Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/445/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213238165 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213238165.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Združenie výrobcov a prevádzkovateľov hudobných skríň, IČO: 37 805 452, Barčianska 2, Košice, zastúpeného advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam, IČO: 00 178 454, Rastislavova 3, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Krendlom, so sídlom Mateja Bela 21, Trenčín, o určenie obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09. apríla 2015, č.k. 17C/296/2013-54, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému určenia obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy v zmysle § 49 Autorského zákona č. 618/2013 Z.z. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalobcom, ktorý je záujmové združenie fyzických a právnických osôb zaoberajúcich sa výrobou, prenájmom alebo prevádzkovaním hudobných skríň, a žalovaným, ktorý ako združenie vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a nositeľov práv k podobným dielam podľa Autorského zákona, bola dňa 17. 12. 2002 uzavretá rámcová dohoda o podmienkach používania chránených hudobných diel prevádzkovateľov hudobných skríň (jukeboxov) pre slovenský trh v rámci verejnej prevádzky hudobných skríň (jukeboxov) na území SR, ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. 1. 2003. V predmetnej dohode si zmluvné strany upravili, okrem iného, základné sadzby autorských odmien po 1. 1. 2003. V článku III - základné sadzby autorských odmien bola dohodnutá základná sadzba za používanie CD jukeboxov po 1.1.2003, pri počte jukeboxov 1-50 ks vo výške 500 SK (16,60 eur)/1 mesiac/za 1 jukebox. Žalobca vypovedal rámcovú dohodu zo dňa 17. 12. 2002 ku dňu 31. 12. 2008. Podľa sadzobníka autorských odmien žalovaného platného od 1. 1. 2015 za používanie hudobných diel prostredníctvom hudobných automatov boli základné sadzby odmien od 1. 1. 2003 nezmenené, teda vo výške 16,60 eur mesačne za 1 jukebox pri prevádzke s počtom jukeboxov 1- 50 kusov. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 40 ods. 1, § 45 ods. 1, § 49, § 78 ods. 1, § 79 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. h/, písm. s/, § 82 ods. 1, § 84 Autorského zákona č. 618/2003 Z.z. v spojení s § 161 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť. Poukázal na to, že súd nemôže určovať obsah zmluvy alebo dohody, môže iba podľa ustanovenia § 82 ods. 1 Autorského zákona s odkazom na bod 8/ nahradiť vôľu (zmluvný prejav) subjektu právoplatným rozsudkom súdu ukladajúci vyhlásenie vôle podľa § 161 ods. 3 O. s. p. a súd konajúci o žalobe na uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu určitého obsahu uvedeného v žalobe, môže rozhodnúť len tak, že žalobe celkom vyhovie alebo ju zamietne, ale nemôže sám obsah zmluvy určovať, meniť, doplňovať, upresňovať či modifikovať. V prípade opačného postupu by konal v rozpore s § 161 ods. 3 O. s. p. Konštatoval, že v danom prípade vyplýva žalovanému, ako organizácii kolektívnej správy, povinnosť podľa § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona uzavrieť kolektívnu licenčnú zmluvu so žalobcom, ako osobou obhajujúceho záujmy používateľov predmetu ochrany, teda právnickou osobou, ktorá združuje používateľov diel. V nadväznosti na zákonnú úpravu skúmal splnenie zákonných ustanovení prejavu vôle obsiahnutej v návrhu zmluvy, či prejav vôle obsahuje podstatné náležitosti zmluvy uvedené v zákone, a či návrh zmluvy nie je v rozpore s týmto zákonom. Uviedol, že podstatnými náležitosťami kolektívnej licenčnej zmluvy podľa § 49, § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona sú udelenie súhlasu organizáciou kolektívnej správy na použitie diel alebo niektorých diel, ku ktorým spravuje práva (udelenie licencie), používateľom, druh spravovaného predmetu ochrany, spôsob a rozsah jeho použitia, čas, v ktorom bude prichádzať k použitiu spravovaného predmetu ochrany, a odmena, primeraná odmena alebo náhrada odmeny a spôsob jej uhradenia a dospel k záveru, že v danom prípade nahradením vyhlásenia vôle žalovaného uzavrieť so žalobcom navrhnutú kolektívnu licenčnú zmluvu s jej podstatnou náležitosťou navrhnutej odmeny za používanie hudobných diel prostredníctvom hracích automatov v sume 4 % vrátane DPH, z tržieb bez DPH; ako aj s povinnosťou SOZA zaplatiť členovi ZVPHS za umiestnenie licenčnej známky na jukebox poplatok 50 eur za celé obdobie životnosti jukeboxu a v prípade náhrady poškodenej známky zaplatiť členovi ZVPHS za znovu vylepenie novej známky sumu 15 eur; by žalovaný porušil svoju zákonnú povinnosť podľa § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona uzatvárať licenčné zmluvy s používateľmi alebo osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, za primeraných a rovnakých podmienok, s ktorými mal žalovaný dohodnutú rovnakú, neporovnateľne vyššiu odmenu podľa platného sadzobníka autorských odmien, než ako navrhuje žalobca. Pokiaľ žalobca žiadal platiť odmenu vo výške 4 % z tržby, konštatoval, že z návrhu zmluvy nie je zrejmé, za aké obdobie sa odmena bude platiť, za koľko jukeboxov, z akej tržby prevádzkovateľa hudobnej skrine sa bude vychádzať a z akého obdobia sa bude tržba počítať. Nepovažoval za spravodlivé odvíjať odmenu za používanie hudobných diel autorov od tržby podnikateľa. Za zmätočné považoval, aby SOZA ako organizácia, ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov, platila akékoľvek poplatky (50 eur, resp. 15 eur) členom ZVPHS, teda právnickým a fyzickým osobám, ktoré používajú spravované predmety ochrany. Vzhľadom na to, že žalobcom formulovaný návrh na nahradenie vôle žalovaného uzavrieť kolektívnu licenčnú zmluvu je v podstatnej časti (náležitosti zmluvy) v rozpore so zákonom, žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že napadnutý rozsudok trpí viacerými vadami, porušuje zákaz odmietnutia spravodlivosti a je založený na chybnej interpretácii všetkých vo veci aplikovaných ustanovení autorského zákona č. 618/2013 Z.z. Poukázal na to, že v podstate ide iba o výšku odmeny za používanie diel, pričom zákon umožňuje zásah súdu aj v tejto jedinej otázke. Považoval za omyl súdu tvrdenie, že žalovaný má uzavretých 150 zmlúv aké on navrhuje, keď jedinú kolektívnu licenčnú zmluvu uzatvoril s firmou SAPHA, ostatné sú hromadné licenčné zmluvy, pričom obe sú uvedené pod osobitnými ustanoveniami § 48 a § 49 Autorského zákona. Poukázal na nepochopenie obsahovej stránky, významu a zmyslu slov " ....za primeraných a rovnakých podmienok ..." použitých v § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona. Záver odôvodnenia napadnutého rozsudku považoval za dôkaz zámeny "podmienok" s výsledkom ich "dosadenia"; keď slovo "podmienka" možno v danej súvislosti nahradiť slovom "kritérium". Za celkom neprijateľné považoval chápanie primeranosti - teda primerane k už existujúcim zmluvám. Mal za to, že ho nemôže limitovať ktovie čím motivovaná ochota iných subjektov platiť akúkoľvek obmenu. Vytýkal súdu prvej inštancie, že neprípustne rozšíril hmotnoprávne podmienky príslušného ustanovenia, aby sa vyhol svojej povinnosti, a to vo vlastnej právomoci a vlastnou úvahou naplniť dikciu § 82 ods. 1 Autorského zákona. Za nepochopiteľné považoval preferovanie pevnej pred percentuálnou sadzbou odmeny, keď súd môže stanoviť aj kombinovanú odmenu: menšiu časť paušálnu, zvyšnú percentuálnu. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že obsahuje iba opakované tvrdenia z pôvodného návrhu. Mal za to, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno, a že hoci sa v podanej žalobe domáhal určenia obsahu zmluvy, podľa vlastného vyjadrenia v odvolaní chcel určiť iba výšku odmeny. Poukázal na to, že hromadné licenčné zmluvy musí na základe § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona uzatvárať za primeraných a rovnakých podmienok pre všetkých a nemôže si dovoliť nastaviť diametrálne odlišné platby pre rôzne subjekty z dôvodu, že niektorý subjekt podal žalobu. Autori hudobných diel majú právo žiadať za použitie svojich diel autorskú odmenu a nemôžu byť žalobcom nútení, aby uzatvárali zmluvy za nevýhodných podmienok v rozpore s platným a účinným sadzobníkom, ktorý bol schválený orgánmi kreovanými z radov samotných autorov. Sumy uvádzané v sadzobníku sú v porovnaní s najbližším zahraničím násobne nižšie a sadzobník nebol viac ako 15 rokov aktualizovaný ani len v dôsledku inflácie. Inštitút určenia obsahu zmluvy má byť uplatňovaný vtedy, ak by nositelia práv požadovali neprimerane vysokú odmenu za užívanie predmetov ochrany, čo však nebol tento prípad. Sadzobník je v praxi akceptovaný a uznávaný za podmienky jeho rovnosti prístupu k používateľom. Argumentoval, že má riadne stanovené sadzby príslušných autorských odmien za predmetné použitie vo svojom platnom a zverejnenom sadzobníku v súlade s § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona a na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky číslo 1/2004 ich za primeraných a rovnakých podmienok uplatňuje. V prípade, ak podnikatelia v oblasti hudobných automatov nedosahujú očakávaný zisk, tak je to súčasť ich podnikateľského rizika, ktoré nie je možné prenášať na autorov hudobných diel, a preto nie je možné na neho prenášať ani prípadnú nerentabilnosť podnikania v tejto oblasti zmenšením autorskej odmeny na zlomok sumy určenej sadzobníkom. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 1.7.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Hoci z ust. § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že aj v konaní pred odvolacím súdom, sa uplatní tzv. princíp okamžitej použiteľnosti novej právnej úpravy, teda po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. dňom 1.7.2016, sa postupuje podľa novej právnej úpravy, odvolací súd je však toho názoru, že v súlade s ust. § 470 ods. 2 vety prvej CSP, je nevyhnutné na základe odvolania podaného do 1.7.2016 preskúmať správnosť ním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a zákonnosť jeho postupu podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase jeho vydania a v čase podania odvolania, t.j. podľa Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, rešpektujúc; so zreteľom na čl. 2 CSP; zásadu spravodlivej ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty, aby tak nedošlo k zásahu do legitímneho očakávania strán, ktoré sa spoliehali, že ich vec bude rozhodnutá a posúdená za účinnosti skoršej právnej úpravy. 6. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy nahradením prejavu vôle žalovaného ako organizácie kolektívnej správy a zo zisteného skutkového stavu, ktorý vyplynul z výsledkov vykonaného dokazovania, vyvodil aj správny právny záver, keď aplikoval správne ustanovenia Autorského zákona č. 618/2003 Z.z. (§ 49, § 81 ods.1 písm. h/, s/, § 82 ods. 1) v spojení s § 80 písm. b/ O.s.p. a § 161 ods. 3 O.s.p., ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby z dôvodu, že žalobcom navrhované znenie zmluvy je v podstatnej časti v rozpore s Autorským zákonom, aj náležite odôvodnil. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie z hľadiska tvrdení uvádzaných v odvolaní (odvolacie dôvody), keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 7. Jednou zo zásad súkromnoprávnych vzťahov je aj zásada autonómie vôle (zásada individuálnej alebo súkromnej autonómie, privátna autonómia), ktorá vyjadruje možnosť uzatvárania súkromnoprávnych vzťahov na základe slobodnej vôle fyzických a právnických osôb. Subjekty súkromnoprávneho vzťahu teda majú slobodu dobrovoľne sa rozhodnúť, či uskutočnia určité právne relevantné úkony, kto bude ich adresátom, aký bude ich obsah a akú formu budú mať, teda o svojich právach a povinnostiach sa rozhodujú samostatne, slobodne a z vlastnej vôle. Najčastejším právnym úkonom, ktorým sa realizuje autonómna vôľa v súkromnoprávnych vzťahoch je zmluva, ktorou vznikajú, menia sa a zanikajú súkromnoprávne vzťahy. V tomto prípade ide o zmluvnú voľnosť - slobodu, na základe ktorej sa môže každý subjekt sám slobodne rozhodnúť či vstúpi do zmluvného vzťahu, aký bude jeho obsah, teda aké práva a povinnosti na seba prevezme, pričom jeden subjekt nemôže proti vôli druhého subjektu uzavretie zmluvy od neho mocensky vynucovať. V právnom poriadku sa však vyskytujú prípady obmedzenia zmluvnej voľnosti, ako je to napr. v prípadoch tzv. kontraktačnej povinnosti, kedy zákon stanovuje určitému subjektu povinnosť konkrétnu zmluvu uzavrieť a vtedy sa možno domáhať na súde, aby autoritatívne rozhodol a uložil povinnému subjektu takúto zmluvu uzavrieť. 8. Predpokladom úspešnosti žaloby o nahradenie prejavu vôle podľa § 161 ods. 3 O.s.p. bolo, že žalovaný bol povinný na základe právneho predpisu, zmluvy, prípadne protiprávneho konania, svoju vôľu určitého obsahu prejaviť a neochota žalovaného tak urobiť. Vyhlásenie vôle podľa § 161 ods. 3 O.s.p. sa považovalo za splnenie povinnosti v zmysle § 80 písm. b/ O.s.p., t.j. povinnosti niečo vykonať. Ak mala táto povinnosť spočítať v uzavretí zmluvy, prejav vôle žalovaného, ktorý sa rozhodnutím nahradzuje, musel zahŕňať aspoň také náležitosti, na základe ktorých bolo možné spolu s prejavom vôle žalobcu, obsah zmluvy nepochybne stanoviť. Nebolo možné jednotlivé podstatné obsahové náležitosti zmluvy, či už stranami dohodnuté alebo zákonom ustanovené, od seba oddeliť a vyňať z nahradzovaného vyhlásenia vôle, pretože by nešlo už o právny úkon. Ak malo byť rozsudkom nahradené vyhlásenie vôle niektorého z účastníkov zmluvy, musel byť obsah tejto zmluvy uvedený vo výroku rozsudku, prípadne musel byť vo výroku uvedený obsah pripojeného písomného vyhotovenia zmluvy, ktorá sa tak stala súčasťou výroku rozsudku. 9. Pokiaľ zo zákona výnimočne nevyplývalo niečo iné, zásadne bolo vylúčené, aby súd pri rozhodovaní o žalobnom petite podľa § 161 ods. 3 O.s.p., t.j. petite o nahradenie prejavu vôle súdnym rozhodnutím alebo o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu, niečo na podstatných náležitostiach zmluvy menil, doplňoval či upresňoval, prípadne aby neurčité, prípadne chýbajúce podstatné náležitosti napravoval, nakoľko bol v tomto smere formulovaným žalobným petitom návrhu viazaný; o takejto žalobe mohol súd rozhodnúť len tak, že jej úplne vyhovie alebo ju zamietne, sám však nemohol nič modifikovať ani meniť na navrhovanom vyhlásení vôle a v prípade, ak časť žalobného petitu nemohol obstáť, musel žalobný návrh zamietnuť v celom rozsahu, pokiaľ ho žalobca svojím dispozitívnym procesným úkonom nezmenil. 10. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal v zmysle § 82 ods. 1 Autorského zákona určenia obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy podľa § 49 Autorského zákona, a to vrátane výšky primeranej odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany, a to žalobou o nahradenie prejavu vôle žalovaného, ako organizácie kolektívnej správy, uzavrieť s ním, ako právnickou osobou združujúcou používateľov diel, kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá povinnosť žalovanému vyplýva z ust. § 81 ods. 1 písm. h/ Autorského zákona. 11. Bez zreteľa na skutočnosť, či má alebo nemá žalovaný uzavreté kolektívne licenčné zmluvy s ďalšími používateľmi, je navrhované znenie zmluvy v rozpore s Autorským zákonom v tom, že ukladá žalovanému povinnosť zaplatiť členovi žalobcu za umiestnenie licenčnej známky na jukebox poplatok 50 eur za celé obdobie životnosti jukeboxu a v prípade náhrady poškodenej známky zaplatiť mu za znovu vylepenie novej známky sumu 15 eur, keď takáto povinnosť žalovanému zo žiadneho ustanovenia Autorského zákona nevyplýva. Pokiaľ ide o navrhovanú výšku odmeny za používanie hudobných diel prostredníctvom hracích automatov v sume 4 % z tržby, správne poukázal súd prvej inštancie na tú skutočnosť, že žalobca nevymedzil za aké obdobie sa odmena bude platiť, za koľko jukeboxov, z akej tržby prevádzkovateľa hudobnej skrine sa bude vychádzať a z akého obdobia sa bude tržba počítať; navyše ničím nepodložil, že by sa takáto odmena uplatňovala aj v minulosti. Základnými kritériami pre stanovenie výšky primeranej odmeny sú druh spravovaného predmetu ochrany, spôsob a rozsah jeho použitia, čas, v ktorom bude prichádzať k použitiu spravovaného predmetu ochrany a zároveň má byť uplatňovaná za primeraných a rovnakých podmienok vo vzťahu ku všetkým používateľom - prevádzkovateľom hudobných automatov. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným v tom, že (len) pokles tržby z prevádzkovania hudobných automatov a nedosahovanie očakávaného zisku, teda podnikateľské riziko, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom pre opodstatnenosť stanovenia výšky odmeny percentom z dosahovaných tržieb, bez zohľadnenia ostatných zákonných kritérií, ktorými však žalobca vo vzťahu k stanoveniu výšky odmeny neargumentoval. Žalobný návrh v časti výšky odmeny bol žalobcom postavený na zhoršenej ekonomickej situácii prevádzkovateľov hudobných skríň, ktorá však sama osebe nemôže byť určujúcim (jediným) kritériom pre stanovanie výšky primeranej odmeny. 12. Žalobcom uplatňované odvolacie dôvody tak neboli podložené takými konkrétnymi relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).