Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 3Svk/13/2025 1020201744 27. 05. 2026 JUDr. Zuzana Šabová ECLI:SK:NSSSR:2026:1020201744.1
Uznesenie Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): S.. P.. Z. U., M.., nar. XX. B. XXXX, bytom D. XX, XXX XX C., zastúpený: Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o., so sídlom Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 35 906 464 a Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s.r.o., so sídlom Špitálska 43, 811 08 Bratislava, IČO: 36 855 995, proti žalovanému: Slovenská technická univerzita v Bratislave, so sídlom Vazovova 5, Bratislava, zastúpenému: Mgr. Ing. Juraj Trokan, advokát so sídlom Vajanského 10, Trnava, v konaní o preskúmanie zákonnosti uznesenia Akademického senátu Slovenskej technickej univerzity č. 1.9/2020 zo dňa 26. októbra 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/70/2022-160 zo dňa 25.02.2025, takto rozhodol: I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a súdneho konania 1. Uznesením č. 1.9/2020 zo dňa 26. októbra 2020 Akademický senát Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (ďalej „Akademický senát“), schválil návrh na odvolanie žalobcu z funkcie rektora Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (ďalej „STU“). Dňa 18. decembra 2020 podal žalobca voči tomuto rozhodnutiu všeobecnú správnu žalobu, v ktorej napádal vady administratívneho konania, ktoré viedlo k prijatiu uznesenia, ako aj nezákonnosť uznesenia samotného. 2. Pokiaľ ide o vady administratívneho konania, akademický senát podľa žalobcu pri rokovaní o návrhu na odvolanie rektora z funkcie porušil zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „ZoVŠ“), Štatút Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (ďalej „štatút“) aj rokovací poriadok Akademického senátu Slovenskej technickej univerzity (ďalej „rokovací poriadok“), konkrétne, právo slobodne prijímať a šíriť informácie a princíp tajnosti hlasovania. Nezákonnosť samotného uznesenia mala vyplývať z toho, že zhmotňuje nezákonný postup žalovaného, pričom tieto vady boli takého charakteru a intenzity, že spôsobili nezákonnosť uznesenia ako individuálneho správneho aktu. Podľa žalobcu minister školstva a následne prezidentka majú relatívne malý (ak nie žiadny) priestor na vlastnú úvahu, či návrh predložiť oprávnenej osobe, alebo či rektora odvolať v súlade s predloženým návrhom, v dôsledku čoho je rozhodnutie žalovaného ťažiskovým a jeho nezákonnosť tak predstavuje priame ukrátenie žalobcu na jeho právach, pretože úkony ministra školstva, resp. prezidentky sú len realizáciou vôle žalovaného ako orgánu verejnej správy bez toho, aby bola tvorená vôľa zasiahnuť do práv žalobcu. 3. Dňa 01. februára 2021 Krajský súd v Bratislave (ďalej „krajský súd“) vyzval Akademický senát Slovenskej technickej univerzity v Bratislave (zastúpený advokátom Mgr. Ing. Juraj Trokanom) na vyjadrenie k správnej žalobe. Tento sa k žalobe vyjadril a podaním zo dňa 19. februára 2021, v ktorom
namietal svoju pasívnu legitimáciu. Uviedol, že nie je žiadnym z orgánov podľa § 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „SSP“), ani orgánom s vlastnou právnou subjektivitou (ani orgánom verejnej správy) a z tohto dôvodu nemôže byť účastníkom žiadneho súdneho konania. Poukázal na to, že žalobca mal možnosť využiť opravný prostriedok podľa čl. 11 rokovacieho poriadku, čo neurobil a lehota na jeho podanie márne uplynula. 4. Namietal aj právomoc správneho súdu, pretože podľa neho zo žiadneho predpisu nevyplýva, že Akademický senát rozhoduje o právach a povinnostiach iných fyzických a právnických osôb v postavení orgánu verejnej správy. Podľa neho výkon verejnej správy sa vysokej školy týka len vo veciach ustanovených v § 102 a nasl. ZoVŠ, kde však práve vysoká škola (a nie žalovaný alebo iný jej orgán) v administratívnom vzťahu pôsobí ako subjekt podriadený vyšším orgánom štátnej správy. Napadnuté rozhodnutie takýmto rozhodovaním nie je. Ak by napadnuté rozhodnutie bolo posúdené ako rozhodnutie v tejto oblasti, bolo by na mieste použiť § 102 ods. 2 písm. n) ZoVŠ, a teda zo strany žalobcu by bolo nutné podať voči napadnutému rozhodnutiu odvolanie Ministerstvu školstva SR. To sa však nestalo a lehota na podanie tohto opravného prostriedku uplynula. Akademický senát preto navrhol, aby súd žalobu odmietol podľa § 98 písm. g) SSP alebo konanie zastavil podľa § 99 písm. f) SSP alebo žalobu v celom rozsahu zamietol. 5. K tomuto podaniu sa vyjadril žalobca dňa 10. marca 2021 a uviedol, že Akademický senát je podľa § 4 písm. c) SSP orgánom záujmovej samosprávy, ktorému osobitný predpis (ZoVŠ) zveril rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy (v danom prípade záujmovej samosprávy). Napadnuté rozhodnutie je rozhodovaním Akademického senátu v oblasti záujmovej samosprávy, preto odvolanie voči tomuto rozhodnutiu ZoVŠ neumožňuje, nakoľko nejde o rozhodnutie v oblasti preneseného výkonu štátnej správy. Ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie je formálne označené ako rozhodnutie - uznesenie č. 1.9/2020 a zároveň sa priamo dotýka žalobcu, nakoľko jeho predmetom je odvolanie žalobcu z funkcie rektora STU. Podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP sú teda splnené. 6. K tvrdeniam o nevyužití opravného prostriedku podľa § 11 ods. 4 rokovacieho poriadku žalobca uviedol, že nie sú relevantné pre otázku prípustnosti žaloby. Podľa čl. 11 ods. 4 rokovacieho poriadku predsedníctvo žalovaného nie je oprávnené na preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale je oprávnené preskúmať iba samotnú žiadosť o opätovné prerokovanie napadnutého rozhodnutia a následne rozhodnúť o zaradení napadnutého rozhodnutia na opätovné prerokovanie žalovaným. Nakoľko k opätovnému prerokovaniu napadnutého rozhodnutia nikdy nedošlo, správna žaloba smeruje priamo proti napadnutému rozhodnutiu. 7. Krajský súd uznesením č. k.: 5S/227/2020-74 zo dňa 30.03.2021 správnu žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP odmietol z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 178 ods. 1 SSP, t. j. že žalobca nepreukázal svoju aktívnu žalobnú legitimáciu a Akademickému senátu ako žalovanému priznal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi. Na základe kasačnej sťažnosti podanej žalobcom Najvyšší správny súd SR uznesením sp. zn. 3Svk/4/2021 zo dňa 23.02.2022 predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Vyslovil, že krajský súd v ďalšom konaní bude povinný ustáliť pasívnu žalobnú legitimáciu žalovaného. Zároveň konštatoval, že pri novom rozhodovaní bude krajský súd viazaný závermi kasačného súdu k otázke dotyku na subjektívnych právach žalobcu, pričom tiež uviedol, že postup správneho súdu nepovažoval za neudržateľný vzhľadom na to, že sa nevykonalo žiadne dokazovanie a záver krajského (aj kasačného súdu) o tom, že absentuje ukrátenie žalobcu na jeho právach ako podmienka konania, bol vyvodený z doterajšej rozhodovacej činnosti súdov, ktorá nie je v tejto otázke rozporná. 8. Správny súd v Bratislave (ďalej „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z krajského súdu, napadnutým uznesením podľa § 98 ods. 1 písm. e/ SSP žalobu odmietol. V súlade s vysloveným záväzným právnym názorom kasačného súdu v uznesení sp. zn. 3Svk/4/2021 zo dňa 23.02.2022, v ktorom tento konštatoval, že hoci je napádané konanie akademického senátu vysokej školy, žalovaným subjektom je príslušná vysoká škola, konal so Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave ako so žalovaným. 9. Správny súd s poukazom na § 178 ods. 1 SSP skúmal, či sú kumulatívne splnené obe podmienky - (I) že žalobca má postavenie účastníka administratívneho konania, v ktorom bolo vydané žalobou
napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy a (II) ukrátenie na subjektívnych právach spojené s vydaním žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. 10. Ohľadom prvej podmienky poukázal súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/148/2010 z 25.11.2010. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR konanie akademického senátu žalovaného, ktorého výsledkom bolo schválenie návrhu na odvolanie žalobcu z funkcie rektora, v žiadnom prípade nemožno považovať za individuálny správny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu, t. j. výsledku činnosti príslušného orgánu verejnej správy, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenie a povinnosti subjektov správneho konania. Ide o osobitný druh konania, v ktorom akademický senát v rámci jednej zo svojich kompetencií rozhoduje o predložení návrhu na odvolanie rektora prezidentovi Slovenskej republiky (§ 10 ods. 2 ZoVŠ). Vzhľadom na názor Najvyššieho súdu SR podľa správneho súdu nemožno konanie akademického senátu žalovaného, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, považovať za administratívne konanie v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP a žalobcu za účastníka takéhoto administratívneho konania, ako to vyžaduje § 178 ods. 1 SSP pre splnenie jednej z podmienok aktívnej legitimácie žalobcu. 11. Ďalej správny súd poukázal na to, že právny poriadok upravuje viacero typov administratívnych konaní, ktorých výsledkom je vydanie opatrenia orgánu verejnej správy, kedy nemožno formálne hovoriť o účastníkovi konania. V takýchto prípadoch priznáva judikatúra postavenie účastníka tomu, koho subjektívne právo bolo žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy priamo dotknuté, čo treba skúmať jednotlivo v každom prípade (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžr/174/2011 z 10.10.2012). 12. Správny súd preto skúmal aj druhú podmienku, a to ukrátenie na subjektívnych právach žalobcu spojené s vydaním žalovaného rozhodnutia. Vychádzal z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/148/2010 zo dňa 25.11.2010, podľa ktorého schválenie návrhu na odvolanie z funkcie rektora v žiadnom prípade nemožno považovať za individuálny správny akt, ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho konania. Poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 79/04 zo dňa 21.10.2004 a sp. zn. III. ÚS 238/05 zo dňa 24.08.2005, týkajúce sa povahy rozhodnutia uznesenia, ktorým Súdna rada SR predložila prezidentovi SR kandidáta na sudcu na vymenovanie do funkcie sudcu, alebo navrhla prezidentovi SR odvolať sudcu z jeho funkcie. Podľa Ústavného súdu SR výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva majúcou formu rozhodnutia adresovaného prezidentovi SR, nie individuálnym právnym aktom. Podľa správneho súdu ide o rozhodnutia povahovou a účinkami totožné s uznesením akademického senátu vysokej školy v prípade menovania resp. odvolania rektora vysokej školy. Správny súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie, ktoré nie je individuálnym správnym aktom, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia prípadne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov správneho konania, ale len právnou skutočnosťou verejného práva vo forme rozhodnutia o návrhu na odvolanie žalobcu z funkcie rektora, ktoré je adresované prezidentovi SR, nevyvolalo a ani nemôže vyvolať také účinky, ktoré by ovplyvnili právnu pozíciu žalobcu, zasiahli do jeho právnej sféry a spôsobili zmenu jeho právneho postavenia vo funkcii rektora. Na uvedenom závere nemení nič ani to, že na základe napadnutého rozhodnutia prezident SR realizuje svoju ústavnú právomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. h/ Ústavy SR, ktorou je odvolanie z funkcie rektora. 13. Keďže napadnutým rozhodnutím Akademického senátu žalovaného nebolo priamo zasiahnuté do práv žalobcu súvisiacich s výkonom funkcie rektora, vydaním napadnutého rozhodnutia žalobca nebol ukrátený na jeho subjektívnych právach. Z toho dôvodu neboli splnené podmienky podľa § 178 ods. 1 SSP, teda žalobca nepreukázal svoju aktívnu žalobnú legitimáciu, čo má za následok odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e/ SSP, ako žaloby podanej zjavne neoprávnenou osobou. 14. O trovách konania súd rozhodol podľa § 171 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania pred správnym súdom a v kasačnom konaní, pretože žalobca procesne zavinil odmietnutie žaloby z dôvodu nepreukázania svojej aktívnej legitimácie na podanie žaloby a žalovanému v súvislosti s podanou žalobou vznikli účelne vynaložené výdavky spojené s bránením práva. II. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní
15. Proti uzneseniu správneho súdu podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a j) SSP a žiadal, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a aby mu bola priznaná náhrada trov kasačného konania. 16. Správny súd podľa sťažovateľa vec nesprávne právne posúdil, keď zmenil osobu žalovaného napriek skutočnosti, že sťažovateľ ako pán sporu túto zmenu neinicioval a trval na argumentácii o pasívnej legitimácii žalovaného v tomto konaní. Správny súd mylne vyhodnotil závery kasačného súdu pokyn na svojvoľnú zmenu žalovaného subjektu bez ingerencie sťažovateľa, avšak tento postup sa prieči postupu a oprávneniam súdu stanoveným v § 59 SSP. 17. K porušeniu práva na spravodlivý proces došlo v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia, konkrétne v časti zmeny žalovaného subjektu. Správny súd sa obmedzil na bližšie neodôvodnené konštatovanie, svoj záver neoprel o ustanovenia SSP ani príslušnú judikatúru, a odkázal výlučne na uznesenie kasačného súdu, ktorý však podľa sťažovateľa nedospel k záveru, že správny súd je oprávnený nedostatok žaloby sám zhojiť tým, že napriek nesúhlasu sťažovateľa svojvoľne zmení žalovaného. 18. Ohľadom nezákonne odmietnutého podania sťažovateľ argumentoval, že v danom prípade nebol „zjavne“ neoprávnenou osobou, keď jeho údajná neoprávnenosť nebola zrejmá okamžite a nesporne. Správny súd v konaní po podaní žaloby sťažovateľa konal, keď žalobu doručil žalovanému na vyjadrenie a toto následne doručil sťažovateľovi na repliku. Sťažovateľ v priebehu konania náležite argumentoval a svoj právny názor o svojej aktívnej legitimácii riadne zdôvodnil. Skutočnosť, že správny súd sa následne s touto argumentáciou nestotožnil, nemôže byť dôvodom pre vyvodenie záveru o podaní uskutočnenom zjavne neoprávnenou osobou. Sťažovateľ zotrval na závere (bez uvedenia bližších dôvodov - pozn. kasačného súdu), že bol priamo dotknutý na svojich právach, keď ho žalovaný z funkcie rektora STU odvolal, keďže prezidentka, ani minister školstva nemali akékoľvek zmocnenie konať inak, ako sťažovateľa z funkcie odvolať, a základom pre odvolanie sťažovateľa z funkcie rektora je preto uznesenie žalovaného, ktorým bol sťažovateľ dotknutý na svojich právach. 19. Sťažovateľ namietal aj záver o priznaní trov konania žalovanému. Pokiaľ správny súd dospel k záveru, že sťažovateľ je osobou zjavne neoprávnenou na podanie žaloby, nie je daný ani dôvod pre priznanie náhrady trov konania žalovanému podľa § 171 ods. 1 SSP. Pokiaľ súd žalobu odmietne z dôvodu podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, nemožno samotné podanie žaloby považovať za zavinenie jej odmietnutia. Ak by tomu tak bolo, § 170 SSP by stratil zmysel, nakoľko prakticky každé odmietnutie žaloby by predstavovalo zavinené odmietnutie žaloby, aj keď dôvod pre odmietnutie spočíva výlučne v odlišnom právnom názore správneho súdu. Kasačný súd síce považoval záver krajského súdu o odmietnutí správnej žaloby za udržateľný, zároveň však uviedol, že rozhodovacia prax súdov v tejto otázke nie je jednotná a môžu nastať situácie, kde je obtiažne uzavrieť, či ide o podanie urobené „zjavne“ neoprávnenou osobou, a teda či je potrebné žalobu odmietnuť alebo zamietnuť. Žalovaný namietal, že nie je orgánom s vlastnou právnou subjektivitou. Pokiaľ teda žalovaný nemá mať právnu subjektivitu, nemôže mu byť ani priznaná náhrada trov konania. Správny súd nemôže tento nedostatok sám zhojiť tým, že zmení žalovaný subjekt. Ak by sťažovateľ teoreticky pripustil správnosť záverov správneho súdu, mal tento postupovať podľa § 170 SSP a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznať. 20. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že rozhodnutie správneho súdu považuje za zákonné a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. III. Posúdenie kasačného súdu 21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 22. Pokiaľ ide o kasačný dôvod nesprávneho právneho posúdenia, súvisiaci s určením žalovaného, kasačný súd poukazuje na to, že žalovaný orgán verejnej správy nie je určený tvrdením žalobcu, ale priamo zákonom. To znamená, že správny súd v súlade so zásadou iura novit curia nie je
viazaný označením žalovaného v žalobe, ale je povinný sám žalovaného určiť, v závislosti od predmetu prieskumu označeného žalobcom. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je označenie žalovaného. Ak žalobca v žalobe nesprávne označí žalovaného, správny súd nevyzýva žalobcu na odstránenie vád podania podľa § 59 SSP, ale žalovaného sám určí a s takto určeným žalovaným aj koná (bližšie Správny súdny poriadok, 1. vydanie, 2018,: Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 891 - 896). Túto námietku preto kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 23. Za dôvodnú nepovažoval kasačný súd ani námietku absencie odôvodnenia zmeny žalovaného. Ako je zrejmé z bodu 19. napadnutého uznesenia, správny súd tu poukázal na záväzný právny názor vyslovený v rozhodnutí kasačného súdu sp. zn. 3Svk/4/2021 zo dňa 23.02.2022, ktorým bol viazaný. Túto časť odôvodnenia napadnutého uznesenia preto nemožno vnímať izolovane, ale práve v súvislosti s predchádzajúcim zrušujúcim rozhodnutím kasačného súdu, kde sa kasačný súd podrobne venoval otázke, či môže byť žalovaným akademický senát vysokej školy (body 33. - 39. rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 3Svk/4/2021 zo dňa 23.02.2022) a na základe výkladu relevantných právnych predpisov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyslovil záver, že hoci je napádané konanie akademického senátu, žalovaným je príslušná vysoká škola. 24. Pokiaľ ide o posúdenie, či bol sťažovateľ v prejednávanej veci „zjavne“ neoprávnenou osobou na podanie žaloby, aj tu kasačný súd poukazuje na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie kasačného súdu, ktorým bol správny súd viazaný. V tomto rozhodnutí kasačný súd pripustil, že rozhodovacia prax súdov nie je jednotná v otázke, kedy ide o podanie urobené „zjavne“ neoprávnenou osobou, zároveň však dodal, že v prejednávanej veci nepovažoval postup správneho súdu za neudržateľný vzhľadom na to, že sa nevykonalo žiadne dokazovanie a záver správneho (aj kasačného súdu) o tom, že absentuje ukrátenie sťažovateľa na jeho právach ako podmienka konania, bol vyvodený z doterajšej rozhodovacej činnosti súdov, ktorá nie je v tejto otázke rozporná (body 51.-52. rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 3Svk/4/2021 zo dňa 23.02.2022). Tu treba dodať, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neprezentuje žiadne nové argumenty, ktoré by týmto záverom konkurovali a na ktoré by mohol kasačný súd konkrétnejšie reagovať. 25. Kasačný súd neakceptoval ani výhrady sťažovateľa k rozhodnutiu o trovách konania. Ako uvádza odborná spisba, zavinenie nie je možné interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania, a dôsledkom je vznik trov druhého účastníka konania. Prvkom zavinenia môže byť aj náhoda, napr. odpadnutie predmetu konania, pretože nič z toho nie je možné pripočítať na ťarchu toho, kto sa iba bránil. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé správne súdne konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bola žaloba odmietnutá (bližšie Správny súdny poriadok, 1. vydanie, 2018,: Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 840 - 846). V prejednávanej veci podľa kasačného súdu správny súd postupoval správne, keď uzavrel, že žalobca tým, že nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu, zavinil odmietnutie žaloby, pričom žalovanému v súvislosti s podanou žalobou vznikli výdavky spojené s bránením práva. 26. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že aj samotný kasačný súd v zrušujúcom rozhodnutí pripustil nejednotnosť súdnej praxe v otázke, či žalobu zamietať alebo odmietať v prípadoch, ak ide o podanie „zjavne“ neoprávnenej osoby, čo v spojení s tým, že Akademický senát sám tvrdil, že nemá právnu subjektivitu, a správny súd žalovaného svojvoľne zmenil, vedie k nezákonnému postupu správneho súdu a podpore záveru sťažovateľa, že o trovách malo byť rozhodnuté podľa § 170 SSP, kasačný súd konštatuje, že ide o nedôvodnú konštrukciu argumentov. Predovšetkým, súdna prax síce v zmieňovanej otázke jednotná nie je, avšak v prejednávanej veci kasačný súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí uviedol jednotnú rozhodovaciu líniu súdov o tom, že sťažovateľ nebol ukrátený na subjektívnych právach, a na tomto základe považoval za udržateľný záver správneho súdu o odmietnutí žaloby. Ďalej, ako už bolo vysvetlené tiež s poukazom na stabilnú rozhodovaciu prax, správne určeným žalovaným nie je orgán bez právnej subjektivity. Ani tento argument sťažovateľa preto nebol dôvodný. IV. Záver 27. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že dôvody, ktorými sťažovateľ spochybňoval napadnuté uznesenie správneho súdu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
28. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že neúspešnému sťažovateľovi ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 SSP nepriznal. Procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania priznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). Pri aplikácii § 168 SSP kasačný súd zohľadnil osobitosti prejednávanej veci, keďže nešlo o prieskum takého typu rozhodnutia, ktorého vydanie by predstavovalo samotnú podstatu činnosti žalovaného a tiež, že nejde o žalovaného - orgán štátnej správy alebo orgán verejnej správy, ktorého súčasťou povinností vyplývajúcich z bežnej správnej agendy je aj obhajoba ním vydaných rozhodnutí. Za týchto okolností mal kasačný súd za to, že je splnená podmienka podľa § 168 SSP, že náhradu trov kasačného konania možno spravodlivo požadovať. 29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.