán verejnej správy z vlastnej úradnej činnosti o cca 8,5 roka skôr. Táto skutočnosť je rozhodujúca aj z pohľadu posúdenia plynutia troj- ročnej subjektívnej prekluzívnej doby stanovenej v § 29 ods. 7 zák. č. 599/2003 Z.z., resp. § 25 ods. 7 zák. č. 417/2013 Z.z. Vo vzťahu k určeniu momentu začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, za ktorý dátum považovala žalobkyňa deň 27.04.2012, poukázala na právny názor NS SR vyslovený v rozhodnutí č.k. 5Sžo/30/2014 zo dňa 19.11.2015. Ďalej vyslovila názor, že samotná dávka a príspevky sú stanovené v mesačnej výške, po mesiacoch sa aj vyplácajú a aj vzhľadom na § 7 ods. 5 zák. č. 417/2013 Z.z. podľa nej platí, že po mesiacoch sa aj nárok na vrátenie vyplatenej dávky a príspevkov prekluduje. Prvostupňový orgán verejnej správy tak mohol požadovať od žalobkyne vrátenie dávky a príspevkov len za obdobie od 26.10.2014 do 26.10.2017. V odvolaní poukázala na to, že prvostupňový orgán verejnej správy sa v napadnutom rozhodnutí otázkou preklúzie práva na vrátenie vyplatenej dávky a príspevkov zaoberal len z pohľadu plynutia objektívnej desaťročnej prekluzívnej lehoty, avšak nijako nezohľadnil plynutie subjektívnej prekluzívnej lehoty. Uviedla, že vzhľadom na to, že prvé prvostupňové rozhodnutie bolo vydané dňa 26.10.2017, mohlo zasiahnuť nároky za obdobie od 01.10.2017 do 31.07.2017, a teda nie za obdobie od 01.08.2007 do 31.07.2017, ako uviedol prvostupňový orgán. Týmto spôsobom prvostupňový orgán podľa žalobkyne neprípustne predĺžil objektívnu prekluzívnu lehotu o dva mesiace. Žalobkyňa vyslovila názor, že prvostupňový orgán verejnej správy bol oprávnený zaviazať žalobkyňu vrátiť poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi, hoc aj navýšenú o sankčných 10 %, maximálne vo výške 455,68 €. 4. O odvolaní žalobkyne rozhodol žalovaný rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPHNSSD/ SOC/2018/2601-0006 Km zo dňa 27.06.2018 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorým rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zo dňa 27.03.2018 zmenil tak, že výrok rozhodnutia znie: „Podľa § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 33 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ukladá fyzickej osobe p. A. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. I. XXX, XXX XX J. I., povinnosť vrátiť dávku a príspevky vyplatené neprávom za obdobie od 01.08.2007 do 31.12.2013 v sume 3.811,21 €, zvýšené o 10 %, t.j. v sume 381,12 €, t.j. celkom v sume 4.192,33 € a podľa § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ukladá fyzickej osobe p. A. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. I. XXX, XXX XX J. I., povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom za obdobie od 01.01.2014 do 31.07.2017 v sume 532,20 €, zvýšené o 10 %, t.j. v sume 53,22 €, t.j. celkom v sume 585,42 €, teda celkom v sume 4.775,75 € (v rozhodnutí je nesprávne uvedené č. 4.7775,75 €) do 15 odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, Banská Štiavnica“. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia poukázal na obsah a odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy a na obsah odvolania. Ďalej uviedol, že preskúmaním spisovej dokumentácie zistil, že žalobkyňa je rozvedená, posudzuje sa samostatne, od 13.07.2013 poberá starobný dôchodok, ktorý bol od 01.01.2017 zvýšený na sumu 236,60 € mesačne. Žalobkyňa býva v rodinnom dome súp. č. XXX v k. ú. J. I., ktorého je vlastníčkou v celosti a má uhradenú daň z nehnuteľnosti a poplatok za tuhý komunálny odpad. Prvostupňový orgán verejnej správy žalobkyni poskytoval dávku a príspevky a neskôr pomoc v hmotnej núdzi od 01.06.2006, ktorej výška sa menila na základe zmien legislatívy a zmien rozhodných skutočností, pričom naposledy bola pomoc v hmotnej núdzi poskytovaná žalobkyni v sume 5,40 € mesačne. Pri prehodnocovaní nároku na príspevok na bývanie a kontrolou vlastníkov cez katastrálny portál prvostupňový orgán verejnej správy dňa 06.09.2017 zistil, že žalobkyňa podľa LV č. XXXX je vlastníčkou v celosti ďalšieho rodinného domu so súp. č. XXX v k.ú. F.. Z dôvodu, že žalobkyňa je vlastníčkou dvoch nehnuteľností, prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím zo 07.09.2017 rozhodol o odňatí pomoci v hmotnej núdzi v sume 5,40 € mesačne od 01.08.2017 a následne prehodnotil nárok na pomoc v hmotnej núdzi a rozhodnutím zo dňa 26.10.2017 rozhodol o povinnosti vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom za obdobie od 01.10.2007 do 31.07.2017 v sume 9.895,43 € zvýšenú o 10 % v sume 989,52 €, t.j. celkom v sume 10.884,95 € v lehote 15 dní od právoplatnosti uvedeného rozhodnutia. Žalovaný poukázal na to, že na základe podaného odvolania žalobkyne proti prvému prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy z 26.10.2017 žalovaný toto rozhodnutie zrušil a to rozhodnutím zo dňa 18.01.2018 a vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu, že prvostupňový orgán verejnej správy nezistil dostatočne skutočný stav veci, pričom v novom konaní mal prvostupňový orgán verejnej správy zohľadniť skutočnosť, že účastníčka konania počas poberania dávky a príspevku na základe Kúpnej zmluvy z 29.12.2006 s povoleným vkladom do katastra nehnuteľností dňa 15.01.2007 nadobudla do osobného vlastníctva rodinný dom v F. č. XXX, ktorý od 01.01.2009 na základe Nájomnej zmluvy z 28.01.2009 prenajala svoju synovi s výškou nájmu 33,- € mesačne, pričom zmenu majetkových a príjmových pomerov v lehote stanovenej zákonom (do 8 dní) úradu neoznámila. Svojím konaním tak zapríčinila, že dávka a príspevky a neskôr pomoc v hmotnej núdzi jej boli poskytované neprávom. Na základe uvedeného rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy v novom konaní došetril platnosť nájomnej zmluvy a zohľadnil skutočnosti uvedené v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho orgánu (žalovaného) a vydal nové rozhodnutie z 27.03.2018, ktorým uložil žalobkyni povinnosť vrátiť dávku a príspevky poskytnuté neprávom, resp. vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom. Následne žalovaný v odôvodnení rozhodnutia odcitoval ust. § 2, § 5 ods. 1 a 3, § 8 ods. 1 a ods. 3 písm. a/, § 29 ods. 1, 3, § 29 ods. 4 písm. a/, § 29 ods. 7 zák. č. 599/2003 Z.z., ust. § 33 ods. 1, § 2, § 4 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 5, § 8 ods. 1, § 25 ods. 6, ods. 7 a § 28 ods. 2 písm. a/ zák. č. 417/2013 Z.z. úč. od 01.01.2014. Následne žalovaný uviedol, že má zo spisu preukázané, že žalobkyňa je podľa výpisu z LV č. XXXX výlučnou vlastníčkou rodinného domu v k. ú. J. I., súp. č. XXX, ktorý využíva na primerané trvalé bývanie a z LV č. XXXX, ktorý si prvostupňový orgán verejnej správy zadovážil z verejne prístupného katastrálneho portálu dňa 05.09.2017 vyplýva, že žalobkyňa na základe Kúpnej zmluvy z 29.12.2006 nadobudla do osobného vlastníctva v celosti ďalší rodinný dom so súp. č. XXX v k. ú. F., pričom k povoleniu vkladu na základe uvedenej kúpnej zmluvy došlo 15.01.2007. Ďalej mal žalovaný z Nájomnej zmluvy z 28.01.2009, ktorú prvostupňový orgán verejnej správy získal z archívu úradu (z neskartovaných spisov p. M.) až na základe upozornenia zo strany právneho zástupcu žalobkyne v odvolaní, preukázané, že žalobkyňa rodinný dom v F. súp. č. XXX prenajala svojmu synovi p. M. od 01.01.2009 na dobu neurčitú s mesačným nájomným vo výške 33,- €. Žalovaný mal ďalej za preukázané, že žalobkyňa počas poberania dávky a príspevkov a neskôr pomoci v hmotnej núdzi úradu v lehote do 8 dní neoznámila, že so synom uzavrela Nájomnú zmluvu dňa 28.01.2009 o prenájme rodinného domu v F. od 01.01.2009 a tiež neoznámila, že z prenájmu predmetného rodinného domu mala príjem vo výške 33,- € mesačne. Žalovaný poukázal na to, že v zmysle vyššie cit. ustanovení § 29 ods. 1 a 3 zák. č. 599/2003 Z.z. a § 28 ods. 2 písm. a/ zák. č. 417/2013 Z.z. vyplýva, že príjemca pomoci v hmotnej núdzi je povinný úradu písomne alebo elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom oznámiť do 8 dní zmeny vo všetkých skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na pomoc v hmotnej núdzi. Ak žalobkyňa počas poberania dávky a príspevkov pred uzavretím kúpnej zmluvy disponovala finančnými prostriedkami na kúpu rodinného domu, nastala u nej podľa žalovaného zmena príjmových pomerov, ktorú bola povinná ohlásiť úradu. V prípade, ak došlo k zmene príjmových pomerov, je potom na mieste zásadná otázka, s ktorou sa úrad musí vysporiadať a to, či je účastníčka konania vôbec osobou v hmotnej núdzi, čo účastníčka konania zjavne opomenula zobrať v úvahu. Nadobudnutím rodinného domu do osobného vlastníctva v čase poberania dávky a príspevkov došlo k zmene v majetkových pomeroch a bolo povinnosťou žalobkyne túto zmenu oznámiť v zákonom stanovenej lehote úradu. Tiež bol jej povinnosťou, aby v lehote do 8 dní úradu oznámila, že rodinný dom v F. prenajala na základe nájomnej zmluvy od 01.01.2009 na dobu neurčitú s nájomným vo výške 33,- € mesačne. Žalovaný konštatoval, že v spisovej dokumentácii úradu sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia nenachádzal žiadny doklad, ktorý by preukazoval, že by účastníčka konania oznámila úradu zmeny vo svojich majetkových a príjmových pomeroch. Žalobkyňa si teda nesplnila svoju povinnosť uloženú zákonom, keď do 8 dní neoznámila, že počas poberania pomoci v hmotnej núdzi došlo k zmene v jej majetkových pomeroch a to nadobudnutím druhého rodinného domu v celosti a tiež k zmene príjmových pomerov, keď mala príjem z prenájmu rodinného domu v F.. Konštatoval, že prenájmom rodinného domu v F. od 01.01.2009 si žalobkyňa v zmysle § 8 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z.z. a § 7 ods. 3 zák. č. 417/2013 Z.z. riešila svoju hmotnú núdzu, pričom uvedené skutočnosti sú rozhodujúcej pre trvanie nároku na pomoc v hmotnej núdzi. Neoznámením uvedených skutočností žalobkyňa porušila § 29 ods. 1 a 3 zák. č. 599/2003 Z.z. a tiež § 28 ods. 2 písm. a/ zák. č. 417/2013 Z.z. platného od 01.01.2014, čím podľa žalovaného spôsobila, že dávka a príspevky a neskôr pomoc v hmotnej núdzi jej bola poskytovaná neprávom. K argumentácii žalobkyne, že si neuvedomovala rozsah svojich oznamovacích povinností, pričom nadobudnutie druhého rodinného domu nepovažovala ako spôsob riešenia jej hmotnej núdze, keď uvedenú druhú nehnuteľnosť si obstarala formou pôžičky ako osoba v hmotnej núdzi, nemôže byť podľa žalovaného dôvodom na zbavenie sa zodpovednosti za neoznámenie skutočností, na ktoré bola povinná zo zákona, a preto argumentáciu žalobkyne žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnenú. Konštatoval, že pri premeranej pozornosti sa žalobkyňa mohla o tejto povinnosti dozvedieť zo zákona alebo z poučenia na žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi podanej na úrad dňa 28.06.2006. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 25 ods. 7 Zákona o pomoci v hmotnej núdzi upravujúce zánik práva na vrátenie neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi. Následne konštatoval, že vzhľadom na to, že pomoc v hmotnej núdzi bola žalobkyni vyplatená naposledy za mesiac júl 2017, v zmysle § 25 ods. 7 Zákona o pomoci v hmotnej núdzi právo na vrátenie neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi zaniká najneskôr uplynutím desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, za ktorý sa pomoc v hmotnej núdzi poskytla, t.j. od 01.08.2007. Žalovaný zhodne s právnym zástupcom žalobkyne konštatoval, že spornou je otázka nesprávneho posúdenia prekluzívnych lehôt, pričom žalovaný sa stotožnil s názorom žalobkyne, že podstatnou otázkou je ustáliť moment, kedy sa úrad dozvedel o nadobudnutí vlastníctva k druhej nehnuteľnosti - rodinnému domu č. XXX v F., od ktorého sa bude odvíjať aj plynutie prekluzívnych lehôt. Žalovaný poukázal na argumentáciu právneho zástupcu žalobkyne, v ktorej o.i. uviedol, že úrad nadobudol vedomosť o vlastníctve druhej nehnuteľnosti dňa 27.04.2009 v súvislosti s rozhodovaním o poskytnutí dávky a príspevkov synovi žalobkyne, nakoľko súčasťou žiadosti o poskytnutie dávky a príspevkov v hmotnej núdzi bola aj nájomná zmluva, z ktorej vyplývalo, že žalobkyňa je vlastníčkou druhej nehnuteľnosti a prenajíma ju svojmu synovi. Žalovaný uviedol, že skúmal, kedy nastala skutočnosť, z ktorej muselo byť úradu nesporne známe, že došlo k porušeniu zákona. Preskúmaním spisovej dokumentácie od podania žiadosti o poskytnutie dávky a príspevkov v hmotnej núdzi z 28.06.2006 mal žalovaný za nesporné, že súčasťou žiadosti bol výpis z LV zo dňa 28.06.2006, podľa ktorého žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou jednej nehnuteľnosti v J. I. rodinného domu súp. č. XXX zapísanej na LV č. XXXX. Poukázal na to, že žalobkyňa pri žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi podpísala Upozornenie, z ktorého jasne vyplýva, že žalobkyňa bola poučená o povinnosti a zodpovednosti občana v hmotnej núdzi v zmysle § 29 zák. č. 599/2003 Z.z. oznamovať v lehote do 8 dní výšku príjmov, hodnotu majetku, ohlásiť zmeny v ich výške, ako aj zmeny v rodinných a majetkových pomeroch, ktoré sú rozhodujúce na určenie výšky dávky a príspevkov. Z toho mal žalovaný nesporne preukázané, že žalobkyňa si tejto zákonnej povinnosti bola plne vedomá. Zo spisu je podľa žalovaného ďalej zrejmé, že žalobkyňa spolu s dávkou v hmotnej núdzi poberala aj príspevok na bývanie, rozhodnutia si preberala osobne, predkladala potvrdenia k príspevku na bývanie, ktoré sa však dotýkajú výlučne len nehnuteľnosti v J. I., avšak zo spisu nie je žalovanému známy žiaden údaj, či oznámenie o nadobudnutí druhej nehnuteľnosti v F. na základe Kúpnej zmluvy z 29.12.2006 povolenej vkladom do katastra 15.01.2007. Týmto momentom došlo k zmene majetkových pomerov a od tohto momentu sa odvíjala aj oznamovacia povinnosť žalobkyne, keďže k nadobudnutiu nehnuteľného majetku došlo po priznaní dávky a príspevkov. Ako prvá zmienka o existencii 2. nehnuteľnosti je až výpis z LV č. XXXX, kde úrad z vlastnej činnosti zistil, že žalobkyňa je vlastníčkou rodinného domu súp. č. XXX, k. ú. F. a túto skutočnosť považoval žalovaný za nespornú. Momentom, kedy úrad zistil vlastníctvo účastníčky konania - žalobkyne k druhej nehnuteľnosti s dopadom na plynutie prekluzívnych lehôt, je podľa žalovaného dátum 06.09.2017. Z uvedeného dôvodu sa žalovaný nestotožnil s názorom žalobkyne, že úrad mal vedomosť o existencii druhej nehnuteľnosti už 27.04.2009. Vzhľadom na skutočnosť, že B. M. si sám požiadal o dávku a príspevky, bol posudzovaný samostatne, t.j. bol posudzovaný jeho majetok, príjmy a možnosti riešiť si hmotnú núdzu. Z toho dôvodu úrad nemal dôvod skúmať jeho väzby k prenajímateľovi, či skúmať možnosť príbuzenského vzťahu s osobou prenajímateľa aj s ohľadom na to, že žalobkyňa nenahlásila existenciu nehnuteľnosti v F., a teda nebola dôvodná pochybnosť o tom, že by mohla vlastniť ďalšie nehnuteľnosti. Žalovaný uviedol, že navyše úrad nemal možnosť overiť prípadné vlastníctvo nehnuteľností účastníkov konania cez verejný portál Katastra nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu žalovaný považoval argumentáciu právnej zástupkyne žalobcu za zjavne účelovú. Žalovaný uzavrel, že vzhľadom na to, že úrad zistil vlastníctvo druhej nehnuteľnosti z výpisu z Katastra nehnuteľností dňa 06.09.2017, plynutie prekluzívnych lehôt sa riadi zák. č. 417/2013 Z.z. v znení novely č. 81/2017 Z.z. účinnej od 01.05.2017, pričom podľa § 25 ods. 7 cit. zákona subjektívna trojročná prekluzívna lehota s právom na vrátenie neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi začína plynúť od momentu, keď túto skutočnosť úrad zistil. Vzhľadom na to, že úrad zistil vlastníctvo druhej nehnuteľnosti až dňa 06.09.2017, týmto dňom podľa žalovaného začala plynúť subjektívna prekluzívna lehota na uplatnenie si práva na vrátenie neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi a táto lehota márne uplynie dňa 06.09.2020. Nakoľko si úrad uplatnil právo na vrátenie neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi rozhodnutím zo dňa 26.10.2017, žalovaný uzavrel, že úrad uplatnil svoje právo v rámci subjektívnej trojročnej prekluzívnej lehoty a mal právo žiadať vrátenie neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi desať rokov spätne od tohto dátumu s prihliadnutím na výšku poskytovanej pomoci v hmotnej núdzi v takto vymedzenom časovom horizonte. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyni bola za obdobie od 01.08.2007 do 31.12.2008 poskytovaná dávka v hmotnej núdzi a príspevky v sume 1.841,57 €. Z dôvodu, že v uvedenom období bola vlastníčkou dvoch nehnuteľností, nebola občanom v hmotnej núdzi a dávka a príspevky boli vyplatené neprávom v sume 1.841,57 €. Žalovaný ďalej zistil, že žalobkyni bola za obdobie od 01.01.2009 do 13.12.2013 poskytovaná dávka a príspevky v sume 7.914,56 €. Po započítaní nájomného vo výške 33,- € do príjmu domácnosti účastníčky konania v jednotlivých mesiacoch patrili žalobkyni v období od 01.01.2009 do 31.12.2013 dávka a príspevky v sume 5.944,92 €, pričom za mesiac september až december 2013 jej dávka a príspevky nepatrili, pretože úhrn príjmu v sume 183,96 € bol vyšší ako úhrn súm nárokov vo výške 181,37 €. Za uvedené obdobie je žalobkyňa povinná vrátiť dávku a príspevky v sume 1.969,64 €. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je žalobkyňa podľa § 29 ods. 4 písm. a/ Zákona o pomoci v hmotnej núdzi povinná vrátiť dávku a príspevky poskytnuté neprávom za obdobie od 01.08.2007 do 31.12.2013 v sume 3.811,21 € zvýšené o 10 %, t.j. o sumu 381,12 €, teda celkom v sume 4.192,33 €. Žalovaný ďalej uviedol, že mal preukázané, že za obdobie od 01.01.2014 do 31.07.2017 bola žalobkyni poskytovaná pomoc v hmotnej núdzi v sume 532,20 €. Za uvedené obdobie jej pomoc v hmotnej núdzi nepatrila, pretože úhrn súm príjmu domácnosti žalobkyne bol vyšší ako úhrn súm nárokov. Keďže jej za uvedené obdobie bola pomoc v hmotnej núdzi poskytovaná neprávom, je podľa § 25 ods. 6 Zákona o pomoci v hmotnej núdzi povinná vrátiť pomoc v hmotnej núdzi za obdobie od 01.01.2014 do 31.07.2017 v sume 532,20 € zvýšenú o 10 %, t.j. o sumu 53,22 €, teda celkom v sume 582,42 €. Žalobkyňa je povinná vrátiť pomoc v hmotnej núdzi za obdobie od 01.08.2007 do 31.12.2013 a za obdobie od 01.01.2014 do 31.07.2017 aj s navýšením v celkovej sume 4.777,75 € do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet prvostupňového orgánu verejnej správy. Žalovaný uzavrel, že zo spisovej dokumentácie mal preukázané, že v poučení v žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi podanej dňa 28.06.2006 bola žalobkyňa poučená o povinnostiach a zodpovednosti občanov v hmotnej núdzi, čo na znak porozumenia aj vlastnoručne podpísala. Jej povinnosťou ako poberateľa dávky a príspevkov a neskôr príjemcu pomoci v hmotnej núdzi, bolo postupovať v súlade s § 29 ods. 1 a 3 zák. č. 599/2003 Z.z. platného do 31.12.2013 a podľa § 28 ods. 2 písm. a/ zák. č. 417/2013 Z.z. platného od 01.01.2014. Vzhľadom na uvedené žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie vo výrokovej časti tak, ako je vyššieuvedené. Žaloba 5. Žalobkyňa sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. V žalobe odcitovala text odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy a uviedla, že žalovaný na argumentáciu žalobkyne uvedenú v odvolaní reagoval spôsobom, s ktorým žalobkyňa nesúhlasí. Následne v žalobe po častiach uviedla argumentáciu žalovaného a k tejto jednotlivo priradila svoje vyjadrenia. Konkrétne k názoru žalovaného, že žalobkyňa podpísala Upozornenie na práva a povinnosti občana v hmotnej núdzi a tak bola plne uzrozumená s povinnosťou oznamovať zmeny rozhodujúcich skutočností do 8 dní, žalovaný uviedol, že žalobkyňa neprichádza často do kontaktu s orgánmi verejnej moci a s vybavovaním administratívnych vecí, a preto prirodzene vyhovela prvostupňovému orgánu a zrejme podpísala poučenie o právach a povinnostiach súvisiacich s poberaním hmotnej núdze, hoci si plne neuvedomila rozsah svojich povinností, o to viac, keď predmetný druhý dom nijako nevyriešil stav jej hmotnej núdze. Ku konštatovaniu žalovaného, že žalobkyňa osobitne neoznámila prvostupňovému orgánu nadobudnutie druhého domu do vlastníctva, žalobkyňa uviedla, že túto skutočnosť nerozporuje, vzhľadom na to, že si neuvedomila povinnosti oznámiť túto skutočnosť do 8 dní úradu. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že žalovaný konštatoval, že prvostupňový orgán verejnej správy sa dozvedel o vlastníctve druhého domu až z vlastnej činnosti 06.07.2017 (správne malo byť uvedené 06.09.2017), kedy si prvostupňový orgán verejnej správy zadovážil vlastnou činnosťou výpis z LV č. XXXX, na ktorom je zapísaný druhý dom, pričom zároveň skonštatoval, že v danom čase nemal prvostupňový orgán verejnej správy možnosť overiť prípadné vlastníctvo nehnuteľností účastníkov konania cez verejný portál Katastra nehnuteľností, žalobkyňa uviedla, že k týmto argumentom žalovaného má výhrady, pretože katastrálny portál bol prístupný širokej verejnosti už v r. 2004 za poplatok, bezplatne bol sprístupnený od 01.09.2007. Navyše z popisu funkcionalít na stránke katasterportal.sk vyplýva, že štátne orgány majú možnosť vyhľadávať nehnuteľnosti k jednej osobe aj za viacero, resp. za všetky katastrálne územia. Navyše z § 32 ods. 3 Správneho poriadku (zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - ďalej len „Správny poriadok“) by žalovanému v tom čase Správa katastra Žarnovica mala povinnosť poskytnúť informáciu ohľadne vlastníctva druhého domu, nakoľko táto by bola podkladom pre rozhodnutie, ktoré prvostupňový orgán vydal až 26.10.2017. Navyše Správa katastra Žarnovica sídlila a stále sídli v tej istej budove ako prvostupňový orgán verejnej správy. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že nevie, čo bolo podnetom k vlastnej činnosti - kontrole prvostupňového orgánu verejnej správy, kedy až dňa 06.07.2017 (správne malo byť 06.09.2017) mal zistiť vlastníctvo druhého domu, a mala za to, že prvostupňový orgán verejnej správy mohol takúto kontrolu vykonať už na základe získanej informácie o Nájomnej zmluve z 28.01.2009, ktorou informáciou disponoval najneskôr dňa 27.04.2009, kedy vydal svoje rozhodnutie vo vzťahu k B. M., ktorého podkladom bola aj existencia tejto nájomnej zmluvy. K tvrdeniu žalovaného, že prvostupňový orgán verejnej správy sa nemohol dozvedieť o tom, že žalobkyňa je vlastníčkou druhého domu, nakoľko dávky v r. 2009 žiadal syn žalobkyne a to z dôvodu, že zo žiadosti je zrejmé len to, že B. M. má prenajatý dom od A. M., ide o nehnuteľnosti v F. so súp. č. XXX, žalobkyňa uviedla, že s týmto argumentom nesúhlasí, pretože aj z vyjadrenia prvostupňového orgánu verejnej správy vyplýva, že syn žalobkyne B. M. predložil okrem žiadosti o priznanie dávok, aj samotnú nájomnú zmluvu, ktorá sa našla v neskartovaných spisoch p. M.. Prvostupňový orgán verejnej správy teda podľa žalobkyne v tom čase (pred vydaním rozhodnutia o priznaní dávok B. M. z 27.04.2009) disponoval informáciou, že p. M. si prenajíma nehnuteľnosť od p. M., kde v nájomnej zmluve bola okrem mena p. M., uvedená aj jej adresa a rodné číslo. Prvostupňový orgán tak podľa žalobkyne preukázateľne najneskôr 27.04.2009 disponoval informáciou, že žalobkyňa vlastní dom aj na adrese F. č. XXX a teda prenajíma B. M., pričom túto informáciu si mohol kedykoľvek overiť na Správe katastra Žarnovica sídliacej po celý čas v tej istej budove. Tieto skutočnosti mal prvostupňový orgán zistiť kontrolou dňa 07.09.2017. Vzhľadom na uvedené podľa žalobkyne nie je možné stotožniť sa s argumentom, na ktorom stavia žalovaný celé napadnuté rozhodnutie. Žalovaný síce nespochybňuje, že prvostupňový orgán získal vedomosť o predmetných skutočnostiach v r. 2009, avšak podľa žalobkyne nesprávne vykladá zákonné ust. § 25 ods. 7 zák. č. 417/2013 Z.z. a § 29 ods. 7 zák. č. 599/2003 Z.z. a to konkrétne časť „keď úrad túto skutočnosť zistil“, v tom zmysle, že za skutočnosť zistenú úradom by sa mala podľa názoru žalovaného považovať len skutočnosť zistená správnym orgánom vedenom v súčasnosti alebo minulosti voči tomu istému účastníkovi. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS SR č. 5Sžo/30/2014. Žalobkyňa tvrdila, že prvostupňový orgán verejnej správy mal najneskôr 27.04.2009 vedomosť o skutočnosti, že žalobkyňa je vlastníčkou druhého domu, pričom toto vlastníctvo úradu neoznámila a tiež že žalobkyňa tento druhý dom prenajíma B. M.. Prvostupňový orgán teda disponoval už v r. 2009 týmito informáciami, z ktorých mohol sám vyvodiť predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona na strane žalobkyne (hoci neúmyselnému), a preto začala plynúť trojročná subjektívna prekluzívna lehota počnúc dňom 27.04.2009. Navyše žalobkyňa poukázala na ust. § 34 ods. 6 Správneho poriadku, podľa ktorého skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať. Podľa žalobkyne skutočnosti, ktoré majú byť správnemu orgánu známe z jeho úradnej činnosti je potrebné vykladať tak, že nejde o skutočnosti zistené z úradnej činnosti jeho zamestnanca, ani nie z úradnej činnosti vo vzťahu k tomu istému účastníkovi konania. Žalobkyňa argumentovala, že pojem „keď úrad túto skutočnosť zistil“ sa vzťahuje na všetky administratívnoprávne konania toho istého správneho orgánu, korešponduje so znakmi právneho štátu, ktorého obsahom je aj vytvorenie právnej istoty. Tento princíp núti správne orgány k aktivite potom, čo sa dozvedia relevantné skutočnosti opodstatňujúce začatie správneho konania o uložení sankcie a zároveň umožňuje dotknutým účastníkom konania spoľahnúť sa na ochranu, ktorú im poskytuje zákon v podobe úpravy preklúzie práva správneho orgánu vyrubiť príslušnú sankciu v prípade uplynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty. Správne orgány sú tak podľa žalobkyne obmedzené v snahách ukladať sankcie účastníkom konania za obdobie, ktoré je už dlhý čas prekludované, o čo ide aj v tomto prípade. Žalobkyňa ďalej v žalobe vo vzťahu k posúdeniu otázky plynutia objektívnej prekluzívnej doby zo strany žalovaného nad rámec vyššie uvedeného (nakoľko nezákonnosť posudzovaní subjektívnej prekluzívnej doby zo strany žalovaného čo do významu aj rozsahu konzumuje nezákonnosť posudzovaní objektívnej prekluzívnej doby), uviedla, že žalovaný vo svojom rozhodnutí na margo určenia plynutia objektívnej prekluzívnej doby uviedol podľa názoru žalobkyne správne, že toto sa určuje desať rokov späť od dátumu vydania rozhodnutia, avšak hneď v ďalšom odseku nepočíta desať rokov od 26.10.2007, ale od 01.08.2007, čím z pohľadu posudzovania objektívnej prekluzívnej doby nesprávne pridal k požadovanej sume dva mesiace, každý po 3.160,- Sk = 6.320,- Sk = 209,96 €. Žalobkyňa namietala, že s ohľadom na zistenie skutkového stavu prvostupňovým orgánom, kedy bolo preukázané, resp. v konaní nesporné, že prvostupňový orgán disponoval už najneskôr 27.04.2009 informáciami uvedenými v bode 33 žaloby, prvostupňový orgán a následne tak aj žalovaný dospeli k nesprávnemu právnemu záveru (vec nesprávne právne posúdili), že subjektívna prekluzívna doba nezačala plynúť 27.04.2009, ale až 07.09.2017, kedy prvostupňový orgán získal tie isté informácie, ibaže „z vlastnej kontrolnej činnosti“. Žalovaný tým podľa žalobkyne spôsobil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa podporne namietla aj nezákonnosť v určení plynutia objektívnej prekluzívnej doby určenej zo strany žalovaného. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považovala prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy i rozhodnutie žalovaného za nezákonné a žiadala, aby správny súd tak rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobkyňa v žalobe súčasne navrhla, aby správny súd priznal odkladný účinok správnej žalobe s poukazom na § 199 ods. 3 SSP a § 185 SSP. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 6. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na priebeh administratívneho konania, vrátane vydaných rozhodnutí prvostupňového orgánu verejnej správy i žalovaného tak, ako je uvedené v bodoch 1-4 tohto rozsudku. Následne v podstate odcitoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného tak, ako je uvedené v bode 4 tohto rozsudku. Zároveň uviedol, že do povinností daných úradu nepatrí mesačná lustrácia klientov cez verejne prístupné portály, pretože príjemcovia dávky a príspevkov a neskôr pomoci v hmotnej núdzi boli a sú v zmysle zák. č. 599/2003 Z.z. a č. 417/2013 Z.z. povinní v lehote do 8 dní oznamovať úradu všetky zmeny v príjmových, majetkových a rodinných pomeroch a túto povinnosť si žalobkyňa nesplnila. Žalovaný uviedol, že rozhodoval na základe preukázaných skutočností a platnej legislatívy s tým, že dôvody uvedené v žalobe považoval za neopodstatnené, a preto žalobu navrhol zamietnuť. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zo spisovej dokumentácie je zrejmé, že žalobkyňa dňa 28.06.2006 podala na prvostupňový orgán verejnej správy žiadosť o pomoc v hmotnej núdzi, v ktorej uviedla aj svoje majetkové pomery a v závere tejto žiadosti vlastnoručným podpisom potvrdila poučenie podľa § 29 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č. 599/2003 Z.z., kde je o.i. stanovená aj povinnosť v lehote 8 dní oznámiť všetky zmeny vo všetkých skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na dávku a príspevky, ako aj oznámiť výšku svojich príjmov a hodnotu majetku, ohlásiť zmeny v ich výške, ako aj zmeny v rodinných pomeroch a majetkových pomeroch, ktoré sú rozhodujúce na určenie výšky dávky a príspevkov. Súčasne žalobkyňa na znak súhlasu s obsahom podpísala Upozornenie zo dňa 28.06.2006, z ktorého jasne vyplýva, že bola opätovne poučená o povinnosti a zodpovednosti občana v hmotnej núdzi podľa § 29 zák. č. 599/2003 Z.z. Bola teda riadne poučená o povinnosti oznámiť v lehote 8 dní výšku príjmov, hodnotu majetku, ohlásiť zmeny v ich výške, ako aj zmeny v rodinných a majetkových pomeroch, ktoré sú rozhodujúce na určenie výšky dávky a príspevkov. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa v žalobe v plnom rozsahu v podstate uznáva, že bola riadne poučená, o.i. aj o skutočnosti, že nadobudnutie druhého domu v januári 2007 do jej vlastníctva, resp. jeho následný prenájom jej synovi v apríli 2009, mala oznámiť prvostupňovému orgánu verejnej správy, pričom v žalobe uvádza len subjektívne dôvody, prečo takéto oznámenie od januára 2007 do apríla 2009 nebola schopná vykonať. Žalovaný poukázal na to, že dôvodom žaloby v podstate je nesprávne právne posúdenie otázky prekluzívnych dôb žalovaným v napadnutom rozhodnutí, keď tvrdila, že prvostupňový orgán verejnej správy rozhodné skutočnosti zistil v apríli 2009 a s poukazom na § 34 ods. 6 Správneho poriadku sa teda prvostupňový orgán verejnej správy dozvedel o tom, že žalobkyňa je vlastníčkou druhého domu 27.04.2009 a nie v r. 2017, ako je uvedené v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí. Žalovaný poukázal na § 25 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z.z. a ust. § 29 ods. 1, 3 a 4 zák. č. 599/2003 Z.z., ako aj na ust. § 22 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. a § 28 ods. 2 písm. a/ zák. č. 417/2013 Z.z., pričom uviedol, že z uvedených ustanovení je zrejmé, že žalovaný ako štátny orgán je povinný konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Povinnosti žiadateľa o pomoc v hmotnej núdzi sú upravené práve v príslušných ustanoveniach zák. č. 599/2003 Z.z. resp. zák. č. 417/2013 Z.z. a nie v Správnom poriadku tak, ako to tvrdí žalobkyňa v žalobe s odkazom na § 34 ods. 6 Správneho poriadku. Z platnej právnej úpravy je úplne zrejmé, že žalobkyňa mala zákonnú povinnosť v lehote 8 dní oznámiť príslušnému úradu práce zmenu svojich majetkových pomerov (t.j. v priebehu mesiaca január 2007, kedy sa stala vlastníčkou druhého domu) a neskôr, po prenájme svojho druhého domu svojmu synovi, aj zmenu výšky svojich príjmov (apríl 2009). Z uvedených dôvodov žalovaný odmietol tvrdenie žalobkyne, že žalovaný mal vedomosť od r. 2009 o tom, že žalobkyňa je vlastníčkou druhého domu v obci F.. Žalobkyňa mala zákonnú povinnosť v lehote 8 dní túto relevantnú informáciu oznámiť poskytovateľovi pomoci v hmotnej núdzi, táto povinnosť bola na strane žalobkyne, o čom bola aj riadne poučená. Z uvedených dôvodov žalovaný odmietol závery žalobkyne uvedené v žalobe, kde odkazuje na § 34 ods. 6 Správneho poriadku. K žalobe predloženému potvrdeniu z katastrálneho portálu o termíne jeho spustenia žalovaný uviedol, že informácie z kataster portálu majú len informatívny charakter a nedajú sa použiť na právne účely. 7. Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením č.k. 27Sa/11/2018-50 zo dňa 05.10.2018 o návrhu žalobkyne doručenom správnemu súdu 30.07.2018 v zmysle § 185 písm. a/ SSP na priznanie odkladného účinku správnej žalobe rozhodol tak, že návrh zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2018. Replika 8. Žalobkyňa v replike k vyjadreniu žalovaného uviedla, že zotrváva na podanej žalobe a argumentoch v nej uvedených. Zdôraznila, že žalovaný žalobkyňu stavia do pozície osoby zneužívajúcej systém sociálnych dávok, ktorá by ani nemala byť v hmotnej núdzi a mala by byť povinná za každých okolností vrátiť všetky dávky, ktoré dostala za posledných desať rokov. Žalobkyňa uznala svoje pochybenie, avšak toto bolo neúmyselné. Žalobkyňa bola reálne v stave hmotnej núdzi a poberané dávky v hmotnej núdzi jej reálne pomáhali uspokojovať jej základné životné potreby. Podľa žalobkyne žalovaný nepopiera, že prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnými informáciami disponoval už v r. 2009, bráni sa však, že nebolo jeho povinnosťou skúmať rodinné väzby medzi B. M. a A. M., nakoľko išlo o samostatné konanie. Podstatnou skutočnosťou však nebol príbuzenský pomer uvedených osôb, ale to, že žalobkyňa nadobudla vlastníctvo domu v F. súp. č. XXX a to, že túto informáciu mal prvostupňový orgán verejnej správy už v r. 2009 a mohol ju spracovať „vlastnou činnosťou“ tak, ako ju spracoval v r. 2017, kedy vlastnou činnosťou zistil tie isté informácie. Žalobkyňa uviedla, že si je vedomá svojej právnej zodpovednosti za opomenutie (hoci neúmyselné) splnenia zákonnej povinnosti oznámiť prvostupňovému orgánu verejnej správy skutočnosť nadobudnutia vlastníctva k druhému domu, avšak suma, ktorú požaduje žalovaný, resp. prvostupňový orgán verejnej správy je podľa názoru žalobkyne požadovaná v nezákonnej výške a je pre žalobkyňu neúnosná až likvidačná. Žalobkyňa v replike podala opakovaný návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Duplika 9. Žalovaný sa v duplike vyjadril k replike žalobkyne i k jej opakovanému návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, pričom mal za to, že správny súd by nemal prihliadať na opakovaný návrh žalobkyne na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. K tvrdeniu žalobkyne týkajúceho sa jej finančných ťažkostí uviedol, že zo spisovej dokumentácie je zrejmé, že žalobkyňa 28.06.2006 požiadala o pomoc v hmotnej núdzi, v ktorej uviedla aj svoje majetkové pomery, t.j. že býva vo vlastnom rodinnom dome v J. I. a vlastnoručným podpisom potvrdila poučenie podľa § 29 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č. 599/2003 Z.z., pričom zároveň podpísala aj Upozornenie zo dňa 28.06.2006, z ktorého vyplýva, že bola opäť poučená o povinnosti a zodpovednosti občana v hmotnej núdzi podľa § 29 zák. č. 599/2003 Z.z. Na základe žiadosti bola žalobkyni priznaná pomoc v hmotnej núdzi, a teda žalobkyňa už aj v minulosti, t.j. v r. 2006, tvrdila, že je v hmotnej núdzi a žije v skromných pomeroch. Napriek svoje hmotnej núdzi a skromným pomerom dňa 29.12.2006 však žalobkyňa uzavrela kúpnu zmluvu, na základe ktorej kúpila za cenu 200.000,- Sk nehnuteľnosť - druhý dom v k.ú. F., ktorú nehnuteľnosť kúpila šesť mesiacov od priznania pomoci v hmotnej núdzi. Aj napriek poučeniu a zákonnej povinnosti stanovenej v § 29 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z.z. žalobkyňa túto kúpu vedome pred správnym orgánom zamlčala a túto skutočnosť v zákonom stanovenej lehote mu písomne neoznámila. Žalobkyňa teda žiadnym spôsobom, teda ani ústnym ani písomným úradu neoznámila zmenu vo svojich majetkových pomeroch. Takisto písomne neoznámila zmenu v majetkových pomeroch, keď v r. 2009 dom v F. prenajala za 33,- € mesačne svojmu synovi. Z platnej právnej úpravy je podľa žalovaného zrejmé, že u žalobkyni sa nejednalo o formálne opomenutie povinnosti oznámiť úradu svoje majetkové pomery, tak ako to tvrdí v žalobe a vo vyjadrení a v replike, ale jedná sa o podstatné porušenie zákonnej povinnosti - opomenutie svojej oznamovacej povinnosti, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo za následok nedôvodné poskytnutie pomoci v hmotnej núdzi, resp. poskytnutie pomoci v neadekvátnej výške. Žalobkyňou uvádzané dôvody žalovaný považoval za účelové s cieľom zvrátiť nepriaznivé rozhodnutie vo veci. Žalovaný trval na zamietnutí žaloby. 10. Krajský súd v Banskej Bystrici o návrhu žalobkyne na priznanie odkladného účinku správnej žalobe doručenému správnemu súdu 17.10.2018 (opakovaný návrh), rozhodol Uznesením č.k. 27Sa/11/2018-73 zo dňa 28.11.2018 tak, že žalobe zo dňa 27.06.2018 priznal odkladný účinok a to až do právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu vo veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 27Sa/11/2018. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.2018. Vyjadrenie žalobkyne k duplike žalovaného 11. Žalobkyňa vo vyjadrení k duplike žalovaného uviedla, že dom nekupovala z vlastných zdrojov, ale z pôžičky od dcéry, žalobkyňa reálne žila a žije v skromných pomeroch (v stave reálnej hmotnej núdze), čo sa dá zistiť miestnym zisťovaním, pričom žalobkyňa hmotnú núdzu nepredstierala a ani nepredstiera, otázka kúpy starého domu v F. je s ohľadom na rozsah žalobných dôvodov nepodstatná, nakoľko žalobkyňa zdôvodňuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v dôsledku nesprávnej aplikácie zákonných ustanovení o plynutí prekluzívnych lehôt, žalobkyňa bola zrejme poučená o povinnosti oznámiť úradu zmeny v lehote 8 dní, je však možné, že k poučeniu došlo aj takým spôsobom, že jej bol predložený formulár s poučením na preštudovanie a podpísanie, pričom žalobkyňa toto (je možné že len) podpísala a odovzdala. Žalobkyňa sa nevyhýba zodpovednosti a uznáva, že nárok na vrátenie časti dávky úradu vznikol, rovnako však aj žalovaný, prípadne prvostupňový orgán verejnej správy by mali niesť svoju časť zodpovednosti vyplývajúcu z toho, že mali preukázateľne vedomosť o vlastníctve druhého domu žalobkyne a to najneskôr 27.04.2009 a mali možnosť žiadať vrátenie tejto dávky oveľa skôr, ako to reálne urobili. Vymáhaním prekludovaného nároku žalobkyni odopierajú zákonnú ochranu spočívajúcu v úprave preklúzie nároku. Žalobkyňa uviedla, že sa pridržiava v celom rozsahu podanej žaloby a písomného vyjadrenia zo 17.10.2018 a navrhla, aby správny súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobkyne 12. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne zo dňa 29.11.2018 uviedol, že žalobkyňa potvrdila, že o svojej povinnosti oznámiť zmenu majetkových pomerov bola riadne poučená. K tvrdeniu, že dom nekupovala z vlastných zdrojov, ale z pôžičky od dcéry (kde sa pôvodne predpokladalo, že v ňom raz bude dcéra bývať) žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je pre vec irelevantné, nie je však zrejmé, prečo si jej dcéra nekúpila dom sama a nenechala si ho zapísať do svojho vlastníctva. Pokiaľ žalobkyňa uvádza, že na dom si peniaze požičala od dcéry, je podľa žalovaného zrejmé, že túto pôžičku bola povinná aj vrátiť, a teda, že pri poberaní pomoci v hmotnej núdzi mala voľné finančné prostriedky na splácanie pôžičky. Tvrdenia žalobkyne žalovaný vyhodnotil ako účelové a zavádzajúce. Pokiaľ žalobkyňa zdôvodňuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v dôsledku nesprávnej aplikácie zákonných ustanovení o plynutí prekluzívnych lehôt, žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa si aj napriek riadnemu poučeniu, čo nenamieta, nesplnila pri kúpe druhého domu resp. pri jeho prenájme svojmu synovi zákonom stanovenú oznamovaciu povinnosť, pričom zo Zákona o pomoci v hmotnej núdzi je zrejmé, že oznamovacia povinnosť je na strane žalobkyne. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že vzhľadom na to, že syn žalobkyne B. M. si sám požiadal o dávku a príspevky v hmotnej núdzi, bol posudzovaný samostatne a úrad z toho dôvodu nemal dôvod skúmať jeho väzby k prenajímateľovi, či skúmať príbuzenský vzťah s osobou prenajímateľa, a to aj s ohľadom na to, že žalobkyňa nenahlásila existenciu nehnuteľnosti v Orovnici, a teda nebola dôvodná pochybnosť o tom, že by mohla vlastniť ďalšie nehnuteľnosti. Takisto sa v spise žalobkyne nenachádzala predmetná nájomná zmluva. Úrad si navyše nemal možnosť v tom čase overiť prípadne vlastníctva nehnuteľností účastníkov cez verejný portál katastra nehnuteľností. Z podkladových materiálov je zrejmé, že syn žalobkyne pri podaní žiadosti neuviedol, že si dom prenajíma od poberateľky pomoci v hmotnej núdzi. Žalovaný poukázal na to, že v rozhodnom období 2009/2010, kedy technická vybavenosť správnych orgánov nebola na úrovni, ktorú predpokladá žalobkyňa v žalobe, pričom sa meno vlastníka nehnuteľnosti, ktorá prenajíma nehnuteľnosť, sa nevedie v príslušnom systéme úradu. O tom, že žalobkyňa sa stala vlastníčkou druhého domu v F. počas poberania pomoci v hmotnej núdzi, sa úrad dozvedel vlastnou kontrolnou činnosťou až dňa 06.09.2017. Orgány verejnej moci sú podľa zák. č. 177/2017 Z.z. o niektorých opatreniach na zníženie administratívnej záťaže, využívaním informačných systémov verejnej správy pri svojej úradnej činnosti až od 01.09.2018 povinné a oprávnené získavať a používať údaje evidované v informačných systémoch verejnej správy a vyhotovovať si z nich výpisy a tieto údaje a výpisy si v nevyhnutnom rozsahu navzájom bezodplatne poskytovať. Takto získané údaje a výpisy sa považujú za skutočnosti všeobecne známe, tieto výpisy sú použiteľné na právne účinky. Vzhľadom na uvedené, ako aj na skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadreniach k žalobe, žalovaný uzavrel, že žalobkyňou uvádzané dôvody žaloby, ale aj vyjadrenia zo dňa 29.11.2018, sú účelové a irelevantné a žalovaný trval preto na zamietnutí žaloby. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov. 13. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu orgánu verejnej správy, ktorý vydaniu predmetných rozhodnutí predchádzal a to v celom rozsahu (§ 203 ods. 2 SSP). Žaloba žalobcu je osobitným druhom správnej žaloby, a to žalobou v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti SSP. K správnym žalobám fyzických osôb v sociálnych veciach správne súdy pristupujú v zásade neformálnej. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Výnimky z tohto všeobecného pravidla sú vymedzené v § 134 ods. 2 SSP, pričom medzi tieto výnimky patrí aj správna žaloba v sociálnych veciach podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, ak je žalobcom fyzická osoba. Uvedené vyplýva aj z § 203 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého pri správnej žalobe fyzickej osoby (správna žaloba v sociálnych veciach) nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. Vychádzajúc z uvedeného správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal, vrátane prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy, nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, ale komplexne v celom rozsahu. 14. Zástupca žalobkyne na pojednávaní zotrval na dôvodoch nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy uvedených v žalobe. Zdôraznil, že orgány verejnej správy nesprávne posúdili preklúziu nároku a nedostatočne zistili skutkový stav veci, a preto navrhol žalobe vyhovieť. 15. Žalovaný na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v rozhodnutí žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy a na svojich doterajších vyjadreniach s tým, že rozhodnutia považoval za zákonné, nárok na vrátenie neoprávnene poberaných dávok bol uplatnený v trojročnej prekluzívnej lehote a navrhol žalobu zamietnuť. 16. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo zmenené rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutej neprávom, ako aj konanie, ktoré vydaniu týchto rozhodnutí predchádzalo. V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania, s obsahom pripojeného administratívneho spisu a s prednesmi účastníkov konania. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, správny súd posudzoval zákonnosť rozhodnutia žalovaného, pričom nebol viazaný žalobnými bodmi a rozsahom žaloby, nakoľko ide o správnu žalobu fyzickej osoby, a teda ju posudzoval neformálne podľa § 202 ods. 2 SSP. Vychádzal pritom zo skutkového a právneho stavu, ktorý tu existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP). 17. Podľa § 2 ods. 1 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 19. Podľa § 134 ods. 1, 2 SSP (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa. 20. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 21. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 22. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 23. Podľa § 191 ods. 1 písm. d/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. 24. Podľa § 191 ods. 1 písm. e/ SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 25. Podľa § 1 zák. č. 417/2013 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení úč. od 01.01.2014 (ďalej len „zák. č. 417/2013 Z.z.“) (1) Tento zákon upravuje právne vzťahy pri poskytovaní a) pomoci v hmotnej núdzi, b) osobitného príspevku a c) jednorazovej dávky. (2) Tento zákon sa vzťahuje na občana Slovenskej republiky, ktorý má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt,1) a cudzinca zdržiavajúceho sa na území Slovenskej republiky v súlade s osobitným predpisom2) alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. 26. Podľa § 2 zák. č. 417/2013 Z.z. (1) Hmotná núdza je stav, keď príjem členov domácnosti podľa tohto zákona nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom3) a členovia domácnosti si nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku a uplatnením nárokov zabezpečiť príjem alebo zvýšiť príjem. (2) Základné životné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. (3) Príjemca na účely tohto zákona je fyzická osoba, ktorej sa poskytuje pomoc v hmotnej núdzi alebo osobitný príspevok. 27. Podľa § 4 ods. 1, 2 zák. č. 417/2013 Z.z. (1) Pri posudzovaní hmotnej núdze a poskytovaní pomoci v hmotnej núdzi sa na účely tohto zákona započítavajú príjmy členov domácnosti. (2) Príjem na účely tohto zákona je príjem podľa osobitného predpisu10) a štipendium študenta v doktorandskom študijnom programe v dennej forme.11) 28. Podľa § 7 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 5 zák. č. 417/2013 Z.z. (1) Hmotná núdza sa zisťuje posúdením príjmu, majetku a možnosti uplatnenia nárokov členov domácnosti. (3) Možnosť zabezpečiť si príjem alebo zvýšiť si príjem predajom majetku alebo prenájmom majetku sa neskúma, ak ide o nehnuteľnosť, ktorú užíva domácnosť na primerané trvalé bývanie; na primeranosť trvalého bývania sa neprihliada, ak všetci členovia domácnosti dovŕšili dôchodkový vek. (5) Príjem sa posudzuje v kalendárnom mesiaci, v ktorom sa podala žiadosť o pomoc v hmotnej núdzi, a priebežne počas celého obdobia trvania nároku na pomoc v hmotnej núdzi a jej poskytovania. 29. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. fyzická osoba a členovia domácnosti nie sú v hmotnej núdzi, aj keď príjem členov domácnosti nedosahuje sumy životného minima ustanovené osobitným predpisom, 3) ak si majetkom alebo uplatnením nárokov môžu zabezpečiť základné životné podmienky a riešiť si hmotnú núdzu. 30. Podľa § 22 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem § 18 ods. 3, § 33 ods. 2, § 60, § 62 až 68 všeobecného predpisu o správnom konaní, ak v odseku 3, § 19 ods. 1 a v § 28 ods. 2 písm. a) nie je ustanovené inak. 31. Podľa § 25 ods. 6, 7 zák. č. 417/2013 Z.z. (6) Fyzická osoba je povinná vrátiť pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok alebo ich časť poskytnuté neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili. Ak fyzická osoba spôsobila, že sa jej poskytovala alebo poskytuje pomoc v hmotnej núdzi, osobitný príspevok alebo ich časť neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili, je povinná vrátiť poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi, osobitný príspevok alebo ich časť zvýšené o 10%. (7) Právo na vrátenie neprávom poskytnutej pomoci v hmotnej núdzi a osobitného príspevku alebo ich časti zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď úrad túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, za ktorý sa pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok alebo ich časť poskytli. Tieto lehoty neplynú počas konania o povinnosti vrátiť sumu podľa prvej vety, počas výkonu rozhodnutia alebo počas výkonu zrážok podľa odseku 8. 32. Podľa § 28 ods. 2 zák. č. 417/2013 Z.z. príjemca je povinný a) úradu písomne oznámiť do ôsmich dní zmeny vo všetkých skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok, b) na výzvu úradu preukázať požadovanú skutočnosť v lehote určenej úradom, c) umožniť overenie skutočností potrebných na posúdenie nároku na pomoc v hmotnej núdzi v mieste svojho pobytu, d) úradu doručiť potvrdenie o začiatku a skončení dočasnej pracovnej neschopnosti člena domácnosti do troch pracovných dní odo dňa vystavenia potvrdenia o začiatku alebo o skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, e) úradu doručiť na účely § 10 potvrdenie o rozsahu odpracovaných hodín v právnom vzťahu, ktorý zakladá nárok na príjem zo závislej činnosti,12) do troch pracovných dní po ukončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa táto činnosť vykonala. 33. Podľa § 33 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. o nárokoch pred 1. januárom 2014 sa aj po 31. decembri 2013 rozhoduje podľa zákona účinného do 31. decembra 2013. 34. Podľa § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. úč. od 01.01.2014 do 31.12.2014 ak fyzická osoba spôsobila, že sa jej poskytovala alebo poskytuje pomoc v hmotnej núdzi neprávom, je povinná vrátiť poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi alebo jej časť zvýšenú o 10% odo dňa, od ktorého nepatrila vôbec alebo v poskytovanej sume. Ak fyzická osoba spôsobila, že sa jej poskytoval alebo poskytuje osobitný príspevok neprávom, je povinná vrátiť poskytnutý osobitný príspevok zvýšený o 10% odo dňa, od ktorého nepatril vôbec. 35. Podľa § 33a ods.1 zák. č. 417/2013 Z.z. úč. od 01.01.2015 o nárokoch pred 1. januárom 2015 sa rozhoduje aj po 31. decembri 2014 podľa zákona účinného do 31. decembra 2014. 36. Podľa § 1 zák. č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení úč. do 31.12.2013 (ďalej len „zák. č. 599/2003 Z.z.“) tento zákon upravuje právne vzťahy pri posudzovaní hmotnej núdze občana a poskytovaní dávky v hmotnej núdzi (ďalej len "dávka") a príspevkov k dávke (ďalej len "príspevok"), ktorých cieľom je spolu s jeho príjmami zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi s prispením aktívnej účasti občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú. Základné životné podmienky na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie. 37. Podľa § 2 zák. č. 599/2003 Z.z. hmotná núdza je stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum 1) a občan a fyzické osoby, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením. 38. Podľa § 5 ods. 1, 3 zák. č. 599/2003 Z.z. (1) Za vlastné pričinenie zabezpečenia príjmu alebo zvýšenia príjmu na účely posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi sa považuje najmä vlastná práca, užívanie vlastného majetku podľa § 8 a uplatnenie zákonných nárokov podľa § 9 ods. 2. (3) Za príjem sa na účely posudzovania hmotnej núdze, zabezpečenia základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi považuje príjem podľa osobitného predpisu. 7) 39. Podľa § 8 ods. 1, ods. 3 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. (1) Občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, sa nepovažujú za občanov v hmotnej núdzi, ani keď ich príjem nedosahuje životné minimum ustanovené osobitným predpisom, 1) ak si svojím majetkom môžu zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť v hmotnej núdzi. (3) Občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, si majú pomôcť v hmotnej núdzi užívaním vlastného majetku, správou vlastného majetku, predajom vlastného majetku alebo prenájmom vlastného majetku. Od občana a fyzických osôb, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, nemožno požadovať predaj alebo prenájom nehnuteľnosti, ktorú užívajú na primerané trvalé bývanie; u občana a fyzickej osoby, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje, sa na primeranosť nehnuteľnosti užívanej na trvalé bývanie neprihliada, ak občan a fyzická osoba, ktorá sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzuje, dovŕšili dôchodkový vek. 40. Podľa § 29 ods. 1, ods. 3, ods. 4 písm. a/, ods. 7 zák. č. 599/2003 Z.z. (1) Občan v hmotnej núdzi, ktorému sa vypláca dávka a príspevky, je povinný ohlásiť úradu písomne do ôsmich dní zmeny vo všetkých skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na dávku a príspevky a na ich výplatu alebo podať úradu o týchto zmenách do ôsmich dní oznámenie elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom. (3) Občan v hmotnej núdzi, ktorému sa vypláca dávka a príspevky, je povinný úradu, ktorý vo veci konal, v lehote do ôsmich dní oznámiť výšku svojich príjmov a hodnotu majetku, ohlásiť zmeny v ich výške, ako aj zmeny v rodinných pomeroch a majetkových pomeroch, ktoré sú rozhodujúce na určenie výšky dávky a príspevkov. (4) Občan v hmotnej núdzi je povinný vrátiť dávku a príspevky alebo ich časť zvýšené o 10% odo dňa, od ktorého nepatrili vôbec, alebo vo výške, v akej sa vyplácali, ak nesplnil niektorú jemu uloženú povinnosť a prijímal dávku a príspevky alebo ich časť, hoci vedel a musel z okolností predpokladať, že sa vyplácajú neprávom alebo vo vyššej sume, než patrili; v prípade podozrenia z trestného činu podvodu úrad podá podnet orgánom činným v trestnom konaní na začatie konania. (7) Nárok na vrátenie dávky a príspevkov vyplatených neprávom alebo v nesprávnej výške zaniká uplynutím troch rokov odo dňa, keď úrad túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, za ktorý sa dávka a príspevky vyplatili. Tieto lehoty neplynú počas výkonu rozhodnutia alebo ak sa na úhradu preplatku vykonávajú zrážky z dávky a príspevkov. 41. Podľa § 25 ods. 1, 2 zák. č. 599/2003 Z.z. (1) Na konanie o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi dávkou a príspevkami sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, 30) ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Na konanie o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení základných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi sa nevzťahujú ustanovenia § 18 ods. 3, § 33 ods. 2 a § 60 až 68 zákona o správnom konaní. 42. Podľa § 3 ods. 1, 2, 5 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) (1) Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. (2) Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. (5) Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 43. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 44. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 45. Podľa § 47 ods. 1, 2, 3 Správneho poriadku (1) Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. (3) V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 46. Žalobkyňa v žalobe namietala, že rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy sú nezákonné, pričom v žalobe uviedla svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy, ako aj argumentáciu žalovaného, na základe ktorej žalovaný založil svoje rozhodnutie. Žalobkyňa tvrdila, že s ohľadom na zistenie skutkového stavu prvostupňovým orgánom verejnej správy, kedy bolo preukázané, resp. v konaní nebolo sporné, že prvostupňový orgán disponoval už najneskôr 27.04.2009 informáciami uvedenými v bode 33 žaloby (t.j. že žalobkyňa vlastní dom na adrese F. XXX a tento prenajíma B. M.) prvostupňový orgán verejnej správy a následne tak aj žalovaný dospeli k nesprávnemu právnemu záveru (vec nesprávne právne posúdili), že subjektívna prekluzívna lehota nezačala plynúť 27.04.2009, ale až 07.09.2017, kedy prvostupňový orgán získal tie isté informácie, ibaže z „vlastnej kontrolnej činnosti“. Žalobkyňa podporne namietala aj nezákonnosť určenia plynutia objektívnej prekluzívnej lehoty žalovaným. Predmetom konania bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ktorým zmenil prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy tak, že uložil žalobkyni podľa § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. v spojení s § 33 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. povinnosť vrátiť dávku a príspevky vyplatené neprávom za obdobie od 01.08.2017 do 31.12.2013 v sume 3.811,21 €, zvýšené o 10 %, t.j. v sume 381,12 €, t.j. celkom v sume 4.192,33 € a podľa § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. žalobkyni uložil povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom za obdobie od 01.01.2014 do 31.07.2017 v sume 532,20 € zvýšenú o 10 %, t.j. v sume 53,22 €, t.j. celkom v sume 585,42 €, teda celkom v sume 4.777,75 € (vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného bola nesprávne uvedená celková suma 4.7775,75 €) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie z dôvodov tak, ako sú uvedené v bode 4 tohto rozsudku. Správny súd po preskúmaní veci zistil, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné z dôvodu, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, resp. že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a rozhodnutie bolo nedostatočne odôvodnené, a preto je nepreskúmateľné. 47. Podľa § 33 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. úč. od 01.01.2014 o nárokoch pred 01.01.2014 sa aj po 31.12.2013 rozhoduje podľa zákona úč. do 31.12.2013, t.j. podľa zák. č. 599/2003 Z.z. Podľa § 29 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z.z. občan v hmotnej núdzi, ktorému sa vypláca dávka a príspevky, je povinný ohlásiť úradu písomne do 8 dní zmeny vo všetkých skutočnostiach rozhodujúcich na trvanie nároku na dávku a príspevky a na ich výplatu alebo podať úradu o týchto zmenách do 8 dní oznámenie podané elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Podľa § 29 ods. 3 zák. č. 599/2003 Z.z. občan v hmotnej núdzi, ktorému sa vypláca dávka a príspevky, je povinný úradu alebo obci, ktoré vo veci konali, v lehote do 8 dní oznámiť výšku svojich príjmov a hodnotu majetku, ohlásiť zmeny v ich výške, ako aj zmeny v rodinných pomeroch a majetkových pomeroch, ktoré sú rozhodujúce na určenie výšky dávky a príspevkov. Podľa § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. občan v hmotnej núdzi je povinný vrátiť dávku a príspevky alebo ich časť zvýšené o 10 % odo dňa, od ktorého nepatrili vôbec, alebo vo výške, v akej sa vyplácali, ak nesplnil niektorú jemu uloženú povinnosť a prijímal dávku a príspevky alebo ich časť, hoci vedel a musel z okolností predpokladať, že sa vyplácajú neprávom alebo vo vyššej sume, než patrili; v prípade podozrenia z trestného činu podvodu úrad alebo obec podá podnet orgánom činným v trestnom konaní na začatie konania. Od 01.01.2014 nadobudol účinnosť zák. č. 417/2013 Z.z., pričom tak, ako už bolo vyššie uvedené v zmysle § 33 ods. 1 tohto zákona o nárokoch pred 01.01.2014 sa aj po 31.12.2013 rozhoduje podľa zákona úč. do 31.12.2013. V prípade dávok, ktoré boli poskytované žalobkyni za obdobie pred 01.01.2014, nie je kľúčovou otázkou pre posúdenie uloženia povinnosti žalobkyni vrátiť dávku v hmotnej núdzi a príspevky iba splnenie, resp. nesplnenie oznamovacej povinnosti žalobkyne a ani to, či si ju žalobkyňa splnila včas. Neplnenie oznamovacej povinnosti predstavuje iba jednu z podmienok zakladajúcich nárok na vrátenie dávky a príspevkov poskytnutých neprávom. Účelom oznamovacej povinnosti je zamedziť vzniku situácie, že danému poberateľovi bude pomoc v hmotnej núdzi vyplatená neprávom, alebo vo vyššej sume, ako mu patrí. Na prijatie záveru o povinnosti vrátiť dávku alebo príspevky v hmotnej núdzi je potrebné kumulatívne splnenie dvoch podmienok ustanovených v § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. a posúdenie, či v prípade žalobkyne boli tieto podmienky splnené, predstavuje kľúčovú otázku v tejto veci. Z ust. § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. vyplýva, že prvou podmienkou na vznik nároku na vrátenie pomoci v hmotnej núdzi je skutočnosť, že občan v hmotnej núdzi (v tomto prípade žalobkyňa) nesplnil niektoré z povinností uložených týmto zákonom. Druhou podmienkou je, že prijímal dávku aj príspevky, hoci vedel a musel z okolností predpokladať, že sa vyplácajú neprávom alebo vo vyššej sume, než patrili. Rozhodnutie žalovaného (i prvostupňového orgánu verejnej správy) bolo podľa názoru správneho súdu vydané predčasne, pretože v danom štádiu konania nebol ešte dostatočne zistený skutkový stav veci. Prvá podmienka bola splnená, pretože žalobkyňa neoznámila úradu do 8 dní (ani po uplynutí tejto zákonnej lehoty) zmenu, ktorá spočívala v tom, že v čase poberania dávok a príspevkov (pomoci v hmotnej núdzi) nadobudla nehnuteľnosť v F. súp. č. XXX, t.j. že došlo k zmene jej majetkových pomerov a to k 15.01.2019 (vydaním rozhodnutia o povolení vkladu) a ďalej neoznámila úhradu do 8 dní (ani po uplynutí tejto zákonom stanovenej lehoty) zmenu, ktorá spočívala v zmene výšky jej príjmov a to v dôsledku príjmu z prenájmu nehnuteľnosti - rodinného domu vo výške 33,- € mesačne od 01.01.2009 na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a jej synom B. M.. Táto skutočnosť, že žalobkyňa uvedenie zmeny neoznámila úradu v zákonom stanovenej lehote 8 dní (ani po uplynutí tejto lehoty) a ani skutočnosť, že žalobkyňa bola preukázateľne pri podaní žiadosti o dávku v hmotnej núdzi od tejto povinnosti podľa § 29 zák. č. 599/2003 Z.z. poučená (jednak na tlačive žiadosti z 28.06.2016, ako aj na pojednávaní z ústneho prejednania podkladov pre vydanie rozhodnutia dňa 28.06.2006, o čom bola spísaná zápisnica a žalobkyňa potvrdila svojím vlastnoručným podpisom rovnako tlačivo Upozornenie, v ktorom bola o.i. poučená o povinnostiach podľa § 29 zák. č. 599/2003 Z.z. a aj o následkoch porušenia tejto povinnosti, t.j. o povinnosti vrátiť dávky a príspevky zvýšené o 10 %) nebola sporná. Nie je pritom relevantné, či po tom alebo pri tom, keď podpisovala toto poučenie, si žalobkyňa uvedomila alebo neuvedomila rozsah svojich povinností. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v prípade, ak žalobkyňa poučeniu nerozumela, mohla požiadať príslušnú pracovníčku prvostupňového orgánu verejnej správy o vysvetlenie. V administratívnom konaní napokon žalobkyňa ani nenamietala, že orgán verejnej správy ju nepoučil o jej povinnostiach. Správny súd pre úplnosť uvádza, že žalobkyňa bola opakovane poučená o.i. o povinnosti nahlásiť zmenu majetkových a príjmových pomerov do 8 dní. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyni bol pravidelne prehodnocovaný príspevok na bývanie, pričom táto predkladala potvrdenie (tlačivo) o úhrade nákladov spojených s bývaním pre účely nároku, v ktorom uviedla, že je vlastníčkou rodinného domu súp. č. XXX. V administratívnom spise sa nachádza informatívny list vlastníctva, ktorý bol predložený, resp. zadovážený v administratívnom konaní, pričom bolo vydané vždy nové rozhodnutie v prípade, ak bola žalobkyňou ohlásená zmena pomerov (napr. priznanie starobného dôchodku, resp. jeho zmena). Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobkyňa vždy po vydaní nového (zmenového) rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy podpísala vyhlásenie, že sa vzdáva práva na opravný prostriedok proti príslušným zmenovým rozhodnutiam a zároveň vyhlásila, že „nedošlo k zmene rodinných, majetkových a príjmových pomerov“. Naposledy žalobkyňa takéto potvrdenie predložila dňa 16.08.2017 k posúdeniu nároku na príspevok na bývanie. Čo sa týka druhej podmienky, doposiaľ nebolo vykonané žiadne dokazovanie za účelom zistenia, či žalobkyňa mala vedomosť o existencii takých okolností, z ktorých by musela predpokladať, že sa jej pomoc v hmotnej núdzi vypláca neprávom. V súvislosti s druhou podmienkou je potrebné skonštatovať, že obidve rozhodnutia orgánu verejnej správy trpia vadou nedostatku dôvodov ohľadom posúdenia jej splnenia. Ani v rozhodnutí žalovaného, ani v prvostupňovom rozhodnutí orgánu verejnej správy orgány verejnej správy neuviedli, v čom videli preukázanie skutočnosti, že žalobkyňa vedela a musela predpokladať okolnosti, že pomoc v hmotnej núdzi sa jej vypláca neprávom. Žalovaný ani prvostupňový orgán verejnej správy sa nedostatočne zaoberali existenciou podmienok uvedených v § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. vo vzťahu k dávkam poskytnutým pred 01.01.2014 a neskúmali, či žalobkyňa vedela alebo z okolností musela predpokladať, že dávka a príspevky v hmotnej núdzi, ktoré prijímala od 01.08.2007 do 31.12.2013 sa jej vyplácajú neprávom, alebo vo vyššej sume, ako jej patrili. Uvedená vedomosť, resp. okolnosti, že žalobkyňa musela z okolností predpokladať, že sa jej pomoc v hmotnej núdzi vypláca neprávom, je základným predpokladom pre rozhodnutie o povinnosti vrátiť dávku a príspevky k nej odo dňa, od ktorého jej nepatrili, alebo jej patrili v nižšej ako vyplácanej sume. Pre správne použitie § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. je potrebné skúmať, či občan v hmotnej núdzi popri nesplnení niektorej jemu uloženej povinnosti prijímal dávku a príspevky alebo ich časť napriek tomu, že vedel alebo musel z okolností predpokladať, že sa mu dávky a príspevky vyplácajú neprávom alebo vo vyššej výške, ako mu patrila. Samotné konštatovanie, že žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote, teda včas neoznámila úradu rozhodné skutočnosti, nepostačuje pre prijatie záveru o povinnosti žalobkyne vrátiť dávku a príspevky pomoci v hmotnej núdzi. V zmysle § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. je potrebné skúmať, či a od kedy žalobkyňa vedela a musela z okolností predpokladať, že sa jej dávka a príspevky vyplácajú neprávom, alebo vo vyššej sume ako jej patrila. 48. Obdobne aj vo vzťahu k dávkam a príspevkom v hmotnej núdzi, ktoré boli vyplácané žalobkyni v čase od 01.01.2014 do 31.07.2017, t.j. za účinnosti zák. č. 417/2013 Z.z., je potrebné zistiť rozhodné skutočnosti, na základe ktorých je orgán verejnej správy oprávnený konštatovať, že sú splnené podmienky stanovené v § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. a žalobkyňa je povinná vrátiť pomoc v hmotnej núdzi a osobitný príspevok alebo ich časť poskytnuté neprávom alebo vo vyššej sume, ako jej patrili a orgán verejnej správy musí uviesť v rozhodnutí skutočnosti osvedčujúce, že fyzická osoba (žalobkyňa) spôsobila, že sa jej poskytovala pomoc v hmotnej núdzi, osobitný príspevok alebo ich časť neprávom alebo vo vyššej sume, ako patrili a až na základe takto zisteného skutkového stavu je možné konštatovať, že sú splnené podmienky na uloženie povinnosti žalobkyni vrátiť poskytnutú pomoc v hmotnej núdzi, osobitný príspevok alebo ich časť zvýšené o 10 %. 49. Prvostupňový orgán verejnej správy, ktorému správny súd s poukazom na § 191 ods. 4 SSP vrátil vec, v ďalšom konaní vec znovu prejedná v naznačenom smere, dôsledne sa vysporiada najmä s druhou podmienkou ustanovenou v § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. (vo vzťahu k dávkam v hmotnej núdzi a príspevkom, ktoré boli žalobkyni vyplatené do 31.12.2013), ako aj so splnením podmienok ustanovených v § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. vo vzťahu k dávkam v hmotnej núdzi a príspevkom, ktoré boli žalobkyni vyplatené od 01.01.2014, znovu vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby spĺňalo náležitosti podľa § 46 a § 47 Správneho poriadku. 50. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že požiadavka na riadne odôvodnenie rozhodnutia vyplýva z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktoré je možné subsumovať pod právo na spravodlivý súdny proces. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR i ESĽP aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP (napr. Garcia Ruiz vs. Španielsko, rozsudok z 21.01.1999) pre správne súdnictvo vyplýva záver, že na každý relevantný argument účastníka musí orgán verejnej správy primerane reagovať, tzn. vo svojom odôvodnení musí presvedčivým spôsobom ponúknuť účastníkovi konania odpoveď, či je jeho argument dôvodný a aký záver z toho pre konanie vyplýva. Rovnako aj na každý irelevantný argument musí orgán verejnej správy reagovať minimálnym spôsobom, tzn. stručne objasniť, prečo je argument nedôvodný. Problematikou týkajúcou sa povinnosti náležite odôvodniť rozhodnutie sa zaoberá vo svojej judikatúre aj Ústavný súd SR (napr. v nálezoch sp. zn. I.ÚS 243/07, I.ÚS 114/08, III.ÚS 36/2010), v ktorých ústavný súd o.i. konštatoval, že „jedným z princípov predstavujúcich súčasť práv na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je povinnosť súdov, ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, pričom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Orgán štátnej moci je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia“. Obdobne NS SR prostredníctvom svojej judikatúry vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy: „... odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy ... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu o splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe akých skutočností (dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky, aplikácie práva vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti“. Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo je dôvod na zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov nie je len také rozhodnutie, ktorému úplne chýba odôvodnenie, ale aj také, ktorého odôvodnenie nie je dostatočné a v ktorom chýbajú skutkové dôvody a úvahy, ktorými sa orgán verejnej správy k skutkovým záverom dopracoval a úvahy, ktorými ich právne vyhodnotil. Vchádzajúc z § 46 a § 47 Správneho poriadku, povinnosťou orgánu verejnej správy je rozhodnutie odôvodniť tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a z akých dôvodov, aby jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností namietaných v konaní a aby odpovedal na najdôležitejšie otázky vo vzťahu k hmotnoprávnemu nároku, ktorý bol predmetom príslušného administratívneho konania. Zároveň musí byť z odôvodnenia zrejmé, ako sa orgán verejnej správy vysporiadal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia, resp. ako sa odvolací orgán verejnej správy vysporiadal s odvolacími námietkami účastníkov konania uvedenými v odvolaní. Vzhľadom na vyššie uvedené má správny súd za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného (ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy) je vo vyššie uvedenom zmysle nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy o uložení povinnosti vrátiť pomoc v hmotnej núdzi poskytnutú neprávom také odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom orgán verejnej správy - žalovaný (a v tomto prípade aj prvostupňový orgán verejnej správy) neuvedie, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, ktoré v odôvodnení rozhodnutia citoval. Z relevantnej právnej úpravy (§ 47 ods. 3 Správneho poriadku) a aj z rozhodovacej praxe správnych súdov vyplýva, že citácia ustanovení právnych predpisov bez uvedenia, ako boli posúdené rozhodné skutkové zistenia, na ktoré boli cit. ustanovenia príslušných právnych predpisov aplikované, na riadne odôvodnenie rozhodnutia bez ďalšieho nepostačuje. V tejto súvislosti správny súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že žalovaný založil svoje rozhodnutie na aplikácií ustanovení Zákona o hmotnej núdzi a to § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. úč. do 31.12.2013 s poukazom na § 33 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. vo vzťahu k nárokom týkajúcim sa obdobia od 01.08.2007 do 31.12.2013 a ust. § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. úč. od 01.01.2014 vo vzťahu k nárokom týkajúcim sa obdobia od 01.01.2014 do 31.07.2017, avšak adekvátne nezareagoval napr. na skutočnosť, že novelou zák. č. 417/2013 Z.z. úč. od 01.01.2015 došlo k novelizácii o.i. ust. § 25 ods. 6 (v rozhodnutí cit. len v znení zák. č. 417/2013 Z.z. úč. do 31.12.2014), pričom v zmysle § 33a ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z. sa o nárokoch pred 01.01.2015 rozhoduje podľa zák. č. 417/2013 Z.z. úč. do 31.12.2014. O nárokoch po 01.01.2015 sa teda rozhoduje podľa zák. č. 417/2013 Z.z. v znení úč. od 01.01.2015. Pokiaľ teda žalovaný aplikoval na nároky týkajúce sa obdobia po 01.01.2015 ust. § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. v znení úč. do 31.12.2014 (ako to vyplýva zo znenia tohto ustanovenia cit. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného), takýto postup je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. 51. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánu verejnej správy bol nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP) a z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy je vo vzťahu k posúdeniu splnenia podmienok pre uloženie povinnosti vrátiť dávky v hmotnej núdzi a príspevky v zmysle § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. a § 25 ods. 6 zák. č. 417/2013 Z.z. nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP). 52. Pokiaľ je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, takýto nedostatok spravidla bráni posúdeniu dôvodnosti ďalších meritórnych námietok. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru NS SR, z ktorej vyplýva, že pokiaľ správny súd vysloví zrušujúci dôvod podľa písm. d/ (nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov), tento zrušujúci dôvod vylučuje vysloviť súčasne aj zrušujúci dôvod pre nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca v žalobe namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného (i prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy) z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia preklúzie nároku (keď argumentoval, že prvostupňový orgán verejnej správy najneskôr 27.04.2009 disponoval informáciami, že žalobkyňa vlastní rodinný dom súp. č. XXX a tento prenajíma B. M., a to z listín predložených B. M. v konaní pred prvostupňovým orgánom verejnej správy o jeho žiadosti o dávku v hmotnej núdzi, v dôsledku čoho tvrdil, že bolo nesprávne posúdené plynutie subjektívnej i objektívnej prekluzívnej lehoty v zmysle § 25 ods. 7 zák. č. 417/2013 Z.z., resp. § 29 ods. 7 zák. č. 599/2003 Z.z. Vzhľadom na to, že v konaní pred orgánom verejnej správy nebol dostatočne zistený skutkový stav pre posúdenie splnenia podmienok na vznik povinnosti žalobkyne vrátiť dávky a príspevky alebo ich časť zvýšenú o 10 % v zmysle § 29 ods. 4 písm. a/ zák. č. 599/2003 Z.z. resp. § 25 zák. č. 417/2013 Z.z., t.j. či existuje povinnosť žalobkyne vrátiť pomoc v hmotnej núdzi, dávky a príspevky, v akej výške a za aké obdobia, správny súd považuje za predčasné riešenie otázky plynutia subjektívnej a objektívnej prekluzívnej lehoty, a teda otázky, či nárok, ktorého existencia doposiaľ nebola orgánmi verejnej správy spoľahlivo zistená, zanikol, alebo nie, resp. v akej časti. Správny súd mal za to, že je predovšetkým zo strany orgánu verejnej správy potrebné bez akýchkoľvek pochybností zistiť, či žalobkyni vznikla povinnosť vrátiť pomoc v hmotnej núdzi, dávky a príspevky, a ak áno, v akej výške a za aké obdobie a až následne posúdiť prípadne žalobkyňou namietaný zánik nároku, resp. jeho časti v zmysle § 29 ods. 7 zák. č. 599/2003 Z.z., t.j. z hľadiska plynutia trojročnej subjektívnej a desaťročnej objektívnej prekluzívnej lehoty a to aj s prihliadnutím na spočívanie lehôt v zmysle cit. ustanovení. Z uvedeného dôvodu sa správny súd nezaoberal námietkou žalobkyne uplatnenou vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu plynutia prekluzívnych lehôt žalovaným, resp. prvostupňovým orgánom verejnej správy. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení nového rozhodnutia uvedie všetky rozhodné skutočnosti, z ktorých vychádzal pri posúdení prípadnej preklúzie nároku, pričom k preklúzii nároku je orgán verejnej správy povinný prihliadať ex offo. 53. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Výška trov konania bude určená samostatným rozhodnutím, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovať alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).