Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/58/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010024 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:9013010024.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Dáši Filovej v právnej veci žalobcu: Marián Moravčík UNIPROF, IČO: 17 362 750, Stavbárska 40, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Martin Sečanský, so sídlom AK Záhradnícka 93, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 1115208/2012 zo dňa 17. decembra 2012, takto r o z h o d o l : Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1115208/2012 zo dňa 17.12.2012 a rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. 9005231/1/629148/2012 zo dňa 26.03.2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 70,- eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 507,76 eur na účet právneho zástupcu žalobcu vedený v Z. banke a.s., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 18.02.2013 domáhal preskúmania a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1115208/2012 zo dňa 17.12.2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo odvolanie žalobcu zo dňa 11.07.2012 zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Bratislava č. 9005231/1/629148/2012 zo dňa 26.03.2012 potvrdené. Rozhodnutím Colného úradu Bratislava bol žalobcovi ku dňu 23.12.2011 vymeraný úrok z omeškania v sume XX.XXX, XX eur zo sumy dovoznej platby vo výške X.XXX,XX eur nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 19.04.1993, ktorá mu bola oznámená rozhodnutím ev. č. 0526102301530 zo dňa 09.04.1993. Žalobca v žalobe uviedol, že proti prvostupňovému rozhodnutiu Colného úradu Bratislava podal odvolanie, v ktorom vzniesol námietky premlčania práva: 1/ na zaplatenie vymeraného úroku z omeškania v celom rozsahu, 2/ vymerať a vybrať úrok z omeškania v celom rozsahu, 3/ vymáhať predmetný úrok z omeškania v celom rozsahu. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že úrok z omeškania mohol byť korektne vymeraný až po tom, čo bola známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania a že colné orgány preto nemohli vykonávať žalobcom namietané úkony smerujúce k vymeraniu a vybratiu úroku z omeškania. Podľa jeho názoru právo vybrať colný dlh a právo vymáhať colný dlh sú dve samostatné práva, ktoré v zmysle § 238 ods. 1 zákona č. 618/1992 Zb. (ďalej aj len „colný zákon“) platného a účinného do 30.06.1996 podliehajú premlčaniu. Tieto dve práva colný zákon dôsledne rozlišuje. Colný dlh sa stal splatným dňa 19.04.1993. Žalobca sa teda dostal do omeškania so zaplatením cla až nasledujúci deň, t.j. 20.04.1993. Za tento a za každý nasledujúci deň omeškania má colný úrad právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona a to až do 23.12.2011, kedy žalobca sumu cla zaplatil a prestal byť v omeškaní. Colný úrad Bratislava po 20.04.1993 mohol kedykoľvek vymerať úrok z omeškania a zároveň začať s jeho vymáhaním. Počas omeškania žalobcu so zaplatením colného dlhu, t.j. od 20.04.1993 do 23.12.2011 colný úrad ani raz nevykonal úkon smerujúci k vymeraniu úrokov z omeškania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona. Colný úrad ani raz nezaslal žalobcovi písomnú upomienku o zaplatenie cla v zmysle § 238 ods. 6 colného zákona. Podľa žalobcu právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká a premlčuje sa za každý deň omeškania samostatne. Nakoľko právo na zaplatenie úrokov vzniká za každý deň samostatne, colný úrad mohol v zmysle § 237 ods. 1 písm. c/ colného zákona za každý deň samostatne vymerať úroky z omeškania. Rovnako ako právo vybrať colný dlh, tak aj právo vymáhať colný dlh sa v zmysle § 238 ods. 1 colného zákona premlčuje v lehote po šiestich rokoch, v ktorom sa stal splatným. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalovaný síce použil správny právny predpis (colný zákon), ale tento nesprávne interpretoval. Zo správnych skutkových zistení a záverov vyvodil nesprávne právne závery v tom, že napriek žalobcom vznesenej námietke premlčania dospel k záveru, že práva, ktorých premlčania sa žalobca v odvolaní domáhal, nie sú premlčané. Tiež namieta, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa žalovaný so vznesenými námietkami nevysporiadal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva žiadna zákonná prekážka, prečo colný úrad nemohol vymerať úrok z omeškania skôr, ako tak uskutočnil rozhodnutím zo dňa 26.03.2012. Právny poriadok SR je založený na princípe premlčanosti všetkých práv s výnimkou tých, o ktorých je to v zákone tak výslovne uvedené. Žalobca rovnako považoval za nesprávny záver žalovaného, že „akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bolo popretím zásady zákonnosti“. Zo žiadneho ustanovenia právnych predpisov nevyplýva, že právo na zaplatenie vymáhaného úroku sa nepremlčuje. Podľa žalobcu premlčanie práva vymerať a vyberať úrok z omeškania a práva vymáhať predmetný úrok z omeškania, teda premlčanie úroku ako takého vyplýva priamo z § 238 ods. 1 colného zákona. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 03.10.2013 uviedol, že v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona úrok z omeškania je príslušenstvom dovoznej platby - cla. Úrok z omeškania nemá rovnaký právny režim ako samotné clo, za ktorého príslušenstvo sa považuje. Najmä v otázke vzniku, splatnosti a následne aj zániku, prípadne premlčania je potrebné oba inštitúty (dovoznú platbu - clo a úrok z omeškania, ktorý vznikol následkom oneskorenej úhrady dovoznej platby) posudzovať samostatne. Úrok z omeškania podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona bude vymeraný najskôr potom, čo nebolo clo zaplatené v lehote splatnosti podľa § 226 ods. 1 alebo v lehote zodpovedajúcej povolenému uľahčeniu platby (odklad platby cla podľa § 228). Samotný zánik úroku z omeškania už colný zákon priamo nerieši, upravuje len dôvody na upustenie od vybratia úroku z omeškania (§ 237 ods. 2 colného zákona). Z podstaty úroku z omeškania ako akcesorického záväzku, ktorý vzniká ako príslušenstvo k hlavnému záväzku potom, čo colný dlh nie je zaplatený v lehote splatnosti, je zrejmé, že vznik úroku z omeškania je podmienený existenciou samotného colného dlhu po lehote splatnosti. Konštrukcia žalobcu, podľa ktorého môže colný úrad vymerať úrok z omeškania za každý deň omeškania, nemá oporu v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise a je prakticky nerealizovateľná. Je zrejmé, že celková doba omeškania a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania je známa až v čase, keď dôjde k zaplateniu dlžnej sumy. Úrok z omeškania môže byť vymeraný až potom, čo samotný colný dlh zanikol jeho zaplatením (§ 237 ods. 1 písm. b/). Aj v prípade, ak by bolo právo vymerať colný dlh premlčané, neznamená to automaticky aj premlčanie práva vymerať úrok z omeškania. Preto nemožno prijať názor žalobcu, že právna úprava premlčania colného dlhu sa rovnako vzťahuje aj na úrok z omeškania. Žalovaný ďalej uviedol, že úrok z omeškania mohol byť konkrétne vymeraný až potom, čo bola známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania. Preto colné orgány ani nemohli vykonávať žalobcom namietané úkony smerujúce k vymeraniu a vybratiu úroku z omeškania. Žalobca v čase, keď colný úrad vykonával úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy, nevzniesol námietku premlčania a dlžná suma bola, aj keď oneskorene, zaplatená. Naopak tvrdí, že práve akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bola popretím zásady zákonnosti. Colný orgán nemôže analógiou dopĺňať chýbajúcu právnu úpravu a je zrejmé, že ak zákon pri určitom inštitúte neupravuje premlčaciu lehotu, nebol správny orgán oprávnený s takouto lehotou operovať a žalobcovi uznať námietku premlčania. Z uvedených dôvodov žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného zo dňa 03.10.2013 uviedol, že úroky z omeškania sa premlčujú buď v režime premlčania colného dlhu alebo v režime podľa Občianskeho zákonníka. Úrok z omeškania je príslušenstvom cla v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona a teda sa spravuje, aj pokiaľ ide o premlčanie, režimom cla. Z dikcie § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že upravuje vzťahy medzi fyzickými osobami a štátom, t.j. aj vzťahy medzi účastníkmi tohto konania, pričom zároveň výslovne stanovuje, že tieto vzťahy upravuje v prípade, ak tieto vzťahy neupravuje osobitný zákon. Ak by aj žalobca prijal záver žalovaného o absencii právnej úpravy v colnom zákone, týkajúcej sa premlčania úrokov z omeškania a nemožnosti vznesenia námietky premlčania, je vzhľadom na § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebné posudzovať premlčanie úrokov z omeškania a vznesenie námietky premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Úroky z omeškania majú vo vzťahu k dlhu akcesorický charakter a predstavujú jeho príslušenstvo. Právo na zaplatenie úrokov z omeškania vzniká v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona v momente omeškania so splnením hlavného záväzku. Povinnosť platiť úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie ako trvá hlavný záväzok. V prípade, ak dôjde k zániku hlavného záväzkového vzťahu, príp. k jeho premlčaniu, nemôže sa taký právny následok uplynutia času nevzťahovať k vedľajšiemu záväzku. Úroky z omeškania možno veriteľovi priznať iba od času, kedy sa dlžník dostal do omeškania. Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania z dlhu vzniká jednorázovo v deň, kedy sa dlžník dostal do omeškania so splnením svojho záväzku a trvá až do zániku pohľadávky. Povinnosť platiť úroky z omeškania nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania, ale jednorázovo v deň, kedy sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením svojho záväzku. V tento deň začína plynúť aj premlčacia lehota podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Ak teda právo na zaplatenie úrokov z omeškania nebolo uplatnené v príslušnej premlčacej lehote a bola vznesená námietka premlčania, nemožno tomuto právu priznať súdnu ochranu. Preto argumentácia žalovaného je v rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania a vedie zároveň k vzniku nepremlčateľného práva na zaplatenie úroku z omeškania so zaplatením colného dlhu. Vzniká tak absurdná situácia, kedy dlžník môže byť donucovaný prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania k splneniu istiny pohľadávky a to napriek tomu, že došlo napríklad k premlčaniu colného dlhu. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie Colného úradu Bratislava vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto je potrebné žalobe priznať úspech. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ust.§ 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je v medziach žalobných dôvodov posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Preto v rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať so spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V danej preskúmavanej veci bolo úlohou súdu preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1115208/2012 zo dňa 17.12.2012, ktorým bolo odvolanie žalobcu zamietnuté a napadnuté rozhodnutie Colného úradu Bratislava zo dňa 26.03.2012 potvrdené. Rozhodnutím Colného úradu Bratislava bol žalobcovi vymeraný úrok z omeškania ku dňu 23.12.2011 v sume XX.XXX,XX eur podľa čl. 232 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 z 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva (ďalej len „Colný kódex“), podľa § 237 ods. 1 písm. b/ zákona č. 618/1992 Zb. colný zákon účinného do 30.06.1996, podľa § 229 ods. 1 písm. a/ zákona č. 180/1996 Z.z. colný zákon účinného do 30.06.2001 a podľa § 421 ods. 1 písm. b/ zákona č. 238/2001 Z.z. colný zákon účinného do 30.4.2004, zo sumy dovoznej platby vo výške X.XXX,XX eur, pozostávajúcej z cla v sume X,XX eur a dane z pridanej hodnoty v sume X.XXX,XX eur nezaplatenej v zákonom určenej lehote do 19.04.1993, ktorá mu bola oznámená rozhodnutím ev. č. 0526102301530 zo dňa 09.04.1993 v kontexte žalobných námietok. Rozhodnutím Colného úradu Bratislava zo dňa 09.04.1993 bola teda žalobcovi oznámená povinnosť zaplatiť vymeranú sumu dovoznej platby X.XXX,XX eur, ktorú bol povinný zaplatiť podľa § 226 ods. 1 colného zákona v lehote 10 dní odo dňa jej oznámenia. Dovoznú platbu žalobca uhradil dňa 23.12.2011. Prvostupňové rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalobca bol vyzvaný na vyjadrenie sa k začatiu konania vo veci vymerania úroku z omeškania, pričom do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 01.02.2012 uviedol, že s obsahom spisu bol oboznámený a žiadal o odpustenie úrokov z omeškania. Colný úrad k vyjadreniu žalobcu uviedol, že vo veci upustenia úroku z omeškania nemôže rozhodnúť, nakoľko žiadosť bola zo strany žalobcu podaná pred samotným vymeraním úroku z omeškania. O upustenie od vybratia úroku z omeškania je možné požiadať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol úrok z omeškania vymeraný. Colný úrad, keďže dovozná platba nebola zaplatená v určenej lehote, z nezaplatenej sumy vymeral úrok z omeškania za obdobie od 20.04.1993 do 23.12.2011. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo odôvodnené tým, že vymerať úrok z omeškania za každý deň omeškania, je nerealizovateľné vzhľadom na náklady a časovú náročnosť takéhoto postupu, keďže colný dlh bol zaplatený po viac ako 18 rokoch. Celková doba omeškania a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania je plne známa až v čase, keď dôjde k zaplateniu dlžnej sumy. Povinnosť zaplatiť úrok z omeškania trvá aj potom, čo povinnosť zaplatiť colný dlh zanikla. V prípade, ak by bolo právo vymerať colný dlh premlčané, neznamená to automaticky aj premlčanie práva vymerať úrok z omeškania. Colný zákon síce rieši zánik colného dlhu a aj premlčanie colného dlhu, ale vo vzťahu k úrokom z omeškania rieši len možnosť upustenia od vybratia úroku z omeškania. Nemožno preto prijať názor, že právna úprava premlčania colného dlhu sa rovnako vzťahuje aj na úrok z omeškania. Analógia v správnom práve nemá svoje miesto, preto analogické použitie právnej úpravy premlčania colného dlhu aj na premlčanie úroku z omeškania nemožno použiť. Ide o dva právne inštitúty, ktoré majú odlišné podmienky vzniku. Pretože colný dlh nevzniká v rovnakom okamihu ako úrok z omeškania, nemôže byť prípadná premlčacia doba pri oboch inštitútoch počítaná rovnako. Úrok z omeškania mohol byť korektne vymeraný až potom, čo bola známa doba omeškania so zaplatením cla a z nej vyplývajúca výška úroku z omeškania. Colné orgány priebežne vykonávali úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy dovozného cla a tým umožnili aj vymeranie úroku z omeškania. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď zákon takýto inštitút nepozná, by bola popretím zásady zákonnosti. Predovšetkým je potrebné uviesť, že skutkový stav v danej veci nebol sporný a žalobca namietal najmä nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca bol povinný zaplatiť sumu colného dlhu v lehote 10 dní odo dňa jej oznámenia, a colnému úradu tak vznikol nárok na úroky z omeškania. Podľa § 220 ods. 1 colného zákona (zákon č. 618/1992 Zb.), každú sumu dovozného alebo vývozného cla zodpovedajúcu colnému dlhu musia colné orgány vymerať ihneď po tom, len čo im budú oznámené všetky údaje a predložené všetky doklady potrebné na jeho vymeranie. Vymerané clo zapíšu do svojich účtovných dokladov. Podľa § 224 ods. 1 colného zákona musia colné orgány sumu cla, zapísanú v účtovných dokladoch oznámiť dlžníkovi. Podľa § 226 ods. 1 colného zákona, ak colné orgány nepovolili dlžníkovi niektorý zo spôsobov uľahčenia platby cla uvedených v § 228 až 233, je clo splatné do 10 dní odo dňa, keď colné orgány oznámili jeho výšku dlžníkovi. Podľa § 237 ods. 1 písm. b/ colného zákona, ak clo nebolo zaplatené v určenej lehote, bude z nezaplatenej sumy cla vymeraný úrok z omeškania, ktorý je príslušenstvom cla. Podľa § 237 ods. 2 colného zákona, colné orgány môžu od vybratia úroku z omeškania upustiť, ak: a/ vybratie úroku by vzhľadom na situáciu dlžníka, bolo pre dlžníka spojené s vážnou ujmou b/ jeho výška nepresiahne sumu 100,- Kčs c/ clo je zaplatené do 5 dní od uplynutia lehoty splatnosti Podľa § 238 ods. 1 colného zákona, právo vybrať a vymáhať nedoplatok cla sa premlčuje po šiestich rokoch po roku, v ktorom sa stal splatným. Podľa ods. 2, ak sa vykoná úkon smerujúci k vybratiu alebo vymoženiu nedoplatku, premlčacia lehota sa prerušuje a začína plynúť nová premlčacia lehota po uplynutí kalendárneho roka, v ktorom bol dlžník o tomto úkone upovedomený, nedoplatky cla možno však vymáhať najneskôr do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok splatným. Podľa ods. 3, na premlčanie sa prihliadne iba vtedy, ak to dlžník namieta a len v rozsahu uplatňovanej námietky. Podľa ods. 6, úkonom na vymáhanie nedoplatku cla je aj písomná upomienka o zaplatenie cla doručená dlžníkovi. Podľa čl. 232 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Rady (EHS) č. 2913/1992 zo dňa 12.10.1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, ak suma cla nebola zaplatená v stanovenej lehote, vymeria sa k sume cla úrok z omeškania. Miera úroku z omeškania môže byť vyššia, ako miera úverového úroku. Nesmie však byť nižšia než miera úverového úroku. Podľa čl. 232 ods. 2 písm. a/ Nariadenia Rady EHS č. 2913/1992 zo dňa 12.10.2012, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, colné orgány môžu upustiť od vyžadovania úroku z omeškania, pokiaľ by s ohľadom na pomery dlžníka mohol vyvolať vážne hospodárske alebo sociálne ťažkosti. Na tomto mieste je treba pripomenúť, že na rozdiel od preklúzie, premĺčaním nedochádza k zániku práva veriteľa prijať dlžníkom dobrovoľne zaplatenú sumu cla. Ak aj dlžník zaplatí sumu cla po uplynutí premlčacej lehoty, ide o postup v súlade so zákonom a samotné skúmanie existencie úkonov majúcich za následok prerušenie plynutia premlčacej lehoty podľa § 238 ods. 2 colného zákona má význam len v prípade, keď dlžník ako účastník konania vznesie námietku premlčania, čo sa vo vzťahu k colnému dlhu nestalo a colný dlh bol po lehote, dňa 23.12.2011 zaplatený na účet colného úradu. Žalobca ani nenamietal premlčanie samotného colného dlhu, namietal premlčanie úrokov z omeškania (28.737,11 eur). Z administratívneho spisu je zrejmé, že colný úrad nevykonal žiadny relevantný úkon týkajúci sa úrokov z omeškania, ktoré mohol vyčísliť hocikedy počas trvania omeškania žalobcu bez toho, aby „musel čakať na koniec omeškania“. Súd sa nestotožňuje a ani nesúhlasí s názorom žalovaného, že premlčacia lehota na vymeranie úrokov z omeškania začne plynúť najskôr prvý deň po dni, kedy bol colný dlh zaplatený .Treba preto odmietnuť tvrdenie žalovaného, že po oneskorenom zaplatení colného dlhu musí mať colný úrad možnosť začať konať vo veci vymerania úroku z omeškania, ktorý v celej výške skôr vymeraný ani byť nemohol, keďže nebola známa celková doba omeškania s platbou. Žalovanému síce vznikla povinnosť vymerať úrok z omeškania, avšak žalobca bol oprávnený namietať premlčanie úrokov z omeškania, čo sa aj stalo a táto námietka premlčania bola podľa názoru súdu účinná. Pre clo ako aj pre úroky z nezaplatenej sumy cla platí spoločne 6-ročná premlčacia lehota uvedená v § 238 ods. 1 colného zákona. V danom prípade začala plynúť premlčacia lehota pre úroky prvým dňom od splatnosti colného dlhu, t.j. prvým dňom omeškania žalobcu s jeho zaplatením, v trvaní šesť rokov. Podľa názoru súdu úrok z omeškania tvorí príslušenstvo cla a preto úrok sleduje právny osud cla, čo znamená, že vznik a výška úrokov z omeškania závisí od výšky cla a momentu jeho úhrady a ak dôjde k premlčaniu práva vybrať nedoplatok cla z dôvodu, že colný orgán pri spravovaní verejno-právnej pohľadávky zostal nečinný a nevykonal žiadne úkony smerujúce k vybratiu cla, musí dôjsť uplynutím šiestich rokov aj k uplynutiu premlčacej lehoty vo vzťahu k úrokom z omeškania. Premlčacia lehota musí slúžiť k stimulácii colných orgánov a iných veriteľov k včasnému vykonaniu svojho práva vybrať clo. Ak colný úrad riadne spravuje svoju pohľadávku a včas vykonáva úkony smerujúce k vybratiu dlžnej sumy cla tak, ako to predvída § 238 ods. 2 colného zákona, dochádza k prerušeniu premlčacej lehoty a začína plynúť nová premlčacia lehota, a to až do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa stal nedoplatok splatným. Žalobca pri absencii úkonov colného úradu smerujúcich k vymeraniu (vybratiu) úrokov z omeškania môže byť sankcionovaný len za posledných šesť rokov odvíjajúcich sa od prvého úkonu colného úradu vo vzťahu k úrokom z omeškania - oznámenie o začatí konania vo veci vymerania úroku z omeškania zo dňa 19.01.2012. Keďže žalobca namietal premlčanie úrokov z omeškania, colný orgán pochybil, keď vydal napadnuté rozhodnutie. Správne orgány boli povinné s poukazom na § 238 ods. 3 colného zákona na premlčanie prihliadať. Napriek tomu, že v danom prípade ide o verejnoprávne dávky, treba s poukazom na otázku inštitútu úrokov z omeškania v spojení s inštitútom premlčania poukázať na judikatúru všeobecných súdov v občianskoprávnych veciach, t.j. pri riešení súkromnoprávnych vzťahov, keďže doktrinálne názory by mali platiť v tejto oblasti všeobecne. Z judikatúry NS ČR (pozri napr. sp. zn. 21Cdo 681/2006) vyplýva, že povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania treba považovať za vedľajší (akcesorický) záväzok k hlavnému záväzku. Z tejto akcesority súd odvodzuje, že ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto právny následok uplynutia času nevzťahovať k vedľajšiemu (akcesorickému) záväzku. Súd preto dospel k záveru, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (novo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, ktorým sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; uvedeným dňom začína u tohto práva (na úroky z omeškania) plynúť premlčacia lehota a jej uplynutím sa právo (ako celok) premlčí. NS ČR pred vyslovením tohto záveru ešte riešil účel inštitútu premlčania, čím sa snažil negovať konkurenčnú koncepciu samostatnosti a vyslovil: „S názorom žalobcu, podľa ktorého je omeškaním so splnením dlhu (záväzku) táto povinnosť „porušovaná opakovane po celú dobu, pokiaľ povinnosť zaplatiť istinu pohľadávky nezanikne splnením alebo iným spôsobom“, a podľa ktorého „úroky z omeškania sa premlčujú v dňoch a premlčacia doba teda plynie samostatne pre právo na zaplatenie úrokov z omeškania za každý deň omeškania so zaplatením istiny“, nemožno súhlasiť. Žalobca týmto svojim názorom v podstate tvrdí, že za každý ďalší deň omeškania vzniká (z dôvodu porušenia povinnosti splniť dlh - záväzok) veriteľovi nové (ďalšie) právo na úrok z omeškania, čím vo svojich dôsledkoch (v rozpore so zákonom) popiera, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splnením dlhu (záväzku) bol príslušenstvom pohľadávky tomuto dlhu zodpovedajúci a že by teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší (akcesorický) záväzkový právny vzťah. Odvolací súd v tejto súvislosti výstižne poznamenal, že žalobcov názor by nutne musel mať za následok (v rozpore s účelom právneho inštitútu premlčania) vznik kategórie „nepremlčateľných práv“, v ktorej by bol dlžník „donucovaný“ prostredníctvom nikdy nepremlčateľných úrokov z omeškania k splneniu istiny pohľadávky napriek tomu, že došlo k jej premlčaniu, a že takýto následok by bol nepochybne absurdný.“ NS ČR teda považuje úrok z omeškania za prísne akcesorický záväzok k hlavnému záväzku a teda za príslušenstvo pohľadávky, z čoho odvodzuje jeho vznik jednorazovo v prvý deň omeškania, čo podčiarkuje účelom inštitútu premlčania v súvislosti s absurditou vzniku nepremlčateľného úroku z omeškania z premlčanej istiny - z naturálnej obligácie. Záver je teda taký, že ak uplynula premlčacia doba k istine, nemožno sa úspešne domáhať akéhokoľvek príslušenstva pohľadávky. Pre úplnosť treba dodať, že aj v Českej republike prebiehala o tejto otázke rozsiahla odborná diskusia až napokon veľký senát NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 31 Cdo 4291/2009 zo dňa 10.03.2010 vyššie uvedený názor potvrdil. V zmysle citovanej právnej pravy sa tiež premlčujú úroky, keď colný úrad v danom prípade nevykonal vo vzťahu k úrokom žiadny úkon majúci za následok prerušenie premlčacej doby a žalobca premlčanie namietol. Vychádzajúc z tohto, je teda neprijateľný názor žalovaného, že zákonná úprava premlčania sa vzťahuje len na práva, ktoré sú v § 238 ods. 1 colného zákona výslovne uvedené, t.j. len na právo vybrať a vymáhať nedoplatok cla. Akceptácia námietky premlčania úroku z omeškania, aj keď colný zákon takýto inštitút nepozná, nemôže popierať zásadu zákonnosti, ako to tvrdí žalovaný. Je zrejmé, že clo nezaplatené v zákonnej lehote predstavuje nedoplatok cla. Z nedoplatku cla sú colné orgány povinné vymerať úrok z omeškania, ktorý je príslušenstvom cla. Úlohou colných orgánov je vyberanie cla a jeho príslušenstva. Právo na zaplatenie cla a jeho príslušenstva je subjektívnym právom verejným - právom colných orgánov. Právo vybrať a vymáhať nedoplatok sa v zmysle § 238 ods. 1 colného zákona premlčuje po šiestich rokoch po roku, v ktorom sa stal splatným. Ustanovenie § 238 ods. 2 colného zákona obsahuje aj úkon colných orgánov, ktorými možno túto lehotu predĺžiť, pričom však nedoplatky cla možno vymáhať najneskôr do dvadsiatich rokov počítaných od konca roka, v ktorom sa nedoplatok stal splatným. Aj v prípade, ak by sa prijal záver žalovaného o absencii právnej úpravy v colnom zákone týkajúcej sa premlčania úrokov z omeškania a nemožnosti vznesenia námietky premlčania a zároveň záver o tom, že na premlčanie úrokov z omeškania so zaplatením colného dlhu sa nevzťahuje právna úprava colného zákona, bolo by vzhľadom na § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebné posudzovať premlčanie úrokov z omeškania a vznesenie námietky premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvuje princíp analógie, ktorý znamená, že tie občianskoprávne vzťahy, ktoré nie sú osobitne upravené Občianskym zákonníkom alebo iným občianskoprávnym predpisom, sa riadia tými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú právne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Je pritom potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho vyplýva prirodzená požiadavka, aby interprét určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval svoj rozhľad len na jedno, či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť systému, ktoré s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logický a súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku, príp. aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Pričom rovnaké právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých rôznych právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, ale aj právoplatnosť, zastúpenie, absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak kľúčové inštitúty akým sú i napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujú nielen v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom, tak aj procesnom. Pre každý systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. To isté platí aj pre právo. Každý právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach, obsahovo odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý, ale o iný právny inštitút. Vyššie uvedené platí aj pre premlčanie. Inštitút premlčania využívajú prakticky všetky odvetvia právneho poriadku. Stretávame sa s ním v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to aj v samotnom colnom zákone. Predmetom premlčania môže byť nielen majetkové právo, ale aj právo uskutočniť právny úkon. Zo širokého zastúpenia premlčania v rôznych právnych odvetviach vyplývajú obsahové rozdiely, napriek tomu však zostávajú zachované určité znaky spoločné, a to tie, bez ktorých by nebolo možné o premlčaní hovoriť. Medzi ne v prvom rade možno zaradiť konštrukciu premlčania, založenú na dvoch právnych skutočnostiach, a to na uplynutí času a na nevykonaní práva v tejto dobe. Dôsledkom premlčania je vždy oslabenie nároku. V dôsledku premlčania právo nezaniká (na rozdiel od preklúzie), trvá ďalej, ale do značnej miery sa zoslabuje zmenšením možnosti jeho úspešného uplatnenia. Pokiaľ dlžník pred súdom alebo iným orgánom namietne premlčanie, nemôže byť veriteľovi premlčané právo priznané. Za ďalší spoločný znak premlčania možno považovať, že na premlčanie súd alebo iný orgán prihliadne len na námietku dlžníka. Námietka premlčania je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný tvrdiť najneskôr do rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného ani procesného nevyplýva, že by žalobca musel uplatniť námietku premlčania v určitom štádiu konania a z povahy námietky premlčania vymedzenej hmotným právom vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci. Tak civilné sporné konanie ako aj správne súdnictvo majú spoločný základný štruktúrny princíp - systém dvoch strán v kontradiktórnom postavení, čo tiež vyvoláva rad objektívne spoločných rysov, avšak nemožno prehliadať objektívne rozdiely, ktoré medzi nimi panujú. Tieto odlišnosti vyplývajú z iného predmetu ochrany, ktorým sa každý z týchto procesov zákonite prispôsobuje. V civilnom spore súd poskytuje ochranu subjektívnym právam súkromným, v správnom súdnictve subjektívnym právam verejným. Avšak ani takto vymedzený rozdiel v predmete ochrany zjavne nemôže odôvodniť záver, že v konaní pred colnými orgánmi ako aj v správnom súdnictve sa na námietku premlčania úrokov z omeškania neprihliada. Podľa názoru súdu je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom má prioritu jeho výklad ústavne konformným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd napr. vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“ Je na mieste zdôrazniť, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Súd považuje ešte za potrebné k otázke upustenia od vybratia úrokov z omeškania uviesť nasledovné: Žalobca požiadal o odpustenie úrokov z omeškania. Prvostupňový správny orgán o žiadosti nerozhodol z dôvodu, že od upustenia od vybratia úroku z omeškania možno požiadať až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bol úrok z omeškania vymeraný. Ustanovenie § 237 ods. 2 colného zákona a čl. 232 ods. 2 písm. a/ Colného kódexu dáva správnemu orgánu možnosť alternatívne upustiť od vymáhaného úroku z omeškania a tento sa síce môže napr. v prípadoch uvedených pod písmenami b/ a c/ § 237 ods. 2 colného zákona zaoberať možnosťou upustenia od vybratia úroku z omeškania, avšak minimálne v prípadoch spadajúcich pod písmeno a/ uvedeného ustanovenia je k tomuto podľa názoru senátu 5S žiadosť potrebná. Inak sa totiž ani správny orgán nedozvie, či vybratie úroku z omeškania nevyvolá napr. u dlžníka vážne hospodárske alebo sociálne ťažkosti s ohľadom na jeho pomery, resp. vážnu ujmu (čl. 232 ods. 2 písm. a/ Colného kódexu, § 237 ods. 2 písm. a/ colného zákona). Treba však zdôrazniť, že otázka upustenia od vybratia úroku z omeškania nebola pre posúdenie veci vôbec v danom prípade podstatná a predovšetkým, že ide o právo colných orgánov, nie o ich povinnosť. Vzhľadom na žiadosť žalobcu sa ňou však správne orgány zaoberať mali. Bude povinnosťou žalovaného po vrátení veci súdom, riadiac sa jeho právnym názorom, ktorým je podľa § 250j ods. 7 O.s.p. správny orgán viazaný, opätovne vo veci rozhodnúť a svoje nové rozhodnutie riadne a v súlade s požiadavkami preskúmateľnosti odôvodniť. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko správne orgány posúdili vec po právnej stránke nesprávne, bolo potrebné ich rozhodnutia ako vecne nesprávne zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní mu priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva ako vyplývajú zo súdneho spisu a uplatnené právnym zástupcom v podaní zo dňa 12.02.2015 podľa nasledovnej špecifikácie: - náhrada trov konania vo výške 70,- eur titulom zaplateného súdneho poplatku za podanie žaloby - trovy právneho zastúpenia advokátom: · odmena za 2 úkony právnej služby v roku 2013: - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd (podľa § 14 ods. 1 písm. a/, c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.) t.j. 2x 130,16 eur a 2x režijný paušál á 7,81 eur · odmena za 1 úkon právnej služby v roku 2015, - účasť na pojednávaní dňa 10.02.2015 á 139, 83 eur a 1x s režijný paušál á 8,39 eur, · DPH vo výške 84,60 eur. Spolu trovy právneho zastúpenia priznané súdom predstavujú sumu 507,76 eur, ktoré je žalovaný povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu č. účtu 262 6748 300/1100 tak ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Súd nepriznal žalobcovi trovy právneho zastúpenia účtované právnym zástupcom žalobcu v špecifikácii zo dňa 12.02.2015 za rok 2014 celkom vo výške 552,08 eur, a to za dva úkony právnej služby (vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu k žalobe zo dňa 14.5.2014 a oznámenie zo dňa 2.9.2014, 2x paušálnu sumu 8,04 na náhradu výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za dva úkony právnej služby), ku ktorým súd právneho zástupcu nevyzýval, jednalo sa o zhrnutie a repliku skoršieho podania (žaloby) a súd toto nepovažoval za účelné náklady právneho zastúpenia a ani nie nutné pre rozhodnutie vo veci a potom ani nepriznal náhradu za miestne telekomunikačné poplatky a ani náhrady za miestne prepravné. Súd v tejto súvislosti poukazuje na sídlo právneho zástupcu žalobcu Bratislava na ulici Záhradnícka č. 93, tj. v sídle súdu (Bratislava, Záhradnícka 10). Z rovnakého dôvodu súd nepriznal náhradu miestneho prepravného ani vo vzťahu k úkonu z r. 2015. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom podpísaného súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona