Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 3Sf/13/2023 0723100358 19. 08. 2026 JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:0723100358.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, A., B. a JUDr. Andrey Hríňovej, v právnej veci žalobcu: Bau beton spol. s r. o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 44 616 198, zastúpený: Advokátska kancelária DE IURE s. r. o., so sídlom Šamorínska 10, 821 06 Bratislava – mestská časť Podunajské Biskupice. IČO: 55 792 031, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100954289/2023 zo dňa 04.04.2023 a rozhodnutia žalovaného č. 100966922/2023 zo dňa 05.04.2023, takto rozhodol: I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a . II. Súd žalobu z a m i e t a . III. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania Stručné zhrnutie napadnutých rozhodnutí 1. Žalobca podal dňa 31.01.2018 daňové priznanie k dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roka 2017, v ktorom uviedol daňovú povinnosť vo výške 159,60 eur. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z motorových vozidiel“) bola daň splatná dňa 31.01.2018, avšak žalobca ju v ustanovenej lehote a výške neuhradil. 2. Žalobca ďalej dňa 26.06.2018, v zákonnej predĺženej lehote, podal daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017, v ktorom uviedol daňovú povinnosť – daňovú licenciu vo výške X.XXX,XX eur. Uvedená daň bola splatná dňa 02.07.2018, pričom žalobca ju v ustanovenej lehote a výške neuhradil. 3. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) použil na úhradu daňovej povinnosti žalobcu na dani z motorových vozidiel vo výške XXX,XX eur podľa § 79 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) časť nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2018, splatného dňa 25.04.2018. O jeho použití správca dane informoval žalobcu oznámením č. 100940158/2018 zo dňa 14.05.2018, ktoré mu bolo doručené dňa 01.06.2018.
4. Na úhradu daňovej povinnosti žalobcu na dani z príjmov právnickej osoby vo výške X.XXX,XX eur správca dane podľa § 79 ods. 1 a 7 daňového poriadku použil časť nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie október 2018, splatného dňa 25.12.2018, vo výške XXX,XX eur, nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie november 2018, splatný dňa 26.01.2019, vo výške XX,XX eur a časť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2018, splatného dňa 26.02.2019, vo výške XX,XX eur. O použití uvedených nadmerných odpočtov správca dane informoval žalobcu oznámením č. 100142834/2019 zo dňa 14.01.2019, doručeným dňa 08.02.2019, oznámením č. 100453834/2019 zo dňa 18.02.2019, doručeným dňa 25.02.2019, a oznámením č. 100647231/2019 zo dňa 18.03.2019, doručeným dňa 22.03.2019. 5. Rozhodnutím č. 102986257/2022 zo dňa 04.11.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie 1“) správca dane podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania vo výške XX,XX eur za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie roka 2017 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, na tom skutkovom základe, že žalobca daňovú povinnosť vo výške X.XXX,XX eur neuhradil do dňa jej splatnosti 02.07.2018. 6. Rozhodnutím č. 102986517/2022 zo dňa 04.11.2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie 2“) správca dane podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku vyrubil žalobcovi úrok z omeškania vo výške X,XX eur za nezaplatenie dane z motorových vozidiel vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie roka 2017 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške, na tom skutkovom základe, že žalobca daňovú povinnosť vo výške XXX,XX eur neuhradil do dňa jej splatnosti 31.01.2018. 7. Proti prvostupňovým rozhodnutiam 1 a 2 podal žalobca odvolania zo dňa 20.12.2022. Namietal najmä, že v čase splatnosti predmetných daňových povinností správca dane zadržiaval finančné prostriedky z nadmerných odpočtov žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014, ktoré mal použiť na úhradu jeho neskorších splatných daní; z opatrnosti namietal aj zánik práva vyrubiť úrok z omeškania podľa § 156 ods. 8 daňového poriadku a uplatnil si náhradu škody vo výške XXX,XX eur. 8. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu 1 rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100954289/2023 zo dňa 04.04.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie 1“), ktorým prvostupňové rozhodnutie 1 potvrdil. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením správcu dane a dospel k záveru, že žalobca daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017 vo výške X.XXX,XX eur v lehote splatnosti do 02.07.2018 neuhradil. 9. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 1 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím 1 vyplýva, že žalobca nepredložil dôkaz preukazujúci úhradu predmetnej daňovej povinnosti v lehote splatnosti; jej úhrada bola uskutočnená až použitím nadmerných odpočtov na DPH za zdaňovacie obdobia október až december 2018. Podľa právneho posúdenia daňových orgánov boli splnené podmienky podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku na vyrubenie úroku z omeškania za každý deň omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti dane do dňa použitia príslušného daňového preplatku. Keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 03.07.2018 predstavovala 0,00 % a jej štvornásobok nedosiahol 15 %, pri výpočte úroku z omeškania bola podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku použitá ročná úroková sadzba 15 %. 10. K odvolacej námietke, že správca dane mal na úhradu predmetnej daňovej povinnosti použiť nadmerné odpočty na DPH za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014 žalovaný uviedol, že tieto nadmerné odpočty nemohli byť použité ku dňu splatnosti dane z príjmov právnickej osoby, pretože daňové kontroly týkajúce sa ich oprávnenosti neboli dňa 02.07.2018 ukončené a žalobcovi v tom čase nevznikol splatný nárok na ich vrátenie. Žalovaný sa v tejto súvislosti zaoberal jednotlivými nadmernými odpočtami, dátumami ukončenia daňových kontrol, ich vrátením alebo použitím na úhradu iných daňových nedoplatkov, pričom konštatoval, že správca dane postupoval podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). V prípadoch, v ktorých boli splnené zákonné podmienky, bol žalobcovi priznaný aj úrok z nadmerného odpočtu. Požiadavku žalobcu na priznanie úroku v ročnej sadzbe 15 % žalovaný nepovažoval za dôvodnú, keďže pre priznanie úroku v takejto výške nezistil zákonný podklad. 11. Žalovaný nepovažoval za dôvodnú ani námietku nesprávneho doručovania oznámení o použití daňových preplatkov splnomocnenému zástupcovi žalobcu; plnomocenstvo spoločnosti ERS Office, s.
r. o. na doručovanie a prijímanie korešpondencie bolo udelené až dňa 11.11.2019 a správcovi dane doručené dňa 14.11.2019, teda po doručovaní predmetných oznámení. K námietke zániku práva vyrubiť úrok z omeškania žalovaný uviedol, že lehota podľa § 156 ods. 8 daňového poriadku bola počas obdobia pandémie podľa § 9 zákona č. 67/2020 Z. z. v znení neskorších predpisov prerušená od 12.03.2020 do 30.09.2020, teda o 203 dní, a uplynie dňa 21.07.2024. Nárok žalobcu na náhradu škody vo výške XXX,XX eur žalovaný neuznal, keďže postup správcu dane nepovažoval za nesprávny úradný postup ani za nezákonné rozhodovanie. 12. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu 2 rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100966922/2023 zo dňa 05.04.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie 2“), ktorým prvostupňové rozhodnutie 2 potvrdil. Žalovaný sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym posúdením správcu dane a z obdobných dôvodov ako pri napadnutom rozhodnutí 1 dospel k záveru, že žalobca daň z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roka 2017 vo výške XXX,XX eur v lehote splatnosti do 31.01.2018 neuhradil. 13. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 2 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím 2 vyplýva, že predmetná daňová povinnosť bola uhradená až použitím časti nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie február 2018, splatného dňa 25.04.2018. Žalovaný preto považoval podmienky podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku za splnené a keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.02.2018 predstavovala 0,00 % a jej štvornásobok nedosiahol 15 %, pri výpočte úroku z omeškania bola použitá ročná úroková sadzba 15 %. Vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa nadmerných odpočtov na DPH za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014, doručovania oznámenia o použití daňového preplatku, zániku práva vyrubiť úrok z omeškania a náhrady škody žalovaný zotrval na záveroch zhodných s napadnutým rozhodnutím 1, pričom len osobitne uviedol, že nadmerné odpočty nemohli byť použité ku dňu splatnosti dane z motorových vozidiel, pretože príslušné daňové kontroly neboli dňa 31.01.2018 ukončené. II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu 14. Žalobou zo dňa 27.06.2023 sa žalobca podľa § 177 ods. 1 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) domáha zrušenia napadnutého rozhodnutia 1, napadnutého rozhodnutia 2, ako aj prvostupňového rozhodnutia 1 a prvostupňového rozhodnutia 2 a vrátenia vecí na ďalšie konanie. Žalobca nezákonnosť napadnutých rozhodnutí vyvodzuje z nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu, rozporu skutkových záverov s obsahom administratívnych spisov, porušenia jeho procesných práv a nepreskúmateľnosti rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 15. Žalobca predovšetkým namieta, že sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017 vo výške X.XXX,XX eur ani dane z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roka 2017 vo výške XXX,XX eur. V čase splatnosti týchto daňových povinností mal totiž správca dane podľa žalobcu vo svojej dispozícii jeho finančné prostriedky z nadmerných odpočtov na DPH za zdaňovacie obdobia júl až december 2013 a január, február, apríl a jún 2014 v celkovej sume XXX.XXX,XX eur, ktoré prevyšovali obe neskoršie daňové povinnosti. Keďže správca dane tieto prostriedky žalobcovi nevrátil, mal ich podľa žalobcu použiť na úhradu jeho neskorších splatných daňových povinností, a tým zabrániť vzniku daňového nedoplatku a úroku z omeškania. 16. Podľa právneho názoru žalobcu boli nadmerné odpočty uplatnené v daňových priznaniach vyrubenou daňou v zmysle § 68 ods. 4 písm. b) daňového poriadku a až do ich prípadného určenia v inej výške správcom dane predstavovali daňové preplatky použiteľné podľa § 79 ods. 1 a 7 v spojení s § 55 ods. 2 písm. c), ods. 7 a ods. 12 písm. e) daňového poriadku. Správca dane mal pri ich použití zachovať časové poradie ich vzniku a najskôr použiť nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014. Vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu 1 preto žalobca namieta použitie až neskorších nadmerných odpočtov za zdaňovacie obdobia október až december 2018 a vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu 2 použitie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie február 2018. Takýto postup považuje za rozporný so zákonným poradím použitia daňových preplatkov, ako aj so zásadami proporcionality a efektivity.
17. Žalobca ďalej tvrdí, že správca dane zadržiaval nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014 v dôsledku daňových kontrol trvajúcich sedem až osem rokov, hoci podľa § 46 ods. 10 prvej vety daňového poriadku mala byť každá z nich vykonaná najviac do jedného roka od jej začatia. Mnohé z týchto kontrol boli podľa žalobcu ukončené až v rokoch 2021 a 2022 bez nálezu, zastavením daňového konania pre zánik práva vyrubiť rozdiel dane alebo priznaním nadmerného odpočtu v súlade s daňovým priznaním. Po márnom uplynutí jednoročnej lehoty mal správca dane podľa žalobcu daňové konania zastaviť a nadmerné odpočty vrátiť v lehote podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH. Protokoly doručené po uplynutí zákonnej lehoty považuje za nezákonne získané dôkazné prostriedky, pričom v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010. 18. Ak by správca dane postupoval v zákonných lehotách, žalobcovi by podľa jeho tvrdenia boli nadmerné odpočty vrátené už v rokoch 2014 a 2015 alebo by boli použité na úhradu neskorších daňových povinností. Prípadné omeškanie preto zapríčinil správca dane vlastnou nečinnosťou a nezákonným zadržiavaním finančných prostriedkov žalobcu; správca dane nemôže dôsledky vlastného protiprávneho postupu preniesť na žalobcu a následne ho sankcionovať úrokom podľa § 156 ods. 1 a 2 daňového poriadku. Zadržiavanie nadmerných odpočtov malo žalobcu hospodársky poškodiť, obmedziť jeho možnosť nakladať s vlastným majetkom a vyvolať jeho druhotnú platobnú neschopnosť, čím podľa žalobcu došlo aj k zásahu do práv chránených čl. 20, čl. 35, čl. 46 a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 19. Žalobca namieta aj porušenie zásad neutrality DPH, proporcionality, ekvivalencie, reciprocity a efektivity. Za neprípustné považuje, aby správca dane pri omeškaní daňového subjektu uplatnil podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku ročnú úrokovú sadzbu 15 %, zatiaľ čo za oneskorené vrátenie finančných prostriedkov daňovému subjektu priznáva podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku úrok v nižšej sadzbe, prípadne úrok podľa § 79a zákona o DPH. Takýto rozdielny režim podľa žalobcu nezabezpečuje primeranú kompenzáciu finančnej straty spôsobenej nemožnosťou disponovať s nadmernými odpočtami a jednostranne zvýhodňuje štát. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na čl. 183 smernice Rady 2006/112/ ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä rozhodnutia vo veciach C-120/15 Kovozber, C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 a C-254/16 Glencore Agriculture Hungary. Z uvedenej judikatúry podľa neho vyplýva, že pri vrátení nadmerného odpočtu po uplynutí primeranej lehoty musia byť finančné straty zdaniteľnej osoby kompenzované úrokom počítaným od okamihu, keď mal byť nadmerný odpočet obvykle vrátený. Pri nadmerných odpočtoch, na ktoré nebolo možné uplatniť § 79a zákona o DPH, mal správca dane podľa žalobcu postupovať analogicky podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. S poukazom na zásadu ekvivalencie zároveň požadoval, aby mu bol priznaný úrok v rovnakej 15 % sadzbe, akú správca dane uplatnil voči nemu. Žalobca sa odvoláva aj na zjednocujúce stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Snj 36/2019, publikované pod č. R 56/2019. 20. Žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, že nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014 nemohli byť v čase splatnosti predmetných daní použité, pretože príslušné daňové kontroly ešte neboli ukončené. Žalovaný podľa neho posudzoval iba dátumy ukončenia kontrol, ale opomenul dátumy ich začatia a skutočnosť, že už pred splatnosťou predmetných daňových povinností uplynula jednoročná zákonná lehota na ich vykonanie. Za nesprávny považuje aj záver, že okolnosti týkajúce sa týchto kontrol nemajú skutkový ani právny súvis s vyrubenými úrokmi z omeškania, pretože práve nezákonné zadržiavanie nadmerných odpočtov bolo podľa žalobcu rozhodujúce pre posúdenie, či sa do omeškania vôbec mohol dostať. 21. Žalobca ďalej namieta porušenie svojich procesných práv v konaní pred správcom dane. Tvrdí, že správca dane pred vydaním prvostupňových rozhodnutí 1 a 2 nekonal so žalobcom v úzkej súčinnosti, neumožnil mu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom ani navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku. Správca dane podľa žalobcu neviedol dokazovanie tak, aby boli skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní zistené čo najúplnejšie, a neprihliadol na všetko, čo pri správe daní žalobcu vyšlo najavo, čím postupoval v rozpore s § 3 ods. 1 až 3 a § 24 ods. 2 daňového poriadku, ako aj s právom žalobcu vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
22. Žalobca osobitne poukazuje na to, že proti oznámeniam správcu dane o použití nadmerných odpočtov na úhradu predmetných daňových povinností nemal k dispozícii riadny opravný prostriedok. Nemohol preto namietať, že správca dane na ich úhradu použil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2018 a nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia október až december 2018, hoci mal podľa žalobcu prednostne použiť skôr vzniknuté nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014. Uvedenou otázkou sa preto mali daňové orgány zaoberať najneskôr v konaniach o vyrubení úrokov z omeškania, v ktorých mohol žalobca účinne uplatniť svoje námietky. 23. Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu žalobca namieta, že žalovaný nepreskúmal prvostupňové rozhodnutia 1 a 2 v rozsahu požadovanom v odvolaní a neprihliadol na skutkové a právne okolnosti, ktoré mali podstatný vplyv na ich výroky, čím postupoval v rozpore s § 74 ods. 2 daňového poriadku. Žalovaný podľa žalobcu nevykonal ani nedoplnil dokazovanie napriek tomu, že žalobca túto možnosť nemal pred správcom dane, a nevyhodnotil ním označené listiny jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach. Za nedostatočné považuje žalobca konštatovanie žalovaného, podľa ktorého boli námietky týkajúce sa priebehu daňových kontrol a zadržiavania nadmerných odpočtov pre rozhodovanie o úrokoch z omeškania irelevantné a nemali s prejednávanými vecami skutkový ani právny súvis. 24. Žalobca zároveň namieta, že odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nezodpovedajú požiadavkám § 63 ods. 5 daňového poriadku. Žalovaný podľa neho neuviedol presvedčivé úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení predložených dôkazov a aplikácii právnych predpisov, ani sa riadne nevysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami týkajúcimi sa existencie daňových preplatkov, poradia ich použitia, zákonnosti a dĺžky daňových kontrol, príčin vzniku tvrdeného omeškania a nároku žalobcu na finančnú kompenzáciu za zadržiavanie nadmerných odpočtov. Napadnuté rozhodnutia preto žalobca považuje za arbitrárne, založené na svojvôli a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 25. Na podporu námietky neodôvodnene rozdielneho rozhodovania žalobca poukazuje na rozhodnutie žalovaného č. 103217496/2022 zo dňa 28.11.2022, ktorým žalovaný v skutkovo obdobnej veci iného daňového subjektu zrušil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 102560024/2022 zo dňa 16.09.2022 pre absenciu logickej úvahy a nedostatočné vysporiadanie otázky, či správca dane ku dňu splatnosti evidoval daňové preplatky alebo nedoplatky. Žalobca tvrdí, že žalovaný mal z rovnakých dôvodov zrušiť aj prvostupňové rozhodnutia 1 a 2, pričom vraj rozdielnym postupom porušil zásadu rovnosti daňových subjektov podľa § 3 ods. 7 daňového poriadku a povinnosť predchádzať neodôvodneným rozdielom pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch podľa § 3 ods. 9 daňového poriadku. 26. Žalobca napokon uvádza, že v odvolacom konaní navrhol prerušenie konaní o vyrubení úrokov z omeškania podľa § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku. Za predbežnú považoval otázku svojho nároku na úroky z nadmerných odpočtov, ktoré mu správca dane vrátil až po dlhodobom preverovaní a ktoré boli predmetom viacerých konaní pred správnym súdom. Výsledok týchto konaní mohol mať podľa žalobcu význam pre posúdenie existencie a výšky daňových preplatkov použiteľných na úhradu predmetných daňových povinností. Žalovaný sa však s návrhom na prerušenie konania v napadnutých rozhodnutiach riadne nevysporiadal. III. Vyjadrenie žalovaného Ďalšie podania účastníkov konania 27. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 19.02.2024 zotrval na skutkových a právnych záveroch uvedených v napadnutých rozhodnutiach. Žalobné námietky považuje za nedôvodné a opakujúce argumentáciu, s ktorou sa vysporiadal už v odvolacom konaní. Zdôrazňuje, že žalobca daň z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roka 2017 vo výške XXX,XX eur, splatnú dňa 31.01.2018 ani daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017 vo výške X.XXX,XX eur, splatnú dňa 02.07.2018, neuhradil v ustanovených lehotách a doposiaľ nepredložil dôkaz, najmä výpis z bankového účtu, ktorý by ich riadnu a včasnú úhradu preukazoval. 28. Žalovaný uvádza, že správca dane postupoval pri následnom vysporiadaní uvedených daňových povinností v súlade s § 79 ods. 1 a 7 v spojení s § 55 daňového poriadku. Na úhradu dane z motorových vozidiel použil časť splatného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018 vo výške XXX,XX eur a na úhradu dane z príjmov právnickej osoby použil nadmerné
odpočty za zdaňovacie obdobia október až december 2018 v celkovej výške X.XXX,XX eur. O použití nadmerných odpočtov bol žalobca upovedomený príslušnými oznámeniami správcu dane. Podľa žalovaného preto správca dane nepostupoval svojvoľne, ale použil tie daňové preplatky, ktoré boli v rozhodnom čase splatné a použiteľné na úhradu evidovaných daňových nedoplatkov. 29. K tvrdeniu žalobcu, že správca dane mal prednostne použiť nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014, žalovaný uvádza, že tieto nadmerné odpočty nebolo možné použiť ku dňu splatnosti predmetných daňových povinností, pretože daňové kontroly zamerané na overenie oprávnenosti nároku na ich vrátenie neboli dňa 31.01.2018 ani dňa 02.07.2018 ukončené. V tom čase preto podľa žalovaného nešlo o splatné daňové preplatky, s ktorými by mohol správca dane naložiť podľa § 79 daňového poriadku. Jednotlivé nadmerné odpočty boli žalobcovi vrátené alebo použité na úhradu iných daňových nedoplatkov až po ukončení príslušných daňových kontrol, prípadne po právoplatnom skončení nadväzujúcich vyrubovacích alebo odvolacích konaní. 30. Žalovaný vo vyjadrení podrobne opísal spôsob vysporiadania nadmerných odpočtov za jednotlivé zdaňovacie obdobia od júla 2013 do júna 2014. Tvrdí, že správca dane ich v prevažnej časti vrátil v lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly alebo od nadobudnutia právoplatnosti príslušného rozhodnutia v súlade s § 79 ods. 6 zákona o DPH, pričom zostávajúce časti použil na úhradu existujúcich daňových nedoplatkov žalobcu. V prípadoch, v ktorých zákonná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dodržaná nebola alebo boli splnené podmienky na kompenzáciu nemožnosti nakladať s finančnými prostriedkami, správca dane žalobcovi priznal príslušný úrok. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje najmä na rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2013 a na úrok vo výške XX,XX eur priznaný v súvislosti s nadmerným odpočtom za zdaňovacie obdobie jún 2014. Keďže správca dane ku dňom splatnosti predmetných daní neevidoval ich úhradu a nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia rokov 2013 a 2014 ešte neboli použiteľné, boli podľa žalovaného splnené zákonné podmienky na vyrubenie úrokov z omeškania podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku. Žalovaný považuje za správnu aj použitú ročnú úrokovú sadzbu 15 %, keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 01.02.2018 a ku dňu 03.07.2018 predstavovala 0,00 % a jej štvornásobok nedosiahol 15 %. Spôsob výpočtu a výšku úrokov z omeškania preto považuje za súladné s § 156 ods. 2 a § 161 daňového poriadku. 31. Žalovaný odmieta aj tvrdenia žalobcu o dlhodobom nezákonnom a účelovom postupe správcu dane. K e-mailovej komunikácii zo dňa 25.09.2013, podľa ktorej žiadna daňová kontrola nemala byť ukončená bez nálezu bez predchádzajúcej konzultácie, uvádza, že jej účelom bolo zabezpečiť jednotnosť rozhodovania pri veľkom množstve daňových kontrol vykonávaných vo vzájomne prepojených daňových subjektoch, a tým rešpektovať § 3 ods. 9 daňového poriadku. Poukazuje pritom na uznesenie Krajského riaditeľstva Policajného zboru č. ČVS-KRP-57/3-VYS-BA-2019 zo dňa 03.12.2019 a uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava č. 4 Kn 16/20/1100-2 zo dňa 25.02.2020, podľa ktorých z predmetnej komunikácie ani z postupu zamestnancov správcu dane nevyplynulo podozrenie zo spáchania trestného činu alebo z konania v rozpore so zákonom. 32. Žalovaný napokon odmieta námietky nesprávneho právneho posúdenia, nedostatočne zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí. Tvrdí, že prvostupňové aj napadnuté rozhodnutia vychádzajú zo skutkového stavu zisteného v daňových konaniach, spĺňajú náležitosti podľa § 63 ods. 2 a 5 daňového poriadku a žalovaný v odvolacom konaní preskúmal veci v rozsahu požadovanom žalobcom podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku. S odkazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/5/2021 zo dňa 29.03.2023 uvádza, že správny orgán nie je povinný reagovať na každý argument účastníka konania, ale iba na argumenty relevantné pre rozhodnutie vo veci. Žalovaný preto navrhol žaloby v celom rozsahu zamietnuť, žalobcovi nepriznať náhradu trov konania a súhlasil s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. 33. Žalovaný sa následne vyjadril replikou zo dňa 18.03.2024, pričom zotrval na svojej žalobnej argumentácii. 34. Zo strany účastníkov konania neboli doručené žiadne ďalšie písomné podania. IV. Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava
Právne posúdenie správnym súdom 35. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou napadnuté rozhodnutia, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby, ako aj z hľadísk uvedených v § 195 písm. a) až e) SSP, keďže žaloba je žalobou vo veciach správneho trestania a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a s odkazom na § 190 SSP žalobu zamietol. 36. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl. SSP na deň 19.08.2026, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP. 37. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 38. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 39. Podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, úrok z omeškania správca dane vyrubí podľa odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane daň alebo rozdiel dane. 40. Podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy podľa odseku 1. Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Pri vyrubení úroku z omeškania podľa odseku 9 sa použije základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná v deň doručenia úplnej žiadosti členského štátu o vymáhanie pohľadávky. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí úrok z omeškania za každý deň omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane alebo do dňa použitia daňového preplatku alebo vykonania kompenzácie podľa § 55; pri podaní dodatočného daňového priznania správca dane vyrubí úrok z omeškania z dlžnej sumy do dňa podania dodatočného daňového priznania. Ak nebol úrok z omeškania správcom dane vyrubený právoplatným rozhodnutím do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa, správca dane vypočíta úrok z omeškania za obdobie do vyhlásenia konkurzu, do začatia reštrukturalizačného konania alebo do rozhodujúceho dňa; takto vypočítaný úrok z omeškania sa považuje za vyrubený dňom predchádzajúcim vyhláseniu konkurzu, začatiu reštrukturalizačného konania alebo dňom predchádzajúcim rozhodujúcemu dňu. Úrok z omeškania z nezaplatenej dlžnej sumy môže správca dane vyrubiť aj priebežne. Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. 41. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí, ktorými bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania za (i) nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2017 a (ii) nezaplatenie dane z motorových vozidiel vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2017. Úlohou správneho súdu tak bolo, na podklade žalobných námietok vyhodnotiť, či orgány finančnej správy postupovali v súlade s daňovým poriadkom, a či prihliadli na všetky relevantné skutočnosti. 42. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že samotná žaloba žalobcu, resp. žalobné námietky žalobcu sa v majorite veci nezaoberali námietkami týkajúci sa napadnutých rozhodnutí, ale skutočností, ktoré správny súd, viazaný žalobným návrhom, nemôže preskúmavať – námietky žalobcu týkajúce sa odpočtov DPH, zadržania nadmerných odpočtov DPH, pasivity správcu dane pri uvoľnení zadržaných odpočtov DPH a pod. Správny súd uvádza, že tieto námietky mohol žalobca uplatniť v samostatných žalobách, ktoré by smerovali priamo buď proti nečinnosti správcu dane; voči úrokom zo zadržaných nadmerných odpočtov alebo vo vzťahu ku konaniam k jednotlivým daňovým kontrolám, pre ktoré boli
odpočty DPH zadržané. Správny súd sa preto v tomto súdnom konaní zameral najmä na meritum veci, a to na napadnuté rozhodnutia a tam uvedenú argumentáciu finančných orgánov. Všeobecne k úrokom z omeškania za nezaplatenie dane 43. Správny súd uvádza, že daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Daňový poriadok umožňuje správcovi dane vyrubiť úroky z omeškania i priebežne - rozhodnutie o vyrubení len autoritatívne deklaruje existenciu daňovej pohľadávky na úrokoch z omeškania a určuje jej splatnosť (rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/3/2020 zo dňa 27.01.2021). 44. S odkazom na judikatúru kasačného súdu je potrebné uviesť, že § 156 ods. 1 daňového poriadku (ktorý bol aplikovaný aj vo vzťahu k žalobcovi) z jazykového hľadiska obsahuje jednoznačné právne pojmy a správnym orgánom neumožňuje aplikáciu správnej úvahy (obsahuje pojem „vyrubí“). Zjednodušene povedané, uvedené ustanovenie jednoznačne a jasne stanovuje povinnosť správneho orgánu vyrubiť úrok z omeškania, ktorý je definovaný v § 156 ods. 2 daňového poriadku, ak daňový subjekt nezaplatil v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške daň (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sfk/45/2025 zo dňa 26.03.2026). K napadnutým rozhodnutiam 45. Ako vyplýva z napadnutých rozhodnutí, tak žalobcovi bol vyrubený úrok z omeškania (i) za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2017 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške v sume XX,XX eur a (ii) za nezaplatenie dane z motorových vozidiel vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2017 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške v sume X,XX eur. 46. Čo sa týka úroku z omeškania na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2017, orgány finančnej správy v napadnutých rozhodnutiach logicky a jasne uviedli, že žalobca si svoju daňovú povinnosť nesplnil – žalobca neuhradil daňovú povinnosť v zákonnej lehote do 02.07.2018, čo žalobca počas administratívneho konania a ani v žalobe nepoprel. Žalobca sa tak dostal do omeškania s úhradou dane, a preto správca dane postupoval správne, ak na úhradu predmetnej daňovej povinnosti použil časti splatného nadmerného odpočtu tak, ako to uviedol v napadnutých rozhodnutiach, o čom bol žalobca informovaný (jednalo sa o nadmerné odpočty na DPH za zdaňovacie obdobie 10/2018, 11/2018 a 12/2018). Ako to správny súd uviedol vyššie, v prípade, ak má daňový subjekt nedoplatok (čo žalobca mal), správca dane je povinný vyrubiť úrok z omeškania. Vo vzťahu k danému tak nemožno vzhliadnuť pochybenie v konaní orgánov finančnej správy. 47. Vo vzťahu k úroku z omeškania na dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie 2017 orgány finančnej správy v napadnutých rozhodnutiach logicky a jasne uviedli, že žalobca si svoju daňovú povinnosť nesplnil – žalobca neuhradil daňovú povinnosť v zákonnej lehote do 31.01.2018, čo žalobca počas administratívneho konania a ani v žalobe nepoprel. Žalobca sa tak dostal do omeškania s úhradou dane, a preto správca dane postupoval správne, ak na úhradu predmetnej daňovej povinnosti použil časti splatného nadmerného odpočtu tak, ako to uviedol v napadnutých rozhodnutiach, o čom bol žalobca informovaný (jednalo sa o nadmerné odpočty na DPH za zdaňovacie obdobie 02/2018). Ako to správny súd uviedol vyššie, v prípade, ak má daňový subjekt nedoplatok (čo žalobca mal), správca dane je povinný vyrubiť úrok z omeškania. Vo vzťahu k danému tak nemožno vzhliadnuť pochybenie v konaní orgánov finančnej správy. 48. Zároveň je potrebné uviesť, že žalovaný vo vzťahu k obom konaniam (teda aj vo vzťahu k úrokom z omeškania na dani z príjmov právnickej osoby a vo vzťahu k úrokom z omeškania na dani z motorových vozidiel) žalobcovi uviedol, prečo nebolo možné použiť nadmerné odpočty na DPH za zdaňovacie obdobia 07/2013, 08/2013, 09/2013, 10/2013, 11/2013, 12/2013, 01/2024, 02/2024, 04/2016 a 6/2016, a to vzhľadom na to, že kontroly nadmerných odpočtov DPH k predmetným zdaňovacím obdobiam
neboli v termíne splatnosti daňovej povinnosti (v prípade dane z príjmov k 02.07.2018 a v prípadne dane z motorových vozidiel k 31.01.2018) ukončené. Tieto závery sú logické a podporené relevantnými skutkovými okolnosťami. Na úhradu tak boli použité nadmerné odpočty, ktoré boli ku dňu splatnosti, teda k 02.07.2018 a k 31.01.2018, použiteľné na úhradu dlžnej sumy. 49. Správny súd tak konštatuje, že orgány finančnej správy tak v oboch prípadoch nepochybili – mali preukázané, že žalobca si daňovú povinnosť nesplnil (čo žalobca nepoprel), využili časti splatného nadmerného odpočtu na úhradu splatnej dane a zároveň vyrubili úrok z omeškania, pretože bolo nepochybné, že žalobca sa dostal do omeškania s úhradou dane. K námietke žalobcu ohľadom začatia deliktuálneho konania 50. Žalobca v žalobe (napr. na strane 21) o. i. namietol, že mu bolo odňaté jeho právo vyjadriť sa v prejednávanej veci – navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k začatiu deliktuálneho konania. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. 51. Po preskúmaní administratívneho spisu je potrebné uviesť, že žalobca mohol voči prvostupňovým rozhodnutiam podať odvolanie (čo aj vykonal), pričom sa mohol vyjadriť v prejednávanej veci a navrhovať dôkazy; jeho procesné práva neboli dotknuté. 52. Ak žalobca namietol, že sa nemohol vyjadriť k začatiu deliktuálneho konania, tak tu správny súd dáva do pozornosti, že jednou zo základných zásad trestného procesu je právo na obhajobu podľa § 2 ods. 9 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „trestný poriadok“). Obsahom tejto zásady je tiež požiadavka, aby bola osoba, ktorá je obvinená zo spáchania správneho deliktu, oboznámená s tým, čo je jej kladené za vinu a mohla voči takémuto obvineniu brojiť. V správnom trestaní sa účel tejto zásady dosahuje upovedomením o začatí konania o uložení sankcie (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžhk/2/2021 zo dňa 28.02.2023, body 34 až 36). Rozhodovacia činnosť kasačného súdu sa pritom ustálila na právnom názore, že „doručenie oznámenia o začatí správneho konania za správny delikt je podstatnou súčasťou náležitého zistenia skutočného stavu veci v správnom konaní, pričom ak nie je preukázané doručenie tohto oznámenia, trpí rozhodnutie o uložení sankcie takou vadou konania, ktorá sama osebe je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť“ (R 17/2013). Porušenie tohto postupu v zásade nemožno konvalidovať v odvolacom konaní. Správny súd len dopĺňa, že úrok z omeškania má v daňovom konaní povahu verejnoprávnej peňažnej sankcie (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/29/2021 zo dňa 24.11.2021 alebo sp. zn. 5Sžfk/35/2020 zo dňa 31.01.2022). 53. Správny súd si uvedomuje, že daňový poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie, ktoré by ukladalo správcovi dane povinnosť upovedomiť účastníka konania o začatí konania o uložení sankcie za správny delikt či umožniť mu vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia. Na druhej strane však § 195 písm. c) SSP v spojení s § 2 ods. 9 trestného poriadku a čl. 6 ods. 3 písm. a) až c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyžaduje, aby pred uložením sankcie/pokuty bola osoba, ktorá sa mala správneho deliktu dopustiť, oboznámená so skutkom, ktorý je jej kladený za vinu a bolo jej umožnené sa brániť. Pri riešení tohto zdanlivého konfliktu právnych úprav správny súd poukazuje na § 3 ods. 1 a 2 daňového poriadku, najmä však na zásadu úzkej súčinnosti. 54. Podľa názoru správneho súdu je potrebné zásadu úzkej súčinnosti podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku vo veciach správneho trestania v daňovej oblasti vykladať tak, že vyžaduje, aby správca dane či už písomným upovedomením o začatí sankčného konania alebo iným preukázateľným spôsobom oboznámil účastníka konania s povahou obvinenia, ktoré mu je v konaní o správnom delikte kladené za vinu a umožnil mu sa k nemu vyjadriť. Aj z uvedenej zásady však existujú výnimky. Požiadavku oboznámenia o obvinení v rámci správneho trestania a umožnenie vyjadrenia sa k obvineniu zo spáchania správneho deliktu podľa názoru správneho súdu nemožno vnímať samoúčelne. Svoj význam stráca najmä v situácii, ak v samotnom sankčnom konaní účastník konania nemôže ovplyvniť záver o spáchaní správneho deliktu alebo výšku uloženej sankcie. Z tohto dôvodu sa rozhodovacia činnosť kasačného súdu ustálila na právnom názore, že v prípadoch, ak je sankcia zákonom určená pevnou sumou alebo vzorcom výpočtu (ktorý daňové orgány nemôžu ovplyvniť), nie je neupovedomenie účastníka konania o začatí daňového sankčného konania takou vadou, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia o uložení pokuty (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Asan/5/2021 zo dňa 29.03.2023, sp. zn. 8Stk/9/2024 zo dňa 21.07.2025 či rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/30/2016 zo dňa 28.03.2018). Tento prístup kasačného súdu pritom aproboval aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý uviedol „ak bola daň určená právoplatným rozhodnutím a sťažovateľom aj zaplatená, následne daňové orgány pri rozhodovaní o uložení pokuty nemohli výšku pokuty nijako ovplyvniť. Preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 555/2018 zo dňa 08.11.2018, publikované v ZNaUÚS pod č. 91/2018). 55. Keďže sankcia podľa § 156 ods. 1 písm. a) daňového poriadku má technický a objektívny charakter (tento je uvedený v § 156 ods. 2 daňového poriadku), pričom vo vzťahu k žalobcovi boli relevantné dátumy vo vzťahu k určeniu výšky úroku z omeškania objektívne dané, upovedomenie žalobcu a umožnenie sa mu vyjadriť pred vydaním prvostupňového rozhodnutia by ani v potenciálnej rovine nemohlo viesť k inému výsledku daňového sankčného konania. Preto skutočnosť, že žalobca nebol o začatí konania upovedomený, nemá za následok porušenie jeho práva na spravodlivý proces, resp. nie je natoľko zásadná, že by mohla mať za následok vydanie nezákonného meritórneho rozhodnutia (argumentum a contrario § 191 ods. 1 písm. g) SSP). K námietke žalobcu ohľadom zadržiavania nadmerného odpočtu 56. Žalobca v žalobe opakovane namietol, že orgány finančnej správy mali využiť zadržiavané odpočty na DPH vo vzťahu k úhrade dane (dane z príjmov právnickej osoby a dane z motorových vozidiel), a preto sa nemohol dostať do omeškania. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú – okrem toho, že argumentácia žalobcu je vo vzťahu k prejednávanému meritu veci – vyrubenie úroku z omeškania za nezaplatenie dane - neaplikovateľná (viď skutočnosti, ktoré uviedol správny súd vyššie), tak orgány finančnej správy vo svojich rozhodnutiach logicky a jasne vysvetlili, prečo nemohli použiť žalobcom namietané nadmerné odpočty – z dôvodu neskončenia daňových kontrol vo vzťahu k daným odpočtom. 57. Správny súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že argumentácia žalobcu o všeobecnej subsidiarite § 79 ods. 3 daňového poriadku a jeho použiteľnosti na predmetnú vec nezohľadňuje právo štátu na vykonanie daňovej kontroly v primeranej lehote, navyše žalobca nesprávne stotožňuje inštitút nadmerný odpočet s inštitútom daňový preplatok (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/3/2019 zo dňa 18.06.2020) a tiež aj dobu zákonného preverovania údajov uvedených v daňovom priznaní s oneskoreným vrátením nadmerného odpočtu. Úrok z nadmerného odpočtu zadržaného počas daňovej kontroly nemožno stotožniť so žiadnym sankčným úrokom, pretože sa nejedná o žiadne porušenie povinnosti zo strany správcu dane, ale práve naopak, o plnenie si svojich zákonných povinností - kontrolovať správne vyberanie dane, vrátane kontroly výšky uplatneného nadmerného odpočtu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie oprávnené a legitímne, pretože slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci daňový orgán, pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane (bod 47 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/48/2019 zo dňa 28.05.2020). 58. K argumentácii orgánov finančnej správy o tom, že nebolo možné využiť nadmerné odpočty z dôvodu prebiehajúcich daňových kontrol správny súd uvádza, že táto je plne v súlade so zákonom o DPH. Správny súd poukazuje na § 79 ods. 6 zákona o DPH, ktorý uvádza: „ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku
5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.“ 59. Vo vzťahu k žalobcom namietaným odpočtom DPH (k zdaňovacím obdobiam 07/2013, 08/2013, 09/2013, 10/2013, 11/2013, 12/2013, 01/2014, 02/2014, 04/2014 a 06/2014) orgány finančnej správy v napadnutých rozhodnutiach jednoznačne uviedli, že vo vzťahu k týmto zdaňovacím obdobiam prebiehali daňové kontroly, ktoré neboli v termíne splatnosti daňových povinnosti (teda povinnosti žalobcu zaplatiť daň z príjmov právnickej osoby a daň z motorových vozidiel) ukončené. Uvedené je plne v súlade s § 79 ods. 6 zákona o DPH, ktorý uvádza, že správca dane počas daňovej kontroly „zadrží odpočet na DPH“ a tento sa vráti do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly. V čase termínu splatnosti daňových povinností tak bol tento odpočet DPH zadržaný, a preto s ním nebolo možné pracovať (ako to zároveň uviedol správny súd vyššie, námietky žalobcu ohľadom nečinnosti v týchto daňových kontrolách, resp. námietky týkajúce sa nevrátenia odpočtov DPH nie sú predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto súdnom konaní) a použiť ho na úhradu nesplatenej daňovej povinnosti. Prípadné nároky žalobcu ohľadom úrokov za oneskorené vrátenie odpočtu DPH taktiež nie sú predmetnom tohto súdneho konania. Námietky žalobcu tak neboli spôsobilé spochybniť závery orgánov finančnej správy. 60. Žalovaný zároveň žalobcovi aj uviedol, kedy a ako boli nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia 07/2013, 08/2013, 09/2013, 10/2013, 11/2013, 12/2013, 01/2014, 02/2014, 04/2014 a 06/2014 žalobcovi vyplatené, pričom tieto boli vyplatené po dni splatnosti dane z príjmov právnickej osoby a dane z motorových vozidiel. Len nad rámec uvedeného správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Enel Maritsa Iztok 3 AD C-107/10 zo dňa 12.05.2011, ktorý v bode 53 uzavrel, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súčasne dodal, že keďže zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, jej hospodárske znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Nemožno tak stotožňovať úroky zo zadržaného nadmerného odpočtu a úroky z omeškania z dôvodu neuhradenia dane riadne a včas. K návrhu žalobcu na prerušenie konania 61. Žalobca v žalobe poukázal na to, že na Krajskom súde Bratislave (teraz na Správnom súde v Bratislave) sú pod sp. zn 6S/164/2022, sp. zn 6S/95/2022, sp. zn. 5S/161/2022 a sp. zn. 6S/169/2022 vedené súdne konania, v rámci ktorých žalobca namietol rozhodnutia ohľadom priznaného / nepriznaného úroku zo zadržaných nadmerných odpočtov – 07/2013 (sp. zn. 6S/164/2022), 06/2014 (sp. zn. 6S/95/2022), 07 a 08/2014 (sp. zn. 5S/161/2022) a 09/2014, 10/2014, 11/2014, 04/2015, 12/2015 a 05/2016 (sp. zn. 6S/169/2022). Žalobca navrhol, aby správny súd prerušil toto konanie do právoplatného skončenia vyššie špecifikovaných konaní, a to z dôvodu, že podľa žalobcu sa z právoplatných rozhodnutí súdu preukáže, že správca dane nekonal v súlade so zákonom a aj úroky, ktoré mal správca dane priznať žalobcovi za uvedené obdobia by boli využiteľné v rámci zákonnej vzostupností použitia daňových preplatkov (teda aj z úrokov, ktoré mali byť zákonne priznané žalobcovi) a boli by použiteľné na neskoršie vlastné daňové povinností žalobcu, vrátene daňovej povinností žalobcu, za ktorú žalobcovi bol nezákonne vyrubený úrok z omeškania. Správny súd daný návrh vyhodnotil ako nedôvodný, a preto ho zamietol. 62. Ako to už správny súd viackrát uviedol, predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto súdnom konaní sú napadnuté rozhodnutia, ktorými bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania za nezaplatenú daň, a nie rozhodnutia, ktoré by sa v merite veci zaoberali nadmernými odpočtami na DPH alebo kompenzačným úrokom. Správny súd nepovažoval prerušenie konania za dôvodné, pretože právoplatné rozhodnutia vo vyššie špecifikovaných súdnych konaniach, ktoré sa zaoberali práve kompenzačným úrokom z nadmerného odpočtu na DPH, by podľa názoru tunajšieho súdu neprispeli k inému záveru, ako k tomu, ktorý správny súd vyjadril v tomto rozsudku.
63. S odkazom na vyššie uvedené správny súd uzatvára, že v postupe orgánov verejnej správy nevzhliadol také pochybenia, ktoré by zakladali dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí, a preto správny súd žalobu s odkazom na § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 64. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli. 65. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).