Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/66/2019 1019200435 06. 06. 2025 JUDr. Ina Šingliarová ECLI:SK:SpSBA:2025:1019200435.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Jozefa Timeka v právnej veci žalobcu: A. B. – B. C., D. E. XXXX/X XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: LALINSKÝ ADVOKÁT, s. r. o., advokátska kancelária, Kálov 543/23-2 010 01 Žilina, IČO: 47 253 096, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, Tomášikova 46, 832 05 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BA-OOP1-2019/01610/ALI zo dňa 25.01.2019, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odboru opravných prostriedkov, č. OU-BA-OOP1-2019/016910/ALI zo dňa 25.01.2019 a rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odboru živnostenského podnikania, č. OU-BA-OZP1-2018/094074-6 zo dňa 18.10.2018 zrušuje a vec vracia prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Predmet správneho súdneho prieskumu 1. Predmetom správneho súdneho prieskumu je rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odboru opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“), č. OU-BA-OOP1-2019/01610/ALI zo dňa 25.01.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, odboru živnostenského podnikania (ďalej len „prvostupňový orgán“), OU-BAOZP1-2018/094074-6 zo dňa 18.10.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 2. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „SP“ alebo „Správny poriadok“) zamietol odvolanie podané: A. B. – B. C. (ďalej len „účastník konania“ alebo „žalobca“) a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým prvostupňový orgán podľa § 47 ods. 9 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 455/1991 Zb.“) rozhodol o nevzniknutí živnostenského oprávnenia k predmetom podnikania: „Montáž, rekonštrukcia a údržba vyhradených technických zariadení – elektronických“ (ďalej len „živnosť 1“) a „Opravy vyhradených technických zariadení elektrických“ (ďalej len „živnosť 2“), ktoré ohlásil účastník konania, a to z dôvodu, že podnikateľ (tu: účastník konania) nespĺňa osobitné podmienky prevádzkovania remeselnej živnosti 1 a viazanej živnosti 2, t. j. dostatočne nepreukázal odbornú spôsobilosť k daným živnostiam. II. Priebeh administratívneho konania
3. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím. Prvostupňový orgán vo vzťahu k živnosti 1 uviedol, že účastník konania bol povinný preukázať odbornú spôsobilosť podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona č. 455/1991 Zb. Prvostupňový orgán nemohol postupovať podľa § 22 ods. 1 písm. e) zákona č. 455/1991 Zb., pretože účastníkom konania predložené osvedčenie o odbornej spôsobilosti v elektrotechnike podľa zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z. z.“) – získaná odborná spôsobilosť – elektrotechnik (§ 21) pre činnosti na technických zariadeniach elektrických s napätím do 1000 V v objektoch tr. A (bez nebezpečenstva výbuchu) a na bleskozvodoch, evidenčné č. 11/18 NIP, vydané Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave, Fakultou elektrotechniky a informatiky, dňa 04.05.2018 (ďalej len „predložené osvedčenie“), nemožno posúdiť ako doklad, ktorý bol potrebný na uznanie postupu podľa § 22 ods. 1 písm. e) zákona č. 455/1991 Zb., lebo nebol vydaný podľa § 19 ods. 1 zákona č. 568/2009 Z. z. o celoživotnom vzdelávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 568/2009 Z. z.“), ktorého výstupom je osvedčenie o čiastočnej alebo osvedčenie o úplnej kvalifikácii podľa Národného kvalifikačného rámca. 4. Vo vzťahu k živnosti 2 uviedol, že predložené osvedčenie nie je relevantným dokladom na preukázanie odbornej spôsobilosti pre danú živnosť. Na to sa vyžaduje osvedčenie o odbornej spôsobilosti minimálne § 22 samostatný elektrotechnik, prípadne § 23 elektrotechnik na riadenie činností alebo riadenie prevádzky, ktoré sú definované vo vyhláške č. 508/2009 Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci s technickými zariadeniami tlakovými, zdvíhacími, elektrickými a plynovými a ktorou sa ustanovujú technické zariadenia, ktoré sa považujú za vyhradené technické zariadenia (ďalej len „vyhláška“). 5. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol, že podľa informačného systému ďalšieho vzdelávania, ktorého správcom je Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo školstva“) osvedčenie o čiastočnej alebo úplnej kvalifikácii vydá oprávnená vzdelávacia inštitúcia, ktorá je uvedená v Registri oprávnených vzdelávacích inštitúcií. Oprávnenou inštitúciou nie je Slovenská technická univerzita v Bratislave, ktorá je takouto vzdelávacou inštitúciou len pre vydanie osvedčenia o čiastočnej alebo úplnej kvalifikácii pre vzdelávací program „Znalectvo v elektrotechnike“. Účastník konania predložil diplom zo Strednej zdravotníckej školy, avšak nespĺňa požiadavku praxe. Tento záver potvrdilo svojím stanoviskom zo dňa 22.01.2019 aj Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) v metodickom usmernení. 6. Vo vzťahu k živnosti 2 žalovaný uviedol, že odborná spôsobilosť sa preukazuje osvedčením na vykonávanie činnosti podľa § 15 ods. 11 zákona č. 124/2006 Z. z., kde táto spôsobilosť sa preukazuje dokladom podľa § 16 tohto zákona. Predložené osvedčenie od Slovenskej technickej univerzity nie je na účely ohlásenia živnosti 2 relevantné, pretože preň sa vyžaduje osvedčenie o odbornej spôsobilosti minimálne podľa § 22 vyhlášky – samostatný elektrotechnik, prípadne § 23 vyhlášky – elektrotechnik na riadenie činnosti alebo riadenie prevádzky. Stupeň elektrotechnik (§ 21 vyhlášky) nemá potrebný rozsah vzdelania. Toto osvedčenie postačuje len na výkon nesamostatnej činnosti bez absolvovania praxe. Žalovaný skonštatoval, že zákon ani súvisiace technické normy nešpecifikujú potrebný stupeň kvalifikácie pre požadovanú viazanú živnosť. Z uvedeného dôvodu vydalo ministerstvo vnútra dňa 22.01.2019 metodické usmernenie, na základe ktorého je na povolenie živnosti 2 potrebný stupeň vzdelania minimálne podľa § 22, prípadne § 23 vyhlášky. Tento názor zastáva aj Inšpektorát práce Bratislava (ďalej len inšpektorát práce“) vo svojom stanovisku zo dňa 15.01.2019 (ďalej v texte stanovisko ministerstva vnútra a stanovisko inšpektorátu práce len ako „stanoviská“). Pre žalovaného je toto metodické usmernenie záväzné. III. Správna žaloba 7. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou zo dňa 08.03.2019 domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia, pričom navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 8. Žalobca považuje tieto rozhodnutia za nesprávne a vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie vidí v tom, že žalovaný posúdil predložené osvedčenie podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona č. 455/1991 Z. z., ktorý odkazuje na zákon č. 386/1997 Z. z. o ďalšom
vzdelávaní, avšak predložené osvedčenie bolo vydané podľa zákona č. 568/2009 Z. z. teda v čase, keď zákon č. 386/1997 Z. z. bol už zrušený a neúčinný. 9. Predložené osvedčenie bolo vydané podľa § 14 zákona č. 568/2009 Z. z., po ktorého vydaní žalobca absolvoval skúšku na overenie a hodnotenie odbornej spôsobilosti fyzickej osoby podľa kvalifikačného štandardu a hodnotiaceho štandardu danej čiastočnej kvalifikácie alebo úplnej kvalifikácie a po úspešnom absolvovaní skúšky podľa § 18 zákona č. 568/2009 Z. z. mu bolo vydané osvedčenie. Predložené osvedčenie podľa § 21 vyhlášky – elektrotechnik plní požiadavky podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 568/2009 Z. z., pričom vyžadovanie odbornej spôsobilosti minimálne podľa § 22 vyhlášky a vyššie je nesprávne, pretože daný zákon takúto povinnosť neukladá. 10. V ďalšom žalobnom bode napadol nedodržanie § 33 ods. 2 SP, keďže žalovaný nedodržal povinnosť, ktorá vyplýva z tohto ustanovenia, a to tým, že nedal žalobcovi možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k jeho podkladu a k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Podľa žalobcu, ak správny orgán vykoná dôkazy, je povinný dať účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa podľa § 33 ods. 2 SP. IV. Vyjadrenia účastníkov správneho súdneho konania 11. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 01.07.2019. K živnosti 1 uviedol, že predložené osvedčenie nemožno posúdiť podľa § 22 ods. 1 písm. e) zákona č. 455/1991 Zb., pretože bolo vydané podľa § 14 ods. 9 zákona č. 568/2009 Z. z., zatiaľ čo takéto osvedčenie musí byť vydané podľa § 19 ods. 1 tohto zákona. Slovenská technická univerzita nie je uvedená v registri oprávnených vzdelávacích inštitúcií na vydanie osvedčenia o čiastočnej alebo úplnej kvalifikácii voľne dostupnom na stránke ministerstva školstva, resp. je tam uvedená, ale iba pre vzdelávací program „Znalectvo v elektrotechnike“. 12. Vo vzťahu k živnosti číslo 2 poukázal na text § 19, 21, 22 a 23 vyhlášky, z ktorého je podľa žalovaného zrejmé, že jednotlivé stupne odbornej spôsobilosti osôb oprávnených vykonávať činnosti na vyhradených zariadeniach elektrických vyžadujú rôzne nároky na vzdelanie a odbornú prax a tiež majú rozdielne oprávnenie riadiť nižšie úrovne odborne spôsobilých osôb. V kontexte citovaného nie je možné vybrať si ako predmet živnosti ľubovoľnú činnosť na ľubovoľných vyhradených elektrických zariadeniach, ale obsluhovať len určený pracovný prostriedok a vykonávať len určené pracovné činnosti ustanovené právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vymedzenými vyhláškou. 13. Žalovaný odmieta porušenie § 33 ods. 2 SP, pretože zabezpečené aplikačné stanoviská z centrálneho živnostenského registra, informácie o Slovenskom kvalifikačnom rámci a Národnej sústave kvalifikácií je uverejnené na internetovej stránke ministerstva školstva. Stanoviská ministerstva vnútra a inšpektorátu práce nie sú novo navrhované dôkazy, ale ide o stanoviská, ktoré iba potvrdzujú skutočnosti, ktoré sú nesporné a všeobecne známe a tiež z úradnej činnosti správneho orgánu. Preto v súlade s § 34 ods. 6 SP ich nie je potrebné dokazovať a ani s nimi oboznamovať účastníka konania. 14. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 24.07.2019 (ďalej len „replika“). 15. V replike zopakoval, že predložené osvedčenie je potrebné posudzovať podľa § 22 ods. 1 písm. e) zákona č. 455/1991 Zb. Žalobca absolvoval záverečnú skúšku, ktorá viedla k získaniu čiastočnej alebo úplnej kvalifikácie podľa § 14 ods. 4 zákona č. 568/2009 Z. z., pričom následným vykonaním kvalifikačnej skúšky podľa zákona č. 124/2006 Z. z. bola splnená zákonná požiadavka preukázania úplnej alebo čiastočnej kvalifikácie. S poukazom na text zákona č. 455/1991 Zb. a zákona č. 124/2006 Z. z. uviedol, že tieto neustanovujú na vykonávanie viazanej živnosti 2 preukázanie odbornej spôsobilosti minimálne podľa § 22 vyhlášky, ale postačuje preukázanie odbornej spôsobilosti podľa jej § 21. Predložil preto aj stanovisko B. G. H. I., J., garanta akreditovaného vzdelávacieho programu elektrotechnické minimum uskutočňovaného Slovenskou technickou univerzitou. 16. Pokiaľ ide o uplatnenie § 33 ods. 2 SP žalobcovi žalovaný odoprel možnosť účinne obhajovať svoje práva a právom chránené záujmy tým, že mu neumožnil oboznámiť sa s podkladmi jeho rozhodnutia a vyjadriť sa k nim a tým závažným spôsobom porušil princíp zákonnosti správneho konania. Žalobcovi totižto nebolo umožnené oboznámiť sa s dokumentami, pretože žalovaný ich nepovažoval za nové
dôkazy, ale len za stanoviská, ktoré potvrdzujú skutočnosti nesporné a všeobecne známe. Žalovaný si tak nesprávne a extenzívne nad rámec zákona vyložil predmetné ustanovenie. 17. Žalovaný sa k replike nevyjadril. V. Relevantná právna úprava 18. Podľa § 20 zákona č. 455/1991 Zb. remeselné živnosti sú živnosti uvedené v prílohe č. 1 zákona. 19. Podľa § 21 zákona č. 455/1991 Zb. odborná spôsobilosť sa preukazuje výučným listom alebo iným dokladom o riadnom ukončení príslušného učebného odboru alebo príslušného študijného odboru. 20. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 455/191 Zb. doklady o odbornej spôsobilosti uvedené v § 21 sa pre potreby tohto zákona nahrádzajú dokladom o ukončení najmenej strednej školy, ak nejde o prípady uvedené v písmenách a) a b) a osvedčením o získanom vzdelaní pre príslušnú živnosť v akreditovanej vzdelávacej ustanovizni31a) a dokladom o vykonaní následnej najmenej dvojročnej praxe v odbore alebo trojročnej praxe v príbuznom odbore (odkaz 31a/ na zákon č. 386/1997 Z. z. o ďalšom vzdelávaní a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení zákona č. 70/1997 Z. z. v znení neskorších predpisov) (písm. c/) alebo osvedčením o čiastočnej kvalifikácii alebo osvedčením o úplnej kvalifikácii podľa osobitného predpisu31c) (odkaz 31c/ na zákon č. 568/2009 Z. z.) (písm. e/). 21. Podľa § 23 zákona č. 455/1991 Zb. viazané živnosti sú živnosti uvedené v prílohe č. 2 zákona. 22. Podľa § 24 zákona č. 455/1991 Zb. odborná spôsobilosť pre viazané živnosti je upravená osobitnými predpismi uvedenými v prílohe č. 2 zákona alebo ustanovená touto prílohou. 23. Podľa § 47 ods. 9 zákona č. 455/191 Zb. ak živnostenský úrad zistí, že podnikateľ nespĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom, rozhodne, že živnostenské oprávnenie nevzniklo. 24. Podľa § 71 zákona č. 455/191 Zb. konanie vo veciach upravených týmto zákonom sa spravuje zákonom o správnom konaní (správny poriadok), pokiaľ jednotlivé ustanovenia tohto zákona neustanovujú inak. 25. Príloha č. 2 k zákonu č. 455/1991 Zb., SKUPINA 202 – Výroba strojov a prístrojov všeobecná a pre určité hospodárske odvetvia, por. č. 2: Opravy, odborné prehliadky a odborné skúšky vyhradených technických zariadení; preukaz spôsobilosti: oprávnenie na činnosť alebo osvedčenie na vykonávanie činnosti; poznámka: § 15 ods. 1 a 9 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 26. Podľa § 3 ods. 2 SP správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 27. Podľa § 32 ods. 2 SP podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.
28. Podľa § 33 ods. 2 SP správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 29. Podľa § 47 ods. 3 SP v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. VI. Verejné vyhlásenie rozsudku 30. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) bol, okrem iného, zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal svoju činnosť dňa 01.06.2023. Podľa § 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec, pôvodne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/66/2019, bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy a v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 7 náhodným výberom pridelená na konanie a rozhodovanie do senátu 9S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-5S/66/2019. 31. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby (§ 134 ods. 1 SSP, § 134 ods. 2 SSP a contrario) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného je zaťažené vadou nezákonnosti podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP. 32. O žalobe rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania rozsudkom podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobca ani žalovaný netrvali na nariadení pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený najmenej päť dní vopred na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 06.06.2025 (§137 ods. 4 SSP). VII. Právne hodnotenie správneho súdu 33. Žalobca uplatnil v žalobe dva žalobné body, kde prvý sa týkal preukázania hmotnoprávneho splnenia podmienok prevádzkovania živnosti 1 a 2 a druhý sa týkal procesnoprávneho pochybenia v postupe žalovaného. 34. K procesnoprávnemu žalobnému bodu správny súd uvádza, že Správny poriadok rozlišuje medzi podkladmi pre vydanie rozhodnutia, dôkazmi a právom účastníka konania vyjadriť sa, pričom nejde o zameniteľné pojmy. Výpočet podkladov pre vydanie rozhodnutia (§ 32 ods. 2 SP) je demonštratívnym, neúplným výpočtom, kde dôkazy predstavujú jeden z podkladov pre vydanie rozhodnutia. Z § 33 ods. 2 a § 3 ods. 2 SP vyplýva, že zásada súčinnosti je jednou z podstatných zásad správneho konania, ktorá zaväzuje správny orgán, aby pristupoval k účastníkovi správneho konania aktívnym spôsobom a aby mu dal možnosť vyjadriť sa k všetkým podkladom pre vydanie rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či ide o podklad v podobe napríklad návrhu alebo vyjadrenia, alebo o podklad v podobe dôkazu. Z pohľadu § 33 ods. 2 SP je rovnako bez právnej relevancie, či ide o dôkaz navrhnutý účastníkom konania alebo správnym orgánom a ktorý podlieha procesu dokazovania alebo ide o skutočnosť všeobecne známu alebo známu správnemu orgánu z úradnej činnosti (a ktorú netreba dokazovať) (§ 34 ods. 6 SP). Pre všetky podklady platí, že účastník konania musí mať možnosť sa k nim vyjadriť, a to v priebehu správneho konania pred vydaním rozhodnutia vo veci samej. 35. Účastník konania podľa Správneho poriadku nie je jeho pasívnym objektom, ale má právo aktívne v konaní vystupovať, aby mohol účinne brániť svoje práva. Na to, aby takto mohol vystupovať, však musí, tak povediac, vedieť, že „sa niečo deje“. Preto zákonodarca upravil formou povinnosti správneho orgánu, aby tento oboznamoval účastníka konania o tom, aké podklady zhromaždil na vydanie svojho rozhodnutia, s cieľom umožniť účastníkovi konania vyjadriť sa k nim. Na tom nič
nemení ani skutočnosť, že právo vyjadriť sa je právom a nie povinnosťou účastníka konania. Uvedené platí o to viac, ak žalovaný sám si vyžiadal stanoviská od ministerstva vnútra a inšpektorátu práce, a to v čase prebiehajúceho konania. Pre účastníka konania išlo o podklady, o ktorých existencii pred vydaním napadnutého rozhodnutia nemal vedomosť. Z daného uhla pohľadu preto navyše ani neobstojí argumentácia žalovaného, že išlo o skutočnosti všeobecne známe alebo známe z úradnej povinnosti. Ak by totiž išlo o takéto skutočnosti, tak by predsa žalovaný nepovažoval za potrebné žiadať iné orgány verejnej správy o vypracovanie stanoviska. 36. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/32/2014: „Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.“ 37. Podľa názoru správneho súdu žalovaný nekonal v súčinnosti s účastníkom konania (žalobcom), pričom vzhľadom na okolnosti prípadu (bod 35 odôvodnenia) ide o porušenia procesných ustanovení Správneho poriadku v takom rozsahu, ktorý mal za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP). 38. Vo vzťahu k hmotnoprávnemu žalobnému bodu správny súd uvádza, že je v prvom rade úlohou orgánu verejnej správy, aby svoje právne závery (tu, či žalobca splnil alebo nesplnil preukázanie osobitnej podmienky prevádzkovania živnosti) riadne a zrozumiteľne odôvodnil. Napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie však túto kvalitu nedosahujú. Prvostupňové rozhodnutie k živnosti 1 len konštatuje, že žalobcom predložené osvedčenie nemožno posudzovať podľa § 22 ods. 1 písm. e) zákona č. 455/1991 Zb., pretože nie je vydané podľa § 19 ods. 1 zákona č. 568/2009 Z. z., ale podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona č. 455/1991 Zb. V napadnutom rozhodnutí sa nad to uvádza, že oprávnenými inštitúciami na vydanie osvedčenia by boli Súkromná stredná odborná škola, K. XX, F. a Stredná odborná škola dopravná, L. X, H. a nie Slovenská technická univerzita. Poukazuje pritom na informačný systém ďalšieho vzdelávania, ktorého správcom je ministerstvo školstva. V administratívnom spise sa nenachádza žiadny dokument, ktorý by bol podkladom pre tento záver žalovaného. Na tom nič nemení ani to, že ide o zoznam vedený na webovom sídle ministerstva školstva. Zoznamy na webovom sídle totiž podliehajú v čase zmenám a na podporu svojich tvrdení ich musí orgán verejnej správy preukázať, a to napríklad screen-shotom alebo vytlačením takéhoto zoznamu, aby bolo zrejmé, z akej doby pochádza a aby ju mohol správny súd pri prípadnom súdnom spore konfrontovať a overiť. Nad to napokon vo vyjadrení žalovaný ďalej konštatuje, že osvedčenie nevzal do úvahy, lebo nebolo vydané podľa § 14 ods. 9 zákona č. 568/2009 Z. z. Správny súd tak konštatuje, že v každom z týchto dokumentov sa vo svojej podstate nachádza odlišné odôvodnenie neakceptácie osvedčenia predloženého žalobcom, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP). 39. Vo vzťahu k odôvodneniu k živnosti 2 správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie uviedlo, že „zákon ani súvisiace technické normy nešpecifikujú potrebný stupeň kvalifikácie pre požadovanú viazanú živnosť“. Záver o nesplnení osobitnej podmienky prevádzkovania živnosti 2 považuje správny súd za predčasný, a to s ohľadom na to, že žalobca nemal možnosť sa vyjadriť k stanoviskám ministerstva vnútra a inšpektorátu práce. Z daného dôvodu odôvodenie v tejto časti je nepreskúmateľné pre nedostatočné zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP). 40. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie (§ 191 ods. 3 písm. a/ SSP) trpia vadami, pre ktoré je nevyhnutné ich zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 41. V ďalšom konaní bude úlohou orgánu verejnej správy dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania (žalobcovi) k podkladom pre vydanie rozhodnutia a následne na to posúdiť, či žalobca spĺňa alebo nespĺňa osobitné podmienky prevádzkovania živnosti vo vzťahu k živnosti 1 a 2. Správny súd v tejto
súvislosti uvádza, že svojim rozhodnutím nepredikuje, ako má túto otázku orgán verejnej správy posúdiť. Toto posúdenie je na orgáne verejnej správy, pričom ak dospeje k záveru, že žalobca tieto podmienky nespĺňa, musí toto svoje stanovisko dostatočne zrozumiteľným a jednotným spôsobom odôvodniť. 42. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, na základe ktorého priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 43. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 139 ods. 4 SSP).
(§
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).