Text rozhodnutia
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky V mene Slovenskej republiky PL. ÚS 5/2024-127 Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu Ivana Fiačana a sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora Duľu, Miroslava Duriša, Miloša Maďara, Petra Molnára, Petra Straku (sudca spravodajca), Ľuboša Szigetiho, Roberta Šorla a Martina Vernarského o návrhu skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených Majerník & Miháliková, s. r. o., Cukrová 14, Bratislava, na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 2 prvej vety zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti slov „založená manželstvom“, prvej časti zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti názvu rubriky „manželstvo“, štvrtého oddielu prvej hlavy tretej časti zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti názvu rubriky „Vyživovacia povinnosť medzi manželmi“, § 116 Občianskeho zákonníka v časti slov „a manžel“, § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti slov „a manžel, každý z nich“, § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti slov „manžel“, § 474 ods. 2 Občianskeho zákonníka v časti slov „manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva“, § 74 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v časti slov „po manželovi, ktorý a) ku dňu smrti bol poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku alebo mal nárok na predčasný starobný dôchodok, b) ku dňu smrti splnil podmienky nároku na starobný dôchodok alebo získal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok, alebo c) zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania“, § 74 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v časti slov „od smrti manžela“, § 74 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v časti slov „po manželke“, § 3 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd samostatne, ako aj v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach samostatne, ako aj v spojení s čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, za účasti vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka konania, takto
rozhodol: Návrhu n e v y h o v u j e . Odôvodnenie: I. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov 1. Ústavnému súdu bol 15. mája 2023 doručený návrh skupiny 33 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Navrhovatelia žiadali, aby ústavný súd vyslovil nesúlad legislatívnej nečinnosti Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“), resp. nesúlad konkrétnych nimi označených zákonných ustanovení s ústavou, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu. 2. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 5/2024-50 zo 17. apríla 2024 odmietol návrh navrhovateľov v časti, v ktorej žiadali vysloviť nesúlad s ústavou, dohovorom a paktom samotnej legislatívnej nečinnosti národnej rady spočívajúcej v neprijatí právnej úpravy uznávajúcej páry rovnakého pohlavia, rešpektujúcej a chrániacej vzťah párov rovnakého pohlavia, ako aj vzťahy založené v rámci práva na rodinný život z tohto práva odvodené. Vo zvyšnej časti ústavný súd prijal návrh na ďalšie konanie. 3. Navrhovatelia uvádzajú, že nemajú „primárne“ záujem o vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou, dohovorom a paktom. Z ich strany má ísť o alternatívny spôsob riešenia právneho postavenia párov rovnakého pohlavia vo vzťahu k prvej časti návrhu (kde namietali výslovne protiústavnosť samotnej legislatívnej nečinnosti národnej rady). 4. Podstatou navrhovateľmi zamýšľaného riešenia v časti návrhu, ktorá je predmetom konania vo veci samej, je zabezpečiť súlad relevantnej podústavnej právnej úpravy s označenými referenčnými ústavnými a medzinárodnoprávnymi normami prostredníctvom zásahov do už existujúcich právnych predpisov tým, že sa vytvorí priestor pre taký výklad a aplikáciu príslušných zákonných ustanovení, ktorými by boli priznané práva aj párom rovnakého pohlavia. Takto navrhnutá (alternatívna) formulácia petitu návrhu zodpovedá podľa ich presvedčenia kelsenovskému chápaniu ústavného súdu ako negatívneho zákonodarcu. 5. Navrhovatelia zdôrazňujú, že ich cieľom nie je spochybniť ústavné zakotvenie manželstva ani znižovať existujúci štandard práv manželov. Výber napadnutých zákonných ustanovení zodpovedá najdôležitejším životným situáciám, v ktorých sa páry rovnakého pohlavia nachádzajú v neodôvodnene nerovnakom postavení v porovnaní s manželmi. Zároveň sa snažili tieto ustanovenia vybrať tak, aby došlo k čo najmenším zásahom do právneho poriadku.
2
6. Vychádzajúc z uvedeného, preto vo vzťahu k zákonu č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) napádajú príslušné vybrané ustanovenia, resp. časti označeného právneho predpisu, s cieľom, aby sa ochrana rodiny vzťahovala aj na rodiny založené pármi rovnakého pohlavia. 7. Vo vzťahu k Občianskemu zákonníku namietajú ustanovenia týkajúce sa definície blízkej osoby a ustanovenia týkajúce sa dedičského práva s cieľom, aby sa prostredníctvom týchto zásahov vyrovnalo postavenie manželov a osôb žijúcich v pároch rovnakého pohlavia. 8. Ak ide o zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), namietajú ustanovenia týkajúce sa vdoveckého, resp. vdovského dôchodku tak, aby bolo možné v budúcnosti prostredníctvom ústavne konformného výkladu priznávať vdovské a vdovecké dôchodky aj pozostalým partnerom rovnakého pohlavia. 9. Napokon v zákone č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia“) namietajú zákonné ustanovenia týkajúce sa definície rodinného príslušníka tak, aby sa za rodinných príslušníkov mohli považovať aj osoby žijúce v pároch rovnakého pohlavia. 10. Navrhovatelia na základe uvedenej argumentácie v tejto časti návrhu navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že napadnuté zákonné ustanovenia (podrobne uvedené v záhlaví tohto nálezu) nie sú v súlade s čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy samostatne, ako aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy, s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru samostatne, ako aj v spojení s čl. 14 dohovoru a s čl. 17 ods. 1 a 2 paktu samostatne, ako aj v spojení s čl. 26 paktu. 11. Navrhovatelia poukazujú najmä na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to osobitne na rozhodnutie vo veci Fedotova a ďalší proti Rusku, [GC] (rozhodnutie zo 17. 1. 2023, sťažnosti č. 40792/10, 30538/14 a č. 43439/14), v ktorom ESĽP konštatoval, že absencia adekvátneho uznania a ochrany párov rovnakého pohlavia je porušením práva na súkromný a rodinný život, ako je toto právo zakotvené v dohovore. II. Stanoviská účastníkov konania a vedľajšieho účastníka a ďalší priebeh konania II.1. Stanovisko národnej rady: 12. Národná rada vo svojom stanovisku zo 6. mája 2025 uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania a nebude zaujímať stanovisko k návrhu navrhovateľov. II.2. Stanovisko vlády Slovenskej republiky: 13. Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, vo svojom stanovisku z 22. októbra 2024 navrhuje, aby ústavný súd návrhu navrhovateľov nevyhovel. Poukazuje na to, že právna úprava partnerských vzťahov osôb rovnakého pohlavia nie je na Slovensku celkom absentujúca. Niektoré základné práva a povinnosti sú párom rovnakého pohlavia priznané prostredníctvom statusu blízkych osôb alebo slovného spojenia 3
„iné spolužitie osôb“. Partnerský vzťah dvoch osôb je právne uznaný napriek absencii formálnej evidencie pred orgánom verejnej moci s priamymi väzbami na viacero konkrétnych právnych vzťahov [napr. § 115, § 116 a § 140 Občianskeho zákonníka, čl. 47 ods. 1 ústavy v spojení s § 130 ods. 1 a 2 Trestného poriadku či § 25 ods. 1 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov]. 14. Vláda argumentuje nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 24/2014, podľa ktorého štát uznaním privileguje aj iné typy sociálnej koexistencie osôb, než je manželstvo. Podľa vlády nie je ústavný súd predurčený na normatívne určené riešenie spoločenských tenzií týkajúcich sa tejto kultúrne citlivej témy. Absencia osobitnej právnej úpravy v podobe životného alebo registrovaného partnerstva je podľa vlády dôkazom toho, že „... slovenská spoločnosť s dlhodobou tradíciou dlhodobo odmieta formálne uznanie kohabitujúcich partnerov zo strany štátu, s odkazom na hlboko zakorenené spoločenské a kultúrne konotácie. Inštitút manželstva je jedinou štátom uznanou formou partnerského zväzku dvoch osôb rôzneho pohlavia. Tradičný koncept manželstva ako zväzku muža a ženy tvorí sociálne a právne dedičstvo Slovenskej republiky...“. 15. Za východiskový bod považuje vláda predovšetkým čl. 41 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou“. Podľa vlády tým, že ústava v čl. 41 ods. 1 chráni manželstvo ako vzťah medzi mužom a ženou, ktorého účelom je reprodukcia a, berúc do úvahy, že judikatúra ESĽP vyžaduje rovnaké práva medzi registrovaným partnerstvom a manželstvom, tak partnerstvo nemôže byť možnosťou, pretože by to bolo v rozpore s ústavou. Slovenská ústava priznáva manželskému zväzku adjektívum v podobe jedinečnosti. Vláda je preto presvedčená, že právne nastavenie párov rovnakého pohlavia nemožno postaviť do komparácie s manželským zväzkom, ale len s inými nezosobášenými pármi. Jedinečnosť manželstva podľa vlády znamená, že práva a povinnosti vyplývajúce z manželstva nemožno založiť inak. 16. Samotná namietaná prvá veta čl. 2 zákona o rodine nie je normatívneho charakteru, ale je súčasťou zásad, z ktorých sa vychádza pri interpretácii zákona o rodine. Táto veta vo svojej podstate nevylučuje založenie rodiny iným spôsobom ako manželstvom a z jej textu nevyplýva, že by neumožňovala založenie rodiny pármi rovnakého pohlavia. 17. Pomenovanie zákonnej rubriky slovom „manželstvo“ je logickým dôsledkom toho, že právne normy nachádzajúce sa v prvej časti zákona o rodine upravujú výlučne právne postavenie manželov. Rovnako vláda argumentuje, aj pokiaľ ide o rubriku s názvom „Vyživovacia povinnosť medzi manželmi“. 18. K porušovaniu ľudskej dôstojnosti (čl. 12 ods. 1 ústavy) dochádza vo všeobecnosti v prípadoch, keď zákon nie je aplikovaný rovnakým spôsobom voči všetkým svojim adresátom. V rámci testu diskriminácie je potrebné odpovedať na dve zásadné otázky: - Ide o porovnateľných jednotlivcov alebo skupiny? - Je s nimi zaobchádzané odlišne na základe niektorého zo zakázaných dôvodov? 19. Hlavným účelom manželstva je v zmysle čl. 1 štvrtej vety zákona o rodine založenie rodiny a riadna výchova detí. Potenciál biologickej reprodukcie pritom odráža biologickú realitu. Znak reprodukčného potenciálu zdieľa inštitút manželstva so spolužitím osôb rôzneho pohlavia, avšak na rozdiel od manželstva tu absentuje trvalosť a výlučnosť vzťahu dvoch osôb. Podľa vlády 4
nedochádza k odlišnému zaobchádzaniu na základe sexuálnej orientácie, pretože tá sa nezisťuje v prípade uzatvárania manželstva. Ústavodarca iba preferuje trvalé spolužitie dvoch plnoletých osôb odlišného pohlavia, keďže majú potenciál stať sa rodičmi, čo považuje vláda za súladné s najlepším záujmom dieťaťa. Odlišné zaobchádzanie je pritom diskriminačné vtedy, ak nie je odôvodnené rozumným dôvodom a nesleduje prípustný cieľ. 20. Partnerské vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia a rovnako medzi osobami rôzneho pohlavia nie sú rovnakými rodinnoprávnymi vzťahmi ako vzťahy medzi manželmi, aj keď sa navonok týmto vzťahom podobajú. Pokiaľ zákonodarca nevyužil svoju kompetenciu rozšíriť okruh oprávnených osôb podľa § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka, možno v tom vidieť jeho úmysel ponechať daný okruh osôb uzavretý. Dedičmi zo zákona sú okrem iných osôb manželia a osoby, ktoré žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa v spoločnej domácnosti a ktoré sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli výživou odkázané na poručiteľa – teda postavenie dediča zo zákona môže mať aj osoba rovnakého pohlavia. 21. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy majú občania právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Tieto práva nadväzujú na zákon o sociálnom poistení. Pozostalostné dávky predstavujú substitučný inštitút na zabezpečenie realizácie obsahu vyživovacej povinnosti, ktorá pri strate živiteľa nemôže byť zabezpečená. Okruh oprávnených osôb je pritom užší, ako je okruh osôb, voči ktorým je definovaná vyživovacia povinnosť. Akékoľvek parciálne zmeny v sociálnom poistení by boli podľa vlády nesystémové – inými slovami, akýmkoľvek prípadným zmenám v rozsahu poberateľov pozostalostných dôchodkov by mala predchádzať zmena okruhu vyživovaných osôb definovaná v zákone o rodine. 22. Podľa vlády je nesprávna základná premisa, z ktorej navrhovatelia vychádzali, keď uvádzajú, že „... beneficientom dávok a asistencie upravenej v zákone o peňažných príspevkoch v súčasnosti nemôže byť nezosobášený partner občana Slovenskej republiky“. Môže ním byť po splnení zákonných podmienok aj nezosobášený partner občana Slovenskej republiky, avšak jeho účastníctvo sa neodvodzuje od postavenia rodinného príslušníka občana Slovenskej republiky, ale od jeho vlastného právneho postavenia. Navyše, vláda poukazuje na možnosť stať sa opatrovateľom partnera rovnakého pohlavia (§ 3 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia). Prípadné rozšírenie výpočtu rodinných príslušníkov by bolo nevyhnutné implementovať do ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia upravujúcich okruhy spoločne posudzovaných osôb a do ustanovení o rodinnom prostredí. Zároveň by však bolo potrebné zvážiť právnu úpravu obdobných ustanovení v právnej úprave životného minima, pomoci hmotnej núdzi, sociálnych službách a podobne. 23. Napokon vo vzťahu k rozsudku ESĽP Fedotova a ostatní proti Rusku vláda poukazuje na skutočnosť, že tento rozsudok nemá žiadny praktický dopad na právny poriadok Ruska s ohľadom na vylúčenie Ruska z Rady Európy, avšak má mať dopad na zvyšných 46 členských štátov Rady Európy. Vláda toto rozhodnutie označuje za súdny aktivizmus, pretože ESĽP vykladá právo na súkromný a rodinný život evolučne, a nie tak, ako bolo vykladané pri prijatí dohovoru.
5
II.3. Stanovisko odbornej verejnosti: 24. Listom z 21. augusta 2024 predložilo svoje stanovisko ústavnému súdu aj Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. III. Posúdenie dôvodnosti návrhu 25. Navrhovatelia v podanom návrhu v prvom rade namietali (v časti, v ktorej bol návrh ústavným súdom pri predbežnom prerokovaní odmietnutý) legislatívnu nečinnosť národnej rady spočívajúcu v neprijatí právnej úpravy uznávajúcej páry rovnakého pohlavia a rešpektujúcej a chrániacej vzťah párov rovnakého pohlavia a vzťahy založené v rámci práva na rodinný život z tohto vzťahu odvodené, poukazujúc pritom na nedávne rozhodnutia ESĽP (rozsudok Fedotova a ostatní proti Rusku zo 17. 1. 2023, sťažnosti č. 40792/10, 30538/14 a č. 43439/14, rozsudok Veľkej komory vo veci Buhuceanu a ďalší proti Rumunsku z 23. 5. 2023, sťažnosti č. 20081/19 a ďalšie, rozsudok Maymulakhin a Markiv proti Ukrajine z 1. 6. 2023, sťažnosť č. 75135/14). Javí sa, že práve rozhodovacia prax ESĽP bola v tomto prípade pre navrhovateľov inšpiráciou, keďže obsah návrhu (ako aj ich neskoršie vyjadrenie vo veci samej) v mnohom zrkadlia závery uvedené v týchto rozhodnutiach ESĽP. III.1. Relevantná rozhodovacia prax ESĽP: 26. Jedným z prvých rozhodnutí týkajúcich sa nemožnosti osôb rovnakého pohlavia uzatvoriť manželstvo bol rozsudok vo veci Schalk a Kopf proti Rakúsku (rozsudok ESĽP z 24. 6. 2010, sťažnosť č. 30141/04). Sťažovatelia v tomto prípade namietali porušenie čl. 8, 12 a 14 dohovoru. Najmä tvrdili, že sú diskriminovaní ako pár osôb rovnakého pohlavia, pretože im nebolo umožnené uzatvoriť manželstvo alebo iným spôsobom oficiálne legalizovať ich vzťah. Námietky sťažovateľov ESĽP odmietol s poukazom na to, že je na jednotlivých štátoch, či umožnia manželstvá osôb rovnakého pohlavia. ESĽP konštatoval, že v zmysle dohovoru neexistuje žiadna právna prekážka pre to, aby mohli byť uznané partnerstvá osôb rovnakého pohlavia v kontexte manželstva, no zároveň neexistuje ani žiadna povinnosť, aby tak štáty urobili. Vnímanie inštitútu manželstva môže byť s ohľadom na kultúrne a sociálne rozdiely v jednotlivých krajinách odlišné. Preto ESĽP v prvom rade poukázal na to, že je vecou zákonodarcu, aby vymedzil a odpovedal na potreby spoločnosti. Na druhej strane je tento rozsudok dôležitý, pretože ESĽP po prvýkrát pripustil, že viac nie je na mieste, aby vzťah medzi dvoma osobami rovnakého pohlavia spadal iba pod právo na súkromný život, a nie aj pod právo na rodinný život v zmysle čl. 8 dohovoru (vychádzajúc zo svojej judikatúry a konceptu, tzv. de facto rodinných vzťahov – teda takých, keď určité osoby žili ako rodina, bez ohľadu na biologické či legálne väzby). 27. Vo veci Vallianatos a ostatní proti Grécku (rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 7. 11. 2013, sťažnosti č. 29381/09 a č. 32684/09) sťažovatelia namietali zákon, ktorý obsahoval ustanovenie o oficiálnej forme partnerstva („civilný zväzok“), ktorý však mohli uzavrieť len dve dospelé osoby opačného pohlavia. Sťažovatelia kritizovali žalovaný štát za to, že zaviedol rozdiel, ktorý ich podľa ich názoru diskriminuje voči ostatným.
6
28. Súd konštatoval, že bolo úlohou Grécka preukázať v rámci dosahovania legitímneho cieľa spočívajúceho v uznaní párov žijúcich spolu mimo manželstva a poskytnutí možnosti týmto párom registrovať vzťah v rámci flexibilnejšieho právneho rámca v porovnaní s manželstvom, zamedziť párom rovnakého pohlavia, aby takýto civilný zväzok uzavreli. Aj ak by zámerom zákonodarcu bolo zvýšiť právnu ochranu detí narodených mimo manželstva (ako tvrdil žalovaný štát) a nepriamo posilniť inštitúciu manželstva, skutočnosťou zostalo, že civilné zväzky predstavujú formu civilného partnerstva, ktorá vylučuje páry rovnakého pohlavia, zatiaľ čo párom opačného pohlavia bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú deti, umožňuje regulovať viaceré aspekty ich vzťahu. 29. Vo veci Oliari a ostatní proti Taliansku (rozsudok ESĽP z 21. 7. 2015, sťažnosti č. 18766/11 a č. 36030/11) boli sťažovateľmi tri homosexuálne páry, ktoré sa sťažovali, že podľa talianskeho práva nemali možnosť uzavrieť manželstvo alebo vstúpiť do iného typu civilného zväzku a že boli diskriminované na základe ich sexuálnej orientácie. ESĽP nezistil žiadne porušenie čl. 12 dohovoru, no vyslovil porušenie čl. 8 dohovoru a konštatoval, že Taliansko nešpecifikovalo verejný záujem, ktorý bráni prijatiu takej právnej úpravy s výnimkou postupne dozrievajúcej verejnej mienky (pričom súd považoval za preukázané, že väčšina Talianov proti zväzkom v tom čase nenamietala). Prihliadol na to, že taliansky ústavný súd už od roku 2010 dôrazne a opakovane vyzýval zákonodarcu, aby prijal úpravu práv a povinností osôb žijúcich vo zväzkoch rovnakého pohlavia, čo malo podľa súdu nemalý vplyv na právnu istotu. ESĽP preto konštatoval porušenie pozitívneho záväzku Talianska v zmysle čl. 8 dohovoru. 30. Dňa 17. januára 2023 ESĽP v už spomínanom rozsudku Fedotova a ostatní proti Rusku vyslovil, že v súlade s pozitívnym záväzkom štátov vyjadreným v čl. 8 dohovoru sú členské štáty povinné prijať právnu úpravu poskytujúcu právne uznanie a ochranu párom tvoreným osobami rovnakého pohlavia (bod 178). Zároveň potvrdil, že z judikatúry ESĽP nevyplýva pozitívny záväzok štátov umožniť uzatvorenie manželstva aj osobám rovnakého pohlavia. ESĽP konštatoval, že priestor štátu na uváženie je v prípade poskytnutia právneho uznania a ochrany párom tvoreným osobami rovnakého pohlavia potrebné vnímať reštriktívne, pretože ide o obzvlášť dôležité aspekty osobnej a spoločenskej identity týchto osôb. ESĽP poukázal okrem iného na fakt, že aktuálne tridsať členských štátov v rámci svojho právneho poriadku umožnilo právne uznanie a ochranu vzťahov párov rovnakého pohlavia, čo podľa ESĽP zreteľne poukazuje na pokračujúci trend smerujúci k uznaniu takýchto vzťahov (či už vo forme manželstva, alebo inej forme partnerstva) (body 172 až 175). Zhoda v súčasnosti nepanuje v tom, akú formu by malo mať toto uznanie a obsah poskytovanej ochrany. V tomto smere preto ESĽP uznal širší priestor na uváženie pre zmluvné strany dohovoru a poukázal na to, že nemusí ísť o manželstvo. Poskytovaná ochrana však musí byť primeraná a do úvahy je potrebné vziať rôzne aspekty, najmä materiálne (výživné, zdanenie, dedenie) a morálne (práva a povinnosti vzájomnej pomoci), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou života v páre. 31. Následne preto ESĽP posudzoval, či bola vo veci dosiahnutá rovnováha medzi verejným záujmom a záujmami sťažovateľov. V tomto prípade ruská vláda argumentovala ochranou tradičnej rodiny, názorom väčšiny obyvateľov a ochranou neplnoletých pred propagáciou homosexuality. Napriek tomu, že ESĽP poukázal na to, že ochrana rodiny v tradičnom zmysle je v zásade závažným a legitímnym dôvodom, ktorý môže ospravedlniť rozdielne zaobchádzanie na základe sexuálnej orientácie, zároveň vyhodnotil, že neexistuje dôvod domnievať sa, že by poskytnutie právneho uznania a ochrany párom rovnakého pohlavia v stabilnom vzťahu mohlo samo osebe 7
poškodiť tradičné rodiny alebo ohroziť ich budúcnosť či integritu (pozri tiež rozsudok ESĽP Bayev a ostatní proti Rusku, bod 67). Uznanie párov rovnakého pohlavia nijako nebráni heterosexuálnym párom uzatvoriť manželstvo alebo založiť rodinu zodpovedajúci ich ponímaniu tohto pojmu. Inak povedané, zaistenie práv párom rovnakého pohlavia samo osebe nespôsobuje oslabenie práv zaistených iným osobám alebo párom. 32. Súd neprijal ani argumentáciu týkajúcu sa väčšinového názoru ruských obyvateľov. Podľa ESĽP by totiž bolo nezlučiteľné so základnými hodnotami dohovoru, keby bol výkon práv podľa dohovoru menšinovou skupinou podmienený akceptáciou zo strany väčšiny. 33. Závery uvedené v rozsudku Fedotova ESĽP potvrdil aj rozsudkom vo veci Buhuceanu a ostatní proti Rumunsku, rozsudkom vo veci Koilova a Babulkova proti Bulharsku (rozsudok ESĽP z 5. 9. 2023, sťažnosť č. 40209/20) a rozsudkom Przybyszewska a ostatní proti Poľsku (rozsudok ESĽP z 12. 3. 2024, sťažnosť č. 11454/17 a 9 ďalších). V rozsudku vo veci Maymulakhin a Markiv proti Ukrajine ESĽP zároveň uviedol, že rozdielne zaobchádzanie spočívajúce v neospravedlniteľnom odmietnutí akejkoľvek formy právneho uznania a ochrany sťažovateľom ako páru osôb rovnakého pohlavia v porovnaní s pármi osôb rôzneho pohlavia je diskrimináciou voči sťažovateľom na základe ich sexuálnej orientácie, a preto konštatoval porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru (bod 80 a 81). III.2. Relevantná rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie: 34. Ústavný súd napokon nemohol neprihliadať aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Coman (rozsudok Súdneho dvora z 5. 6. 2018, C-673/16, ECLI:EU:C:2018:385), v ktorom bola otázka manželstiev párov rovnakého pohlavia riešená v súvislosti s právom občana Únie na pohyb a pobyt na území členských štátov Únie vyplývajúcim z čl. 21 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 35. Pán , rumunský občan a zároveň občan Spojených štátov amerických, sa spoznal s pánom , občanom Spojených štátov amerických, v New Yorku v júni 2002. Následne sa pán usadil v Bruseli, zatiaľ čo pán ostal žiť v New Yorku. Dňa 5. novembra 2010 uzavreli v Bruseli manželstvo. Neskôr sa obrátili na rumunský Generálny inšpektorát pre migráciu s otázkou, či môže pán získať právo pobytu v Rumunsku ako rodinný príslušník pána . Inšpektorát odpovedal, že to nie je možné, pretože Rumunsko neuznáva manželstvo osôb rovnakého pohlavia. 36. Prejudiciálnu otázku v tomto prípade podal rumunský ústavný súd, ktorého zaujímalo najmä to, či pojem manželský partner podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (ďalej len „smernica 2004/38“) zahŕňa aj manžela rovnakého pohlavia, ktorý by tak mal v hostiteľskom členskom štáte právo na pobyt dlhšie ako tri mesiace ako rodinný príslušník občana Európskej únie.
8
37. Súdny dvor pojem manželský partner podľa smernice interpretoval tak, že sa vzťahuje aj na manžela rovnakého pohlavia, keďže znenie predmetného ustanovenia (čl. 2 ods. 2 smernice 2004/38, pozn.) je rodovo neutrálne. Okrem toho by rozdiely medzi členskými štátmi v priznávaní práva pobytu manželom rovnakého pohlavia mohli ohroziť užitočný účinok (effet utile) tejto smernice. Zdôraznil, že členské štáty sa môžu slobodne rozhodnúť, či vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku povolia manželstvá osôb rovnakého pohlavia, avšak pri výkone tejto právomoci musia dodržiavať právo Európskej únie chrániace voľný pohyb osôb (body 37 a 38). Pripustil síce, že obmedzenie slobody pohybu občanov Európskej únie možno odôvodniť verejným poriadkom a národnou identitou, avšak nezistil, že by boli ohrozené. Uznanie manželstva osôb rovnakého pohlavia iba pre účely priznania pobytových práv sa totiž nijako nedotýka inštitútu manželstva vo vnútroštátnom práve, ktorý si môžu členské štáty naďalej upraviť podľa svojho uváženia. 38. Uvedené závery Súdny dvor potvrdil aj v rozhodnutí Wojewoda Mazowiecki, C‑713/23, EU:C:2025:917 z 25. novembra 2025. 39. Ústavný súd posúdil návrh vo svetle uvedenej judikatúry ESĽP, ako aj Súdneho dvora, a to vo vzťahu k tej časti, v ktorej bol návrh prijatý na ďalšie konanie, teda v časti petitu, v ktorom navrhovatelia namietali konkrétne ustanovenia zákona o rodine, Občianskeho zákonníka, zákona o sociálnom poistení a zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. 40. Ústavný súd v uznesení o čiastočnom prijatí návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie nadviazal na rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 8/96 a sp. zn. PL. ÚS 23/05, keď konštatoval, že ako negatívny zákonodarca môže v súlade s čl. 125 ústavy preskúmať nedostatočnú právnu úpravu a prípadne z tohto dôvodu zasiahnuť aj do už existujúceho právneho poriadku spôsobom, ktorý nekonštituuje nové právo, ale len deklaruje absenciu práva tam, kde to ľudsko-právna oblasť a princíp spravodlivosti a rovnosti všetkých občanov pred zákonom vyžaduje. V časti, v ktorej navrhovatelia navrhli prieskum konkrétnych ustanovení slovenského právneho poriadku, bol ich návrh s ohľadom na navrhovaný spôsob prieskumu (s výlučne interpretačným deklaratórnym nálezovým výstupom) prijatý na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti bol návrh odmietnutý. III.3. Právne posúdenie návrhu navrhovateľov: 41. V zmysle návrhu navrhovateľov bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či uplatňovaním napadnutej právnej úpravy dochádza k ústavnoprávne a medzinárodnoprávne neprípustnému zásahu do základného práva nebyť diskriminovaný, resp. základného práva na rovnosť v zaobchádzaní, a to vo viacerých kontextoch. V prvom rade sa namieta nesúlad s čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, ktoré garantujú ochranu osobnosti, ako aj súkromného a rodinného života, a to samostatne, aj v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy predstavujúcim garanciu rovnosti a zákaz diskriminácie a čl. 13 ods. 2 a 4, charakterizujúcim možnosti zásahu do ľudských práv. Navrhovatelia spájajú čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy taktiež s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, čím prepájajú problematiku rovnosti, ľudskej dôstojnosti a ľudských práv s garanciou demokratického a právneho štátu. 42. V zmysle nadnárodnej ochrany ľudských práv bolo potrebné posúdiť súlad s čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, teda s právom na súkromný a rodinný život, a to samostatne a v spojení so zákazom diskriminácie obsiahnutým v čl. 14 dohovoru. Zároveň bude potrebné vyrovnať sa s obdobnými
9
garanciami obsiahnutými v čl. 17 ods. 1 a 2 paktu zabezpečujúcimi ochranu súkromia, a to samostatne, ako i v spojení s čl. 26 tohto paktu zabezpečujúcim rovnosť pred zákonom. 43. Analýza platnej právnej úpravy potom stojí na troch otázkach. Prvou je otázka ochrany osobnosti, súkromia a rodinného života. Druhou bude otázka rovnosti a zákazu diskriminácie. Treťou vzťah k uznávaným princípom právneho štátu. Všetky menované argumentačné línie, vychádzajúc z už uvedeného, treba posudzovať samostatne, ako aj vo vzájomnom súlade s ohľadom na vnútornú logiku a racionalitu práva. 44. Pri posudzovaní súladu napadnutých ustanovení s ústavou, dohovorom a paktom je potrebné vychádzať z ustáleného testu rovnosti a zákazu diskriminácie, ktorý sa uplatňuje najmä v spojení s právom na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Tento test je dlhodobo rozvíjaný judikatúrou ústavného súdu (napr. PL. ÚS 8/96, PL. ÚS 23/05) aj judikatúrou ESĽP, ktorý pri aplikácii čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 8 dohovoru vyžaduje posúdenie porovnateľnosti situácií, existencie rozdielneho zaobchádzania a jeho odôvodnenia legitímnym cieľom a proporcionalitou (napr. Vallianatos a ďalší proti Grécku; Oliari a ďalší proti Taliansku; Fedotova a ďalší proti Rusku). 45. V prvom rade je potrebné skúmať, či sa porovnávané skupiny, teda manželstvá heterosexuálnych párov a páry rovnakého pohlavia žijúce v spoločnej domácnosti, nachádzajú v porovnateľnej situácii. Nevyžaduje sa pritom úplná identita, ale relevantná podobnosť vzhľadom na účel právnej úpravy. Ako zdôraznil ESĽP napríklad v rozhodnutí Schalk a Kopf proti Rakúsku, vzťahy párov rovnakého pohlavia môžu spadať pod pojem „rodinný život“ podľa čl. 8 dohovoru, pokiaľ vykazujú dostatočnú stabilitu a intenzitu. Rovnako v rozhodnutí Paradiso a Campanelli proti Taliansku súd potvrdil, že existencia rodinného života závisí od skutočných osobných väzieb, a nie výlučne od formálneho právneho statusu. Z toho vyplýva, že pri posudzovaní porovnateľnosti je potrebné vychádzať väčšmi z materiálneho ako z formálneho chápania rodinných vzťahov. 46. V nadväznosti na to je potrebné posúdiť, či právna úprava vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu medzi takto porovnateľnými skupinami. ESĽP opakovane konštatuje, že rozdielne zaobchádzanie môže spočívať nielen v explicitnom vylúčení, ale aj v absencii právnej úpravy, ktorá by umožnila dotknutým osobám realizovať ich práva (pozri najmä Oliari a ostatní proti Taliansku, bod 185). Osobitne významné je, ak je prístup k určitým právam viazaný na právny status (napr. manželstvo), ktorý určitej skupine osôb nie je dostupný. V takom prípade sa môže javiť, že ide o rozdielne zaobchádzanie založené na sexuálnej orientácii, ktoré spadá pod ochranu čl. 14 dohovoru a čl. 26 paktu, a ESĽP v rozhodnutí Vallianatos a ďalší proti Grécku zdôraznil, že vylúčenie párov rovnakého pohlavia z právneho inštitútu dostupného párom opačného pohlavia predstavuje diskrimináciu, ak nie je riadne odôvodnené (bod 92). 47. Ak sa preukáže existencia rozdielneho zaobchádzania, je potrebné skúmať, či je takéto zaobchádzanie odôvodnené legitímnym cieľom a či spĺňa požiadavky proporcionality. ESĽP uznáva, že ochrana tradičného modelu rodiny môže predstavovať legitímny cieľ (pozri napr. Schalk a Kopf proti Rakúsku, bod 94), avšak zároveň zdôrazňuje, že takéto odôvodnenie nemôže viesť k úplnému vylúčeniu určitej skupiny z právnej ochrany. V rozhodnutí Fedotova a ostatní proti Rusku súd konštatoval, že štáty majú pozitívnu povinnosť zabezpečiť právne uznanie a ochranu párov rovnakého pohlavia a absencia akejkoľvek formy uznania predstavuje porušenie čl. 8 dohovoru, a preto je z hľadiska proporcionality potrebné skúmať, či existujú menej obmedzujúce 10
prostriedky na dosiahnutie sledovaného cieľa a či zásah nepresahuje mieru nevyhnutnú v demokratickej spoločnosti (rozsudok Fedotova a ostatní proti Rusku, bod 180, 187 a 223). Súd zároveň zdôraznil, že samotný nesúhlas väčšiny spoločnosti nemôže byť dostatočným odôvodnením rozdielneho zaobchádzania (porov. Bayev a ostatní proti Rusku, bod 68 a 70). 48. Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k významu rozsudku ESĽP Fedotova a ostatní proti Rusku pri posudzovaní prejednávanej veci. Ústavný súd si uvedomuje, že uvedené rozhodnutie bolo vydané v čase, keď Ruská federácia už nebola členským štátom Rady Európy, a preto sa v odbornej diskusii objavili pochybnosti o jeho praktickej záväznosti vo vzťahu k tomuto štátu. Táto okolnosť však sama osebe nezbavuje predmetné rozhodnutie jeho interpretačného významu pre výklad dohovoru. 49. Podstatou rozhodovacej činnosti ESĽP je poskytovať autoritatívny výklad dohovoru a prostredníctvom neho prispievať k ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručených dohovorom v štátoch, ktoré sú jeho zmluvnými stranami. Skutočnosť, že určitý štát následne prestal byť viazaný dohovorovým systémom, nemôže sama osebe viesť k záveru, že právne názory vyslovené v rozhodnutí strácajú svoj význam pre výklad práv garantovaných dohovorom. 50. Ústavný súd preto považuje závery vyslovené v rozsudku Fedotova a ostatní proti Rusku za relevantné minimálne z interpretačného hľadiska. ESĽP v uvedenom rozhodnutí zdôraznil, že úplná absencia právneho rámca pre ochranu takýchto vzťahov môže predstavovať porušenie čl. 8 dohovoru. 51. Ústavný súd zároveň považuje za významné, že otázka právneho postavenia párov rovnakého pohlavia nie je abstraktnou spoločenskou témou, ale dotýka sa konkrétnych osôb, ktoré sa môžu oprávnene domnievať, že právny poriadok im neposkytuje primeranú ochranu ich súkromného a rodinného života. 52. Rozsudok Súdneho dvora vo veci Komisia proti Maďarsku (rozsudok z 21. 4. 2026, C-769/22, ECLI:EU:C:2026:326) tiež ukázal, že v prípade ľudských práv je napokon stále potrebné zohľadňovať ideu spoločných európskych hodnôt uvedených v čl. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Skutočnosť, že viaceré nadnárodné súdy poukazujú na existenciu a zároveň porušovanie ľudských práv ľudí prislúchajúcich ku komunite LGBT+, môže predstavovať ďalší z dôvodov, pre ktoré je potrebné legislatívne neopomínať tieto práva. 53. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že jeho úlohou ako negatívneho zákonodarcu má byť najmä ochrana ústavnosti legislatívy, či už formou prieskumu súladu právnych predpisov s ústavou, alebo formou prieskumu legislatívneho procesu. V zmysle doktríny deľby moci sa tak postavenie ústavného súdu a zákonodarcu môže niekedy javiť ako konkurenčné. Postavenie ústavného súdu teda v tomto prípade a v obdobných prípadoch spočíva predovšetkým v tom, že na najvyššej vnútroštátnej úrovni analyzuje relevantné právne a faktické skutočnosti, ako aj doktrinálne hľadiská a na základe nich poskytuje výklad ústavy a medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky. 54. Súčasťou takto chápanej úlohy môže byť v odôvodnených prípadoch aj zhodnotenie existujúceho právneho stavu alebo pomenovanie ústavných limitov a základných požiadaviek, ktoré musia byť pri tvorbe práva rešpektované. Zároveň, ústavný súd pripomína, že pri takomto hodnotení nemôže opomenúť aj prípadné medzery v zákonnej úprave, a teda konštatuje, že je potrebné ich identifikovať. 11
55. Ústavný súd zároveň nemôže zastávať alebo presadzovať výlučne väčšinový spoločenský názor, keďže reprezentácia väčšinového názoru prináleží demokraticky legitimovanému zákonodarcovi. Jeho osobitnou úlohou je dbať na ochranu základných práv všetkých jednotlivcov vrátane osôb patriacich k menšinám. Teda jeho úlohou je vykladať ústavu väčšmi v súlade s požiadavkami rovnosti než s požiadavkami demokratickej popularity. Aj z týchto dôvodov, ako aj z ďalších dôvodov uvedených pri prijatí návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie považoval ústavný súd za potrebné pristúpiť k analýze súčasného právneho stavu týkajúceho sa práv osôb žijúcich v partnerskom zväzku s osobou rovnakého pohlavia, a dať tak zákonodarcovi na vedomie, kde možno zaznamenať prípadné medzery v právnej úprave vyžadujúce si jeho legislatívnu aktivitu. 56. Na základe uvedeného bude ďalšie posúdenie jednotlivých ustanovení vychádzať z toho, či dotknuté osoby sú v porovnateľnej situácii, či právna úprava vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu a či je takéto zaobchádzanie ústavne odôvodnené. Na základe týchto kritérií bude možné rozvinúť úvahy, ktorých účelom je upozorniť na možnosti budúcej úpravy v danej veci, ak sa pre ne zákonodarca v demokratickom legislatívnom procese rozhodne. III.3.1. K súladu napadnutých ustanovení zákona o rodine s ústavou, dohovorom a paktom: 57. Podľa čl. 2 zákona o rodine: „Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni.“ 58. Zákon o rodine má päť častí: I. Manželstvo, II. Vzťahy medzi rodičmi, deťmi a ostatnými príbuznými, III. Výživné, IV. Určenie rodičovstva a osvojenie a V. Spoločné a prechodné ustanovenia. 59. Napokon prvá hlava tretej časti zákona o rodine určuje druhy vyživovacích povinností a rozsah výživného a jej štvrtý oddiel reguluje vyživovaciu povinnosť medzi manželmi. 60. Pri posudzovaní ustanovení zákona o rodine je potrebné vychádzať z toho, že predmetom prieskumu nie je ústavnosť samotného ústavného vymedzenia manželstva ako zväzku muža a ženy, ale otázka, či zákonná úprava rodinných vzťahov v spojení s absenciou právneho rámca pre páry rovnakého pohlavia vedie k ústavne neakceptovateľnému vylúčeniu týchto párov z ochrany rodinného života. Návrhová argumentácia sa sústreďuje najmä na čl. 2 zákona o rodine, podľa ktorého je „rodina založená manželstvom základnou bunkou spoločnosti“ a spoločnosť „všetky formy rodiny všestranne chráni“, ako aj na systematické zaradenie a označenie častí zákona upravujúcich manželstvo a vyživovaciu povinnosť medzi manželmi. 61. V súlade s judikatúrou ESĽP sa javí korektné vykladať právnu úpravu vo svetle jej účelu, a teda interpretovať text zákona tak, aby sa vo výklade odrážalo, že účelom zákona o rodine má byť v zásade nasledujúce: sledovať ochranu vzájomnej solidarity a osobnej blízkosti osôb žijúcich v jednej domácnosti a podporovať hodnoty medziľudskej starostlivosti, pričom sa neopomína dôležitosť ekonomickej previazanosti. 62. Samotná veta čl. 2 zákona o rodine nie je protiústavná. Ustanovenie výslovne nehovorí, že rodina môže vzniknúť iba manželstvom; naopak, druhá veta deklaruje ochranu „všetkých foriem rodiny“. Práve táto druhá veta vytvára interpretačný priestor na širšie chápanie rodiny, ktoré nie je obmedzené výlučne na manželstvo. Problém preto nie je v samotnej právnej úprave, teda nevyhnutne v samotnom texte čl. 2 zákona o rodine. 12
63. Priestor pre legislatívnu aktivitu zákonodarcu možno vidieť v tom, že zákon o rodine následne neposkytuje párom rovnakého pohlavia žiadny iný právny mechanizmus, prostredníctvom ktorého by sa ich rodinný život mohol právne prejaviť v oblasti vzájomných práv a povinností. Inými slovami, deklarovaná ochrana „všetkých foriem rodiny“ zostáva vo vzťahu k párom rovnakého pohlavia bez dostatočného normatívneho obsahu. 64. Z hľadiska rozdielneho zaobchádzania sa javí relevantné, že zákon o rodine viaže základné osobné a rodinnoprávne následky partnerského spolužitia na manželstvo. Manželstvo však podľa ústavného (čl. 41 ods. 1) a zákonného rámca môžu uzavrieť len muž a žena. Páry rovnakého pohlavia teda nie sú z práv vyplývajúcich z manželstva vylúčené iba preto, že sa rozhodli manželstvo neuzavrieť, ako niektorí ľudia v partnerských vzťahoch s osobou opačného pohlavia, ale preto, že im právny poriadok vstup do tohto statusu vôbec neumožňuje. Takéto vylúčenie má statusový charakter a je úzko späté so sexuálnou orientáciou dotknutých osôb. ESĽP vo veci Vallianatos a ostatní proti Grécku zdôraznil, že ak štát vytvorí právny inštitút určený na reguláciu partnerského spolužitia, nemôže z neho bez dostatočného odôvodnenia vylúčiť páry rovnakého pohlavia. 65. V prípade zákona o rodine je zároveň legislatívnou aktivitou zákonodarcu možné zmierniť rozdielne zaobchádzanie pri vyživovacej povinnosti. Zákon upravuje vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, čím reflektuje princíp solidarity medzi osobami žijúcimi v právne uznanom partnerskom zväzku. Páry rovnakého pohlavia však nemajú prístup ani k manželstvu, ani k alternatívnemu rodinnoprávnemu inštitútu, ktorý by zakladal porovnateľnú povinnosť vzájomnej podpory. V dôsledku toho sú dva z najdôležitejších prejavov rodinného života – vzájomná pomoc blízkych osôb a ekonomická solidarita – ponechané výlučne na faktickú dobrovoľnosť, bez možnosti domáhať sa ochrany prostredníctvom súdu. To je významné aj preto, že ESĽP vo veci Fedotova a ostatní proti Rusku výslovne uviedol, že primeraná právna ochrana párov rovnakého pohlavia má zahŕňať aj materiálne a morálne aspekty života v páre vrátane vzájomnej pomoci. 66. Pokiaľ ide o legitímny cieľ rozdielneho zaobchádzania, za relevantnú možno považovať ochranu manželstva ako ústavne chráneného inštitútu. Z ústavnej ochrany manželstva však nevyplýva, že zákonodarca môže či má úplne rezignovať na právnu ochranu iných foriem rodinného života. ESĽP opakovane zdôraznil, že právne uznanie párov rovnakého pohlavia samo osebe neohrozuje tradičné manželstvo ani nebráni párom opačného pohlavia vstupovať do manželstva a zakladať rodinu. Tento záver je osobitne zreteľný vo veci Fedotova a ostatní proti Rusku, kde súd odmietol argument, že ochrana tradičnej rodiny môže odôvodniť úplnú absenciu právneho uznania párov rovnakého pohlavia. 67. Pri proporcionalite je preto potrebné rozlišovať medzi dvoma otázkami. Prvou je, či ústava alebo dohovor vyžadujú otvorenie manželstva párom rovnakého pohlavia. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že takáto povinnosť z dohovoru nevyplýva; štátom zostáva priestor rozhodnúť, akú formu právneho uznania zvolia. Druhou otázkou však je, či je ústavne a medzinárodnoprávne prijateľné, aby právny poriadok neposkytoval párom rovnakého pohlavia žiadnu formu právneho uznania a ochrany ich rodinného života. Na túto otázku judikatúra ESĽP odpovedá záporne: úplná absencia právneho rámca môže predstavovať porušenie pozitívneho záväzku štátu podľa čl. 8 dohovoru.
13
68. Z toho vyplýva, že zákon o rodine možno hodnotiť dvomi smermi. Ak sa posudzuje izolovane, samotné označenie manželstva ako osobitne chráneného inštitútu a existencia osobitnej úpravy práv a povinností manželov nie sú v rozpore s ústavou, dohovorom ani paktom. Ak sa však zákon o rodine posudzuje v širšom systémovom kontexte, teda spolu s absenciou akéhokoľvek alternatívneho právneho statusu pre páry rovnakého pohlavia, vzniká systémovo relevantný deficit úpravy v podobe medzery v právnej úprave. Tento deficit spočíva v tom, že stabilné páry rovnakého pohlavia sú fakticky vylúčené z rodinnoprávnej ochrany, hoci ich vzťahy môžu napĺňať znaky rodinného života podľa čl. 19 ústavy, čl. 8 dohovoru a čl. 17 paktu. Preto možno dospieť k záveru, že napadnuté ustanovenia zákona o rodine nie sú protiústavné preto, že chránia manželstvo. V spojení s absenciou iného právneho rámca však ponechávajú inú porovnateľnú formu rodinného života bez adekvátnej právnej ochrany. Ústavne konformný záver preto nemôže spočívať v zrušení súčasnej právnej úpravy manželstva alebo vyživovacej povinnosti medzi manželmi, ale v konštatovaní, že súčasný právny stav vykazuje systémový deficit ochrany rodinného života párov rovnakého pohlavia. Tento deficit by mal byť pre zákonodarcu relevantný najmä v kontexte čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, čl. 8 dohovoru samostatne aj v spojení s čl. 14 dohovoru, ako aj čl. 17 a čl. 26 paktu. III.3.2. K súladu napadnutých ustanovení Občianskeho zákonníka s ústavou, dohovorom a paktom: 69. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka: „Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.“ 70. Podľa § 473 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „V prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.“ 71. Podľa § 474 Občianskeho zákonníka: „(1) Ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. (2) Dedičia druhej skupiny dedia rovnakým dielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva.“ 72. Pri interpretácii Občianskeho zákonníka je potrebné vychádzať z jeho funkcie v systéme súkromného práva, ktorý upravuje základné osobné a majetkové vzťahy medzi fyzickými osobami. Na rozdiel od zákona o rodine, ktorý primárne upravuje statusové otázky, Občiansky zákonník zasahuje do praktických aspektov každodenného života, a to v mnohých oblastiach. V súvislosti s namietaným nesúladom bude ústavný súd sledovať najmä oblasti dedenia a vymedzenia blízkych osôb. Právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku má tak zásadný význam pre reálne napĺňanie práva na súkromný a rodinný život. Predmetom posúdenia sú najmä § 116 (definícia blízkej osoby) a § 473 a § 474 (dedičské právo). 73. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že súčasný text § 116 a § 473 či § 474 Občianskeho zákonníka sám osebe nie je protiústavný.
14
74. Z hľadiska porovnateľnosti situácií je potrebné opäť vychádzať z materiálneho chápania rodinného života. Stabilné páry rovnakého pohlavia, ktoré spolu žijú v spoločnej domácnosti, vytvárajú dlhodobé osobné a ekonomické väzby, a preto sa nachádzajú v porovnateľnej situácii s manželmi aspoň v tých oblastiach, kde právna úprava sleduje ochranu vzájomnej solidarity, starostlivosti a majetkového zabezpečenia. Takéto vzťahy spadajú pod ochranu čl. 8 dohovoru v súlade s už citovanými rozhodnutiami ESĽP. Z tohto pohľadu nie je rozhodujúce, či ide o manželstvo ako formálny status, ale či vzťah vykazuje znaky rodinného života. 75. Ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka predstavuje čiastočne otvorenú definíciu blízkej osoby, keď popri príbuzných a manželoch zahŕňa aj „iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom“, ak by ujmu jednej z nich druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú. Táto formulácia umožňuje zahrnúť aj páry rovnakého pohlavia, čím zmierňuje rigiditu formálneho statusového prístupu, akého sa právny poriadok pridŕža napríklad pri zákone o rodine. V tomto ohľade možno konštatovať, že právna úprava reflektuje materiálny aspekt rodinných vzťahov a nie je sama osebe v rozpore s ústavou ani s dohovorom. Zároveň však ide o ustanovenie s obmedzeným dosahom, ktoré sa uplatňuje najmä v čiastkových situáciách (napr. náhrada škody, procesné vzťahy) a neposkytuje komplexný právny rámec upravujúci vzájomné práva a povinnosti partnerov. 76. Odlišná situácia nastáva pri úprave dedenia v § 473 a § 474 Občianskeho zákonníka. Tieto ustanovenia viažu postavenie dediča zo zákona v prvej skupine na existenciu manželstva, pričom manžel dedí spolu s deťmi poručiteľa rovnakým dielom, a v druhej skupine má dokonca garantované minimálne postavenie (najmenej polovicu dedičstva). Partner rovnakého pohlavia môže dediť len ako osoba žijúca s poručiteľom v spoločnej domácnosti, a to za splnenia dodatočných podmienok (najmä existencia spoločnej domácnosti po dobu najmenej jedného roka a určitá forma ekonomickej závislosti alebo starostlivosti). 77. Z hľadiska rozdielneho zaobchádzania ide o výraznú diferenciáciu medzi porovnateľnými skupinami. Manžel má postavenie dediča ex lege, ktoré je stabilné, predvídateľné a nezávislé od dodatočných podmienok. Naproti tomu partner rovnakého pohlavia musí svoju pozíciu preukazovať a jeho postavenie je slabšie a neisté. Tento rozdiel môže mať dopad na majetkové zabezpečenie osôb, ktoré žili v dlhodobom partnerskom zväzku, a teda priamo zasahuje do rodinného života. 78. ESĽP v rozhodnutí Fedotova a ostatní proti Rusku výslovne uviedol, že ochrana párov rovnakého pohlavia musí zahŕňať aj materiálne aspekty ich života vrátane dedenia a ekonomickej solidarity. Rovnako v rozhodnutí Vallianatos a ostatní proti Grécku zdôraznil, že ak právny poriadok priznáva určitý rámec právnej ochrany partnerským zväzkom, nemôže z neho bez dostatočného dôvodu vylúčiť páry rovnakého pohlavia. Z týchto záverov vyplýva, že úplná alebo zásadná absencia rovnocenného postavenia v dedičskom práve by mohla predstavovať rozdielne zaobchádzanie založené na sexuálnej orientácii. 79. Pokiaľ ide o legitímny cieľ, zákonodarca môže odôvodniť zvýhodnené postavenie manželov ochranou manželstva ako stabilného a právne formalizovaného zväzku, ako aj potrebou právnej istoty v dedičských vzťahoch. Tento cieľ je sám osebe legitímny. Otázkou však zostáva, či je zvolený prostriedok – teda výrazné znevýhodnenie osôb, ktoré nemajú možnosť vstúpiť do manželstva a ani iného právne uznaného zväzku – primeraný.
15
80. Pri posudzovaní proporcionality treba zdôrazniť, že rozdiel v dedičských právach nie je len symbolický, ale má zásadné praktické dôsledky. Zatiaľ čo manžel je chránený automaticky, partner rovnakého pohlavia sa musí spoliehať na závet, ktorý nemusí vždy existovať, alebo na splnenie podmienok zákonného dedenia v nižšej skupine. Takéto nastavenie môže viesť k situáciám, keď osoba, ktorá žila s poručiteľom dlhodobo v spoločnej domácnosti, je z dedenia úplne vylúčená alebo má výrazne slabšie postavenie, než by mala, keby žila s osobou opačného pohlavia a v manželstve. 81. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že štáty síce majú priestor na uváženie pri úprave rodinného a dedičského práva, avšak tento priestor je užší tam, kde ide o zásahy do základných aspektov osobnej identity a rodinného života. Úplná absencia právnej ochrany zabezpečujúcej rovnaké postavenie, najmä v kombinácii s celkovou nemožnosťou nadobudnúť právny status, na ktorý je ochrana viazaná, môže predstavovať neproporcionálny zásah do osobnej identity či rodinného života. V takom prípade totiž nejde len o diferencované zaobchádzanie, ale o systémové vylúčenie určitej skupiny z právnej ochrany. 82. Na základe uvedeného možno dospieť k záveru, že ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka je z ústavného hľadiska konformné, relatívne inkluzívne a zmierňuje potenciálne nerovnosti, dostatočný rámec komplexnej ochrany ale neposkytuje. Úprava dedenia v § 473 a § 474 Občianskeho zákonníka posudzovaná v spojení s absenciou právneho uznania párov rovnakého pohlavia môže viesť k znevýhodneniu jednej skupiny osôb. Toto znevýhodnenie môže viesť k nenaplneniu princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru v spojení s čl. 14 dohovoru, resp. čl. 17 a čl. 26 paktu. 83. Rovnako ako pri zákone o rodine, ani v tomto prípade nie je ústavne problematická samotná existencia osobitného režimu pre manželov. Právny poriadok však neponúka párom rovnakého pohlavia žiadnu rovnocennú alternatívu, čím môže dochádzať k ich systematickému vylúčeniu z plnohodnotnej právnej ochrany rodinných a majetkových vzťahov, čo je však dôsledkom legislatívnej nečinnosti parlamentu, ako je zdôraznené aj v iných častiach tohto nálezu. III.3.3. K súladu napadnutých ustanovení zákona o sociálnom poistení s ústavou, dohovorom a paktom: 84. Podľa § 74 ods. 1 zákona o sociálnom poistení: „Vdova má nárok na vdovský dôchodok po manželovi, ktorý (a) ku dňu smrti bol poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku alebo mal nárok na predčasný starobný dôchodok, (b) ku dňu smrti splnil podmienky nároku na starobný dôchodok alebo získal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na invalidný dôchodok, alebo (c) zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania.“ 85. Podľa § 74 ods. 2 zákona o sociálnom poistení: „Vdova má nárok na výplatu vdovského dôchodku počas dvoch rokov od smrti manžela.“ 86. Podľa § 74 ods. 6 zákona o sociálnom poistení: „Na nárok vdovca na vdovecký dôchodok po manželke platia odseky 1 až 5 rovnako.“
16
87. Pri hodnotení právnej úpravy obsiahnutej v zákone o sociálnom poistení už nie je potrebné opätovne rozvádzať všeobecné východiská testu rovnosti, pretože tie už boli uvedené. V tejto časti preto postačuje nadviazať na ne a aplikovať ich na špecifickú oblasť pozostalostných dávok upravených v § 74 zákona o sociálnom poistení. 88. Samotné ustanovenia § 74 zákona o sociálnom poistení nie sú protiústavné, no z hľadiska referenčných kritérií v spojení s absenciou primeranej ochrany dotknutých vzťahov môžu byť vnímané ako nekomplexné. 89. Kľúčovým východiskom je účel vdovského a vdoveckého dôchodku. Ide o dávku, ktorá má nahradiť ekonomické dôsledky straty partnera a reflektuje existenciu určitej formy vzájomnej materiálnej solidarity medzi osobami žijúcimi v trvalom zväzku. Z tohto funkčného hľadiska nie je rozhodujúca výlučne formálna existencia manželstva, ale skôr reálna existencia vzťahu, v ktorom dochádzalo k spoločnému hospodáreniu a vzájomnej podpore. V tomto zmysle sa páry rovnakého pohlavia, ktoré žijú v stabilnom a dlhodobom spolužití, nachádzajú v relevantne porovnateľnej situácii s manželmi, pokiaľ ide o sociálne riziko, ktoré má pozostalostná dávka pokrývať. 90. Zákon viaže vznik nároku výlučne na manželský status, čím môžu byť dotknuté osoby, ktoré tento status nemôžu nadobudnúť. Nejde teda o situáciu, keď by zákonodarca diferencoval medzi rôznymi formami dobrovoľne zvoleného spolužitia, ale o stav, keď určitá skupina osôb nemá prístup k právnemu režimu, od ktorého sa odvíja priznanie sociálneho práva. Takto konštruované kritérium môže mať dopad na osoby žijúce v pároch rovnakého pohlavia, ktoré môžu byť v ekonomicky analogickej situácii ako manželia, no napriek tomu sú z ochrany úplne vylúčené. 91. Pri posudzovaní odôvodnenosti tohto rozdielu možno akceptovať, že zákonodarca sleduje legitímne ciele, akými sú ochrana manželstva a potreba právnej istoty pri poskytovaní verejných dávok. Tieto ciele však samy osebe nevysvetľujú, prečo musí byť prístup k dávke viazaný výlučne na manželstvo bez akejkoľvek alternatívy. Ako vyplýva z judikatúry ESĽP, ochrana tradičného modelu rodiny (rozumej muž a žena) neodôvodňuje úplné vylúčenie iných foriem rodinného života z právnej ochrany, najmä ak ide o oblasti, ktoré sa priamo dotýkajú materiálneho zabezpečenia jednotlivca. 92. Je teda evidentné, že právna úprava neumožňuje zohľadniť ani faktickú existenciu partnerského spolužitia. Pozostalostná dávka je koncipovaná rigidne, bez možnosti prihliadnuť na reálne ekonomické a sociálne väzby medzi osobami. Takýto prístup môže viesť k situáciám, keď osoba, ktorá bola fakticky závislá od príjmu zosnulého partnera alebo s ním dlhodobo zdieľala spoločnú domácnosť, zostane bez akejkoľvek ochrany. V kontexte predchádzajúcej analýzy je pritom zrejmé, že menej obmedzujúce riešenia by boli možné, či už prostredníctvom rozšírenia okruhu oprávnených osôb, alebo prostredníctvom vytvorenia osobitného právneho rámca pre partnerské zväzky. 93. V tejto súvislosti nadobúda význam aj skutočnosť, že ide o oblasť sociálneho zabezpečenia, ktorá má ústavný rozmer (čl. 39 ústavy). Aj keď rozsah a podmienky poskytovania dávok patria primárne do sféry zákonodarnej moci, ich úprava nesmie viesť k neodôvodnenému vylúčeniu určitých skupín osôb z ochrany, ak sa nachádzajú v porovnateľnej situácii. Úplná absencia prístupu k pozostalostným dávkam pre páry rovnakého pohlavia preto v kombinácii s nemožnosťou
17
nadobudnúť rozhodujúci právny status je ďalším priestorom, kde popísaná legislatívna nečinnosť vyvoláva ústavnoprávne otázky. 94. Možno preto konštatovať, že hoci samotná existencia osobitného režimu pre manželov v systéme sociálneho poistenia je legitímna, jeho exkluzívna povaha v spojení s absenciou alternatívneho mechanizmu môže viesť k systematickému znevýhodneniu párov rovnakého pohlavia. Tento deficit sa najvýraznejšie prejavuje práve v situáciách sociálneho rizika, kde má právny poriadok poskytovať ochranu najintenzívnejšie. III.3.4. K súladu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavou, dohovorom a paktom: 95. Podľa § 3 ods. 4 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia: „Rodinný príslušník uvedený v odseku 1 písm. a) bode 3b je manžel, manželka, rodič a nezaopatrené dieťa.“ 96. Opäť podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia je potrebné vychádzať z jeho účelu, ktorým je zabezpečenie praktickej pomoci osobám so zdravotným postihnutím prostredníctvom ich najbližšieho sociálneho prostredia. Ustanovenie § 3 ods. 4 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia vymedzuje okruh rodinných príslušníkov pomerne úzko (manžel, rodič, dieťa), čím determinuje aj rozsah práv a zapojenia blízkych osôb do systému kompenzácie. 97. Ani v tomto zákone nemožno konštatovať protiústavnosť uvedených ustanovení. Ústavný súd však aj pri tomto zákone upriamuje pozornosť na priestor pre realizáciu legislatívnych právomocí zákonodarcu v prípade, že sa zákonodarca rozhodne pristúpiť k novelizácii právnej úpravy. 98. Z hľadiska porovnateľnosti situácií je rozhodujúce, že aj partner rovnakého pohlavia môže fakticky zabezpečovať starostlivosť a podporu v rovnakej miere ako manžel. Rozdielne zaobchádzanie tak môže spočívať v tom, že napriek tejto funkčnej porovnateľnosti právna úprava systematicky nepriznáva takémuto partnerovi postavenie rodinného príslušníka, a teda ani zodpovedajúce práva. 99. Hoci cieľ zákonodarcu – jasné vymedzenie okruhu oprávnených osôb a administratívna jednoduchosť – možno považovať za legitímny, zvolený prostriedok vytvára priestor na zlepšenie v rovine proporcionality. Úprava totiž nereflektuje reálne existujúce vzťahy a v spojení s absenciou akéhokoľvek právneho uznania partnerských zväzkov vedie k vylúčeniu osôb, ktoré fakticky plnia rovnakú úlohu. III.4. Záver: 100. Z uvedeného posúdenia jednotlivých ustanovení zákona o rodine, Občianskeho zákonníka, zákona o sociálnom poistení a zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia vyplýva, že ústavnoprávny problém nespočíva primárne v samotnej existencii napadnutých ustanovení (základný petit) ani v osobitnej ochrane manželstva ako zväzku muža a ženy. Zásadnou je skôr skutočnosť, že právny poriadok súčasne neposkytuje žiadny alternatívny právny rámec umožňujúci párom rovnakého pohlavia dosiahnuť primerané právne uznanie a ochranu ich rodinného života. Odmietnutie prvého petitu podaného návrhu pre nedostatok 18
právomoci ústavného súdu je odôvodnené v uznesení o (súčasnom) prijatí veci na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o alternatívny petit, vo vzťahu ku ktorému bol návrh prijatý na ďalšie konanie, jadro problému naznačeného v predchádzajúcich častiach tohto odôvodnenia nespočíva v samotnom obsahu napadnutých ustanovení, ale v absencii súbežnej, resp. alternatívnej právnej úpravy partnerského spolužitia, ktorej vytvorenie však nepatrí do právomoci ústavného súdu. Ide totiž o legislatívnu nečinnosť, nie o (len) legislatívne opomenutie. Ústavný súd v tomto kontexte (k tomu pozri uznesenie o prijatí veci na ďalšie konanie) nemá kompetenčnú možnosť a ani vecný dôvod na svoj derogačný nález negujúci dotknuté ustanovenia v ich aktuálne platnej a účinnej podobe, ktorá sama osebe nie je ústavne nesúladná. 101. Práve absencia dodatkovej, pritom však systémovo a principiálne novej právnej úpravy (legislatívna nečinnosť) spôsobuje, že viaceré právne následky viazané na manželstvo alebo rodinný status ostávajú pre páry rovnakého pohlavia systémovo nedostupné. Popísaný deficit právneho poriadku teda nespočíva izolovane v jednotlivých zákonných ustanoveniach, ale v širšom kontexte neexistencie právneho inštitútu, ktorý by umožňoval primeranú ochranu týchto vzťahov. 102. Ústavný súd si zároveň uvedomuje, že otázka legislatívnej nečinnosti môže v určitých situáciách nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, najmä ak absencia právnej úpravy, ktorá nie je zlučiteľná s ústavnou úpravou určitého právneho inštitútu, vedie či môže viesť k zásahu do základných ľudských práv alebo k neodôvodnenej nerovnosti. K rozsahu právomoci ústavného súdu pri preskúmavaní legislatívnej nečinnosti sa však ústavný súd podrobne vyjadril už pri rozhodovaní o prijatí návrhu na ďalšie konanie, na ktoré v podrobnostiach odkazuje. 103. Úlohou ústavného súdu nie je nahrádzať zákonodarný proces ani vytvárať nové právne inštitúty, najmä ak by malo ísť o nový ústavný inštitút alebo modifikáciu niektorého už v ústave upraveného. Ústavný súd preto môže interpretovať právny poriadok spôsobom konformným s ústavou i dohovorom, nemôže však autoritatívne nariadiť prijatie ani určiť konkrétnu podobu absentujúcej právnej úpravy. 104. Z uvedených dôvodov preto ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 23. septembra 2026
Ivan Fiačan predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky
19