Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 18Sas/4/2023 5023200170 11. 12. 2024 JUDr. Ing. Linda Kovandová, LL.M. ECLI:SK:SpSBB:2024:5023200170.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M., v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XXX, XXX XX E., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 09. mája 2023, takto rozhodol: I. Správnu žalobu z a m i e t a. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 20.01.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobcovi podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, § 114 ods. 1, § 259 ods. 1, § 293k, § 293l ods. 1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov priznaný starobný dôchodok od 07. augusta 2010 v sume 68,00 EUR mesačne a súčasne mu tento bol zvýšený od 01.01.2011 zvýšený na sumu 69,30 EUR mesačne, od 01.01.2012 na sumu 71,60 EUR mesačne, od 01.01.2013 na sumu 82,80 EUR mesačne, od 01.01.2014 na sumu 91,60 EUR mesačne, od 01.01.2015 na sumu 96,80 EUR mesačne, od 01.01.2016 na sumu 98,70 EUR mesačne, od 01.01.2017 na sumu 106,90 EUR mesačne, od 01.01.2018 na sumu 115,30 EUR mesačne, od 01.01.2019 na sumu 124,00 EUR mesačne, od 01.01.2020 na sumu 133,00 EUR mesačne a od 01.01.2021 na sumu 142,40 EUR mesačne. 2. V úvode odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správny orgán poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/31/2019 z 25.11.2020, ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 28Sa/1/2019 z 11.06.2019 tak, že kasačný súd rozhodnutie žalovanej č. 400 317 1610 0 zo dňa 12.12.2018, ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne – ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.10.2018 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. 3. Následne správny orgán uviedol, že žiadosťou o dôchodok spísanou dňa 07.08.2013 si žalobca uplatnil nárok na starobný dôchodok od 01.07.2005. Poukázal na to, že podľa § 114 ods. 1 zákona o sociálnom poistení starobný dôchodok je možné priznať najviac tri roky spätne od jeho uplatnenia, čo je v danom prípade najskôr od 07.08.2010. Uviedol tiež, že žalobcovi bol od 01.01.1999 priznaný výsluhový dôchodok. Skonštatoval, že žalobca získal k 31.12.1998 dobu zamestnania v zaradení do I. kategórie funkcií 7458 dní (20 rokov a 158 dní) a v zaradení do II. kategórie funkcií 7680 dní (21 rokov a 15 dní), spolu 41 rokov a 173 dní. Ďalej uviedol, že nárok na starobný dôchodok vznikol u žalobcu získaním spolu v I. a II. kategórii funkcií viac ako 20 rokov služby od 17. marca 1997, t.j. dovŕšením
veku 57 rokov. Nakoľko tento nárok vznikol pred 01.01.2004, Sociálna poisťovňa rozhodovala o nároku žalobcu podľa právnych predpisov účinných do 31.12.2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými v zákone č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. 4. Za rozhodné obdobie určil podľa § 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. kalendárne roky 1987 až 1996 a podľa § 12 ods. 3 písm. b) cit. zákona kalendárne roky 1989 až 1998. Priemerný mesačný zárobok bol vypočítaný za päť zárobkovo najlepších kalendárnych rokov, čo v tomto prípade boli roky 1998, 1997, 1996, 1995 a 1993 a následne bol upravený podľa § 293k zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 310/2006 Z.z. na sumu 168,85 EUR. Ďalej správny orgán uviedol, že podľa § 22 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. je základná výmera starobného dôchodku žalobcu 60 % priemerného mesačného zárobku, pričom od 21. roku zamestnania sa zvyšuje za každý ďalší rok zamestnania v I. pracovnej kategórii o 2 % priemerného mesačného zárobku (za 17 rokov o 34 %) a v II. pracovnej kategórii o 1,5 % priemerného mesačného zárobku (za 2 roky o 3 %), v súlade s § 22 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. najviac o 30 % priemerného mesačného zárobku. Suma starobného dôchodku žalobcu do vzniku nárok na dôchodok tak bola 90 % priemerného mesačného zárobku t.j. 151,96500 EUR mesačne. V súlade s § 261 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z.z. za dobu zamestnania po vzniku nároku na dôchodok od 17. marca 1997 do 31. júla 2006 sa táto suma zvýšila podľa § 23 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v z.n.p. o 70,20377 EUR, teda na sumu 222,16877 EUR mesačne. K uvedenej sume patrí úprava podľa zákona č. 306/2002 Z.z. v znení zákona č. 639/2002 Z.z. o 291,211119 EUR mesačne a zvýšenie podľa zákona č. 222/2003 Z.z. o 30,80280 EUR mesačne na sumu 544,18276 EUR mesačne. Táto suma starobného dôchodku určená s prihliadnutím na dobu výkonu služby ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu bola Sociálnou poisťovňou následne krátená podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Pomerná časť sumy starobného dôchodku za obdobie výkonu služby predstavovala 478,33678208 EUR mesačne (podľa výpočtu 544,18276 UR mesačne x 41 rokov výkonu služby / 46,6439 rokov úhrnom). Suma starobného dôchodku vypočítaná podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu tak predstavovala sumu 65,90 EUR ako rozdiel uvedených súm starobného dôchodku s prihliadnutím na dobu výkonu služby a pomernej časti sumy starobného dôchodku za obdobie výkonu služby. Následne už táto suma bola len upravená podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov odo dňa priznania o 3,05 %, t.j. na sumu 68,00 EUR mesačne a potom každoročne podľa percentuálnej sadzby určenej opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky tak ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. 5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne ako odvolací orgán rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 09.05.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací orgán konštatoval, že žalovaná pri rozhodovaní rešpektovala právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/31/2019 zo dňa 25.11.2020. Nakoľko je žalobca poberateľom výsluhového dôchodku priznaného podľa predpisov v osobitnom systéme a je aj poistencom dôchodkového poistenia podľa predpisov vo všeobecnom systéme, na účel stanovenia výšky starobného dôchodku mu bola do obdobia dôchodkového poistenia započítaná aj doba výkonu služby hodnotená na účely výsluhového dôchodku a po takomto stanovení výšky starobného dôchodku mu bola zistená suma krátená o sumu výsluhového dôchodku v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128. V zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v rozsudku 9Sk/31/2019 žalovaná použila aj rozhodné obdobie kalendárnych rokov 1989 až 1998 a základnú výmeru 60 % priemerného mesačného zárobku. Starobný dôchodok bol žalobcovi priznaný najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku, t.j. od 7. augusta 2010. 7. Ďalej odvolací orgán uviedol, že žalobca získal 7458 dní, t.j. 20 rokov a 158 dní doby zamestnania zaradenej do I. kategórie funkcií a 7680 dní, t.j. 21 rokov a 15 dní doby zamestnania zaradenej do II. kategórie funkcií, spolu 41 rokov a 173 dní. Konštatoval, že žalobcovi nárok na starobný dôchodok vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. získaním viac ako 20 rokov služby spolu v I. a II. kategórii funkcií od 17. marca 1997, t.j. dovŕšením 57 rokov veku, s čím sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v jeho rozsudku. Vzhľadom na to, že žalobca dovŕšil dôchodkový vek pred 01.01.2004, o jeho nároku na starobný dôchodok žalovaná rozhodla v súlade s § 259 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. podľa právnych predpisov účinných do 31.12.2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými v zákone č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. 8. Rozhodným obdobím na zistenie priemerného mesačného zárobku v tomto prípade bolo podľa § 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. obdobie desiatich kalendárnych rokov pred rokom, v ktorom vznikol nárok na dôchodok, teda ide o roky 1987 až 1996. Nakoľko zamestnanie netrvalo nepretržite od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2003, nebolo možné použiť na určenie sumy starobného dôchodku § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.. Ukončením služby v I. kategórii funkcií k 31. decembru 1998 žalobca získal ďalšie rozhodné obdobie pre výpočet sumy starobného dôchodku a to v súlade s § 12 ods. 3 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., čo predstavuje kalendárne roky 1989 až 1998. Po vzniku nároku na starobný dôchodok žalobca získal nepretržitým výkonom služby 20 rokov v I. kategórii funkcií, preto bolo potrebné vychádzať zo základnej výmery 60 % priemerného mesačného zárobku a s pripočítaním najviac 30 % priemerného mesačného zárobku, resp. v súlade s § 23 zákona č. 100/1988 Zb. pripočítať zvýšenie starobného dôchodku za dobu ďalšieho zamestnania po vzniku nároku a teoretickú sumu starobného dôchodku ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu krátiť v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. 9. S prihliadnutím na dobu výkonu služby ku dňu vzniku nároku na výplatu starobného dôchodku žalobcu jeho suma vychádzala na 544,18276 EUR, pričom následne bola krátená podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 tak, že suma starobného dôchodku zodpovedajúca obdobiu dôchodkového poistenia získaného vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia sa vypočítala ako rozdiel sumy starobného dôchodku určenej s prihliadnutím na dobu výkonu služby (544,18276 EUR mesačne) a pomernej časti sumy dôchodku zodpovedajúcej iba obdobiu výkonu služby (544,18276 mesačne x 41 rokov / 46,6439 rokov úhrnom = 478,33678208 EUR mesačne). Uvedeným výpočtom tak suma starobného dôchodku žalobcu, ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu 65,90 EUR (544,18276 EUR - 478,33678208 EUR = 65,90 EUR), zvýšená podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. o 3,05 % (o percentuálnu sadzbu určenú opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 413/2009 Z.z.), čo je o 2,10 EUR mesačne, predstavovala odo dňa priznania nároku sumu 68,00 EUR. Následne bola táto valorizovaná tak ako sa uvádzalo v prvostupňovom rozhodnutí. 10. K odvolacej námietke žalobcu ohľadom jeho dôchodkového veku odvolací orgán uviedol, že doba služby v I. kategórii funkcií u žalobcu netrvala k 31.12.1999, preto na určenie zníženého dôchodkového veku nebolo možné aplikovať § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov a tiež to, že nakoľko žalobca získal spolu v I. a II. kategórii funkcií viac ako 20 rokov služby, jeho dôchodkový vek je 57 rokov v zmysle § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.. Dôchodkový vek je len jeden, v prípade žalobcu je to 57 rokov a preto nie je možné vyhovieť jeho námietke a postupovať podľa § 273 ods. 5 a § 293aa zákona č. 461/2003 Z.z. a určiť dôchodkový vek 62 rokov. Následne už odvolací orgán len zopakoval svoje závery, poukázal na skutočnosť, že po vrátení veci na nové konanie boli správne orgány viazané právnym názorom vysloveným správnym súdom v zrušujúcom rozsudku, odvolanie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Správna žaloba, žalobné body 11. Včas podanou správnou žalobou, podanou na Krajský súd v Žiline a odtiaľ postúpenou správnemu súdu uznesením č.k. 6C/2/2023-48 zo dňa 29.06.2023, sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia, namietal, že toto vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhoval, aby súd napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie, aby stanovil Sociálnej poisťovni povinnosť znova posúdiť žiadosť žalobcu zo dňa 07. augusta 2013 o priznanie nároku na starobný dôchodok a aby určil, že Sociálna poisťovňa o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných po 1. januári 2004. 12. V žalobe žalobca popísal chronológiu priebehu administratívneho konania, ako aj predchádzajúcich administratívnych a súdnych konaní. Uviedol, že dňa 31.12.1998 ukončil službu profesionálneho vojaka a od 01.01.1999 mu bol priznaný výsluhový dôchodok. Následne bol nezamestnaný. Dňa 11.01.1999 nastúpil do civilného zamestnania a pracoval s krátkymi prestávkami až do roku 2016. Za dobu odpracovanú v civilnom zamestnaní žiadosťou zo dňa 07.08.2013 požiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie nároku na starobný dôchodok. Rozhodnutím zo dňa 04.11.2013 mu bola táto žiadosť
zamietnutá s odôvodnením, že nárok na starobný dôchodok mu nenáleží, nakoľko podľa § 26a ods. 1 a ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. nespĺňa podmienku potrebnej doby zamestnania 10 rokov, ale len 9 rokov a 103 dní. Aj ďalšími rozhodnutiami zo dňa 14.05.2014 a 15.07.2014 mu Sociálna poisťovňa opakovane zamietla jeho žiadosti o starobný dôchodok z toho istého dôvodu. 13. Podľa názoru žalobcu nárok na starobný dôchodok mu vznikol dňom 20.09.2013 splnením podmienok na jeho priznanie podľa § 273 ods. 5 a § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. dosiahnutím doby zamestnania 10 rokov, dosiahnutím dôchodkového veku 62 rokov dňom 17.03.2022 a podaním žiadosti o priznanie starobného dôchodku dňa 07.08.2013, pričom uviedol, že na základe splnenia týchto podmienok mu Sociálna poisťovňa v súlade s § 109 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z.z. starobný dôchodok dňom 01.01.2014 priznala a vyplácala. 14. Ďalej žalobca uvádzal, že na základe ním podaného odvolania Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 24Sd/296/2014-64 z 20.01.2015 nezákonným spôsobom rozhodol, že žalobcovi priznaný dôchodok mu nenáleží. Dňa 11.05.2016 mu bolo vyplácanie dôchodku zastavené. Voči rozhodnutiu o zastavení výplaty dôchodku podal odvolanie, Krajský súd v Žiline rozsudkom č.k. 24Sa/7/2016-28 zo 17.10.2016 a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 28.06.2018 rozhodli, že predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne o zastavení výplaty dôchodku bolo nezákonné. Žalobca namietal nezákonnosť rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 17.10.2016, nezákonnosť odňatia starobného dôchodku, ako aj to, že tento dôchodok mu neskôr nebol uvoľnený a že vo veci bolo rozhodované podľa iného zákona v neprospech žalobcu. Poukázal pritom aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR v inej veci sp. zn. 9So/132/2009. Žalobca tiež uvádzal, že Sociálna poisťovňa dňa 16.10.2018 vydala nové rozhodnutie, ktorým mu starobný dôchodok neuvoľnila, ale priznala mu ho podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. a podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.. Vznik nároku na starobný dôchodok však určila dosiahnutím veku 57 rokov, s čím žalobca nesúhlasil. Tiež nesúhlasil s tým, že mu oznámením zo dňa 25.10.2018 so spätnou platnosťou od 01.01.2014 do 16.06.2016 priznaný starobný dôchodok vo výške 181,30 EUR odňala a nahradila ho diskriminačným dôchodkom vo výške 62 EUR. Nakoľko žalobca s vydaným rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 16.10.2018 podľa predpisov účinných do 31.12.2003 nesúhlasil, podal odvolanie, ktoré bolo zamietnuté rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 12.12.2018. Uvedené viedlo žalobcu k podaniu správnej žaloby, pričom Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 11.06.2019 jeho žalobu zamietol. Na základe podanej kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sk/31/2019 zo dňa 25.11.2020 rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z 12.12.2018 a jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie zo dňa 16.10.2018 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Stanovil, že úlohou Sociálnej poisťovne v ďalšom konaní bude znovu rozhodnúť o žiadosti žalobcu o starobný dôchodok zo dňa 07.08.2013. 15. Na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR vydala Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutie zo dňa 20.01.2021 (tu prvostupňové rozhodnutie), ktorým žalobcovi výšku základnej výmery starobného dôchodku upravila. Starobný dôchodok mu priznala podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb.. Ako deň vzniku nároku na starobný dôchodok určila 17.03.1997 podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., čo žalobca považuje za nesprávne. Naďalej bol presvedčený o tom, že priznanie nároku na dôchodok podľa predpisov účinných do 31.12.2003 je v rozpore so zákonom, preto podal voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne tu preskúmavaným napadnutým rozhodnutím zo dňa 09.05.2023 a to tak, že odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 16. Podľa názoru žalobcu sa odvolací orgán jeho odvolaním zaoberal len povrchne, k jeho zásadným námietkam sa nevyjadril. Napadnuté rozhodnutie považuje žalobca za vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a neplatné z troch dôvodov. 17. Po prvé, v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 25.11.2020 je uvedené, že starobný dôchodok žalobcovi podľa § 132 zákona č. 100/1988 už nemohol vzniknúť a jeho nárok je treba posudzovať podľa § 21 ods. l písm. b) tohto zákona. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne napriek tomu rozhodol, že nárok na starobný dôchodok žalobcovi vznikol podľa § 132 ods. l písm. b) dosiahnutím dôchodkového veku 57 rokov. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne potvrdil správnosť rozhodnutia poisťovne s odvolaním sa na § 21 zákona č. 100/1988 s tým, že rešpektoval názor vyslovený v rozsudku NS SR. Napriek tomu, že ide o právny názor NS SR, žalobca sa ním nemôže stotožniť. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1998
Zb. občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol potrebný vek. Žalobca mal ku dňu 07.08.2013, kedy podal žiadosť o starobný dôchodok, v civilnom zamestnaní odpracovaných len 9 rokov a 103 dní, čím nesplnil základnú podmienku na priznanie nároku podľa cit. § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.. Odvolávanie sa na § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. je tak podľa žalobcu irelevantné. Podľa žalobcu podmienku 10 rokov zamestnania splnil 20.09.2013 a vekovú hranicu 62 rokov dosiahol 17.03.2002, teda podmienky splnil po 01.01.2004 a preto mu vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 273 ods. 5 a § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., o ktorý požiadal žiadosťou zo dňa 07.08.2013. Poukázal na to, že podmienky pre priznanie nároku na starobný dôchodok splnil dňom 20.09.2013, na základe čoho mu Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 13.08.2014 starobný dôchodok aj priznala a vyplácala a nakoľko nedošlo k zmene žiadneho z parametrov, žalobca nevidí dôvod, prečo tak žalovaná nemala rozhodnúť znova. Žalobca namietal, že o jeho nároku na starobný dôchodok bolo rozhodnuté podľa neplatného zákona, keďže podmienky na vznik nároku splnil 20.09.2013, kedy už zákon č. 100/1988 Zb. nebol účinný a bol zrušený zákonom č. 461/2003 Z.z.. 18. Po druhé, tvrdenie v napadnutom rozhodnutí o tom, že doba služby žalobcu v I. kategórii funkcií uňho netrvala k 31.12.1999 a preto nie je možné na určenie zníženého dôchodkového veku aplikovať § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., nemá podľa žalobcu oporu v zákone a to z dôvodu, že službu vojaka z povolania ukončil dňa 31.12.1998, teda v dobe, kedy sa naňho vzťahoval zákon č. 376/1997 Z.z., ktorý predĺžil platnosť I. a II. kategórie funkcií do 31.12.1998. Táto hranica bola neskôr posunutá zákonom č. 355/1999 Z.z. do 31.12.1999, avšak tento zákon nebol v dobe služby žalobcu ako vojaka z povolania ešte v platnosti a účinným sa stal až 22.12.1999, teda generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodol retroaktívne podľa zákona, ktorý v dobe trvania služby žalobcu ako vojaka z povolania neexistoval. 19. Po tretie, žalobca nesúhlasil s tým, že mu starobný dôchodok žalovaná krátila podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Podľa žalobcu je možné tento Dohovor aplikovať len na základe zákona prijatého Národnou radou Slovenskej republiky a takýto zákon prijatý nebol. Zverejnenie tohto Dohovoru v Zbierke zákonov SR podľa žalobcu znamená len to, že sa stáva pre Slovenskú republiku záväzným, ale nestáva sa zákonom a nijako neurčuje podmienky, za akých je možné starobné dôchodky krátiť. Rovnako ani ustálený názor Najvyššieho súdu SR nie je zákonom, ani zákon nenahrádza. Žalobca nesúhlasil s výpočtom výšky dôchodku ani preto, že podľa jeho názoru obdobie jeho služby profesionálneho vojaka pred dátumom 01.05.2018, kedy vznikol osobitný systém sociálneho zabezpečenia vojakov, nie je obdobím dôchodkového poistenia ani vo všeobecnom systéme ani v osobitnom systéme poistenia. Keďže žalobca ukončil službu vojaka z povolania dňom 31.12.1998, v osobitnom systéme poistenia bol poistený len od 01.05.2018 do 31.12.2018, čo je osem mesiacov a vo všeobecnom systéme poistenia za dobu civilného zamestnania bol poistený od 11.01.1999 do konca roka 2016. Teda podľa žalobcu mu žalovaná môže krátiť starobný dôchodok so zohľadnením doby poistenia v osobitnom systéme len v trvaní osem mesiacov. 20. Žalobca v závere správnej žaloby argumentoval, že dostatočne preukázal, že priznanie nároku na starobný dôchodok podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. je v rozpore so zákonom. Ak nie sú splnené podmienky predpisov účinných do 31. decembra 2003, potom nie je možné nárok na starobný dôchodok posudzovať ani podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.. Tvrdenie Generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne uvedené v jeho rozhodnutí, že doba služby v I. kategórii funkcií žalobcovi netrvala k 31. decembru 1999 nemá právne opodstatnenie. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne to odôvodnil s odvolaním sa na zákon, ktorý v dobe výkonu vojenskej služby žalobcu nebol ešte účinný. Spôsob výpočtu výšky starobného dôchodku s jeho krátením vychádza z nesprávne poisťovňou určených jednotlivých dôb poistenia. Ak žalobcovi starobný dôchodok náleží podľa zákona č. 461/2003, potom krátenie dôchodku nemá právne opodstatnenie. Poisťovňa mu v rozpore s § 112 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. oznámením zo dňa 25. októbra 2018 priznaný starobný dôchodok so spätnou platnosťou odňala. Z toho dôvodu je povinná odňatú čiastku žalobcovi vrátiť. Následne žalobca uzavrel, že starobný dôchodok mu mal správne byť priznaný podľa § 273 ods. 5, § 293aa ods. 1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z.z.. Vyjadrenie žalovanej k žalobe 21. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že žalobcom uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva a žiadala, aby súd podľa § 190 Správneho súdneho poriadku žalobu ako nedôvodnú zamietol. 22. Žalovaná má za to, že nárok žalobcu na starobný dôchodok bol v administratívnom konaní posúdený správne, v súlade s príslušnými právnymi predpismi o sociálnom poistení a predmetné
rozhodnutia sú zákonné a správne. Pridržiavala sa skutkových a právnych dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí generálneho riaditeľa žalovanej zo dňa 09.05.2023 a trvala aj na správnosti prvostupňového rozhodnutia zo dňa 20.01.2021. 23. Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/31/2019 zo dňa 25.11.2020, ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 28Sa/1/2019 zo dňa 11.06.2019 tak, že bolo zrušené rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 400 317 1610 0 zo dňa 12.12.2018, ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16.10.2018 a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie konanie. Žalovaná teda pri svojom rozhodovaní po vrátení veci rešpektovala právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v jeho rozsudku a v súlade s ním o žalobcovej žiadosti o starobný dôchodok zo dňa 07.08.2013 rozhodla tak, že mu nárok priznala od 07.08.2010. 24. Poukázala na to, že žalobcovi bol od 01.01.1999 priznaný výsluhový dôchodok, na ktorého nárok a výšku mu bola zohľadnená doba výkonu základnej vojenskej služby vo vojenskej škole od 22.07.1957 do 21.07.1959 v I. kategórii funkcií, doba ďalšej služby vo vojenskej škole od 22.07.1959 do 14.07.1963 v I. kategórii funkcií a doba služobného pomeru vojaka z povolania od 15.07.1963 do 31.12.1964 v I. kategórii funkcií, od 01.01.1965 do 24. 08.1965 v II. kategórii funkcií, od 25.08.1965 do 10.08.1972 v I. kategórii funkcií, od 11.08.1972 do 27.12.1992 v II. kategórii funkcií, od 28.12.1992 do 31.12.1998 v I. kategórii funkcií. K 31.12.1998 tak žalobca získal dobu zamestnania zaradenú do I. kategórie funkcií 7 458 dní, t.j. 20 rokov a 158 dní a dobu zamestnania zaradenú do II. kategórie funkcií 7 680 dní, t.j. 21 rokov a 15 dní, spolu 41 rokov a 173 dní. Žalovaná citovala § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb.. Pretože žalobca podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 376/1996 Z.z. 19 rokov služby v I. kategórii funkcií pre vznik nároku na starobný dôchodok od 56. roku veku získal až dňom 01.08.1997, nárok na starobný dôchodok mu vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. získaním viac ako 20 rokov služby spolu v I. a II. kategórii funkcií od 17. marca 1997, t.j. dovŕšením 57 rokov veku, s čím sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v jeho rozsudku. 25. Doba služby v I. kategórii funkcií u žalobcu netrvala k 31.12.1999, preto na určenie zníženého dôchodkového veku nie je možné aplikovať § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v z.n.p.. Keďže žalobca dosiahol dôchodkový vek vo veku 57 rokov, nie je možné postupovať podľa § 273 ods. 5 a § 293aa zákona č. 461/2003 Z. z. a určiť mu dôchodkový vek 62 rokov. Keďže dôchodkový vek 57 rokov žalobca dovŕšil pred 01. januárom 2004, o nároku na starobný dôchodok rozhodovala žalovaná v súlade s § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 721/2004 Z.z. podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými v zákone č. 461/2003 Z.z. v z.n.p.. 26. V závere žalovaná už len stručne zopakovala svoje závery z napadnutého rozhodnutia týkajúce sa určenia rozhodného obdobia a spôsobu výpočtu výšky starobného dôchodku s tým, že bola najprv vypočítaná jeho teoretická výška a následne bola táto suma krátená podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Suma starobného dôchodku žalobcu tak ku dňu vzniku nároku na jeho výplatu a zvýšená podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z.z. odo dňa priznania predstavovala sumu 68,00 EUR mesačne. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 27. V replike žalobca uviedol, že vyjadrenie žalovanej k správnej žalobe až na výnimky len kopíruje napadnuté rozhodnutie, vôbec nereaguje na výhrady žalobcu a nevyjadrila sa k zásadnej spornej otázke a to, či má žalovaná právo starobný dôchodok žalobcovi krátiť alebo nie. Podľa žalobcu žalovaná popiera vlastné tvrdenie, ak v prvostupňovom rozhodnutí tvrdí, že nárok na starobný dôchodok žalobcovi vznikol podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že mu tento nárok vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. Žalobca vyjadril svoj nesúhlas s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2020, nakoľko podľa neho ani Najvyšší súd SR nie je oprávnený stanoviť žalovanej povinnosť priznať žalobcovi nárok na starobný dôchodok podľa ustanovenia zákona, ktorého podmienky potrebné na priznanie nároku nie sú splnené. K určeniu dátumu vzniku nároku na starobný dôchodok žalobca doplnil svoju žalobu tak, že Najvyšší súd SR v rozsudku z 25.11.2020 v bode 60. jednoznačne konštatoval, že nárok na dôchodok žalobcovi v dobe podania žiadosti o jeho priznanie t.j. 07.08.2013 podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. už nemohol vniknúť. Zákon č. 226/1992, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 76/1959 o niektorých služobných pomeroch vojakov, v § 33 ods. 1 ustanovuje, že vojakom z povolania prepusteným zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 písm. a) až
c) a e) až g) a ods. 2 patrí výsluhový príspevok. Z § 33 ods. 5 tohto zákona ďalej vyplýva, že pri súbehu výsluhového príspevku so starobným dôchodkom patrí oprávnenému podľa jeho voľby buď príspevok, alebo dôchodok. Z dôvodu, že v služobnom pomere profesionálneho vojaka žalobca zotrval nepretržite až do 31. decembra 1998, znamená, že sa rozhodol pre výsluhový príspevok a poisťovňa v zmysle uvedeného zákona nie je oprávnená svojvoľne rozhodnúť, že sa rozhodol pre starobný dôchodok. Z dôvodu, že mu za dobu služobného pomeru vznikol nárok na výsluhový príspevok podľa zákona č. 226/1992, nemohol mu súčasne vzniknúť nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988. Paragraf 26 a § 33 zákona č. 226/1992 boli paragrafom 104 zákona č. 114/1998 dňom 1. mája 1998 zrušené. Súčasne bol paragrafom 103 tohto zákona zrušený aj § 132 zákona č. 100/1988, čo znamená, že v dobe podania žiadosti o priznanie starobného dôchodku (7. augusta 2013) paragraf 132 ani zákon č. 100/1988 už neboli platné. Z uvedeného je zrejmé, že generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne svoje rozhodnutie odôvodnil neplatným zákonom. Žalobca naďalej zotrval na tom, že nárok na starobný dôchodok mu vznikol 20.09.2013 podľa § 273 ods. 5 a § 293aa ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., ako to bolo deklarované aj v rozhodnutí žalovanej zo dňa 13.08.2014 a teda ak bolo neskôr opätovne rozhodované o nároku žalobcu, musel byť posudzovaný za tých istých podmienok, za akých mu bol predtým priznaný. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej o dosiahnutí dôchodkového veku dňa 17. marca 1997. Žalobca tiež namietal, že podľa § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že obdobie výkonu profesionálnej služby vojaka nie je obdobím dôchodkového poistenia a ani preto mu nemohol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. vzniknúť. 28. V ďalšom texte repliky žalobca namietal skutočnosť, že mu bola vypočítaná suma starobného dôchodku krátená v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach. Namietal, že v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR základnou podmienkou prednosti medzinárodnej zmluvy je, aby bola ratifikovaná, pričom Dohovor č. 128 nebol ratifikovaný, ratifikovaná bola len jeho časť III. a teda ostatné jeho časti nemajú prednosť pred zákonmi SR. Druhou podmienkou vyplývajúcou z čl. 7 ods. 5 Ústavy SR je, že medzinárodná zmluva musí byť vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, čo v súlade s § 20 ods. 5 zákona č. 400/2015 Z.z. znamená oznámením Ministerstva zahraničných vecí SR, v ktorom to oznámení sa uvedú aj relevantné skutočnosti dôležité pre vykonanie daného aktu medzinárodného práva. Podľa žalobcu táto podmienka splnená nebola, v oznámení požadované relevantné skutočnosti neboli uvedené a rovnako podľa žalobcu neboli splnené ani podmienky podľa § 20 ods. 7 a ods. 12 zákona č. 400/2015 Z.z. a podľa čl. 86 písm. d) Ústavy SR. Tiež namietal, že samotný Dohovor neurčuje podmienky ani spôsob krátenia starobného dôchodku, toto určujú právne predpisy jednotlivých štátov, pričom v Slovenskej republike žiadny takýto predpis neexistuje. Preto krátenie starobného dôchodku žalobcovi s odvolaním sa na Dohovor nemá oporu v zákone. Ustálený právny názor Najvyššieho súdu SR podľa žalobcu nepostačuje, tento nie je zákonom ani nemôže zákon nahrádzať. Obdobne to platí aj pre vykonávanie príslušných ustanovení časti V a VI Dohovoru v zmysle čl. 30 Dohovoru. 29. Žalobca namietal aj nesprávne určenie obdobia, kedy bol zaradený do všeobecného a do osobitného systému sociálneho poistenia, keďže podľa žalobcu obdobie výkonu profesionálnej služby vojaka nie je obdobím osobitného systému sociálneho poistenia. Podľa názoru žalobcu len obdobie od 01.05.1998, kedy osobitný systém vznikol, do ukončenia profesionálnej služby 31.12.1998 bol žalobca poistený v osobitnom systéme a to s poukazom na § 74 ods. 1 zákona č. 114/1998 Z.z.. 30. Tiež namietal, že dosiahnutím dôchodkového veku má v zmysle § 69a ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. charakter dávky v starobe len predčasný starobný dôchodok a nie výsluhový dôchodok. 31. Keďže osobitný systém dôchodkového poistenia vznikol dňa 01.05.1998, dovtedy boli odvody odvádzané Sociálnej poisťovni a teda od 22.07.1957 do 01.05.1998 bol žalobca poistený vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia rovnako ako bol v tomto systéme poistený aj počas výkonu civilného zamestnania od 11.01.1999 do 16.03.2016. V prípade, že žalovaná sa rozhodla krátiť žalobcovi dôchodok, napriek tomu, že takéto krátenie nemá oporu v zákone, mala k dobe poistenia vo všeobecnom systéme poistenia od 22.07.1957 do 30.04.1998 pripočítať dobu poistenia počas civilného zamestnania od 11.01.1999 do 16.03.2016 a následne krátiť dobou osobitného systému sociálneho poistenia od 01.05.1998 do 31.12.1998 (8 mesiacov). Rozhodnutie žalovanej žalobca označil za diskriminačné a domáhal sa, aby správny súd rozhodol tak, že starobný dôchodok žalobcovi náleží podľa zákona č. 461/2003 Z.z. bez krátenia.
32. Žalovaná sa k replike žalobcu, doručenej jej zo strany správneho súdu dňa 19.12.2023, nevyjadrila. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom 33. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej „správny súd“) ako vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 3 SSP vec preskúmal postupom podľa § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania. Po preskúmaní veci podľa § 199 a nasl. SSP, pri zohľadnení skutočnosti, že predmetná vec je konaním v sociálnej veci a správny súd tak nie je viazaný výlučne žalobnými bodmi podľa § 203 ods. 2 SSP, správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju podľa § 190 SSP zamietnuť. 34. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.12.2024. 35. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení relevantnom pre danú vec (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e) 60 rokov. 36. Podľa § 22 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 100/1988 Zb., základná výmera starobného dôchodku tvorí 60 % priemerného mesačného zárobku, ak bol občan zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní I. pracovnej kategórie. 37. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., k základnej výmere sa občanom uvedeným v odseku 1 písm. a) a b) od 21. roka zamestnania a ostatných od 26. roka zamestnania pripočítajú za každý rok zamestnania I. pracovnej kategórie 2 %, II. pracovnej kategórie 1,5 % a III. pracovnej kategórie 1 % priemerného mesačného zárobku. 38. Podľa § 22 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., k základnej výmere sa podľa odseku 2 pripočíta najviac 25 % priemerného mesačného zárobku, a ak ide o občana, ktorý bol zamestnaný najmenej 10 rokov v zamestnaní I. pracovnej kategórie, najviac 30 % priemerného mesačného zárobku. Tieto obmedzenia neplatia, ak ide o občana uvedeného v odseku 1 písm. a) alebo o zvýšenie za dobu zamestnania uvedeného v § 14 ods. 2 písm. a). 39. Podľa § 129 zákona č. 100/1988 Zb., pre vojakov z povolania a vojakov, ktorí sú počas činnej služby hmotne zabezpečení ako vojaci z povolania, pre príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, príslušníkov zborov nápravnej výchovy a občanov, ktorí boli týmito vojakmi alebo príslušníkmi a splnili podmienku nároku na dôchodok podľa tejto časti (ďalej len „vojaci z povolania“), platia ostatné ustanovenia tohto zákona, pokiaľ sa v tejto časti neustanovuje inak. 40. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch. 41. Podľa § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň:
a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií. 42. Podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. 43. Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení relevantnom pre danú vec (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len „peňažná náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými. 44. Podľa § 273 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, poistenec, ktorý dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok pred 1. januárom 2004 a nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2004 podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2005 (§ 273 ods. 2), má nárok na starobný dôchodok podľa tohto zákona, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 10 rokov a dovŕšil vek najmenej 62 rokov. Nárok na starobný dôchodok vzniká najskôr od 1. januára 2005. 45. Podľa § 293aa ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistencovi, ktorý pred 1. januárom 2004 dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok a do 31. decembra 2007 nezískal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na starobný dôchodok, sa podmienky na nárok na starobný dôchodok po 31. decembri 2007 posudzujú podľa § 273 ods. 5. 46. Podľa § 143a bod 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 447/2002 Z.z., od 1. júla 2002 sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. 47. Podľa čl. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128 (Oznámenie federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 416/1991 Zb.), každý členský štát, pre ktorý je v platnosti tento Dohovor, bude vykonávať a) časť I; b) aspoň jednu z častí II, III a IV; c) príslušné ustanovenia častí V a VI a d) časť VII. Každý členský štát uvedie v ratifikácii, ohľadne ktorých z častí II až IV prijíma záväzky vyplývajúce z Dohovoru. 48. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú
sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. 49. Predmetom prieskumu v posudzovanej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. 400 317 1610 0 zo dňa 09.05.2023, ktorým tento ako odvolací orgán zamietol odvolanie žalobcu a v celom rozsahu potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 20.01.2021, ktorým bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok. 50. V prvom rade správny súd poukazuje na to, že žalobca v správnej žalobe popisoval genézu viacerých administratívnych aj súdnych konaní, ktoré predchádzali vydaniu preskúmavaných rozhodnutí (prvostupňového rozhodnutia zo dňa 20.01.2021 a napadnutého rozhodnutia zo dňa 09.05.2023), prípadne s predchádzajúcimi konaniami inak súviseli, pričom niektoré žalobcove argumenty smerovali aj vo vzťahu ku skoršie vydaným rozhodnutiam žalovanej resp. žalobca podroboval kritike aj posledné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sk/31/2019 zo dňa 25.11.2020, ktorým boli skoršie rozhodnutia týkajúce sa nároku žalobcu na starobný dôchodok zrušené a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie konanie. Z argumentácie žalobcu tak správny súd musel najprv ustáliť podstatné námietky smerujúce proti tu žalobou napadnutým rozhodnutiam (prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 20.01.2021 a napadnutému rozhodnutiu zo dňa 09.05.2023), nakoľko len tie sú predmetom prieskumu vo veci samej. 51. Základnou námietkou žalobcu bolo podľa jeho názoru nesprávne určenie dôchodkového veku, od čoho sa následne odvíjalo aj to, ktorým právnym predpisom by sa malo posudzovanie podmienok na vznik nároku na starobný dôchodok riadiť. K tomuto správny súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/31/2019 zo dňa 25.11.2020. 52. Nárok na starobný dôchodok vzniká spravidla najskôr dovŕšením dôchodkového veku, ktorý je podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení 62 rokov, avšak je možný aj skorší vznik tohto nároku, ak to odôvodňuje splnenie podmienok uvedených v § 21 ods. 1, § 132 ods. 1 alebo § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb.. V zmysle § 21 uvedeného zákona je možný vznik nároku na starobný dôchodok už vo veku 55, 58 alebo 60 rokov v prípade splnenia niektorej z tam uvedených podmienok. U vojakov z povolania, čo je aj prípad žalobcu, § 132 zákona č. 100/1988 Zb. upravuje vznik nároku na starobný dôchodok vo veku 55 alebo 57 rokov a napokon podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. u osôb vykonávajúcich funkcie zaradené do zvýhodnených pracovných kategórií vzniká nárok na starobný dôchodok vo veku 56, 57, 58 alebo 59 rokov, samozrejme za splnenia podmienok špecifikovaných v predmetných ustanoveniach. 53. Je nepochybné z obsahu napadnutého rozhodnutia, že Sociálna poisťovňa v prípade žalobcu určila za deň vzniku jeho nároku na starobný dôchodok deň dovŕšenia 57 rokov veku, t. j. dátum 17.03.1997 a to podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. V zmysle prechodného ustanovenia § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v konaniach o nárokoch tam uvedených, medzi ktoré spadá aj prípad žalobcu, ktoré vznikli pred 01.01.2004, o ktorých nebolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými. 54. Ako správne uvádzala žalovaná, dôchodkový vek je len jeden a ak žalobca dosiahol dôchodkový vek a nárok na starobný dôchodok mu vznikol pred 01.01.2004 podľa niektorého z ustanovení § 21 ods. 1, § 132 ods. 1 alebo § 174 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., nemožno mu už tento určovať podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. 55. Podľa § 129 zákona č. 100/1988 Zb. pre vojakov z povolania a vojakov, ktorí sú počas činnej služby hmotne zabezpečení ako vojaci z povolania, pre príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, príslušníkov zborov nápravnej výchovy a občanov, ktorí boli týmito vojakmi alebo príslušníkmi a splnili podmienku nároku na dôchodok podľa tejto časti (ďalej len „vojaci z povolania“), platia ostatné ustanovenia tohto zákona, pokiaľ sa v tejto časti neustanovuje inak. 56. Keďže žalobca vykonával službu vojaka z povolania, bolo potrebné posudzovať, či uňho došlo k splneniu podmienok na vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb..
Žalobca sa narodil dňa XX.XX.XXXX, teda ku dňu dovŕšenia 55 rokov veku (17.03.1995) neslnil podmienku získania aspoň 20 rokov služby zaradenej do I. kategórie funkcií uvedenú v § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb.. Túto podmienku podľa uvedeného písmena a) nesplnil žalobca ani ku dňu dovŕšenia 57 rokov (17.03.1997). Avšak k uvedenému dňu 17.03.1997 žalobca nepochybne splnil podmienku 20 rokov služby spolu v I. a II. kategórii funkcií podľa písmena b) predmetného zákonného ustanovenia a tým mu dňom 17.03.1997 vo veku 57 rokov vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb.. 57. Ako uviedol Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 9Sk/31/2019, nie je sporné, že žalobca pokračoval nepretržite v zamestnaní aj po vzniku nároku na starobný dôchodok a ďalším výkonom služby získal aj 20 rokov služby v I. kategórii funkcií, ale to až dňom 01.08.1998, teda až po 01.05.1998, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov, preto mu v zmysle § 103 tohto zákona nárok na starobný dôchodok z I. kategórie funkcií od 01.08.1998 podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. už nemohol vzniknúť. Žalobca v správnej žalobe namietal, že v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 25.11.2020 je uvedené, že starobný dôchodok žalobcovi podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. už nemohol vzniknúť a jeho nárok je treba posudzovať podľa § 21 ods. l písm. b) tohto zákona, avšak tu ide o nesprávnu interpretáciu resp. nesprávnu citáciu z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR žalobcom. Najvyšší súd SR v bode 60. jeho rozsudku uviedol výslovne, že nárok na starobný dôchodok z I. kategórie funkcií od 01.08.1998 podľa § 132 ods. 1 písm. a) už nemohol žalobcovi vzniknúť, ale neuviedol, že by žalobcovi nemohol vzniknúť tento nárok podľa písmena b) resp. nárok podľa § 132 v čase pred 01.08.1998. 58. Pokiaľ ide o nárok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb., tento v relevantnom znení ako podmienku na vznik nároku na starobný dôchodok od 56. roku veku síce vyžadoval trvanie zamestnania I. kategórie funkcií do 31.12.1997, avšak ods. 1 písm. a) tohto ustanovenia súčasne na vznik nároku vyžadoval aj splnenie podmienky aspoň 19 rokov zamestnania v I. kategórii funkcií a nakoľko žalobca získal tento počet 19 rokov v I. kategórii funkcií až dňom 01.08.1997, teda až potom ako mu vznikol skorší nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. od 57. roku veku (dňom 17.03.1997), neskoršie splnenie podmienky získania 19 rokov služby (po dovŕšení 57. roku veku) v I. kategórii funkcií nemôže založiť nárok na starobný dôchodok spätne od 56. roku veku. 59. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nárok žalobcovi na starobný dôchodok vznikol podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. dňom 17.03.1997, kedy dosiahol vek 57 rokov a tento záver bol potvrdený ako správny už aj Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 9Sk/31/2019. 60. Keďže nárok na starobný dôchodok vznikol žalobcovi pred 01.01.2004, bol rovnako správny a zákonný postup žalovanej, keď na prípad žalobcu aplikovala právnu úpravu účinnú do 31.12.2003 a to v zmysle prechodného ustanovenia § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. V danom prípade z uvedeného dôvodu nemožno určovať dôchodkový vek žalobcu vo veku 62 rokov tak, ako to on namieta v správnej žalobe a ani aplikovať ustanovenie § 273 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, ktoré sa vzťahuje len na poistenca, ktorý dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok pred 1. januárom 2004 avšak nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok do 31. decembra 2004, ani ustanovenie § 293aa ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktoré sa vzťahuje len na poistenca, ktorý pred 1. januárom 2004 dovŕšil vek potrebný na nárok na starobný dôchodok avšak do 31. decembra 2007 nezískal počet rokov dôchodkového poistenia na nárok na starobný dôchodok. 61. K námietke žalobcu o tom, že mu nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. nemohol vzniknúť z dôvodu, že paragrafom 103 zákona č. 114/1998 bol zrušený aj § 132 zákona č. 100/1988 Zb., správny súd poukazuje na to, že s poukazom na § 143a bod 1 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 447/2002 Z.z. od 01.07.2002 sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb., z čoho vyplýva, že uvedené ustanovenia sa nepoužijú až od 01.07.2002, počnúc ktorým mohol vojakom najskôr vzniknúť nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. a aplikácia ust. § 132 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok, ktoré do 30.06.2002 už vznikli. 62. K žalobným námietkam, ktorými žalobca podroboval kritike rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/31/2019, správny súd uvádza, že s predmetným rozhodnutím sa stotožňuje, nie je v kompetencii správneho súdu preskúmavať rozhodnutie vyššej súdnej inštancie, ani zaujímať právne názory ohľadne
súdnych rozhodnutí, ktoré sú právoplatné a námietky žalobcu v tomto smere považuje správny súd za neopodstatnené a sú len prejavom subjektívneho nesúhlasu žalobcu s predchádzajúcim rozhodnutím súdu. Ak správne orgány postupovali v ďalšom konaní po vrátení veci v zmysle uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu SR, bolo to ich povinnosťou, nakoľko boli viazané záväzným právnym názorom kasačného súdu a takýto ich postup bol jednoznačne zákonný. 63. Pokiaľ ide o žalobné námietky o tom, že žalobcovi bol starobný dôchodok priznaný podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb., správny súd uvádza, že z celého obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že nárok na starobný dôchodok bol priznaný žalobcovi podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. a v tomto smere bolo napadnuté rozhodnutie aj náležite odôvodnené a boli vysvetlené dôvody, ktoré viedli správne orgány k tomuto záveru, pričom bolo poukazované aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/31/2019, ktorý to potvrdzoval. Nikde v obsahu napadnutého rozhodnutia sa neuvádza, že by odvolací orgán rozhodoval podľa § 21, tento dokonca ani v rámci použitej právnej úpravy necitoval. V tomto smere nie je napadnuté rozhodnutie vnútorne rozporné a neodporuje ani rozhodnutiu kasačného súdu zo dňa 25.11.2020. V texte napadnutého rozhodnutia je len poukazované na to, že v záhlaví prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu bolo uvedené, že tento rozhoduje okrem iných aj podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb.. Avšak aj z obsahu prvostupňového rozhodnutia je nepochybné, že nárok žalobcu na starobný dôchodok mu bol určený podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. a ustanovenie § 21 ani len necituje v rámci právnej úpravy, ani nepoužíva v texte odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. Prvostupňové a druhostupňové konanie je potrebné vnímať ako celok a ak aj bol v záhlaví prvostupňového rozhodnutia § 21 zákona č. 100/1988 Zb. uvedený mylne, resp. absentoval § 132 ods. 1 písm. b) predmetného zákona, nejedná sa o vadu takého charakteru, ktorá by mala viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. Je totiž nepochybne zrejmé, podľa ktorého zákonného ustanovenia bol žalobcovi nárok na starobný dôchodok priznaný, bol riadne odôvodnený a zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu uvedenia § 21 zákona č. 100/1988 Zb. by neviedlo k inému (pre žalobcu priaznivejšiemu) výsledku, pretože priznanie nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. bolo správne a prešlo už aj prieskumom zo strany Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 9Sk/31/2019). 64. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/18/2014 zo dňa 23.03.2016, v zmysle ktorého „pri súdnom prieskume platí zásada, že rozhodnutia správnych orgánov sa nezrušujú preto, aby sa formálne zopakoval procesný postup, hoci to účastníkovi nemôže priniesť priaznivejší výsledok“. Úlohou správnych súdov nie je reparovať také prípadné procesné pochybenia orgánov verejnej správy, ktoré by vo svojej podstate viedli len k zopakovaniu konania pred orgánmi verejnej správy, avšak bez reálneho potenciálu zmeny k lepšiemu. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Sž/98102/02 zo dňa 17.12.2002 uviedol, že: „..rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“ Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná (obdobne uznesenie III. ÚS 649/2015 zo dňa 16.12.2015). 65. Ďalšia skupina žalobných námietok bola spojená s tvrdením žalovanej v napadnutom rozhodnutí o tom, že doba služby žalobcu v I. kategórii funkcií uňho netrvala k 31.12.1999 a preto nie je možné na určenie zníženého dôchodkového veku aplikovať § 174 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb.. Podľa žalobcu toto tvrdenie nemá oporu v zákone z dôvodu, že službu vojaka z povolania ukončil dňa 31.12.1998, teda v dobe, kedy sa naňho vzťahoval zákon č. 376/1997 Z.z., ktorý predĺžil platnosť I. a II. kategórie funkcií do 31.12.1998. Poukazoval na to, že táto hranica bola neskôr posunutá zákonom č. 355/1999 Z.z. do 31.12.1999, avšak tento zákon nebol v dobe služby žalobcu ako vojaka z povolania ešte v platnosti a účinným sa stal až 22.12.1999, teda generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne rozhodol retroaktívne podľa zákona, ktorý v dobe trvania služby žalobcu ako vojaka z povolania neexistoval. K týmto námietkam správny súd poukazuje na už vyššie uvedené skutočnosti v odôvodnení tohto rozsudku, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/31/2019. Žalobcovi nebol priznávaný nárok podľa ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb., nárok podľa predmetného ustanovenia žalobca nespĺňal nielen pre nesplnenie podmienky podľa § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ale pre nesplnenie podmienok uvedených v odseku 1 predmetného ustanovenia (vo vzťahu k iným možným skorším dátumom vzniku nároku na starobný dôchodok), preto uvedené námietky žalobcu pre
posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemajú relevanciu a správny súd ich vyhodnotil ako neopodstatnené. 66. Pokiaľ žalobca namietal, že mu v minulosti bol vyplácaný dôchodok dňom 01.01.2014 a dožadoval sa aplikácie rovnakých parametrov, správny súd poukazuje na to, že rozhodnutie, na základe ktorého sa tak stalo, bolo neskôr zrušené pre jeho nezákonnosť, preto ani túto námietku správny súd nepovažoval za opodstatnenú. 67. Posledná skupina žalobných námietok sa týkala aplikácie Dohovoru č. 128 a krátenia starobného dôchodku podľa jeho článku 33 ods. 2. Aj tieto námietky žalobcu vyhodnotil správny súd ako nedôvodné. Uvedený Dohovor bol zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a ako uviedol aj samotný žalobca týmto zverejnením sa stal pre Slovenskú republiku záväzným. 68. Ako uviedol aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 9Sk/31/2019 v bode 52., podľa čl. 2 Dohovoru č. 128 každý členský štát bude vykonávať časť I, aspoň jednu z častí II, III a IV, príslušné ustanovenia častí V a VI a časť VII tohto Dohovoru. Dohovor bol Československou socialistickou republikou ratifikovaný 11.01.1990 a vyhlásený pod č. 416/1991 Z. z.. Z ustanovenia čl. 19 Dohovoru č. 128 priamo vyplýva nárok na zachovanie starobného dôchodku po celú dobu sociálnej udalosti, teda počas celého života po prežití ustanoveného veku. Dohovor č. 128 má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a teda na jeho vykonanie nebolo potrebné prijať osobitný zákon. Príslušné ustanovenia Dohovoru č. 128 majú prednosť pred zákonom č. 461/2003 Z. z. a sú priamo záväzné aj pre žalovanú. 69. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/19/2017 zo dňa 31.05.2017, v ktorom tento uviedol, že „podľa Oznámenia federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 416/1991 Zb. dňa 29. júna 1967 bol na 51. zasadaní generálnej konferencie Medzinárodnej organizácie práce prijatý Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128). Ratifikáciu Dohovoru Československou socialistickou republikou zapísal 11. januára 1990 generálny riaditeľ Medzinárodného úradu práce s tým, že Československá socialistická republika prijíma záväzky, len pokiaľ ide o časť III. Podľa svojho článku 48 odseku 3 Dohovor nadobudol pre Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku platnosť 11. januárom 1991. Podľa čl. 2 ods. 1, I. časti Dohovoru č. 128 každý členský štát, pre ktorý je v platnosti tento Dohovor, bude vykonávať a) časť I, b) aspoň jednu z častí II, III a IV, c) príslušné ustanovenia častí V a VI a d) časť VII. Podľa čl. 2 ods. 2 Dohovoru č. 128 každý členský štát uvedie v ratifikácii, ohľadne ktorých z častí II až IV prijíma záväzky vyplývajúce z Dohovoru. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že pre ČSFR a teda aj pre Slovenskú republiku ako nástupnícky štát sú záväzné ustanovenia nielen časti III, ale aj časti I, V a VI Dohovoru, teda aj čl. 33 ods. 2, uvedený v VI. časti Dohovoru.“ S citovaným právnym posúdením sa stotožňuje aj správny súd v tu preskúmavanej veci. 70. Podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ktorý je súčasťou VI. časti (spoločné ustanovenia), ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, s výnimkou rodinných prídavkov, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Z čl. 33 ods. 2 Dohovoru podľa názoru správneho súdu vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na dávky v starobe tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho zabezpečenia je možné starobný dôchodok zo všeobecného systému krátiť, najviac však o sumu dávky z osobitného systému (výsluhový dôchodok), patriacu ku dňu priznania starobného dôchodku. 71. K zostávajúcim námietkam žalobcu týkajúcim sa aplikácie Dohovoru č. 128 a zákonnosti krátenia sumy starobného dôchodku podľa jeho čl. 33 ods. 2 sa už vyjadril Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 9Sk/31/2019 zo dňa 25.11.2020, na ktorého odôvodnenie správny súd poukazuje, a to najmä na body 53. a 54. uvedeného rozsudku, podľa ktorých: „53. Otázkou aplikácie čl. 33 Dohovoru č. 128 vo vzťahu k súbehu nároku na dávky v starobe zo všeobecného a osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) sa najvyšší súd už zaoberal, keď konštatoval: „...zákonodarca doteraz na vykonanie čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128 neupravil zákonom postup krátenia starobného dôchodku v prípade jeho súbehu s výsluhovým dôchodkom z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Je však potrebné zdôrazniť aj to, že zákon o sociálnom poistení
priamo v ustanoveniach § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 vylúčil možnosť započítania obdobia služby policajta získaného v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok (minimálne 15 rokov) do obdobia dôchodkového poistenia. Len výkladom relevantných predpisov spôsobom, ktorý najvyšší súd považuje za konformný s ústavou, vo viacerých svojich rozhodnutiach judikoval, že výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona o sociálnom poistení charakter dávky v starobe, ktorú má na mysli čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128. Bez tejto judikatúry by žalovaná pre nárok na starobný dôchodok v zmysle už uvedených ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení vôbec nemohla pre účely nároku a výšky starobného dôchodku započítať sťažovateľovi dobu služby v Policajnom zbore. Súčasne je potrebné konštatovať, že ak napriek už ustálenej judikatúre najvyššieho súdu týkajúcej sa nároku poberateľov výsluhového dôchodku na starobný dôchodok zákonodarca doteraz v súlade s čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128 legislatívne neupravil osobitný spôsob výpočtu a krátenia starobného dôchodku, potom pri absencii takejto úpravy (rovnako ako pri pretrvávajúcej absencii zohľadnenia doterajšej judikatúry zákonnou úpravou nároku poberateľov výsluhových dôchodkov na zohľadnenie obdobia služby zakladajúcej nárok na výsluhový dôchodok aj na účely nároku a výšky starobného dôchodku) je úlohou súdu vysporiadať sa s touto „dierou v zákone“ tak, aby bolo zachované ústavou garantované právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe. ...Vzhľadom na túto skutočnosť výsluhový dôchodok má odo dňa dovŕšenia dôchodkového veku povahu dávky v starobe, ktorú je potrebné považovať v zmysle čl. 33 ods. 1 dohovoru č. 128 za inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (prežitie určeného veku). Takou dávkou je aj starobný dôchodok, na ktorý vznikne nárok podľa zákona o sociálnom poistení. „Vzhľadom na súbeh nárokov na dve dávky rovnakého druhu (dávky v starobe) potom v súlade s čl. 33 ods. 2 dohovoru č. 128 prichádza do úvahy krátenie starobného dôchodku. Iný postup a priznanie starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení v plnej, tzv. teoretickej výške (tu 707,20 €) by mal za následok priznanie dvoch povahovo rovnakých dávok za tie isté doby poistenia, čo by viedlo k neodôvodnenému a neprimeranému zvýhodneniu osôb, poistených v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia a k diskriminácii poistencov, ktorí získali obdobia poistenia v takom istom rozsahu, len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia.“ Vzhľadom na uvedené kasačný súd konštatuje, že príslušné orgány verejnej správy ako i krajský súd vec správne právne posúdili, ak v zmysle už ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospeli k záveru, že v danom prípade je potrebné pristúpiť ku kráteniu starobného dôchodku sťažovateľa v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. 54. Dohovor č. 128 neurčuje spôsob výpočtu dávok z osobitného alebo všeobecného systému poistenia, ten je určený právnymi predpismi jednotlivých štátov. Spôsob výpočtu dávky zo všeobecného systému poistenia pri súbehu s dávkou z osobitného systému poistenia zákonodarca doteraz v zákone č. 461/2003 Z. z. neupravil. Z toho dôvodu spôsob určenia sumy starobného dôchodku zo všeobecného systému poistenia ku dňu súbehu s dávkou z osobitného systému poistenia vychádza z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je odporkyňa povinná vypočítať teoretickú sumu starobného dôchodku žiadateľa o túto dávku, to znamená so zhodnotením tak doby tzv. civilného zamestnania, ako aj doby služby a samotnú výšku starobného dôchodku určí jej krátením o koeficient, ktorý sa rovná pomeru doby poistenia získanej z osobitného systému poistenia (delenec) a súčtu doby poistenia zo všeobecného systému poistenia aj doby v osobitnom systéme (deliteľ). Príslušná pobočka Sociálnej poisťovne vo svojom prvostupňovom rozhodnutí vo svojom rozhodnutí vypočítala sumu priznaného starobného dôchodku uvedeným spôsobom.“ 72. Aj z už ustálenej judikatúry Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že najskôr je potrebné vypočítať teoretickú sumu starobného dôchodku v čase vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok, kde sa zhodnotia všetky doby poistenia, teda vo všeobecnom aj osobitnom systéme sociálneho poistenia (zabezpečenia) a takto vypočítaný dôchodok krátiť v zmysle čl. 33 ods. 2 Dohovoru koeficientom určeným ako podiel doby poistenia získanej z osobitného systému sociálneho zabezpečenia (delenec) a súčtu doby poistenia vo všeobecnom systéme poistenia aj doby v osobitnom systéme (deliteľ), najviac o sumu výsluhového dôchodku. Keďže v zmysle vyššie citovaného rozsudku sp. zn. 9Sk/31/2019, ako aj ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, ide aj v prípade výsluhového dôchodku odo dňa dovŕšenia dôchodkového veku jeho poberateľa, aj v prípade starobného dôchodku, o dávky majúce charakter dávok v starobe, postup žalovanej v tu posudzovanej veci pri výpočte sumy starobného dôchodku tak ako ho uskutočnila, bol zákonný a správny. 73. Žalovaná postupovala podľa záväzného právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn. 9Sk/31/2019 a zohľadnila všetky skutočnosti, ktoré jej boli v pôvodnom konaní kasačným súdom vytknuté. Správne určila rozhodné obdobie na zistenie priemerného mesačného
zárobku a to v súlade s ustanoveniami § 12 ods. 3 písm. a) a § 12 ods. 3 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., keďže žalobca bol po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný v I. kategórii funkcií do 31.12.1998. Žalovaná správne vychádzala zo základnej výmery 60 % priemerného mesačného zárobku s pripočítaním najviac 30 % priemerného mesačného zárobku podľa § 22 ods. 1 písm. a) bod 1., ods. 2 a ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., keďže žalobca po vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. nepretržitým výkonom služby získal 20 rokov v I. kategórii funkcií. Napokon správne bolo aj krátenie sumy starobného dôchodku podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, úprava jeho výslednej sumy v súlade s § 82 zákona o sociálnom poistení a priznanie starobného dôchodku od 07.08.2010, t. j. najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku v súlade s § 114 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. 74. K námietke, že žalobca bol v osobitnom systéme poistenia poistený len od 01.05.1998 do 31.12.1998, keď dňom 01.05.1998 došlo k odčleneniu osobitného od všeobecného systému poistenia, správny súd uvádza, že žalobca z tejto premisy vyvodzuje, že potom by dávku výsluhového dôchodku z osobitného systému bolo možné vypočítať len za obdobie ôsmich mesiacov. Uvedené sa však nestalo, keď z potvrdenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia nachádzajúceho sa v administratívnom spise vyplýva, že na nárok na dávku výsluhového dôchodku bola žalobcovi zhodnotená doba služobného pomeru od 22.07.1957 do 31.12.1998. Pokiaľ teda žalobcovi bola na výsluhový dôchodok zhodnotená doba služobného pomeru takýmto spôsobom, správne potom rozhodla žalovaná, keď aj ona zohľadnila túto dobu služby (41 rokov) ako obdobie dôchodkového zabezpečenia, ktoré už bolo zhodnotené v osobitnom systéme, t. j. na určenie sumy výsluhového dôchodku a túto dobu potom spomerovala s celkovým úhrnom dôb poistenia získaných v osobitnom aj všeobecnom systéme sociálneho poistenia. 75. Ostatnými žalobnými námietkami sa správny súd bližšie nezaoberal, nakoľko tieto sa netýkali tu preskúmavaného napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ale týkali sa starších administratívnych či súdnych konaní a rozhodnutí, ktoré nie sú predmetom prieskumu v tu posudzovanej veci, preto správny súd nie je oprávnený ich v tomto konaní preskúmavať. 76. Na základe vyššie uvedeného správny súd rozhodol tak, že podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobcu zamietol. 77. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve má len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovanej, ktorá v konaní úspešná bola, správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože takýto postup sa podľa § 168 SSP uplatní len vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať a správny súd takéto podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanej nezistil. Poučenie: Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v prípade konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach) nemusí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 2 písm. b/ SSP).