Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave TT-14S/25/2023 2020200109 28. 11. 2025 JUDr. Michaela Machová, Ph.D. ECLI:SK:SpSBA:2025:2020200109.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY TT-14S/25/2023 TT-14S/25/2023IČS: ECLI:
file_0.png file_1.wmf
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. (spravodajkyne) a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej, v právnej veci žalobcu: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX D., zastúpeného: Marián Galbavý, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Kapitulská 448/6, 917 01 Trnava, IČO: 51 436 108, proti žalovanému: Mesto Trnava, so sídlom Hlavná ulica 1, 917 71 Trnava, IČO: 00 313 114, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OP/2860-28446/2020 zo dňa 07.04.2020, takto rozhodol: TT-14S/25/2023 TT-14S/25/2023IČS: ECLI:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie: TT-14S/25/2023 TT-14S/25/2023IČS: ECLI:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalobca žiadosťou o informáciu zo dňa 28.01.2020 (ďalej len „žiadosť“) podľa § 14 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v relevantnom znení (ďalej len „zákon o slobode informácií“) podanou na adresu E. žiadal o sprístupnenie nasledovných informácií: „Požadujem o zaslanie zoznamov platiteľov dane za ubytovanie v meste Trnava (v rozsahu názov a sídlo subjektu) evidovaných správcom dane k termínu 1. 5. 2019 a k termínu 1. 11. 2019. Oba zoznamy požadujem poskytnúť v členení podľa typu ubytovacích zariadení – kategória 1 (hotel, motel, penzión, apartmánový dom) a kategória 2 turistická ubytovňa, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo stavbe slúžiacej na viaceré účely).“ 2. Mestský úrad v Trnave svojím rozhodnutím č.: OOaVS/49-14599/20/Svk zo dňa 07.02.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), vydaným v súlade s § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok), podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií nevyhovel žiadosti žalobcu sprístupniť v elektronickej verzii zoznam platiteľov dane za ubytovanie v Meste Trnava, evidovaných správcom dane k termínu 01.05.2019 a k termínu 01.11.2019. Svoje rozhodnutie odôvodnil prvostupňový správny orgán tým, že podľa § 11 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v relevantnom znení (ďalej len daňový poriadok“) je daňovým tajomstvom informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získala pri správe daní. V uvedenom prípade, skutočnosť či je niekto platiteľom dane za ubytovanie, je informácia, ktorá sa získa pri správe daní (oznamovacia povinnosť daňového subjektu - platiteľa dane alebo vyhľadávacia činnosť správcu dane), to značí, že takáto informácia je daňovým tajomstvom a môžu ju podľa § 11 ods. 2 daňového poriadku poskytnúť len osobe, ktorá preukáže oprávnený záujem, ktorý vyplýva z plnenia jej úloh. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že má za to, že informácia o tom, či je niekto alebo nie je niekto platiteľom dane z ubytovania, nie je chránená daňovým tajomstvom, keďže jej sprístupnením nemôže prísť k žiadnej ujme pre menovaný subjekt či k neoprávnenej výhode pre akékoľvek iné subjekty. Naviac v uvedenom prípade nebol rešpektovaný princíp prevažujúceho verejného záujmu. 4. Žalovaný - Mesto Trnava, v zastúpení primátorom mesta, rozhodnutím č. OP/2860-28446/2020 zo dňa 07.04.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcom žiadané informácie spadajú pod ochranu daňového tajomstva, ktoré definuje § 11 ods. 1 daňového poriadku, tzn. jedná sa o informácie o daňových subjektoch, ktoré sa získali pri správe daní. Žalobcom žiadané informácie neboli a ani nie sú verejne prístupné a nie je to taktiež informácia o tom, či prebieha alebo prebiehala daňová kontrola alebo daňové exekučné konanie. 5. Žiadateľove tvrdenie uvedené v odvolaní, že predmetné informácie žiadal ako poslanec Mestského zastupiteľstva mesta Trnava, považoval žalovaný za irelevantné, keďže v pôvodnej žiadosti o informáciu zo dňa 28.01.2020 nevystupuje ako poslanec mestského zastupiteľstva, ale ako fyzická osoba. Ústavné právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie nie je ratione personae obmedzené, lebo patrí každému, teda akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, čo je okrem Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) zakotvené aj v § 4 ods. 1 zákona o slobode informácií.
6. Žalovaný ďalej uviedol, že tak ako ústavné právo každého vyhľadávať a šíriť informácie, aj ústavná povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti, môžu byť obmedzené len zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 2 Ústavy SR). Pri takomto obmedzovaní základného práva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Ďalej pri obmedzovaní základného práva sa má dbať na jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (čl. 13 os. 3 a 4 Ústavy SR, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28.06.2007). 7. Napokon žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že zo zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v relevantnom znení (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) ani zo zákona o slobode informácií nevyplývajú poslancom mestského zastupiteľstva rozsiahlejšie oprávnenia vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie, ako ostatným fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré požiadali o sprístupnenie informácií. Kompetencie, ktoré spomína žiadateľ vo svojom odvolaní, uvedené v § 11 ods. 4 písm. d) zákona o obecnom zriadení, sa týkajú jeho osoby ako poslanca mestského zastupiteľstva, ktoré môže uplatňovať v súlade so zákonom o obecnom zriadení (napr. § 25 zákona o obecnom zriadení). II. Správna žaloba 8. Žalobca podal dňa 19.05.2020 na Krajský súd v Trnave správnu žalobu zo dňa 18.05.2020, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojitosti s prvostupňovým rozhodnutím a ich zrušenia, zároveň v zmysle § 193 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v relevantnom znení (ďalej len „SSP“) uloženia povinnej osobe povinnosti sprístupniť informácie v požadovanom znení. 9. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pretože toto rozhodnutie nedáva odpoveď na to, ako žalovaný dospel k záveru, že výstup požadovaný žalobcom je daňovým tajomstvom. Podľa názoru žalobcu tvrdenia žalovaného resp. prvostupňového správneho orgánu v odôvodnení, že ide o informácie, ktoré sú predmetom daňového tajomstva sú nepostačujúce. Poukázal na to, že z judikatúry Najvyššieho súdu SR, napr. z rozsudku sp. zn. 5Sži/1/2009 z 03.11.2009 vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej moci o nesprístupnení informácií musí implikovať logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, aby priemernému adresátovi bola poskytnutá možnosť pochopiť, na základe akých konkrétnych okolností a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem uplatnených na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti. Žalobca namietal postup žalovaného v rozpore s § 12 zákona o slobode informácií, v zmysle ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Toto ustanovenie je vyjadrením zásady primeranosti, resp. minimalizácie zásahov verejnej moci do základného práva na informácie. Obsahom § 12 zákona o slobode informácií je tiež pravidlo selekcie, ktoré zodpovedá požiadavke, aby oprávnené obmedzenie prístupu k informáciám bolo vždy uplatnené len v najmenšom možnom rozsahu. 10. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nezohľadnil verejný záujem na sprístupnení výstupov v tom, keď neposudzoval či neprevažuje verejný záujem na sprístupnení informácie nad záujmom na ochrane daňového tajomstva. Tento princíp vyplýva aj z medzinárodných dokumentov, napr. Dohovor Rady Európy o prístupe k verejným informáciám prijatý Výborom ministrov Rady Európy dňa 27.11.2008, ktorý v čl. 3 ods. 2 ustanovuje takýto princíp. Podobne z Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy o prístupe k verejným dokumentom č. Rec (2002)2 z 21.02.2002. Rovnaký princíp je vyjadrený aj v Dohovore Európskej hospodárskej komisie OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (tzv. Aarhuský dohovor). Žalobca je teda toho názoru, že informácie o tom, či je alebo niekto nie je subjekt platiteľom dane z ubytovania, nie je chránená daňovým tajomstvom, pretože jej sprístupnením nemôže prísť k žiadnej ujme pre menovaný subjekt, či k neoprávnenej výhode pre akékoľvek iné subjekty. Ďalej namietal, že ako opozičný poslanec Mestského zastupiteľstva Trnava nemá možnosť získať požadovanú informáciu inak ako prostredníctvom zákona o slobode informácií. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania
11. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 28.08.2020, v ktorom k tvrdeniu žalobcu, že rozhodnutie povinnej osoby nedáva odpoveď na to, že výstup požadovaný žalobcom je daňové tajomstvo, poukázal na to, že uvedené konštatovanie je obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, preto subjektívne tvrdenie žalobcu, že v jeho vedomostnej sfére nebolo poznanie, prečo žalovaný žiadané informácie považuje za daňové tajomstvo, nemôžu byť považované za vadu napadnutého rozhodnutia. Pri danom hodnotení je potrebné prihliadať aj na bežnú prax z Finančnej správy SR, ktorá vo viacerých svojich stanoviskách konštatovala pri sprístupnení informácií, že informáciu ktorá sa získa pri správe daní a nejde o osobu, ktorá je taxatívne uvedená v zákone, ktorá je oprávnená oboznamovať sa daňovým tajomstvom, správca dane neposkytne, pretože by išlo o porušenie daňového tajomstva. Žalovaný poukázal na to, že platiteľ dane za ubytovanie je daňovým subjektom podľa § 4 ods. 2 daňového poriadku, ktorý sa zúčastňuje na správe daní. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že informácie jednoznačne plynú a sú získané správcom dane zo správy daní. 12. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že napadnuté rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené, žalovaný poukázal na § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií, z ktorého vyplýva, že pokiaľ nie je sprístupňovaná informácia z dôvodu, že je predmetom daňového tajomstva, nesprístupní sa s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že zo strany žalovaného nebol náležite zohľadnený verejný záujem na sprístupnení informácií a žalobca poukázal na princíp prevažujúceho verejného záujmu, tento nemožno aplikovať ako všeobecný postup zdôvodnenia si oprávnenosti poskytovať a šíriť informácie, ktorým zákonná norma priznáva osobitnú ochranu. Preukázanie oprávnenosti na získanie daňového tajomstva sa nemôže mylne spájať s postavením poslanca mestského zastupiteľstva ako voleným verejným funkcionárom alebo s jeho povinnosťami podľa § 25 ods. 1 písm. d) zákona o obecnom zriadení, a to obhajovať záujmy obce a jej obyvateľov, ktorá je povinnosťou všeobecne plynúcou mu z výkonu mandátu poslanca mestského zastupiteľstva získaného v príslušných voľbách. Zo žiadosti žalobcu o sprístupnení informácií ďalej nebolo žiadnym spôsobom preukázané oprávnenie na sprístupnenie daňového tajomstva a uvedené ani nebolo možné všeobecne vyvodiť z postavenia poslanca mestského zastupiteľstva alebo z kompetencií mestského zastupiteľstva ustanovených v § 11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení. Na základe uvedeného tak žalobca ako žiadateľ nesplnil zákonný predpoklad na sprístupnenie informácií. 13. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že ako opozičný poslanec mestského zastupiteľstva nemá možnosť získať informácie inak ako zákonom o slobode informácií, vychádza len zo subjektívneho úsudku žalobcu. Všetkým poslancom mestského zastupiteľstva sú priznané rovnaké práva a povinnosti súvisiace s výkonom mandátu a to bez akýchkoľvek kritérií, napr. podľa politickej príslušnosti. Základným právom poslanca je v rámci zasadnutí mestského zastupiteľstva rokovať a rozhodovať v zbore o zásadných otázkach mesta a vykonávať pôsobnosť, ktorá pre mestské zastupiteľstvo vyplýva zo zákona. K uvedenému jednoznačne prislúcha aj právo žiadať informácie, stanoviská alebo vysvetlenia od mestského úradu, hlavného kontrolóra, riaditeľov organizácii mesta a pod. Pokiaľ žalobca sledoval žiadosťou o sprístupnenie informácií záujem verejnosti, aký dopad malo zvýšenie dane z nehnuteľnosti na subjekty poskytujúce ubytovacie služby porovnaním subjektov platiacich daň za ubytovanie pred a po účinnosti zmeny VZN, tak žalovaný tvrdil, že uvedené informácie ako možné dopady v príjmovej časti plynúcej z výberu daní sú obsahom tak rozpočtu mesta schvaľovaného na daný rok poslancami mestského zastupiteľstva ako aj obsahom záverečného účtu mesta s identifikáciou reálneho plnenia rozpočtu v sledovanom rozpočtovom období a to v oblasti konkrétnej daňovej povinnosti. Záverom žalovaný konštatoval, že podanie žalobcu je zmätočné, nakoľko žiadosť o sprístupnenie informácií podával žalobca ako fyzická osoba, odvolanie podával žalobca s účelom poukázať na mandát poslanca mestského zastupiteľstva. 14. K vyjadreniu žalovaného sa replikou vyjadril žalobca zo dňa 15.10.2020, v ktorej uviedol, že informácia o zozname platiteľov dane z ubytovania a porovnanie takýchto údajov za obdobie 1/2 roka, nie je daňovým tajomstvom v zmysle ustanovení § 11 ods. 1 daňového poriadku, ale informácia sa týka nakladania s majetkom mesta. Zoznam daňových subjektov a jeho porovnanie za žiadané obdobie malo poskytnúť informáciu, či schválené zvýšenie dane za ubytovanie malo dopad na poskytovateľov ubytovania, inými slovami, či sa počet zmenil, a tým pádom či sa zmenili príjmy mesta. Poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sži/30/2014 z 26.05.2016, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne so závermi krajského súdu vo veci ustálil, že nepodlieha pochybnostiam, že požadovaná informácia sa týka hospodárenia s verejnými prostriedkami. Daň za užívanie verejného priestranstva, upravená ako miestna daň zákonom č. 582/2004 Z. z., postihuje služby
(t .j. verejné statky), ktoré vlastníci dostávajú od obce.“ uviedol, že analogicky je možné konštatovať, že daň za ubytovanie, ktorá je upravená v rovnakom § 2 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. tiež postihuje služby, t. j. verejné statky. Dodal, že v uvedenom rozsudku Najvyšší súd SR konštatuje, že „nie je možné za daňové tajomstvo považovať informáciu o výške dane, ktorú správca dane vyrubil daňovníkovi a informáciu, či daňovník túto daň zaplatil a kedy. Zároveň je potrebné prisvedčiť aj jeho záveru, že požadované informácie nemajú charakter daňového tajomstva, keď poukazujúc na § 11 ods. 7 písm. b/ v spojení s § 52 ods. 2, 3 daňového poriadku konštatoval, že obec ako správca dane môže zverejňovať informácie o výške daňového nedoplatku, čo predstavuje informáciu rovnakého typu ako údaj o výške vyrubenej dane, a teda nie je verejný záujem na utajovaní tejto skutočnosti.“. Mal za to, že s poukazom na vyššie uvedené neobstojí argument žalovaného, že informácie, ktoré požadoval žalobca môžu byť označené ako daňové tajomstvo, keďže žalobca od žalovaného žiadal iba zoznam subjektov platiacich daň za ubytovanie, aby vedel porovnať dopady zvýšenia príslušnej dane na príjmy mesta, t. j. na majetok mesta. V zmysle uvedeného rozsudku nie je možné považovať za daňové tajomstvo ani to, ak by žalobca požadoval informácie o výške dane daňovníkov, či ju daňovník zaplatil a kedy ju zaplatil. 15. Žalobca s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2009 z 03.11.2009 uviedol, že je povinnosťou žalovaného, ak sa aj v požadovaných dokumentoch naozaj nachádzali informácie klasifikované ako daňové tajomstvo (čo sa podľa jeho názoru nenachádzali), sa s takouto skutočnosťou vysporiadať, a to najmä zákonným a presvedčivým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom informácie vylúčené zo zverejnenia vzhľadom na okolnosť, že sú daňovým tajomstvom, musia byť zároveň negatívne definované a identifikované z hľadiska kategórie nakladania a hospodárenia s verejnými prostriedkami. Namietal, že v rozhodnutí žalovaného absolútne absentujú dôvody takého charakteru. 16. K replike žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný dňa 05.11.2020, v ktorej uviedol, že opakovane poukazuje na to, že podľa § 11 ods. 1 daňového poriadku je daňovým tajomstvom informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní. V uvedenom prípade skutočnosť, či je niekto platiteľom dane za ubytovanie, je taká informácia, ktorá sa získa pri správe daní, a to ako oznamovacia povinnosť daňového subjektu - platiteľa dane alebo vyhľadávacia činnosť správcu dane. Z uvedeného vyplýva, že zákon takúto informáciu získanú správcom dane povinne klasifikuje ako daňové tajomstvo a neumožňuje použitie voľnej úvahy o tom, či ide alebo nejde o daňové tajomstvo zovšeobecnením alebo paušalizovaním práva na informácie. 17. Vo veci rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14S/38/2020 zo dňa 03.06.2021, ktorým napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Podľa názoru krajského súdu zoznam platiteľov dane za ubytovanie nie je informáciou, ktorá bola získaná pri správe daní, pretože zoznam takýchto platiteľov je informáciou, ktorá žiadnym spôsobom nemôže zasiahnuť do majetkových či iných pomerov daňových subjektov, ktoré sú platiteľom tejto dane. Daňový poriadok charakterizuje daňové tajomstvo ako informáciu o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní. Podľa krajského súdu v danom prípade nebol naplnený druhý znak vymedzenia pojmu daňového tajomstva a to, že sa jedná o informáciu, ktorá bola získaná pri správe daní, teda postupom súvisiacim so správnym zistením dane a zabezpečenia úhrady dane a ďalšie činnosti podľa daňového poriadku a hmotnoprávnych predpisov, pretože zoznam platiteľov dane za ubytovanie (meno a priezvisko platcov dane za ubytovanie ako žiada žalobca) nie je takouto informáciou, naviac keď sa za daňové tajomstvo nepovažuje informácia o prebiehajúcej daňovej kontrole u konkrétneho daňového subjektu resp. informácia o daňovom exekučnom konaní. Jedná sa teda o informáciu o daňovom subjekte, ktorá bola získaná iným spôsobom ako pri postupe a ďalších činnostiach správcu dane, a teda túto informáciu nemožno považovať za daňové tajomstvo. 18. Krajský súd v rozsudku uviedol, že nesprístupnenie požadovaných informácií žalobcovi s odôvodnením, že tieto informácie sú predmetom daňového tajomstva podľa § 11 ods. 1 daňového poriadku je nesprávnym postupom. Prisvedčil námietke žalobcu, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán vo svojich napadnutých rozhodnutiach nedostatočným spôsobom vysvetlili, prečo žiadané informácie považujú za daňové tajomstvo, keď oba správne orgány sa odvolali v tomto smere len na ustanovenie § 11 ods. 1 daňového poriadku, bez konkrétnejšieho zdôvodnenia s poukázaním na špecifický druh žiadosti týkajúci sa zverejnenia zoznamu platiteľov dane za ubytovanie za určité časové obdobie.
19. Následne vo veci rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 1Svk/12/2021 zo dňa 17.02.2023 (ďalej aj „rozsudok kasačného súdu“), ktorý zrušil vyššie uvedený rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Kasačný súd konštatoval, že požadované informácie - názov a sídlo platiteľov dane za ubytovanie, ako aj kategóriu ubytovacieho zariadenia, ktoré títo platitelia prevádzkujú, jednoznačne získal správca dane pri správe daní, a to pri postupe súvisiacom so správnym zistením dane podľa § 2 písm. a) daňového poriadku, v rámci vyhľadávacej činnosti alebo v rámci registračného konania. Uviedol, že krajský súd pochybil, keď zoznam platiteľov dane z ubytovania, vrátane ich kategorizácie podľa typu ubytovacieho zariadenia, nepovažoval za informácie získané pri správe daní, čo odôvodňuje zrušenie rozsudku krajského súdu pre nesprávne právne posúdenie veci a vrátenie veci na ďalšie konanie. 20. Podľa kasačného súdu bola splnená aj prvá podmienka definície daňového tajomstva, t. j. že ide o informáciu o daňovom subjekte, pod čím možno rozumieť každú informáciu, ktorá sa priamo alebo nepriamo dotýka daňového subjektu. Môže ísť o informáciu týkajúcu sa majetkových pomerov daňového subjektu, dosiahnutých príjmov, informáciu ohľadne obchodných partnerov, o stave účtov a pod. Vzhľadom na takto široko nastavenú legálnu definíciu prvej podmienky daňového tajomstva, kasačný súd konštatoval, že názov a sídlo platiteľa dane sú už zo svojej povahy taktiež informáciami o daňovom subjekte. Rovnaký záver platí aj o kategórii ubytovacieho zariadenia, ktoré daný platiteľ prevádzkuje, keďže táto informácia je informáciou o jeho podnikateľskej činnosti, resp. činnosti, z ktorej dosahuje príjem. 21. Ďalej kasačný súd uviedol, že zákonodarca v predmetnom prípade neponechal priestor pre správcu dane, aby vyhodnocoval, aká informácia o daňovom subjekte by mala byť chránená a aká už nie, resp. aby on vyvažoval jednotlivé kolidujúce si verejné záujmy. Kritériá stanovil zákonodarca celkom jasne a objektívne priamo v zákonnom texte, podľa ktorého daňovým tajomstvom sú (všetky) informácie o daňovom subjekte, ktoré sa získajú pri správe daní, pričom daňovým tajomstvom nie sú len tie informácie, ktoré výslovne vymedzuje zákon. Taktiež je na zákonodarcovi posúdiť, či je daná právna úprava zodpovedajúca aktuálnym spoločenským cieľom a potrebám, resp. či verejný záujem na sprístupnení požadovaných informácií prevyšuje ochranu práv daňových subjektov. 22. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom vyhodnotil kasačný súd ako dôvodnú. Správne orgány postupovali v súlade s jednoznačným jazykovým znením zákona, t. j. v súlade s § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií a v súlade s osobitným predpisom – § 11 ods. 1 daňového poriadku, keď požadované informácie odmietli sprístupniť z dôvodu ochrany daňového tajomstva. Iný postup im právna úprava pri rešpektovaní čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v ňom vyjadrenej zásady legality ani neumožňovala. K námietke nedostatočného odôvodnenia napadnutých rozhodnutí kasačný súd uviedol, že hoci je odôvodnenie rozhodnutí čo do vlastnej právnej kvalifikácie strohé, nie je účelné a hospodárne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutí správnych orgánov len z dôvodu prijatia podrobnejšieho a komplexnejšieho odôvodnenia, keď ich právny názor bol preskúmateľný a v konečnom dôsledku vyhodnotený kasačným súdom ako správny. IV. Relevantná právna úprava 23. Podľa prechodného ustanovenia § 493e SSP v platnom znení, „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“ 24. Podľa § 134 ods. 1 SSP, „Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.“ 25. Podľa § 190 SSP, „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“ 26. Podľa § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií, „Ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis.“
27. Podľa § 11 ods. 1 daňového poriadku, „Daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní. Za daňové tajomstvo sa nepovažuje informácia, ktorá bola alebo je verejne prístupná, a informácia o tom, či prebieha alebo prebiehala daňová kontrola alebo daňové exekučné konanie.“ 28. Podľa § 2 písm. a) daňového poriadku sa správou daní rozumie „postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov“. 29. Podľa § 52 ods. 2 daňového poriadku, „Správca dane, ktorým je obec, môže zverejniť zoznam a) daňových dlžníkov podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho roka, u ktorých úhrnná výška daňových nedoplatkov presiahla u fyzickej osoby 160 eur a u právnickej osoby 1 600 eur, b) daňových subjektov, ktorým bol v kalendárnom roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa budú zoznamy zverejňovať povolený odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach presahujúce u fyzickej osoby 160 eur a u právnickej osoby 1 600 eur a tento odklad platenia dane alebo povolené platenie dane v splátkach naďalej trvá, c) daňových subjektov, ktorým bola v kalendárnom roku, ktorý predchádza roku, v ktorom sa bude zoznam zverejňovať povolená úľava alebo odpustený daňový nedoplatok s uvedením jej výšky.“ 30. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“ V. Právne posúdenie veci správnym súdom 31. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“) a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola následne v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 10S správneho súdu. 32. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP, § 49 ods. 2 písm. c/ SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za splnenia procesných podmienok vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP), a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. 33. Správny súd rozhodoval vo veci po jej vrátení kasačným súdom na ďalšie konanie v zmysle § 469 SSP viazaný právnym názorom kasačného súdu vysloveným v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/12/2021 zo dňa 17.02.2023. 34. Žalobcove námietky, že v prípade požadovaných informácií nešlo o informácie, ktoré sú predmetom daňového tajomstva, správny súd vyhodnotil v kontexte názoru kasačného súdu, ako nedôvodné. 35. S poukazom na § 11 ods. 1 prvá veta daňového poriadku (obsahujúcim pozitívnu definíciu daňového tajomstva, pričom daňové tajomstvo vymedzuje dvoma pojmovými znakmi: (i) informácia o daňovom subjekte, (ii) ktorá bola získaná pri správe daní), že daňovým tajomstvom je, za prvé, informácia o daňovom subjekte, možno chápať tak, že ide o každú informáciu, ktorá sa priamo alebo nepriamo dotýka daňového subjektu. Môže ísť o informáciu týkajúcu sa majetkových pomerov daňového subjektu, dosiahnutých príjmov, informáciu ohľadne obchodných partnerov, o stave účtov, ako aj názov a sídlo platiteľa dane, ktoré sú už zo svojej povahy taktiež informáciami o daňovom subjekte. Rovnaký záver platí aj o kategórii ubytovacieho zariadenia, ktoré daný platiteľ prevádzkuje, keďže táto informácia je informáciou o jeho podnikateľskej činnosti, resp. činnosti, z ktorej dosahuje príjem. Žalobcom
požadované informácie o zozname platiteľov dane, ich názov a sídlo, za ubytovanie v meste Trnava k danému času a v požadovanom členení podľa typu ubytovacích zariadení tak podľa názoru správneho súdu, v zhode s vysloveným názorom kasačného súdu, predstavujú informácie o daňovom subjekte. 36. Čo sa týka tzv. druhého znaku daňového tajomstva uvedeného v § 11 ods. 1 prvá veta daňového poriadku, že má ísť o informáciu získanú pri správe daní, ako konštatoval kasačný súd, požadované informácie - názov a sídlo platiteľov dane za ubytovanie, ako aj kategóriu ubytovacieho zariadenia, ktoré títo platitelia prevádzkujú, jednoznačne získal správca dane pri správe daní, a to pri postupe súvisiacom so správnym zistením dane podľa § 2 písm. a) daňového poriadku, v rámci vyhľadávacej činnosti alebo v rámci registračného konania. Aby správca dane správne zistil daň, musí v prvom rade získať informácie o subjektoch, ktoré majú túto daň povinnosť platiť. Uvedené informácie správca dane nemôže získať inak ako vlastnou vyhľadávacou činnosťou alebo registráciou daňových subjektov, teda inak ako pri správe daní. Kasačný súd v tejto súvislosti poukázal aj na právnu teóriu, z ktorej taktiež vyplýva, že súčasné vymedzenie správy daní zahŕňa činnosti ako napr. evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov, vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa daňového poriadku alebo osobitných zákonov. Kasačný súd tiež uviedol, že pre zadefinovanie informácie ako získanej pri správe daní je rozhodujúci len pôvod tejto informácie (získanie pri správe daní), nie následné potencionálne účinky sprístupnenia informácie pre daňový subjekt (ako napr. skutočnosť, či informácia môže alebo nemôže zasiahnuť do majetkových či iných pomerov platiteľov dane). 37. Okrem toho sa kasačný súd vo svojom rozsudku (v bode 45.) vysporiadal aj s tým, že neidentifikoval, že by požadované informácie spadali pod akékoľvek z kritérií negatívneho vymedzenia daňového tajomstva – nejde o informácie verejne dostupné, ani informácie o daňovej kontrole či daňovej exekúcii. K existencii verejných zoznamov vedených podľa daňového poriadku kasačný súd uviedol, že vo vzťahu k miestnym daniam znenie tohto ustanovenia daňového poriadku pripúšťa len zverejňovanie zoznamu daňových subjektov, ktorí sú daňovými dlžníkmi, ktorým bol povolený odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach a ktorým bola povolená daňová úľava alebo odpustený daňový nedoplatok v určitej výške, teda nie všetkých platiteľov dane z ubytovania. 38. K žalobcom namietanému nezohľadneniu toho, či neprevažuje verejný záujem na sprístupnení informácie nad záujmom na ochrane daňového tajomstva, kasačný súd uviedol, že v danom prípade takéto posúdenie nevyhnutnosti a váženia jednotlivých záujmov však uskutočnil priamo zákonodarca prijatím právnej úpravy daňového poriadku, ktorá jednoznačne stanovuje, čo daňovým tajomstvom je a čo nie je v § 11 daňového poriadku, a táto nepripúšťa voľnú úvahu správcu dane v tom, aby vyhodnocoval, či sa má daná informácia z jej povahy chrániť pred vyzradením alebo nie. Z uvedeného dôvodu vyhodnotil správny súd námietku žalobcu o nezohľadnení verejného záujmu na sprístupnení výstupov ako nedôvodnú. 39. Žalobca namietal postup žalovaného v rozpore s § 12 zákona o slobode informácií, v zmysle ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. V tejto súvislosti je však dikcia § 11 daňového poriadku v otázke stanovenia, čo je a čo nie je daňovým tajomstvom, jednoznačná. Nepripúšťa voľnú úvahu správcu dane v tom, aby vyhodnocoval, či sa má daná informácia z jej povahy chrániť pred vyzradením alebo nie. A keďže požadované informácie (názov a sídlo platiteľov dane podľa požadovaného členenia a času) jasne spadajú pod pozitívnu definíciu daňového tajomstva a nespadajú pod ani jedno z kritérií negatívnej enumerácie, nie je pre správne orgány daný priestor nepriznať danej informácii status daňového tajomstva, a takisto nie je priestor pre sprístupnenie požadovaných informácií po vylúčení tých informácií, ktoré spadajú pod daňové tajomstvo, pretože všetky požadované informácie spadajú pod daňové tajomstvo. 40. Z vyššie uvedeného vyplýva, že správne orgány postupovali v súlade s jednoznačným jazykovým znením zákona, t. j. v súlade s § 8 ods. 1 zákona o slobode informácií a v súlade s osobitným predpisom – § 11 ods. 1 daňového poriadku, keď požadované informácie odmietli sprístupniť z dôvodu ochrany daňového tajomstva. Ako uviedol kasačný súd, iný postup im právna úprava pri rešpektovaní čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v ňom vyjadrenej zásady legality ani neumožňovala.
41. Správny súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani žalobnú námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. V zhode s kasačným súdom má za to, že hoci je odôvodnene napadnutých rozhodnutí čo do vlastnej právnej kvalifikácie strohé, dá sa z nich vyčítať právny názor i úvaha, ktorá správne orgány k jeho prijatiu viedla a takisto bol možný a aj bol vykonaný súdny prieskum týchto rozhodnutí čo do merita veci samej. Samotný kasačný súd konštatoval, že napadnuté rozhodnutia nevykazujú znaky nepreskúmateľnosti či arbitrárnosti, ktoré by samy osebe odôvodňovali ich zrušenie. Ako aj to, že nie je preto účelné a hospodárne pristúpiť k zrušeniu rozhodnutí správnych orgánov len z dôvodu prijatia podrobnejšieho a komplexnejšieho odôvodnenia, keď ich právny názor bol preskúmateľný a v konečnom dôsledku vyhodnotený kasačným súdom ako správny. 42. Na základe vyššie uvedeného správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu v medziach žalobných bodov, neprisvedčil námietkam žalobcu, a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, viazaný vysloveným právnym názorom kasačného súdu v rozsudku kasačného súdu, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 43. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože žalovanému ako orgánu štátnej správy možno priznať voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať, pričom takéto dôvody súd nevzhliadol. V súlade s § 467 ods. 3 SSP správny súd rozhodol aj o trovách kasačného konania, a to zhodne ako o trovách konania pred správnym súdom, keďže pri rozhodovaní o trovách konania sa berie do úvahy celkový, t. j. konečný úspech účastníka konania vo veci a nezohľadňujú sa čiastkové úspechy účastníkov konania v jednotlivých ,,štádiách“ konania. 44. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: TT-14S/25/2023 TT-14S/25/2023IČS: ECLI: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 2 SSP).