Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 13Saz/8/2024 0724101072 10. 03. 2025 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101072.9
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcov: 1. A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Ruská federácia, t. č. bytom D. XX, C., 2. mal. E. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Moldavská republika, t. č. bytom D. XX, C., zastúpeného zákonným zástupcom žalobcom v 1. rade, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-404-52/2023-Ž zo dňa 07.06.2024, takto rozhodol: I. Súd žalobu zamieta. II. Súd nepriznáva žalovanému právo na náhradu trov konania. III. Súd nepriznáva štátu právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-404-52/2023-Ž zo dňa 07.06.2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcom 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, 2) neposkytol doplnkovú ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca v 1. rade dňa 14.12.2023 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné vyhlásil, že žiada o udelenie azylu na území SR pre seba a pre svojho maloletého syna E. A. (žalobca v 2. rade) z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko pracoval v prísne stráženom sektore atómovej energetiky pre Ministerstvo pre mimoriadne situácie Ruskej federácie. Po odchode z Ruskej federácie (ďalej aj len „RF“) sa stal pre RF nepohodlný. Po návrate do Ruska by ho čakalo väzenie. Má v opatere šesťročného syna E., ktorý navštevuje základnú školu v Bratislave a venuje sa piatim záujmovým krúžkom. Chce pre neho zabezpečiť pokojný život. O udelenie azylu požiadal zo štyroch dôvodov. Prvým dôvodom bolo, že v Rusku pracoval v jadrovom priemysle ako referent špecialista na oddelení investícií a základných fondov Ministerstva pre mimoriadne situácie RF a ešte v máji roku 2000 alebo 2001 bol v meste Jekaterinburg otrávený. Bolo to po stretnutí s riaditeľom Uralského elektromechanického závodu E. C. E.. Bol hospitalizovaný na jednotke intenzívnej starostlivosti v meste Jekaterinburg. Po 15-tich dňoch bol prepustený, pričom lekárska správa neobsahovala žiadne informácie o otrave. Žalobca uviedol, že v Rusku vtedy prebehla séria otráv a preto sa domnieva, že aj on bol v súvislosti so svojou prácou otrávený. Túto prácu na Ministerstve pre mimoriadne situácie RF vykonával až do roku 2008, pričom
žiadny ďalší problém v súvislosti s výkonom svojho vtedajšieho zamestnania neuviedol. Po skončení práce na Ministerstve pre mimoriadne situácie RF začal podnikať. V súvislosti s jeho podnikateľskými aktivitami bolo proti nemu v RF v roku 2011 začaté trestné konanie podľa § 159 ods. 4 Trestného zákona RF za spreneveru peňazí vo výške 5 878 668,50 rubľov. V celej veci bol na žiadosť štátnych orgánov RF 30.10.2020 Obvodným oddelením Policajného zboru Karlova Ves vypočutý ako svedok, pričom sám žalobca c 1. rade uviedol, že dňa 24.6.2021 bolo toto stíhanie voči nemu zrušené z dôvodu, že sa skutok nestal. Rovnako bolo v tejto veci 19.12.2021 zastavené trestné stíhanie aj voči druhej obvinenej v tejto veci. Ďalej žalobca uviedol, že voči nemu sú v RF vedené ďalšie dve trestné konania. Prvé za krádež a podvod v obzvlášť veľkom rozsahu. Podľa vyšetrovania mal založiť fiktívnu organizáciu OOO Evesta a zúčastniť sa konkurzu spoločnosti Rosatom na dodávku vysokotechnologického zariadenia pre podniky atómového priemyslu, pričom mal sfalšovať zakladateľskú dokumentáciu, pečiatku a mal si zriadiť účet. Cieľom malo byť privlastnenie si finančných prostriedkov. Dodal však staré a nevhodné zariadenie s tým, že ide o nové zariadenie, čím mala vzniknúť škoda 6 500 000 rubľov. Druhé trestné stíhanie začalo 01.10.2012 a malo byť vedené za prisvojenie si finančných prostriedkov s cieľom podvodu vo výške 15 000 000 rubľov, a to v súvislosti s nákupom zariadenia na nanášanie ochranných krytov. Žalobca uviedol, že na zmluvu o nákupe takéhoto zariadenia si nepamätá a s najväčšou pravdepodobnosťou ide v tomto prípade o vykonštruované trestné stíhanie. Pokiaľ sa jedná o tieto trestné stíhania, tak žalobca uviedol, že vedené môžu byť preto, že ide o konkurenčný boj, prípadne kvôli tomu, že ukončil doktorandské štúdium a tému mal História a sebaurčenie mordvianskeho národa. Ide však o jeho domnienky, dôvody trestných stíhaní však nepozná. Žalobca dodal, že všetky tieto konania sú v RF premlčané a nemožno ho za skutky z nich vyplývajúce trestne stíhať. Ďalej uviedol, že ruské orgány rokujú s jeho advokátom v RF o uplatnení premlčacej lehoty v oboch ešte neukončených konaniach. Ďalším dôvodom je, že v Slovinsku mal po roku 2012 firmu UCS SVETOVANIA, ktorá dodávala Ukrajine súčiastky do zbraní, konkrétne hlavne. V novembri 2015 za to dostal aj poďakovanie od Komisariátu Zakarpatskej oblasti na Ukrajine. Obáva sa, že ho za to môžu v RF odsúdiť a uväzniť prípadne poslať do vojny. Štvrtým dôvodom je, že sa stará o svojho maloletého syna E. A. a chce s ním žiť v bezpečí. S jeho matkou sa dohodol, že so synom bude žiť na Slovensku. Ako dôvod, prečo podal žiadosť o azyl v mene svojho maloletého syna uviedol, že syn tu žije už 4,5 až 5 rokov a natoľko si tu zvykol, že keď sa ho pýtal, tak povedal, že jeho domov je na Slovensku. Rovnako v samotnom pohovore z 22.05.2024 E. A. uviedol, že chce žiť s otcom na Slovensku a chce tu navštevovať školu. 2. K neudeleniu azylu žalovaný v rozhodnutí uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca v 1. rade ako prvý dôvodov svojej žiadosti uviedol domnienku o jeho otrave v súvislosti s jeho prácou na Ministerstve pre mimoriadne situácie RF, žalovaný pristúpil ku skúmaniu, či v danom prípade sa jednalo o akt tak závažného charakteru, že by napĺňal kritéria prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Avšak tvrdenie o otrave bolo iba jeho subjektívnou, ničím nepodloženou, domnienkou, pričom v priebehu konania nebol schopný uviesť, kto a prečo by mal v tom období záujem na jeho otrávení. Rovnako jeho prepúšťacia správa z nemocnice neobsahuje ani zmienku o tom, že by bol otrávený. V tomto prípade ide o udalosti spred 23 alebo 24 rokov, pričom sám žalobca v 1. rade po nich ešte 11 alebo 12 rokov zotrval v RF, pričom ďalších 7 alebo 8 rokov zostal pracovať na Ministerstve pre mimoriadne situácie RF. Okrem spomenutého pokusu o otrávenie jeho osoby však nemal v súvislosti s uvedeným zamestnaním žiadne problémy. Na základe uvedenej skutočnosti dospel žalovaný k záveru, že udalosti, ktoré v súvislosti s domnienkou o otrávení uviedol, neboli tak zásadného charakteru, že by ho nútili k odchodu z krajiny pôvodu, a preto ani nemôžu byť relevantné pre udelenie azylu, ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany. Žalovaný poukázal na to, že jedným z prvkov dôveryhodnosti podľa práva Európskej únie (ďalej len „EU“) je, či žiadateľ o medzinárodnú ochranu požiadal v najskoršom možnom prípade, resp. vysvetlil prečo to neurobil. Dôvod, ktorý je starý 23, resp. 24 rokov, pričom žalobca v 1. rade je už minimálne 12 rokov na území EU, nemôže byť považovaný za azylovo relevantný. Navyše, ak ide o dôvod, ktorý je iba domnelý a nie je potvrdený žiadnym iným dôkazovým prostriedkom, tak ako je tomu v tomto prípade. 3. V súvislosti s trestnými stíhaniami žalobcu v 1. rade v RF žalovaný uviedol, že prostredníctvom lustrácie Národnou ústredňou Interpol bolo zistené, že na žalobcu v 1. rade v súčasnosti nie je a ani v minulosti nebol vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz. Nakoľko v súčasnosti je vedené azylové konanie, tak informácie o trestných konaniach v rámci RF nie je možné získať. Rovnako sa existenciu nejakého trestného stíhania nepodarilo preveriť ani z verejne dostupných zdrojov. Z výpovede žalobcu v 1. rade je však zrejmé, že jedno trestné stíhanie, na ktoré sa odvoláva, bolo ukončené, pričom žalobca v 1. rade v rámci neho nebol z ničoho obžalovaný. Z informácií, ktoré sú k dispozícii je však zrejmé, že v tomto konaní vypovedal výlučne ako svedok (zápisnica Obvodného oddelenia Policajného
zboru Karlova Ves ČVS: Pnm 90/20/1104-3 z 30.10.2020). Ďalšie dve konania, ktoré spomínal, sú už premlčané, pričom ruské orgány s advokátom žalobcu vedú komunikáciu o ukončení týchto konaní z dôvodu uplatnenia premlčacej lehoty. Trestné činy, z ktorých mal byť obvinený, nie sú politickej, ale majetkovej povahy a ani sám žalobca v 1. rade ich vo svojich výpovediach nijako nespájal so žiadnym politickým pozadím. Ekonomická trestná činnosť, ktorú žalobca v 1. rade spomínal, za ktorú navyše už nemôže byť potrestaný, nie je rovnako dôvodom na udelenia azylu na území SR. Trestné stíhania pochádzajú ešte z rokov 2011 a 2012, pričom už na ne možno aplikovať inštitút premlčania. Keďže žalobca v 1. rade na Slovensku žije dlhodobo, tak jeho azylová žiadosť po toľkých rokoch vyznieva nedôveryhodné, najmä ako snaha o legalizáciu pobytu po tom, čo legálny pobyt na území SR stratil. V súvislosti s ďalším dôvodom žiadosti žalobcu v 1. rade žalovaný do konania zaistil informácie, ktoré potvrdzujú, že v Slovinsku skutočne pôsobí, resp. pôsobila firma UCS SVETOVANIE, ktorá bola aj spolumajiteľom slovenskej spoločnosti Matapancup. Nie je však možné preveriť, či táto spoločnosť obchodovala aj so zbraňami. Táto existovala do 13.11.2018. Aj v prípade, ak by tomu tak bolo, tak ide o dôvody staré vyše 5 rokov, pričom neexistujú informácie, že by bol žalobca v 1. rade za takéto obchodovanie zo strany RF nejakým spôsobom trestne stíhaný. Ak sa tieto dodávky diali legálnym spôsobom cez slovinskú firmu UCS SVETOVANIE v roku 2018 a skôr, tak takáto činnosť nie je v RF trestná, nakoľko bola slovinskou firmou vykonávaná legálnym spôsobom a mimo územia RF. Žalobcu v 1. rade nie je možné ani považovať za nejakého „oponenta“ režimu, resp. osobu s „protiruskými“ názormi, nakoľko tieto nikdy neprezentoval. Trestné stíhanie, ktorého sa žalobca v 1. rade obáva, mu z daného dôvodu v RF nehrozí a zároveň mu nehrozí ani mobilizácia do vojny na Ukrajine, ktorej sa v prípade návratu obáva. Žalobca v 1. rade má 62 rokov, pričom nie sú správy o mobilizácii resp. náborovaní mužov nad 60 rokov. K poslednému dôvodu žiadosti žalobcu v 1. rade žalovaný uviedol, že samotný výber miesta na život so svojou rodinou nie je dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany. 4. K žiadosti podanej žalobcom v 1. rade v mene jeho maloletého syna, žalovaný uviedol, že tento nadobudol štátne občianstvo Moldavska a má poskytnutý trvalý pobyt na území Slovinska. Rovnako trvalý pobyt má v Slovinsku jeho matka E. A.. Pokiaľ teda ide o maloletého, tak jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu je irelevantná, nakoľko tento sa môže na území EÚ pohybovať a žiť v nej legálnym spôsobom a jeho pobyt nie je potrebné riešiť prostredníctvom žiadosti o udelenie azylu. A to najmä v prípade, že dieťa nemá ani v krajine svojho štátneho občianstva (Moldavsko) žiadne problémy. Zahrnutie maloletého syna pod svoju azylovú žiadosť tým, že žalobca v 1. rade požiadal o udelenie azylu na území SR aj v mene svojho maloletého syna vyznieva účelovo. Najmä ak ide o prípad, kedy maloletý nie je zverený do starostlivosti otca. Dôvodom na udelenie medzinárodnej ochrany nie je ani to, že maloletý v pohovore uviedol, že chce žiť na Slovensku s otcom, a že už dokonale ovláda slovenský jazyk. 5. Na základe vyššie uvedeného žalovaný dospel k záveru, že v prípade žalobcu v 1. rade a ani žalobcu v 2. rade neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 6. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že trestné stíhania, na ktoré poukázal žalobca v 1. rade, sú v súčasnej dobe buď ukončené alebo premlčané. Rovnako nikdy nevykonával v RF žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Navyše, hoci v RF trest smrti nebol dosiaľ formálne zrušený, od roku 1996 platí naň moratórium a v trestnom konaní sa nevykonáva. Žalovaný sa tiež zaoberal tým, či by v prípade návratu žalobcu v 1. rade do krajiny pôvodu mohol byť vystavený mučeniu alebo neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. V konaní bolo preukázané, že ani takáto forma vážneho bezprávia mu v prípade návratu do RF nehrozí. Z jeho výpovede je totižto zrejmé, že v minulosti nebol zo strany ruských štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonával a ani v súčasnosti nevykonáva žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne ruské orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe v prípade jeho návratu. Trestné stíhania, ktorých sa obával, sú podľa jeho výpovede zastavené alebo premlčané. Žalobcovi v 1. rade trestné stíhanie v reálnom čase nehrozí, nie je na neho vydaný žiadny medzinárodný zatykač, a to aj napriek tomu, že ruské štátne orgány majú vedomosť, že sa nachádza na území SR, keďže v roku 2020 tu bol pre ruské orgány vypočúvaný slovenskou políciou ako svedok v trestnom konaní vedenom na území RF. Rovnako mu z dôvodu vyššieho veku nehrozí nábor do armády RF a
ani zapojenie do vojenských operácií. Zákon zároveň zakazuje praktiky, akými sú mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie a ak sú o ňom správy, tak ide výlučne o politických oponentov, resp. osoby odmietajúce bojovať vo vojenskom konflikte na Ukrajine. Do tejto skupiny obyvateľov však žalobca nepatrí. Ústava zabezpečuje slobodu vnútorného pohybu, zahraničného cestovania, emigrácie a repatriácie. Ústava stanovuje, že občania majú právo vstúpiť do krajiny a vycestovať z nej. V dostupných zdrojoch sa nenachádza informácia, že by na území RF prebiehal akýkoľvek ozbrojený konflikt, v ktorom by mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia, ktorým by mohol byť v prípade návratu do krajiny pôvodu žalobca ohrozený na živote. Pokiaľ sa jedná o žalobcu v 2. rade, tak v jeho prípade nehrozí vážne bezprávie vo forme uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu a ani mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest nakoľko vzhľadom na svoj nízky vek ani nemohol spáchať taký trestný čin, resp. vykonať taký skutok, na základe ktorého by mu toto malo hroziť. Rovnako v krajine jeho štátneho občianstva, ktorou je Moldavsko a ani v krajine jeho trvalého pobytu, ktorou je Slovinsko, neprebieha žiadny ozbrojený konflikt, v ktorom by mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia, ktorým by mohol byť v prípade návratu do krajiny pôvodu ohrozený. 7. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny žalovaný iba stručne skonštatoval, že žalobcovia nemajú na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohli po splnení zákonných podmienok zlúčiť, a toto ani nebolo predmetom žiadosti. II. Správna žaloba 8. Proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-404-52/2023-Ž zo dňa 07.06.2024 podal žalobca v 1. rade na tunajší súd dňa 12.07.2024 správnu žalobu. V žalobe bol označený žalovaný aj napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo k žalobe aj pripojené. Pre žalobu vo veciach azylu z hľadiska jej obsahu Správny súdny poriadok nevyžaduje také prísne formálne náležitosti ako pri všeobecnej správnej žalobe. Neformálne posudzovanie správnej žaloby zo strany správneho súdu (§ 206 ods. 3 SSP) nadväzuje na to, že žalobca nemusí byť pri jej podaní obligatórne právne zastúpený [§ 49 ods. 2 písm. b) SSP], a že vzhľadom na svoje postavenie cudzinca a životnú situáciu môže mať zníženú možnosť samostatne právne relevantne formulovať svoju žalobu. Neformálne posudzovanie takejto žaloby potom znamená, že správny súd o nej ďalej koná aj bez toho, aby formálne obsahovala všeobecné náležitosti podania (§ 57 SSP) alebo osobitné náležitosti správnej žaloby (§ 212 ods. 1 SSP). Predpokladom je však ustálenie toho, aké rozhodnutie alebo opatrenie, a ktorého orgánu verejnej správy je žalobou namietané (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2018, 1090 s.). Ako už bolo uvedené vyššie, v žalobe bol označený žalovaný aj napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo k žalobe aj pripojené. Preto súd o žalobe ďalej konal, aj keď neobsahovala všetky predpísané náležitosti. Súd vychádzal z toho, že žalobca v 1. rade s namietaným rozhodnutím nesúhlasí, aj keď takýto záver nebol explicitne vyjadrený v žalobe, resp. táto neobsahovala v podstate žiadne odôvodnenie. III. Vyjadrenie žalovaného 9. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 24.09.2024, žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a zákonné. Uviedol, že nie je zrejmé, v čom žalobca v 1. rade vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a s čím konkrétne nesúhlasí. Žalobca v 1. rade sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. V. Konanie na správnom súde 10. Správny súd v Bratislave (ďalej aj iba „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), preskúmal vec postupom podľa ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 SSP a vo veci nariadil ústne pojednávanie na deň 10.03.2025, ktoré sa uskutočnilo za prítomnosti ustanovenej tlmočníčky.
11. Žalobca v 1. rade na pojednávaní uviedol, že žalobu podal aj v mene maloletého syna E. A. (žalobca v 2. rade). Ďalej uviedol, že sa nemohol riadne oboznámiť s obsahom napadnutého rozhodnutia, nakoľko nebolo preložené do jazyka, ktoré rozumie a nebol ani zastúpený advokátom alebo Centrom právnej pomoci. V konaní pred žalovaným ho síce zastupovala Liga za ľudské práva, ale on toto zastupovanie ukončil, pretože nebol spokojný s ich prístupom. Vzhľadom k tomu, že v rozhodnutí sa uvádzajú niektoré údaje, ktoré sa ho vôbec netýkajú, má pochybnosti či sa napadnuté rozhodnutie týka jeho osoby. Takisto v liste SIS, ktorý sa nachádza v administratívnom spise sú určité nezrovnalosti, a tiež nevie či sa týkajú jeho osoby. Údaj o tom, že jeho syn má moldavská štátnu príslušnosť je nesprávny. On nemá žiadnu štátnu príslušnosť. Žalobca v 1. rade ďalej vysvetľoval dôvody, prečo nevybavil doklady na syna. Poukázal tiež na to, že žalovanému predložil list z Ministerstva vnútra Ruskej federácie, v ktorom sa uvádza, že ak sa nevráti do Ruska, vydajú na neho medzinárodný zatýkací rozkaz a bude uväznený. Ďalej žalobca uviedol že pred uplynutím platnosti pasu (vo februári 2021) navštívil konzulát Ruskej federácie v Bratislave. Termín mu dali v apríli, keď sa vtedy dostavil na konzulát a ukázal im svoj neplatný pas, oni si opísali údaje a povedali, že treba počkať na niektoré doklady z ruskej strany. Približne o 3 mesiace mu zavolala pracovníčka konzulátu, že sa môže dostaviť na konzulát, tam mu povedali, že mu môžu dať potvrdenie, aby mohol prekročiť hranicu a šiel si vybaviť cestovný doklad do Ruska, ale pas mu nevydali s odôvodnením, že on vie, prečo je to tak. Ešte v roku 2018 až 2019 bol na konzuláte, aby vybavil doklady o narodení syna. Povedali mu, že bude jednoduchšie, keď vycestuje do Slovinska, že tam ľahšie vybaví doklady na syna. V roku 2023 boli zadržaní a predvedení na políciu. Na polícií mu povedali, že buď tu počká 5 dní a potom určia kam bude vyhostený, alebo si môže podať žiadosť o politický azyl. Pomyslel si, že lepšia bude tá druhá možnosť, ako byť s malým dieťaťom 5 dní na polícií bez jedla a bez vody. Syn sa narodil v Slovinsku a potom prišli na Slovensko aj so synom aj s jeho mamou. Odvtedy žije syn na Slovensku, všetci traja pricestovali na Slovensko v decembri 2017. Potom, čo odvolal svojho advokáta, ktorý ho zastupoval pred žalovaným a nesúhlasil s tlmočníkom migračného úradu, ale tlmočníka nevymenili, žiadal v Lige pre ľudské práva, aby mu dali iného advokáta, ale nevyhoveli mu, lebo už mal advokáta. Keď sa obrátil na CPP, odmietli mu ustanoviť advokáta potom, čo sa vedúca CPP skontaktovala s migračným úradom. Napadnuté rozhodnutie mu bolo pretlmočené do ruského jazyka. Žalobca v 1. rade nesúhlasil s tým, že ho žalovaný považuje za nedôveryhodného, pretože všetko, čo povedal, je pravda. Na vysvetlenie, prečo nepodal žiadosť o azyl skôr, uviedol, že v roku 2019 mal syn 2 roky a v roku 2023 mal 6 rokov, a je rozdiel byť v tábore pre migrantov s dvojročným alebo šesťročným dieťaťom. Taktiež na to mali vplyv jeho viaceré zdravotné problémy, a to, že bol F.. V Rusku sú proti nemu vedené 2 trestné stíhania z roku 2012, ktoré sa týkajú zmluvy v roku 2007 a boli proti nemu začaté nezákonne. Roku 2021 bolo voči nemu jedno iné trestné stíhanie zastavené. 12. Žalovaný na pojednávaní uviedol že žalobcovi v 1. rade bola ponúknutá v administratívnom konaní bezplatná právna pomoc a mal aj priestor si zvoliť vlastného právneho zástupcu, čo však po odvolaní svojho zástupcu z Ligy pre ľudské práva neurobil. Zo strany žalovaného boli dodržané aj ostatné povinnosti a rozhodnutie bolo žalobcovi pretlmočené do ruského jazyka. So žalobcom boli uskutočnené 4 pohovory, kde mu bol vždy ustanovený tlmočník. Žalovaný mal za to, že žalobca v 1. rade je nedôveryhodnou osobou. O azyl požiadal až v snahe o zabránenie administratívnemu vyhosteniu po mnohých rokoch života na Slovensku. Pokiaľ ide o nesprávne uvedený dátum narodenia v napadnutom rozhodnutí, ide o chybu v písaní. Ustálenie štátneho občianstva žalobcu v 2. rade bolo na základe vykonaného dokazovania ohľadom nadobúdania štátneho občianstva, ktoré je aj založené v administratívnom spise. Na záver žalovaný uviedol, že náležite zistil skutkový stav, so žalobcom vykonal 4 pohovory, konfrontoval ho so skutočnosťami, ktoré sa dozvedel počas správneho konania, založil do spisu dokumenty, ktoré predložil žalobca a vykonal tieto dôkazy, zaobstaral si aj množstvo informácií o krajinách pôvodu a v rozhodnutí podrobným spôsobom zdôvodnil výroky rozhodnutia. 13. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia, postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov uvedených žalobcom v 1. rade, ako aj nad rámec žalobných bodov a vypočutí žalobcu v 1. rade na pojednávaní, dospel súd k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 SSP). VI. Právne posúdenie správneho súdu 14. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,
odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 15. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 16. Podľa § 2 písm. k/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie krajinou pôvodu štát alebo štáty, ktorých je cudzinec štátnym občanom, alebo v prípade osoby bez štátnej príslušnosti štát jej posledného bydliska. 17. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 18. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 19. Podľa § 13c zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 20. Podľa § 18 ods. 1 zákona o azyle, ak účastník konania neovláda slovenský jazyk, ministerstvo na konanie o azyle prizve tlmočníka. Účastník konania je oprávnený v konaní používať jazyk, v ktorom sa môže dorozumieť. 21. Podľa § 18 ods. 2 zákona o azyle, účastník konania si môže na vlastné trovy prizvať na konanie ďalšieho tlmočníka podľa svojho výberu. 22. Podľa § 19a ods. 3 písm. d) zákona o azyle, ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu, b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 23. Podľa § 20a ods. 2 zákona o azyle, účastník konania, jeho zákonný zástupca alebo opatrovník, ktorému sa v konaní o azyle doručuje rozhodnutie, musí byť pri prevzatí rozhodnutia oboznámený s rozhodnutím v jazyku, ktorému rozumie. 24. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 25. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 26. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej aj „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj
základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). 27. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/41/2009, zo dňa 04.08.2009). 28. Žalobca v 1. rade síce v správnej žalobe nešpecifikoval dôvody nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím, avšak tieto doplnil na pojednávaní dňa 10.03.2025. Ako jednu z najpodstatnejších vecí namietal, že mu nebol poskytnutý písomný preklad napadnutého rozhodnutia, a preto sa s ním nemohol riadne oboznámiť. K tomu súd uvádza, že zo žiadneho právneho predpisu žalovanému nevyplýva povinnosť, aby zabezpečil písomný preklad rozhodnutia do jazyka účastníka konania. Podľa § 20a ods. 2 zákona o azyle, účastník konania, jeho zákonný zástupca alebo opatrovník, ktorému sa v konaní o azyle doručuje rozhodnutie, musí byť pri prevzatí rozhodnutia oboznámený s rozhodnutím v jazyku, ktorému rozumie. Žalobcovi v 1. rade bolo pri prevzatí napadnutého rozhodnutia toto pretlmočené do ruského jazyka, čo vyplýva jednak z administratívneho spisu, ako aj z vyjadrenia samotného žalobcu v 1. rade na pojednávaní. Naviac, žalobca v 1. rade do určitej miery rozumie slovenskému jazyku, čo vyplýva okrem iného z toho, že namietal tlmočenie pri pohovore dňa 03.01.2024 s tým, že na Slovensku žije 12 rokov a vie rozlíšiť preklad, ako aj zo zápisnice o výsluchu svedka zo dňa 30.10.2020, spísanej na OR PZ BA IV, Obvodnom oddelení Karlova Ves (zápisnica je založená v administratívnom spise), kde bol žalobca v 1. rade vypočutý ako svedok a uviedol, že na účely tohto výsluchu slovenskému jazyku slovom aj písmom rozumie a nežiada prítomnosť tlmočníka. Žalovaný teda tým, že žalobcovi v 1. rade nedoručil písomný preklad napadnutého rozhodnutia, neporušil ustanovenia o konaní pred orgánmi verejnej správy. Z obsahu administratívneho spisu tiež vyplýva, že pri všetkých pohovoroch, ktoré boli vykonávané so žalobcom v 1. rade (ako aj žalobcom v 2. rade) bol prítomný ustanovený tlmočník. Bolo teda dodržané aj ust. § 18 ods. 1 zákona o azyle. Všetci tlmočníci, ktorí boli prítomní pri výsluchu žalobcov (s výnimkou tlmočníka, ktorý bol ustanovený vo veci vykonania prvotných úkonov a zápisnice o podaní vysvetlenia v konaní o udelenie azylu na území SR dňa 14.12.2023, ktorého však žalobca v 1. rade ani nenamietal), boli zapísaní v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov vedenom na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, teda boli odborne spôsobilí a museli spĺňať podmienky podľa § 5 ods. 1 zák. č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch. Subjektívna nespokojnosť účastníka administratívneho konania s vykonávaným prekladom nezakladá automaticky povinnosť správneho orgánu tlmočníka vymeniť. Naviac, ako vyplýva z administratívneho spisu, po tom, čo žalobca v 1. rade namietal nesprávne tlmočenie počas jeho výsluchu dňa 03.01.2024, pri ďalšom jeho výsluchu dňa 31.01.2024 bola ustanovená iná tlmočníčka. Napokon žalobca v 1. rade mal možnosť na vlastné trovy prizvať si na konanie tlmočníka podľa vlastného výberu (§ 18 ods. 2 zákona o azyle). Žalobca v 1. rade bol tiež poučený o možnosti zvoliť si právneho zástupcu a o práve byť v styku s úradom vysokého komisára a mimovládnymi organizáciami, ktoré sa na území Slovenskej republiky zaoberajú starostlivosťou o žiadateľov a azylantov. Žalobca v 1. rade aj splnomocnil Ligu za ľudské práva na zastupovanie v konaní pred žalovaným, toto zastupovanie však na základe vlastného rozhodnutia ukončil. Na pojednávaní uviedol, že to bolo z dôvodu, že so zastupovaním nebol spokojný. Z obsahu
administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca v 1. rade následne požiadal žalovaného o poskytnutie nejakej lehoty, kým si nájde nového zástupcu. 29. Žalobca v 1. rade mal možnosť vyjadriť sa aj k stanovisku Slovenskej informačnej služby zo dňa 02.04.2024, podľa ktorého predstavuje bezpečnostné riziko spočívajúce v tom, že je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku nelegálnej migrácie, falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami a zo spolupráce s cudzou mocou, a to počas pohovoru vykonaného dňa 22.05.2024. Je však potrebné uviesť, že hoci sa toto stanovisko spomína v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, je zrejmé, že skutočnosti v ňom uvádzané neboli dôvodom na neudelenie azylu a neposkytnutie doplnkovej ochrany. 30. Žalobca v 1. rade ďalej uvádzal, že má pochybnosti, či sa napadnuté rozhodnutie týka jeho osoby, keďže je v ňom viacero nesprávnych údajov, ktoré sa ho netýkajú. Je síce pravdou, že v napadnutom rozhodnutí je uvedený nesprávny rok narodenia žalobcu v 1. rade (čo žalovaný pričítal chybe v písaní), avšak ostatné identifikačné údaje, ako deň, mesiac a miesto narodenia, posledná adresa pobytu v krajine pôvodu, ako aj meno, dátum a miesto narodenia syna žalobcu v 1. rade sú v rozhodnutí uvedené správne, teda niet pochybností o tom, že napadnuté rozhodnutie sa týka žalobcu v 1. rade (ako aj žalobcu v 2. rade). Pokiaľ žalobca v 1. rade poukazoval na to, že v rozhodnutí sa spomína meno p. F., ktorú nepozná, k tomu súd uvádza, že toto meno spomínal samotný žalobca v 1. rade v pohovore dňa 31.01.2024. Nesprávny údaj o tom, že žalobca pracoval na Ministerstve pre mimoriadne situácie Ruskej federácie dlhšie, ako v skutočnosti (podľa tvrdenia žalobcu v 1. rade), tiež nevyvoláva pochybnosti o tom, že sa rozhodnutie týka žalobcov. 31. Žalobca v 1. rade tiež namietal, že v napadnutom rozhodnutí je uvedený nesprávny údaj o tom, že žalobca v 2. rade je štátnym občanom Moldavska. Mal za to, že žalobca v 2. rade nemá žiadnu štátnu príslušnosť. K tomu súd uvádza, že žalovaný záver o tom, že žalobca v 2. rade je štátnym občanom Moldavska riadne odôvodnil, pričom vychádzal z dokazovania, ktoré vykonal v administratívnom konaní. Žalobca v 1. rade argumentáciu žalovaného nijako nevyvrátil. Avšak pokiaľ by aj bolo pravdou, že žalobca v 2. rade nemá žiadnu štátnu príslušnosť, na účely zákona o azyle sa rozumie krajinou pôvodu osoby bez štátnej príslušnosti, štát jej posledného bydliska, teda v tomto prípade Slovinsko, vychádzajúc z toho, čo uviedol žalobca v 1. rade na pojednávaní. Podľa zistení žalovaného má žalobca v 2. rade v Slovinsku, teda členskej krajine EÚ, povolený pobyt. 32. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v 1. rade požiadal o udelenie azylu dňa 14.12.2023, a to aj v mene žalobcu v 2. rade. Uviedol, že o udelenie azylu žiada z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko pracoval v prísne stráženom sektore atómovej energetiky pre ministerstvo pre mimoriadne situácie. Po odchode z Ruska sa stal pre Rusko nepohodlný. Po návrate do Ruska by ho čakalo väzenie. Pre žalobcu v 2. rade žiadal o udelenie azylu z dôvodu, že mu chce zabezpečiť pokojný život. Dňa 02.01. a 03.01.2024 bol so žalobcom v 1. rade vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že o azyl žiada z obavy o svoj život, pretože v Rusku pracoval v jadrovom priemysle. Koncom mája 2000 alebo 2001 bol otrávený v meste Jekaterinburg. Bol kvôli tomu aj hospitalizovaný v nemocnici. V prepúšťacej správe neboli uvedené informácie o otrave. V roku 2008 zástupca ministra pre atómovú energetiku rozposlal listy do všetkých závodov, aby nespolupracovali s jeho spoločnosťou SNK, nakoľko jeho osoba bola nepohodlná pre vtedajšie vedenie ministerstva pre atómovú energetiku v Rusku. Snažili sa ho vytlačiť z obchodného trhu v oblasti atómovej energetiky. V roku 2011 sa voči nemu začalo trestné stíhanie, bol obvinený zo sprenevery, toto obvinenie bolo dňa 24.06.2021 stiahnuté. Ďalej uviedol, že bol riaditeľom spoločnosti UCS SVETOVANIA so sídlom v Slovinsku, ktorá spolupracovala s Ministerstvom obrany Ukrajiny v oblasti ukrajinskej obrannej výroby a s Ministerstvom hospodárstva Ukrajiny od roku 2015. 33. Dňa 31.01.2024 bol so žalobcom v 1. rade vykonaný ďalší pohovor, počas ktorého uviedol, že dôvodom, pre ktorý sa rozhodol požiadať o azyl pre žalobcu v 2. rade je to, že na Slovensku žije 5 rokov, zvykol si tu a Slovensko je pre neho domov. Ďalej uviedol, že sú proti nemu (žalobcovi v 1. rade) vedené ďalšie dve trestné konania od roku 2012, čo sa dozvedel od svojho advokáta. V súčasnosti s ním rokujú, že sa uplatní premlčacia doba. Dôvod týchto stíhaní je podľa žalobcu v 1. rade konkurenčný boj, aby ho odstránili z trhu. V tom roku ukončil aj doktorandské štúdium s témou História a sebaurčenie Mordvianskeho národa, tak to môže súvisieť aj s tým. Počas pobytu v Rusku nemal nijaké problémy s políciou, armádou alebo štátnymi orgánmi. Žalobca v 1. rade uviedol, že v prípade návratu do Ruska sa bojí trestného stíhania, lebo ľudia z ministerstva vnútra sú na neho nahnevaní. Zároveň mal prístup k nejakým štátnym tajomstvám, a tým je pre nich nebezpečný. Spolupracoval s Ministerstvom obrany Ukrajiny, jeho firma UCS SVETOVANIA dodávala Ukrajine súčiastky do zbraní, konkrétne hlavne. Dostal aj poďakovanie od Komisariátu Zakarpatskej oblasti na Ukrajine z novembra 2015 za pomoc ozbrojeným silám Ukrajiny. Tiež sa obáva, že ho pošlú na front. Dňa 22.05.2024 bol so žalobcom v 1. rade vykonaný
ďalší doplňujúci pohovor, počas ktorého sa vyjadril k občianstvu žalobcu v 2. rade a k Stanovisku SIS. V rovnaký deň bol vykonaný aj pohovor so žalobcom v 2. rade za prítomnosti žalobcu v 1. rade. 34. Opodstatnený strach pred prenasledovaním predstavuje kľúčový prvok definície utečenca v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, nakoľko strach ako subjektívny prvok bol doplnený o kvalifikáciu „opodstatnený“. Nevyhnutné je preto posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa, najmä v prípadoch, ktoré nie sú dostatočne fakticky objasnené. Uvedené zahŕňa posúdenie osobného stavu a rodinného zázemia žiadateľa, príslušnosť k rase, národnosti, náboženstvu, spoločenskej alebo politickej skupine, jeho pohľad na situáciu a vlastnú osobnú skúsenosť. Pri posudzovaní objektívnej stránky je nutné vychádzať aj z výpovede žiadateľa, ktorá má byť posúdená v širšom kontexte relevantnej situácie. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Žalobca v 1. rade uvádzal, že má obavy o život, pretože bol v Rusku v roku 2000 a 2001 otrávený. K tomuto tvrdeniu však nepredložil žiaden dôkaz, sám uviedol, že v prepúšťacej správe z nemocnice neboli uvedené informácie o otrave. Jediným dôkazom o tejto skutočnosti tak bolo tvrdenie žalobcu v 1. rade. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že vzhľadom k tomu, že žalobca v 1. rade následne žil a pracoval v Rusku ďalších cca 11 rokov (do roku 2012), pričom naviac počas pobytu v Rusku nemal nijaké problémy s políciou, armádou alebo štátnymi orgánmi, a bezprostredne po vstupe na územie SR resp. EÚ (v roku 2012 – Slovinsko) nepožiadal o medzinárodnú ochranu, pričom nepreukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, toto tvrdenie sa javí ako nedôveryhodné a nepreukazuje opodstatnenú obavu z prenasledovania. 35. Pokiaľ ide o trestné stíhania vedené proti žalobcovi v 1. rade v Rusku začaté v roku 2011 resp. 2012, žalovaný tiež poukázal na to, že žiadosť o udelenie azylu po toľkých rokoch vyznieva nedôveryhodne, s čím sa aj súd stotožňuje. Naviac podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4SžoKS 57/2006 z 27.02.2007 „osoby, ktoré utekajú pred trestným stíhaním či potrestaním za takýto trestný čin, nie sú utečencami, pretože utečenec je obeťou alebo potenciálnou obeťou bezprávia a nie osobou utekajúcou pred zákonom.“ Skutočnosť, že žiadateľ o azyl čelí alebo by mohol čeliť v krajine pôvodu trestnému stíhaniu, teda nie je sama o sebe dôvodom pre poskytnutie medzinárodnej ochrany. Taktiež nič nenasvedčuje tomu, že by išlo o nejaký zástupný dôvod, a teda o formu prenasledovania z niektorého z azylovo relevantných dôvodov, keď jedno zo stíhaní už bolo zastavené a pri ďalších dvoch so žalobcom v 1. rade rokujú, že sa uplatní premlčacia doba, čo on sám uviedol v konaní pred žalovaným. Pre úplnosť súd poukazuje na to, že žalobca v 1. rade uviedol v zápisnici zo dňa 13.12.2023 (v konaní o administratívnom vyhostení), že na území Ruska spáchal niekoľko trestných činov (zápisnica je založená v administratívnom spise). 36. V súvislosti s tvrdením žalobcu v 1. rade, že spolupracoval s Ministerstvom obrany Ukrajiny a jeho firma UCS SVETOVANIA dodávala Ukrajine súčiastky do zbraní, konkrétne hlavne, žalovaný uviedol, že nie je možné preveriť, či táto spoločnosť obchodovala so zbraňami. Táto spoločnosť ukončila činnosť 13.11.2018 (podľa žalobcu v 1. rade v roku 2017). Žalovaný tiež poukázal na to, že aj keby boli tvrdenia žalobcu v 1. rade pravdivé, ide o dôvody staré vyše 5 rokov, pričom neexistujú informácie, že by bol žalobca v 1. rade za takéto obchodovanie zo strany RF trestne stíhaný. Tiež poukázal na to, že k žiadosti o azyl prišlo 5 rokov po tom, čo sa takéto obchodovanie mohlo udiať a rok aj trištvrte po vypuknutí vojny medzi Ruskom a Ukrajinou. 37. K všetkým vyššie uvedeným dôvodom žiadosti o azyl žalobcu v 1. rade (viď ods. 34., 35. a 36. odôvodnenia rozsudku) je možné konštatovať, že žalobca svojimi tvrdeniami nepreukázal opodstatnenú obavu z prenasledovania z niektorého z azylovo relevantných dôvodov, tieto sa javia ako nevierohodné, keďže žalobca v 1. rade nepožiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky resp. bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu a nepreukázal ani primeraný dôvod, prečo tak neurobil. Ako opakovane uvádzal žalobca v 1. rade v administratívnom konaní, z Ruska odišiel v roku 2012 a odvtedy sa tam už nevrátil. Zdržiaval sa prevažne v Slovinsku a na Slovensku (teda v členských štátoch EÚ), okrem toho istú dobu aj v Moldavsku a na Ukrajine. Pokiaľ ide o prvý dôvod (tvrdenú otravu) dokonca žalobca zotrval v krajine pôvodu ešte viac ako 10 rokov. 38. Pokiaľ žalobca v 1. rade prejavil obavu, že v prípade návratu do krajiny pôvodu ho pošlú na front, žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z verejne dostupných informácií vyplýva, že pri čiastočnej mobilizácii boli vyhľadávaní muži do 50 rokov, výnimočne do 60 rokov, ale nie sú správy o mobilizácii resp. náborovaní mužov nad 60 rokov. Žalobca v 1. rade mal pritom v čase vydania napadnutého
rozhodnutia 62 rokov. V čase rozhodovania súdu mal žalobca v 1. rade 63 rokov, pričom argumentáciu žalovaného ničím nevyvrátil. 39. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti sa súd stotožnil s názorom žalovaného, že v prípade žalobcu v 1. rade nebola preukázaná opodstatnená obava z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. prenasledovanie za uplatňovanie politických práv a slobôd v krajine pôvodu. Do opustenia krajiny pôvodu (v roku 2012) nemal nijaké problémy s políciou, armádou alebo štátnymi orgánmi. Žalobca v 1. rade požiadal o udelenie azylu s veľkým časovým odstupom po vstupe na územie SR, až po začatí konania o administratívnom vyhostení, a preto sa javí, že tak urobil účelovo, v snahe vyhnúť sa administratívnemu vyhosteniu, čo v podstate aj potvrdil na pojednávaní. Želanie žiadateľa o azyl žiť v určitej krajine, nie je dôvodom na poskytnutie medzinárodnej ochrany. 40. Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce, požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať. Súd dospel k záveru, že žalobca v 1. rade nevyvrátil záver žalovaného, že v jeho prípade neboli splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože z jeho individuálnych okolností nič nenasvedčuje, t. j. nie sú vážne dôvody domnievať sa, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) zákona o azyle. Žalovaný sa možnosťou poskytnutia doplnkovej ochrany dôsledne zaoberal a v napadnutom rozhodnutí riadne zdôvodnil svoj záver o tom, že neboli splnené ani predpoklady pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Zo skutočností tvrdených žalobcom v 1. rade resp. preukázaných v administratívnom konaní nevyplýva, že by žalobcovi v 1. rade hrozilo uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu (ktorý v Rusku neprebieha). 41. Vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade nebolo ani tvrdené, že by mal opodstatnenú obavu z prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov v krajine pôvodu (ktorou je v jeho prípade Moldavsko, prípadne Slovinsko) alebo, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. V podstate jediným dôvodom, pre ktorý žiadal žalobca v 1. rade o udelenie azylu v mene žalobcu v 2. rade, bolo že na Slovensku žije 5 rokov, zvykol si tu a Slovensko je pre neho domov. To však nemožno považovať za dôvod na poskytnutie medzinárodnej ochrany. Vzhľadom na túto skutočnosť je potom v prejednávanej veci irelevantné, či má alebo nemá žalobca v 1. rade „vybavené doklady“ na syna, čo žalobca v 1. rade obsiahlo zdôvodňoval na pojednávaní. 42. Pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného v časti, v ktorej neudelil žalobcom azyl a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny, v tejto časti žalovaný takisto rozhodol správne, keď žalobcovia ani netvrdili, že by na území SR mali rodinných príslušníkov uvedených v § 10 ods. 1 resp. § 13b ods. 1 zák. o azyle, ktorým by bol udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana na území SR. 43. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 219 SSP. 44. Na záver ešte súd uvádza, že žalobca v 1. rade podal žalobu v slovenskom jazyka a spočiatku aj komunikoval so súdom v slovenskom jazyku (napr. aj prostredníctvom e-mailov) a neuvádzal, že potrebuje tlmočníka, preto aj súd s ním komunikoval v slovenskom jazyku. Keďže však žalobca nereagoval na výzvy súdu, súd doručil žalobcovi poučenie o procesných právach a povinnostiach a výzvu, aby oznámil, či žiada vo veci nariadiť pojednávanie, spolu s úradným prekladom do ruského jazyka. Takisto predvolanie na pojednávanie bolo preložené do ruského jazyka. Na pojednávaní bola prítomná tlmočníčka, ktorá pretlmočila žalobcovi celý priebeh pojednávania, vrátane výroku a odôvodnenia vyhláseného rozsudku a poučenia o možnosti podať kasačnú sťažnosť. 45. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcom nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od nich spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára
2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). 46. V konaní vznikli štátu trovy konania spočívajúce v odmene za tlmočenie vo výške 86,32 eur. Súd však štátu náhradu trov konania nepriznal, keďže podľa § 54 ods. 2 SSP trovy spojené s tým, že účastník konania koná v materinskom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, znáša štát. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.