{"guid": "ed8d1762-a1ac-4bc0-8a5e-13ea7ae8e9f2:a81e4c4a-9ea9-4b8f-a147-875044fa4d85", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:1722202311.1", "spisova_znacka": "8Co/29/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/29/2024 z 24. 2. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. februára 2026, sp. zn. 8Co/29/2024, ECLI:SK:KSBA:2026:1722202311.1", "identifikacne_cislo": "1722202311", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Monika Holická", "sudca_id": 1156, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-monika-holicka-1156", "datum_vydania": "2026-02-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315", "nazov": "zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/315-2001"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a81e4c4a-9ea9-4b8f-a147-875044fa4d85", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:1722202311.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1722202311.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:1722202311.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n8Co/29/2024\n1722202311\n24. 02. 2026\nJUDr. Monika Holická\nECLI:SK:KSBA:2026:1722202311.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov\nsenátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: H.. A. M., H.. XX.XX.XXXX,\nR. C. T. XXX/XA, Č., zastúpený Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so sídlom\nKu Potoku 4, Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO : 00 151 866, o náhradu\nnemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 02. októbra\n2023 č. k. 8C/64/2022 - 138, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.\nŽalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu\n2.500,- eur, vo zvyšku žalobu zamietol, a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov\nkonania v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady rozhodne samostatným uznesením. O žalobcom\nuplatnenom nároku voči žalovanému titulom náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy, spôsobenej\nmu prekročením maximálneho limitu týždenného pracovného času, stanoveného článkom 6 písm.\nb) Smernice 2003/88/ES v období od decembra 2019 do septembra 2022, v dôsledku nesprávnej\nimplementácie Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., rozhodol podľa § 3, § 17 CSP, čl.\n7 ods. 2, 5, čl. 19 ods. 2, čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e), čl. 40 Ústavy SR, § 11, § 13 ods. 1, 2, § 853\nods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, bodu 5, čl. 1 ods. 1, 2 písm. a), 3, čl. 2, čl. 6 písm. a), b), čl.\n16 písm. b), čl. 17 ods. 1, 5 Smernice 2003/88/ES, § 11 písm. c) zák. č. 575/2001 Z. z. o organizácii\nčinnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov, § 85 ods. 1, 2, § 86\nods. 1, 2, § 92 ods. 1, 2 písm. a), § 103 ods. 2, 5, § 116 ods. 1, § 122 ods. 1, 2 písm. a), 3, § 130 zák. č.\n315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného o nedostatku\nprávomoci súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/ES, predovšetkým, či\nzákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, keď spor o náhradu\nnemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia\nSmernice do vnútroštátneho právneho poriadku je potrebné zaradiť medzi súkromnoprávne spory,\nktoré s poukazom na § 3 CSP prejednávajú a rozhodujú súdy, ak ich podľa zákona neprejednávajú a\nnerozhodujú iné orgány. V Slovenskej republike však neexistuje žiadny iný orgán oprávnený rozhodovať\no práve žalobcu na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva Únie. Skutočnosť, že žalovaným v\ntakomto spore je štát, je irelevantná, keď účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát,\nktorý je v takom prípade s poukazom na § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Uviedol, že\nprávomoc vnútroštátnych súdov rozhodovať spory o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením\npráva Únie medzi jednotlivcom a štátom vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora (napr. bod 59 rozsudku\n\nC-429/09). Z týchto dôvodov preto súd má právomoc prejednať a rozhodnúť daný spor. Zodpovedajúca\nriadnej transpozície Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku je Slovenská republika v\nzastúpení Ministerstvom vnútra SR, do pôsobnosti ktorého podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 o\norganizácii a činnosti vlády patrí Hasičský a záchranný zbor. Aktívna vecná legitimácia žalobcu je daná\ntiež, keď z rozsudku C-429/09 vyplýva, že hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do\nverejného sektora, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný\npracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, sa môže dovolávať práva Únie\nna vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody\nvzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Súdny dvor Európskej únie tak judikoval, že článok\n6 písm. b) Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu\npriamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Nezohľadnil námietku žalovaného, aby sa na daný\nprípad neaplikovala Smernica, nakoľko otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav\npracovnej pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) riešil Súdny dvor EU (ďalej len ESD) vo svojom\nrozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010 G. Fuß tým, že potvrdil, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť\nich týždenného pracovného času v spojení s ďalším \"riadnym\" pracovným časom nesmie prekročiť\nmaximálny týždenný pracovný čas. Vo veci C-429/09 G. Fuß týkajúcej sa pracovnej doby a právneho\nrežimu pohotovosti u nemeckých hasičov ESD ďalej uviedol, že: „pracovný čas zodpovedajúci pracovnej\npohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,\nje súčasťou pojmu \"pracovný čas\" v zmysle Smernice 2003/88/ES\". V dôsledku toho právo Únie bráni\nvnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa\nobdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6\npísm. b) uvedenej Smernice (bod 25 Rozsudku ESD C-429/09 z 25.11.2010). Vo veci C-437/05 J.\nVorel týkajúcej sa pracovnej pohotovosti lekárov na pracovisku Súdny dvor uviedol, že „.. pracovná\npohotovosť, ktorú pracovník vykonáva v režime fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa\nmusí považovať ako celok za \"pracovný čas\" v zmysle Smernice 93/104/ES nezávisle od toho akú\nprácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti\" (bod 27 Rozsudku ESD\nvo veci 437/05 z 11.1.2007). Vo veci týkajúcej sa právneho posúdenia režimu pohotovosti lekárskych\nzáchranárov (C-397/01, Pfeiffer) ESD uviedol, že „...časy pracovnej pohotovosti na pracovisku treba v\ncelom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času\" (bod\n95 Rozsudku ESD C-397/02 z 5.10.2004). V dôsledku takého prístupu je zrejmé, že podľa ESD je\nrozhodujúcim faktorom pre posúdenie či sú naplnené charakteristické znaky pojmu pracovný čas v\npohotovostnej službe, ktorú pracovník skutočne vykonáva na svojom pracovisku, skutočnosť, že je\npovinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade\npotreby mohol okamžite poskytnúť primerané služby. Preto je tieto povinnosti potrebné považovať za\nvýkon pracovnej činnosti pracovníka (Rozsudok ESD C-14/04, Dellas. bod 48, 58). Ďalej v bode 35\nRozsudku ESD C-429/09 konštatuje, že Súdny dvor už rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne\nurčiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov\nna to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na\nnejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzia (pozri rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný\nbod 99, ako aj Fuß bod 52). Okrem toho Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice\n2003/88 má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní\npred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., body 103 až 106, ako aj Fuß, body 56 až 59). V\nbode 38 Rozsudku ESD C-429/09 Súdny dvor konštatuje, že za týchto podmienok má pracovník, ako\nje G. Fuß, ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení\nčlánku 6 písm. b) Smernice 2003/88 voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania\npráva na priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia (rozsudok\nFuß, bod 60). Z daného Rozsudku Fuß vyplýva, že z rozsahu úpravy tejto Smernice nie sú vyňatí ani\nhasiči. V bode 33 konštatuje, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho\npráva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou\npožiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom\npovinnosť stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je\nvýslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejto\nSmernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti,\nako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu\ndotknutého pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i. C-397/01 až\n103/01, s. I-8835, body 98 a100, ako aj Fuß, body 33 až 35 a 38). Poukázal, že Smernica 2003/88/ES v\nkapitole 5 upravuje odchýlky a výnimky, ktoré môžu členské štáty uplatniť vzhľadom na osobitnú povahu\npríslušných činnosti, avšak pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany bezpečnosti\n\na zdravia pracovníkov. V tejto súvislosti dal za pravdu žalobcovi, že čo sa týka protipožiarnych\nslužieb, odchýlky sa môžu týkať len článkov 3, 4, 5, 8 a 16 Smernice 2003/88/ES, t. j. odchýlka sa\nnesmie týkať maximálne 48 hodinového týždenného pracovného času (pozri článok 17 ods. 3 písm.\nb) bod iii) Smernice 2003/88/ES), keď štátna služba žalobcu nevykazuje žiadne osobitosti, ktoré by\nv štandardnom režime fungovania v rámci plnenia úloh zboru podľa zákona č. 315/2001 Z. z. mali\nzakladať výnimku z pôsobnosti Smernice 2003/88/ES podľa článku 17. Z uvedeného tak vyplýva, že\nv rámci tvorby právneho predpisu - zákona č. 315/2001 Z.z. bol štát povinný zabezpečiť aj stanovenie\npredpísaného limitu 48 hodín maximálneho týždenného pracovného času, ako je stanovený v čl. 6\npísm. b) Smernice 2003/88/ES pre každé obdobie 7 dní v rámci stanoveného referenčného obdobia.\nNestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že paragrafové znenie zákona č. 315/2001Z.z. neodporuje\ndotknutej smernici, keď cieľ článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES (t.j. neprekročenie priemerného\ntýždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov nebol v prípade zákona\nč. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že smernica ako špecifický prameň\npráva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných\nopatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice prebraté tak,\naby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby\nsa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným\nsmernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES\nstanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí\n48 hodín. Z ustanovení§ 85 ods. 1, ods. 2 prvá veta, § 86 ods. 1 a 2, § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001\nZ.z. jednoznačne vyplýva, že zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a\nzáchranného zboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského\na záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka\nHasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej\núpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa\nnezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru (pokiaľ nedochádza\nk služobným výjazdom). Rozlíšenie medzi vykonávaním štátnej služby podľa § 86 ods. 2 zákona č.\n315/2001 Z.z. v rámci rozvrhnutia služobného času a určenou služobnou pohotovosťou je zrejmé aj z\nohodnotenia výkonu tejto štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 zákona č. 315/2001\nZ.z., keď za výkon služobnej pohotovosti v štátnej službe patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový\nnárok vo forme peňažnej náhrady, ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Smernica\n2003/88/ES však v článku 2 bod 1 a 2 výslovne ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek\nčas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo\npovinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas,\nktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka\nHasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku.\nZákon č. 315/2001 Z. z. tak v rozpore so Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času\npríslušníka Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica\n2003/88/ES pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu\n„pracovný čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Žalovaný tak v rámci preberania Smernice 2003/88/\nES nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas\npracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie Smernice\n2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.z. nie je v rozpore s touto smernicou.\nKonštatoval, že Súdny dvor vo svojej judikatúre zdôraznil, že rozlišovanie je binárne - buď je určitý čas\npracovným časom (článok 2 odsek 1 Smernice 2003/88/ES), alebo nie je (článok 2 odsek 2 Smernice\n2003/88/ES). Zároveň Súdny dvor opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti\ntreba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času,\npričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť,\nže pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii\nv prípade potreby (pozri napr. spojené veci C-397/01 až C-403/01, C-14/04). Na základe uvedeného\nkonštatoval, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi\nna pracovisku, t.j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať\ndo pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná\nnáhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. nemá vplyv na porušenie článku 6 písm.\nb/ Smernice 2003/88/ES. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na\nznenie článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES porušované, a to dostatočne závažne, pretože\nide o práva s osobitným významom, ktoré zakladajú minimálnu požiadavku na zaistenie bezpečnosti a\nochrany zdravia pri práci. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,\n\nkeď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom\npráva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným\njednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (C-429/09 - bod 47). Dospel k záveru, že v danom prípade\nsú splnené uvedené kumulatívne podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi\nporušením práva únie. Uviedol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje právnu normu Únie,\nktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhradu\nškody vo veci samej je splnená (pozri bližšie body 49 a 50 rozsudku vo veci C-429/09, od ktorého nie\nje dôvod odchýliť sa vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu). Pokiaľ ide o druhú podmienku,\npoukázal, že podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné\na závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto\nsúvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj\nrozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade\nje porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora\nv danej oblasti (pozri napr. spojené veci C-46/93 a C-48/93 - body 55 až 57). V posudzovanom prípade\ndospel k záveru, že článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nebol do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky prebratý správne, pretože zákon č. 315/2001 Z.z. umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný\nčas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s článkom\n2 ods.1 Smernice 2003/88/ES žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom listinnými\ndokladmi, vypracovanými zamestnávateľom žalobcu bolo preukázané, že za posudzované obdobie (od\nseptembra 2019 do augusta 2022) opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný\nčas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Zároveň je tak splnená aj podmienka porušenia práva Únie\ndostatočne závažným spôsobom, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ\nide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor\nna voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou\nSúdneho dvora (C-429/09). Z tabuľkového prehľadu predloženého žalobcom za obdobie od 12/2019 do\n09/2022 (obsah ktorého žalovaný nespochybňoval) žalobca preukazoval, že pracuje v 24 hodinových\nzmenách, počas ktorej sa musí zdržiavať na pracovisku a byť zamestnávateľovi k dispozícii na výkon\nslužby. Z 24 hodinovej zmeny sa žalobcovi do fondu pracovného času započítava iba služobný čas\nv trvaní 16,5 hodín napriek tomu, že na služobný čas bezprostredne nadväzuje služobná pohotovosť\nv trvaní 7,5 hodín. Služobná pohotovosť v trvaní 7,5 hodín sa žalobcovi do fondu pracovného času\nnezapočítava, v dôsledku čoho dochádza k prekračovaniu maximálneho týždenného limitu pracovného\nčasu 48 hodín počas sledovaného referenčného obdobia. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým,\nže žalobca v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako\n40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej\ninštancie preukázaný bol. Žalobca nielen že pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného\npracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2\nbod 1 Smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané\ndo odpracovaného času. Z dochádzkového systému vyplýva, že každý mesiac bol určený plán, koľko\nmal žalobca odpracovať, ďalej koľko odpracoval s rozdelením tohto údaju na odpracovanú službu a\npohotovosť, koľko nadčasov odpracoval (za nadčas sa považuje aj výkon služby počas pohotovosti,\na či čerpal dovolenku, bol práceneschopný, príp. nebol v práci z iných dôvodov vyznačených určitou\nskratkou). Súd vychádzal z dochádzkového systému predloženého až na výzvu súdu (keďže číselné\núdaje z neho v naposledy predloženej verzii týchto listín boli čitateľnejšie), ktorý umožňuje presne určiť\nreálne odpracované hodiny a rozdeliť ich na službu a pohotovosť, príp. nadčas. Vzhľadom na vyššie\nuvedené obdobie, v ktorom je potrebné posudzovať splnenie podmienky maximálneho pracovného času,\npodľa článku 16, písm. b.) Smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny\ntýždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace. Súd pritom vychádzal nie z počtu\npracovných dní, ale z počtu týždňov, pretože príslušníci hasičského zboru vykonávajúci prácu v zmenách\npracujú bez ohľadu na dni pracovného pokoja, sviatky a pod. Z dôkazov predložených žalobcom vyplýva,\nže nie každá hodina odslúženej pohotovosti je porušením čl. 6 Smernice. Žalobcovi mohla vzniknúť ujma\nlen v priamej príčinnej súvislosti s prekročením 48 hodinového priemerného týždenného pracovného\nčasu. Z dôkazov, ktoré predlžil žalobca vyplýva, že za obdobie 08/2020 - 11/2020, 12/2021-03/2022,\n08/2022-10/2022 žalobca odpracoval v rámci služieb a pohotovosti spolu počet hodín prekročujúci\nmaximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas. Poukázal aj na jednotlivé mesiace, v ktorých žalobca\nneodpracoval ani len maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas v danom mesiaci, v ktorých\nmesiacoch žalobcovi ujma vzniknúť nemohla. V ostatných mesiacoch žalovaného obdobia žalobca\ncelkom odpracoval v rámci služieb a pohotovosti spolu počet hodín prekračujúcich maximálny 48\nhodinový týždenný pracovný čas. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností dospel k záveru,\n\nže ak žalobca ako príslušník hasičského zboru v služobnom pomeru k štátu vo vyššie popísaných\nobdobiach odpracoval v priemere viac ako 48 hodín týždenne, boli porušené jeho práva, ktoré sú mu\nako fyzickej osobe priznané právom EÚ, za ktoré porušenie zodpovedá štát. Uviedol, že je splnená aj\ntretia podmienka, t.j. podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva Únie členským štátom a\nvznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie žalovaným došlo u žalobcu\nk vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia v\nzmysle článku 40 Ústavy SR, a tiež do jeho práva na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19\nods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice\n2003/88/ES, a to na úkor seba ako aj svojich blízkych, pričom tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal\no čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej rodine, priateľom, záľubám či iným aktivitám,\nktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Všetky predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu\nvzniknutú žalobcovi tak boli splnené. V súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobca mal upozorniť\nzamestnávateľa, ak mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou 2003/88/ES\npovolený limit; poukázal na závery Súdneho dvora EU, podľa ktorého nachádzanie akejkoľvek možnosti\nzavinenia na strane zamestnanca, ktorý pred uplatnením nároku na súde nepožiadal zamestnávateľa\no dodržiavanie noriem komunitárneho práva, by bolo len prenášaním zodpovednosti členských štátov\nza dodržiavanie práva Únie na jednotlivcov, a umožňovalo by v prípade nesplnenia tejto podmienky\nvyňať ich nároky z uplatňovania v konaní pred súdom, čo odporuje zásadám úniového práva (bod\n83 C-429/09 Fuß). Považoval za nelogické, aby žalobca mal upozorniť svojho zamestnávateľa, že\nprekračuje limit pohotovosti, kde zamestnávateľ je ten, ktorý má dodržiavať stanovený limit svojich\nzamestnancov. Taktiež článok 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci\npožiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,\na preto za týchto podmienok nemožno považovať za primerané od žalobcu, ktorému vznikla škoda z\ndôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie nemajetkovej ujmy\nnajprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Pokiaľ žalovaný namietal neprimeranosť\nvýšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, uviedol, že pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu\nnemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky\nnáhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie žalobca utrpel. Spôsob\nurčenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu. K žalovaným vznesenej námietke premlčania\nuplatneného nároku žalobcu uviedol, že slovenský právny poriadok neobsahuje pravidlá na odškodnenie\njednotlivcov pri porušení komunitárneho práva; ujmu vzniknutú žalobcovi nerešpektovaním Smernice\n2003/88/ES analogicky posúdil podľa ustanovení § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa\nna ochranu osobnosti. Uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sa premlčuje\nvo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka; začiatok plynutia\npremlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému\nzásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (pozri napr.\nrozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/194/2011 zo dňa 27. 11. 2012). K nemajetkovej ujme\nžalobcu, ktorú si uplatňuje žalobou, dochádzalo osobitne v jednotlivých mesiacoch a v priamej príčinnej\nsúvislosti s porušením Smernice, pričom žalobca si predmetné nároky uplatnil počnúc od decembra\n2019 - 10/2022, žaloba bola pritom na súde podaná dňa 27.12.2022, t.j. tri roky spätne od podania\nžaloby, čo znamená, že jednotlivé nároky žalobcu premlčané nie sú. Vychádzajúc z výpovede žalobcu,\nz rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za žalované obdobie konštatoval, že\npri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom dochádzalo k prekročovaniu\nmaximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období. V\ndôsledku nerešpektovania Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného času tak žalobca prišiel\no veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných,\npriateľských aktivít, fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku. Žalobca počas vykonávania služobnej\npohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom, je teda oddelený od\nsvojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť\norganizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto\ndôvodov fakticky vylúčená. Bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej\npohotovosti a že má vytvorené podmienky aj na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii\na pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Mal za to, že nemožno porovnávať pracovný priestor,\nkde má žalobca zabezpečenú oddychovú miestnosť s domácim prostredím. V príčinnej súvislosti s\nporušovaním článku 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES tak dlhodobo dochádzalo k porušovaniu\nosobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na\nnajvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný a\nrodinný život. Nestotožnil sa preto s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie\n\nnároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Práve\nnaopak, s ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na okolnosti\nporušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné\nza zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného\npracovného času podľa článku 6 písm. b/Smernice 2003/88/ES, konštatoval, že žaloba na upustenie\nod neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, a ani morálna satisfakcia\nnie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah namieste a že sú splnené podmienky\nna aplikáciu § 13 ods.2 Občianskeho zákonníka, keď peňažná náhrada je v tomto prípade jednoznačne\nspôsobilá forma odškodnenia vzniknutej ujmy. Ďalej uviedol, že vzhľadom na špecifickosť zásahu do\nosobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie\ns inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný (v prípade zásahov do osobnosti\nusmrtením člena rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej\nujmy navyše ani neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou\nkritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov. Vzhľadom na výsledky vykonaného\ndokazovania, z ktorého vyplynulo, že žalobca je zamestnaný v Hasičskom a záchrannom zbore 24\nrokov, pracuje ako kapitán, technik, špecialista, je ženatý, má dve maloleté deti, popri práci má menej\nčasu na rodinu, prácu okolo rodinného domu, záľuby; potrebuje viacej času na oddych, regeneráciu,\nnakoľko práca je psychicky a fyzicky náročná. Mal za objektívne preukázané, že žalobca sa nemôže\nvenovať rodine v rozsahu v akom by chcel. Má nedostatok času na oddych, hoci relax je vzhľadom\nna rizikovosť jeho práce nesmierne potrebný. U žalobcu je nárok na odpočinok permanentne niekoľko\nrokov porušovaný, napriek tomu, že plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj\nnasadenie vlastného života. Mal za preukázané, že žalobca vykonáva náročnú prácu nad čas povolený\nprávom Únie, ktorá vyžaduje aby bol nepretržite dostupný a plne k dispozícii svojmu zamestnávateľovi,\na tým dochádza k zásahu do jeho práva na súkromie, ktorého súčasťou je aj právo na rodinný život, teda\nprávo utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.\nĎalej poukázal na náročnosť, rizikovosť a dôležitosť práce žalobcu, nakoľko v súčasnosti okrem požiarov\nzasahujú hasiči aj pri dopravných nehodách, hromadných haváriách, živelných pohromách, úniku\nnebezpečných, rádioaktívnych látok, množstve rôznych technických zásahov a rôznych záchranných\nprácach, pričom nezanedbateľná je aj ich osvetová činnosť ohľadom poučenia obyvateľstva a kontroly\npožiarneho zabezpečenia budov. O to viac sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok\nčasu na odpočinok, regeneráciu, čo je hlavným cieľom smernice. Preto v danom prípade je namieste\nžalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej zmyslom je zmierniť nepriaznivý\nnásledok neoprávneného zásahu, ku ktorému zo strany žalovaného nepochybne dochádza tak, aby\nbola chránená jeho osobnosť aj vo sfére práva na súkromie a rodinný život, pričom považoval za\nprimerané, aby náhrada zohľadňovala strednú mieru závažnosti tohto zásahu, nakoľko vykonaným\ndokazovaním zistil, že žalobca v súčasnosti netrpí žiadnym vážnym ochorením v dôsledku porušenia\njeho práva zo strany žalovaného a taktiež jeho súkromný a osobný život nebol negovaný zo strany\nžalovaného v značnej miere. Preto za účelom kompenzácie vyššie uvedených nepriaznivých následkov\nneoprávneného zásahu za daných okolností považoval za primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej\nujmy vo výške 2500 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Poukázal na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. II ÚS 293/2018, zo dňa 17.10.2018 „Protichodné právne závery vyslovené\nv analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere\nverejnosti v spravodlivé súdne konania a v súdny systém ako taký“. Ako aj na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. III ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017 „Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru,\nt.j. aj rozhodnutia iných súdov (resp. senátu) toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez\nohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú“. Zohľadnil aj skutočnosť, v akom rozsahu je\npriznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom v obdobných súdnych sporoch napr. Krajský súd Košice\nsp. zn. 5Co/134/2022, zo dňa 15.06.2023, Krajský súd Prešov sp. zn. 10Co/15/2023, zo dňa 10.08.2023,\nKrajský súd Banská Bystrica sp. zn. 16Co/53/2022, zo dňa 27. 07. 2023. O nároku na náhradu trov\nkonania súd rozhodol podľa § 255 C.s.p, tak, že svedčí plne úspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %,\n(zo súdom priznanej sumy 2.500,- eur), pretože stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy záviselo\nod úvahy súdu. Žalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za (ne)predvídanie výsledku na\nzáklade úvahy súdu.\n2. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a v časti o náhrade\ntrov konania, podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvej\ninštancie zmeniť žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v rozsahu\n100%. Odvolanie podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. Namietal, že\n\nv zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky ako aj právneho poriadku Európskej únie súd prvej\ninštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu, resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu\nzákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len niektorých ustanovení tohto zákona) so Smernicou 2003/88/ES vo\nvšeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver\nnemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania\nby presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok žalobcu na náhradu\nškody či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že došlo k porušeniu práva\núnie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že zákon č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral\nSmernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Dal do pozornosti odvolacieho súdu, že\nuvedené nie je v medziach právomocí vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie prípadu.\nSúd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou, či do jeho právomoci vôbec patrí posudzovanie\ntakto nastolenej otázky a podľa jeho názoru tak napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárnosti,\nkeď súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil zrejmé prekážky vo svojom postupe v tomto súdnom\nkonaní a dostatočne sa nezaoberal ani vznesenými oprávnenými námietkami žalovaného, naopak\npriznal žalobcovi nárok na náhradu škody bez presvedčivého odôvodnenia, iba na základe uznaného\nvšeobecného nároku z titulu bez právneho zmocnenia konštatovaného porušenia práva Európskej únie,\nčo však podľa žalovaného tvorí iba predpoklad pre priznanie náhrady škody vo forme nemajetkovej\nujmy. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie\nžalovaného v tomto konaní; uviedol , že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a\nMinisterstvom vnútra Slovenskej republiky ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v\nsúdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch nemožno zamieňať. Súd prvej inštancie nevzal do\núvahy potrebu rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“ a následne nesprávnym\nprávnym posúdením aplikoval tento záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie\npredpisov v procese preberania a následnej aplikácie smernice. Zdôraznil, že v prvom prípade ide o\ntransponovanie, t.j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho\nporiadku členského štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté do podoby a textu právneho\npredpisu, ktoré musia byť s obsahom alebo znením smernice v súlade. Ak sa žalobca domnieval,\nže Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne prebrala\nSmernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel preukázať, v čom vidí zásadné pochybenie,\npre ktoré by mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že Smernica 2003/88/ES bola\nprebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou\nako aj po účinnosti (t.j. po prebratí) Smernice 2003/88/ES; len takouto konfrontáciou by bolo možné\nzaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia Smernice 2003/88/ES. Samotná skutočnosť;\nže zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu\nslužby je považovaná za súčasť ich služobného času, ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku\ntýždenného pracovného času na 48 hodín; neznamená, že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona\nč. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne, aj keby sa na prípad žalobcu vzťahovala. Nebolo povinnosťou\nžalovaného skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice 2003/88/ES do textu zákona\nč. 315/2001 Z. z., aj vzhľadom na priamy účinok smernice Európskej únie. V druhom prípade ide o\naplikáciu, t.j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto\nmôže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice\n(napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Inak povedané, smernica môže byť\ndo vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t.j. aplikácia) môže\nbyť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice by\nmohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. V tomto rozsahu je preto podľa\nnázoru žalovaného nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia smernice rozlišovali, nakoľko aj nesprávne\nprebratá smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak. Žalovaný pri preberaní\nSmernice neporušil žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna\nškoda a tým ani zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom\nkonaní, navyše, ide o nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok\n„skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy. Pripomenul, že žalobca namietal nesprávne\nprebratie Smernice 2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská\nrepublika teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na\npracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa; Slovenská republika nie je zamestnávateľom\nžalobcu a ani orgánom, ktorá by sa na aplikácii Smernice 2003/88/ES podieľala. Miera zodpovednosti\nza prípadný vznik škody sa musí medzi dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a\nMinisterstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je\nprípustné, aby sa zodpovednosť Slovenskej republiky odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby\n\nk pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,\nže aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí\nso zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť Smernice\n2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, vzhľadom\nna charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom\nrozsahu. Uviedol, že vecná pôsobnosť Smernice 2003/88/ES vyplýva z článku 1 ods. 2, v ktorom\ndefinuje okruh vzťahov, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES aplikovať. Otázka osobnej pôsobnosti,\nt.j. určenia jednotlivých odvetví činnosti, na ktoré sa má Smernica 2003/88/ES vzťahovať je upravená\nv článku 1 ods. 3 a článku 1 ods. 4 Smernice 2003/88/ES, v zmysle ktorých je vymedzená s\nodkazom na článok 2 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu\nzlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len ako „Smernica 89/391/EHS“).\nS poukazom na znenie článku 2 ods. 1 a ods. 2 Smernice 89/391/EHS namietal, že z uvedeného\nmožno vyvodiť záver, že rozsah pôsobnosti Smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku\n2 ods. 1 Smernice 89/391/EHS ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/\nEHS. Inak povedané, Smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité\nosobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým\nspojený rozvrh služobného času sa Smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského\na záchranného zboru nevzťahuje v plnom rozsahu, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako\nto tvrdí žalobca. Štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú\nčinnosť, (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje\nurčená služobná pohotovosť), možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice\n89/391/EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom\nštátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby\npríslušníkov Policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho\nzabezpečenia, prísnej subordinácii a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného\nzboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného\nzáchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru, bez\nakýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle\nčlánku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. S poukazom na znenie ustanovení § 12 zák. č. 42/1994 Z. z. o\ncivilnej ochrane obyvateľstva, § 3 ods. 1, 2 zák. č. 315/2001 Z. z., § 8 ods. 1, § 12 ods. 1 zák. č. 129/2002\nZ. z. o integrovanom záchrannom systéme, namietal, že z uvedených právnych predpisov vyplýva, že\nHasičský a záchranný zbor, resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh\nna úseku ochrany pred požiarmi, aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, predovšetkým v\noblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi\nHasičského a záchranného zboru pri zásahovej činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej\nochrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS nevzťahuje. Zdôraznil, že článok 2 Smernice len príkladom\nvymenováva „určité osobitné činnosti verejných služieb“, preto ak príslušníci Hasičského a záchranného\nzboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácia ustanovení Smernice je aj v tejto\noblasti automatická. Podľa jeho názoru rozhodnutie vo veci V-429/09 G. Fuss sa týka „mestského\nhasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim\nvýkonu hasičských činností v takomto zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od\nrežimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého\nzriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém\nsociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Ďalej namietal, že žalobca\nneosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. V prvom rade mu nie je\nzrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom\nstanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú\nbol žalobca v zmysle platnej legislatívy odmeňovaný. Zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti\nje pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na\nvýkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca\nmôže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce).\nRovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp.\nvymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych\n(spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“ a\nteda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas\nslužobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na\nzáklade pokynu svojho zamestnávateľa. To znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej\n\ndĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu\nza takto strávený čas, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca\ndostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v\nprípade potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ súd prvej inštancie, napriek uvedeným skutočnostiam,\ndospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne odmeňovaný, je\npracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je dôvodom\nna priznanie nároku na náhradu škody. Poukázal na to, že ohľadom formy a spôsobu výpočtu náhrady\nškody, Súdny dvor v rozhodnutí C- 429/09 G. Fuss uviedol, že „Smernica 2003/88 neobsahuje nijaké\nustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení. V prípade neexistencie\nustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého členského štátu, aby\npri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá pracovníkovi, ako\nje G. Fuss vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie, musí byť nahradená udelením\ndodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením a jednak definovalo pravidlá týkajúce sa\nspôsobu výpočtu tejto náhrady.“ Čo sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva nad\nmaximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, je potrebné zo strany žalobcu preukázať, či skutočne\npracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž\nhodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto je potrebné zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie\nslužobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov. Podľa jeho názoru tabuľky priložené k\nžalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy, ktorú žalobca požaduje. Podľa\njeho názoru žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.\nVýšku náhrady nemajetkovej ujmy, priznanú žalobcovi považoval za neprimeranú, a to aj s porovnaním\nvýšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou\nujmou žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada\nnemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky\nnáhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Zdôraznil, že Európsky súd pre\nľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať\nvýšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej\npovesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Napokon sám Európsky súd pre\nľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť\nzohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam\nnásilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie\nzávažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné\nzranenia alebo násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Podľa uznesenia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 19/2020, určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy\npritom nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je\nzistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných\nsúvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Hoci výšku\nnemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu\nsvojvoľnú. Poukázal na ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka; ktoré upravuje podmienky,\nkedy má žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy; a namietal, že žalobca v konaní nepreukázal\nzásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských\nvzťahoch či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej\nmiere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej sumy súdom prvej inštancie. Náhradu nemajetkovej\nujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu\nkompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho\nzákonníka, resp. ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej\nmiere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo\npreukázané. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie)\nje vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba\nriadne a konkrétne preukázať. Za závažnú ujmu sa v zmysle ustálenej judikatúry môže považovať ujma,\nktorú utrpela fyzická osoba, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu,\ntrvanie zásahu alebo celkový dopad a dôsledky. Pritom však nemôžu byť rozhodujúce subjektívne pocity\nadresáta zásahu, ale objektívne hľadisko, t.j. či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v\ntej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba.\nZdôraznil, že žalobca nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere znížila jeho dôstojnosť\nresp. vážnosť v spoločnosti, a poukázal aj na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha aby sa\n„upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili\nnásledky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti,\n\nale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. Podľa jeho názoru v tomto konaní nebolo\nani na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav\nzasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu\npodanej žaloby vyplýva skutočnosť, že žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom\nohodnotení počas služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného\nplnenia od Slovenskej republiky. Otáznym zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v\nčase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné\nhodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento\nčas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V\nzmysle zásady kontradiktórnosti je však povinnosťou žalobcu preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu\ndo jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu existuje. Žalovaný má za to, že uvedené\nriadne preukázané nebolo. V tejto súvislosti poukázal aj na odôvodnenie rozsudku Mestského súdu\nKošice, sp. zn. K2-37C/60/2020-114, v obdobnom spore. Ak by aj súd prvej inštancie po vyhodnotení\nvšetkých námietok žalovaného dospel k záveru, že Smernica bola žalovaným (resp. zamestnávateľom\nžalobcu) uplatňovaná nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp.\nnemajetkovej ujmy, (keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo je bez ďalšieho\ndôvodom na zamietnutie žaloby. Podal odvolanie aj proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým súd\npriznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej výške, t.j. 100 %, z prisúdenej\nsumy. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil; podľa jeho názoru nárok bol\nžalobcom nesprávne uplatnený a aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci.\n3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako\nvecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. K námietke žalovaného týkajúcej\nsa nedostatku právomoci súdu na posudzovanie súladu resp. právne záväznému vysloveniu nesúladu\nzákona č. 315/2001 Z. z. so Smernicou 2003/88/ES uviedol, že každý vnútroštátny súd členského\nštátu EU je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo povinný\nvykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je\nmožná súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby\npožiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna\nprávna úprava do súladu s úniovým právom (C - 231 - 233/06, C - 128C 131/07). Každý vnútroštátny\nsúd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a vo svojej rozhodovacej\nčinnosti sa nemôže zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Považoval\nza nedôvodnú aj námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Uviedol, že nakoľko\nSmernica 2003/88/ES je určená členskému štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní\no náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím tejto smernice do právneho poriadku je pasívne\nvecne legitimovaná žalovaná Slovenská republika. Ďalej uviedol, že rozhodovacia prax všeobecných\nsúdov vyriešila túto otázku a poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/90/2022\nzo dňa 31.05.2023. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na\nprotipožiarne služby a služby civilnej ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR; v\ntejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v prípade Pfeiffer (bod 55 rozsudku), vo\nveci C - 52/04, Personalrat der Feuerwehr Hamburg (bod 57), vo veci C - 518/15, R. Matzak (bod\n27). K tvrdeniu žalovaného o odpočinku žalobcu počas pohotovosti poukázal na to, že pokiaľ ide o\nčas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník\nskutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne\n„čas odpočinku“ na účely uplatnenia smernice 2003/88/ES (rozsudok C - 514/20 bod 32). Súdny dvor\ndospel k záveru, že v rámci tohto času pracovnej pohotovosti sa pracovník, ktorý je povinný zdržiavať\nsa na svojom pracovisku a byť okamžite k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, musí zdržiavať mimo\nsvojho rodinného a sociálneho prostredia a má len malý priestor organizovať si čas, v rámci, ktorého\nsa od neho výkon práce nepožaduje. Celú túto dobu treba preto kvalifikovať ako „pracovný čas“ v\nzmysle smernice 2003/88 bez ohľadu na pracovnú činnosť skutočne vykonávanú pracovníkom počas\nuvedenej doby (rozsudky Jaeger, C - 151/02, EU: C: 2003: 437, bod 65; Pfeiffer a i., C - 397/01 až\nC - 403/01, bod 93, Dellas a i., C - 14/04, body 46, 58). Poukázal aj na to, že rôzne požiadavky,\nktoré smernica 2003/88 uvádza oblasti maximálneho pracovného času a minimálnej doby odpočinku,\npredstavujú pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú vzťahovať na každého\npracovníka (rozsudok Federación de Servicios Privados del sindicato Comisiones obreras, C - 266/14,\nbod 24), a ktorých dodržiavanie nemôže závisieť od úvah čisto ekonomickej povahy (rozsudok Jaeger,\nC - 151/02, body 66 a 67). Navyše stanovením práva každého pracovníka na obmedzenie maximálneho\npracovného času a na doby denného a týždenného odpočinku, smernica 2003/88 spresňuje základné\n\nprávo, ktoré je výslovne zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, a\npreto sa má vykladať v súlade s týmto článkom 31 ods. 2. Z toho najmä vyplýva, že ustanovenia\nsmernice 2003/88 nemožno vykladať reštriktívne v neprospech práv, ktoré pracovníkovi vyplývajú z\ntejto smernice (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C - 55/18, body 30 až 32). Dal do pozornosti aj\nkonzistentnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v tejto otázke, najmä rozsudky Krajského súdu v\nKošiciach sp. zn. 11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023 a sp. zn. 2Co/20/2023 zo dňa 30.03.2023. Uviedol,\nže neopodstatnená je aj námietka žalovaného v súvislosti s výpismi z dochádzkového systému SAP, ku\nktorým žalovaný uviedol, že „tabuľky priložené k žalobe“ nemožno považovať za dôkaz...“. Ako je zjavné\nz predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času žalobcu obsahuje\nplánované hodiny (skratka „PH“) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti skrátka „OH“). Výpis z dochádzkového systému SAP predložený žalobcom za ten - ktorý mesiac prestal\nbyť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu\npotvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času\nslužobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným časom (skratka\n„RO“), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje\njeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky\nžalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t. j. z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom\nžalobcu žalovaný zavádzajúco označuje len za „tabuľky priložené k žalobe“ a to napriek tomu, že práve\nna základe týchto údajov z predmetného softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý\nmesiac jeho služobný príjem. K náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch ako sekundárnej kompenzácie\nuviedol, že so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo\nna ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia\npeňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v\nspoločnosti. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a\nvážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na\nnáhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. K náhrade škody a výške nemajetkovej ujmy poukázal na\nto, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho\nzamestnávateľa o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady\nzodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.\n4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného zotrval na svojom odvolaní\na v plnom rozsahu sa pridŕžal svojho odvolania a všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní.\n5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v medziach uplatnených\nodvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania\n(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako\nho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.\n6. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, v medziach\ndôkazných návrhov sporových strán, na zistenie skutočností relevantných pre posúdenie dôvodnosti\nžaloby, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej mu\nprekročením maximálneho limitu týždenného pracovného času, stanoveného článkom 6 písm. b)\nSmernice 2003/88/ES v období od decembra 2019 do septembra 2022, v dôsledku nesprávnej\ntranspozície Smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. Jeho skutkové zistenia majú oporu\nvo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných\ndôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyšli najavo; následne tieto vyhodnotil v\nsúlade so zásadami vyplývajúcimi z ust. v § 191 CSP a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z\nktorých vyvodil aj správne právne závery. Pri svojom právnom posúdení vychádzal zo zodpovedajúcich\nustanovení Ústavy SR, Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 04. novembra 2003\no niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a\nzáchrannom zbore, zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej\nsprávy, ako aj Občianskeho zákonníka, ktoré vyložil správne a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora\nEÚ. Svoje rozhodnutie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi odôvodnil v súlade s\npožiadavkami na odôvodnenie rozhodnutia súdu vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 CSP, keď s poukazom\nna zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie\nzaložil po skutkovej aj právnej stránke, vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami\npodstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán\nsúvisiacimi s predmetom konania.\n\n7. Žalovaný vo svojom odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, zopakoval a podrobne rozviedol svoje\nnámietky a argumenty uvedené už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa však s nimi\nv odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal, keď v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky\npodstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, ako aj na aktuálnu judikatúru Súdneho\ndvora EÚ v obdobných veciach, z ktorej vychádzal pri právnom posúdení veci; jeho skutkové a právne\nzávery odvolací súd považuje za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v\nodôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP a v podrobnostiach na ne\nodkazuje.\n8. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že má právomoc prejednať a rozhodnúť\ndaný spor, pretože spor o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie\nv dôsledku nesprávneho prebratia Smernice do vnútroštátneho poriadku je sporom súkromnoprávnym,\nktoré podľa § 3 CSP prejednávajú a rozhodujú súdy, keďže niet iného orgánu oprávneného rozhodovať\no nároku na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva EÚ. Taktiež podľa judikatúry Súdneho dvora\nEÚ vnútroštátne súdy majú povinnosť prejednávať a rozhodovať spory o náhradu škody spôsobenej\nporušením práva Európskej únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice do vnútroštátneho\nprávneho poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na povinnosť vnútroštátneho súdu\nvykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Únie a dodržiavať zásadu prednosti úniového\npráva pred vnútroštátnym právom, z ktorej povinnosti podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva aj\nkompetencia vnútroštátneho súdu posúdiť súlad znenia zákona č. 315/2001 Z. z. s obsahom a cieľom\nčlánku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES v danej veci za účelom posúdenia či došlo k porušeniu práva\nÚnie žalovaným, zakladajúcemu zodpovednosť žalovaného za vznik nemajetkovej ujmy žalobcu.\n9. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku pasívnej\nvecnej legitimácie žalovaného s poukazom na potrebu rozlišovania medzi Slovenskou republikou a\nMinisterstvom vnútra SR ako dvomi samostatnými subjektami a rozlišovania medzi „prebratím smernice“\na „aplikáciou smernice“. Slovenská republika, ktorá je žalovaným subjektom, je primárnym adresátom\nSmernice 2003/88/ES a je preto povinná prijať všetky opatrenia s cieľom dosiahnutia jej účelu; ktorým\nje neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane\nnadčasov; to znamená, že je povinná zabezpečiť aj správnu aplikáciu smernice a to práve jej správnym\nprebratím do vnútroštátnej právnej úpravy. Z uvedeného vyplýva zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú\nporušením práva únie aj v dôsledku nesprávnej aplikácie smernice, pokiaľ k nej dôjde v dôsledku\nneprebratia Smernice 2003/88/ES resp. nesprávneho prebratia do vnútroštátnej právnej úpravy. V\nkonaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnou transpozíciou smernice EÚ je preto vecne pasívne\nlegitimovaným subjektom Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky\nako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001\nZ. z. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že na to, aby bolo možné konštatovať, že\nSmernica 2003/88/ES z bola prebratá nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu zákona č. 315/2001 Z. z. v\njeho znení pred účinnosťou ako aj po účinnosti (t. j. prebratí) Smernice 2003/88/ES z. Nemožno totiž\nvylúčiť vznik aj takej situácie, kedy určitá otázka už vo vnútroštátnej právnej úprave členského štátu\núčinnej pred účinnosťou smernice je upravená tak, že je v súlade aj s následne účinnou smernicou; v\ntakom prípade v rámci prebratia smernice nie je potrebné meniť vnútroštátnu úpravu v tejto otázke.\nV danom prípade článok 6 písm. b) Smernice priznáva jednotlivcom právo na maximálny služobný\nčas v určitom rozsahu a správnosť jeho prevzatia do vnútroštátnej úpravy je možné posúdiť len jeho\nporovnaním so zákonom č. 315/2001 Z. z. v znení po účinnosti tejto smernice.\n10. Nedôvodne žalovaný namietal, že činnosti vykonávané príslušníkmi Hasičského a záchranného\nzboru pri zásahovej činnosti sú osobitnými činnosťami služieb civilnej ochrany, na ktoré sa Smernica\n2003/88/ES neuplatňuje. Skutočnosť, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na služobný pomer\npríslušníkov Hasičského a záchranného zboru potvrdzuje Príloha č. 4 bod 6 k zákonu č. 315/2001 Z.\nz. o Hasičskom a záchrannom zbore, v ktorej je uvedené, že do jeho znenia bola prebratá predmetná\nSmernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. novembra 2002 o niektorých\naspektoch organizácie pracovného času. Taktiež z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že činnosti\nzásahových síl verejnej hasičskej služby patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané\nza obvyklých podmienok (C - 52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg (bod 57). V prípade Pfeiffer\nSúdny dvor EÚ uviedol, že : „Čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej\nochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité\n\nosobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice“ (C - 397/01, bod 53). Z uvedeného\nrozhodnutia tiež vyplýva, že výnimka v čl. 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS bola prijatá len za účelom\nzabezpečenia riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a\nporiadku, v prípade situácie osobitne vážnej, alebo osobitného rozsahu ako napr. katastrofa, kedy nie\nje možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové záchranné tímy. V prípade R. Matzak Súdny dvor\nrozhodol, že : „Smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané\nzásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie\npomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným\npríslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom\nnepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitým rizikám, pokiaľ ide o ich\nbezpečnosť a/ alebo zdravie“ (C - 518/15, bod 27). Vzhľadom na uvedené, odvolací súd posúdil ako\nnedôvodné námietky žalovaného, že príslušné ustanovenia smernice nemožno aplikovať na prípad\nžalobcu a preto mu nemohla vzniknúť žiadna škoda.\n11. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade boli splnené\npredpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva Únie, vyplývajúce\nz judikatúry Súdneho dvora EÚ, a to, že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom\npráva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným\njednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. Pokiaľ ide o splnenie prvej podmienky, správne súd\nprvej inštancie konštatoval, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje v rozsahu, v akom\nukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí\nbyť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva\nÚnie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva\npráva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Súd prvej inštancie dospel tiež\nk správnemu záveru, že v danom prípade článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nebol správne\nprebratý do právneho poriadku Slovenskej republiky, keď zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje, aby\npriemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín v dôsledku toho, že\ndo pracovného času sa nezapočítava čas služobnej pohotovosti. Listinnými dokladmi vypracovanými\nzamestnávateľom žalobcu mal súd prvej inštancie za preukázané, že v uplatnenom období opakovane\ndochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahovať hranicu 48 hodín.\nPorušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES správne posúdil ako dostatočne závažné, keď ide\no porušenie konkrétnej normy, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného\nčasu, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie,\nktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Splnená bola aj podmienka príčinnej\nsúvislosti medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom ujmy u jednotlivca, keď v príčinnej\nsúvislosti s týmto porušením vznikla žalobcovi nemajetková ujma, a to v dôsledku zásahu do jeho\npráva na ochranu zdravia a tiež do jeho práva na súkromie a rodinný život, tým že reálne musel\nodpracovať viac ako bol povinný v zmysle smernice, a to na úkor seba a svojich blízkych; prišiel o veľký\npočet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných, rodinných, priateľských\naktivít, fyzickej, psychickej relaxácii a odpočinku; počas vykonávania pohotovosti na mieste určenom\nzamestnávateľom je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a\nspoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa vlastným\npotrebám, je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Takúto ujmu by podľa názoru odvolacieho súdu v tej istej\nsituácii každá iná fyzická osoba pociťovala ako závažnú, a to aj z dôvodu jej dlhodobého pretrvávania.\nOdvolací súd sa stotožnil aj s názorom žalobcu, že so zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré\nbolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti\nnemožno podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je\nzníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy\nfyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. S ohľadom na povahu\npráv, ktoré boli v danom prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, dospel súd\nprvej inštancie k správnemu záveru, že sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho\nzákonníka, keď peňažná náhrada je v tomto prípade spôsobila forma odškodnenia vzniknutej ujmy.\nVýšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v sume 2500 € aj odvolací súd považoval za\nprimeranú a dostatočne odôvodnenú súdom prvej inštancie konkrétnymi skutočnosťami zistenými v\nprejednávanej veci z výpovede žalobcu a predložených listinných dôkazov; pričom zodpovedá aj výške\nnemajetkovej ujmy priznávanej žalobcom a v obdobných súdnych sporoch.\n\n12. Odvolací súd posúdil ako nedôvodné námietky žalovaného, že žalobca počas služobnej pohotovosti\nmohol odpočívať alebo venovať sa inej činnosti a že časť služobnej pohotovosti pripadá na nočné hodiny,\nktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a kde je objektívne vylúčené, aby ho mohla využívať\ninou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. V tejto súvislosti odvolací súd\npoukazuje na to, že Súdny dvor opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba\nv celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, a to\nnezávisle od toho akú prácu dotknutá osoba skutočne vykonávala v priebehu pracovnej pohotovosti;\na že rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu „pracovný čas“ je skutočnosť, že\npracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii\nv prípade potreby. Zároveň smernica 2003/88/ES z v článku 2 bod 1 a 2 stanovuje, že pracovný čas\npredstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva\nsvoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a čas odpočinku\nje akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Keďže žalobca bol povinný počas výkonu služobnej\npohotovosti zdržiavať sa na pracovisku a byť pripravený na výkon práce v prípade potreby, nejde o čas\nodpočinku v zmysle smernice a preto má byť súčasťou služobného času.\n13. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal, že žalobca mal preukázať, či skutočne pracoval nad limit\nmaximálneho týždenného pracovného času za rozhodné obdobie; že v žalobe nezohľadnil reálne\nodpracované hodiny vzhľadom na pohotovosť a nadčasy alebo dovolenku a práceneschopnosť, kedy\nreálne nebol k dispozícii zamestnávateľovi;, že nie všetky hodiny odpracované v pohotovosti sú hodinami\nnad maximálny limit pracovného času, ktoré námietky odvolací súd taktiež posúdil ako nedôvodné. Z\nobsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca v doplnení žaloby v rámci opisu rozhodných skutočností\nuviedol konkrétne počty odpracovaných hodín v jednotlivých týždňoch uplatneného obdobia, spolu s\npočtom hodín, ktoré z celkového počtu odpracovaných hodín pripadajú na výkon služobnej pohotovosti\nžalobcu, pričom žalovaný tieto konkrétne tvrdenia žalobcu nerozprával ani nespochybnil. Žalobca\ndňa 26.09.2023 predložil výpočet priemerného týždenného času, ku ktorému sa žalovaný vyjadril v\npodaní z 28.09.2023, v ktorom však správnosť výpočtu žalobcu žiadnym. relevantným spôsobom\nnespochybnil, keď len prepočítal čas strávený v práci a 4 mesačné referenčné obdobie pre výpočet\nskutočného času, ktorý žalobca strávil na pracovisku. Súd prvej inštancie vychádzal z dochádzkového\nsystému SAP za rozhodné obdobie, predloženého žalobcom, v ktorom je presne evidovaný služobný\nčas žalobcu, všetky odslúžené hodiny s presným rozpisom služobného času s rozdelením na čas\nvýkonu služby a časť služobnej pohotovosti, a keďže žalovaný ani žalobcom predložené listinné\ndôkazy nespochybňoval, správne tvrdenia žalobcu o rozsahu jeho prítomnosti v práci, vrátane fondu\npracovného času, počtu hodín odpracovanej určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, o hodinovej\nsadzbe, o rozdiele medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú pohotovosť a peňažnou náhradou\nza riadenú služobnú pohotovosť, považoval podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné skutkové tvrdenia,\no ktorých ani neexistovala dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti a z nich vychádzal v súlade s § 186\nods. 2 veta prvá O.s.p.. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež vyplýva, že súd prvej inštancie\nzohľadnil aj tú skutočnosť, že nie každá hodina odslúženej pohotovosti je porušením článku 6 smernice,\na uviedol konkrétne obdobia, v ktorých zistil prekročenie maximálneho 48 hodinového týždenného\npracovného času, pričom nesprávnosť týchto záverov súdu prvej inštancie žalovaný v odvolaní\nnenamietal ani nespochybnil. Pokiaľ žalovaný namietal, že bolo potrebné zohľadniť nerovnomerné\nrozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov, odvolací súd sa stotožnil\nso závermi, ku ktorým dospel Krajský súd v Bratislave v rozsudku sp. zn. 3Co/8/2024 - 189 zo dňa\n30.01.2025. V uvedenom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že smernica umožnila členským štátom\nstanoviť pre uplatnenie článku 6 referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace (článok 16 písm. b)),\navšak na to, aby sa mohlo takéto ustanovenie uplatniť, bolo nevyhnutné prevziať ho do právneho\nporiadku Slovenskej republiky, čo sa však nestalo. Keďže Slovenská republika neprevzala do zákona\nč. 315/2001 Z.z. články smernice ohľadne maximálneho týždenného pracovného času (článok 6 písm.\nb) ), nemohla potom ani transponovať ustanovenia o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom\nby sa maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Vzhľadom na uvedené nemožno túto námietku\nžalovaného považovať za dôvodnú.\n14. Odvolací súd posúdil ako vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti o náhrade trov\nkonania. Žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 5000 € titulom náhrady nemajetkovej\nujmy. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti sumy 2500 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.\nŽalobcu však nemožno považovať za procesne neúspešného, keď v konaní mal úspech čo do základu\nuplatneného práva, pričom výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a\n\nžalobcu nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy\nsúdu. Správne preto súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom\nrozsahu.\n15. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného nie je spôsobilý\nspochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v\nňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo\ndôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych\nzáverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.\n16. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387\nods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.\n17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP\ntak, že žalobca, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv celom rozsahu.\n18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval\nako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v\nplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už\nprv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca\nalebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (§ 420 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom\nrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je\nprípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.\n2 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom\nplnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok\nodvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok\nminimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo\npohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen\na) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote vydané dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo opravné uznesenie, lehota\nplynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané\nvčas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.\n1,2 C.s.p.).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom\nfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická\nosoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto\nzákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou\nna zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo\nodborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania ( § 430 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8C/64/2022", "guid": "e37d619f-a086-4ea6-a12b-698105a9a16d:a666d618-9e8e-48f3-a3cb-6fc366d2260d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d870a8a8-fb2a-4889-b351-3b6e114c4923", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.293.2018.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 293/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 293/2018 z 17. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-17", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.293.2018.2"}, {"guid": "ussr:ae1035c5-8851-4fc7-9d49-7e36a8166364", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 289/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.289.2017.2"}, {"guid": "bd7d2f67-d5fb-4173-bff3-9e874f71ebc0:df8646be-d3bd-4c38-9263-27050ba2a432", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1", "spisova_znacka": "3Co/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/8/2024 z 4. 6. 2024", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2024-06-04", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2024:8223200525.1"}, {"guid": "ddb79e81-017b-4b2b-9733-69214e5fd4ec:fc375e1e-3518-48ef-b1f4-ed412e161e05", "ecli": null, "spisova_znacka": "10Co/15/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/15/2023 z 6. 12. 2023", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2023-12-06", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ddb79e81-017b-4b2b-9733-69214e5fd4ec:fc375e1e-3518-48ef-b1f4-ed412e161e05"}, {"guid": "b0fce1b9-1946-47a0-8b23-7ad455e7dde9:d245cde7-7eec-4611-965e-80723466f8d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "16Co/53/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/53/2022 z 27. 7. 2023", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2023-07-27", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/b0fce1b9-1946-47a0-8b23-7ad455e7dde9:d245cde7-7eec-4611-965e-80723466f8d5"}, {"guid": "47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295", "ecli": null, "spisova_znacka": "2Co/20/2023", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/20/2023 z 30. 3. 2023", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2023-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/47db1b26-f6ee-4f80-b176-b26c2f2ea345:1a7e6fc3-b30c-400b-baef-eb5a6ceff295"}, {"guid": "33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Co/90/2022", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 11Co/90/2022 z 30. 1. 2023", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2023-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/33c4c51b-5140-4b7f-a5d1-f3304a4780d5:9a5643b7-1156-40a0-b281-a7a50ce7a2b9"}, {"guid": "74208fd0-9949-4c4d-a662-e5e3625e708b:87008842-d57d-4d22-bfa8-10b42225b899", "ecli": null, "spisova_znacka": "5Co/134/2022", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5Co/134/2022 z 30. 11. 2022", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2022-11-30", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/74208fd0-9949-4c4d-a662-e5e3625e708b:87008842-d57d-4d22-bfa8-10b42225b899"}], "citovane_v": []}