Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 42CoKR/2/2023 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122205782 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2023 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kubincová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:5122205782.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Kubincovej, PhD., členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Andrey Gindlovej, v právnej veci vyhláseného konkurzu na majetok dlžníka K & M, a.s., so sídlom J. Rumana 7/41, 031 80 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 393 380, správcom ktorého je Mgr. Ing. Jana Hurinová, so sídlom kancelárie Pivovarská 20, 010 01 Žilina, IČO: 53 639 383, právne zast.: JUDr. Miloslav Hricko, advokát so sídlom Ulica 1. mája 709, 031 01 Liptovský Mikuláš, o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, o odvolaní dlžníka proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 2K/9/2022-544 zo dňa 18. apríla 2023, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Žilina č. k. 2K/9/2022-544 zo dňa 18. apríla 2023 potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 2K/9/2022-544 zo dňa 18.04.2023 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka: K & M, a.s., so sídlom J. Rumana 7/41, 031 80 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 393 380 (výrok I.), ustanovil do funkcie správcu Mgr. Ing. Janu Hurinovú, so sídlom kancelárie Pivovarská 20, 010 01 Žilina, IČO: 53 639 383, značka správcu S1849 (výrok II.), vyzval veriteľov dlžníka, aby v základnej prihlasovacej lehote do 45 dní od vyhlásenia konkurzu prihlásili svoje pohľadávky (výrok III.), začal hlavné insolvenčné konanie (výrok IV.), uložil správcovi povinnosť bez zbytočného odkladu informovať o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka (výrok V.) a účastníkov konkurzného konania poučil o práve uplatniť námietku zaujatosti (výrok VI.). 2. V odôvodnení uznesenia konkurzný súd uviedol, že návrhom doručeným súdu elektronicky dňa 13.07.2022 sa navrhovateľ - Slovenská republika - Daňový úrad Žilina ako veriteľ domáhal vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že voči dlžníkovi eviduje celkovú daňovú pohľadávku vo výške 218.115,92 Eur, z ktorých predkladá v návrhu pohľadávky preukázané daňovými dokladmi vo výške 82.421,25 Eur pozostávajúcich z položiek na dani z pridanej hodnoty a na dani z príjmov zo závislej činnosti. Navrhovateľ súčasne označil ďalšieho veriteľa dlžníka, a to Mesto Liptovský Mikuláš, ktorý má voči dlžníkovi pohľadávky, s úhradami ktorých je dlžník v omeškaní viac ako 30 dní. 3. Uznesením sp. zn. 2K/9/2022-220 zo dňa 25.07.2022, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 146/2022 zo dňa 29.07.2022, rozhodol súd o začatí konkurzného konania voči dlžníkovi. 4. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že dlžník prostredníctvom svojho právneho zástupcu už v priebehu konania namietal aktívnu legitimáciu navrhovateľa na podanie veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu s odôvodnením, že daňový poriadok neumožňuje správcovi dane podať návrh na vyhlásenie konkurzu, len mu ukladá povinnosť prihlásiť pohľadávku v konkurznom konaní, alebo v konkurze alebo v reštrukturalizácii, ale zo žiadneho ustanovenia daňového poriadku nevyplýva, že môže podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Z uvedeného dôvodu mal dlžník za to, že daňový úrad ako navrhovateľ koná nehospodárne pretože daňové exekučné práva, ktoré momentálne zaťažujú nehnuteľnosti vo vlastníctve dlžníka, po vyhlásení konkurzu zaniknú a on príde o prioritu pri uspokojovaní daňových pohľadávok. Dlžník v danom smere poukazoval na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Mal za to, že práva správcu dane upravuje zák. č. 563/2009 Z.z., z ktorého ustanovení nevyplýva, že by správca dane mal alebo mohol podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Tento zákon v § 158 ods. 5 upravuje iba postup správcu dane po vyhlásení konkurzu, nie však oprávnenie správcu podať takýto návrh. Oprávnenie správcu dane podať návrh na vyhlásenie konkurzu upravoval starý zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní. Po zmene právnej úpravy zákonom č. 563/2009 Z.z. už zákonodarca správcovi dane takéto oprávnenie nedal. 5. Okresný súd uviedol, že navrhovateľ s argumentáciou dlžníka nesúhlasil. Poukazoval na to, že má ako správca dane a veriteľ daňového dlžníka na základe zákona o finančnej správe právnu subjektivitu a v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii má všetky práva a povinnosti, ktoré prislúchajú veriteľovi, teda aj oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. K námietke dlžníka ohľadne vymáhania daňových pohľadávok cestou daňového exekučného konania navrhovateľ uviedol, že v rámci daňového exekučného konania boli správcom dane postupne postihnuté peňažné prostriedky na všetkých účtoch daňového dlžníka, pričom nedošlo k vymoženiu daňového nedoplatku z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na účtoch daňového dlžníka. Daňové nedoplatky sú zabezpečené aj zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam, avšak na predmete záložného práva viaznu aj záložné práva iných veriteľov, ktoré majú prednosť. K výkonu daňovej exekúcie predajom hnuteľných vecí nepristúpil vzhľadom na vek motorových vozidiel. 6. Súd prvej inštancie odvolaním napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že aktívne legitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je veriteľ, ktorý má nespornú pohľadávku voči dlžníkovi 30 dní po lehote splatnosti, pričom musí byť zachovaná pluralita veriteľov. V prípade spornej pohľadávky veriteľa súd neprihliada na tieto pohľadávky, preto tieto nie sú spôsobilé založiť navrhovateľovi aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Platobnú schopnosť má osvedčiť dlžník, pričom súd vychádza pri rozhodovaní z dôkazov predložených a označených dlžníkom a sám platobnú schopnosť, resp. neschopnosť aktívne nezisťuje. Prvostupňový súd v ďalšom poukázal na ustálenú judikatúru všeobecných súdov a Ústavného súdu SR, ako aj odbornú literatúru, ktoré už v dostatočnej miere ustálili právny záver, že pre účely vyhlásenia konkurzu sa aktívna legitimácia spája len s osvedčenou a nespornou pohľadávkou veriteľa, ktorej hmotnoprávny základ a existenciu je konkurzný súd spôsobilý zistiť (má ju za preukázanú) bez potreby dokazovania týchto skutočností. Navrhovateľ je povinný svoju pohľadávku osvedčiť natoľko, aby nebolo potrebné o existencii jeho pohľadávky viesť rozsiahle dokazovanie. 7. Konkurzný súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že Daňový poriadok účinný do 01.01.2012 (§ 65c) ukladal veriteľovi, ktorým je správca dane, povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu za podmienok ním ustanovených. Daňový poriadok účinný od 01.01.2012 túto povinnosť neprevzal, preto pri návrhu na vyhlásenie konkurzu sa v plnom rozsahu aplikuje ust. § 12 ZKR o náležitostiach veriteľského návrhu. 8. Konkurzný súd ďalej zdôraznil, že aktívne legitimovaným navrhovateľom konkurzného konania môže byť iba subjekt, ktorého pohľadávka nesmie byť sporná, pričom je na dlžníkovi, aby využil všetky procesné prostriedky a uplatnil akékoľvek dôkazy, ktorými osvedčí neoprávnenosť návrhu na vyhlásenie konkurzu spočívajúcu v nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. 9. Konkurzný súd na podklade vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ dostatočne preukázal, že má voči dlžníkovi nesporné pohľadávky, a teda je aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Súd na základe skutočností uvedených v návrhu na vyhlásenie konkurzu, na základe vyjadrenia dlžníka k návrhu na vyhlásenie konkurzu, ako aj z prednesov oboch strán na pojednávaní konanom dňa 05.10.2022 a 12.04.2023 ustálil, že dlžník je platobne neschopný. Pri skúmaní otázky majetnosti dlžníka súd nezistil dôvody na zastavenie konkurzného konania poukazom na to, že dlžník je vlastníkom hnuteľných vecí (technológie), a preto konštatoval, že je daný predpoklad na vyhlásenie konkurzu. 10. Súd prvej inštancie v uznesení uviedol aj poučenie o práve dlžníka podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia zverejnením v Obchodnom vestníku, písomne, na Okresnom súde Žilina. 11. Uznesenie súdu prvej inštancie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 86/2023 dňa 05.05.2023. Dňa 21.04.2023 dlžník podal voči všetkým výrokom uznesenia súdu prvej inštancie odvolanie podľa § 365 písm. h) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a konkurzné konanie zastavil. 12. Dlžník v odvolaní poukázal na to, že okresný súd nesprávne právne posúdil aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa, ktorú dlžník namietal už v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu. S námietkami dlžníka sa okresný súd vysporiadal len odkazom na ustálenú judikatúru všeobecných súdov a Ústavného súdu SR, ako aj na odbornú literatúru bez bližšej špecifikácie. Podľa názoru prvostupňového súdu sa aktívna legitimácia v konaní o návrhu na vyhlásenie konkurzu spája iba s nespornou pohľadávkou veriteľa. 13. Dlžník v odvolaní namietol, že v prípade veriteľa, ktorý je štátnym orgánom, ako je tomu v prejednávanej veci, je potrebné jeho aktívnu vecnú legitimáciu skúmať aj s súvislosti s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého môžu štátne orgány konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže navrhovateľ je správcom dane, teda štátnym orgánom, nepostupoval v súlade s týmto ustanovením Ústavy SR. 14. Dlžník v odvolaní poukázal na to, že správu dani upravuje zák. č. 563/2009 Z.z., pričom žiadne z ustanovení tohto zákona nestanovuje, že by správca dane mal, alebo mohol pri výkone správy dani podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Zákon tak nerobí dokonca ani v jeho šiestej časti, ktorá obsahuje osobitné ustanovenia pre konkurz, reštrukturalizáciu a oddlženie. Zákon č. 563/2009 Z.z. v § 158 ods. 5 upravuje iba postup správcu dane po vyhlásení konkurzu, nie však oprávnenie správcu podať takýto návrh. Podľa názoru dlžníka, daňové pohľadávky má správca dane vymáhať v daňovom exekučnom konaní, nie v konkurze. Prikazuje mu to § 88 a nasl. zák. č. 563/2009 Z.z., podľa ktorého správca dane z úradnej moci vymáha daňový nedoplatok, iné peňažné plnenie uložené rozhodnutím, exekučné náklady a hotové výdavky podľa § 149 (§ 88 ods. 1). 15. Dlžník mal za to, že správca dane bol oprávnený a súčasne povinný vymáhať daňový nedoplatok od dlžníka v daňovom exekučnom konaní, v ktorom bol však pasívny a iba zriadil daňové exekučné právo na nehnuteľný majetok dlžníka. Namiesto toho podal návrh na vyhlásenie konkurzu, čo však nie je úkonom v daňovom exekučnom konaní, ktorý by bol oprávnený urobiť. Navrhovateľ tak podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka v konečnom dôsledku znížil mieru svojho uspokojenia v porovnaní s uspokojením, ktoré by dosiahol v daňovom exekučnom konaní, keďže pri rozvrhu výťažku z konkurzu bude navrhovateľ uspokojovaný pomerne s ostatnými veriteľmi nezabezpečených pohľadávok až po uspokojení veriteľov zabezpečených pohľadávok. 16. Podľa názoru dlžníka záver o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa vyplýva aj z predchádzajúcej právnej úpravy, keď starý zákon o správe daní č. 511/1992 Zb. upravoval oprávnenie správcu dane podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Predmetný zákon stanovil aj presné podmienky, kedy tak správca dane smie urobiť - len ak nezačal daňové exekučné konanie, dlžník bol v omeškaní viac ako 12 mesiacov a dlh prevýšil 33.193,92 Eur. Zákonodarca teda rešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a stanovil, či a za akých podmienok môže správca dane podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Po zmene právnej úpravy (účinnosťou zák. č. 563/2009 Z.z.) už zákonodarca správcovi dane takéto oprávnenie nedal. Podľa názoru dlžníka právo správcu dane podať návrh na vyhlásenie konkurzu nevyplýva ani z § 12 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého môže takýto návrh podať veriteľ. Výklad § 12 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého môže návrh na vyhlásenie konkurzu podať aj ktorýkoľvek štátny orgán bez výslovného oprávnenia stanoveného zákonom, nie je podľa názoru dlžníka ústavne konformný, pretože je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. 17. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu dlžníka poukázal na § 5 ods. 5 zák. č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého má daňový úrad procesnú subjektivitu v konaní podľa Trestného poriadku, Civilného sporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a koná pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom samostatne v rozsahu svojej pôsobnosti podľa tohto zákona. Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo príslušník finančnej správy poverený riaditeľom daňového úradu alebo prezidentom. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) daňový úrad vykonáva správu daní podľa osobitného predpisu. Podľa § 2 písm. a) Daňového poriadku sa správou daní rozumie postup súvisiaci so správnym zistením a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. Právnu úpravu týkajúcu sa konkurzu a reštrukturalizácie upravuje Daňový poriadok v ust. § 158 a § 159. Uvedená právna úprava Daňového poriadku sa dotýka režimu daňových nedoplatkov ako pohľadávok po vyhlásení konkurzu a začatí reštrukturalizačného konania a postavenia správcu v konkurze a reštrukturalizácii. Správca dane ako veriteľ daňového dlžníka má na základe zákona o finančnej správe právnu subjektivitu a v zmysle Zákona o konkurze a reštrukturalizácii má všetky práva a povinnosti, ktoré prislúchajú veriteľovi, a teda aj oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu. 18. Navrhovateľ vo vyjadrení poukázal na znenie ust. § 11 ods. 1, prvá veta ZKR, podľa ktorého je návrh na vyhlásenie konkurzu oprávnený podať dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon. V zmysle uvedeného navrhovateľ poukázal na to, že správca dane je aktívne legitimovaným veriteľom na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Splnenie náležitostí podaného návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktoré sú uvedené v § 12 a § 13 ZKR skúma nezávislý súd. 19. Navrhovateľ uviedol, že v rámci daňového exekučného konania boli správcom dane postupne postihnuté peňažné prostriedky na všetkých účtoch daňového dlžníka u poskytovateľov platobných služieb, ktoré sú správcovi dane známe. Daňovými exekučnými konaniami prikázaním pohľadávky z účtov daňového dlžníka však nedošlo k vymoženiu daňového nedoplatku z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na postihnutých účtoch daňového dlžníka. Daňové nedoplatky sú zabezpečené rozhodnutiami o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam vedeným v katastri nehnuteľností Okresného úradu Liptovský Mikuláš, katastrálne územie Liptovský Mikuláš, zapísaným na LV č. XXX, avšak na predmete záložného práva sú zriadené záložné práva iných veriteľov v poradí pred správcom dane, preto správca dane nepristúpil k výkonu daňovej exekúcie predajom nehnuteľností. Daňový úrad Žilina taktiež na zabezpečenie daňových nedoplatkov zriadil záložné právo k hnuteľným veciam, no doposiaľ nepristúpil k výkonu daňovej exekúcie predajom hnuteľných vecí, keďže vzhľadom k veku motorových vozidiel je len ťažko odhadnúť predajnosť a výťažok z dražby. Navrhovateľ preto záverom svojho vyjadrenia poukázal na to, že sa s uznesením prvostupňového súdu plne stotožňuje a navrhoval, aby ho odvolací súd potvrdil. 20. Dlžník v odvolacej replike zotrval na svojej právnej argumentácii, že navrhovateľ nie je aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, nakoľko takéto oprávnenie pre neho nevyplýva zo zákona o finančnej správe, Daňového poriadku, ani zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii. 21. Navrhovateľ v odvolacej duplike rovnako zotrval na svojej doterajšej právnej argumentácii a na tom, že má aktívnu legitimáciu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. 22. Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods. 1 a § 387 ods. 1, 3 CSP a bez nariadenia pojednávania rozhodoval o odvolaní dlžníka, pričom dospel k záveru, že odvolanie dlžníka proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie ako konkurzného súdu nie je dôvodné. 23. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 24. Podľa § 5 ods. 5 zák. č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, daňový úrad má procesnú subjektivitu v konaní podľa Trestného poriadku, Civilného sporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a koná pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom samostatne v rozsahu svojej pôsobnosti podľa tohto zákona. Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo príslušník finančnej správy poverený riaditeľom daňového úradu alebo prezidentom. 25. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR), návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva na príslušnom súde (ďalej len "súd"). Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon. Dlžník je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok podľa tejto časti zákona, iba ak je právnickou osobou. Veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu podľa tejto časti zákona iba voči dlžníkovi, ktorý je právnickou osobou alebo fyzickou osobou - podnikateľom. 26. Podľa § 11 ods. 3 ZKR, veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie. 27. Podľa § 12 ods. 1 ZKR, návrh na vyhlásenie konkurzu musí obsahovať všeobecné náležitosti návrhu podľa osobitného predpisu. Podpis navrhovateľa, ktorý nie je orgánom verejnej moci, musí byť v návrhu úradne osvedčený. Návrh musí byť podaný v dvoch rovnopisoch spolu s prílohami. 28. Oboznámením sa s obsahom spisového materiálu a zhodnotením zistených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdil, keď návrhu navrhovateľa - veriteľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka vyhovel. Odvolací súd posudzoval napadnuté rozhodnutie výlučne v rozsahu a z dôvodov uvedených dlžníkom v odvolaní a dospel k záveru, že právne závery okresného súdu o splnení podmienok na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka sú správne. 29. Zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v ustanovení § 11 ods. 1 ustanovuje, kto je oprávneným subjektom na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Podľa tohto ustanovenia je osobou aktívne vecne legitimovanou na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon. V danom ustanovení sú následne v odseku 3 stanovené materiálne podmienky na vyhlásenie konkurzu, ktoré musia byť naplnené v prípade podania návrhu veriteľom dlžníka, a tým je odôvodnený predpoklad platobnej neschopnosti dlžníka. 30. Konkurzný súd v štádiu rozhodovania o veriteľskom návrhu na vyhlásenie konkurzu skúma, či sú splnené hmotnoprávne podmienky na vyhlásenie konkurzu. V danom štádiu konania konkurzný súd nie je oprávnený skúmať oprávnenosť pohľadávky navrhovateľa, avšak v tomto štádiu konania zisťuje, či sú splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu, ktorými je v prípade veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu odôvodnený predpoklad platobnej neschopnosti dlžníka. V súlade s § 11 ods. 3 ZKR platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie. 31. Navrhovateľ vo svojom návrhu na vyhlásenie konkurzu preukazoval splnenie podmienok na vyhlásenie konkurzu existenciou daňovej pohľadávky v celkovej výške 218.115,92 Eur, z čoho preukazoval daňovými dokladmi pre účely návrhu na vyhlásenie konkurzu pohľadávku vo výške 82.421,25 Eur, ktorá vznikla nesplnením úhrady daňových povinností na dani z pridanej hodnoty a dani z príjmov zo závislej činnosti. Uvedené daňové pohľadávky navrhovateľ preukazoval právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami správcu dane, z ktorých rozhodnutí mu nárok na dané pohľadávky vyplýval. Spornosť týchto pohľadávok nebola spochybnená ani v konaní pred správnym súdom (rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn. 30S/138/2019) Aj keď dlžník vo svojich vyjadreniach k návrhu na vyhlásenie konkurzu spočiatku namietal spornosť uvedených pohľadávok navrhovateľa, neuviedol také skutkové okolnosti a právne dôvody a ani nepredložil doklady, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia a boli by boli spôsobilé vyvolať dôvodné pochybnosti o existencii pohľadávok veriteľa. 32. V priebehu konania samotný dlžník konštatoval svoju platobnú neschopnosť. Svoju ďalšiu obranu voči podanému návrhu na vyhlásenie konkurzu obmedzili len na právnu argumentáciu založenú na nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa na podanie takéhoto návrhu založenú na tom, že navrhovateľ ako štátny orgán nie je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, keďže takéto oprávnenie, či možnosť, mu nevyplýva z daňového poriadku, a preto podľa názoru dlžníka prekračuje medze jeho oprávnení, ktoré sú limitované Ústavou Slovenskej republiky a zákonmi. Uvedenú argumentáciu premietol dlžník aj do odvolania voči dotknutému uzneseniu konkurzného súdu. 33. Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou navrhovateľa na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu dôvodiac, že aktívne vecne legitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je veriteľ, ktorý má nespornú pohľadávku voči dlžníkovi za splnenia ostatných hmotnoprávnych predpokladov stanovených zákonom o konkurze a vyrovnaní (existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi 30 dní po lehote splatnosti, zachovaná pluralita veriteľov). Konkurzný súd v danom smere konštatoval, že navrhovateľ dostatočne preukázal, že má voči dlžníkovi nesporné pohľadávky, teda je aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. K námietke dlžníka, ktorú produkoval už v konaní pred súdom prvého stupňa ohľadne toho, že zákon o správe daní č. 563/2009 Z.z. neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by správca dane mal alebo mohol podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka tak, ako tomu bolo podľa § 65c) pôvodného zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní účinného do 01.01.2012, sa konkurzný súd obmedzil len na konštatovanie uvedené v bode 28 predmetného rozhodnutia, že daňový poriadok účinný od 01.01.2012 túto povinnosť neprevzal, preto pri návrhu na vyhlásenie konkurzu sa v plnom rozsahu aplikujú ustanovenia § 12 ZKR o náležitostiach veriteľského návrhu. Keďže sa konkurzný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s danou námietkou dlžníka vysporiadal len stručne, odvolací súd v súlade s § 387 ods. 3 CSP k odôvodneniu podstatných tvrdení dlžníka uvedených v odvolaní uvádza nasledovné: 34. Odvolateľ vzniesol v konaní na prvom stupni ako aj v odvolaní námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie Slovenskej republiky - Daňového úradu Žilina na podanie takéhoto návrhu, pričom vychádzal zo zákona 563/2009 Z.z. o správe daní, ktorý vo svojich ustanoveniach (§ 158 a 159) rieši len situáciu správcu dane pri prihlasovaní jeho daňových pohľadávok v štádiu po vyhlásení konkurzu, resp. po povolení reštrukturalizácie, z čoho dovodil záver, že správca dane nemá oprávnenie ani možnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Uvedené tvrdenia podporil právnou argumentáciou založenou na tom, že správca dane mal takéto oprávnenie v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy, a to zák. č. 511/1992 Z.z. o správe daní, kde mu zákonodarca priamo ukladal povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu za splnenia zákonom vyžadovaných predpokladov. Nový daňový poriadok takéto ustanovenia o možnosti, či povinnosti správcu dane na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu nemá. Odvolací súd sa s danou právnou argumentáciou odvolateľa nestotožňuje a považuje ju za právne neudržateľnú. 35. Predovšetkým je potrebné poukázať na to, že vo všeobecnosti je veriteľom každý, kto má voči inej osobe (spravidla označovanej ako dlžník) právo vyžadovať určité plnenie. Aj keď predpisy verejného práva nepoužívajú termín „veriteľ“ na účely konkurzného konania je potrebné vychádzať z rovnakej definície. Navrhovateľ, ktorý tvrdí, že je veriteľom, musí v návrhu na vyhlásenie konkurzu ustanoveným spôsobom preukázať, že má právo požadovať plnenie od osoby, ktorú v návrhu na vyhlásenie konkurzu označil ako dlžníka. Z obsahu spisového materiálu konkurzného súdu v prejednávanej veci je zrejmé, že navrhovateľ - Slovenská republika Daňový úrad Žilina eviduje voči dlžníkovi splatné pohľadávky, ktorých spornosť dlžník nenamieta. Navrhovateľ má tak právo vyžadovať od dlžníka určité plnenie, čím spĺňa definíciu veriteľa, ako už bolo konštatované vyššie. Preto popierať aktívnu vecnú legitimáciu daňového úradu na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu len konštatovaním, že daňový poriadok účinný od 01.01.2012 neprevzal povinnosť správcu dane na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu stanovenú v § 65c pôvodného daňového poriadku č. 511/1992 Z.z. by bolo samotným popretím práva veriteľa na uplatňovanie jeho nárokov súdnou cestou. 36. Zákonodarca pritom správcovi dane v § 5 ods. 5 zák. č. 35/2019 Z.z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje procesnú subjektivitu v konaní podľa trestného poriadku, civilného sporového poriadku a správneho súdneho poriadku na konanie pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pred súdom samostatne. Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo príslušník finančnej správy poverený riaditeľom daňového úradu alebo prezidentom. Nie je preto možné konštatovať, ako to robí odvolateľ, že podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu správca dane nekoná v medziach zákona či prekračuje jeho rámec. 37. Zákon o správe daní č. 563/2009 Z.z. predstavuje základný rámec úpravy správy daní, ktorý o. i. obsahuje úpravu daňového exekučného konania, v ktorom správca dane z úradnej moci vymáha daňový nedoplatok, či iné peňažné plnenie uložené rozhodnutím, exekučné náklady a hotové výdavky ako aj postup správcu dane v štádiu po vyhlásení konkurzného konania. Konkurzné konanie je ako také upravené osobitným zákonom č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý vo svojich ustanoveniach upravuje postup subjektov (veriteľov), ktorí evidujú pohľadávky voči dlžníkovi, za zákonom stanovených podmienok uplatňovať svoje nároky v konkurznom konaní buď samotným podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, resp. prihlásením svojej pohľadávky do konkurzu po jeho vyhlásení. Správca dane má tak ako každý iný veriteľ možnosť postupovať v medziach zákona o konkurze a reštrukturalizácii a za ním stanovených podmienok uplatňovať nároky štátu v konkurznom konaní. Samotná skutočnosť, že nový daňový právny poriadok zavedený zák. 563/2009 Z.z. neprevzal uvedené ustanovenia o povinnosti správcu dane podať návrh na vyhlásenie konkurzu netvorí zákonnú prekážku pre správcu dane uplatňovať jeho práva ako veriteľa v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Oba predpisy majú rovnakú právnu silu, teda nie sú vo vzájomnom vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, pre ktorú by mal predpis vyššej právnej sily prednosť pred aplikáciou právneho predpisu nižšej právnej sily. Zároveň pre vymedzenie subjektu oprávneného podať návrh na vyhlásenie konkurzu je špeciálnym zákonom (lex specialis) Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý nerozlišuje veriteľov podľa toho, či sú veriteľmi na základe súkromného, alebo verejného práva. Nie je preto namieste spochybňovanie postavenia správcu dane ako veriteľa pri vymáhaní daňových nedoplatkov v konkurznom konaní podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Naopak, správca dane aj v zmysle vyššie citovaného zákona č. 35/2019 Z.z. v spojení so zákonom č. 563/2009 Z.z. je povinný pri správe daní postupovať s odbornou starostlivosťou a uplatňovať svoje splatné pohľadávky, ktoré eviduje voči daňovým dlžníkom, tak pred orgánmi činnými v trestnom konaní, pred správnym orgánom ako aj pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti, na čo mu zákonodarca zveruje samostatnú právnu subjektivitu. 38. K námietke odvolateľa v tom smere, že správca dane mal daňové pohľadávky vymáhať v daňovom exekučnom konaní a nie podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, čím v konečnom dôsledku znížil mieru svojho uspokojenia v porovnaní s uspokojením, ktoré by dosiahol v daňovom exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že v zásade je právom veriteľa, ktoré z oprávnení zverených mu zákonom pri vymáhaní splatnej pohľadávky využije. Správca dane ako veriteľ musí pri výkone jemu zverených oprávnení pri vymáhaní daňových pohľadávok postupovať s patričnou starostlivosťou správcu pri uspokojovaní nárokov štátu, aby nedošlo ku škode. Tieto skutočnosti však nie sú predmetom prieskumu konkurzného súdu. 39. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou okresného súdu, že pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu sa aj v prípade veriteľského návrhu správcu dane v plnom rozsahu aplikujú ustanovenia § 12 zákona o konkurze a reštrukturalizácii o náležitostiach veriteľského návrhu. Konkurzný súd je potom povinný skúmať, či boli naplnené hmotnoprávne náležitosti na podanie takéhoto návrhu, ako tomu bolo aj v tomto prípade, keď skonštatoval, že podmienky na vyhlásenie konkurzu boli naplnené. Odvolateľ v odvolaní tieto právne závery konkurzného súdu nenamietol. 40. Záverom odvolací súd na základe vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že pokiaľ správca dane podal v prejednávanom prípade návrh na vyhlásenie konkurzu, postupoval tak v medziach zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako mu to ukladá citované ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a neprekročil jeho rámec. Pokiaľ by súd pripustil právnu argumentáciu, na ktorej založil odvolateľ odvolacie námietky, musel by dospieť k záveru, že správca dane nie je oprávnený podávať žaloby a uplatňovať nároky v konaní pred súdom, okrem tých, ktoré sú explicitne uvedené v daňovom poriadku. Uvedená právna argumentácia je právne neudržateľná. Už tým, že správca dane je oprávnený vymáhať daňové pohľadávky, je daný zákonný rámec jeho pôsobenia. Voľba konkrétneho právneho nástroja zabezpečenia vymoženia pohľadávky (napr. podanie žaloby, iniciovanie exekučného konania, alebo konkurzného konania) sú potom v dispozičnej autonómii správcu dane. 41. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).