Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16Sas/29/2024 2022200100 26. 06. 2025 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200100.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: JUDr. Ing. A. B. LL.M., narodený X. XXXXXXX XXXX, bytom C. XX, D., zastúpený advokátskou kanceláriou JS Legal s.r.o., so sídlom Saratovská 3424/6E, Bratislava, IČO: 54 458 838, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 3810-3/2022-BA zo 4. apríla 2022, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím č. 700-0412512121-GC04/21 z 30. novembra 2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) pobočka žalovanej predpísala žalobcovi podľa § 178 ods. 1 písm. a), deviaty bod a § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) penále za obdobie mesiacov júl 2010, august 2010, september 2010, október 2010, november 2010 a december 2010 (ďalej len „sporné obdobie“) vo výške X.XXX,XX eur, vypočítané z dlžnej sumy poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistného na invalidné poistenie, poistného do rezervného fondu solidarity (ďalej len „poistné a príspevky“), vo výške 0,05 % dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov do dňa poukázania dlžnej sumy na účet žalovanej. 2. Na odvolanie žalobcu, ktorý okrem iného vzniesol námietku premlčania podľa ustanovenia § 147 ods. 1 v spojení s § 241 zákona č. 461/2003 Z. z., rozhodla žalovaná dňa 4. apríla 2022 rozhodnutím č. 3810-3/2022-BA (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že ho zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 3. Žalovaná konštatovala, že pobočka žalovanej vykonala na základe údajov uvedených v jej systéme porovnanie správnosti a včasnosti odvodu poistného, na čo zistila, že žalobca ako povinne nemocensky a dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná osoba poistné a príspevky za sporné obdobie zaplatil až po lehote splatnosti (presný rozpis bol uvedený v prílohe k prvostupňovému rozhodnutiu). Poistné za sporné obdobie pritom žalovaná predpísala žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe rozhodnutím č. 700-0411657018-GC04/18 z 12. októbra 2018 v sume X.XXX,XX eur, ktoré žalobca uhradil dňa 5. mája 2020. Keďže lehota splatnosti poistného je ustanovená zákonom č. 461/2003 Z. z., v prípade jej nedodržania je žalovaná povinná penále predpísať, pričom to je zákonným právnym následkom nesplnenia povinnosti odviesť poistné riadne a včas. Zákon č. 461/2003 Z. z. zároveň nedáva žalovanej žiadnu lehotu, dokedy môže penále predpísať. 4. V ďalšom žalovaná zhrnula, že dňa 17. apríla 2018 rozhodnutím č. 57226-26/2018-TT rozhodla o vzniku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia dňa 1. júla 2010. Samostatným rozhodnutím č. 57226-27/2018-TT datovaným toho istého dňa rozhodla o zániku povinného
nemocenského a dôchodkového poistenia dňa 31. decembra 2010. Voči obom rozhodnutiam podal žalobca odvolanie, o ktorom žalovaná rozhodla tak, že ho zamietla a obe rozhodnutia potvrdila. Následne žalobca inicioval voči obom druhostupňovým rozhodnutiam o podanom odvolaní súdne konanie, ktoré bolo na Krajskom súde v Trnave spoločne vedené pod sp. zn. 47Sa/21/2018. Krajský súd v Trnave žalobu zamietol rozsudkom č. k. 47Sa/21/2018- 102 z 30. januára 2020, ktorý prešiel aj testom zákonnosti na Najvyššom súde Slovenskej republiky (sp. zn. 7Sžsk/79/2020 z 30. júna 2021). Ústavná sťažnosť voči rozsudku kasačného súdu bola odmietnutá uznesením sp. zn. IV. Ú 43/2022 z 1. februára 2022 5. Vo vzťahu k námietke premlčania poukázala žalovaná na ustanovenia § 147 ods. 1 a ods. 2 a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení od 1. januára 2004 do 31. decembra 2010, v zmysle ktorého sa právo žalovanej predpísať penále nepremlčuje, pretože žalobca si nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 228 ods. 3 citovaného zákona. II. Správna žaloba 6. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30. júna 2023 (ďalej len „SSP“), navrhujúc ho spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. 7. Žalobca úvodom argumentoval vo vzťahu k jeho povinnosti uhrádzať poistné za obdobie od 1. júla 2010 do 31. decembra 2010, pretože sa nestotožnil so závermi, ktoré boli konštatované v konaní pred Krajským súdom v Trnave vedeným pod sp. zn. 47Sa/21/2018 a ani v nadväzujúcich rozhodnutiach kasačného či Ústavného súdu Slovenskej republiky. Obrátil sa preto na Európsky súdny dvor pre porušenie princípu právne istoty (keďže judikatúra týkajúca sa aj prejednávanej veci nie je jednotná), na rozhodnutie ktorého čaká. 8. Vo vzťahu k nezaplateniu poistného a príspevkov riadne a včas žalobca vyjadril nesúhlas so záverom žalovanej, že by sa v konkrétnostiach prejednávanej veci nemalo jej právo na predpísanie poistného premlčať. Žalobca je toho názoru, že žalovaná mala aplikoval aktuálne znenie § 147 ods. 1 a 2 v spojení s § 228 ods. 1 písm. a) a b) a § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. priaznivejšie pre žalobcu. V zmysle aktuálne právnej úpravy sa premlčanie „neprerušuje“. Zároveň bol žalobca toho názoru, že penále ako sankcia má kvázi trestný charakter a mali by sa primerane použiť aj zásady trestného práva. Z toho vychádzajúc bolo na mieste, aby žalovaný zohľadnil princíp retroaktivity in mitius a teda sa mala uplatniť priaznivejšia, aktuálna právna úprava, v zmysle ktorej je právo na predpísanie penále premlčané, nie tá z rokov 2004 až 2010, v zmysle ktorej ku premlčaniu práva nedošlo. III. Vyjadrenie žalovanej a replika žalobcu 9. Ku správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu vyjadrila žalovaná, ktorá úvodom vo všeobecnej rovine zhrnula povinnosti samostatne zárobkovo činnej osoby odvádzať poistné v lehote splatnosti, pričom pokiaľ túto svoju povinnosť v lehote nedodrží, žalovaná je oprávnená vyrubiť jej penále. 10. S konkretizáciou na prejednávanú vec konštatovala, že žalobca si svoje povinnosti v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 neplnil riadne (konkrétne oznamovaciu a odvodovú povinnosť), v dôsledku čoho žalovaná dňa 17. apríla 2018 vydala rozhodnutie o vzniku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia k 1. júlu 2010 a rozhodnutie o zániku tohto povinného poistenia k 31. decembru 2010 podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010. Obe rozhodnutia prešli testom zákonnosti. Žalovaná zároveň uviedla, že žalobcovi zaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie s ohľadom na skutočnosť, že od 1. januára 2011 sa na základe zákona č. 543/2010 Z.z., ktorým sa novelizoval zákon č. 461/2003 Z.z., zmenila právna definícia samostatne zárobkovo činnej osoby upravená v ustanovení § 5, dôsledkom čoho bolo, že žalobca stratil právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Status žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby bol teda ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia vyriešený a v konaní vedenom pod sp.zn. 16Sas/29/2024 je predmetom prieskumu iba predpísané penále za sporné obdobie. Záväzným podkladom na vydanie rozhodnutia vo veci predpísania penále boli pritom práve rozhodnutia vo veci vzniku a zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia. 11. Vo vzťahu k inštitútu premlčania uviedla, že v zmysle ustanovenia § 147 ods. 1 v spojení s § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. právo predpísať penále zaniká uplynutím 10 rokov od splatnosti poistného a príspevkov, z ktorých bolo penále vypočítané. V prípade porušenia ustanovenia § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 (porušenie povinnosti samostatne zárobkovo
činnej osoby prihlásiť sa na nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie najneskôr do 8 dní od vzniku tohto poistenia a rovnako tak sa z neho odhlásiť v prípade zániku) žalovaná na vznesenú námietku premlčania nemôže prihliadať. Žalobcom popísaný dôvod zohľadnenia námietky premlčania sa javí ako diskriminačný vo vzťahu k ostatným samostatne zárobkovo činným osobám, ktoré si svoje povinnosti plnia riadne a včas. V prípade žalobcu bolo nesporne zistené, že si svoju oznamovaciu povinnosť nesplnil ani dodatočne v dôsledku čoho nemožno prihliadnuť na 10 ročnú premlčaciu lehotu práva penále predpísať. Na podporenie svojich argumentov poukázala na rozhodovaciu prax kasačného súdu, napríklad, o. i., zbierkové rozhodnutie sp. zn. 7Sžso/16/2011 z 15. decembra 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod č. 6/2013. 12. Vo vzťahu k použiteľnosti zásad trestného práva žalovaná uviedla, že tieto sa nikdy nepoužívali, keďže ich aplikácia z ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva. Žalovaná mala za to, že aplikovanie Trestného zákona na penále v oblasti práva sociálneho zabezpečenia je neprípustné, keďže sa neukladá za spáchanie trestného činu, ale iba za porušenie oznamovacej alebo odvodovej povinnosti. Tu odkázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/53/2020 z 21. apríla 2021. 13. Žalovaná doplnila, že analógiu práva možno použiť len v prípade, ak určitá skupina prípadov nie je právnym predpisom upravená a nie je možné ku jej riešeniu dôjsť obvyklým právnym výkladom. Ku analógii práva sa pristupuje až vtedy, ak nemožno použiť analógiu zákona. Zákonodarca pritom v § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. upravil inštitút premlčania poistného, pričom toto ustanovenie podľa § 241 ods. 1 citovaného zákona ako celok platí aj na premlčanie penále. 14. Záverom uviedla, že právne a vzťahy a nároky z nich vyplývajúce sa musia spravovať normami, ktoré platili v čase ich vzniku, pretože v opačnom prípade, ak by sa aplikovala aktuálna právna úprava, by sa uplatnil princíp pravej retroaktivity, ktorý je v našom právnom poriadku (s výnimkou trestného práva) neprípustný. Akúkoľvek výnimku z princípu zákazu retroaktivity musí zákon výslovne stanoviť, inak by došlo k porušeniu zásady právnej istoty. Tu odkázala na rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M-Sždov 4/00 z 30. augusta 2001, ktorý podporuje uvedenú argumentáciu dodávajúc, že premlčanie je hmotnoprávnym inštitútom a preto je potrebné naň aplikovať právne predpisy platné počas trvania doby, v ktorej bol žalobca v omeškaní. 15. Ku vyjadreniu žalovanej zaslal žalobca správnemu súdu repliku, v ktorej nesúhlasil s jej tvrdením, že na premlčanie práva predpísať penále sa má aplikovať právna úprava účinná v čase vzniku právnych vzťahov. Naopak, žalobca zotrval na argumentácii, že žalovaná mala v zmysle základných princípov uplatniť znenie zákona priaznivejšie pre žalobcu a to pre kvázi trestný charakter vedúci k uloženiu penále ako sankcie. Na tomto mieste poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre Ľudské práva, napríklad prípad Scoppola, či Pramak a Bakir, v zmysle ktorej je potrebné uplatniť neskoršiu právnu úpravu, ak je pre pokutovaného priaznivejšia. Inými slovami, táto judikatúra prikazuje uplatniť retroaktivitu v prospech obvineného, pričom sa týka nielen výšky pokút, ale aj iných hmotnoprávnych ustanovení, napríklad premlčania. Ak je teda podľa neskoršej právnej úpravy sankcia (penále) premlčaná, žalovaná ju mala aplikovať. IV. Ďalší priebeh konania 16. Krajský súd v Trnave dňa 5. mája 2023 vydal rozsudok č. k. 20Sa/11/2022-46, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, keďže nezodpovedalo požiadavke podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z.. Krajský súd konštatoval, že žalovaná sa nedostatočne vysporiadala so zásadnou námietkou žalobcu o aplikácii relevantných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. v znení jemu priaznivejšom. 17. Voči uvedenému rozsudku Krajského súdu v Trnave podala žalovaná kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky dňa 26. júna 2024 rozsudkom sp. zn. 7Ssk/121/2023 tak, že ho zrušil a vec vrátil právnemu súdu s právnym názorom, v mysle ktorého sa nemožno stotožniť so záverom krajskému súdu, že by bolo napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a to z dôvodu, že žalovaná odkázala na príslušné ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. v znení do 31. decembra 2010, za súčasného poukázania na rozhodnutia o vzniku a zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, o predpísaní poistného ako aj na nadväzujúce súdne rozhodnutia, ktoré ich potvrdili. Úvahy, prečo právo predpísať penále nie je premlčané sú v napadnutom rozhodnutí zachytené. Záverom kasačný súd poukázal na rozhodnutia veľkého senátu sp. zn. 1 SVs 5/2022 z 27. septembra 2023 a sp. zn. 19 SVs 1/2023 z 13. novembra 2023, ktorých predmetom bola práve otázka, či sa má penále považovať za sankciu a za vec správneho trestania.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 18. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 19. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdu v Trnave pod pridelenou spisovou značkou 20Sa/11/2022. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave. Vec bola po vrátení veci z kasačného súdu náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej koná pod novou spisovou značkou 16Sas/29/2024. 20. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o správnej žalobe sociálnych veciach, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi [§ 134 ods. 2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP], po zrušení prvého rozsudku Krajského súdu v Trnave a viazaný právnym názorom kasačného súdu (§469 SSP) opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP) dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 21. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 26. júna 2025, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP a ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania nepožiadal. Správny súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 22. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovanej vo veci predpísania penále za obdobie mesiacov júl 2010 až december 2010 v sume X.XXX,XX eur, vypočítané z dlžnej sumy poistného a príspevkov. V odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu vzniesol žalobca námietku premlčania práva na jeho predpísanie v lehote 10 rokov odo dňa jeho splatnosti. 23. V dôvodoch napadnutého rozhodnutia žalovaná konštatovala, že žalobca poistné nezaplatil včas, resp. zaplatil ho až po lehote splatnosti. Hoci žalobca v odvolaní (a teda pred právoplatným predpísaním penále), vzniesol námietku premlčania práva na jeho predpísanie, žalovaná vychádzala z právnej úpravy premlčania upraveného v § 147 ods. 2 v spojení s § 228 ods. 3 a § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. účinnej v rokoch 2004 až 2010, kedy sa právo predpísať poistné nepremlčiavalo za predpokladu, že si samostatne zárobkovo činná osoba nesplnila povinnosť sa prihlásiť do 8 dní na platenie poistného. Uvedená právna úprava sa pritom primerane použila aj v prípade predpísania penále. 24. Žalobca bol naopak toho názoru, že na predpísanie penále sa má aplikovať právna úprava účinná v čase vydania rozhodnutia, t.j. v roku 2021, podľa ktorej sa právo na predpísanie penále premlčuje uplynutím 10 rokov odo dňa jeho splatnosti, pričom nepremlčateľnosť práva v prípade zanedbania povinnosti v tomto znení zákona absentuje. Poukázal predovšetkým na potrebu aplikovania zásady použitia priaznivejšieho sankčného predpisu, keďže penále takúto povahu jednoznačne má. 25. Vychádzajúc z rozsudku kasačného súdu sp. zn. 7Ssk/121/2023 z 26. júna 2024, ktorým zrušil prvý rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20Sa/11/2022-46 z 5. mája 2023 a ktorého právny názor je pre konajúci správny súd záväzný, je podstatným posúdenie otázky, či boli alebo neboli naplnené podmienky ustanovenia § 147 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., aby sa právo na predpísanie penále žalobcovi nepremlčalo. 26. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že slovenské právo chápe premlčanie ako inštitút hmotného práva, na základe ktorého sa premlčuje samotné subjektívne právo, čoho dôsledkom je oslabenie nároku ako vyšším štádiom realizácie subjektívneho práva. K premlčaniu práva dochádza vplyvom dvoch právnych skutočností, a to uplynutím premlčacej doby (pokiaľ je ustanovená) bez toho, aby oprávnený subjekt (veriteľ) vykonal právo a povinný subjekt (dlžník) namietne premlčanie práva. K výkladu inštitútu premlčania vo verejnom práve s konkretizáciou na sociálne veci sa zaoberal veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1SVs 5/2022 z 27. septembra 2023 podľa ktorého „Premlčanie práva predpísať poistné podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neznamená,
že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné a jej právo predpísať ho. Naopak, znamená to, že osoba povinná odviesť poistné môže po uplynutí tejto doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému, ktoré do uplynutia tejto doby nebolo predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne. Až vznesením takejto námietky sa organizačná zložka žalovanej [pobočka v rámci autoremedúry podľa § 217 ods. 1 alebo ústredie ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) cit. zák.] môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo. Len čo podľa § 151 ods. 2 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. takúto námietku premlčania svojím rozhodnutím právoplatne uzná, otvorí sa tým podľa § 150 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 3 a 5 cit. zák. cesta k odpísaniu a zániku pohľadávky žalovanej na poistné, ktoré je tým dotknuté. Prostredníctvom odkazu na § 147 ods. 1 v ustanovení § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa uvedené závery rovnako vzťahujú aj na možnosť žalovanej predpísať penále za neodvedené poistné, z čoho napokon vychádzal aj skôr citovaný rozsudok 10 Sžsk 6/2019. Ich použiteľnosť však nevyplýva len z tohto odkazu, ale umocňuje ju okolnosť, že aj penále je podľa § 148 ods. 1 cit. zák. pohľadávkou Sociálnej poisťovne, a tak aj naň sa priamo vzťahuje citované ustanovenie § 151 ods. 2 písm. h) uvedeného zákona.“. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 147 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je použiteľné aj na prípady premlčania práva na predpísanie penále a teda sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci rovnako ako aj závery obsiahnuté v citovanom rozsudku veľkého senátu. 27. Správny súd má v zhode so žalovanou za to, že v danom prípade bolo na premlčanie ako hmotnoprávny inštitút potrebné aplikovať znenie zákona č. 461/2003 Z. z. účinné v rozhodnom čase, kedy žalobcovi vyplývali z ustanovenia § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. prihlasovacie povinnosti a kedy bol žalobca povinný platiť poistné a príspevky a teda znenie účinné do 31. decembra 2010. V zmysle § 147 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 241 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa právo na predpísanie penále nepremlčí, pokiaľ si poistenec nesplnil povinnosť podľa § 228 ods. 3 uvedeného zákona, a teda, pokiaľ si samostatne zárobkovo činná osoba nesplnila povinnosť sa prihlásiť do 8 dní na platenie poistného. 28. Správny súd konštatuje, že medzi účastníkmi konania v zásade nebolo sporným, či si žalobca povinnosť uvedenú v § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 splnil, alebo nie. Posúdením, či mal žalobca v spornom období status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, sa žalovaná zaoberala v rámci samostatných nedávkových konaní zavŕšených vydaním dvoch rozhodnutí o vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia zo 17. apríla 2018. Ich zákonnosť bola následne predmetom preskúmania v spojenom konaní pred Krajským súdom v Trnave vedenom pod sp. zn. 47Sa/21/2018 a následne pred kasačným súdom pod sp. zn. 7Sžsk/79/2020, pričom oba súdy dospeli k záveru, že žalobca bol v období od 1. júla 2010 do 31. decembra 2010 povinne nemocensky a dôchodkovo poistený ako samostatne zárobkovo činná osoba. Keďže žalobca nepodal prihlášku a ani odhlášku z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, jednalo sa o sporný prípad v dôsledku čoho musela o vzniku resp. zániku povinného poistenia deklaratórne rozhodnúť žalovaná [§ 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.]. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si v rozhodnom období povinnosť vymedzenú v ustanovení § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 nesplnil. 29. Medzi účastníkmi konania nie je spor ani o tom, či žalobca uhradil sumy poistného oneskorene alebo včas. Za sporné obdobie nastala splatnosť poistného postupne v rozmedzí od 9 augusta 2010 (za mesiac júl 2010) až po 10. januára 2011 (za mesiac december 2010), pričom žalobca uhradil celú dlžnú sumu poistného a príspevkov naraz, až dňa 5 mája 2020, teda takmer desať rokov po lehote ich splatnosti. 30. V nadväznosti na kľúčovú námietku žalobcu o povahe penále ako sankcie sú pre správny súd smerodajné rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Svs/5/2022 z 27. septembra 2023 a sp. zn. 19Svs/1/2023 z 13. novembra 2023, v ktorých veľký senát výslovne konštatoval, že penále tak ako je upravené v zákone č. 461/2003 Z. z. nie je možné považovať za sankciu v rámci režimu správneho trestania a na rozdiel od sankcie má skôr kompenzačný charakter, prostredníctvom ktorého sa kompenzuje ekonomická ujma, ktorá vznikla na verejnom rozpočte tým, že nebolo poistné zo strany fyzickej osoby, alebo právnickej osoby zaplatené riadne a včas. 31. V záujme predídenia skreslenia záverov veľkého senátu vo vzťahu ku kľúčovej otázke, správny súd v celosti odkazuje relevantnú časť rozsudku veľkého senátu sp. zn. 1Svs/5/2022 z 27. septembra 2023 v zmysle ktorého: „30. Podľa § 194 ods. 1 SSP sa správnym trestaním rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte (t. j. kárnom, disciplinárnom alebo inom správnom delikte, porov. leg. skratku v § 71 ods. 1 SSP) alebo sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Z ustanovenia § 240 zákona č. 461/2003 Z.z. nevyplýva, že by sa neodvedenie poistného považovalo za priestupok alebo iný správny delikt, pretože pokuty za iné správne delikty sú upravené osobitne v § 239 tohto zákona a sú
zreteľne odlíšené od penále nadpisom celej časti aj nad príslušnými paragrafmi. Celkom zjavne nejde ani o kárny alebo disciplinárny delikt, ktoré sú typické hlavne pre štátno-služobné vzťahy (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp.zn. 10Asan 20/2020) alebo pre vzťahy v rámci samosprávnych korporácií určitých profesií (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6Asan 12/2020). Podľa veľkého senátu však penále nemožno považovať ani za „sankciu za iné podobné protiprávne konanie“. Pod takou sankciou totiž možno rozumieť len ujmu na majetku alebo právach zodpovednej osoby (porov. v tomto zmysle aj formuláciu čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky), ktorá nemá kompenzačný charakter, teda ktorej účelom nie je nahradiť škodu, ktorú povinný spôsobil inému, ani vrátiť neoprávnený majetkový prospech, ktorý povinný získal na úkor iného. Charakter sankcie za iné podobné protiprávne konanie v zmysle § 194 ods. 1 SSP tak zásadne nemajú platby, ktorých cieľom je najmä kompenzovať škodu, resp. vyrovnať majetkový prospech, ktoré vznikli tým, že platiteľ poistného a iných verejných dávok svoju platobnú povinnosť nesplnil včas. Hoci takáto platba je viazaná na porušenie povinnosti platiť (teda tiež na „protiprávne konanie“), svojou povahou sa viac blíži k úroku z omeškania v súkromnoprávnych vzťahoch (porov. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, prípadne § 369 Obchodného zákonníka). 32. Ustanovenie § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. viaže penále výlučne na neodvedenie poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie v určenej lehote vôbec alebo v správnej výške. Podľa citovaného ustanovenia je sadzba penále určená na 0,05 % denne, teda 18,25 až 18,3 % ročne, a určuje sa výlučne z dlžnej sumy (teda zo sumy poistného, s ktorého odvedením je povinná osoba v omeškaní). Jeho výška je tak závislá výlučne od dlžnej sumy a trvania omeškania, ktoré sa podľa citovaného ustanovenia končí okamihom, kedy príslušná platba dôjde na účet žalovanej alebo sa zaplatí v hotovosti, prípadne exekútorovi. Ide teda dôsledne len o obdobie, počas ktorého žalovaná nemá v príslušnom fonde (§ 158 cit. zák.) k dispozícii finančné prostriedky z poistného, pretože ich stále má u seba (a podľa okolností užíva) povinná osoba. Podľa veľkého senátu tak penále podľa citovaného ustanovenia predstavuje osobitný kompenzačný inštitút, ktorý má kompenzovať ujmu Sociálnej poisťovne a prospech povinnej osoby z oneskoreného zaplatenia poistného. Rovnaký záver vyslovila aj judikatúra českých vrcholných súdov vo vzťahu k penále v daňových veciach podľa § 63 zákona ČNR č. 337/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení účinnom do 31. decembra 2006 (porov. napr. uznesenie českého Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 3602/17, ods. 14 a tam citovanú prejudikatúru), ako aj k penále podľa § 20 zákona ČNR č. 589/1992 Zb. o poistnom na sociálne zabezpečenie a príspevku na štátnu politiku zamestnanosti (porov. rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Ads 23/2013 alebo uznesenie tamojšieho Najvyššieho súdu sp. zn. 8Tdo 1069/2016). Znenie § 20 ods. 1 zákona ČNR č. 589/1992 Zb. sa pritom takmer doslovne zhoduje so znením § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z..“ 33. Na uvedené závery nadviazal a rozvinul ich veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 19Svs/1/2023 z 13. novembra 2023, v zmysle ktorého: „47. V súvislosti s právnou povahou penále najvyšší správny súd zastáva názor, že penále vo svojej podstate a účelu, ktorý plní, predstavuje určitý zákonom predpokladaný následok postihujúci povinný subjekt pre prípad, že si svoje povinnosti nesplní riadne a včas; v tomto konkrétnom prípade sa žalobca dostal do omeškania s riadnym a včasným platením poistného a povinných príspevkov, ktorej skutočnosti následne zodpovedá povinnosť Sociálnej poisťovne plynúca z vyššie citovaného ustanovenia § 240 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predpísať penále vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici [cit.: „(...) Sociálna poisťovňa predpíše penále vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa splatnosti poistného a príspevkov (...)“]. Odhliadnuc od toho, ako je tento inštitút pomenovaný, najvyšší správny súd má za to, že penále má povahu sankčného úroku postihujúceho dlžníka s plnením svojej povinnosti s tým, že jeho právna existencia a súčasne aj samotná výška je plne závislá od právnej existencie primárnej pohľadávky - poistného a povinných príspevkov, t. j. sleduje jej osud. Z tohto dôvodu najvyšší správny súd na rozdiel od názoru prijatého iným senátom v obdobnej veci (pozri bod 25 tohto rozsudku) má za to, že vzťah medzi poistným (a povinnými príspevkami) na jednej strane a penále na strane druhej je vzťahom z pohľadu penále determinovaný akcesoritou, keď samotná existencia (a následne aj samotná výška) penále v prvom rade závisí od existencie svojho „právneho základu“, majúcim v tomto konkrétnom prípade podobu včas neuhradeného poistného, prípadne povinných príspevkov. 48. Nadväzne na vyššie uvádzané závery, najvyšší správny súd považuje za potrebné sa ďalej vyjadriť aj k otázke samotnej povahy penále. Ako už bolo vyššie uvedené, penále má povahu sankčného úroku, avšak táto sankčná povaha nedosahuje intenzitu chápanú v rovine „trestnej“, teda v rovine vecne spadajúcej pod režim správneho trestania; nejedná sa o sankciu za priestupok, za správny delikt, prípadne za iné podobné protiprávne konanie (§ 194 a nasl. SSP). Pri stanovení výšky penále, prípadne
pri stanovení, či Sociálna poisťovňa vôbec pristúpi k predpisu penále Sociálna poisťovňa nedisponuje voľnou mierou uváženia a rovnako sa na jej postupy neuplatňujú zásady trestného práva hmotného (predovšetkým princíp subsidiarity sankčného postihu, princíp proporcionality kladúci dôraz jednak na primeranosť uloženej sankcie z hľadiska jej účelu a jednak na individualizáciu sankcie). Je síce pravdou, že ustanovenie § 240 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2004 upravovalo možnosť Sociálnej poisťovne odpustiť na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby a právnickej osoby povinnej odvádzať poistné v odôvodnených prípadoch povinnosť zaplatiť penále alebo znížiť penále, ak tieto osoby zaplatili dlžné sumy poistného najneskôr v deň podania tejto žiadosti a v období odo dňa doručenia žiadosti do dňa vydania rozhodnutia o žiadosti, odvádzali poistné včas a v správnej sume, avšak táto (diskrečná) právomoc bola Sociálnej poisťovni odňatá zákonom č. 721/2004 Z. z. účinným od 01. januára 2005. Počnúc týmto dátumom zostala vo vzťahu k Sociálnej poisťovni zachovaná voľná miera uváženia len vo vzťahu k možnosti povoliť splátky dlžných súm poistného pre jej platobnú neschopnosť alebo z iného dôvodu, pre ktorý by jej vznikla platobná neschopnosť, a to na základe písomnej žiadosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby povinnej odviesť poistné, čo možno v súlade s § 146 v spojení s § 241 zákona č. 461/2003 Z. z. analogicky aplikovať aj na oblasť penále. V neskoršom období už sám zákonodarca prostredníctvom inštitútu tzv. generálneho pardonu upravoval v niekoľkých časových štádiách odpustenie povinnosti zaplatiť penále s tým, že (s výnimkou § 293bj zákona č. 461/2003 Z. z.) už Sociálna poisťovňa nedisponuje diskrečnou právomocou čo do rozhodnutia o tom, či uloží povinnosť zaplatiť penále, alebo nie (pozri § 293ap, § 293bl, prípadne pomerne aktuálny generálny pardon upravený v § 293fz zákona č. 461/2003 Z. z.). To, že penále upravené v zákone č. 461/2003 Z. z. nemožno chápať ako súčasť správneho trestania možno nepriamo odvodiť aj od ďalšej skutočnosti vychádzajúcej zo samotnej definície správneho trestania ako činnosti orgánov verejnej správy v rámci vyvodzovania administratívno-právnej zodpovednosti vyjadrujúcej vzťah medzi páchateľom správneho deliktu (vo všeobecnom ponímaní) na jednej strane a štátom, respektíve štátom reprezentovaným subjektom (tu Sociálna poisťovňa) na strane druhej. Ide teda o dvojstranný právny vzťah existujúci medzi oprávneným subjektom a povinným subjektom, pričom podmienka vzniku takéhoto vzťahu vychádza v prvom rade z porušenia právnej povinnosti stanovenej príslušnou normou správneho práva, ktorá predpokladá za takéto porušenie administratívnu sankciu. Je síce pravdou, že v predmetnej veci sa jedná o dvojstranný právny vzťah jestvujúci medzi žalobcom ako právnickou osobou (povinný subjekt) a Sociálnou poisťovňou (oprávnený subjekt), je však potrebné si uvedomiť, že zákon č. 461/2003 Z. z. v ustanovení § 241a upravuje aj penále, ktoré je povinná platiť samotná Sociálna poisťovňa, to znamená „v trestnom“ ponímaní oprávnený subjekt - vykonávateľ verejnej správy, ktorá skutočnosť už sama o sebe naznačuje, že penále tak ako je upravené v zákone č. 461/2003 Z. z. nie je možné považovať za sankciu v rámci režimu správneho trestania. Navyše penále upravené v § 240 a v § 241a zákona č. 461/2003 Z. z. plnia obdobnú funkciu - postihujú dlžníka, ktorý je v omeškaní s riadnym a včasným platením poistného a povinných príspevkov (§ 240), prípadne príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (§ 241a). Podľa názoru najvyššieho správneho súdu má navyše penále na rozdiel od sankcie skôr kompenzačný charakter, prostredníctvom ktorého sa kompenzuje ekonomická ujma, ktorá vznikla na verejnom rozpočte tým, že nebolo poistné zo strany fyzickej osoby, alebo právnickej osoby zaplatené riadne a včas. ... ...Podľa veľkého senátu tak penále podľa citovaného ustanovenia predstavuje osobitný kompenzačný inštitút, ktorý má kompenzovať ujmu Sociálnej poisťovne a prospech povinnej osoby z oneskoreného zaplatenia poistného. (...).“ 49. Možno preto uzavrieť, že penále upravené v zákone č. 461/2003 Z. z. predstavuje z právneho predpisu vyplývajúci dôsledok porušenia povinnosti uhradiť poistné (a povinné príspevky) riadne a včas. Vzniká v každom prípade oneskorenej platby poistného (a povinných príspevkov). Pohľadávka na penále vzniká na základe zákona a pri poznaní výšky poistného a povinných príspevkov, dňa jeho splatnosti, doby trvania omeškania a percentuálnej sadzby, ktorá v danom prípade vyplýva priamo zo zákona, je táto pohľadávka určiteľná čo do svojej výšky ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola striktne formalizovaným postupom vyúsťujúcim do vydania rozhodnutia zo strany Sociálnej poisťovne aj predpísaná. Skutočnosť, že penále nebolo predpísané rozhodnutím, nebráni Sociálnej poisťovni jeho riadnemu vyčísleniu a prihláseniu v podobe pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní. Bez rozhodnutia o predpísaní penále dlžník nemá sankcionovateľnú právnu povinnosť penále zaplatiť, avšak v prípade dopadu účinkov zákona č. 7/2005 Z. z. na konkrétny prípad podľa názoru súdu niet prekážky, ktorá by bránila Sociálnej poisťovni uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní...“ 34. Správny súd je toho názoru, že takto vyčerpávajúco prezentovaný právny názor veľkého senátu vyvracia akékoľvek argumenty žalobcu o potrebe aplikácie priaznivejšej a teda neskoršej právnej úpravy týkajúcej sa premlčania penále v dôsledku jeho kvázi trestného a sankčného charakteru.
35. Záverom správny súd dodáva, že si je vedomý, že hoci je žalobca advokátom (navyše právne zastúpeným), môže správnu žalobu fyzickej osoby posúdiť aj v inom (spravidla väčšom) rozsahu a z iných dôvodov, ako namieta. Správny súd tak môže prihliadnuť aj na iné skutkové a právne dôvody [§ 182 ods. 1 písm. e) SSP], než boli uvedené v správnej žalobe. Zároveň však platí, že nie je povinný za žalobcu vyhľadávať akékoľvek dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia ale iba také, ktoré vyplývajú z rozhodovacej praxe správnych súdov. 36. Správny súd však ani na základe vlastnej činnosti nezistil také pochybenie, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Z administratívneho spisu vyplýva, že pobočka žalovanej si pred vydaním prvostupňového rozhodnutia zaobstarala dostatok podkladov týkajúcich sa sporného obdobia (vychádzajúc aj z predchádzajúcich administra-tívnych konaní, na ktoré konanie o penále prirodzene nadväzuje), za ktoré žalobcovi predpísala penále, pričom jeho neoddeliteľnou prílohou bol presný rozpis jednotlivých dlžných súm poistného a príspevkov s dátumom ich splatnosti, ich úhrady, dní omeškania a vypočítanej sumy penále. V napadnutom rozhodnutí sa navyše žalovaná vysporiadala postupne so všetkými námietkami žalobcu a tak nebolo možné konštatovať, že by bolo napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné (ako to napokon konštatoval aj kasačný súd v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7Ssk/121/2023 z 26. júna 2024). 37. Správny súd tak dospel k záveru, že žalovaná správne právne vec posúdila, ak dospela k záveru, že v danom prípade pre nesplnenie povinnosti podľa § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 žalobcom sa právo na predpísanie penále podľa § 147 ods. 2 v spojení s § 241 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2010 nepremlčalo a preto nemohla námietku žalobcu na premlčanie tohto práva uplatnenú v podanom odvolaní zohľadniť. Správny súd pre nedôvodnosť námietok žalobcu ako aj pre absenciu vlastných zistení detegujúcich nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol postupom podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP. 38. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanej podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy rozsudku. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým (sťažnostnými bodmi), že Správny súd v Bratislave v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môžu zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.