Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/44/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018200468 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1018200468.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Marty Barkovej v právnej veci žalobcu: CYBERGUN société anonyme, so sídlom 40, boulevard Henri-Sellier 92150, Suresnes, Francúzsko, IČ: 337 643 795 R.C.S. Nanterre, právne zastúpený: JUDr. Ján Havlát, advokát, Rudnayovo námestie 1, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100901/3/479146/2014 zo dňa 26.02.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Administratívne konanie 1. Colný úrad Bratislava vydal dňa 24.06.2009 rozhodnutie o zaistení tovaru č. 38210/2009-5268, ktorým právnickej osobe V. Z., s.r.o., O. XX, N., L.: XX XXX XXX na základe čl. 9 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1383/2003, ktoré sa týka colného konania pri tovare podozrivom z porušovania niektorých práv duševného vlastníctva a opatrení, ktoré sa majú prijať pri tovare, u ktorého sa zistilo, že sa takéto práva porušili a § 6 ods. 2, 5 zákona č. 200/2004 Z.z. v spojení s § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 199/2004 Z.z. zaistil tovar - airsoftové zbrane v množstve 60 kartónov (342 kusov). Predmetný tovar colný úrad zaistil z dôvodu, že pri fyzickej kontrole tovaru vzniklo podozrenie, že predmetný tovar porušuje práva duševného vlastníctva právnickej osoby žalobcu, na ochranu práv ktorého bolo na základe jeho žiadosti v zmysle Nariadenia č. 1383/2003 prijaté colné opatrenie s účinnosťou od 21.04.2009 do 21.04.2010. Žalobca sa ako oprávnená osoba zaviazal na úhradu nákladov spojených s účelným uplatňovaním opatrenia podľa zákona č. 200/2004 Z.z. v písomnom vyhlásení, ktoré tvorilo prílohu žiadosti o prijatie colného opatrenia. 2. Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp.zn. XXCbPv/X/XXXX zo dňa 10.02.2011 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. XCob/XXX/XXXX zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému: V. Z.., s.r.o., O. XX, N. domáhal určenia, že zaistený tovar je falzifikát alebo nedovolená napodobenina. 3. Colný úrad Bratislava rozhodnutím č. 0526410351103 zo dňa 04.10.2013 rozhodol o prepustení predmetného tovaru do režimu - voľný obeh. Predmetný tovar bol vyskladnený zo skladu colného úradu a vrátený držiteľovi tovaru dňa 07.10.2013. 4. Rozhodnutím č. 1095264/1/389809/2014 zo dňa 25.08.2014 Colný úrad Bratislava v zmysle § 26 ods. 3 zákona č. 200/2004 Z.z. o opatreniach proti porušovaniu práv duševného vlastníctva pri dovoze, vývoze a spätnom vývoze tovaru v spojení s § 23 ods. 4 zákona č. 199/2004 Z.z. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť náklady colných orgánov, na úhradu ktorých sa ako účastník konania zaviazal a ktoré boli spojené s účelným uplatňovaním opatrenia podľa zákona č. 200/2004 Z.z. (pozostávajúce zo skladného za tovar zaistený rozhodnutím zn. 38210/2009-5268 zo dňa 24.06.2009) v celkovej sume XX XXX,XX eura. Vyčíslené náklady sa pritom dotýkajú nižšie uvedeného tovaru špecifikované ako: airsoftové vzduchovky v množstve 342 kusov hodnota tovaru XX XXX,XX USD, colná hodnota XX XXX,XX eura, - dátum uskladnenia 24.06.2009, - dátum vyskladnenia tovaru 07.10.2013, - dĺžka uskladnenia tovaru 51 mesiacov a 13 dní, - sadzba použitá pre výpočet skladného: 10 % z hodnoty uskladneného tovaru/mesiac, - skladné za kalendárny mesiac X XXX,XX eura (§ 23 ods. 2 písm. b) colného zákona), úhrnná suma skladného za 51 mesiacov a 13 dní, t. j. za 52 mesiacov XX XXX,XX eura 5. Žalovaný rozhodnutím č. 1100901/3/479146/2014 zo dňa 26.02.2015 odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie Colného úradu Bratislava zn. 1095264/1/389809/2014 zo dňa 25.08.2014. II. Žaloba 6. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonnej lehote (05.05.2015) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100901/3/479146/2014 zo dňa 26.02.2015 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu. 7. V žalobe žalobca konštatoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, a to z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia otázky, či zaistený tovar (ne)porušuje práva duševného vlastníctva ako aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nesprávneho postupu, zmätočnosti, arbitrárnosti rozhodnutia a porušenia práva žalobcu na legitímne očakávania. 8. Poukázal na to, že v rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. XXCbPv/X/XXXX v právnej veci žalobcu proti žalovanému: V. Z., s.r.o., ktorým súd zamietol žalobu o určenie, že tovar zaistený rozhodnutím colného úradu, je falzifikátom, súd vo výroku predmetného rozsudku, ani v jeho odôvodnení neuviedol, že zaistený tovar neporušuje práva duševného vlastníctva žalobcu. Mal za to, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán nesprávne a účelovo vytrhli z kontextu rozhodnutia, časť vety uvedenú v odôvodnení rozsudku na str. 5, a to, že „zaistený tovar svojim zaradením do uvedených kategórií nespadá, nemôže preto ani porušiť niektoré z uvedených práv oprávňujúcich držiteľa práva uplatňovať si svoje práva duševného vlastníctva viažuceho sa k hračkám distribuovaných spoločnosťou žalobcu“. Mal za to, že otázka toho, či predmetný zaistený tovar porušuje práva duševného vlastníctva žalobcu ostala nevyriešená, preto ani nemohla byť splnená podmienka čl. 6 ods. 1 nariadenia, ktoré zakladá zodpovednosť držiteľa práv podľa vyhlásenia len na prípady, ak sa následne zistí, že príslušný tovar neporušuje právo duševného vlastníctva, pretože vyššie uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava I neurčil, že zaistený tovar neporušuje právo duševného vlastníctva žalobcu, nemohol ani vzniknúť právny základ pre vznik zodpovednosti žalobu za náklady uskladnenia tovaru. 9. Žalobca právne posúdenie, ako aj postup pri interpretácii a aplikácii zákona č. 200/2004 Z.z. oboma správnymi orgánmi považoval za nesprávne a arbitrárne. Uviedol, že dňa 24.06.2009 vydala A. R. O. (Colný úrad Bratislava) rozhodnutie o zaistení tovaru č. 38210/2009-5268 na tovar, ktorý žalobca označil ako podozrivý tovar, ktorý porušuje právo duševného vlastníctva oprávnenej osoby v množstve 60 kartónov airsoftových zbraní, na základe čoho podľa názoru žalobcu vznikol právny vzťah medzi žalobcom a colným úradom, a preto je potrebné na tento právny vzťah vrátane základu pre výpočet náhrady aplikovať právne predpisy platné v čase založenia právneho vzťahu a nie v čase vymerania skladného, ako sa mylne domnieva žalovaný. 10. Konštatoval, že ani z citovaného nariadenia, ani z vyhlásenia žalobcu zo dňa 02.04.2009, ako aj zo zákona č. 200/2004 Z. z. nevyplýva, či už priamo alebo nepriamo, že náklady vzniknuté pri uchovaní tovaru pod colnou kontrolou, sa vypočítajú postupom podľa § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z. z. 11. Tvrdil, že žalovaný pri rozhodovaní o nákladoch uskladnenia tovaru použil nesprávne ust. § 7, ktoré nie je „doplnením“, resp. nenadväzuje na ust. § 4, ale vyjadruje inú skutočnosť, a to, že tovar má postavenie „dočasne uskladneného tovaru“ v zmysle čl. 50 Nariadenia Rady (ES) č. 2913/92, čoho účelom podľa názoru žalobcu je primerane aplikovať ustanovenia o spôsobe umiestnenia takéhoto tovaru. 12. Mal za to, že osobitným predpisom o dočasnom uskladnení tovaru, na ktorý odkazoval zákon č. 200/2004 Z. z. v znení platnom v čase zaistenia tovaru, bol výhradne čl. 50 Nariadenia Rady (ES) č. 2913/92 a až zákonom č. 467/2009 Z.z. účinným od 01.12.2009 bola poznámka pod čiarou v ust. § 7 zákona č. 200/2004 Z.z. doplnená o slovo „napríklad“ a odkaz na § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z. v znení zákona č. 465/2008 Z.z. 13. Žalobca ďalej namietal, že je neprípustné a nesprávne, ako žalovaný a aj prvostupňový správny orgán cituje a interpretuje ust. § 7 zákona č. 200/2004 Z.z. v spojení s odkazom pod čiarou § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z. už len z toho dôvodu, že povinnosť uhradiť náklady, ktoré vzniknú v súvislosti s prijatím opatrenia, je upravená v § 4 v spojení s § 26 ods. 3 zákona č. 200/2004 Z.z. a nie v § 7 tohto zákona. 14. Interpretácia § 7 žalovaným je podľa názoru žalobcu v rozpore aj s prechodným ustanovením § 31b zákona č. 200/2004 Z.z., podľa ktorého sa majú na prejednávaný prípad použiť predpisy platné do 30.11.2009 (kedy sa ani uvedený odkaz v zákone č. 200/2004 Z.z. nenachádzal). Neprípustnosť interpretácie § 7 videl aj v tom, že je otázna už povaha takéhoto odkazu pod čiarou, pretože konštantná judikatúra súdov a právna doktrína dovodila, že i keď sa poznámky pod čiarou nachádzajú v texte právneho predpisu, nemajú priamu všeobecne platnú (normatívnu) povahu. 15. Ďalej s poukazom na vyššie uvedené a na čas, kedy bolo vykonané zaistenie tovarov a kedy žalobca poskytol príslušné vyhlásenie v zmysle § 4 zákona č. 200/2004 Z.z. v znení platnom do 30.11.2009 (t.j. podľa platného právneho stavu v čase zaistenia tovaru dňa 24.06.2009) žalobca argumentoval, že žalovaný aplikoval nesprávne ustanovenie právneho predpisu (zákon č. 199/2004 Z.z.) a tým nedovolene a neprimerane použil fakticky postup per analogiam pri výpočte výšky nákladov uskladnenia tovaru, pričom v správnom konaní pre postup per analogiam neexistujú zákonné predpoklady. 16. Žalobca pre prípad, že nebude vyhovené námietke ohľadne nesprávneho vyhodnotenia otázky, či zaistený tovar porušuje práva duševného vlastníctva uviedol, že sa nebráni úhrade nákladov za skladovanie tovarov, avšak mal za neprípustné, aby colný úrad a žalovaný svojvoľne a bez opory v normatívnom texte všeobecného záväzného právneho predpisu si určili spôsob a výšku nákladov na uskladnenie - skladné. Mal za to, že žalovaným určené skladné má svojou výškou povahu sankcie a taktiež represívny charakter voči žalobcovi. Odmietol striktné tvrdenia žalovaného, že zo strany žalobcu išlo o „zneužitie“ inštitútu colného opatrenia, pričom zároveň uviedol, že nárok štátu na náhradu nákladov skladovania nie je a nemá byť sankciou a nie je to ani jeho účelom. Svojou podstatou ide o civilný nárok štátu za to, že vo svojich priestoroch po určitú dobu uskladňoval tovar. Zamietnutie žaloby žalobcu o určenie, nemožno považovať za žiadnych okolností za zneužitie zákonného inštitútu, keďže zákonodarca sa rozhodol poskytnúť ochranu držiteľovi práv duševného vlastníctva pri podozreniach z porušovania jeho práv. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol krajskému súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. III. Vyjadrenie žalovaného 18. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 15.06.2015 konštatoval, že tvrdenie žalobcu, že Okresný súd Bratislava I vo výroku rozsudku sp. zn. XXCbPv/ X/XXXX neuviedol, že zaistený tovar neporušuje práva duševného vlastníctva žalobcu a že otázka toho, či predmetný tovar porušuje práva duševného vlastníctva žalobcu ostala nevyriešená, považoval za účelové. Uviedol, že súd sa v odôvodnení predmetného rozsudku jednoznačne vyjadril, že predmetný tovar práva duševného vlastníctva žalobcu ako oprávnenej osoby neporušuje a tvrdenie splnomocneného zástupcu, že colný úrad vytiahol z kontextu jednu vetu z odôvodnenia rozsudku považoval taktiež za účelové. Poznamenal, že pre vymeranie skladného v danom prípade nie je nevyhnutné, aby súd vo výroku rozsudku uviedol, že tovar neporušuje práva duševného vlastníctva žalobcu. 19. Vyslovil názor, že cieľom zákonodarcu pri uzákonení povinnosti prijímania opatrení zo strany colných orgánov je ochrana výrobcov, obchodníkov a držiteľov práv, ktorí dodržiavajú právne predpisy a v konečnom dôsledku aj ochrana spotrebiteľa pred falzifikátmi, napodobeninami a podobne. V dôsledku prijímania týchto opatrení však vznikajú štátu nemalé náklady, a preto zákonodarca prijal ustanovenia, na základe ktorých budú tieto náklady zo strany povinných osôb uhradené. Zastával názor, že náklady štátu, ktoré vznikajú v dôsledku prijímania opatrení proti porušovaniu práv duševného vlastníctva, budú uhradené tak, že ak súd určí, že tovar porušuje práva duševného vlastníctva, je osobou povinnou uhradiť náklady na uskladnenie tohto tovaru, osoba špecifikovaná v § 25 zákona č. 200/2004 Z.z. a v opačnom prípade (t.j. ak tovar neporušuje práva duševného vlastníctva) je touto osobou oprávnená osoba, ktorá sa na takúto úhradu zaviazala v zmysle čl. 6 ods. 1 Nariadenia č. 1383/2003 a § 4 zákona č. 200/2004 Z.z. 20. Vo vzťahu k namietanému právnemu posúdeniu, ako aj interpretácii a aplikácii zákona č. 200/2004 Z.z. žalovaný uviedol, že na vymeranie skladného nebolo možné aplikovať právnu úpravu účinnú v čase zaistenia tovaru, keďže skladné nevzniká postupne, ako napr. úrok z omeškania, ale vzniká a vymeriava sa ako jedna platba pri ukončení skladovania zaisteného tovaru, keď je známy výsledok súdneho konania a konania o určenie, či tovar porušuje práva duševného vlastníctva, to znamená, že je možné určiť povinnú osobu a počet dní skladovania. 21. Žalovaný bol presvedčený, že zaistením predmetného tovaru dňa 24.06.2009 z dôvodu podozrenia z porušenia práv duševného vlastníctva žalobcu nevznikol právny vzťah medzi žalobcom a colným úradom, keďže žalobca nebol účastníkom konania o zaistení tovaru (pri zaistení tovaru bola jediným účastníkom konania právnická osoba V. ako dovozca a vlastník predmetného tovaru). Zaistením tovaru a jeho následným uskladnením v priestoroch colného úradu taktiež nedošlo k začatiu konania o vymeraní skladného. V súvislosti s tým uviedol, že v čase zaistenia tovaru totiž nie je možné určiť osobu, ktorá bude povinná na úhradu nákladov spojených so skladovaním tovaru, pretože určenie osoby povinnej na úhradu skladného závisí od výsledku konania na súde vo veci určenia, či zaistený tovar porušuje práva duševného vlastníctva žalobcu. 22. Ďalej uviedol, že Colný úrad Bratislava obdržal predmetný rozsudok Okresného súdu Bratislava I dňa 02.10.2013 a k vyskladneniu tovaru (ukončeniu skladovania) došlo dňom 07.10.2013. Na vymeranie skladného tak bol colný úrad povinný aplikovať príslušné právne predpisy účinné ku dňu 08.10.2013 (prvý deň, keď colný úrad mohol určiť povinnú osobu a počet dní uskladnenia, to znamená, vymerať skladné). V tom čase bol účinný zákon č. 476/2009 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 200/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.12.2009. Uvedenou novelou bol pri ustanovení § 7 zákona č. 200/2004 Z.z., podľa ktorého sa na uskladnenie tovaru v čase prerušenia colného konania pre podozrenie z porušenia práv duševného vlastníctva alebo v čase zaistenia tovaru pre podozrenie z porušenia práva duševného vlastníctva primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu o dočasnom uskladnení, ustanovený aj odkaz na § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z. upravujúci spôsob výpočtu výšky skladného. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že ustanovenie § 7 zákona č. 200/2004 Z.z. vyjadruje inú skutočnosť, a to, že tovar má postavenie dočasne uskladneného tovaru v zmysle čl. 50 colného kódexu, čoho účelom je podľa názoru žalobcu primerane aplikovať ustanovenia o spôsobe umiestnenia takéhoto tovaru, žalovaný považoval takýto výklad § 7 zákona č. 200/2004 Z.z. za nesprávny a účelový s poukazom na to, že priamo zo znenia ust. § 7 zákona č. 200/2004 Z.z. vyplýva, že ustanovenia osobitného predpisu (napríklad čl. 50 colného kódexu, § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z.) sa primerane použijú na uskladnenie tovaru v čase prerušenia colného konania pre podozrenie z porušenia práv duševného vlastníctva alebo v čase zaistenia tovaru pre podozrenie z porušenia práva duševného vlastníctva. 23. Argumentoval, že z ustanovenia § 4 zákona č. 200/2004 Z.z. jednoznačne vyplýva len to, že držiteľ práv (oprávnená osoba) musí súhlasiť formou písomného vyhlásenia so znášaním všetkých nákladov vzniknutých pri uplatňovaní opatrení proti porušovaniu práv duševného vlastníctva, pričom tento súhlas je bezpodmienečný. Zákonná úprava „určenie nákladov, na úhradu ktorých sa oprávnená osoba zaviazala“ podľa § 4 uvedená v § 26 ods. 3 zákona č. 200/2004 Z.z. podľa názoru žalovaného znamená, že colný úrad rozhodnutím vydaným podľa § 26 ods. 3 zákona č. 200/2004 Z.z. vymeria náklady, ktoré vznikli colnému úradu v súvislosti so skladovaním tovaru, pri ktorom sa podozrenie z porušenia práv duševného vlastníctva v súdnom konaní nepotvrdilo, a preto colný úrad nemôže určiť náklady podľa § 25 zákona č. 200/2004 Z.z. Uskladnenie tovaru v čase prerušenia colného konania pre podozrenie z porušenia práva duševného vlastníctva alebo v čase zaistenia tovaru pre podozrenie z porušenia práva duševného vlastníctva rieši práve ust. § 7 zákona č. 200/2004 Z.z., ktoré vo veci určenia výšky skladného v tomto čase odkazuje na primerané použitie ustanovení § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z., v ktorých je upravený spôsob výpočtu výšky skladného dočasne uskladneného tovaru. 24. Žalovaný v nadväznosti na použitie § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z. pri vymeraní skladného žalobcovi uviedol, že postupoval v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože v poznámke pod čiarou pri § 7 zákona č. 200/2004 Z.z. sú uvedené práve tieto ustanovenia zákona č. 199/2004 Z.z. Konštatoval, že zákonodarca práve takýmto spôsobom upravil postup colných orgánov pri určovaní výšky nákladov za uskladnenie tovaru a Colný úrad Bratislava teda nemal možnosť nejakým iným spôsobom určiť výšku nákladov ako podľa § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z. a v prípade, ak by vybočil z tohto postupu, išlo by o zrejmý nezákonný postup. Žalovaný zastával názor, že colným orgánom teda v danom prípade nie je daná zákonná možnosť správnej úvahy, ktorá by individualizovala určenie výšky nákladov s ohľadom na okolnosti toho - ktorého prípadu uskladnenia zaisteného tovaru tak, ako to tvrdí žalobca. Zákonodarca uvedením poznámky pod čiarou odkazujúcou na ustanovenia zákona č. 199/2004 Z.z. upravil spôsob výpočtu nákladov na skladné, a to bez ohľadu na skutočnosť, že poznámky pod čiarou nemajú normatívnu povahu. Práve takýmto spôsobom zákonodarca ustanovil, že náklady na skladné sa majú vypočítať podľa § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z., v zmysle ktorého aj colný úrad vymeral náklady na uskladnenie predmetného tovaru, pretože predmetná poznámka pod čiarou odkazovala na ustanovenia zákona č. 199/2004 Z.z., a preto jej použitie pre colný úrad bolo vzhľadom na už uvedené záväzné. 25. Žalovaný poukázal na to, že náklady na uskladnenie tovaru nie sú sankciou, ani nemajú povahu sankcie, nesúvisia s porušením colných predpisov, na uloženie povinnosti úhrady uvedených nákladov postačuje splnenie zákonných podmienok, nie je potrebné povinnú osobu uznávať zodpovednou, ani skúmať jej zavinenie s tým, že výška nákladov na uskladnenie je určená objektívne, bez ohľadu na osobu povinnú na ich úhradu, keďže závisí od dĺžky skladovania a hodnoty tovaru. 26. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol. IV. 27. Krajský súd v Bratislave o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 1S/110/2015-98 zo dňa 22.09.2016 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 100901/3/479146/2014 zo dňa 26.02.2015 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Colného úradu Bratislava č. 1095264/1/389809/2014 zo dňa 25.08.2014 zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku (ďalej SSP), vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania. 28. Uvedený rozsudok tunajšieho súdu žalovaný napadol kasačnou sťažnosťou, o ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 4Sžfk/11/2017 zo dňa 01.03.2018 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/110/2015-98 zo dňa 22.09.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 29. Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/11/2017 zo dňa 01.03.2018 vyplýva právny názor, „že žalovaný postupoval v predmetnom prípade pri výpočte skladného s použitím ustanovenia § 23 zákona č. 199/2004 Z.z. zákonným spôsobom. Ustanovenie § 23 zákona č. 199/2004 Z.z. v rovnakom znení bolo účinné aj v čase prijatia opatrenia colným orgánom, aj v čase vymerania skladného. Najvyšší súd dospel k rovnakému záveru, ako žalovaný, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným existuje, nezanikol ani po novelizácii zákona č. 200/2009 Z.z., právo colného úradu na vymeranie skladného taktiež existuje (nezaniklo) a existuje (nezanikla) ani povinnosť žalobcu zaplatiť vymerané skladné, avšak tento právny vzťah sa spravuje podľa neskoršieho predpisu účinného od 01.12.2009, tzn. právna úprava účinná od 01.12.2009 sa vzťahuje aj na vymeranie skladného. Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil krajskému súdu povinnosť v ďalšom konaní postupovať v intenciách názoru najvyššieho súdu a vo veci opätovne rozhodnúť. 30. Žalobca v písomnom vyjadrení k rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa 01.03.2018 sp. zn. 4Sžfk/11/2017 opätovne namietal, že žalovaný mal aplikovať zákon č. 200/2004 Z. z. v znení platnom v čase zaistenia tovaru, kedy aj žalobca urobil návrh na prijatie opatrenia a vyhlásenie zo dňa 02.04.2009 podľa čl. 6 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1383/2003, t.j. k 24.06.2009. Naďalej trval na tom, že právne posúdenie a aj postup prvostupňového (aj odvolacieho) orgánu pri ukladaní povinnosti zaplatiť náklady uskladnenia tovaru podľa ust. § 26 ods. 3, § 7 zákona č. 200/2004 Z. z. a § 23 ods. 4 zákona č. 199/2004 Z. z. je nesprávne a arbitrárne, pričom zdôraznil fakt, že nariadenie, vyhlásenie žalobcu, ako aj zákon č. 200/2004 Z. z. nešpecifikovali v tom čase spôsob výpočtu, resp. akékoľvek východiská pri spôsobe výpočtu nákladov vzniknutých pri uchovávaní tovaru pod colnou kontrolou. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie Najvyššieho súdu SR, ktorý podľa názoru žalobcu nesprávne aplikuje neskoršiu právnu úpravu na právny vzťah a záväzok, ktorý vznikol za účinnosti skoršej právnej úpravy a to napriek zneniu prechodných ustanovení k novele zákona č. 200/2004 Z.z. účinnej od 01.12.2009. Uviedol, že v čase vyhlásenia žalobcu ako žiadateľa, teda v čase, keď sa zaviazal na náhradu nákladov v prípade, ak by sa ukázalo, že jeho žiadosť bola nedôvodná, nakoľko nedošlo k porušeniu práv duševného vlastníctva, nemohol predpokladať, že dôjde k zmene právnej úpravy a k zmene spôsobu určenia výšky nákladov, ktoré bude za určitých okolností povinný uhradiť, preto jediný okamih, od ktorého možno odvodzovať legitimitu jeho očakávaní, pokiaľ ide o výšku záväzku, na úhradu ktorého sa zaväzuje, je podľa názoru žalobcu v okamihu, keď tento záväzok preberá. 31. Žalobca zastával názor, že aj v nadväznosti na novú právnu úpravu prijatú zákonom č. 486/2013 Z.z. je potrebné aj ustanovenia zákona č. 200/2004 Z.z. a to ako v znení účinnom do 30.11.2009, ako aj od 01.12.2009 vykladať v zmysle účelu tohto právneho predpisu, a to, aby žiadateľ nebol sankcionovaný pri výkone/ochrane svojich práv, ale, aby boli na druhej strane zabezpečené aj záujmy štátu a aby boli nahradené skutočne preukázateľné a vynaložené náklady na uskladnenie tovaru. Žalobca preto opätovne žiadal, aby krajský súd rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Colného úradu Bratislava zrušil. 32. Žalobca návrhom na peňažnú moderáciu doručeným súdu dňa 03.04.2019 pre prípad, že krajský súd sa stotožní so závermi najvyššieho súdu uvedenými v rozsudku sp. zn. 4Sžfk/11/2017 zo dňa 01.03.2018, predložil návrh na zníženie výšky peňažného plnenia priznaného napadnutým rozhodnutím žalovaného podľa § 192 SSP. 33. Tvrdil, že štát sa nemôže domáhať peňažného plnenia v takejto neprimeranej výške a v rozpore s účelom zákona, a to navyše aj pri vedomosti, že nová právna úprava je odlišná, pričom skutkové okolnosti sa nezmenili, čím iba potvrdzuje účel a výklad zákona č. 200/2004 Z. z. a to práve v súlade s právnym názorom žalobcu, že záväzok nahradiť colným orgánom skladné, má predstavovať povinnosť nahradiť skutočne vynaložené náklady. Žalobca považoval za neprípustné, aby sa tá istá situácia posúdila diametrálne odlišne v čase vzniku právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným (4/2009) a v čase vydania rozhodnutia (roky 2014-2015). Uviedol, že žalobcovi by bolo v prípade, že právny vzťah by vznikol po prijatí zákona č. 486/2013 Z. z. o presadzovaní práv duševného vlastníctva colnými orgánmi a vyhlášky MZ SR č. 490/2013, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 486/2013 Z. z. o presadzovaní práv duševného vlastníctva colnými orgánmi, vyrubené skladné v inej výške (50,- eur). 34. Žalobca navrhol, aby súd v rámci svojej činnosti využil v prospech žalobcu inštitút zmiernenia tvrdosti zákona, ktorým je moderačné právo súdu a aby zmenil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu vo výroku o výške nákladov colných orgánov tak, že uloží žalobcovi povinnosť uhradiť peňažné plnenie v celkovej sume 50,- eur. V. Právna úprava 35. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP po opätovnom preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v rozsahu a dôvodoch v žalobe uvedených ako i v intenciách zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu, vec prejednal na nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 1 SSP) a rozhodol tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol. 36. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. 37. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 38. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 39. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 40. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 41. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 42. Podľa § 4 zák. č. 200/2004 Z. z. o opatreniach proti porušovaniu práv duševného vlastníctva pri dovoze, vývoze a spätnom vývoze tovaru (účinnosť ku dňu 21.04.2009), prílohou k žiadosti je vždy písomné vyhlásenie oprávnenej osoby o tom, že preberá zodpovednosť za realizáciu opatrenia voči držiteľovi tovaru a zaväzuje sa uhradiť náklady, ktoré vzniknú v súvislosti s prijatím opatrenia podľa osobitného predpisu. 43. Podľa čl. 6 bod 1. Nariadenia Rady (ES) č. 1383/2003 z 22. júla 2003, ktoré sa týka colného konania pri tovare podozrivom z porušovania niektorých práv duševného vlastníctva a opatrení, ktoré sa majú prijať pri tovare, u ktorého sa zistilo, že sa takéto práva porušili, žiadosti o konanie musia byť sprevádzané vyhlásením držiteľa práv, ktoré sa môže, v súlade s vnútroštátnym právom, predložiť písomne alebo elektronicky, prijímajúceho zodpovednosť voči osobám nachádzajúcim sa v situácii uvedenej v článku 1 ods.1 v prípade, že postup začatý podľa článku 9 ods. 1 je z dôvodu konania alebo zanedbania držiteľom práva prerušený, alebo v prípade, ak sa následne zistí, že príslušný tovar neporušuje právo duševného vlastníctva. 44. Vo vyhlásení držiteľ práv musí tiež súhlasiť so znášaním všetkých nákladov vzniknutých, podľa tohto nariadenia, pri uchovávaní tovaru pod colnou kontrolou podľa článku 9 a, ak je to vhodné, článku 11. 45. Podľa § 26 ods. 3 zák. č. 200/2004 Z.z. o opatreniach proti porušovaniu práv duševného vlastníctva pri dovoze, vývoze a spätnom vývoze tovaru (účinnosť ku dňu 21.04.2009), colný úrad rozhodnutím určí náklady, na ktorých úhradu sa oprávnená osoba zaviazala podľa § 4. 46. Podľa čl. 50 Nariadenia rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, od predloženia tovaru colným orgánom až do okamihu pridelenia colne schváleného určenia alebo použitia, má tento tovar postavenie dočasne uskladneného tovaru. Takýto tovar sa ďalej označuje ako „dočasne uskladnený tovar“. 47. Podľa § 31b ods. 1 zákona č. 200/2004 Z.z., na konanie začaté pred 1. decembrom 2009 sa použijú predpisy účinné do 30. novembra 2009. 48. Podľa § 31b ods. 2 zákona č. 200/2004 Z.z., ustanoveniami zákona účinného od 1. decembra 2009 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. decembrom 2009. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté pred 1. decembrom 2009 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. 49. Podľa § 7 zákona č. 200/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.12.2009, uskladnenie tovaru v čase prerušenia colného konania alebo v čase zaistenia tovaru, na uskladnenie tovaru v čase prerušenia colného konania pre podozrenie práva duševného vlastníctva alebo v čase zaistenia tovaru pre podozrenie z porušenia práva duševného vlastníctva sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu o dočasnom uskladnení tovaru. 50. Podľa § 41 zákona č. 486/2013 Z.z. na konanie začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa použijú doterajšie predpisy. 51. Podľa § 42 zákona č. 486/2013 Z.z. rozhodnutia finančného riaditeľstva o prijatí opatrenia vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona alebo vydané podľa § 40, sa uplatňujú po dobu ich platnosti podľa doterajších predpisov. 52. Podľa § 43 zákona č. 486/2013 Z.z. lehoty, ktoré začali plynúť pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, ako aj lehoty na uplatnenie práv podľa doterajších predpisov, aj keď začnú plynúť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, sa posudzujú podľa doterajších predpisov. 53. Podľa § 44 zákona č. 486/2013 Z.z. ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2014. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté pred 1. januárom 2014 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. 54. Podľa § 46 zákona č. 486/2013 Z.z. tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2014. 55. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 199/2004 Z. z. účinný od 01.01.2009 do 30.04.2016, osoba, ktorá predložila tovar colnému úradu, je povinná pri jeho uskladnení v skladoch colného úradu zaplatiť skladné, to platí aj pre dočasne uskladnený tovar. 56. Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 199/2004 Z.z. za uskladnenie tovaru podľa odseku 1 sa platí skladné vo výške a) 5 % z hodnoty uskladneného tovaru, najmenej však 16,59 €, ak uskladnenie tovaru nepresahuje päť dní vrátane dňa, v ktorom sa tovar uskladnil, b) 10 % z hodnoty uskladneného tovaru, najmenej však 33,19 €, ak uskladnenie presahuje päť dní a nepresahuje jeden mesiac. 57. Podľa § 23 ods. 4 zákona č. 199/2004 Z. z., za uskladnenie tovaru v skladoch colného úradu sa za každý mesiac platí skladné uvedené v odseku 2 písm. b) a v odseku 3. VI. Právne posúdenie veci 58. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci bola zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100901/3/479146/2014 zo dňa 26.02.2015, ktorým žalovaný správny orgán rozhodujúc na základe odvolania žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu Colného úradu Bratislava zn. 1095264/1/389809/2014 zo dňa 25.08.2014 o uložení povinnosti žalobcu zaplatiť skladné vo výške XX XXX,XX eura rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a vyššie citované prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 59. Z administratívneho spisu správny súd mal preukázané, že Colný úrad Bratislava vydal rozhodnutie zn. 1095264/1/389809/2014 zo dňa 25.08.2014, ktorým podľa § 26 ods. 3 zákona č. 200/2004 Z.z. a v súlade s § 23 ods. 4 zákona č. 199/2004 Z.z. uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť skladné za tovar zaistený rozhodnutím o zaistení tovaru zn. 38210/2009-5268 zo dňa 24.06.2009 v celkovej výške XX.XXX,XX eura. Náklady colných orgánov v zmysle uvedeného rozhodnutia tvorí suma skladného vypočítaná ako 10% z hodnoty uskladneného tovaru za každý začatý mesiac uskladnenia. Suma skladného bola Colným úradom Bratislava vypočítaná ako výsledok súčinu dĺžky uskladnenia predmetného tovaru: 51 mesiacov a 13 dní. Začiatok lehoty je určený vydaním rozhodnutia o zaistení tovaru zn. 38210/2009-5268 zo dňa 24.06.2009 a koniec lehoty je určený v zmysle úradného záznamu o vrátení tovaru zn. 1095264/01/480277/2013 zo dňa 07.10.2013 a sadzby skladného za kalendárny mesiac sú určené v súlade s ustanovením § 23 ods. 2 písm. b/ zákona č. 199/2004 Z.z. (10% z hodnoty uskladneného tovaru). 60. V prvom rade bolo potrebné sa vysporiadať s tvrdením žalobcu, že Okresný súd Bratislava I vo výroku rozsudku č. k. XXCbPv/X/XXXX-XXX zo dňa XX.XX.XXXX neuviedol, že zaistený tovar neporušuje práva duševného vlastníctva žalobcu a že otázka toho, či predmetný tovar porušuje práva duševného vlastníctva žalobcu, ostala nevyriešená. S uvedeným názorom sa krajský súd nestotožnil a v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že v predmetnom rozsudku na str. 5, štvrtý odsek sa súd zaoberal otázkou porušenia práv duševného vlastníctva oprávnenej osoby (žalobcu) a výslovne uviedol: „Zaistený tovar svojim zaradením do uvedených kategórií nespadá, nemôže preto ani porušiť niektoré z uvedených práv oprávňujúcich držiteľa práva uplatňovať si svoje práva duševného vlastníctva viažuceho sa k hračkám distribuovaných spoločnosťou žalobcu“. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia jednoznačne vyplýva konštatácia súdu, že predmetný tovar práva duševného vlastníctva žalobcu, teda ako oprávnenej osoby, neporušuje. Okrem toho okresný súd dospel k záveru, že žalobca „počas celého súdneho konania neprodukoval jediný dôkaz, ktorý by podporil jeho tvrdenia o tom, že žalovanému (V. Z., s.r.o.) bol zadržaný tovar, ktorý je nedovolenou napodobeninou tovaru“, ako aj konštatovaná skutočnosť, že žalobca v predmetnom súdnom spore neuniesol dôkazné bremeno, a preto žalobu o určenie, že zaistený tovar je falzifikát alebo nedovolená napodobenina, zamietol. V prejednávanej veci preto bola splnená podmienka v zmysle čl. 6 ods. 1, prvá veta Nariadenia č. 1383/2003 spočívajúca v tom, že postup začatý podľa čl. 9 ods. 1 je z dôvodu konania alebo zanedbania držiteľom práva prerušený, a teda zákonné podmienky na vymeranie skladného v zmysle čl. 6 ods. 1 Nariadenia č. 1383/2003 v spojení s § 4 zákona č. 200/2004 Z.z., na základe ktorého sa žalobca zaviazal na úhradu nákladov spojených s uchovávaním tovaru pod colným dohľadom, boli dané. 61. Krajský súd v súvislosti s vyššie prezentovaným právnym názorom poznamenáva, že najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 4Sžfk/11/2017 zo dňa 01.03.2018 sa stotožnil s uvedeným názorom krajského súdu, že nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že otázka toho, či predmetný zaistený tovar porušuje, resp. neporušuje práva duševného vlastníctva žalobcu, ostala nevyriešená. 62. Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 4Sžfk/11/2017 zo dňa 01.03.2018 právny názor, že ustanovenie § 23 ods. 4 zákona č. 199/2004 Z.z. bolo použité v súlade so zákonom, keďže ide o hmotnoprávne ustanovenie. Odkaz na čl. 50 Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 zo dňa 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje colný kódex spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov, uvedený pri ustanovení § 7 zákona č. 200/2004 Z.z. vyjadruje skutočnosť, že tovar uskladnený v čase prerušenia colného konania alebo zaistený pre podozrenie z porušenia práva duševného vlastníctva, má postavenie dočasne uskladneného tovaru. Poukázal na ustanovenie § 7 zákona č. 200/2004 Z.z., ktorý odkazuje pre prípad uskladnenia tovaru v čase prerušenia colného konania pre podozrenie z porušenia práva duševného vlastníctva, alebo v čase zaistenia tovaru pre podozrenie z porušenia práva duševného vlastníctva, k čomu v predmetnom prípade jednoznačne došlo, na primerané použitie ustanovenia § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z., v ktorých je upravený spôsob výpočtu výšky skladného. Colný úrad predmetné náklady vymeriava oprávnenej osobe rozhodnutím v zmysle § 26 ods. 3 zákona č. 200/2004 Z.z. a oprávnená osoba je povinná ich uhradiť do 30 dní do dňa právoplatnosti rozhodnutia colného úradu (§ 26 ods. 4 zákona č. 200/2004 Z.z.). 63. Najvyšší súd poukázal, že na danú právnu vec (vymeranie skladného) je potrebné aplikovať právne predpisy v znení účinnom v čase ukončenia skladovania (rovnaká právna úprava bola účinná aj v čase ukončenia súdneho konania vo veci určenia, či predmetný tovar porušuje práva duševného vlastníctva žalobcu), keď je možné určiť povinnú osobu a počet dní skladovania a v tomto čase už bol pri ustanovení § 7 zákona č. 200/2004 Z.z. odkaz na ustanovenia § 23 ods. 2 až 5 zákona č. 199/2004 Z.z. upravujúci skladné, účinný. Uviedol, že na konanie o vymeraní skladného bol colný úrad povinný aplikovať príslušné právne predpisy účinné ku dňu 08.10.2013 (prvý deň, keď colný úrad mohol určiť povinnú osobu a počet dní uskladnenia, t. j. vymerať skladné). V predmetnej veci je tiež dôležitá skutočnosť, že v zmysle § 31b ods. 2 zákona č. 200/2004 Z.z. neskorší právny predpis nerieši vznik právnych vzťahov, neruší tieto právne vzťahy, dokonca práva a povinnosti ostávajú zachované, avšak novelou zákona sa zmenili podmienky na aplikovanie týchto práv a povinností, takže colný úrad pri vymeraní skladného bol povinný vychádzať zo znenia zákona č. 200/2004 Z.z. účinného od 01.12.2009 (vrátane doplnenej poznámky pod čiarou k § 7 zákona č. 200/2004 Z.z.). Keďže sa na celé obdobie skladného vzťahuje úprava obsiahnutá v § 23 zákona č. 199/2004 Z.z. najvyšší súd konštatoval, že postupoval colný úrad správne, keď skladné vyúčtoval podľa § 23 ods. 1 za bodkočiarkou v spojení s § 23 ods. 2 písm. b) zákona č. 199/2004 Z.z. Povinnosť platiť skladné je upravené v § 23 ods. 4 zákona č. 199/2004 Z.z. a to mesačne. 64. Podľa najvyššieho súdu žalovaný nemohol postupovať podľa § 10 zákona č. 486/2013 Z.z. a § 3 vyhlášky Ministerstva financií SR č. 490/2013, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 486/2013 Z.z., keďže podľa § 41 zákona č. 486/2013 Z.z. sa na konanie začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona použijú doterajšie predpisy. 65. Ďalej najvyšší súd vyslovil názor, že podľa § 31b ods. 1 zákona č. 200/2004 Z.z. sa ustanoveniami zákona účinného od 01.12.2009 spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.12.2009. Je teda zrejmé, že právny vzťah žalobcu a žalovaného, ktorý vznikol dňa 21.04.2009 sa spravuje ustanoveniami zákona č. 200/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.12.2009, čiže procesne sa ide podľa zákona účinného do 30.11.2009 (kedy začali konať o dorubení skladného). Podľa § 31b prvá a druhá veta zákona č. 200/2004 Z.z. sa hmotnoprávne posudzujú práva a povinnosti vzniknuté a) pred 01.12.2009 podľa doterajších predpisov a b) po 01.12.2009 podľa nových predpisov. 66. Krajský súd v súvislosti s vyjadrením žalobcu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/11/2017 zo dňa 01.03.2018 konštatoval, že žalobca zotrval na svojom právnom názore a argumentácii uvedenej v žalobe a s poukazom na znenie § 469 SSP, podľa ktorého, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu, nevzhliadol dôvody, pre ktoré by sa mal odchýliť od právneho názoru, ktorý zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom citovanom rozsudku k správnej aplikácii žalovaným ustanovenia § 23 zákona č. 199/2004 Z.z. pri výpočte skladného, pretože ustanovenie § 23 zákona č. 199/2004 Z.z. v rovnakom znení bolo účinné aj v čase prijatia opatrenia colným orgánom, aj v čase vymerania skladného a keď tiež konštatoval, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným existuje, nezanikol ani po novelizácii zákona č. 200/2004 Z.z., právo colného úradu na vymeranie skladného taktiež existuje (nezaniklo) a existuje (nezanikla) ani povinnosť žalobcu zaplatiť vymerané skladné, avšak tento právny vzťah sa spravuje podľa neskoršieho predpisu účinného od 01.12.2009, tzn. právna úprava účinná od 01.12.2009 sa vzťahuje aj na vymeranie skladného. 67. Žalobca návrhom doručeným krajskému súdu dňa 03.04.2019 navrhol uplatniť moderačné právo správneho súdu upravené v ust. § 192 SSP pre prípad, že sa krajský súd stotožní s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 4Sžfk/11/2017 zo dňa 01.03.2018. 68. Vo vzťahu k tomuto návrhu krajský súd uvádza, že podstatou peňažnej moderácie je rozhodovanie správneho súdu o znížení peňažného plnenia, alebo peňažnej náhrady škody. Vo svojej podstate má takýto návrh žalobcu povahu žalobného návrhu podľa § 182 ods. 1 písm. h) SSP. Vzhľadom na znenie ustanovenia § 183 SSP, podľa ktorého žalobca môže rozšíriť správnu žalobu, alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body, len v lehote ustanovenej na podanie žaloby, návrh na peňažnú moderáciu musí byť uplatnený najneskôr do uplynutia lehoty pre podanie správnej žaloby. Podľa § 181 ods. 1 SSP, fyzická osoba alebo právnická osoba musí správnu žalobu podať v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, proti ktorému smeruje, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. V prejednávanom prípade žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 05.03.2015 a návrh na peňažnú moderáciu bol žalobcom súdu doručený dňa 03.04.2019, teda cca až po 4 rokoch od oznámenia rozhodnutia žalovaného. S poukazom na uvedené, správny súd konštatoval, že žalobca podal návrh na peňažnú moderáciu po uplynutí prekluzívnej lehoty (dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy), a preto na tento návrh nemohol prihliadať. 69. Okrem uvedeného správny súd ešte dodáva a pripomína, že najvyšší súd v citovanom rozhodnutí zaujal právny názor aj k správnosti výpočtu skladného žalovaným a vo vzťahu k tejto otázke konštatoval, že žalovaný postupoval pri výpočte skladného zákonným spôsobom. 70. Krajský súd v Bratislave vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, aplikujúc naň vyššie citované zákonné ustanovenia a v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreným v rozhodnutí sp. zn. 4Sžfk/11/2017 zo dňa 01.03.2018, ktorým je krajský súd viazaný, žalobu v zmysle § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 71. O náhrade trov konania vrátane kasačného konania rozhodol súd podľa § 168 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 72. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.