Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/178/2022 1022201130 27. 03. 2026 JUDr. Michaela Machová, Ph.D. ECLI:SK:SpSBA:2026:1022201130.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY BA-2S/178/2022
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. (spravodajkyne) a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej, v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného: AKAIS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 53 864 611, proti žalovanému: Rada pre mediálne služby (do 31.07.2022 Rada pre vysielanie a retransmisiu), so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/12/2022 zo dňa 06.07.2022, takto rozhodol: BA-2S/178/2022
I. Správny súd rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/12/2022 zo dňa 06.07.2022 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: BA-2S/178/2022
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalovaný (do 31.07.2022 to bola Rada pre vysielanie a retransmisiu, a v zmysle § 236, § 227 ods. 5 zákonom č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom od 01.08.2022, ktorý zrušil zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii, sa stala regulátorom v oblasti vysielania a retransmisie Rada pre mediálne služby ako právny nástupca Rady pre vysielanie a retransmisiu) v rámci správneho konania vo veci možného porušenia § 35 ods. 2, ods. 3, § 38 ods. 2, § 39a ods. 2 a ods. 5 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v relevantnom znení (ďalej len „zákon o vysielaní“) vydal rozhodnutie č. RP/12/2022 zo dňa 06.07.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.07.2022, ktorým postupom podľa zákona o vysielaní rozhodol vo výroku tak, že žalobca
„I. porušil povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ ŠPORT dňa 28. 11. 2021 počas priameho prenosu športového podujatia Naživo prenos z lyžovania 1. kolo odvysielaného v čase o cca 15:39:17 hod. a počas priameho prenosu športového podujatia Naživo prenos z lyžovania 2. kolo odvysielaného v čase o cca 18:44:25 hod., odvysielal reklamné šoty, ktoré boli vysielané počas trvania športového podujatia, na základe čoho neboli tieto športové podujatia odvysielané celé, čím došlo k porušeniu povinnosti zaradiť reklamné šoty iba medzi jednotlivé časti podujatia alebo počas prestávok v ňom; II. porušil povinnosť ustanovenú v § 38 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ ŠPORT odvysielal - dňa 28. 11. 2021 o cca 14:51 hod. sponzorovaný program Naživo prenos tenisového zápasu Chorvátsko – Maďarsko, - dňa 28. 11. 2021 o cca 17:34 hod. sponzorovaný program Záznam z lyžovania 1. kolo, pričom došlo porušeniu povinnosti zreteľne označiť tieto programy názvom sponzora, ak ide o právnickú osobu, obchodným menom alebo menom a priezviskom sponzora, ak ide o fyzickú osobu, príp. logom sponzora alebo odkazom na výrobok alebo službu sponzora na konci programu Naživo prenos tenisového zápasu Chorvátsko – Maďarsko a na začiatku a na konci programu Záznam z lyžovania 1. kolo; III. porušil povinnosť ustanovenú v § 39a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. s odkazom na § 39a ods. 5 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že v rámci televíznej programovej služby JOJ ŠPORT odvysielal 1. dňa 28. 11. 2021 o cca 14:51 hod. program Naživo prenos tenisového zápasu Chorvátsko – Maďarsko, v ktorom došlo k umiestňovaniu produktov podľa § 39a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., pričom porušil povinnosť zreteľne informovať verejnosť o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na konci tohto programu, obdobne v ďalších bodoch 2. – 10., za čo mu uložil podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní úhrnnú sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a) tohto zákona vo výške 15 319,- Eur. 2. K porušeniu § 35 ods. 2 zákona o vysielaní žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že počas uvedeného programu Naživo prenos z lyžovania 1. kolo a 2. kolo v daný deň neboli odvysielané všetky jazdy celé, ale cez niektoré jazdy boli programy prerušené zaradením mediálnej komerčnej komunikácie, čím zamedzil divákom vidieť jazdy niektorých súťažiacich vôbec alebo ich časť. Zdôraznil, že podľa § 35 ods. 2 zákona o vysielaní v programoch zložených zo samostatných častí alebo pri prenose športových a podobne štruktúrovaných podujatí a predstavení s prestávkami sa reklamné šoty a telenákupné šoty zaraďujú iba medzi jednotlivé časti alebo počas prestávok, čo je plne súladné s účelom stanovenom v čl. 20 ods. 1 smernice č. 2010/13/EÚ o audiovizuálnych mediálnych službách (ďalej len „smernica o AVMS“), v ktorom je uvedené, že pri zaraďovaní reklamných prerušení do programu je potrebné vziať do úvahy prirodzené prestávky programu, jeho trvanie a povahu tak, aby nebola narušená integrita programu. 3. K porušeniu § 38 ods. 2 zákona o vysielaní žalovaný uviedol, že podľa tohto ustanovenia platí, že ak je program čiastočne alebo ako celok sponzorovaný, musí byť vysielateľom zreteľne označený názvom právnickej osoby na začiatku programu a na konci programu, pričom v prípade vyššie uvedených programov nebol sponzor označený v jednom prípade na konci programu a v druhom prípade ani na začiatku ani na konci programu, iba počas programu. 4. K porušeniu § 39a ods. 2 a ods. 5 písm. d) zákona o vysielaní žalovaný uviedol, že umiestňovanie produktov do programu je možné len za podmienok stanovených zákonom o vysielaní, medzi ktoré patrí aj povinnosť verejnosť zreteľne informovať o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou. V tejto súvislosti poukázal na Dohodu o dodržiavaní pravidiel vysielania programov s umiestnenými produktmi (ďalej aj ako „Dohoda“), ktorú podpísal aj zástupca žalobcu, v ktorej sú stanovené konkrétne pravidlá na označovanie programov s umiestnenými produktami, ktoré sa vysielatelia zaviazali dodržiavať, a to že piktogram umiestňovania produktov má byť zobrazený na obrazovke v dĺžke 10 sekúnd. Počas tejto doby by divák mal byť schopný postrehnúť piktogram a
pochopiť informáciu, ktorá je mu ním komunikovaná. Vo vyššie uvedených programoch bolo označenie piktogramom produktov v dĺžke 7 – 9 sekúnd (v niektorých prípadoch na začiatku, na konci alebo pri pokračovaní programu označenie nebolo), čo považoval žalovaný za príliš krátky čas na to, aby ho bolo možné považovať za zreteľné informovanie recipienta o tom, že v programe sú umiestnené produkty. Uviedol, že v kontexte záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sž/19/2014 je možné takúto informáciu považovať za jednoznačnú a zrozumiteľnú vtedy, ak sa v jej texte vie priemerne vnímajúci divák zorientovať a je schopný zamerať svoju pozornosť na prečítanie a pochopenie jej významu. 5. Ďalej poukázal na to, že u právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt). K ukladaniu pokuty podľa § 64 ods. 2 a ods. 3 zákona o vysielaní uviedol, že pri opakovanom porušení povinností ustanovených v § 35 ods. 2, § 38 ods. 2 a § 39a ods. 2 zákona o vysielaní žalovaný uloží pokutu, teda zákon nepripúšťa voľnosť uváženia pri rozhodovaní o druhu sankcie za porušenie týchto povinností. Zároveň žalovaný uviedol výpočet v minulosti uložených sankcií žalobcovi za porušenia dotknutých ustanovení, vysporiadal sa s v § 64 ods. 3 zákona o vysielaní stanovenou závažnosťou veci a ďalšími kritériami. V závere konštatoval, že vzhľadom na všetky uvedené okolnosti a zákonom stanovený rozsah pre uloženie sankcie (od 3 319 Eur do 165 969 Eur), je úhrnná sankcia vo výške 15 319,- Eur plne odôvodnená a zodpovedá závažnosti prejednávanej veci. II. Správna žaloba 6. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.08.2022, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 11.08.2022, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v relevantnom znení (ďalej len „SSP“), a aby vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie. 7. K porušeniu § 35 ods. 2 zákona o vysielaní uviedol, že povinnosť zaraďovať v rámci športových podujatí reklamné a telenákupné šoty iba medzi jednotlivé časti podujatia alebo počas prestávok je obsolentným ustanovením, ktoré stratilo svoju opodstatnenosť. Poukázať na skutočnosť, že v zmysle neskoršieho zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o mediálnych službách) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o mediálnych službách“) sa uvedená povinnosť vyskytuje len vo vzťahu k verejnoprávnemu vysielateľovi, na základe čoho mal za to, že vo vzťahu k vysielateľovi na základe licencie sa už nevyskytuje dôvod, prečo by mali byť vysielatelia za také konanie sankcionovaní. Ďalej uviedol, že uvedená povinnosť sa nevyskytuje ani v smernici o AVMS, platnej a účinnej v čase rozhodovania žalovanej, ktorú je členský štát povinný ako sekundárny právny akt EÚ zohľadniť pri tvorbe a aplikácii vnútroštátneho práva. Povinnosť podľa § 35 ods. 2 zákona o vysielaní podľa názoru žalobcu nie je možné subsumovať pod povinnosť podľa čl. 20 ods. 1 smernice o AVMS tak, ako tvrdí žalovaný, keďže uvedené ustanovenie bolo prenesené do § 35 ods. 6 zákona o vysielaní, pre porušenie ktorého začaté správne konanie nebolo. Dodal, že ide tak o osobitnú povinnosť, ktorá nemôže byť stotožňovaná s povinnosťou podľa § 35 ods. 2 zákona o vysielaní. 8. K porušeniu § 39a ods. 2 s odkazom na § 39a ods. 5 písm. d) zákona o vysielaní žalobca, konkrétne k záveru žalovaného, že zobrazenie informácie o umiestnení produktov v trvaní 7 - 9 sekúnd je príliš krátky čas na to, aby ho bolo možné považovať za zreteľné informovanie recipienta o tom, že v programe sú umiestnené produkty, odôvodnenému prijatím Dohody (Dohody o dodržiavaní pravidiel vysielania programov s umiestnenými produktami), v zmysle ktorej má byť piktogram umiestňovania produktov zobrazený na obrazovke v trvaní 10 sekúnd, uviedol, že nejde o záväzný predpis, ktorý by v prípade nedodržiavania času stanového v dohode zakladal zodpovednosť za porušenie zákona. Uviedol, že ide len o zjednotenie praktík označovania programov s umiestnenými produktami, avšak jej nedodržanie nesmie byť považované za porušenie zákona. Zdôraznil, že žalovaný nemôže odôvodňovať porušenie povinnosti zreteľne označiť program s umiestňovanými produktami prostredníctvom porušenia Dohody, ktorá nie je všeobecne záväzným právnym predpisom. Namietal, že v napadnutom rozhodnutí je teda nedostatočne odôvodnené tvrdenie, že čas 7 - 9 sekúnd nie je dostatočne dlhý na to, aby ho bolo možné považovať za zreteľné informovanie o umiestňovaní produktov. Mal za to, že uvedený čas je dostatočne dlhý na to, aby recipient stihol informáciu postrehnúť, zorientovať sa v jej texte a pochopiť jej význam. III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania
9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 13.04.2023 zotrval na záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí, tieto považoval za zákonné a vecne správne, a žalobu navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že keďže sa žalobca v žalobe vyjadruje len k porušeniu povinností ustanovených v § 35 ods. 2 a § 39a ods. 2 zákona o vysielaní, z toho vyplýva, že porušenie povinnosti ustanovenej v § 38 ods. 2 tohto zákona nenamieta. 10. K námietke žalobcu, že § 35 ods. 2 zákona o vysielaní je obsolentné a stratilo opodstatnenosť, pretože v súčasnosti platnom zákone o mediálnych službách je táto povinnosť ustanovená iba pre verejnoprávneho vysielateľa, žalovaný uviedol, že táto skutočnosť nie je pre predmetné konanie relevantná, pretože k porušeniu povinnosti došlo ešte za účinnosti zákona o vysielaní, aj napadnuté rozhodnutie bolo vydané ešte v čase účinnosti zákona o vysielaní. Poukázal na čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, a žalovaný jednoznačne posudzoval konanie žalobcu podľa zákona účinného v čase spáchania správneho deliktu, ako aj v čase jeho rozhodovania. K skutočnosti, že v smernici o AVMS takáto povinnosť nie je ustanovená, uviedol, že tiež nemá dopad na preskúmavané rozhodnutie a s poukazom na jej recitál č. 41 a 83 mal za to, že členské štáty majú mať možnosť uplatniť podrobnejšie alebo prísnejšie pravidlá v oblastiach koordinovaných touto smernicou voči poskytovateľom audiovizuálnych mediálnych služieb. 11. K žalobným námietkam ohľadom porušenia § 39a ods. 2, ods. 5 písm. d) zákona o vysielaní, uviedol, že napadnuté rozhodnutie nie je v tejto časti postavené na porušení Dohody, ale jednotlivé pravidlá vychádzajú zo zákona a z rozhodovacej praxe žalovaného a súdov, a sankcionovať vysielateľa za porušenie je možné iba na základe zákona. Ustanovenie § 39a ods. 5 písm. d) zákona o vysielaní stanovuje jednoznačnú povinnosť zreteľne informovať recipienta o danej skutočnosti, čo je dosiahnuté nielen uvedením informácie o umiestnení produktov v relevantnom čase od začiatku programu, pri jeho pokračovaní po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou a pred koncom programu, ale aj uvedením tejto informácie v dostatočnej dĺžke, aby divák mal šancu túto informáciu postrehnúť a pochopiť. Podotkol, že žalobca sám súhlasil s podmienkami uvedenými v Dohode, a teda tiež s tým, že za dostatočnú dĺžku zobrazenia informácie o umiestnení produktov je potrebné považovať 10 sekúnd, čo okrem iného dáva zmysel z logického aj praktického hľadiska. Dodal, že 7 až 9 sekúnd, ako tomu bolo v predmetných prípadoch, je príliš krátky čas na to, aby ho bolo možné považovať za zreteľné informovanie recipienta o tom, že v programe sú umiestnené produkty. Zároveň zdôraznil, že vo viacerých prípadoch žalobca vôbec neinformoval verejnosť o existencii umiestňovania produktov. 12. Žalobca sa na výzvu súdu nevyjadril k vyjadreniu žalovaného replikou. IV. Relevantná právna úprava 13. Podľa prechodného ustanovenia § 493e SSP v aktuálne platnom a účinnom znení, „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“ 14. Podľa § 194 ods. 1 SSP: „Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 15. Podľa § 195 SSP, „Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie,
d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.“ 16. Podľa § 197 SSP, „Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.“ 17. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP, „Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.“ 18. Podľa § 64 ods. 6 zákona o vysielaní, „Proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c) až e) možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.“ 19. Podľa § 35 ods. 2 zákona o vysielaní (v znení účinnom od 01.01.2021 do 27.01.2022), zaraďovanie reklamy a telenákupu do vysielania, „V programoch zložených zo samostatných častí alebo pri prenose športových a podobne štruktúrovaných podujatí a predstavení s prestávkami sa reklamné šoty a telenákupné šoty zaraďujú iba medzi jednotlivé časti alebo počas prestávok.“ 20. Podľa § 84 ods. 2 a 3 zákona o mediálnych službách, forma a spôsob uvádzania reklamného oznamu a telenákupu, „(2) Vo vysielaní televíznej programovej služby sa reklamný oznam a telenákup vysielajú spravidla v reklamných blokoch a oddelene od iných častí tejto programovej služby. Vysielanie samostatných reklamných šotov alebo telenákupných šotov je možné najmä vo vysielaní športových podujatí, v iných prípadoch len ak ide o podobne štruktúrované podujatia alebo ak nie je možné vysielanie v reklamnom bloku z objektívnych dôvodov na strane vysielateľa. (3) Vysielateľ rozhlasovej programovej služby, ktorý nie je verejnoprávnym vysielateľom, môže vysielať reklamnú reláciu spracovanú do podoby programu informačného charakteru, ktorý podporuje predaj, nákup alebo nájom tovarov alebo služieb. Na začiatku vysielania takého programu je vysielateľ povinný zreteľne upozorniť na charakter tohto vysielania.“ 21. Podľa § 86 zákona o mediálnych službách, zaraďovanie reklamného oznamu a telenákupu do vysielania verejnoprávneho vysielateľa „(1) Reklamný oznam a telenákup sa zaraďujú do televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa len medzi jednotlivé programy, ak odsek 2 neustanovuje inak. Prerušovanie programov reklamným oznamom alebo telenákupom sa zakazuje. (2) V programoch zložených zo samostatných častí alebo pri prenose verejných kultúrnych podujatí s prestávkami alebo prenose športových alebo podobne štruktúrovaných podujatí sa reklamné šoty a telenákupné šoty zaraďujú do televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa iba medzi jednotlivé časti alebo počas prestávok.“ 22. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“ 23. Podľa § 38 ods. 2 zákona o vysielaní (v znení účinnom od 01.01.2021 do 27.01.2022), sponzorovanie, „Ak je program alebo séria programov čiastočne alebo ako celok sponzorovaný, musí byť vysielateľom televíznej programovej služby a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie zreteľne označený názvom, ak ide o právnickú osobu, obchodným menom alebo menom a priezviskom, ak ide o fyzickú osobu, ktorá plnenie poskytla, na začiatku programu a na konci programu. Vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie môže na začiatku programu a na konci programu namiesto označenia podľa prvej vety označiť sponzorovaný program alebo sériu programov logom sponzora alebo odkazom na výrobok alebo službu sponzora. Vysielateľ rozhlasovej programovej služby má povinnosť označiť sponzorovaný program alebo sériu programov na začiatku programu alebo na konci programu; na spôsob označenia programu sa primerane vzťahujú ustanovenia prvej vety a druhej vety.“
24. Podľa § 93 ods. 1 zákona o mediálnych službách, sponzorovanie programu, programovej služby a audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, „Vysielateľ programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie sú povinní zabezpečiť, aby program alebo séria programov, ktoré sú čiastočne alebo ako celok sponzorované, boli zreteľne označené sponzorským odkazom na začiatku programu, v úvodných titulkoch programu, počas programu, po prerušení programu, v záverečných titulkoch programu alebo na konci programu.“ 25. Podľa § 39a ods. 2 a ods. 5 zákona o vysielaní (v znení účinnom od 01.01.2021 do 27.01.2022), umiestňovanie produktov, „(2) Umiestňovanie produktov je povolené iba za podmienok ustanovených týmto zákonom. (5) Umiestňovanie produktov podľa odsekov 3 a 4 je povolené v programoch, ktoré spĺňajú tieto požiadavky: a) ich obsah ani zaradenie do programovej služby nie sú ovplyvnené takým spôsobom, ktorý by mal dosah na redakčnú zodpovednosť alebo redakčnú nezávislosť vysielateľa alebo poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, b) priamo nepodporujú nákup, predaj alebo prenájom tovaru alebo služieb, najmä osobitnými odkazmi na tieto tovary alebo služby, c) nepripisujú neprimeranú dôležitosť príslušnému tovaru alebo službe, d) verejnosť je zreteľne informovaná o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení mediálnou komerčnou komunikáciou. To sa nevzťahuje na program, ktorého výroba nebola objednaná alebo ktorý nebol vyrobený vysielateľom alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ktorý tento program vysiela alebo poskytuje a na program vysielaný v rámci rozhlasovej programovej služby, v ktorého prípade je verejnosť zreteľne informovaná o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku programu alebo na konci programu.“ 26. Podľa § 96 ods. 3 zákona o mediálnych službách, obmedzenie umiestňovania produktov v programoch, „Vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie sú povinní zabezpečiť, aby program, v ktorom je umiestňovanie produktov povolené, spĺňal tieto podmienky: a) priamo nepodporuje nákup, predaj alebo prenájom tovaru alebo služieb, najmä osobitnými odkazmi na tieto tovary alebo služby, b) nepripisuje neprimeranú dôležitosť príslušnému tovaru alebo službe, c) verejnosť je zreteľne informovaná o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku a na konci programu, ako aj pri pokračovaní programu po prerušení po reklamnom bloku.“ 27. Podľa § 64 ods. 1 zákona o vysielaní (v znení účinnom od 01.01.2021 do 27.01.2022), „Za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.“ 28. Podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní (v znení účinnom od 01.01.2021 do 27.01.2022), pokuty, „Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak a) porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.“ V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci súdom 29. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety dňa 6. júna 2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do
senátu 1S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“) a následne v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025 bola náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 10S správneho súdu. 30. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP, § 49 ods. 2 písm. b/ SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, zohľadňujúc § 195 SSP, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 197 SSP), za splnenia procesných podmienok vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP, keďže účastníci konania nežiadali o nariadenie pojednávania a súd to nepovažoval za potrebné), a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 31. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preskúmať napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, a to v medziach žalobných bodov a v prípadoch podľa § 195 SSP aj nad ich rámec, a teda primárne preskúmať či došlo k nezákonnosti v tom, že nová zákonná úprava týkajúca sa zaraďovania reklamy do vysielania sa zmenila v prospech páchateľa/žalobcu a je potrebné na ňu prihliadnuť, a tiež v záveroch žalovaného o tom, že zobrazenie informácie o umiestnení produktov v trvaní 7 - 9 sekúnd je príliš krátky čas na zreteľné informovanie recipienta o umiestnení produktov v programe. Žalobca navrhoval zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, nenavrhoval zmeniť alebo upustiť od sankcie, preto nie sú dané predpoklady na postup podľa § 198 SSP o sankčnej moderácii. 32. Správny súd dal za pravdu žalobnej námietke o zmene zákona v prospech žalobcu v prípade zaraďovania reklamy do vysielania, keď tento tvrdil, že povinnosť zaraďovať reklamné a telenákupné šoty v rámci športových podujatí iba medzi jednotlivé časti podujatia alebo počas prestávok sa vyskytuje v novom zákone už len vo vzťahu k verejnoprávnemu vysielateľovi, nie k vysielateľovi na základe licencie, akým je on (§ 86 ods. 1 zákona o mediálnych službách, oproti pôvodnému § 35 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii). 33. Ustanovenie § 35 ods. 2 zákona o vysielaní, podľa ktorého žalovaný vyvodil zodpovednosť žalobcu za porušenie povinnosti zaraďovania reklamy do vysielania, keď žalobca odvysielal reklamné šoty počas priameho prenosu športového podujatia (lyžovania) a nie počas prestávok alebo iba medzi jednotlivými časťami podujatia, bolo do nového zákona o mediálnych službách premietnuté v § 84 a 86 tak, že v športových prenosoch sa reklamné šoty a telenákupné šoty zaraďujú do televízneho vysielania verejnoprávneho vysielateľa iba medzi jednotlivé časti alebo počas prestávok. Pre prípad iného ako verejnoprávneho vysielateľa (čo je aj žalobca) nebola v zákone o mediálnych službách stanovená takáto povinnosť vysielania reklamných šotov pri športových prenosoch. Podľa novej právnej úpravy by teda nemohla byť voči žalobcovi vyvodená zodpovednosť za takýto správny delikt. 34. V tejto súvislosti súd poukazuje na § 195 SSP, v zmysle ktorého je potrebné použiť na správne trestanie, čo je tento prípad, základné zásady trestného konania aj zásady ukladania trestov vyplývajúce z trestného práva. Z čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, a tiež že neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie, čo je premietnuté aj do § 2 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/2/2019 z 05.11.2019, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 20/2021 platí, že ak k takejto zmene zákona v prospech páchateľa došlo až po právoplatnosti napadnutých rozhodnutí, teda až počas súdneho konania, je povinnosťou správneho súdu prihliadať na zmenu v právnej úprave sankcie aj v takomto prípade; čo je obdobné aj v prípade samotnej zodpovednosti za správny delikt. 35. Z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/2/2019 z 05.11.2019 cit.: „Rešpektujúc princípy správneho trestania, ak správne orgány v rámci konania o správnom delikte uložili sankciu v súlade s právnou úpravou účinnou v čase, keď o tejto sankcii rozhodovali, avšak následne v priebehu súdneho prieskumu došlo k zmene právnej úpravy v prospech páchateľa, ktorý
namietol neprimeranosť (neproporcionálnosť) peňažnej sankcie, pôvodne uloženej správnym orgánom, je povinnosťou správneho súdu prihliadať na zmenu v právnej úprave sankcie, a to aj v prípade, že táto zmena nastala hoci až po právoplatnosti rozhodnutí správnych orgánov vo veci samej.“. 36. V zmysle vyššie uvedeného platí, že ak došlo k zmene zákona v prospech páchateľa vo vzťahu k samotnej zodpovednosti za správny delikt alebo ukladaniu sankcie po skončení administratívneho konania, teda počas súdneho konania (hoci správny orgán v čase rozhodovania rozhodoval podľa v tom čase platnej a účinnej právnej úpravy), správny súd je v zmysle trestno-právnych zásad povinný na takúto zmenu prihliadnuť, a preto napadnuté rozhodnutie z takéhoto dôvodu zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, čo aj správny súd urobil. 37. Ďalej žalobca namietal, že podľa Dohody o dodržiavaní pravidiel vysielania programov s umiestnenými produktmi, ktorá nie je záväzná, žalovaný nemohol kvalifikovane vyhodnotiť, že zobrazenie informácie o umiestnení produktov v trvaní 7 - 9 sekúnd je príliš krátky čas na to, aby ho bolo možné považovať za zreteľné informovanie recipienta o tom, že v programe sú umiestnené produkty v zmysle § 39a ods. 2 a ods. 5 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii, pretože v zmysle Dohody má byť piktogram umiestňovania produktov zobrazený na obrazovke v trvaní 10 sekúnd, čo vyhodnotil súd tiež ako dôvodné. Posúdenie zreteľnosti informovania verejnosti o existencii umiestňovania produktov označením na začiatku, na konci a po prerušení programu v zmysle citovaných ustanovení zákona je ponechané na správnu úvahu správneho orgánu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí z nej vyplývať postup, úvahy správneho orgánu, ako použil právne predpisy, na základe čoho sa rozhodoval a pod. 38. V danom prípade žalovaný v napadnutom rozhodnutí primárne poukazoval na uzavretú Dohodu, okrem nej uviedol, že zreteľné informovanie recipienta je dosiahnuté nielen uvedením danej informácie v relevantnom čase, ale aj uvedením tejto informácie v dostatočnej dĺžke, aby divák mal šancu túto informáciu postrehnúť a pochopiť, a tiež aby sa priemerne vnímajúci divák vedel v texte tejto informácie zorientovať, pochopiť význam (s poukazom na rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sž/19/2014). Ako záver uviedol, že bolo potrebné určiť dostatočnú dĺžku, v ktorej musí byť informácia o umiestnení produktov zobrazená na obrazovke, a keďže žalobca súhlasil s podmienkami stanovenými v Dohode, teda že za dostatočnú dĺžku sa považuje 10 sekúnd, čo dáva zmysel aj z logického a praktického hľadiska, uzavrel, že 7 až 9 sekúnd je krátky čas na to, aby ho bolo možné považovať za zreteľné informovanie recipienta o umiestnení produktov v programe. 39. Z uvedenej správnej úvahy žalovaného podľa správneho súdu vyplýva, že jediným podkladom pre určovanie a zvažovanie dostatočnej dĺžky uvedenia informácie o umiestnení produktov bola pre žalovaného práve Dohoda, o ktorej sám tvrdil, že samotné nedodržanie pravidiel stanovených v Dohode nezakladá porušenie zákona, napriek tomu sám v podstate len na základe nej odôvodňoval svoj záver o minimálnej dĺžke uvedenia danej informácie. Uvedené odôvodnenie žalovaného preto nemožno považovať za dostatočné ani zrozumiteľné, vychádza z jediného dokumentu, ktorý sám žalovaný chápe ako neodôvodňujúce porušenie zákona, preto na vyvodenie záveru o relevantnej či minimálnej dĺžke uvedenia informácie o umiestnení produktov je/bude potrebné dôkladnejšie odôvodnenie, vyhodnotenie relevantných skutočností ohľadom dĺžky umiestnenia danej informácie a o možnostiach vnímania a pochopenia diváka, prípadne vykonanie relevantnej analýzy, skúšky, odborného posúdenia a pod. 40. Správny súd na základe uvedeného dospel k záveru, že vo vzťahu k porušeniu povinnosti v § 35 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a vo vzťahu k porušeniu povinnosti v § 39a ods. 2 a ods. 5 písm. d) zákona o vysielaní a retransmisii ide o nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, resp. nezrozumiteľnosť záveru žalovaného. Z uvedených dôvodov správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP. 41. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude vysporiadať sa s vyššie uvedenými nedostatkami vytýkanými správnym súdom, najmä v prípade vyvodzovania zodpovednosti za zaraďovanie reklamy do vysielania (ale aj pri ostatných porušeniach zákona) prihliadne na neskorší zákon o mediálnych službách, ktorý je v prospech žalobcu. Ohľadom vyvodzovania zodpovednosti za umiestňovanie produktov uvedie svoje úvahy o hodnotení zreteľnosti informovania recipientov o umiestňovaní produktov vo vzťahu k dĺžke uvedenia informácie, a tieto oprie o relevantné podklady, analýzy,
konkretizovanú rozhodovaciu prax a pod. (nie primárne o Dohodu) a svoje závery zrozumiteľne a jasne odôvodní. Zároveň bude postupovať v súlade s rozhodovacou praxou súdov v správnom trestaní. 42. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a v zmysle zásady úspechu v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 43. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: BA-2S/178/2022 Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozsudku na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. c/ SSP v znení účinnom do 30.06.2023). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozsudku má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.