Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-7Sa/39/2020 1020200741 25. 06. 2025 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200741.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. X. XXXX XXXX, bytom D. XX, XXX XX D., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24. apríla 2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Sociálna poisťovňa, ústredie (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 9. januára 2020 podľa § 65 a § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o sociálnom poistení“ alebo „ZSP“) a podľa § 21 a § 174 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“ alebo „zákon č. 100/1988 Zb.“) zamietla žiadosť žalobcu zo dňa 26. novembra 2019 o starobný dôchodok k 6. júlu 2017. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj „MV SR“) zo dňa 13. júna 2017 bol žalobcovi od 1. októbra 1998 priznaný výsluhový príspevok podľa § 210 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), ktorý sa od 1. júla 2002 považuje za výsluhový dôchodok. Na nárok na výsluhový príspevok a jeho výšku mu bola zhodnotená doba služby v rozsahu 18 rokov a 187 dní, a to v I. kategórii funkcií. Vzhľadom na to, že v zamestnaní zaradenom do I. kategórie funkcií [ktoré je postavené na roveň zamestnania I. pracovnej kategórie uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona o sociálnom zabezpečení] žalobca nezískal 20 rokov, nespĺňa podmienky uvedené v § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, teda nárok na starobný dôchodok mu dovŕšením 57 rokov veku k 6. júlu 2019 nevznikol. Nárok na posúdenie dôchodkového veku postupom podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení žalobcovi nevznikol z dôvodu, že k 31. decembru 1999 nevykonával službu zaradenú do I. alebo II. kategórie funkcií, ani zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie, keďže jeho služobný pomer skončil dňom 30. septembra 1998. Dôchodkový vek po 31. decembri 2019 stanovuje príloha č. 3a zákona o sociálnom poistení tak, že dôchodkový vek poistenca, ktorý sa narodil v roku 1960 je 63 rokov, teda žalobca dovŕši dôchodkový vek 6. júla 2023. 2. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom prezentoval dôvody, pre ktoré bol toho názoru, že spĺňa podmienky na skorší vznik nároku na starobný dôchodok, a to dovŕšením 57 rokov veku a získaním 18. rokov a 187. dní doby služby v l. kategórii funkcii.
3. Napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24. apríla 2020 generálny riaditeľ žalovanej (ďalej aj „druhostupňový správny orgán“) odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie. V odôvodnení uviedol, že žiadosťou, spísanou dňa 26. novembra 2019, požiadal žalobca o priznanie starobného dôchodku, ktorý žiadal priznať od 6. júla 2017, ku dňu dovŕšenia 57 rokov veku. Z potvrdenia MV SR č. p.: E./XXXX-XX zo dňa 13. júna 2017 vyplýva, že žalobcovi bol priznaný od 1. októbra 1998 výsluhový príspevok podľa § 210 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý sa od 1. júla 2002 považuje za výsluhový dôchodok. Na nárok na výsluhový príspevok a jeho výšku bola zhodnotená doba služby v rozsahu 18 rokov a 187 dní, a to doba služobného pomeru policajta od 1. apríla 1980 do 31. augusta 1980 a od 1. septembra 1980 do 30. septembra 1998, a to všetko v I. kategórii funkcií. Služobný pomer žalobcu skončil dňom 30. septembra 1998, a teda netrval k 31. decembru 1999. Žalobca preto nesplnil podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, z dôvodu, že doba služby zaradená do I. kategórie funkcií netrvala k 31. decembru 1999. K tomu poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1So/69/2014 z 29. septembra 2015. Námietku žalobcu, že jeho nárok na starobný dôchodok mal byť posúdený podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 308/1995 Z. z., kde ods. 2 vyžaduje službu k 31. decembru 1997, čo splnil, ako aj ďalšie dve podmienky na priznanie dôchodku, a to vek 57 rokov a získania požadovaného počtu rokov služobného pomeru, nepovažoval za dôvodnú. Druhostupňový správny orgán ďalej dôvodil, že nárok na starobný dôchodok podľa § 174 zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 376/1998 Z. z. vznikol občanom ktorí splnili podmienku uvedenú v § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 376/1998 Z. z., tzn. podmienku trvania služby I. kategórie funkcie k 31. decembru 1998, ktorú žalobca nesplnil, pretože službu I. kategórie funkcie vykonával len do 30. septembra 1998. Ustanovenie § 175g ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 355/1999 Z. z. sa na účastníka konania nevzťahuje ani z dôvodu, že v období pred 22. decembrom 1999 nedosiahol 57 rokov, čo je jednou z podmienok nároku na starobný dôchodok. Žiaden právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu ukončenia služobného pomeru, a to ani na účely zníženia dôchodkového veku. K tomu poukázal na zovšeobecnený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého sa nárok na dávku posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak (R 48/1998), ako aj názor prezentovaný v judikáte R 53/2011. Uzavrel, že žalobca nesplnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 274 zákona o sociálnom poistení v spojení s § 174 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení ku dňu dovŕšenia 57 rokov veku. Nárok na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení žalobcovi nevznikol z dôvodu, že k 31. decembru 1999 nevykonával službu zaradenú do I. alebo II. kategórie funkcií, ani zamestnanie zaradené do I. pracovnej kategórie. Služobný pomer žalobcovi skončil dňom 30. septembra 1998, a preto mu nevznikol nárok na starobný dôchodok dosiahnutím 57 rokov veku, t. j. od 6. júla 2017. II. Žaloba a jej dôvody 4. Žalobou zo dňa 15. mája 2020, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 21. mája 2020, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 24. apríla 2020 ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. XXX XXX XXXX X zo dňa 9. januára 2020 a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. V žalobe ďalej opísal priebeh administratívneho konania ako aj obsah podaného odvolania, o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu, pričom prezentoval názor, že postupom a rozhodnutím prvostupňového a následne aj druhostupňového orgánu boli porušené jeho práva, nakoľko nebolo rešpektované ustanovenie § 175g ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 355/1999 Z. z., a ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/155/2015 zo dňa 29. marca 2017. Zotrval tiež na názore, že spĺňa podmienky pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok. III. Vyjadrenie žalovanej a žalobcu 5. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19. júna 2020 navrhla súdu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom považovala rozhodnutia oboch stupňov za zákonné a správne. Poukázala, že predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok v zmysle § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov je nielen splnenie podmienky získania zamestnania
zaradeného do I. pracovnej kategórie uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), resp. v službe I. kategórie funkcií, ale podľa § 174 ods. 2 tohto zákona aj splnenie podmienky, že takéto zamestnanie trvalo do 31. decembra 1999, ktorú žalobca nesplnil. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaná ignorovala ustanovenie § 175g ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 355/1999 Z. z., podľa ktorého o nároku na starobný dôchodok podľa § 174, o ktorom nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, žalovaná uviedla, že toto sa na žalobcu nevťahuje, nakoľko 22. decembra 1999 nedosiahol vek 57 rokov (ku dňu skončenia služobného pomeru dňa 30. septembra 1998 mal len 38 rokov). Žalovaná tiež poukázala na to, že nárok na priznanie starobného dôchodku žalobcovi vzniká splnením všetkých zákonom stanovených objektívnych podmienok, čo žalobca nesplnil. Ďalej uviedla, že ustanovenie § 175g bolo do zákona o sociálnom zabezpečení vložené novelou č. 355/199 Z. z. s účinnosťou od 22. decembra 1999. Došlo tým k predĺženiu obdobia zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie (kategórie funkcií) až do 31. decembra 1999. Úmyslom zákonodarcu bolo umožniť práve tým poistencom, ktorí sú v systéme (pôsobia v služobnom pomere) získať potrebnú dobu služby v príslušnej pracovnej kategórii (kategórii funkcií) v rozsahu zakladajúcom nárok na skorší odchod do dôchodku ešte pred zrušením inštitútu pracovných kategórií (kategórií funkcií). Zákonodarca ustanovením § 175g zákona cielene upravil len právne režimy už uplatnených nárokov na dôchodkové dávky. V § 175g ods. 1 určil, že v konaniach o nároku na dôchodok, ktoré neboli právoplatne skončené pred dňom účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z. sa rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia jeho účinnosti, ak nie je ďalej ustanovené inak. Inak je ustanovené hneď v § 175g ods. 2 tohto zákona, kde zákonodarca stanovil, že nie vo vzťahu ku všetkým dôchodkovým dávkam, ale len v prípade nároku na starobný dôchodok podľa § 174, o ktorom súčasne nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (22. decembra 1999) sa naopak o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia jeho účinnosti (do 21. decembra 1999). Následne v odseku 3 § 175g zákona zákonodarca určil režim, ktorým sa budú spravovať nové konania o nárokoch na dôchodok, keď o nároku na dôchodok už bolo právoplatne rozhodnuté pred 22. decembrom 1999. Konanie o nároku žalobcu na starobný dôchodok sa začalo na základe jeho žiadosti o starobný dôchodok zo dňa 26. novembra 2019 (predtým zo dňa 9. augusta 2017), teda nezačalo predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z. a za účinnosti zákona o sociálnom zabezpečení preto sa ustanovenie § 175g ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 355/1999 Z. z. na žalobcu nevťahuje. Domnienka žalobcu, že nárok na skorší odchod do dôchodku mu vznikol už samotným odpracovaním doby služby v požadovanom rozsahu vo zvýhodnenej kategórii, je mylná. Na vznik nároku na starobný dôchodok od dovŕšenia nižšieho dôchodkového veku je potrebné splniť súčasne všetky zákonné podmienky, uvedené v § 174 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom zabezpečení. 6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej vyjadril podaním zo dňa 28. júla 2020, v ktorom namietal, že žalovaná vôbec nezohľadňuje historický a systematický vývoj § 174, pričom úplne ignoruje a nerešpektuje ustanovenie § 175g ods. 2, zavedený tou istou novelou, teda zákonom č. 355/1999 Z.z., ktorá odkazuje na použitie skorších právnych predpisov. Podľa jeho názoru podmienky na splnenie zníženého veku o skorší odchod do dôchodku sú tri podľa § 174 ods. l písm.b) zákona o sociálnom poistení, a to vek 57 rokov, vykonávanie služby 1. kategórie 18 rokov, a najmenej 25 odpracovaných rokov, pričom všetky tieto podmienky splnil. 7. Žalovaná vo vyjadrení z 22. januára 2024 zotrvala na svojom vyjadrení z 19. júna 2020. Na podporu svojho názoru poukázala tiež na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v obdobných prípadoch, napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29. septembra 2015, sp. zn. 9Sk/15/2020 zo dňa 30. júna 2021, rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/39/2021 zo dňa 31. januára 2023 a sp. zn. 7Sk/39/2020 zo dňa 30. novembra 2021. 8. Žalobca v podaní z 10. mája 2024 zopakoval svoje argumenty a poukázal na svoje vyjadrenie z 28. júla 2020. Cíti sa byť poškodený na svojich právach, pričom podľa jeho názoru všetci ostatní v jeho veku, ktorí odišli po 31. decembri 1999 z Policajného zboru SR do civilu, svoj nárok uplatnili a bolo im zo strany žalovanej vyhovené. IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal
9. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov („ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 10. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 11. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 12. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 13. Podľa § 202 ods. 2 veta prvá SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 14. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 15. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 16. Podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. 17. Podľa § 65 ods. 2 zákona o sociálnom poistení dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak. 18. Podľa § 274 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. 19. Podľa § 14 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení zamestnania sú na účely dôchodkového zabezpečenia zaradené do 31. decembra 1999 podľa druhu vykonávaných prác do troch pracovných kategórií. Zamestnania I. a II. pracovnej kategórie sú uvedené v rezortných zoznamoch zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie vydaných pred 1. júnom 1992; do III. pracovnej kategórie patria zamestnania, ktoré nie sú zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie. 20. Podľa § 14 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení do I. pracovnej kategórie sú zaradené zamestnania, v ktorých sa vykonávajú sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádza k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to a) zamestnania v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach, b) ostatné zamestnania v baníctve vykonávané pod zemou v hlbinných baniach, c) zamestnania pod zemou pri uskutočňovaní podzemných stavieb baníckym spôsobom, d) zamestnania členov leteckých posádok a pracovníkov sústavne činných v lietadle za letu, e) zamestnania členov posádok námorných lodí, f) zamestnania, v ktorých sa vykonávajú zvlášť ťažké a zdraviu škodlivé práce v hutách alebo v ťažkých chemických prevádzkach, g) zamestnania kesonárov a potápačov, h) zamestnania vykonávané v prostredí ohrozenom vo významnej miere ionizujúcim žiarením pri úprave a konečnom spracovaní rádioaktívnych surovín, v jadrových elektrárňach a pri obsluhe cyklotrónu a výskumného reaktoru, i) zamestnanie vykonávané s dokázanými chemickými karcinogénmi a pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity, j) zamestnanie v baníctve vykonávané pod spodnou úrovňou nadložia a na skrývke v povrchových baniach (lomoch) na uhlie, na rádioaktívne nerasty a na nerasty, z ktorých možno priemyselne vyrábať kovy, na magnezit, azbest, tuhu, kaolín, žiaruvzdorné íly, keramické lupky, sadrovec, živec a na kremeň a kremenec na chemickotechnologické spracovanie alebo na spracovanie tavením,
k) zamestnania v ťažbe a pri opracovaní kameňa, pri mletí a drvení kremeňa, kremenca a živca, pri formovaní žiaruvzdorných výrobkov a pri úprave keramických surovín vykonávané v prostredí vysokej koncentrácie agresívneho fibroplastického prachu, pokiaľ sú pracujúci pri výkone týchto zamestnaní nadmerne ohrození silikózou, a zamestnania sklárov dutého skla, l) zamestnania v stokovej sieti v podzemných priestoroch. 21. Podľa § 14 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie sa za dobu pred 1. januárom 2000 hodnotí služba vojakov z povolania zaradená do I. (II.) kategórie funkcií, ak nevznikol nárok na dôchodok podľa piatej časti tohto zákona. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa v týchto prípadoch hodnotí ako zamestnanie I. pracovnej kategórie uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h). 22. Podľa § 21 ods. 1 o sociálnom zabezpečení občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 10 rokov v takom zamestnaní v uránových baniach, b) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b), ak bol z tohto zamestnania prevedený alebo uvoľnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 3 písm. d) a e), c) 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h), d) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. i) až l), alebo e) 60 rokov. 23. Podľa § 174 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií. 24. Podľa § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/1988 Zb. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 25. Správny súd v Bratislave predovšetkým konštatuje, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdov prešla právomoc z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 14Sa a následne náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 17Sa na základe dodatku č. 6 Rozvrhu práce na rok 2024 z dôvodu prerozdelenia vecí pre dlhodobú práceneschopnosť sudcu presahujúcu viac ako 6 týždňov. 26. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach [§ 134 ods. 2 písm. d) SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP], za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 27. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie, bola zamietnutá žiadosť žalobcu o starobný
dôchodok k 6. júlu 2017. Žalobca v zásade vytýkal napadnutému rozhodnutiu najmä to, že vychádza z neprávneho právneho posúdenia. 28. Predmetom konania bolo teda preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej z hľadiska, či žalobca ku dňu 6. júlu 2017 spĺňal podmienky dovŕšenia dôchodkového veku a získania potrebnej doby dôchodkového poistenia pre vznik nároku na starobný dôchodok. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobcovi bola zhodnotená doba služby v rozsahu 18 rokov a 187 dní na nárok na výsluhový príspevok (ktorý sa od 1. júla 2002 považuje za výsluhový dôchodok) a jeho výšku, a to doba služobného pomeru policajta od 1. apríla 1980 do 31. augusta 1980 a od 1. septembra 1980 do 30. septembra 1998, a to všetko v I. kategórii funkcií. 29. Podľa § 174 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení občan, ktorý vykonával pred 1. januárom 2000 zamestnanie I. pracovnej kategórie, prípadne službu I. alebo II. kategórie funkcií, má po 31. decembri 1999 nárok na starobný dôchodok tiež, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií. 30. Podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999. Predpokladom skoršieho vzniku nároku na starobný dôchodok už od dovŕšenia veku 56 až 59 rokov (v prípade žalobcu 57 rokov) je nielen splnenie podmienky získania zamestnania zaradeného do I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods. 2 písm. b) až l) resp. v službe I. alebo II. kategórie funkcií zákona o sociálnom zabezpečení v stanovenom rozsahu, čo žalobca spĺňa, nakoľko v I. kategórii funkcií odpracoval 18 rokov a 187 dní, ale aj splnenie podmienky ustanovenej v § 174 ods. 2 tohto zákona, ktorou je trvanie takéhoto zamestnania k 31. decembru 1999, čo žalobca nespĺňa. Je potrebné uviesť, že v súvislosti so zachovaním nárokov na starobný dôchodok z I. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií zákonodarca každoročne v rokoch 1993 až 1999 predlžoval zaraďovanie zamestnaní do zvýhodnenej kategórie, pričom na účely § 174 zákona o sociálnom zabezpečení vyžadoval splnenie podmienky trvania takého zamestnania k určitému dátumu, naposledy k 31. decembru 1999. Cieľom opakovaného predlžovania zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, resp. do I. a II. kategórie funkcií bolo umožniť dotknutým poistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, alebo na účely nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom zabezpečení. Ustanovenie § 174 zákona o sociálnom zabezpečení je ustanovením prechodným a v zmysle vyššie uvedeného je potrebné ho chápať ako výnimku z požiadaviek, ustanovených zákonodarcom na vznik nároku na starobný dôchodok od skoršieho dôchodkového veku podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení len v určitom, prechodnom období. Úmyslom zákonodarcu nebolo zúžiť okruh osôb, ktorým prislúchajú nároky z I. a II. pracovnej kategórie a I. a II. kategórie funkcií, ale zachovať tieto nároky u presne vymedzenej skupiny poistencov, ktorí v zamestnaní zaradenom v preferovanej kategórii nezískali obdobie potrebné pre skorší vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení práve a iba z dôvodu zrušenia zaraďovania týchto zamestnaní do preferovanej kategórie k 31. decembru 1999 (prvýkrát k 31. decembru 1992), za predpokladu, že takéto ich zamestnanie súčasne k tomuto dňu trvalo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/285/2015 zo dňa 28. júna 2017). Bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií, kumulatívne musí byť splnená aj podmienka upravená v § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení, ktorou je podmienka, že služba I. alebo II. kategórie funkcií musí trvať k 31. decembru 1999, ak má mať poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/62/2009 zo dňa 28. októbra 2009 a sp. zn. 1So/69/2014 zo dňa 29. septembra 2015). Z obsahu administratívneho spisu je nesporné, že žalobcovi skončil služobný pomer dňom 30. septembra 1998 a teda podmienka trvania služby v I. kategórii funkcií k 31. decembru 1999 upravená v § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení nie je splnená. 31. Aj správny súd mal preto za preukázané, že žalobcovi nevznikol nárok na starobný dôchodok dovŕšením veku 57 rokov. Pokiaľ ide o výklad slovného spojenia „trvali k 31. decembru 1999“ uvedeného v § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení, toto vyjadruje podmienku trvania služobného pomeru k tomuto dátumu vrátane, t. j. k 31. decembru 1999 a nie v čase do 31. decembra 1999 (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/146/2016 zo dňa 25. apríla 2018). Na základe vyššie uvedených skutočností je možné skonštatovať, že žalobca ku dňu 6. júlu 2017 nespĺňal podmienku vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, nakoľko nedovŕšil potrebný vek. Nespĺňal tiež podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 21 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnom zabezpečení, keďže nebol zamestnaný najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h). Podmienku podľa § 174 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení síce splnil, ale nesplnil podmienku podľa § 174 ods. 2 tohto zákona, ktorá musí byť splnená kumulatívne, keďže jeho služba I. kategórie funkcií netrvala k 31. decembru 1999. 32. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom diskriminácie oproti osobám, ktoré ukončili služobný pomer po 31. decembri 1999 súd poukazuje na rozsudok sp. zn. 9So/143/2011 zo dňa 26. septembra 2012, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „Podmienka trvania určeného zamestnania do 31. decembra 1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov), preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani vo vzťahu k navrhovateľovi, lebo sa s ním nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii.“ Námietku o diskriminácii nebolo možné akceptovať ani z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že by vo vecne totožných prípadoch žalovaná alebo príslušné súdy rozhodli inak. 33. K námietke žalobcu, že správne orgány mali v jeho prípade aplikovať § 175g ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení, správny súd poukazuje, že uvedený odsek 2 je výnimkou k § 175g ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, ktorý ustanovuje, že ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške nebolo právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, o nároku na dôchodok a o jeho výške sa rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak. Práve „ustanovené inak“ je v spomínanom ods. 2. V čase nadobudnutia účinnosti predmetnej novely (zákon č. 355/1999 Z.z.), ktorá doplnila § 175g do zákona o sociálnom zabezpečení (ako prechodné ustanovenie), však v žalobcovom prípade neexistovalo žiadne začaté a neskončené konanie o nároku na dôchodok, na ktoré sa práve uvedené ustanovenie § 175g zákona o sociálnom zabezpečení použije, resp. ktoré predpokladá a na ktoré sa následne pri rozhodovaní o nároku na starobný dôchodok podľa § 174 aplikovalo ustanovenie § 175g ods.2. Žalobca podal svoju žiadosť o starobný dôchodok za účinnosti zákona o sociálnom poistení, a preto sa naňho vzťahuje tento novší zákon, ktorý vo svojich prechodných ustanoveniach (§ 274 ods. 1) deklaruje, že nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. To však ale znamená, že sa aplikujú ustanovenia zákona o sociálnom zabezpečení upravujúce nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, resp. I. a II. kategórie funkcií, vo verzii zákona o sociálnom zabezpečení, ktorá bola účinná naposledy. Samotné ustanovenie § 175g zákona o sociálnom zabezpečení však ani nie je ustanovením, ktoré by upravovalo priamo nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, resp. I. a II. kategórie funkcií. Z týchto dôvodov sa § 175g ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení na žalobcu nevzťahuje. Uvedený názor správneho súdu je v súlade aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 26. marca 1997, sp. zn. 1So 165/96 uverejnenom v Zbierke stanovísk NSSR a rozhodnutí súdov SR pod č. 48/1998, podľa ktorého „nárok na dávku sa posudzuje podľa predpisov, platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje inak.“ 34. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav, vec správne právne posúdila a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnila, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 190 SSP (v spojení s § 199 ods. 3 SSP). 35. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).