Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/29/2024 z 24. 2. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 8Co/29/2024 1722202311 24. 02. 2026 JUDr. Monika Holická ECLI:SK:KSBA:2026:1722202311.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: H.. A. M., H.. XX.XX.XXXX, R. C. T. XXX/XA, Č., zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO : 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 02. októbra 2023 č. k. 8C/64/2022 - 138, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- eur, vo zvyšku žalobu zamietol, a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady rozhodne samostatným uznesením. O žalobcom uplatnenom nároku voči žalovanému titulom náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy, spôsobenej mu prekročením maximálneho limitu týždenného pracovného času, stanoveného článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v období od decembra 2019 do septembra 2022, v dôsledku nesprávnej implementácie Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., rozhodol podľa § 3, § 17 CSP, čl. 7 ods. 2, 5, čl. 19 ods. 2, čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e), čl. 40 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2, § 853 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, bodu 5, čl. 1 ods. 1, 2 písm. a), 3, čl. 2, čl. 6 písm. a), b), čl. 16 písm. b), čl. 17 ods. 1, 5 Smernice 2003/88/ES, § 11 písm. c) zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2 písm. a), § 103 ods. 2, 5, § 116 ods. 1, § 122 ods. 1, 2 písm. a), 3, § 130 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného o nedostatku právomoci súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/ES, predovšetkým, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, keď spor o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory, ktoré s poukazom na § 3 CSP prejednávajú a rozhodujú súdy, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. V Slovenskej republike však neexistuje žiadny iný orgán oprávnený rozhodovať o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva Únie. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je štát, je irelevantná, keď účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát, ktorý je v takom prípade s poukazom na § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Uviedol, že právomoc vnútroštátnych súdov rozhodovať spory o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora (napr. bod 59 rozsudku

C-429/09). Z týchto dôvodov preto súd má právomoc prejednať a rozhodnúť daný spor. Zodpovedajúca riadnej transpozície Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku je Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, do pôsobnosti ktorého podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 o organizácii a činnosti vlády patrí Hasičský a záchranný zbor. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná tiež, keď z rozsudku C-429/09 vyplýva, že hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Súdny dvor Európskej únie tak judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Nezohľadnil námietku žalovaného, aby sa na daný prípad neaplikovala Smernica, nakoľko otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť ich týždenného pracovného času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho režimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle Smernice 2003/88/ES". V dôsledku toho právo Únie bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6 písm. b) uvedenej Smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J. Vorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor uviedol, že „.. pracovná pohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa musí považovať ako celok za "pracovný čas" v zmysle Smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti" (bod 27 Rozsudku ESD vo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych záchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času" (bod 95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v pohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za výkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58). Ďalej v bode 35 Rozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný bod 99, ako aj Fuß bod 52). Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok Fuß, bod 60). Z daného Rozsudku Fuß vyplýva, že z rozsahu úpravy tejto Smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto Smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až 103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, body 33 až 35 a 38). Poukázal, že Smernica 2003/88/ES v kapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti

a zdravia pracovníkov. V tejto súvislosti dal za pravdu žalobcovi, že čo sa týka protipožiarnych služieb, odchýlky sa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice 2003/88/ES, t. j. odchýlka sa nesmie týkať maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času (pozri článok 17 ods. 3 písm. b) bod iii) Smernice 2003/88/ES), keď štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by v štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali zakladať výnimku z pôsobnosti Smernice 2003/88/ES podľa článku 17. Z uvedeného tak vyplýva, že v rámci tvorby právneho predpisu - zákona č. 315/2001 Z.z. bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie predpísaného limitu 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času, ako je stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES pre každé obdobie 7 dní v rámci stanoveného referenčného obdobia. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že paragrafové znenie zákona č. 315/2001Z.z. neodporuje dotknutej smernici, keď cieľ článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Z ustanovení§ 85 ods. 1, ods. 2 prvá veta, § 86 ods. 1 a 2, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z.z. jednoznačne vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru (pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom). Rozlíšenie medzi vykonávaním štátnej služby podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z.z. v rámci rozvrhnutia služobného času a určenou služobnou pohotovosťou je zrejmé aj z ohodnotenia výkonu tejto štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona č. 315/2001 Z.z., keď za výkon služobnej pohotovosti v štátnej službe patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Smernica 2003/88/ES však v článku 2 bod 1 a 2 výslovne ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak v rozpore so Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Žalovaný tak v rámci preberania Smernice 2003/88/ ES nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je v rozpore s touto smernicou. Konštatoval, že Súdny dvor vo svojej judikatúre zdôraznil, že rozlišovanie je binárne - buď je určitý čas pracovným časom (článok 2 odsek 1 Smernice 2003/88/ES), alebo nie je (článok 2 odsek 2 Smernice 2003/88/ES). Zároveň Súdny dvor opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby (pozri napr. spojené veci C-397/01 až C-403/01, C-14/04). Na základe uvedeného konštatoval, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES porušované, a to dostatočne závažne, pretože ide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,

keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C-429/09 - bod 47). Dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené uvedené kumulatívne podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva únie. Uviedol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu škody vo veci samej je splnená (pozri bližšie body 49 a 50 rozsudku vo veci C-429/09, od ktorého nie je dôvod odchýliť sa vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu). Pokiaľ ide o druhú podmienku, poukázal, že podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (pozri napr. spojené veci C-46/93 a C-48/93 - body 55 až 57). V posudzovanom prípade dospel k záveru, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nebol do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratý správne, pretože zákon č. 315/2001 Z.z. umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s článkom 2 ods.1 Smernice 2003/88/ES žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom listinnými dokladmi, vypracovanými zamestnávateľom žalobcu bolo preukázané, že za posudzované obdobie (od septembra 2019 do augusta 2022) opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Zároveň je tak splnená aj podmienka porušenia práva Únie dostatočne závažným spôsobom, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (C-429/09). Z tabuľkového prehľadu predloženého žalobcom za obdobie od 12/2019 do 09/2022 (obsah ktorého žalovaný nespochybňoval) žalobca preukazoval, že pracuje v 24 hodinových zmenách, počas ktorej sa musí zdržiavať na pracovisku a byť zamestnávateľovi k dispozícii na výkon služby. Z 24 hodinovej zmeny sa žalobcovi do fondu pracovného času započítava iba služobný čas v trvaní 16,5 hodín napriek tomu, že na služobný čas bezprostredne nadväzuje služobná pohotovosť v trvaní 7,5 hodín. Služobná pohotovosť v trvaní 7,5 hodín sa žalobcovi do fondu pracovného času nezapočítava, v dôsledku čoho dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného limitu pracovného času 48 hodín počas sledovaného referenčného obdobia. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielen že pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 Smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Z dochádzkového systému vyplýva, že každý mesiac bol určený plán, koľko mal žalobca odpracovať, ďalej koľko odpracoval s rozdelením tohto údaju na odpracovanú službu a pohotovosť, koľko nadčasov odpracoval (za nadčas sa považuje aj výkon služby počas pohotovosti, a či čerpal dovolenku, bol práceneschopný, príp. nebol v práci z iných dôvodov vyznačených určitou skratkou). Súd vychádzal z dochádzkového systému predloženého až na výzvu súdu (keďže číselné údaje z neho v naposledy predloženej verzii týchto listín boli čitateľnejšie), ktorý umožňuje presne určiť reálne odpracované hodiny a rozdeliť ich na službu a pohotovosť, príp. nadčas. Vzhľadom na vyššie uvedené obdobie, v ktorom je potrebné posudzovať splnenie podmienky maximálneho pracovného času, podľa článku 16, písm. b.) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. Súd pritom vychádzal nie z počtu pracovných dní, ale z počtu týždňov, pretože príslušníci hasičského zboru vykonávajúci prácu v zmenách pracujú bez ohľadu na dni pracovného pokoja, sviatky a pod. Z dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že nie každá hodina odslúženej pohotovosti je porušením čl. 6 Smernice. Žalobcovi mohla vzniknúť ujma len v priamej príčinnej súvislosti s prekročením 48 hodinového priemerného týždenného pracovného času. Z dôkazov, ktoré predlžil žalobca vyplýva, že za obdobie 08/2020 - 11/2020, 12/2021-03/2022, 08/2022-10/2022 žalobca odpracoval v rámci služieb a pohotovosti spolu počet hodín prekročujúci maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Poukázal aj na jednotlivé mesiace, v ktorých žalobca neodpracoval ani len maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas v danom mesiaci, v ktorých mesiacoch žalobcovi ujma vzniknúť nemohla. V ostatných mesiacoch žalovaného obdobia žalobca celkom odpracoval v rámci služieb a pohotovosti spolu počet hodín prekračujúcich maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dospel k záveru,

že ak žalobca ako príslušník hasičského zboru v služobnom pomeru k štátu vo vyššie popísaných obdobiach odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne, boli porušené jeho práva, ktoré sú mu ako fyzickej osobe priznané právom EÚ, za ktoré porušenie zodpovedá štát. Uviedol, že je splnená aj tretia podmienka, t.j. podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie žalovaným došlo u žalobcu k vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR, a tiež do jeho práva na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice 2003/88/ES, a to na úkor seba ako aj svojich blízkych, pričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej rodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi tak boli splnené. V súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobca mal upozorniť zamestnávateľa, ak mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou 2003/88/ES povolený limit; poukázal na závery Súdneho dvora EU, podľa ktorého nachádzanie akejkoľvek možnosti zavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa o dodržiavanie noriem komunitárneho práva, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov za dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky vyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod 83 C-429/09 Fuß). Považoval za nelogické, aby žalobca mal upozorniť svojho zamestnávateľa, že prekračuje limit pohotovosti, kde zamestnávateľ je ten, ktorý má dodržiavať stanovený limit svojich zamestnancov. Taktiež článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto za týchto podmienok nemožno považovať za primerané od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie nemajetkovej ujmy najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Pokiaľ žalovaný namietal neprimeranosť výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, uviedol, že pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu. K žalovaným vznesenej námietke premlčania uplatneného nároku žalobcu uviedol, že slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva; ujmu vzniknutú žalobcovi nerešpektovaním Smernice 2003/88/ES analogicky posúdil podľa ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka; začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11. 2012). K nemajetkovej ujme žalobcu, ktorú si uplatňuje žalobou, dochádzalo osobitne v jednotlivých mesiacoch a v priamej príčinnej súvislosti s porušením Smernice, pričom žalobca si predmetné nároky uplatnil počnúc od decembra 2019 - 10/2022, žaloba bola pritom na súde podaná dňa 27.12.2022, t.j. tri roky spätne od podania žaloby, čo znamená, že jednotlivé nároky žalobcu premlčané nie sú. Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie konštatoval, že pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom dochádzalo k prekročovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období. V dôsledku nerešpektovania Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času tak žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas vykonávania služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom, je teda oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky aj na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Mal za to, že nemožno porovnávať pracovný priestor, kde má žalobca zabezpečenú oddychovú miestnosť s domácim prostredím. V príčinnej súvislosti s porušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak dlhodobo dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a rodinný život. Nestotožnil sa preto s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Práve naopak, s ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/Smernice 2003/88/ES, konštatoval, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, a ani morálna satisfakcia nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah namieste a že sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, keď peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne spôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy. Ďalej uviedol, že vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný (v prípade zásahov do osobnosti usmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy navyše ani neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynulo, že žalobca je zamestnaný v Hasičskom a záchrannom zbore 24 rokov, pracuje ako kapitán, technik, špecialista, je ženatý, má dve maloleté deti, popri práci má menej času na rodinu, prácu okolo rodinného domu, záľuby; potrebuje viacej času na oddych, regeneráciu, nakoľko práca je psychicky a fyzicky náročná. Mal za objektívne preukázané, že žalobca sa nemôže venovať rodine v rozsahu v akom by chcel. Má nedostatok času na oddych, hoci relax je vzhľadom na rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. U žalobcu je nárok na odpočinok permanentne niekoľko rokov porušovaný, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života. Mal za preukázané, že žalobca vykonáva náročnú prácu nad čas povolený právom Únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, a tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda právo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ďalej poukázal na náročnosť, rizikovosť a dôležitosť práce žalobcu, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov zasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku nebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných prácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly požiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok, regeneráciu, čo je hlavným cieľom smernice. Preto v danom prípade je namieste žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zmyslom je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, ku ktorému zo strany žalovaného nepochybne dochádza tak, aby bola chránená jeho osobnosť aj vo sfére práva na súkromie a rodinný život, pričom považoval za primerané, aby náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti tohto zásahu, nakoľko vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia jeho práva zo strany žalovaného a taktiež jeho súkromný a osobný život nebol negovaný zo strany žalovaného v značnej miere. Preto za účelom kompenzácie vyššie uvedených nepriaznivých následkov neoprávneného zásahu za daných okolností považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2500 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II ÚS 293/2018, zo dňa 17.10.2018 „Protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere verejnosti v spravodlivé súdne konania a v súdny systém ako taký“. Ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017 „Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t.j. aj rozhodnutia iných súdov (resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú“. Zohľadnil aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych sporoch napr. Krajský súd Košice sp. zn. 5Co/134/2022, zo dňa 15.06.2023, Krajský súd Prešov sp. zn. 10Co/15/2023, zo dňa 10.08.2023, Krajský súd Banská Bystrica sp. zn. 16Co/53/2022, zo dňa 27. 07. 2023. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 C.s.p, tak, že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %, (zo súdom priznanej sumy 2.500,- eur), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. 2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a v časti o náhrade trov konania, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu 100%. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. Namietal, že

v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj právneho poriadku Európskej únie súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral Smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Dal do pozornosti odvolacieho súdu, že uvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie takto nastolenej otázky a podľa jeho názoru tak napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti, keď súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil zrejmé prekážky vo svojom postupe v tomto súdnom konaní a dostatočne sa nezaoberal ani vznesenými oprávnenými námietkami žalovaného, naopak priznal žalobcovi nárok na náhradu škody bez presvedčivého odôvodnenia, iba na základe uznaného všeobecného nároku z titulu bez právneho zmocnenia konštatovaného porušenia práva Európskej únie, čo však podľa žalovaného tvorí iba predpoklad pre priznanie náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní; uviedol , že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Zdôraznil, že v prvom prípade ide o transponovanie, t.j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté do podoby a textu právneho predpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že Smernica 2003/88/ES bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t.j. po prebratí) Smernice 2003/88/ES; len takouto konfrontáciou by bolo možné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES. Samotná skutočnosť; že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín; neznamená, že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou žalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z., aj vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. V druhom prípade ide o aplikáciu, t.j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Inak povedané, smernica môže byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t.j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. V tomto rozsahu je preto podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia smernice rozlišovali, nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak. Žalovaný pri preberaní Smernice neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše, ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Pripomenul, že žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa; Slovenská republika nie je zamestnávateľom žalobcu a ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľala. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je prípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby

k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Uviedol, že vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES vyplýva z článku 1 ods. 2, v ktorom definuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti, t.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať je upravená v článku 1 ods. 3 a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES, v zmysle ktorých je vymedzená s odkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“). S poukazom na znenie článku 2 ods. 1 a ods. 2 Smernice 89/391/EHS namietal, že z uvedeného možno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ EHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná pohotovosť), možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. S poukazom na znenie ustanovení § 12 zák. č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 3 ods. 1, 2 zák. č. 315/2001 Z. z., § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme, namietal, že z uvedených právnych predpisov vyplýva, že Hasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Zdôraznil, že článok 2 Smernice len príkladom vymenováva „určité osobitné činnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci Hasičského a záchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení Smernice je aj v tejto oblasti automatická. Podľa jeho názoru rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Ďalej namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade mu nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. To znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej

dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd prvej inštancie, napriek uvedeným skutočnostiam, dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Poukázal na to, že ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady škody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss uviedol, že „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako je G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Podľa jeho názoru tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Podľa jeho názoru žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, priznanú žalobcovi považoval za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon sám Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Poukázal na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka; ktoré upravuje podmienky, kedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy; a namietal, že žalobca v konaní nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne preukázať. Za závažnú ujmu sa v zmysle ustálenej judikatúry môže považovať ujma, ktorú utrpela fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie zásahu alebo celkový dopad a dôsledky. Pritom však nemôžu byť rozhodujúce subjektívne pocity adresáta zásahu, ale objektívne hľadisko, t.j. či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Zdôraznil, že žalobca nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti, a poukázal aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti,

ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Podľa jeho názoru v tomto konaní nebolo ani na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu podanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V zmysle zásady kontradiktórnosti je však povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaný má za to, že uvedené riadne preukázané nebolo. V tejto súvislosti poukázal aj na odôvodnenie rozsudku Mestského súdu Košice, sp. zn. K2-37C/60/2020-114, v obdobnom spore. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného dospel k záveru, že Smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom žalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy, (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho dôvodom na zamietnutie žaloby. Podal odvolanie aj proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, t.j. 100 %, z prisúdenej sumy. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil; podľa jeho názoru nárok bol žalobcom nesprávne uplatnený a aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku právomoci súdu na posudzovanie súladu resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/ES uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna úprava do súladu s úniovým právom (C - 231 - 233/06, C - 128C 131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Považoval za nedôvodnú aj námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Uviedol, že nakoľko Smernica 2003/88/ES je určená členskému štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím tejto smernice do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika. Ďalej uviedol, že rozhodovacia prax všeobecných súdov vyriešila túto otázku a poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR; v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v prípade Pfeiffer (bod 55 rozsudku), vo veci C - 52/04, Personalrat der Feuerwehr Hamburg (bod 57), vo veci C - 518/15, R. Matzak (bod 27). K tvrdeniu žalovaného o odpočinku žalobcu počas pohotovosti poukázal na to, že pokiaľ ide o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne „čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88/ES (rozsudok C - 514/20 bod 32). Súdny dvor dospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať sa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo svojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci, ktorého sa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas uvedenej doby (rozsudky Jaeger, C - 151/02, EU: C: 2003: 437, bod 65; Pfeiffer a i., C - 397/01 až C - 403/01, bod 93, Dellas a i., C - 14/04, body 46, 58). Poukázal aj na to, že rôzne požiadavky, ktoré smernica 2003/88 uvádza oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku, predstavujú pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého pracovníka (rozsudok Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones obreras, C - 266/14, bod 24), a ktorých dodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto ekonomickej povahy (rozsudok Jaeger, C - 151/02, body 66 a 67). Navyše stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho pracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné

právo, ktoré je výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a preto sa má vykladať v súlade s týmto článkom 31 ods. 2. Z toho najmä vyplýva, že ustanovenia smernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z tejto smernice (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C - 55/18, body 30 až 32). Dal do pozornosti aj konzistentnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke, najmä rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023 a sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023. Uviedol, že neopodstatnená je aj námietka žalovaného v súvislosti s výpismi z dochádzkového systému SAP, ku ktorým žalovaný uviedol, že „tabuľky priložené k žalobe“ nemožno považovať za dôkaz...“. Ako je zjavné z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka „PH“) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti skrátka „OH“). Výpis z dochádzkového systému SAP predložený žalobcom za ten - ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka „RO“), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky žalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t. j. z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“ a to napriek tomu, že práve na základe týchto údajov z predmetného softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem. K náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch ako sekundárnej kompenzácie uviedol, že so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K náhrade škody a výške nemajetkovej ujmy poukázal na to, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené. 4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného zotrval na svojom odvolaní a v plnom rozsahu sa pridŕžal svojho odvolania a všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní. 5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 6. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, v medziach dôkazných návrhov sporových strán, na zistenie skutočností relevantných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej mu prekročením maximálneho limitu týždenného pracovného času, stanoveného článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v období od decembra 2019 do septembra 2022, v dôsledku nesprávnej transpozície Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. Jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo; následne tieto vyhodnotil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. v § 191 CSP a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery. Pri svojom právnom posúdení vychádzal zo zodpovedajúcich ustanovení Ústavy SR, Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, ako aj Občianskeho zákonníka, ktoré vyložil správne a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Svoje rozhodnutie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi odôvodnil v súlade s požiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 CSP, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil po skutkovej aj právnej stránke, vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.

7. Žalovaný vo svojom odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, zopakoval a podrobne rozviedol svoje námietky a argumenty uvedené už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa však s nimi v odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal, keď v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, ako aj na aktuálnu judikatúru Súdneho dvora EÚ v obdobných veciach, z ktorej vychádzal pri právnom posúdení veci; jeho skutkové a právne závery odvolací súd považuje za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP a v podrobnostiach na ne odkazuje. 8. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že má právomoc prejednať a rozhodnúť daný spor, pretože spor o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do vnútroštátneho poriadku je sporom súkromnoprávnym, ktoré podľa § 3 CSP prejednávajú a rozhodujú súdy, keďže niet iného orgánu oprávneného rozhodovať o nároku na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva EÚ. Taktiež podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ vnútroštátne súdy majú povinnosť prejednávať a rozhodovať spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho právneho poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na povinnosť vnútroštátneho súdu vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Únie a dodržiavať zásadu prednosti úniového práva pred vnútroštátnym právom, z ktorej povinnosti podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva aj kompetencia vnútroštátneho súdu posúdiť súlad znenia zákona č. 315/2001 Z. z. s obsahom a cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v danej veci za účelom posúdenia či došlo k porušeniu práva Únie žalovaným, zakladajúcemu zodpovednosť žalovaného za vznik nemajetkovej ujmy žalobcu. 9. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného s poukazom na potrebu rozlišovania medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra SR ako dvomi samostatnými subjektami a rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Slovenská republika, ktorá je žalovaným subjektom, je primárnym adresátom Smernice 2003/88/ES a je preto povinná prijať všetky opatrenia s cieľom dosiahnutia jej účelu; ktorým je neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov; to znamená, že je povinná zabezpečiť aj správnu aplikáciu smernice a to práve jej správnym prebratím do vnútroštátnej právnej úpravy. Z uvedeného vyplýva zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú porušením práva únie aj v dôsledku nesprávnej aplikácie smernice, pokiaľ k nej dôjde v dôsledku neprebratia Smernice 2003/88/ES resp. nesprávneho prebratia do vnútroštátnej právnej úpravy. V konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnou transpozíciou smernice EÚ je preto vecne pasívne legitimovaným subjektom Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že na to, aby bolo možné konštatovať, že Smernica 2003/88/ES z bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t. j. prebratí) Smernice 2003/88/ES z. Nemožno totiž vylúčiť vznik aj takej situácie, kedy určitá otázka už vo vnútroštátnej právnej úprave členského štátu účinnej pred účinnosťou smernice je upravená tak, že je v súlade aj s následne účinnou smernicou; v takom prípade v rámci prebratia smernice nie je potrebné meniť vnútroštátnu úpravu v tejto otázke. V danom prípade článok 6 písm. b) Smernice priznáva jednotlivcom právo na maximálny služobný čas v určitom rozsahu a správnosť jeho prevzatia do vnútroštátnej úpravy je možné posúdiť len jeho porovnaním so zákonom č. 315/2001 Z. z. v znení po účinnosti tejto smernice. 10. Nedôvodne žalovaný namietal, že činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti sú osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica 2003/88/ES neuplatňuje. Skutočnosť, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru potvrdzuje Príloha č. 4 bod 6 k zákonu č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, v ktorej je uvedené, že do jeho znenia bola prebratá predmetná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. novembra 2002 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Taktiež z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok (C - 52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg (bod 57). V prípade Pfeiffer Súdny dvor EÚ uviedol, že : „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité

osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C - 397/01, bod 53). Z uvedeného rozhodnutia tiež vyplýva, že výnimka v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom zabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, v prípade situácie osobitne vážnej, alebo osobitného rozsahu ako napr. katastrofa, kedy nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. V prípade R. Matzak Súdny dvor rozhodol, že : „Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/ alebo zdravie“ (C - 518/15, bod 27). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalovaného, že príslušné ustanovenia smernice nemožno aplikovať na prípad žalobcu a preto mu nemohla vzniknúť žiadna škoda. 11. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade boli splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie, vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora EÚ, a to, že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o splnenie prvej podmienky, správne súd prvej inštancie konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru, že v danom prípade článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol správne prebratý do právneho poriadku Slovenskej republiky, keď zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín v dôsledku toho, že do pracovného času sa nezapočítava čas služobnej pohotovosti. Listinnými dokladmi vypracovanými zamestnávateľom žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že v uplatnenom období opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahovať hranicu 48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES správne posúdil ako dostatočne závažné, keď ide o porušenie konkrétnej normy, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Splnená bola aj podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla žalobcovi nemajetková ujma, a to v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a tiež do jeho práva na súkromie a rodinný život, tým že reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice, a to na úkor seba a svojich blízkych; prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku; počas vykonávania pohotovosti na mieste určenom zamestnávateľom je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa vlastným potrebám, je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Takúto ujmu by podľa názoru odvolacieho súdu v tej istej situácii každá iná fyzická osoba pociťovala ako závažnú, a to aj z dôvodu jej dlhodobého pretrvávania. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom žalobcu, že so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. S ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď peňažná náhrada je v tomto prípade spôsobila forma odškodnenia vzniknutej ujmy. Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v sume 2500 € aj odvolací súd považoval za primeranú a dostatočne odôvodnenú súdom prvej inštancie konkrétnymi skutočnosťami zistenými v prejednávanej veci z výpovede žalobcu a predložených listinných dôkazov; pričom zodpovedá aj výške nemajetkovej ujmy priznávanej žalobcom a v obdobných súdnych sporoch.

12. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalovaného, že žalobca počas služobnej pohotovosti mohol odpočívať alebo venovať sa inej činnosti a že časť služobnej pohotovosti pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a kde je objektívne vylúčené, aby ho mohla využívať inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že Súdny dvor opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, a to nezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti; a že rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii v prípade potreby. Zároveň smernica 2003/88/ES z v článku 2 bod 1 a 2 stanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Keďže žalobca bol povinný počas výkonu služobnej pohotovosti zdržiavať sa na pracovisku a byť pripravený na výkon práce v prípade potreby, nejde o čas odpočinku v zmysle smernice a preto má byť súčasťou služobného času. 13. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že žalobca mal preukázať, či skutočne pracoval nad limit maximálneho týždenného pracovného času za rozhodné obdobie; že v žalobe nezohľadnil reálne odpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, kedy reálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi;, že nie všetky hodiny odpracované v pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času, ktoré námietky odvolací súd taktiež posúdil ako nedôvodné. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca v doplnení žaloby v rámci opisu rozhodných skutočností uviedol konkrétne počty odpracovaných hodín v jednotlivých týždňoch uplatneného obdobia, spolu s počtom hodín, ktoré z celkového počtu odpracovaných hodín pripadajú na výkon služobnej pohotovosti žalobcu, pričom žalovaný tieto konkrétne tvrdenia žalobcu nerozprával ani nespochybnil. Žalobca dňa 26.09.2023 predložil výpočet priemerného týždenného času, ku ktorému sa žalovaný vyjadril v podaní z 28.09.2023, v ktorom však správnosť výpočtu žalobcu žiadnym. relevantným spôsobom nespochybnil, keď len prepočítal čas strávený v práci a 4 mesačné referenčné obdobie pre výpočet skutočného času, ktorý žalobca strávil na pracovisku. Súd prvej inštancie vychádzal z dochádzkového systému SAP za rozhodné obdobie, predloženého žalobcom, v ktorom je presne evidovaný služobný čas žalobcu, všetky odslúžené hodiny s presným rozpisom služobného času s rozdelením na čas výkonu služby a časť služobnej pohotovosti, a keďže žalovaný ani žalobcom predložené listinné dôkazy nespochybňoval, správne tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci, vrátane fondu pracovného času, počtu hodín odpracovanej určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, o hodinovej sadzbe, o rozdiele medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a peňažnou náhradou za riadenú služobnú pohotovosť, považoval podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné skutkové tvrdenia, o ktorých ani neexistovala dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti a z nich vychádzal v súlade s § 186 ods. 2 veta prvá O.s.p.. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež vyplýva, že súd prvej inštancie zohľadnil aj tú skutočnosť, že nie každá hodina odslúženej pohotovosti je porušením článku 6 smernice, a uviedol konkrétne obdobia, v ktorých zistil prekročenie maximálneho 48 hodinového týždenného pracovného času, pričom nesprávnosť týchto záverov súdu prvej inštancie žalovaný v odvolaní nenamietal ani nespochybnil. Pokiaľ žalovaný namietal, že bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd sa stotožnil so závermi, ku ktorým dospel Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 3Co/8/2024 - 189 zo dňa 30.01.2025. V uvedenom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že smernica umožnila členským štátom stanoviť pre uplatnenie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace (článok 16 písm. b)), avšak na to, aby sa mohlo takéto ustanovenie uplatniť, bolo nevyhnutné prevziať ho do právneho poriadku Slovenskej republiky, čo sa však nestalo. Keďže Slovenská republika neprevzala do zákona č. 315/2001 Z.z. články smernice ohľadne maximálneho týždenného pracovného času (článok 6 písm. b) ), nemohla potom ani transponovať ustanovenia o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Vzhľadom na uvedené nemožno túto námietku žalovaného považovať za dôvodnú. 14. Odvolací súd posúdil ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti o náhrade trov konania. Žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 5000 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti sumy 2500 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobcu však nemožno považovať za procesne neúspešného, keď v konaní mal úspech čo do základu uplatneného práva, pričom výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a

žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. Správne preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote vydané dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 C.s.p.).