Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 14SaZ/2/2026 0726100313 21. 05. 2026 Mgr. Juraj Marko ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100313.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, sudcom: Mgr. Jurajom Markom, v právnej veci žalobcu: A. B. B., narodeného XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Nigeríjska federatívna republika, nigerijský cestovný pas č.: C., platný do 19.11.2036, toho času zdržiavajúci sa na adrese: C. XXXX/XX, XXX XX C., D. E., zastúpeného mimovládnou organizáciou poskytujúcou právnu pomoc cudzincom: Slovenská humanitárna rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. ČAS: MU-PO-133-50/2025-Ž zo dňa 26.1.2026, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Správny súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-133-50/2025-Ž zo dňa 26.01.2026 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o azyle“) a neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle a § 20 ods. 4, neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na udelenie azylu ustanovené v § 8 zákona o azyle, nakoľko nebolo objektívne preukázané, že by žalobca bol, alebo v prípade návratu do krajiny pôvodu, by mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných, alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Rovnako žalovaný dospel k názoru, že v prípade nedobrovoľného návratu žalobcu do krajiny pôvodu by nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto nebol dôvod ani na poskytnutie doplnkovej ochrany. Zároveň menovaný nesplnil podmienky pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 10 zákona o azyle a taktiež nesplnil podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle ustanovenia § 13b zákona o azyle. II. Správna žaloba
3. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 4. Nesprávnym právnym posúdením veci žalovaného je podľa žalobcu záver, že útekom rodiny do utečeneckého tábora v Maiduguri, a predovšetkým vzdaním sa práce v bezpečnostných službách žalobcovým otcom, resp. jeho smrťou, stratila C. F. záujem o túto rodinu. Napriek tomu, že žalobcov otec je v súčasnej dobe už mŕtvy a že v Nigérii už zo žalobcovej najbližšej rodiny, v zmysle otca, matky a sestry nikto nebýva, či nežije, žalovaný nemôže podľa žalobcu jednoznačne vylúčiť, že v prípade núteného návratu žalobcu do krajiny pôvodu by po identifikovaní žalobcu hnutím C. F. nebol ohrozený jeho život na základe práce jeho otca v bezpečnostných zložkách. Vo výpovedi žalobcu sa nemá nikde uvádzať, že by po skončení tejto práce žalobcovým otcom pominulo aj riziko pre jeho rodinu. Naopak, žalobca mal doslova vypovedať: „otec nám hovoril, že pokiaľ dostanú jeho, pôjdu po mne.“ 5. Nesprávnym právnym posúdením veci žalovaným má byť aj jeho záver, že žalobca a ani jeho otec nevedeli, kto je autorom vyhrážok žalobcovmu otcovi a jeho celej rodine. Žalobcov otec nepoznal ľudí, ktorí sa mu vyhrážali v súvislosti s členstvom v politickej strane NNPC. Pokiaľ však išlo o vyhrážky v súvislosti s jeho prácou v bezpečnostných službách, mal mať žalobcov otec jasnú vedomosť o tom, že autormi vyhrážok sú C. F.. Napriek tomu, že správy prišli z neznámeho čísla, z výpovede žalobcu nevyplýva, že by sa autor správ nepodpísal 6. Nesprávnym právnym posúdením veci je podľa žalobcu aj záver žalovaného, že ďalším aspektom, ktorý znižuje mieru rizika prenasledovania a pravdepodobnosti, že by žalobca bol jeho cieľom, je skutočnosť, že žalobca nepozná presný obsah týchto vyhrážok, nakoľko o nich má vedieť len z rozprávania otca. Žalobca má za to, že nevedomosť presného obsahu vyhrážok žalobcom nijakým spôsobom nie je schopné znížiť mieru rizika prenasledovania, ako uvádza žalovaný. Žalobca spochybňuje aj záver žalovaného, že nevedel objasniť prečo by mal byť aj po 10 rokoch identifikovateľný prenasledovateľmi. Žalobca tvrdí, že táto teroristická organizácia disponuje nielen jeho menom, ale aj ďalšími údajmi potrebnými na jeho identifikáciu. Zároveň je život žalobcu ohrozený o to viac, že je kresťanom, pričom C. F. sú moslimskí teroristi, ktorí kresťanov považujú za svoje legitímne ciele. 7. Za nesprávne právne posúdenie veci žalovaným považuje žalobca aj záver žalovaného, že jeho vyjadrenia pred políciou SR vo veci zaistenia naznačujú, že ani on sám nepovažoval hrozbu svojho prenasledovania zo strany neštátnych aktérov za dostatočne pravdepodobnú, reálnu, závažnú či aktuálnu z dôvodu, že žalobca uvádzal, že dôvodom odchodu z Nigérie na Cyprus v roku 2016 bolo pozvanie na futbalovú skúšku do klubu G. C., o azyl nežiada a v Nigérii mu nehrozí ani prenasledovanie, ani mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Žalobca uvádza, že pri otázke, či chce požiadať o azyl na Slovensku a jeho údajnej zápornej odpovede, malo dôjsť k nedorozumeniu, keďže sa na otázku ohľadom azylu na Slovensku nepamätá, resp. stále sa domnieval, že sa ho pýtajú na možný návrat na Cyprus a možnosť tam opätovne požiadať o azyl. Časový rozostúp približne mesiaca a pol medzi výpoveďou polície a požiadaním o azyl na Slovensku žalobca odôvodňuje tým, že na polícii mu povedali, že má 30 dní na opustenie krajiny alebo na podanie odvolania proti rozhodnutiu polície o administratívnom vyhostení. Žalobca udáva, že celej tejto situácii nerozumel a potreboval si najprv ozrejmiť svoju životnú situáciu. 8. Nesprávnym právnym posúdením veci má byť aj záver žalovaného o tom, že žalobca sa mohol vyhnúť prenasledovaniu zo strany C. F. využitím alternatívnej vnútroštátnej ochrany vo forme presídlenia do inej časti krajiny pôvodu, pričom žalovaný v tejto súvislosti posudzoval nigérijské mesto Lagos v štáte Lagos, ako bezpečnú časť krajiny pôvodu pre žalovaného s prihliadnutím na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na pomery žalobcu. Žalovaný mal nesprávne právne posúdiť vec, keď vyhodnotil mesto Lagos v Nigérii ako bezpečnú časť krajiny pôvodu pre žalovaného s prihliadnutím na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na pomery žalobcu. S prihliadnutím na riziko ohrozenia života, bezpečnosti, či zdravia žalobcu ako osamelej osoby bez akejkoľvek pomoci zo strany rodiny či komunity, z dôvodu extrémnej kriminality, nepovažuje žalobca možnosť presídlenia do Lagosu ako bezpečnú formu vnútroštátnej ochrany.
9. Nesprávnym právnym posúdením veci je podľa žalobcu aj záver žalovaného, že v prípade žalobcu nie je relevantné ustanovenie § 19a ods. 2 zákona o azyle, podľa ktorého skutočnosť, že už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. Žalobca má za to, že žalovaný nemôže so 100 % určitosťou vylúčiť, že prenasledovanie žalobcu z politických dôvodov v súvislosti s pracovným zaradením jeho otca, a predovšetkým z dôvodu hlásenia sa žalobcu ku kresťanskému vierovyznaniu, nebude zo strany C. F. v budúcnosti pokračovať. Rovnako nie je možné vylúčiť, že táto teroristická organizácia ktorá ovláda rozsiahle územia na severe krajiny, nerozšíri svoje „pole pôsobnosti“ aj na ďalšie územia v Nigérii a žalobca nebude opätovne vystavený prenasledovaniu z ich strany. 10. Na základe vyššie uvedeného je žalobca toho názoru, že v jeho prípade boli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z náboženských a politických dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle a preto sa vzhľadom na tieto obavy nemôže a ani nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, na základe čoho požiadal aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil, pričom nežiada o nariadenia pojednávania. III. Konanie pred správnym súdom 11. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 19.03.2026, ktoré predložil v súlade s § 214 SSP na základe výzvy správneho súdu, zhrnul priebeh administratívneho konania a námietky žalobcu, ku ktorým uviedol dodatočné argumenty prečo ich považuje za neurčité. Žalobca nemal prísť priamo do kontaktu so žiadnymi pôvodcami prenasledovania alebo vážneho bezprávia. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na uskutočnený osobný pohovor so žalobcom, v rámci ktorého žalobcove odpovede na otázky podľa jeho názoru nepreukázali, že by žalobca vedel identifikovať konkrétne a reálne hrozby. Následne mal žalovaný pristúpiť k objektivizovaniu žalobcových vyjadrení s informáciami o krajine pôvodu Nigéria. 12. Ku správam o krajine pôvodu, na ktoré poukázal v žalobe žalobca, žalovaný uvádza, že tieto nesúvisia s osobnou situáciou žalobcu. Hrozby náboru maloletých do kultových gangov, či na kultové násilnosti, považuje žalovaný za irelevantné nakoľko žalobca nie je takou osobou, u ktorej by boli tieto riziká prítomné a pre ktoré by mal byť terčom takýchto problémov. Ani správy o uskutočnených bezpečnostných incidentoch v štáte Lagos, ktoré boli kvantifikované na 150 obetí za 1,5 roka nemajú vypovedať o dôvodnosti medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti v prípade rizika prenasledovania má absentovať individuálny prvok a dôvod prenasledovania. V prípade hrozby vážneho bezprávia žalovaný skonštatoval, že miera neselektívneho násilia je nízka a bezpečnostné problémy neprebiehajú počas vnútroštátneho a medzinárodného ozbrojeného konfliktu. 13. Na základe výzvy súdu k uvedenému vyjadreniu žalovaného, vo svojom vyjadrení zo dňa 09.04.2026, žalobca uviedol, že so záverom žalovaného o neurčitosti hrozby prenasledovania žalobcu nesúhlasí. Poukázal pritom na svoje vyjadrenia počas vstupného pohovoru, počas ktorého mal opakovane prezentovať, že subjektom prenasledovania jeho otca, jednak pre jeho zamestnanie v bezpečnostných službách a celej rodiny, a taktiež aj z dôvodu kresťanského vierovyznania, bola teroristická skupina C. F.. Na základe uvedeného teda záver žalovaného, že žalobca nedokázal pomenovať konkrétne subjekty ani konkrétny obsah vyhrážok, považuje žalobca za nesprávne právne posúdenie veci. 14. Vzhľadom na informácie o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu žalobcu a ktoré popisujú bezpečnostno-sociálno-ekonomickú situáciu v štáte Lagos, a aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca nemá v Nigérii už žiadne rodinné, či sociálne väzby, nepovažuje žalobca ani možnosť presídlenia sa do štátu Lagos za primeranú, rozumnú a zmysluplnú alternatívu vnútroštátnej ochrany, tak ako to uviedol vo svojom vyjadrení žalovaný. 15. Žalobca sa nestotožňuje ani so záverom žalovaného, že v prípade žalobcu ide o ekonomického migranta hľadajúceho pracovné príležitosti. Pri tomto hodnotení ma žalovaný podľa žalobcu opomenúť jeho žiadosť o azyl na Cypre, ktorú podal hneď, ako k tomu dostal príležitosť. Fakt, že nepožiadal o azyl na Slovensku má logicky vyplývať zo skutočnosti, že mu bol udelený prechodný pobyt za účelom
zlúčenia rodiny. Hlavná príčina jeho odchodu z krajiny pôvodu, a to žiť v bezpečnej krajine, mala byť udelením pobytu na Slovensku naplnená, pričom z jeho výpovede má jednoznačne vyplývať, že dôvodom jeho odchodu z Nigérie neboli ekonomické dôvody, ale snaha ujsť do bezpečnej krajiny, kde by nebol ohrozený jeho život a zdravie. 16. Na základe výzvy súdu, žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 27.04.2026 k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca po celý čas poukazoval na prácu jeho otca v bezpečnostných zložkách, ale bez bližšieho vysvetlenia, o aké zložky sa malo jednať. Žalovaný namieta, že tvrdenie, že teroristi (bez konkretizácie ktorí) poznajú všetkých, ktorí pôsobia v bezpečnostných zložkách (opäť bez konkretizácie v akých) a ich rodiny, je príliš vágne. Na základe uvedeného žalovaný zotrval na svojom závere, že žalobcom opísané nebezpečenstvo sa celkovo rysuje iba v jeho obavách ako potencionálna hrozba, bez akejkoľvek konkretizujúcej indície, vedúcej k odhaleniu reálneho nebezpečenstva. 17. K alternatíve presídlenia do Lagosu mal síce žalobca uviesť, že presídlenie do oblasti Lagosu, nepovažuje za primeranú, rozumnú a zmysluplnú alternatívu, avšak neuvádza, v čom je to neprimerané alebo nerozumné a voči čomu to nie je zmysluplná alternatíva. Žalovaný uvádza, že životný štandard v africkom štáte Nigéria je z európskeho hľadiska prirodzene nižší no žalobca sa v tejto krajine narodil, vyrastal tam a je tam jeho domovské prostredie. Z tohto pohľadu sa podľa žalovaného presídlenie do Lagosu ako zmysluplná alternatíva určite javí. Túto skutočnosť majú podporovať aj informácie o krajine pôvodu, podľa ktorých množstvo prisťahovalcov zo žalobcovho kmeňa Igbo prichádza do Lagosu, pričom miestna vláda sa má snažiť pomôcť obyvateľstvu napr. reformami či podporou pre farmárov, alebo najchudobnejších. Žalovaný poukázal tiež na výpoveď žalobcu, že aj v tábore v H. v Nigérii, kde žalobca žil so svojou rodinou, bol v bezpečí (str. 15 zápisnice z pohovoru). Žalovaný mal pri svojom rozhodovaní vychádzať z toho, že vnútroštátna ochrana má prednosť pred ochranou medzinárodnou, a teda žalobca môže využiť vnútroštátne presídlenie do oblasti, resp. oblastí, ktoré pre neho sú bezpečnými. 18. K žalobcovmu odchodu z krajiny žalovaný poukázal na výpoveď žalobcu v ktorej uviedol, že krajinu svojho pôvodu opustil z dôvodu pracovnej ponuky v športovom klube na Cypre, a zároveň z jeho údajov vyplýva, že krajinu pôvodu neopustil formou úteku pred nejakým bezprostredne hroziacim prenasledovaním, ale oficiálne na cestovné doklady na účely zamestnania a športu. 19. Na základe uvedeného žalovaný považuje napadnuté rozhodnutie aj naďalej za správne a zákonné a navrhol správnu žalobu zamietnuť. IV. Relevantné právne predpisy 20. Podľa ustanovenia § 206 ods. 3 zák. č. SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 21. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 22. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 23. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 24. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
25. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 26. Podľa § 13 ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo ďalej neudelí azyl, ak žiadateľ nemá opodstatnenú obavu z prenasledovania v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej prístup k ochrane pred prenasledovaním, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť; pri posudzovaní opodstatnenej obavy z prenasledovania alebo prístupu k ochrane ministerstvo prihliada na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na osobné pomery žiadateľa. 27. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. V. Skutkové a právne závery správneho súdu 29. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP) v konaní o správnej žalobe vo veci azylu podľa § 207 ods. 1 SSP, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP), na základe skutkového stavu v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia (§ 206 ods. 4 SSP), preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP. 30. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je napadnuté rozhodnutie žalovaného ČAS: MUPO-133-50/2025-Ž zo dňa 26.01.2026, ktorým rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, a zároveň mu neposkytuje doplnkovú ochranu podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. b) a písm. e) a § 20 ods. 4 citovaného zákona. Žalovaný tiež žalobcovi neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 31. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci. 32. Na úvod správny súd uvádza, že dôvody na udelenie azylu sú vymedzené v § 8 zákona o azyle. Podľa písm. a) tohto ustanovenia žalovaný udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. 33. K posúdeniu námietky nesprávneho právneho posúdenia veci žalobcu správny súd pristúpil práve v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, z ktorého vyplýva, že v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy (prípadne „oprávnené obavy“ v znení definície pojmu „utečenec“ podľa článku 1 Dohovoru o právnom postavení utečencov) z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (článok 53 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je teda aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa §
8 zákona je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 04. augusta 2009, sp. zn. 8Sža/41/2009, prípadne rozsudok z 15. novembra2019, sp. zn. 10Sžak/17/2019). 34. Pri zisťovaní skutkového stavu je pritom potrebné vychádzať z toho, či sťažovateľ v konaní uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. 35. Najvyšší správny súd SR opakovane a podrobne vo svojej judikatúre vyslovil, že konanie o medzinárodnej ochrane je konaním špecifickým tým, že (i) je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, (ii) ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa riziko prenasledovania či vážnej ujmy v budúcnosti (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/16/2022 z 28. novembra 2022, publikovaný v Zbierke č. 1/2023 pod č. 41/2023 ZNSS). Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.januára 2015, sp. zn. 1Sža/48/2014). 36. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, čo tvrdia okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 37. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č.71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. januára 2007, sp. zn. 1SžoKS 124/2005, rozsudok z 01. júla 2009, sp.zn. 8Sža/34/2009, prípadne rozsudok z 31. mája 2017, sp. zn. 10Sžak/5/2017, ktorý si uvedené závery rovnako osvojil). 38. Vychádzajúc z vyššie uvedených judikatórnych záverov, na základe obsahu napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu, má správny súd za dostatočne preukázané, že žalovaný sa zaoberal dôvodmi na udelenie azylu, ktoré uviedol žalobca, pričom žalovaný dostatočne (v rozsahu dôvodov žiadosti o azyl) zistil skutkový stav tak, aby bolo možné spoľahlivo rozhodnúť v merite veci, teda nedošlo k porušeniu zásady materiálnej pravdy, a zároveň tento skutkový stav správne právne posúdil. 39. Správny súd mal na základe zhodných tvrdení účastníkov konania a obsahu administratívneho spisu za preukázané, že žalobca v priebehu konania v súvislosti s jeho žiadosťou o azyl poukázal na obavy zo strany neštátneho aktéra, skupiny C. F.. Žalobca poukázal na tieto obavy v súvislosti so zamestnaním jeho otca, nakoľko príslušníci bezpečnostných služieb a ich rodinní príslušníci sú cieľom útokov, ako aj únosov zo strany tejto skupiny. Riziko opodstatnenosti tejto obavy má podľa žalobcu zvyšovať skutočnosť, že (i) otec aj sestra dostávali adresné vyhrážky, v ktorých sa mal spomínať priamo aj menovaný. Zároveň (ii) v minulosti sa už otec stal obeťou útoku skupiny C. F., pri ktorom utrpel zranenia. (iii) Menovaný tiež pozná iných príslušníkov bezpečnostných služieb, ktorým v štáte Borno uniesli členov rodiny. (iv) Okrem toho mal byť jeho otec členom politickej strany na miestnej úrovni a (v) cieľom útoku sa tiež môže žalobca stať z dôvodu svojho kresťanského náboženského vyznania. 40. Správny súd má za to, že žalovaný sa so všetkými uvedenými skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a odôvodnil prečo ich nepovažuje za relevantné vo vzťahu k preukázaniu niektorého zo zákonných dôvodov pre udelenie azylu.
41. Žalovaný na základe výpovede žalobcu správne poukázal na skutočnosť, že obsahom a cieľom vyhrážok bolo „aby otec odišiel z bezpečnostných zložiek“, aby sa vzdal tejto práce, pričom samotný žalobca konzistentne uvádza, že išlo o čas pred odchodom jeho rodiny do H. (pred rokom 2015). Po odsťahovaní do H. mal otec žalobcu skutočne pozíciu v bezpečnostnej službe opustiť a neskôr v roku 2020, kvôli viacerým kardiovaskulárnym zdravotným problémom, zomrel. Samotný žalobca podľa jeho vlastných vyjadrení zostal v H. do polovice roku 2015, kedy sa s podporou rodičov rozhodol, že krajinu opustí spolu s priateľom, s ktorým hrával futbal, a preto spolu odišli do Lagosu. Počas svojho života v Nigérii žalobca nemal žiadne trvalé zamestnanie, len príležitostné práce. V I. býval v dome človeka, ktorý organizoval cestu z Nigérie pre viacerých ľudí z rôznych častí krajiny. Po získaní pozývacieho listu na účel vycestovania a vybavení svojho prvého nigérijského cestovného dokladu, vycestoval približne vo februári 2016 na sever Cypru a do Nigérie sa už viac nevrátil. Matka menovaného zomrela v roku 2024 v dôsledku svojich zdravotných problémov a sestra menovaného žije už dlhodobo v Ghane, kam sa vydala. Na základe uvedených skutočností žalovaný podľa správneho súdu dospel k logickému záveru, že aktuálne, po viac ako 10 rokoch od doručenia vyhrážok už zosnulému otcovi žalobcu, po tom, ako sa vzdal práce v bezpečnostných zložkách a celá rodina sa presídlila do inej časti krajiny, a keď sa už aktuálne nikto z rodiny v Nigérii nenachádza, nie je dôvod, aby sa autor vyhrážok zameriaval na žiadateľa, resp. aby mohol mať žalobca objektívne obavy z prenasledovania na základe týchto vyhrážok. 42. Žalovaný v ďalšom správne poukázal na to, že mieru rizika prenasledovania a pravdepodobnosti, že by žalobca bol jeho cieľom znižuje aj skutočnosť, že vyhrážky neboli adresované priamo jemu, ale ich obsah pozná len sprostredkovane z rozprávania otca, a zároveň žalobca nevedel vysvetliť a pomenovať, prečo by mal byť žalobca autormi vyhrážok adresovaných jeho zosnulému otcovi stále identifikovateľný aj po 10 rokoch v prípade jeho návratu, nakoľko nemajú ani žiadne jeho kontaktné údaje. V tejto súvislosti žalovaný logickým spôsobom dospel k záveru, že paušalizujúce tvrdenie žalobcu, že „teroristi poznajú všetkých ľudí, ktorí pracovali v bezpečnostných zložkách a ich členov rodín“ nie je ničím podložené a zároveň nepravdepodobné. 43. Žalovaný sa tiež podľa názoru správneho súdu riadne vysporiadal so žalobcovým tvrdením, že v rodinách iných príslušníkov bezpečnostných služieb v štáte Borno dochádza k únosom, keď poukázal na skutočnosť, že žalobca nevedel konkretizovať ich pôvodcu, resp. vykonávateľa, a vzhľadom na skutočnosť, že v regióne pôsobia viacerí ozbrojení neštátni aktéri, nie je možné určiť, či únosy boli realizované rovnakými skupinami ako sú tie, ktorých príslušníci mali stáť za vyhrážkami členom rodiny menovaného. Správny súd zároveň uvádza, že žalovaný nespochybnil, že k únosom na ktoré poukázal žalobca reálne dochádza, ale logickým spôsobom vyhodnotil riziko prameniace z uvedenej skutočnosti vo vzťahu k žalobcovi ako nízko pravdepodobné. Okrem toho, že žalobca nevedel priamo spojiť uvedené únosy členov rodín príslušníkov bezpečnostných služieb s autormi vyhrážok jeho otcovi, správny súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že otec žalobcu bol príslušníkom bezpečnostných služieb pred viac ako 10 rokmi, od roku 2020 je zosnulý, a v Nigérii sa zároveň nikto z rodiny žalobcu nenachádza. Uvedené skutočnosti samé o sebe podľa názoru správneho súdu potvrdzujú záver žalovaného, že riziko únosu žalobcu, ako člena rodiny bývalého príslušníka ozbrojených služieb spred viac ako 10 rokov je mimoriadne nízke. 44. Pokiaľ ide o politickú príslušnosť otca žalobcu, žalovaný aj túto časť azylového príbehu žalobcu riadne preveril a dostatočným spôsobom zdôvodnil, prečo ani túto skutočnosť nepovažoval vo vzťahu k žalobcovej žiadosti o azyl za relevantnú. Žalovaný totiž (i) neidentifikoval žalobcom uvádzanú stranu so skratkou NNPC, ktorej mal byť jeho otec členom, (ii) žalobca tiež nevedel uviesť, čo by mala táto skratka danej strany znamenať, ani (iii) pozíciu, ktorú v nej mal jeho otec zastávať. Žalovaný tiež poukázal na rozporuplné vyjadrenie žalobcu, že otec síce hovoril, že je členom strany, no žalobca zároveň dodal, že nebol politik. Vzhľadom na uvedené, žalovaný podľa správneho súdu opäť logicky dospel k záveru, že časť azylového príbehu spojenú s politickou príslušnosťou otca žalobcu, vyhodnotil ako irelevantnú, nakoľko chýba akákoľvek konkrétnosť vo výpovedi žalobcu, na základe ktorej by tento aspekt mohol byť v kontexte celkovej výpovede zohľadnený. Žalovaný zároveň správne poznamenal, že nespochybňuje, že otec žalobcu nebol členom nejakej politickej strany, avšak z výpovede žalobcu nie je možné určiť akej, a preto na údajnú politickú príslušnosť otca nebolo možné pri hodnotení žalobcovej žiadosti o azyl prihliadať. Takýto záver je v úplnom súlade s konštantnou judikatúrou týkajúcou sa dôkazného bremena v azylovom konaní, keď je v prvom rade povinnosťou žiadateľa o azyl uviesť všetky relevantné skutočnosti, pričom nie je úlohou správneho orgánu vyhľadávať za žiadateľa o azyl
skutočnosti odôvodňujúce jeho žiadosť (viď judikatórne závery vyššie, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. januára 2007, sp. zn. 1SžoKS 124/2005, rozsudok z 01. júla 2009, sp.zn. 8Sža/34/2009, prípadne rozsudok z 31. mája 2017, sp. zn. 10Sžak/5/2017, ktorý si uvedené závery rovnako osvojil). 45. Na základe uvedených skutočností, žalovaný v napadnutom rozhodnutí podľa názoru správneho súdu správne skonštatoval, že vyhrážky spomenuté žalobcom nepovažoval vo vzťahu k preukázaniu zákonného dôvodu pre udelenie azylu za relevantné, nakoľko ich primárny adresát zomrel, nik z iných členov rodiny žalobcu nie je v Nigérii, ide o viac než 10 rokov staré vyhrážky a nie je jasné, prečo by mali byť naďalej reálne, čo by nimi autori mohli docieliť, keďže sám žalobca nepôsobí v bezpečnostných službách, ani ako by mali neznámi autori menovaného vôbec identifikovať. Z rovnakých dôvodov sa správny súd stotožnil aj s konštatovaním žalovaného, že vo vzťahu k preukázaniu zákonného dôvodu pre udelenie azylu nie je relevantná ani skutočnosť, že otec žalobcu už bol pri útoku C. F. zranený, ani že prichádzalo k únosom členov rodín iných zamestnancov bezpečnostných služieb v štáte Borno. Žalovaný napokon správne vyhodnotil za irelevantnú aj časť azylového príbehu žalobcu spojenú s údajnou politickou príslušnosťou jeho otca, viď argumentáciu vyššie. 46. Za účelom objektívneho posúdenia výpovede žalobcu v súvislosti so situáciou v Nigérii si žalovaný preukázateľne podľa administratívneho spisu, ako aj obsahu napadnutého rozhodnutia do konania zaistil aj relevantné informácie o krajine pôvodu so zameraním na pôsobenie, kapacity, taktiku a ciele C. F.. Z uvedených informácií je zrejmé, že frakcie Boko Haram, JAS aj ISWAP, zameriavajú svoje útoky jednak voči kresťanom, ako aj voči bezpečnostným zložkám Nigérie a osobám, ktoré sú podozrivé zo spolupráce a podpory oficiálnej vlády. Operačné kapacity týchto skupín majú pokrývať 4 štáty Nigérie: primárne Borno (z ktorého pochádza aj žalobca) a Yobe, ale do istej miery aj Adamawa a Kaduna. 47. Na základe uvedených informácií žalovaný správne skonštatoval, že v prípade návratu žalobcu, ako kresťana katolíka pochádzajúceho z katolíckej rodiny, do štátu Borno, nie je možné vylúčiť, že by čelil prenasledovaniu zo strany neštátneho aktéra, jednej z frakcií C. F., ktoré v tomto štáte intenzívne pôsobia, a to vo forme fyzického násilia, či únosu. Žalovaný však z informácií o krajine pôvodu správne ustálil, že operačné kapacity týchto skupín sú limitované na 4 štáty v severnej časti Nigérie, a preto pristúpil k analýze možnosti žalobcu využiť alternatívnu vnútroštátnu ochranu vo forme presídlenia do inej časti krajiny pôvodu. Vychádzal tak z ustanovenia § 13 ods. 4 písm. d) zákona o azyle, podľa ktorého sa azyl neudelí žiadateľovi, pokiaľ nemá opodstatnenú obavu z prenasledovania v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej prístup k ochrane pred prenasledovaním, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť. Žalovaný správne aplikoval uvedené ustanovenie zákona, keď si ako kritérium pre určenie možného miesta presídlenia určil, že má ísť o také miesto s prístupom k ochrane, kam môže osoba vycestovať a vstúpiť bezpečne a legálne a je tiež primerané od nej očakávať, že v oblasti môže aj zotrvať a žiť. Odkázal pritom na praktickú príručku EASO k aplikácii alternatívnej vnútornej ochrany z mája 2021, podľa ktorej má takéto miesto spĺňať základné predpoklady pre život, akými sú dostupnosť potravín, hygieny, nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti, prístrešia a možnosti živobytia. 48. Migračný úrad vo vzťahu k alternatívnej vnútroštátnej ochrane podľa napadnutého rozhodnutia posudzoval nigérijské mesto Lagos v štáte Lagos. Pri svojom vyhodnocovaní prihliadal ako na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu, tak na osobné pomery žalobcu, pričom vychádzal z dokumentu „Nigéria (z COI-CMS) - verzia č. 13“, Rakúskeho Spolkového úradu pre prisťahovalectvo a azyl z augusta 2025, správy „Informácie o krajine a politike - Nigéria: Vnútorná relokácia“ Ministerstva vnútra Spojeného kráľovstva a správy EUAA z 03.11.2025, „Nigéria: Zameranie na krajinu/Bezpečnostná situácia“. 49. Na základe uvedených správ žalovaný podľa názoru správneho súdu dostatočne transparentným a vyčerpávajúcim spôsobom ustálil situáciu v krajine pôvodu žalobcu tak, že ústava zaručuje slobodu pohybu po celej krajine a občania sa môžu usadiť v akejkoľvek časti krajiny. Vo väčšine prípadov je možné vyhnúť sa prenasledovaniu zo strany štátu, represiám zo strany tretích strán a prípadom masívnej regionálnej nestability presťahovaním sa do inej časti krajiny. Vnútorná migrácia síce môže byť spojená so závažnými ekonomickými a sociálnymi problémami, ale Lagos má dlhú históriu prijímania prisťahovalcov, najmä Igbo, ktorí v tejto oblasti žijú od začiatku 20. storočia. Lagos je pritom najväčšie mesto krajiny s odhadovanými viac ako 14 miliónmi obyvateľov a medzinárodným letiskom, čo umožňuje
priamy príchod do miesta alternatívnej vnútroštátnej ochrany, bez potreby ďalšieho cestovania v rámci krajiny. Nakoľko ide o veľkomesto, poskytuje dostatočnú mieru vybudovanej infraštruktúry, pracovných príležitostí a štátnych služieb, vrátane nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. Lagos zároveň predstavuje ekonomické centrum Nigérie s rôznorodou populáciou z celej krajiny, čo umožňuje aj ľahšie získanie podporných kontaktov a integráciu. V súvislosti s bezpečnostnou situáciou, zo správ o krajine pôvodu vyplýva, že v meste Lagos v štáte Lagos priamo neoperuje žiadna z frakcií C. F., ani iné džihádistické ozbrojené skupiny, ktoré by v lokalite pôsobili a cielili na miestnych kresťanov, napríklad vo forme fyzického násilia, či únosov, ako je tomu v štáte Borno. Naopak, správa EUAA „Nigéria: Zameranie na krajinu“ informuje, že 43,4 % obyvateľov Nigérie sa hlási ku kresťanstvu a tí sa vo všeobecnosti sústreďujú predovšetkým v južných regiónoch krajiny. Kresťanstvo dominuje v južnej, juhozápadnej (vrátane Lagosu) a juhovýchodnej časti krajiny, kde väčšinu tvoria katolíci, anglikáni a metodisti. 50. Žalovaný teda na základe uvedeného dospel k logickému záveru, že potenciálne ťažkosti, ktorým by žalobca čelil v prípade využitia uvedenej možnosti alternatívy vnútroštátnej ochrany, by nepresiahli problémy, ktorým v krajine pôvodu bežne čelia iní obyvatelia, a ktoré by boli neprekonateľné. Žalobca pritom v konaní nepoukázal na žiaden dôvod, pre ktorý by mal mať opodstatnenú obavu z prenasledovania v inej časti Nigérie a žalovaný zároveň na základe správ o krajine pôvodu transparentným a riadne odôvodneným spôsobom poukázal na mesto Lagos ako lokalitu, kde má žalobca prístup k ochrane, kam môže bezpečne a oprávnene vycestovať, vstúpiť a usadiť sa. 51. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel žalovaný preskúmateľným a zákonným spôsobom k záveru, že krajinu pôvodu síce žalobca opustil z dôvodu obáv z prenasledovania zo strany neštátnych aktérov, skupín JAS a ISWAP, spoločne označovaných ako C. F., ktoré pôsobia aj v štáte Borno, a to v súvislosti s pôsobením jeho otca v bezpečnostných službách, avšak tieto dôvody, ako ani jeho náboženská príslušnosť, by aktuálne neviedli k prenasledovaniu z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle v prípade jeho návratu do inej časti krajiny pôvodu, konkrétne do mesta Lagos. Na základe uvedeného teda žalovaný vyhodnotil žiadosť žalobcu o udelenie azylu správne, keď v jeho prípade k udeleniu azylu nepristúpil. 52. Na uvedenom závere podľa názoru správneho súdu nič nemení ani námietka žalobcu v podanej správnej žalobe, že žalovaný mal nesprávne právne posúdiť žalobcovu obavu, že po návrate do krajiny pôvodu bude zo strany C. F. identifikovaný a na základe práce jeho otca v bezpečnostných zložkách bude jeho život ohrozený. 53. Vo vzťahu k námietke, že žalovaný nemôže jednoznačne vylúčiť, že v prípade núteného návratu žalobcu do krajiny pôvodu by po identifikovaní žalobcu hnutím C. F. nebol ohrozený jeho život na základe práce jeho otca v bezpečnostných zložkách správny súd uvádza, že prípadnú identifikáciu žalobcu hnutím C. F. skutočne nemožno absolútne vylúčiť, ale tak ako to uvádza žalovaný v napadnutom rozhodnutí, prípadná identifikácia žalobcu týmto hnutím, po viac ako 10 rokoch po tom, ako opustil krajinu a jeho otec v roku 2020 zomrel, je vysoko nepravdepodobná. Tento záver paradoxne potvrdzuje aj výpoveď samotného žalobcu, keď uviedol, že: „otec nám hovoril, že pokiaľ dostanú jeho, pôjdu po mne.“ Z uvedeného vyplýva, že podmienkou pre ohrozenie žalobcu zo strany hnutia C. F., je zmocnenie sa jeho otca. Nakoľko otec žalobcu prestal vykonávať prácu v bezpečnostných službách a v roku 2020 zomrel, hnutie C. F. už nemá na koho útočiť, a preto je prípadné prenasledovanie žalobcu z dôvodu minulej práce zosnulého otca žalobcu prakticky vylúčené. 54. Žalobca tiež namietal, že žalobcov otec síce nepoznal ľudí, ktorí sa mu vyhrážali v súvislosti s členstvom v politickej strane NNPC, ale pokiaľ išlo o vyhrážky v súvislosti s jeho prácou v bezpečnostných službách, mal žalobcov otec jasnú vedomosť o tom, že autormi vyhrážok sú členovia hnutia C. F. a z výpovede žalobcu nevyplýva, že autor správ sa nepodpísal. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by žalovaný spochybňoval vierohodnosť výpovede žalobcu o existencii vyhrážok jeho otcovi, resp. ich autora, ktorým mali byť bližšie neurčení členovia hnutia C. F.. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uvedené vyhrážky zosnulému otcovi žalobcu spred 10 rokov nepredstavujú pre žalobcu aktuálne riziko prenasledovania z niektorého zo zákonných dôvodov pre udelenie azylu. Nevedomosť žalobcu o presnom obsahu týchto vyhrážok a presnej identifikácii ich autorov žalovaný použil iba na podporu jeho záveru o tom, že tieto vyhrážky
neboli smerované priamo voči žalobcovi, a preto už nie sú aktuálne. Žalovaný sa pritom riadne zaoberal aj žalobcovým tvrdením, že jeho otec mal byť členom politickej strany NNPC, ktoré by samo o sebe mohlo spôsobiť nedôveryhodnosť jeho výpovede, nakoľko žalobca nevedel uviesť ako sa táto strana volá celým názvom, aké hodnoty vyznáva, ani žiadne detaily v súvislosti s politickou príslušnosťou svojho otca, pričom zo zistení žalovaného vyplýva, takýto politický subjekt v Nigérii nepôsobí. Žalovaný teda pristúpil k výpovedi žalobcu zákonným spôsobom a preveril všetky skutočnosti na ktoré sa žalobca v súvislosti s jeho žiadosťou o udelenie azylu odvolával, pričom dospel k logickému a riadne odôvodnenému záveru, že vyhrážky adresované jeho otcovi nepredstavujú pre žalobcu aktuálne riziko prenasledovania z niektorého zo zákonných dôvodov pre udelenie azylu. 55. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že teroristická organizácia C. F. disponuje nielen jeho menom, ale aj ďalšími údajmi potrebnými na jeho identifikáciu, správny súd uvádza, že žalobca túto skutočnosť žiadnym spôsobom okrem jeho vlastného tvrdenia nepreukázal. Žalovaný sa naopak dostatočným spôsobom vysporiadal s týmto tvrdením, tak, že poukázal na časový odstup od vyhrážania sa organizáciou C. F. otcovi žalobcu, presídlenie celej rodiny, vzdanie sa práce v bezpečnostných zložkách otca žalobcu a napokon aj jeho smrť, na základe čoho uvedené tvrdenie žalobcu možno objektívne považovať za vysoko nepravdepodobné. Na tomto závere nič nemení ani poukaz žalobcu na to, že je kresťanom, pričom C. F. sú moslimskí teroristi, ktorí kresťanov považujú za svoje legitímne ciele. Žalovaný sa totiž v súvislosti s možným prenasledovaním žalobcu z náboženských dôvodov vysporiadal v časti týkajúcej sa jeho možného presídlenia do inej časti krajiny pôvodu, pričom pravdepodobnosť, že by teroristická organizácia C. F. disponovala identifikačnými údajmi žalobcu, z dôvodu, že je kresťanom, je rovnako nepravdepodobná. Ako to vyplýva zo správ o krajine pôvodu, ku kresťanstvu sa hlási 43,4 % obyvateľov Nigérie, a tí sa vo všeobecnosti sústreďujú predovšetkým v južných regiónoch krajiny. Teroristická organizácia C. F. by teda musela disponovať identifikačnými údajmi o takmer polovici obyvateľov krajiny, ktorí navyše žijú mimo oblastí, v ktorých táto organizácia pôsobí, pričom z uvedených správ nevyplýva, že by táto organizácia adresne útočila na kresťanov mimo oblastí svojho pôsobenia. 56. Správny súd nepovažoval za relevantnú ani námietku žalobcu, podľa ktorej žalovaný nesprávne právne posúdil vyjadrenia žalobcu pred políciou SR vo veci zaistenia žalobcu, podľa ktorých ani on sám nepovažoval hrozbu svojho prenasledovania zo strany neštátnych aktérov za dostatočne pravdepodobnú, reálnu, závažnú či aktuálnu z dôvodu, že žalobca uvádzal, že dôvodom odchodu z Nigérie na Cyprus v roku 2016 bolo pozvanie na futbalovú skúšku do klubu Yeni Bogazici, o azyl nežiada a v Nigérii mu nehrozí ani prenasledovanie, ani mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. Dôvodom pre neudelenie azylu žalobcovi bolo predovšetkým nepreukázanie niektorého zo zákonných dôvodov pre udelenie azylu, pričom uvedenú výpoveď žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza iba ako podporný argument pre celkové vyhodnotenie naliehavosti hrozby prenasledovania. Aj bez uvedenia tejto argumentácie však žalovaný podľa názoru správneho súdu v napadnutom rozhodnutí dostatočným spôsobom odôvodnil prečo nepovažoval žalobcom uvádzané dôvody za dostatočné pre udelenie azylu, a preto spochybnenie argumentácie žalovaného v tejto časti by nemalo vplyv na celkovú zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný navyše v konečnom dôsledku nespochybnil, že žalobca opustil krajinu pôvodu z dôvodu obavy pred prenasledovaním. Na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií o krajine pôvodu však žalovaný dospel k záveru, že krajinu pôvodu síce opustil z dôvodu obáv z prenasledovania zo strany neštátnych aktérov, skupín JAS a ISWAP, spoločne označovaných ako C. F., ktoré pôsobia aj v štáte Borno, a to v súvislosti s pôsobením jeho otca v bezpečnostných službách, avšak tieto dôvody, ako ani jeho náboženská príslušnosť, by v prípade jeho návratu do inej časti krajiny pôvodu, konkrétne do mesta Lagos, neviedli k prenasledovaniu z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. 57. Za nesprávne právne posúdenie veci je podľa žalobcu aj záver žalovaného o tom, že žalobca sa mohol vyhnúť prenasledovaniu zo strany C. F. využitím alternatívnej vnútroštátnej ochrany vo forme presídlenia do inej časti krajiny pôvodu, pričom žalovaný v tejto súvislosti posudzoval nigérijské mesto Lagos, v štáte Lagos, ako bezpečnú časť krajiny pôvodu pre žalovaného s prihliadnutím na všeobecné okolnosti prevládajúce v tejto časti krajiny pôvodu a na pomery žalobcu. Správny súd sa ani s touto námietkou žalobcu nestotožnil. Žalobca totiž pre odôvodnenie uvedenej námietky poukazuje na správy o krajine pôvodu, ktoré nesúvisia s osobnou situáciou žalobcu. Žalobca poukazuje predovšetkým na
hrozby náboru maloletých do kultových gangov, či na kultové násilnosti, pričom žalobca nie je takou osobou, u ktorej by boli tieto riziká prítomné a pre ktoré by mal byť terčom takýchto problémov, nakoľko nie je maloletý, a zároveň sa dlhšiu dobu v krajine nezdržiaval. Tak ako to uvádza žalovaný vo svojom vyjadrení, ani správy o uskutočnených bezpečnostných incidentoch v štáte Lagos, ktoré boli kvantifikované na 150 obetí za 1,5 roka, nevypovedajú o dôvodnosti medzinárodnej ochrany. Žalovaný správne poukázal na to, že tejto súvislosti v prípade rizika prenasledovania absentuje individuálny prvok a dôvod prenasledovania. Správny súd sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného v tejto veci aj v tom rozsahu, že odkazy žalobcu na správy o tom, ako polícia zatkla lúpežný syndikát, ako aj 68 osôb podozrivých zo zločinov naopak svedčia o tom, že štátna moc v krajine pôvodu proti zločineckým skupinám bojuje, a teda nie je nefunkčnou. Tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (viď argumentáciu vyššie), žalovaný sa v rámci svojej správnej úvahy zaoberal otázkou možného vnútorného presídlenia do štátu Lagos, a to s ohľadom na niektoré iné regióny jeho krajiny pôvodu, ktoré môžu byť pre neho z bezpečnostného hľadiska neisté a nestále. V závere týchto hodnotení dospel k názoru, že štát Lagos na juhu krajiny je regiónom s možnosťou vnútorného presídlenia. Žalovaný pritom správne poukázal na skutočnosť, že žalobca v tejto časti krajiny pôvodu už býval a informácie o krajine pôvodu nasvedčujú, že Lagos prijíma dlhodobo prisťahovalcov najmä z kmeňa Igbo, ku ktorému patrí aj žalobca, a migrácia do Lagosu a väčších miest je bežným a často vyskytujúcim sa spoločenským javom v Nigérii. 58. Z napadnutého rozhodnutia tiež vyplýva, že žalovaný zisťoval aj ekonomické faktory, ktoré môžu ovplyvniť presídlenie žalobcu a zistil, že od roku 2023 prebiehajú reformy na obnovenie ekonomických podmienok a sú zamerané pre stabilitu a rast krajiny. Informácie hovoria aj o podpore pre najchudobnejších a ekonomicky najzraniteľnejších domácností. Z makroekonomického hľadiska sa medzinárodná konkurencieschopnosť krajiny posilňuje. Je pravdou, že existujú správy aj o potravinovej neistote, ktoré sa však týkajú najmä žien a detí. Žalovaný zisťoval aj ďalšie podstatné okolnosti týkajúce sa možného presídlenia žalobcu do Lagosu a to, v oblasti bývania, zdravotnej starostlivosti, prístupu k pitnej vode či sociálnej podpore. Transparentným a riadne odôvodneným spôsobom ich vyhodnotil ako také, že s ohľadom na osobnú situáciu žalobcu (ide o mladého a sebestačného muža, ktorý sa dlhodobo zdržuje mimo svojej krajiny pôvodu, ovláda anglický jazyk a už sa viackrát presídlil v rámci Nigérie a neskôr Európy) je možné sa usadiť v tejto časti Nigérie, i keď v porovnaní so životom v Európe je samozrejme potrebné počítať s nízkym ekonomickým štandardom. Žalovaný však aj v tejto súvislosti správne poukázal na skutočnosť, že vnútroštátne presídlenie je samozrejme nevyhnutne spojené s určitými ťažkosťami a ľudia môžu mať problémy napríklad s hľadaním vhodnej práce a bývania, ako to konštatoval vo svojom rozsudku z 03.04.2014 Európsky súd pre ľudské práva v prípade A.A.M. v. Švédsko. Avšak ako pripomína aj stále platné usmernenie UNHCR o medzinárodnej ochrane (https://www.unhcr.org/media/guidelines-international-protection-no-4-internalflight-or-relocation-alternative-within): „Alternatíva vnútorného presunu alebo relokácie“ z roku 2003, nižšia životná úroveň alebo zníženie ekonomického postavenia v dôsledku presídlenia, nie je vo všeobecnosti dostatočným dôvodom na vylúčenie navrhovanej oblasti ako neprimeranej. 59. Žalobca v súvislosti s uvedenou žalobnou námietkou považoval za veľmi významný, pokiaľ ide o posúdenie osobných pomerov a profilu žalobcu v súvislosti s možnosťou alternatívnej vnútroštátnej ochrany, fakt, že žalobca v krajine pôvodu už nemá žiadnu blízku rodinu, známych či kamarátov, ktorí by mu so spätnou integráciou pomohli, poskytli mu aspoň na začiatok akékoľvek zázemie, finančnú, materiálnu pomoc, či duševnú oporu, alebo aspoň ubytovanie, kým by sa „postavil na vlastné nohy“, pričom absencia podpornej siete môže byť pre neho likvidačná. Žalobca tiež zapochyboval o jeho reálnej možnosti usadenia sa. V tejto súvislosti vzniká podľa žalobcu v súvislosti s presídlením reálne riziko problému s dostupnosťou a celkovými pomermi bývania s prihliadnutím aj na informácie zabezpečené žalovaným o dennom prírastku do mesta Lagos, čo predstavuje približne 3000 osôb, čo malo významný vplyv na infraštruktúru, bývanie a verejné služby, a taktiež na rozsiahly problém s bezdomovectvom a vznikom nelegálnych slumov na okraji mesta, v ktorých sú aspekty slušného bývania len veľmi ťažko priblížiteľné bežným normám určeným, či očakávaným na bývanie. Žalobca tiež poukázal na bezpečnostnú situáciu v Lagose, na základe ktorej nie je možné túto časť krajiny pôvodu a presídlenie sa do nej považovať za bezpečnú formu alternatívnej vnútroštátnej ochrany. Vzhľadom na profil žalobcu je podľa neho vysoká pravdepodobnosť, že skončí v extrémnej chudobe, alebo opätovne v utečeneckom tábore ako v minulosti. Informácie o krajine pôvodu majú opisovať štát Lagos ako „horúce miesto“ kultov a kriminality vrátane ozbrojených lúpeží, drogovej kriminality, krádeží áut a únosov. Zároveň z informácií o dodržiavaní ľudských práv v Lagose má vyplývať, že samotné štátne zložky základné ľudské
práva porušujú a taktiež sa podieľajú na zneužívaní moci, ktorá im bola zverená. S prihliadnutím na riziko ohrozenia života, bezpečnosti, či zdravia žalobcu ako osamelej osoby bez akejkoľvek pomoci zo strany rodiny či komunity, z dôvodu extrémnej kriminality, nepovažuje možnosť jeho presídlenia do Lagosu ako bezpečnú formu vnútroštátnej ochrany. Nemenej významná je podľa neho aj psychická trauma, ktorú žalobca má po dlhoročnom prenasledovaní jeho rodiny, zranení jeho otca organizáciou C. F. a následnom nútenom úteku do utečeneckého tábora. Žalobca v dôsledku rodinných konfliktov, ale predovšetkým kvôli bezpečnostnej situácii v Nigérii nemal vytvorený trvalý domov, a preto nemá v krajine ani žiadne zázemie, kam by sa mohol vrátiť. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že bol ženatý so Slovenkou, vytvoril si už na Slovensku zázemie, je integrovaný, a pred azylovým konaním mal stálu prácu. Taktiež má vytvorenú komunitu priateľov a Slovenskú republiku už považuje za svoj domov. Nútený návrat žalobcu do krajiny pôvodu by pre žalobcu znamenal neprimerané ťažkosti, kedy by bola ohrozená šanca na jeho dôstojný život. Žalobca tiež poukázal na závery rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 16 SaZ/4/2025 zo dňa 16. októbra 2025. 60. K vyššie uvedenej argumentácii žalobcu správny súd poukazuje na skutočnosti uvedené žalovaným v napadnutom rozhodnutí, ktoré dostatočným spôsobom odôvodňujú možnosti vnútorného presídlenia žalobcu. K osobe žalobcu je možné konštatovať, že ide o dospelého, mladého, zdravého, ovdoveného, bezdetného muža, schopného ďalšieho vzdelávania, ktorý ovláda anglický jazyk používaný v tejto lokalite. Je príslušníkom hlavného náboženského smeru v tejto oblasti, kresťanstva, a pochádza z jednej z troch dominantných etnických skupín krajiny, Igbo. Je tiež držiteľom stále platného cestovného pasu Nigérie, pričom krajinu opustil legálne. Na základe toho nebol identifikovaný žiaden indikátor znevýhodnenia osoby žalobcu, ktorý by sám o sebe predstavoval prekážku alternatívnej vnútroštátnej ochrany, resp. by mu bránil v prístupe k pozemkom, zdrojom alebo jeho ochrane. Na základe uvedeného sa teda správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že by vzhľadom na jeho profil existovala vysoká pravdepodobnosť, že skončí v extrémnej chudobe, alebo opätovne v utečeneckom tábore ako v minulosti. Tak ako to skonštatoval aj žalovaný, žalobca už v minulosti žil s rodičmi v štáte Anambra, Borno, ako aj v samotnom Lagose, ktoré sú od seba vzdialené stovky kilometrov, takže v prípade presídlenia sa nejedná o žalobcovi neznáme prostredie. Ďalším relevantným faktorom svedčiacim v prospech žalobcovej schopnosti adaptácie je tiež jeho predchádzajúci pobyt na Cypre počas niekoľkých rokov, teda v krajine s odlišným jazykom, písmom, kultúrou, či dominantným náboženstvom. Zo zistení žalovaného tiež nie je zrejmý žiaden indikátor, ktorý by naznačoval prípadné odopretie štátom poskytovaných služieb alebo možnosti obrátiť sa v prípade potreby na štátne zložky presadzovania práva. Žalobca v minulosti nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi a aj po odchode z krajiny prichádzal do kontaktu s ambasádou Nigérie. Dokonca ani sám žalobca na priamu otázku prípadných prekážok, ktoré by mu bránili v trvalom presťahovaní sa do Lagosu, žiadnu konkrétnu neuviedol. Tak ako to uvádza žalovaný v napadnutom rozhodnutí, Lagos je pritom najväčšie mesto krajiny s odhadovanými viac ako 14 miliónmi obyvateľov a medzinárodným letiskom, čo umožňuje priamy príchod do miesta alternatívnej vnútroštátnej ochrany, bez potreby ďalšieho cestovania v rámci krajiny. Nakoľko ide o veľkomesto, poskytuje aj podľa názoru správneho súdu dostatočnú mieru vybudovanej infraštruktúry, pracovných príležitostí a štátnych služieb vrátane nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. Lagos zároveň predstavuje ekonomické centrum Nigérie s rôznorodou populáciou z celej krajiny, čo umožňuje aj ľahšie získanie podporných kontaktov a integráciu. 61. Na základe vyššie uvedenej argumentácie žalovaný podľa názoru správneho súdu splnil kritériá pre vnútorné presídlenie v zmysle ods. 27 recitálu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/ EÚ z 13. decembra 2011o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstvamať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnenýchna doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (ďalej ako „Kvalifikačná smernica“), na ktorú odkazuje vo svojom rozsudku sp. zn. 16 SaZ/4/2025 zo dňa 16. októbra 2025 aj Správny súd v Bratislave, podľa ktorého vnútorná ochrana proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu by mala byť efektívne dostupná žiadateľovi v časti krajiny pôvodu, kam môže bezpečne a legálne odcestovať, získať možnosť prijatia a možno reálne očakávať, že sa tu usadí, resp. v čl. 8 Kvalifikačnej smernice, podľa ktorej môžu členské štáty určiť, že žiadateľ nepotrebuje medzinárodnú ochranu, ak v niektorej časti krajiny pôvodu nie je reálne ohrozený vážnym bezprávím, alebo ak má prístup k ochrane proti vážnemu bezpráviu alebo môže bezpečne a legálne odcestovať a získať možnosť prijatia do tejto časti krajiny a je možné reálne očakávať, že sa tam usadí.
62. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že v Nigérii nemal vytvorený trvalý domov, a preto nemá v krajine ani žiadne zázemie, kam by sa mohol vrátiť, pričom na Slovensku si už vytvoril zázemie, je integrovaný, a pred azylovým konaním mal stálu prácu, má vytvorenú komunitu priateľov a Slovenskú republiku už považuje za svoj domov, na základe čoho nútený návrat žalobcu do krajiny pôvodu by pre žalobcu znamenal neprimerané ťažkosti, kedy by bola ohrozená šanca na jeho dôstojný život, správny súd poukazuje, tak ako žalovaný v napadnutom rozhodnutí, na Usmernenie UNHCR, podľa ktorého v prípade vnútorného presídlenia možno rešpektovať určité zhoršenie životného štandardu alebo ekonomického postavenia. Podmienky v konkrétnej časti krajiny pôvodu musia spĺňať štandardy na relatívne normálny život, ktorý sa posudzuje v kontexte krajiny pôvodu ako celku. Nemožno však akceptovať, pokiaľ by bol žiadateľovi o medzinárodnú ochranu v danej časti krajiny odmietnutý prístup k pozemkom, zdrojom a ochrane, pretože nepatrí k určitej skupine alebo by sa osoba presídlila do slumov alebo oblastí s ťažkými životnými podmienkami. Na základe správ o krajine pôvodu pritom žalobcovi nehrozí, že by mu bol odmietnutý prístup k pozemkom, zdrojom a ochrane, alebo by bol vzhľadom na jeho doteraz preukázané adaptačné schopnosti presídlený do slumov, pričom mesto Lagos nie je možné podľa názoru správneho súdu považovať vo všeobecnosti za oblasť s ťažkými životnými podmienkami. Zhoršenie životného štandardu alebo ekonomického postavenia žalobcu v rámci presídlenia pritom podľa názoru správneho súdu, vzhľadom na vyššie uvedené informácie o meste Lagos, nedosahuje mieru ktorú by nebolo možné akceptovať. 63. K námietke žalobcu, že nesprávnym právnym posúdením má byť aj záver žalovaného, že v prípade žalobcu nie je relevantné ustanovenie § 19a ods. 2 zákona o azyle správny súd uvádza, že podstatou pre aplikáciu uvedeného ustanovenia je skutočnosť, že žiadateľ o azyl bol už v minulosti prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia. Zo skutočností uvedených žalobcom, vyplývajúcich z administratívneho spisu a zhrnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že žalobca nikdy nebol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia. Vyhrážky, ktorými žalobca odôvodňuje hrozbu prenasledovania, boli podľa jeho vlastných vyjadrení vždy adresované jeho otcovi ako príslušníkovi ozbrojených služieb, pričom žalobca sa o týchto vyhrážkach dozvedel nepriamo od svojho otca. Na základe uvedenej skutočnosti teda správny súd uvádza, že na aplikáciu uvedeného ustanovenia zákona o azyle neboli v tomto prípade splnené podmienky. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí pritom pomerne vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, prečo vyhrážky adresované jeho otcovi nepredstavujú pre žalobcu aktuálne riziko prenasledovania z niektorého zo zákonných dôvodov pre udelenie azylu, viď argumentáciu vyššie. 64. Žalobca tiež v podanej žalobe poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/5/2020, z 30. júna 2020, kde sa súd zaoberá špecifickým štandardom výpovednej hodnoty dôkazov v azylovom konaní, kde správny orgán musí zohľadniť dôkaznú núdzu žiadateľa, a na základe vykonaných dôkazov si nemusí byť „istý“, „presvedčený“, alebo dokonca „spokojný“ s pravdivosťou prípadu, ale stačí, že sa dá preukazovaný záver „akceptovať“, pričom pri splnení daných podmienok sa v azylovom konaní uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Žalobca však v žalobe nešpecifikoval, v čom konkrétne mal byť uvedený rozsudok v tomto konkrétnom prípade relevantný, resp. na aké nedostatky napadnutého rozhodnutia chcel žalobca týmto rozsudkom poukázať. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by žalovaný neprimeraným spôsobom prenášal dôkazné bremeno na žalobcu, resp. že by skutkový stav v tejto veci hodnotil príliš „prísne“ s ohľadom na uvedené zásady hodnotenia dôkazov v azylovom konaní vyplývajúce z predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Ako to už správny súd viackrát uviedol, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný nespochybnil, že otec žalobcu čelil vyhrážkam zo strany teroristickej organizácie C. F., svoje rozhodnutie však odôvodnil tým, že tieto vyhrážky po viac ako 10 rokoch a smrti žalobcovho otca nepredstavujú v aktuálnej situácii reálne riziko prenasledovania, ako zákonného dôvodu pre udelenie azylu. Takýto záver žalovaného považoval správny súd aj vzhľadom na uvedené zásady hodnotenia dôkazov a pravidla „v pochybnostiach v prospech žiadateľa“ za akceptovateľný, viď argumentáciu vyššie. 65. V tejto súvislosti správny súd považuje za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSža26/2014 zo dňa 23.09.2014, ktorý konštatuje, že „azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom
kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.“ 66. Na základe vyššie uvedených skutočností právny súd uvádza, že žalobcom uvádzané námietky voči zákonnosti napadnutého rozhodnutia neboli spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť, správny súd žiadne iné pochybenia napadnutého rozhodnutia nevzhliadol, a preto je napadnuté rozhodnutie potrebné považovať za zákonné. 67. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd podľa § 219 SSP správnu žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol. 68. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 168 SSP nepriznal, keďže nevzhliadol na strane žalovaného dôvodne vynaložené trovy konania, ktorých nahradenie by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Žalobcovi, vzhľadom na jeho neúspech vo veci, podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo na priznanie náhrady trov konania nevzniklo. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej ako „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môže v konaní o kasačnej sťažnosti zvoliť na zastupovanie advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 26 ods. 2 v spojení s § 449 SSP).