Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/297/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105206438 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1105206438.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: M. M., D. Ú. XXX/ XX, A., Č. F., zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Klamárom, Družstevná 5, Bratislava, za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalobcu: W. M. - C., D. Ú. XXX/XX, A., Č. F., zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Klamárom, Družstevná 5, Bratislava, proti žalovanému: Slovenský filmový ústav, Grösslingova 32, Bratislava, zastúpenému advokátkou JUDr. Adrianou Tomanovou, Jakubovo nám. 13, Bratislava, o určenie, že žalovaný nemá práva šíriť bez súhlasu žalobcu filmové diela, a v právnej veci vzájomnej žaloby žalobcu: Slovenský filmový ústav, Grösslingova 32, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Adrianou Tomanovou, Jakubovo nám. 13, Bratislava, proti žalovanému: M. M., D. Ú. XXX/XX, A., Č. F., zastúpenému advokátom JUDr. Igorom Klamárom, Družstevná 5, Bratislava, za účasti vedľajšej účastníčky: W. M. - C., D. Ú.Í. XXX/XX, A., Č. F., zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Klamárom, Družstevná 5, Bratislava, o určenie, že žalovaný vykonáva autorské práva k filmovým dielam a o návrhu, že žalovaný je povinný zdržať sa výkonu autorských práv k filmovým dielam, na odvolania žalobcu (M. M.) a žalovaného (Slovenský filmový ústav) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/59/2005-626, zo dňa 1.4.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutých výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e . II. Rozsudok súdu prvej inštancie v žalovaným napadnutom výroku III. m e n í tak, že M. M. je povinný zdržať sa výkonu autorských práv k filmovým dielam: • G. F. (XXXX, Č. T. N.) • R. V. A. (XXXX, Č. T. N.) • W. S. A. A. (XXXX, Z. T. N.) • S., Z. V. N. (XXXX, Z. T. N.) • A. W. V. R. Z. (XXXX, Z. T. N.) • D. po Z. (XXXX, Slovenská T. H. N.) • H. S. (XXXX, Z. T. N.) • A. (XXXX, Z. T. N.) • A. O. V. Z. (XXXX, Z. T. N.) • Z. na G. V. M. O. W. (XXXX, Z. T. N.). III. Žalovanému (Slovenský filmový ústav) p r i z n á v a proti žalobcovi (M. M.P.) plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu (M. M.) o určenie, že žalovaný (Slovenský filmový ústav) nemá práva šíriť bez súhlasu žalobcu filmové diela zamietol. Určil, že žalovaný vykonáva autorské práva žalobcu k týmto filmovým dielam: G. F. (XXXX, Č. T. N.), R. V. A. (XXXX, Č. T. N.), W. S. A. A. (XXXX, Z. T. N.),S., Z. V. N. (XXXX, Z. T. N.), A. W. V. R. Z. (XXXX, Z. T. N.), D. po Z. (XXXX, Slovenská T. H. N.), H. S. (XXXX, Z. T. N.), A. (XXXX, Z. T. N.), A. O. V. Z.L. (XXXX, Z. T. N.), Z. na G. V. M. O. W. (XXXX, Z. T. N.) (ďalej spolu len „filmové diela“). Súd prvej inštancie (vzájomný) návrh žalovaného, že žalobca je povinný zdržať sa výkonu autorských práv k filmovým dielam zamietol. V odôvodnení uviedol, že žalobca M. M. (ďalej len „žalobca“) sa žalobou podanou na súde 24.2.2005 voči žalovanému Slovenský filmový ústav (ďalej len „žalovaný“) domáhal určenia, že žalovaný nemá práva výrobcu zvukových a obrazových záznamov k filmovým dielam žalobcu natočených do roku 1989; súčasne žiadal zaviazať žalovaného na povinnosť vrátiť žalobcovi prospech, ktorý nadobudol tým, že sa neoprávnene vydával za výrobcu filmov žalobcu do roku 1989 vrátane úroku z omeškania. Žalobca sa zmeneným petitom z 27.4.2010 domáhal, aby súd určil, že žalovaný nemá právo šíriť bez súhlasu žalobcu filmové diela a súčasne si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia. Žalovaný podal 23.9.2005 vzájomnú žalobu, ktorú doplnil podaním z 19.9.2009 a spresnil petit na pojednávaní konanom 11.3.2015, v ktorom žiadal, aby súd určil, že žalovaný vykonáva autorské práva žalobcu k predmetným filmovým dielam; súčasne žiadal zaviazať žalobcu, že je povinný zdržať sa výkonu autorských práv k filmovým dielam. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie s poukazom na obsah žalobných petitov a § 80 písm. c) O.s.p. v prvom rade ustálil, že žalobca, ale aj žalovaný, preukázali naliehavý právny záujem z dôvodu ich neistého postavenia pri výkone a uplatnení výkonu ochrany autorského práva. Vykonaným dokazovaním mal jednoznačne za preukázané, že pokiaľ ide o žalobu žalobcu na určenie, že žalovaný nemá právo šíriť filmové diela, tento je s poukazom na § 6, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5 zákona č. 35/1965 Zb., § 24 ods. 2 písm. a) zákona č. 343/2007 Z.z., § 5 ods. 2 zákona č. 383/1997 Z.z., § 6 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z., dekrét č. 50/1945 Zb. nedôvodný a preto ho zamietol. Považoval za nesporné, že žalobca bol autorom alebo spoluautorom námetov a scenárov a režisérom predmetných filmových diel. Bolo preukázané, že výrobca filmového diela uzatvoril so žalobcom ako autorom na diela autorské zmluvy na základe ktorých udelil žalobca súhlas a bola mu vyplatená odmena. Pokiaľ išlo o postavenie režiséra uviedol, že žalobca funkciu zastával v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy a pokiaľ došlo k vytvoreniu diela, tak to bolo v rámci pracovného pomeru a považovalo sa to za plnenie pracovných povinností. S poukazom na § 17 zákona č. 35/1965 Zb. dôvodil, že zamestnávateľ mohol používať vytvorené dielo na plnenie úloh patriacich do jeho činnosti bez ďalšieho privolenia autora; za danej platnej úpravy platilo, že režisér nebol považovaný za autora diela, pričom za autora filmového diela bol považovaný až právnou úpravou zákona č. 383/1997 Zb. s účinnosťou od 1.1.1998. Dovtedy vykonával prácu režiséra len v pracovnom pomere. Dodal, že z konania vyplynulo, že žalobca ani pri skončení pracovného pomeru v roku 1991 nevzniesol žiadne nároky súvisiace s jeho pracovným pomerom ako režisér, ale ani nikdy nenamietal práva pôvodných výrobcov filmu na šírenie filmov, ale naopak ich rešpektoval. Ďalej súd prvej inštancie upriamil pozornosť na § 6 veta druhá zákona č. 35/1965 Zb., z ktorého mu vyplynulo, že autorské právo na dielo takto vytvorené ako celok vykonáva výrobca, tým bol štát. V danom prípade účelom právnej úpravy výkonu autorských práv a výkonných práv umelcov bolo sústrediť všetky práva k filmovým dielam u výrobcu a tým bol štát, pričom nositeľom práv t.j. autorom, výkonným umelcom patrilo za každé použitie diela odmena. Na uvedenom základe vyvodil, že aj keď žalobca preukázal naliehavý záujem na určení ako režisér, v konaní a vo veci žaloby nemá aktívnu legitimáciu; bolo preukázané, že všetky práva a záväzky výrobcu diela prešli zákonným spôsobom postupne na žalovaného. 3. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného na výkon autorských práv predmetných filmových diel s poukazom na § 6, § 14 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5 zákona č. 35/1965 Zb., § 24 ods. 2 písm. a) zákona č. 343/2007 Z.z., § 5 ods. 2 zákona č. 383/1997 Z.z., § 6 ods. 1 zákona č. 618/2003 Z.z., dekrét č. 50/1945 Zb. dospel k záveru, že táto je dôvodná. Zopakoval, že v konaní bolo nesporné, že filmové diela boli vytvorené v období rokov 1967 až 1990, pričom režisérom diel je žalobca; žalobca mal uzatvorený pracovný pomer so zamestnávateľom Československým filmom Bratislava od 22.3.1967 a vykonával funkciu režiséra v štúdiu hraných filmov. Pracovný pomer ukončil 28.2.1991 dohodou so Slovenskou filmovou tvorbou (ďalej len „SFT“). Delimitačným protokolom s prílohou a následne uzatvorenou dohodou z 2.1.1991 (ďalej spolu len „delimitačná zmluva“) došlo k prevodu práv výrobcu SFT na žalovaného (§ 6 zákona č. 35/1965 Zb.). 4. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť na námietky žalobcu, že autorské práva nikdy neprešli na žalovaného, pretože boli vyňaté z privatizácie, a že dňom účinnosti zmluvy o predaji podniku č. 1356/1996 z 19.6.1996 účinnej 1.7.1996 (ďalej len „zmluva o predaji podniku“) ich znova nadobudol (§ 21 zákona 35/1965 Zb.). S uvedenou námietkou sa súd prvej inštancie zaoberal a dospel k názoru, že námietka žalobcu nie je dôvodná a nie je možné uplatniť ani konsolidačnú zásadu. Bolo nesporné, že 1.7.1972 došlo k zmene názvu Československého filmu Bratislava na SFT, ktorej predmetom činnosti okrem iného bola aj výroba filmov. Následne rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „MK SR“) z 2.9.1989 Ústredie slovenského filmu prešlo so všetkými právami, záväzkami a majetkom na SFT. MK SR ako ústredný štátny orgán zriadil rozhodnutím z 11.12.1990 štátnu príspevkovú organizáciu Slovenský filmový ústav - Národné kinematografické centrum (t.j. žalovaný; postupná zmena názvu na Slovenský filmový ústav č.l. 80 a 90). V tejto súvislosti mal súd prvej inštancie za nepochybné, že v období pred rokom 1990 až do 31.12.1991 sa právne vzťahy štátnych podnikov upravovali podľa zákona č. 109/1964 Zb. MK SR ako ústredný orgán štátnej správy mal kompetenciu zriadiť aktom hospodárskeho riadenia štátnu príspevkovú organizáciu v zmysle § 34 zákona č. 174/1989 Zb. S poukazom na skutočnosť, že sa jednalo o akt hospodárskeho riadenia, súd prvej inštancie vyslovil, že mu ich neprislúcha preskúmavať. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu a považoval ju za právne irelevantnú. Žalobca nemohol nadobudnúť práva výrobcu k filmovým dielam dňom účinnosti zmluvy o predaji podniku, tak ako to tvrdil, pretože tieto práva výrobcu prešli delimitačnou zmluvou na žalovaného. 5. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na privatizáciu, kde na základe rozhodnutia ministra kultúry SR L. C. z 14.6.1996 podal návrh na obchodný register Okresný súd Bratislava I na výmaz podniku SFT k 30.6.1996 a podkladom pre výmaz bolo rozhodnutie ministra vydaného 14.6.1996 o zrušení SFT bez likvidácie k 30.6.1996. Z predmetného rozhodnutia vyplynulo, že všetok majetok zrušeného podniku prechádza na Fond národného majetku (ďalej len „FNM SR“), ktorý uskutoční priamy predaj majetku SR podľa rozhodnutia FNM SR spoločnosti ŠTUDIO KOLIBA a.s. Zo zmluvy o predaji podniku medzi FNM SR a ŠTUDIO KOLIBA článku II. bod 7 vyplývalo, že z priameho predaja boli vylúčené práva vyplývajúce z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva podniku (napr. copyright na vyrobené filmy). Súd prvej inštancie mal za to, že výkon práv výrobcu bol platne prevedený na základe rozhodnutia MK SR z 11.12.1990 a delimitačnej zmluvy k 31.12.1990 na žalovaného. Mal za nepochybné, že MK SR založením žalovaného a následným prevodom výkonu práv k všetkým filmom zo SFT na žalovaného formou delimitácie jednoznačne oddelil výkon práv k filmom vyrobeným pred rokom 1991 od ostatných majetkových práv nachádzajúcich sa v SFT. Následnou právnou úpravou boli deklarované práva výrobcu právnou úpravou s účinnosťou od 1.1.2008 a to § 24 ods. 2 písm. a) zákona č. 343/2007 Z.z. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že kontinuita právnej subjektivity jednotlivých výrobcov filmov bola od roku 1945 do 1990 zachovaná a žalovaný je právnym nástupcom výrobcov filmov vo výkone všetkých práv k filmovým dielam vyrobených pred rokom 1991. Nestotožnil sa ani s argumentáciou vedľajšieho účastníka ani žalovaného, že práva zostali u samotného autora teda žalobcu. Žalovaný má práva copyright a je v danej veci pasívne legitimovaný. Pokiaľ išlo o otázku pasívnej legitimácie žalovaného ohľadom výkonu autorských práv, tak v tomto smere poukázal na rozhodnutie Mestského súdu v Prahe sp. zn. 32C/43/2005, zo dňa 20.4.2011 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 1Co/195/2013, zo dňa 6.5.2014. 6. Pokiaľ išlo o vzájomnú žalobu, ktorý podal žalovaný a žiadal zaviazať žalobcu na povinnosť zdržať sa výkonu autorských práv k filmovým dielam, tak súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol ako neodôvodnenú. Vyslovil, že žalovaným formulovaný petit zdržať sa výkonu autorských práv k filmovým dielam je neurčitý, nekonkrétny a nevyšpecifikovaný; žalovaný sa domáhal zaviazania povinnosti zdržať sa výkonu autorského práva žalobcom vo všeobecnej rovine, ktorá by pre výkon rozhodnutia nebola postačujúca na ochranu práv. Rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením podľa § 151 ods. 3 O.s.p. 7. Proti rozsudku v zamietajúcej časti o zdržaní sa výkonu autorských práv žalobcom (výrok III.) podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a vzájomnej žalobe žalovaného vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že v zmysle § 24 ods. 2 zákona č. 343/2007 Z.z. vykonáva nielen práva autorov, ale aj práva výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov a vysielateľov k filmovým dielam vyrobeným pred rokom 1991 organizáciami štátu hospodáriacimi v oblasti audiovízie a je podľa § 24 ods. 2 písm. d) zákona č. 343/2007 Z.z. výrobcom zvukovo-obrazových záznamov týchto filmových diel. Z uvedeného dôvodu je jediný oprávnený subjekt, ktorému zákon zveril výkon všetkých práv, čiže má zákonné zmocnenie a oprávnenie zastupovať všetkých nositeľov práv k filmovým dielam pri ich výkone. Preto nie je možné, aby výkon práv realizoval aj žalobca alebo akákoľvek iná osoba, nakoľko týmto by došlo k porušeniu predmetného zákonného ustanovenia a k ohrozovaniu výkonu autorských práv prostredníctvom neho ako žalovaného. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že formulovaný petit zdržať sa výkonu autorských práv filmovým dielam je neurčitý a nekonkrétny. Podotkol, že sa jedná o pojem, ktorý je definovaný v autorskom zákone a tiež v § 24 ods. 2 zákona č. 343/2007 Z.z. Napokon zdôraznil, že výkon autorských práv, ktorý mu prináleží zo zákona, je výkonom majetkových práv autora podľa § 18 ods. 2 autorského zákona. Pri posudzovaní tejto otázky je potrebné rozlišovať majetkové práva autora a jeho osobnostné práva. Osobnostné práva autora žalobcu podľa § 17 autorského zákona zostávajú zachované, pričom jedným z týchto práv je aj právo autora na nedotknuteľnosť jeho diela, najmä na ochranu pred akoukoľvek nedovolenou zmenou alebo iným nedovoleným zásahom do diela. 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v žalovaným napadnutej časti potvrdiť. Zopakoval, že nikdy neudelil výrobcovi privolenie na použitie autorských diel pracovnou ani inou zmluvou tak, ako to vyžadoval v tom čase platný zákon č. 35/1965 Zb. Ak by aj hypoteticky pripustil, že SFT z titulu pracovnoprávneho vzťahu tieto práva nadobudla, tieto nikdy neboli platne prevedené na žalovaného. Odvolaciemu súdu zaslal dôkaz, ktorý nebolo možné predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie, keďže licenčná zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako autorom a Akadémiou múzických umení v Prahe bola uzatvorená až 15.4.2015 t.j. po rozhodnutí súdu prvej inštancie. Táto zmluva bola ďalším dôkazom, že žalovaný nemá bez súhlasu žalobcu ako autora právo šíriť filmové diela, ktoré sú predmetom tohto konania. 9. Proti rozsudku v zamietajúcej časti o určení, že žalovaný nemá právo šíriť filmové diela bez súhlasu žalobcu (výrok I.) a určujúcej časti autorských práv žalovaného (výrok II.) podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že delimitačná zmluva, ktorá vymedzovala časť majetku, práv a záväzkov, ktoré mali prejsť zo SFT na žalovaného, bola realizovaná na základe § 14 a § 32 ods. 1 písm. c), ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. Takto realizovaný prevod majetku nemá oporu v uvedených ustanoveniach zákona č. 111/1990 Zb. Ozrejmil, že predmetný zákon takýto prevod nepripúšťal, nakoľko sa obmedzoval na úpravu postavenia štátneho podniku, ktorým žalovaný nebol, pretože bol zriadený MK SR na základe zákona č. 174/1989 Zb. ako príspevková organizácia, teda právny subjekt, ktorého postavenie zákon č. 111/1990 Zb. neupravoval. Ďalej upriamil pozornosť na závery súdu prvej inštancie, že zmluvou o predaji podniku uzatvorenou medzi FNM SR a Štúdiom Koliba, a.s. prešiel majetok SFT na kupujúceho; práva vyplývajúce z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva podniku už pred privatizáciou prešli delimitačným protokolom a dohodou 2.1.1991 na novú štátom zriadenú príspevkovú organizáciu SFÚ - NKC (žalovaný; preto neprešli na kupujúceho). V tejto súvislosti mal za to, že z ustanovenia zmluvy o predaji podniku vyplýva, že tieto práva SFT v čase privatizácie mala, tieto prešli na FNM SR a tento ich následne nikomu nepostúpil. Na základe uvedeného vyvodil, že dňom účinnosti zmluvy o predaji podniku tieto práva znova nadobudol on ako autor. Argumentoval, že v prípade, že by práva vyplývajúce z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva v čase privatizácie už SFT nemala, neboli by vylúčené z predaja. Uvedený právny názor potvrdzuje aj list MK SR z 5.12.1998, č. O.-XXXX/ XX - XXX. 10. S tvrdením súdu prvej inštancie týkajúceho sa prechodu práv a záväzkov výrobcu filmových diel na žalovaného, nesúhlasil. Podotkol, že žalovaný predmetné práva podľa vtedy platnej legislatívy nemohol nadobudnúť. Dohoda odporovala § 6 zákona č. 35/1965 Zb., v zmysle ktorého žalobca, ako autor réžie, mal zmluvou udeliť výrobcovi (zamestnávateľovi) privolenie na použitie diela. Takúto zmluvu, v ktorej by ako režisér (autor filmového diela) použitie diela privolil, nikdy neuzavrel ani so SFT, ani so žalovaným, čo potvrdil žalovaný i samotný súd prvej inštancie. Skutočnosť, že rešpektoval práva výrobcu filmu (SFT) používať dielo na základe jeho zamestnaneckého pomeru, ako to deklaruje i súd prvej inštancie, neoprávňovalo SFT v rozpore s § 19 ods. 2 zákona č. 35/1965 Zb. previesť tieto práva na tretiu osobu bez jeho privolenia ako autora. Na podporu tvrdenia, že SFT nedisponovala privolením autora upriamil pozornosť na jeho zmluvy so zahraničnými koproducentmi, ktoré neboli uzatvárané v mene autora, ako zamestnanca SFT, ale priamo ich uzatváral ako autor. Ďalším dôvodom neplatnosti delimitačnej zmluvy je jej rozpor s § 19 ods. 3 zákona č. 35/1965 Zb., podľa ktorého právo použiť dielo jeho uvedením na verejnosť môže autor previesť len na osobu oprávnenú uvádzať diela na verejnosť príslušným spôsobom; žalovaný takýmto subjektom v tom čase nebol. Vo vzťahu ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané, že výrobca filmového diela uzatvoril so žalobcom ako autorom na diela autorské zmluvy, na základe ktorých udelil žalobca súhlas a bola mu vyplatená odmena, podotkol, že súd prvej inštancie opomenul uviesť, o ktoré konkrétne zmluvy sa jedná a preto je nemožné potvrdiť alebo vyvrátiť záver, ku ktorému na základe tohto konštatovania súd prvej inštancie dospel; jedinými autorskými zmluvami, ktoré žalobca uzatvoril s výrobcom boli zmluvy, ktorými ako autor námetu a scenára udelil súhlas k ich sfilmovaniu, čo predstavuje spracovanie literárneho diela do diela filmového. 11. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávne vyhodnotil dôkaz zmluvu s nemeckým koproducentom. Ak by sa zakladalo na pravde tvrdenie súdu prvej inštancie, že SFT mala právo postúpiť užívacie práva, či už na základe písomnej zmluvy, alebo zamestnaneckého súhlasu tým, že autor neprotestoval, postúpil by výrobca (SFT), ktorý disponuje právami autora tieto práva priamo svojmu koproducentovi a on ako autor by žiadnu zmluvu priamo s koproducentom neuzatváral. Napokon poznamenal, že štátna vysoká škola Akadémie múzických umení rešpektuje jeho autorské práva, i keď bol „iba“ spoluautor a „iba“ študent; do roku 1993 boli rovnaké zákony na území Českej i Slovenskej republiky a na týchto územiach platil i rovnaký autorský zákon a zákonník práce. 12. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutých častiach potvrdiť. Uviedol, že tvrdenie žalobcu je nesprávne, lebo zákon č. 111/1990 Zb. v platnom znení v roku 1990 - 1991 bol aplikovaný správne, pretože odovzdávajúca organizácia SFT bola štátnym podnikom. V zmysle § 32 ods. 1 písm. c) zákona č. 111/1990 Zb. bol zakladateľ t.j. MK SR oprávnený vyčleniť zo štátneho podniku vnútornú organizačnú jednotku a súčasne bol v zmysle predmetného ustanovenia povinný rozhodnúť o prevode majetku a záväzkov týkajúcich sa prevádzanej organizačnej jednotky. Ďalej uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenie, že predmetné práva priemyselného a duševného vlastníctva SFT v čase privatizácie mala a prešli na FNM SR; považoval to len za účelovú konštrukciu žalobcu. Základným dôkazom bola dohoda o prevode rozmnožovacích materiálov, ku ktorým vlastnila SFT právo copyrightu spolu so zákonným zmocnením podľa zákona č. 35/1965 Zb. t.j. výkonu autorských práv k filmovým dielam na základe § 6 zákona č. 35/1965 Zb. Táto písomná dohoda bola uzatvorená 2.1.1991 medzi SFT a žalovaným ako novo vzniknutým subjektom a bola neoddeliteľnou súčasťou delimitačného protokolu. 13. Na margo tvrdení námietkou žalobcu, že ako režisér mal zmluvou výrobcovi zamestnávateľovi udeliť privolenie na použitie resp. na prevod práv, čo nikdy neurobil, uviedol, že žalobca bol autorom alebo spoluautorom námetov a scenárov a pôvodný výrobca filmov, so žalobcom ako autorom vždy riadne uzatváral osobitné autorské zmluvy, ktorých niektoré kópie sú založené v súdnom spise. Týmito autorskými zmluvami udelil žalobca ako autor výrobcovi súhlas na sfilmovanie diela a bola mu vyplatená autorská odmena. Zároveň rozsah súhlasu na sfilmovanie upravoval čl. XIV kolektívnej zmluvy medzi Československým štátnym filmom a Zväzom slovenských spisovateľov z 1.1.1952 v znení jej dodatkov (ďalej len „kolektívna zmluva“), ktorá sa vzťahovala aj na žalobcu a toto právo zahrňovalo „právo zhotoviť akýkoľvek počet kópii v akomkoľvek formáte, ďalej realizovať film v akejkoľvek technickej a umeleckej podobe, aká bola vtedy známa, alebo len bude vynájdená, ako aj ho exploatovať akýmkoľvek či už známym alebo v budúcnosti vynájdeným spôsobom, televíziu vtom zahŕňajúc.“ Zároveň považoval za nevyhnutné uviesť, že všetky práva k filmovým dielam t.j. práva autorov diel použitých pri výrobe filmového diela, práva autorov filmového diela a práva výkonných umelcov vykonával výrobca priamo v zmysle § 6 zákona č. 35/1965 Zb., čím nadobudol oprávnenie zastupovať všetkých nositeľov práv k filmovým dielam pri ich výkone, bez toho, aby ich musel zmluvne nadobúdať. 14. Nad rámec uvedeného poznamenal, že režisér nebol považovaný za autora filmového diela. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na Výnos Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí z 30.6.1982 č.j. F XXX-XXXX-XXXX,XXXXXX. Slovenská republika upravila postavenie režiséra ako autora filmového diela až prijatím zákona č. 383/1997 Z.z., pričom hlavného režiséra stanovila za jedného zo spoluautorov filmového diela. Keďže predmetom súdneho sporu je výkon práv k filmom vyrobeným od roku 1967 do roku 1990, režisér v tomto rozhodnom období nebol zákonom stanovený ako autor filmového diela. Na uvedenom základe dospel k záveru, že nebol od žalobcu potrebný žiaden súhlas podľa zákona č. 35/1965 Zb. 15. Ďalej upriamil pozornosť na tvrdenia žalobcu, že „dôkazom skutočnosti, že SFT nemala privolenie žalobcu ako autora s prevodom práv na tretiu osobu sú zmluvy žalobcu ako režiséra so zahraničnými koproducentmi“ a v tejto súvislosti objasnil, že zmluvy, ktoré žalobca predložil, nepreukazujú žiadne skutočnosti súvisiace s predmetom tohto súdneho sporu a z hľadiska právneho posúdenia sú bezpredmetné. Žalobca navyše žiadne takéto zmluvy počas súdneho konania nepredložil. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že uzatvoril s Akadémiou múzických umení v Prahe licenčnú zmluvu na študentský film z roku 1960, ktorého je spoluautorom scenára uviedol, že s predmetom tohto sporu takisto vôbec nesúvisí. 16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v odvolaním napadnutých častiach, prejednal odvolania žalobcu a žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v časti o určenie, že žalovaný vykonáva autorské práva k filmovým dielam a v zamietajúcej časti o určenie, že žalovaný nemá práva šíriť bez súhlasu žalobcu filmové diela, vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.); v zamietajúcej časti o zdržaní sa výkonu autorských práv žalobcu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť a žalobe žalovaného vyhovieť (§ 388 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.12.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 17. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 35/1965 Zb. predmetom autorského práva sú literárne, vedecké a umelecké diela, ktoré sú výsledkom tvorivej činnosti autora, najmä slovesné, divadelné, hudobné, výtvarné diela, vrátane diel architektonického umenia a diel užitého umenia, filmové, fotografické a kartografické diela. Za predmet ochrany sa považujú aj programy počítačov, pokiaľ spĺňajú pojmové znaky diel podľa tohto zákona. 18. Podľa § 6 zákona č. 35/1965 Zb. autori jednotlivých zložiek filmového diela alebo diela vyjadreného podobným spôsobom udeľujú výrobcovi privolenie na použitie diela zmluvou. Autorské právo na dielo takto vytvorené ako celok vykonáva výrobca. 19. Podľa § 19 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 35/1965 Zb. nadobúdateľ smie získané oprávnenie previesť na tretiu osobu len s privolením autora. Právo použiť dielo jeho uvedením na verejnosť môže autor previesť len na osobu oprávnenú uvádzať diela na verejnosť príslušným spôsobom. 20. Podľa § 21 zákona č. 35/1965 Zb. ak zanikne právnická osoba alebo ak zomrie fyzická osoba, na ktorú bolo prevedené právo použiť dielo, bez právneho nástupcu, autor opäť nadobudne právo rozhodovať o ďalšom použití diela. 21. Podľa § 24 ods. 2 písm. a) zákona č. 343/2007 Z.z. slovenský filmový ústav ďalej vykonáva práva autorov k audiovizuálnym dielam vyrobeným pred rokom 1991 organizáciami štátu hospodáriacimi v oblasti audiovízie, ktoré vykonávali tieto práva na základe všeobecne záväzných právnych predpisov platných pred rokom 1997, ak k nim nevykonáva práva podľa osobitného predpisu iba vysielateľ zriadený zákonom vysielajúci televíznu programovú službu. 22. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nesprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby žalobcu o určenie autorského práva. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie nedôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu. 23. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v žalobcom napadnutých častiach (výroky I. a II.) odvolací súd konštatuje, že pôvodným subjektom autorského práva je subjekt, ktorý v zmysle ustanovení zákona č. 35/1965 Zb. autorské právo nadobúda pri vzniku autorského diela t.j. pôvodného diela. Na rozdiel od tohto pôvodného subjektu je odvodeným subjektom autorského práva subjekt, ktorý svoje autorské právo odvodzuje od subjektu pôvodného. O takýto prípad ide v ustanovení § 6 veta druhá zákona č. 35/1965 Zb.; právo výrobcu filmu t.j. nie je vlastným autorským právom výrobcu filmu, ale len oprávnením toto právo za autora filmu navonok vykonávať. Ide o zákonné zmocnenie obdobné oprávneniu vydavateľa zborníkov, kartografického diela alebo časopisu podľa § 4 ods. 3 zákona č. 35/1965 Zb. Predpokladom takejto legitimácie k výkonu autorského práva k filmovému dielu je to, že výrobca od autorov právo k využitiu ich diel zmluvne nadobudol. Je tiež potrebné podotknúť, že autorskými zmluvami uzavretými podľa § 6 vety prvej, nadobúda organizácia výroby filmov síce právo diela používať, nie však neprevoditeľné osobné práva autorskej povahy (§ 19 ods. 1, § 12 ods. 2 zákona č. 35/1965 Zb.). 24. Vychádzajúc z uvedeného, aj v prípade prijatia právnej argumentácie žalobcu o tom, že je autorom predmetných filmových diel, nezmenilo by to nič na vecnej správnosti napadnutého rozsudku. Z obsahu spisu totiž vyplynulo, že žalobca dal výrobcovi filmu privolenie na použitie jeho diela zmluvou, pričom výrobca potom vykonával v zmysle § 6 veta druhá zákona č. 35/1965 Zb. autorské právo na dielo takto vytvorené ako celok. Takýto záver bolo možné vyvodiť z jednoznačného znenia zmlúv, ktoré žalobca uzatvoril ako zamestnanec Československého filmu Bratislava (neskôr zmenený názov na SFT), súčasťou ktorých bola aj kolektívna zmluva (č.l. 226, 230, 236, 241). Z čl. XIV kolektívnej zmluvy totiž vyplývalo, že právo čs. štátneho filmu na sfilmovanie zahrňuje v sebe právo zhotoviť akýkoľvek počet kópií v akomkoľvek formáte, ďalej realizovať film v akejkoľvek technickej a umeleckej podobe (zvukový, farebný a pod.), aká je dnes už známa alebo bude ešte len vynájdená, ako aj exploatovať ich akýmkoľvek či už dnes známym alebo ešte len v budúcnosti vynájdeným spôsobom, televíziou v tom počítajúc. Na uvedenom základe preto nemohli obstáť námietky žalobcu, že nikdy nedal výrobcovi filmových diel privolenie na použitie diela zmluvou. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo účelom právnej úpravy výkonu autorských práv a výkonných práv umelcov (či už zákonnej alebo zmluvnej) sústrediť všetky práva k filmovým dielam u výrobcu a tým bol štát, pričom s nositeľmi autorských práv t.j. autormi uzatváral autorské zmluvy, a týmto patrilo za každé použitie diela odmena, tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. V tejto súvislosti možno tiež podčiarknuť, že dekrétom prezidenta č. 50/1945 Zb. sa vytvoril monopol štátu na výrobu filmov až do jeho zrušenia zákonom č. 1/1996 Z.z. Z preambuly uvedeného dekrétu možno vyčítať celkovú dovtedajšiu politiku štátu v oblasti filmografie (ktorá logicky podporuje koncentráciu filmových diel štátom a s tým spojenú zmluvnú úpravu vzťahov medzi výrobcami filmov a režisérmi) t.j. aby boli odborne zaistené a zachované všetky prostriedky a zariadenia pre výrobu, rozširovanie a verejné premietanie svetelných kinematografických filmov a aby ich mohlo boli možné plne využiť k prospechu ľudu a štátu. 25. Keďže diela žalobcu boli vyrobené v rozpätí rokov 1967 až 1990 (štátny monopol na výrobu filmov a s tým spätú právnu úpravu) odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené uzatvára, že výrobca filmov bol oprávnený za žalobcu konať v zmysle § 6 druhá veta zákona č. 35/1965 Zb.; mal vo vzťahu k predmetným filmovým dielam autorské oprávnenia majetkovej povahy, t.j. právo dielo použiť. Preto pokiaľ SFT (Československý film Bratislava zmenil názov na SFT; č.l. 473) previedol takto nadobudnuté práva na žalovaného, boli bez akejkoľvek relevancie námietky žalobcu, že týmito právami disponoval FNM a vzhľadom na to, že ich nepreviedol na iný subjekt, stal sa žalobca v zmysle § 21 zákona č. 35/1965 Zb. opätovne disponentom všetkých autorských práv k predmetným filmovým dielam. Súd prvej inštancie totiž vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu, že výkon práv výrobcu bol platne prevedený na základe rozhodnutia MK SR z 11.12.1990 a delimitačnej zmluvy k 31.12.1990 na žalovaného t.j. SFÚ. Správne dôvodil, že MK SR založením žalovaného a následným prevodom výkonu práv k všetkým filmom zo SFT na žalovaného formou delimitácie jednoznačne oddelil výkon práv k filmom vyrobeným pred rokom 1991 od ostatných majetkových práv nachádzajúcich sa v SFT. Nedôvodnými boli v tomto smere aj výhrady žalobcu, že podľa čl. II bod 7 zmluvy o predaji podniku uzatvorenej medzi FNM SR a ŠTUDIO KOLIBA boli z priameho predaja vylúčené práva vyplývajúce z priemyselného alebo iného duševného vlastníctva podniku (napr. copyright na vyrobené filmy). Z logiky veci vyplýva, že práva copyrightu na vyrobené filmy boli za účelom právnej istoty zmluvných strán vylúčené z predmetného predaja, nakoľko už predtým prešli do správy žalovaného vyššie zmienenou delimitačnou zmluvou na základe rozhodnutia MK SR. Takto nastolený právny stav navyše konsoliduje aj § 24 ods. 2 písm. a) zákona č. 343/2007 Z.z. (úprava totožná ako v zákone č. 40/2015 Z.z.); podľa predmetného ustanovenia SFÚ (žalovaný) vykonáva práva autorov k audiovizuálnym dielam vyrobeným pred rokom 1991 organizáciami štátu hospodáriacimi v oblasti audiovízie, ktoré vykonávali tieto práva na základe všeobecne záväzných právnych predpisov platných pred rokom 1997, ak k nim nevykonáva práva podľa osobitného predpisu iba vysielateľ zriadený zákonom vysielajúci televíznu programovú službu. S poukazom na argumentáciu uvedenú v ods. 24 je potrebné konštatovať, že všetky predmetné filmové diela boli vyrobené pred rokom 1991, pričom SFT vykonávala tieto práva na základe všeobecne záväzných právnych predpisov platných pred rokom 1997 (§ 6 veta druhá zákona č. 35/1965 Zb.), a súčasne k nim nevykonáva práva iba vysielateľ zriadený zákonom vysielajúci televíznu programovú službu, v dôsledku čoho nebolo možné prijať iný záver ako ten, že žalovaný má autorské práva majetkovej povahy k filmovým dielam žalobcu. 26. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné námietky žalobcu o rozpore delimitačnej zmluvy s § 19 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 35/1965 Zb. a zdôrazňuje, že v prípade delimitačnej zmluvy nedošlo k prevodu získaného oprávnenia nadobúdateľom na tretiu osobu, tak ako to predpokladá § 19 ods. 2 zákona č. 35/1965 Zb. Prirodzeným dôsledkom zmien v organizačnom systéme a usporiadaní výrobno-technickej základe príslušnej štátnej organizácie je jej delimitácia, t.j. rozčlenenie, rozdelenie alebo prerozdelenie pôvodnej organizácie, resp. oddelenie alebo osamostatnenie určitej vnútornej organizačnej jednotky. Proces delimitácie v zmysle § 32 ods. 1 písm. c) zákona č. 111/1990 Zb. mal teda v záujme žiaducu demonopolizáciu a reštrukturalizáciu národného hospodárstva, a umožňoval previesť nevyhnutné organizačné a štrukturálne zmeny štátnych podnikov. Na tomto podklade nemožno procesy vnútornej reorganizácie štruktúry verejnej správy v oblasti filmografie považovať za taký prevod práv na tretie osoby, ako to predpokladá § 19 ods. 2 zákona č. 35/1965 Zb.; v danom prípade sa jedná len o transformáciu subjektov (zo SFT na žalovaného) s úplným prechodom majetkových a iných práv na tento subjekt za účelom lepšej organizácie verejnej správy v oblasti filmografie. Odvolací súd nevzhliadol ako dôvodnú ani námietku o neplatnosti delimitačnej zmluvy pre rozpor s § 19 ods. 3 zákona č. 35/1965 Zb.; predmetné ustanovenie totiž reguluje podmienky za akých môže autor previesť právo použiť dielo (len na takú osobu oprávnenú uvádzať diela na verejnosť príslušným spôsobom), t.j. ide len o konanie autora a predmetné ustanovenie nereguluje prechod práv v rámci transformácie štátneho podniku. Nad rámec uvedeného odvolací súd už len dodáva, že ak by aj prijal názor o neplatnosti delimitačnej zmluvy (čo neprijíma), na veci by to nemenilo, pretože žalovaný má zákonné oprávnenie konať za autora práve na základe § 24 ods. 2 písm. a) zákona č. 343/2007 Z.z., a to bez ohľadu na platnosť či neplatnosť zmlúv medzi SFT a žalovaným. 27. Na uvedenom základe preto nebola správna ani argumentácia žalobcu o konsolidácii jeho autorských práv v zmysle § 21 zákona č. 35/1965 Zb. V predmetnom spore žalovaný nadobudol práva k filmovým dielam delimitačnou zmluvou na základe rozhodnutia MK SR a tento stav konsolidoval § 24 ods. 2 písm. a) zákona č. 343/2007 Z.z. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej argumentoval už len ničím nepodloženými subjektívnymi názormi a neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 28. Odvolací súd na základe odvolania žalovaného ďalej posudzoval argumentáciu súdu prvej inštancie ohľadom neurčitosti žalobného petitu žalovaného. Na ozrejmenie právnej stránky veci hodno zdôrazniť, že žalobca musí svoj nárok presne vyjadriť tak, aby bola splnená požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku. Tá je splnená vtedy, ak je možné žalobný petit prevzatý do výroku rozsudku vykonať niektorým zo spôsobov exekúcie. Požiadavka, aby zo žaloby bolo zjavné, čoho sa žalobca domáha, teda nemožno vykladať tak, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Žalobca uvedie, čoho sa domáha, aj vtedy, ak v žalobe presne, určite a zrozumiteľne označí (tak, aby to bolo možné z obsahu žaloby bez pochybností vyvodiť) povinnosť, ktorá sa má žalovanému uložená rozhodnutím súdu. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ sa žalovaný žalobným petitom domáhal, aby súd žalobcovi uložil povinnosť zdržať sa výkonu autorských práv k označeným filmovým dielam, bol tento petit formulovaný dostatočne určito, presne a zrozumiteľne. Z obsahu žaloby bolo totiž zrejmé, že žalovaný žiada, aby sa žalobca zdržal výkonu autorských práv majetkovej povahy k predmetným filmovým dielam (právo použiť film), a nie autorských práv ako takých (vrátane osobnostnej zložky). Exekučný výkon žalobného petitu je možný v zmysle § 192 ods. 1 Exekučného poriadku, a to tým, že exekútor uloží za každé porušenie alebo nesplnenie predmetnej povinnosti zdržať sa výkonu autorského práva povinnému pokutu, pričom výšku pokuty stupňuje až do úhrnnej sumy 30.000 eur; bola preto splnená aj požiadavka materiálnej vykonateľnosti petitu. 29. Ustanovenie § 56 ods. 1 písm. b) zákona č. 618/2003 Z.z. (účinnej úpravy v čase zmeny vzájomnej žaloby žalovaným) umožňuje nielen autorovi, ale aj iným aktívne legitimovaným subjektom domáhať sa zákazu ohrozenia autorského práva. Tento zdržovací (negatórny) nárok smeruje voči ohrozovaciemu deliktu, keďže autorské právo je ním zatiaľ iba ohrozené, nie porušené. Táto žaloba má mať preventívny charakter a k samotnému porušeniu práv (k dokonaniu deliktu) ešte neprišlo; ešte sa neprejavil nežiaduci následok a žalobou na súde sa má zabrániť tomu, aby k takémuto následku vôbec prišlo. Po oboznámení sa s obsahom spisu možno konštatovať, že právo žalovaného na používanie filmových diel bolo žalobcom ohrozené. V tejto súvislosti považoval odvolací súd za potrebné zohľadniť, že žalobca udelil 1.1.2004 vedľajšiemu účastníkovi licenčnú zmluvu na používanie predmetných filmových diel (č.l. 327), medzi žalobcom a žalovaným existovali spory, kde bol žalobca právoplatne zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom neoprávneného použitia niektorých filmových diel (právoplatný rozsudok Vrchného súdu v Prahe č.k. 1Co/195/2013-494, zo dňa 6.5.2014), žalobca sa vydával za oprávneného nakladateľa s majetkovými právami k filmovým dielam (č.l. 119). Hoci ide o skutočnosti z dávnejšej minulosti, nič to nemení na závere o tom, že právo žalovaného je ohrozené. 30. Po vecnom a právnom zhodnotení týchto relevantných skutočností, vychádzajúc z argumentácie o oprávnení žalovaného nakladať s majetkovými právami k predmetným filmovým dielam a s poukazom na § 56 ods. 1 písm. b) v spojení s § 57 zákona č. 618/2003 Z.z. odvolací súd dospel k záveru, že boli naplnené všetky predpoklady pre vyhovenie vzájomnej žaloby žalovaného. Na uvedenom základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom výroku III. podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobcovi uložil povinnosť zdržať sa výkonu autorských práv k predmetným filmovým dielam, vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (§ 383 C.s.p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).