Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 10Sžso/58/2015 8014200170 28. 09. 2016 JUDr. Jana Henčeková ECLI:SK:NSSR:2016:8014200170.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobcov 1/ Patryka Zabawu - ARTIMA, Centrálna 632/7, 089 01 Svidník, IČO: 46 022 546, 2/ D. A. D., Y., Poľská republika, právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 46953-3/2013-BA zo dňa 2. decembra 2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov č. 22839-28/2013PO zo dňa 12. augusta 2013, konajúc o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 16Scud/8/2014-29 zo dňa 23. apríla 2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 16Scud/8/2014-29 zo dňa 23. apríla 2015 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) vo vzťahu k žalobcovi 1/ zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 46953-3/2013-BA zo dňa 2. decembra 2013 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Prešov č. 22839-28/2013-PO zo dňa 12. augusta 2013 a vo vzťahu k žalobkyni 2/ krajský súd konanie podľa § 250d ods. 1 O. s. p. zastavil. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca 1/ v žalobe namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv zamestnanca (žalobkyňa 2/). S poukazom na ust. § 172 až 225 zákona č. 461/2003 Z.z. považuje krajský súd za nedôvodnú námietku, že žalovaná a ani prvostupňový správny orgán neboli oprávnený vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobcu 1/. Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle č1. 76 (4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu.
Za nedôvodnú považuje krajský súd aj námietku žalobcu v 1/, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni. K námietkam žalobcu v 1/ vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej príslušnému orgánu Poľskej republiky a retroaktivite, krajský súd konštatoval, že žalobca v 1/ v žalobe nenamietal v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené. Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe krajský súd dospel k záveru, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je namietané porušenie subjektívnych práv žalobkyne 2/, postup žalovanej bol v súlade so zákonom, a preto žalobu žalobcu v 1/ podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k žalobkyni 2/ krajský súd poukázal na predložený administratívny spis, z ktorého vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni 2/ doručené do vlastných rúk dňa 02.01.2014. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby začala plynúť dňa 02.01.2014 a uplynula dňa 03.03.2014 (posledný deň lehoty pripadol na nedeľu 02.03.2014). Uznesenie krajského súdu, ktorým podľa § 92 ods. 1 O.s.p. pripustil vstup žalobkyne 2/ do konania na strane žalobcu nadobudlo právoplatnosť dňa 13.03.2015. Postavenie žalobkyne 2/ teda nadobudla až dňa 13.03.2015, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby (03.03.2014), pričom zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že lehota žalobkyne 2/ (dva mesiace odo dňa doručenia rozhodnutia žalovanej) nemôže byť zachovaná ani pri argumentácií, že zamestnávateľ (žalobca 1/) a zamestnanec (žalobkyňa 2/) sú nerozluční spoločníci, pretože z hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplývajú pre žalobcu v 1/ a žalobcu 2/ rovnaké práva a povinností. Navyše krajský súd uviedol, že subjektívne práva, resp. povinnosti žalobcu 1/ ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi právami a povinnosťami fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s §246c ods. 1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti. Z uvedených dôvodov krajský súd konanie vo vzťahu k žalobkyni 2/ podľa § 250d ods. 3 O. s. p. zastavil. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., tak, že z dôvodu, že žalobcovia neboli v konaní úspešní a žalovaná nemá zo zákona právo na náhradu trov konania, súd účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podali žalobcovia 1/ a 2/ odvolanie, ktorým navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobcom 1/ a 2/ v celom rozsahu vyhovie a zruší napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a prisúdi žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov prvostupňového a aj odvolacieho konania. Žalobca 1/ má za to, že postupom žalovanej a jej organizačnej zložky bezpochyby došlo aj k porušeniu jeho subjektívnych práv. Prioritne v tomto smere namieta porušenie práva na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. dobrej správy („good administration“), právo na dodržiavanie základných zásad správneho konania, pričom žalobca 1/ (vo vzťahu k svojej osobe) namieta aj porušenie svojho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na podnikanie za rovnakých podmienok ako domáce subjekty, právo na dosahovanie zisku vlastnou činnosťou. Žalobca 1/ ďalej nesúhlasí s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého postupom žalovanej nedošlo k porušeniu princípu dvojinštantnosti správneho konania. Podľa názoru žalobcu 1/ došlo vydaním rozhodnutia žalovanej nepochybne k porušeniu uvedeného princípu správneho konania, nakoľko rozhodnutie žalovanej je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.
Krajský súd uzavrel, že žalovaná svojim postupom neporušila žiadne ustanovenie právneho predpisu, preto je jej postup lége artis a v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Tento záver však podľa názoru žalobcu 1/ neobstojí. Nie je povinnosťou žalobcu 1/ preukazovať aký právny predpis žalovaná porušila, ale žalovaná ako správny orgán je povinná uviesť relevantné právne ustanovenia, podľa ktorých v konkrétnej veci rozhodovala. Samotný postup žalovanej je podľa názoru žalobcu 1/ v priamom rozpore s viacerými ustanoveniami Ústavy SR a ďalšími právnymi predpismi, najmä pokiaľ ide o citovaný čl. 2 ods. 2 Ústavy, ďalej je tiež v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, 4 a 5, § 32 ods. 1 a § 46 ods. 1 Správneho poriadku a ďalšími právnymi normami, ktoré upravujú aj základné zásady správneho konania. Čo sa týka vykonanej kontroly žalovanej u žalobcu 1/ týkajúcej sa reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu 1/ sa žalobca 1/ nestotožnil s názorom krajského súdu o zákonnosti takejto kontroly. Predovšetkým namieta, že do kompetencie žalovanej uskutočnenie takejto kontroly nepatrí. Žalobca 1/ v odvolaní poukázal aj na to, že krajský súd sa nevysporiadal s ďalšími argumentami nezákonnosti uvedenými v žalobe, najmä porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania. Žalobkyňa 2/ má za to, že krajský súd pri procesnom rozhodnutí o zastavení konania vo vzťahu k nej nesprávne posúdil otázku (ne)zachovania zákonnej lehoty na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. V súlade so závermi nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 219/07 zo dňa 13.03.2008 má žalobkyňa 2/ za to, že lehotu podľa § 250d ods. 1 OSP nemožno počítať odo dňa rozhodnutia súdu o pribratí účastníka konania, ale podľa názoru žalobkyne 2/ postačuje, ak aspoň jeden z účastníkov správneho konania podal včas žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov. V prípade žalobcov možno s prihliadnutím na obsah napadnutých rozhodnutí správnych orgánov uvažovať aj tzv. nerozlučnom spoločenstve práv, v dôsledku čoho argumentácia krajského súdu o plynutí lehoty odo dňa pribratia ostatných žalobcov do konania nemôže obstáť. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil. Žalovaná uviedla, že žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní neuviedli také námietky, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia žalovanej. Vo vyjadrení k odvolaniu sa žalovaná pridržala svojho vyjadrenia k žalobe nakoľko v ňom zaujala stanovisko ku každej námietke obsiahnutej v žalobe. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, že žalobu zamieta. Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie dňa 23.04.2015. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.09.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.). Podľa § 244 ods. 1 O. s. p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný.
Podľa § 247 ods. 1 O. s. p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 833/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Z obsahu predloženého súdneho spisu najvyšší súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 22839-28/2013-PO zo dňa 12.08.2013 rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že žalobkyni 2/ nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu 1/ dňom 01.03.2013 podľa slovenskej legislatívy. Na odvolania žalobcov žalovaná rozhodnutím č. 46953-3/2013-BA zo dňa 02.12.2013 odvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. Po preskúmaní veci najvyšší súd konštatuje, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú osobu, v súlade so základným a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy požiadala inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava o preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a žalovaná, ako príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, tieto rozhodujúce skutočnosti preskúmala. Posúdenie vzniku poistného vzťahu v právnom zmysle patrí do kompetencie orgánu, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t. j. do kompetencie žalovanej. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že na území Slovenskej republiky bola vykonávaná kontrola so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov v období od 01.02.2011 do 11.03.2013. Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov vykonala u žalobcu 1/ kontrolu dňa 07.03.2013 a z dôvodu, že miesto podnikania žalobcu 1/ sa od 04.09.2013 nachádza vo Svidníku, tak Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník vykonala kontrolu dňa 11.03.2013. V rámci vykonanej kontroly dňa 07.03.2013 Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti na 17. novembra 116, 080 01 Prešov sa nenachádza kancelária a ani prevádzka žalobcu 1/. Nachádza sa tam iba poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno žalobcu 1/. Majiteľ schránky uviedol, že žalobca 1/ sa na danej adrese nenachádza, má tu iba poštovú schránku, a poštu mu doručuje na adresu D..
Následne sa vykonala dňa 11.03.2013 kontrola na adrese D., kde sa zistilo, že ide o súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalej sa zistilo, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela Rubín, Centrálna ulica, Svidník. V uvedených priestoroch sa nachádzajú účtovné doklady žalobcu 1/, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry a zároveň sa vykonávajú z uvedeného miesta aj finančné transakcie. Spoločnosť riadi žalobca 1/ z adresy svojho trvalého pobytu v Poľskej republike. Pri kontrole nebol predložený konkrétny rozpis zadávania práce jednotlivým zamestnancom. Prácu prideľuje žaloba 1/ telefonickou formou podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. Zároveň nebolo možné v deň kontroly zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali činnosť na území Slovenskej republiky. Na základe výsledkov kontroly dospel najvyšší súd k názoru, že sídlo žalobcu 1/ uvedené vo výpise z obchodného registra nespĺňa základné kritéria sídla spoločnosti a zároveň odvolací súd uvádza, že žalobca 1/ síce predložil formálne doklady, ako pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, ale nepredložil doklady preukazujúce reálny výkon práce žalobkyne 2/, z ktorých by bolo zrejmé, že žalobkyňa vykonávala prácu na určenom mieste, a teda vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať, že sa na žalobkyňu od 01.03.2013 vzťahuje slovenská legislatíva. Vzhľadom na uvedené odvolací súd udáva, že jednou z rozhodujúcich skutočností na určenie miesta výkonu činnosti, a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. Síce termín registrované sídlo alebo miesto podnikania v základom alebo vykonávacom nariadení nie je vymedzený, Súdny dvor na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 vypracoval termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa názoru Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Ďalšie faktory ako napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činnosť, najmä bankových sa môžu zohľadniť tiež. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd ďalej uvádza, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť teda uznané po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácii alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania predmetných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má zamestnávateľ registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia zamestnávateľa v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv a pod. V prípade, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania, čo je vzhľadom na výsledky kontroly aj tento prípad. Po preskúmaní administratívneho spisu odvolací súd zároveň konštatuje, že nebolo preukázané, že by žalovaná pri určení uplatniteľnej legislatívy postupovala inak k občanom Poľskej republiky ako k iným fyzickým osobám s bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a výsledky kontroly preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov vykonanej u zamestnávateľa (žalobcu 1/) na základe, ktorej nebolo preukázané, že žalobkyňa 2/ reálne vykonávala činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto žalobkyňa 2/ nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, má odvolací súd za preukázané, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán dospeli k správnemu záveru, keď žalobkyni dňom 01.03.2013 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Po preskúmaní námietok žalobcov najvyšší súd konštatuje, že sú nedôvodné a neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.
S poukazom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že rozhodnutie žalovanej a aj prvostupňového správneho orgánu sú v súlade so zákonom, a preto podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobcovia v konaní nemali úspech a žalovaná nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.