Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11Co/81/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408206131 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1408206131.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: G.. D. D., bytom v R., D..O..R. XX, zastúpeného Mgr. Karolom Haťapkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Nám. SNP. 22 proti odporcovi: E.Č. X D. E..A..O.., so sídlom v R., D. V. X, IČO: XXXXXXXX zastúpeného JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Liptovská 2/A, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.193 euro, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24.11.2011, č.k. 11 C 134/2008-32, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal : - určiť, že odporca nepravdivo a neoprávnene zasiahol do práv osobnosti navrhovateľa, uverejnením nepravdivého obsahu článku pod názvom „E. O. R.“ na titulnej strane denníka D. C. N., A. X, Č. XX, uverejnených dňa XX.XX.XXXX, ako aj nepravdivého obsahu článku s titulom „H. E. D. C. N.: R. G. G. D. G. na L. Ď. O..“, publikovaný na internetovej stránke denníka D. C. N., - uložiť odporcovi povinnosť do siedmych dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku odstrániť vzniknutý protiprávny stav tým, že odstráni uvedený článok zo svojej databázy a tým znemožní jeho publikáciu na internete alebo v inej elektronickej verzii a strpí uverejnenie článku na titulnej strane sobotného vydanie denníka D. C. N. dvakrát po sebe v priebehu dvoch po sebe nasledujúcich kalendárnych týždňov, pri zachovaní rovnakej veľkosti a formy písma, akej bol publikovaný pôvodný článok zo dňa 19.04.2008, ktorým bolo porušené právo navrhovateľa na ochranu osobnosti, ktoré bude navrhovateľ považovať za verejné ospravedlnenie v nasledujúcom znení: Titulok: „D. C. N. sa ospravedlňuje G.. D. D.“ Redakcia denníka D. C. N. sa tiež ospravedlňuje všetkým čitateľom, ktorí čítali alebo budú čítať článok pod názvom „E. O. R.“ na titulnej strane denníka D. C. N., A. X, Č. XX, uverejnený dňa XX.XX.XXXX, za uverejnené nesprávne, lživé a pravdu skresľujúce informácie v predmetnom článku, ako aj za článok s titulom „V sobotu D. C. N.: brat G. moderátorky D. má na krku ďalšie obvinenia.“ publikovaný na internetovej stránke denníka D. C. N.. K nepravdivým a pravdu skresľujúcim informáciám uvádzame nasledovné: 1. nie je pravda, že G.. D. D. má opäť problémy, 2. nie je pravda, že G.. D. D. má na krku opäť obvinenie, 3. nie je pravda, že sa G.. D. D. vrátil pred mesiacom z väzenia, 4. nie je pravda, že G.. D. D. bol vyšetrovaný za podvod, 5. nie je pravda, že vyšetrovateľ aj generálna prokuratúra usúdili, že G.. D. D. je nevinný, 6. nie je pravda, že sa na hlavu G.. D. D. valí nová žaloba, 7. nie je pravda, že meno G.. D. D. „svieti“ vo firmách 8. nie je pravda, že N.. C.. B. T. je profesorom práva. Ospravedlňujeme sa G.. D. D., za uverejnenie lživých informácii o jeho osobe, ktorými bolo poškodené jeho dobré meno, občianska česť a vážnosť ako aj z dôvodu, že redakcia ako zdroj na námet článku, ktorým bolo porušené právo G.. D. D. na ochranu osobnosti, použila neoverenú a nepravdivú výpoveď N.. C.. B. T., ako iné neoverené a nepravdivé skutočnosti, pričom sa na vyššiu uvedenú skutočnosť bola redakcia vopred upozornená a aj napriek tomu predmetný článok uverejnila v uvedenom lživom znení, skresľujúcom skutočnosť, - uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.193 euro, trovy právneho zastúpenia ako aj súdny poplatok v peňažnej sume vyčíslenej súdom, a to do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Zamietajúce rozhodnutie právne odôvodnil § 11, § 13 Občianskeho zákonníka, čl. 26 ods.1,2,4 Ústavy SR, čl. 10 ods.1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv poukazujúc na to, že účelom reštitučnej žaloby je odstránenie následkov už uskutočneného neoprávneného zásahu, ktoré smeruje ku konkrétnemu pozitívnemu konaniu jeho pôvodcu a jeho podstatou odstrániť zdroj závadných následkov vyvolaných neoprávneným zásahom, a tak obnoviť (reštituovať) pôvodný stav, ktorý existoval ešte pred tým, ako došlo k neoprávnenému zásahu do všeobecného osobnostného práva. Satisfakčná žaloba je prostriedok ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo porušené, a to so zreteľom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu. Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach, ku ktorému môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami, avšak aj takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú samy o sebe pravdivé, ale boli uvedené takou formou, v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne. K zásahu do osobnostných práv môže napokon dôjsť aj prezentovaním neoprávnenej kritiky určitého správania tejto osoby. Súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov dospel k úvahe, že redaktorov úsudok v článku: “R. U. D. G. Q. D. (XX), D. (XX), G. O. D. vychádza z pravdivých skutočností ako premís pre hodnotiaci úsudok, nakoľko vo všeobecnosti možno hovoriť o každom, že má problémy, keď tretia osoba predloží Generálnej prokuratúre SR trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu, tak ako to urobil N.. C.. B. T., pretože sú s tým spojené úkony orgánov činných v trestnom konaní voči osobe, ktorá je označená oznamovateľom za páchateľa takýchto skutkov. Vo vzťahu k v článku použitému skutkovému tvrdeniu: “R. U. D. G. (..), má na krku ďalšie obvinenia!“ konštatoval, že tým ďalším obvinením je trestné oznámenie N.. C.. B. T., pričom je zrejmé, že sa jedná o obvinenie zo strany oznamovateľa určitých skutočností, že bol spáchaný trestný čin a nie o obvinenie zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Z priloženej fotografie podania je zrejmé, že bolo podané tri týždne pred zverejnením článku a žiadne rozhodnutie o tomto oznámení N.. C.. B. T. z článku nevyplýva - na základe tejto úvahy mal súd prvého stupňa takto zverejnené tvrdenie za pravdivé. V súvislosti so skutkovým tvrdením: “Niekoľkoročné vyšetrovanie 230-milionóvého podvodu“ súd prvého stupňa konštatoval, že sa vyznačuje lexikálnou nepresnosťou v označení trestného činu, za ktorý bol navrhovateľ trestne stíhaný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v skutočnosti bol navrhovateľ stíhaný pre podozrenia zo spáchania trestných činov 1/ založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, 2/ neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 1, ods. 4 Trestného zákona 3/ vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2, písm. a/ Trestného zákona. Pretože neodvedenie dane a poistného je rovnako skutok založený na podvodnom konaní vo vzťahu orgánom daňovej správy v úmysle zadovážiť neoprávnený prospech, možno podľa názoru súdu prvého stupňa zverejnené tvrdenie o vyšetrovaní 230 - miliónového podvodu považovať za v žurnalistickej praxi prípustné zjednodušenie označenia vyšetrovania 230 - miliónového neodvedenia dane a poistného. V tejto súvislosti súd prvého stupňa konštatoval i to, že údaj o trestnom stíhaní navrhovateľa je nepochybne legitímnym záujmom verejnosti. Vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu: “Vyšetrovateľ aj Generálna prokuratúra usúdili, že D. je nevinný“ možno konštatovať, že zodpovedá realite, a preto je pravdivé. Z uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 11.03.2005 o prepustení obvineného G.. D. D. z väzby vyplýva, že prokurátor vyhovel návrhu vyšetrovateľa, ktorý predložil návrh na prepustenie obvineného z väzby. Redaktorov úsudok v článku: “Teraz sa však na jeho hlavu valí nová žaloba“ podľa súdu prvého stupňa vychádza iba čiastočne z pravdivých skutočností pre hodnotiaci úsudok a z hľadiska zvolenej terminológie je právne nepresné. Vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu: “Meno D. D., (...), svieti v obchodnom registri vo viac ako 15 firmách“ konštatoval, že táto formulácia vyplynula zo zistení redaktora v obchodnom registri na internete, kde na obrazovke počítača videl, že navrhovateľ je osoba uvedená v záznamoch mnohých firiem, čo je náležitá informácia zakladajúca sa na pravde. Použitie slova „svieti“ nemal za difamujúce, toto slovo je bežným hovorovým výrazovým prostriedkom, ktorý nemá v uvedenom kontexte difamujúci charakter. Vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu: “ (...) B. T., bývalý profesor práva“, možno konštatovať, že z hľadiska zákona o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov č. 131/2002 Z.z. toto nie je formálne pravdivé z dôvodu, že N.A.. C.. B. T. nie je nositeľom vedecko- pedagogického titulu profesor. Keďže sa táto formulácia nijakým spôsobom osoby navrhovateľa nedotýka a vyjadruje len skutočnosť, že B. T. v minulosti učil na niekoľkých právnických fakultách, súd prvého stupňa súhlasil s argumentáciou odporcu , že v bežnej hovorovej reči sa učitelia stredných a vysokých škôl označujú a oslovujú ako profesori. Vo vzťahu k skutkovému tvrdeniu: “Q. R. D. sa iba pred mesiacom vrátil z väzenia, kde si rok odsedel vo väzbe“ dospel súd prvého stupňa k úvahe, že ide o čiastočne nepravdivý a čiastočne pravdu skresľujúci údaj, pretože navrhovateľ bol síce jeden rok vo výkone väzby, ale nebol z nej prepustený v roku 2008 ale v roku 2005. V roku 2008 (11.03.2008) došlo k zastaveniu trestného stíhania. Podľa jeho názoru však nepresnosť v uvedení časového údaja o prepustení z väzby nie je spôsobilá privodiť navrhovateľovi ujmu, keďže osoby, ktoré navrhovateľa poznajú a s ktorými sa navrhovateľ stýka a spolupracuje, mali o termíne jeho prepustenia z väzby vedomosť od roku 2005. Ani z výpovedí svedkov nevyplynuli zistenia, že by tento skresľujúci údaj u svedkov vyvolal pochybnosti o tom, či v roku 2008 bol navrhovateľ ešte vo väzbe. Vo vzťahu k označenému článku napokon konštatoval terminologicky nepresné použitie pojmov „väzenie“ a „väzba“, avšak v kontexte ostatných údajov v článku sa čitateľ dopracuje k záveru, že navrhovateľ bol vo výkone väzby a nie vo výkone trestu odňatia slobody. Súd prvého stupňa mal pri riešení otázky, či v konkrétnom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti zverejnením v tlači za podstatné posudzovať nielen otázku spôsobilosti zásahu privodiť adresátovi nejakú ujmu na jeho cti, vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti, ale súčasne aj otázku neoprávnenosti zásahu. Za právne významnú skutočnosť považoval zistenie, že navrhovateľ bol v rozhodnom čase, kedy bol publikovaný článok (v tlačenej i internetovej verzii) verejne činnou osobou, lebo sa uchádzal o funkciu generálneho riaditeľa verejnoprávnej televízie (prvé kolo výberového konania na post riaditeľa E. sa konalo v dňoch 11. a 12. 04.2008, pričom Š. U. bol zvolený za generálneho riaditeľa E. dňa 16.04.2008.) Išlo teda o skutočnosť verejného záujmu, keďže sa týkala inštitúcie financovanej z verejných zdrojov, ktorej existencia a fungovanie je predmetom dlhoročných rozsiahlych verejných diskusií. Na základe uvedeného konštatoval, že osoba, ktorá sa rozhodla kandidovať na funkciu riaditeľa E. si musí byť vedomá, že v dôsledku svojej kandidatúry bude podrobená záujmu médií, a to tak pokiaľ ide o jej správanie súčasné ako aj minulé, a to naviac i v súvislosti s tým, že sestra navrhovateľa svedkyňa G.. Q. D. bola v rozhodnom čase všeobecne známou politickou moderátorkou súkromnej televízie G.. Súd prvého stupňa v rozhodnutí poukázal na to, že pri kolízii práva na informácie s právom na ochranu osobnosti je potrebné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti vo vzťahu k slobode prejavu a právu na informácie, so zreteľom na požiadavku proporcionality. Je vecou súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu zvážili, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. V súvislosti so šírením informácií bulvárnou tlačou mal za dôležité zohľadňovať jej základné charakteristiky. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (4. vyd., 2003, s. 80) sa bulvárna tlač predstavuje ako tlač prinášajúca senzácie. Slovník súčasného slovenského jazyka A - G (2006, s. 381) vysvetľuje bulvár ako masovokomunikačné prostriedky, najmä tlač zameranú na senzácie, škandály, prinášajúcu zveličené správy a klebety zo súkromného života populárnych ľudí (neraz neoverené). Bulvárna tlač plní rovnaké funkcie ako spravodajsko-publicistická tlač, t. j. informovať čitateľov o spoločensko-politických aktualitách. Jazyk bulváru je prepojený s charakteristikami publicistického štýlu. Poukazujúc ďalej na rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo 55/2008 uviedol, že nie každé zverejnenie nepravdivého (resp. viac alebo menej nepresného) údaju musí automaticky znamenať neoprávnený zásah proti cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti konkrétnej osoby. K takému zásahu dochádza len vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry fyzickej osoby existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. V súvislosti s šírením informácií a názorov je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej na informovanie širokej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií odborných), ktorá v konkrétnych prípadoch (predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem) pristupuje k určitým zjednodušeniam. Nie je preto možné bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (alebo skreslenie) musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby. V takomto prípade nie je potom možné zotrvať na úplnej presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov nesplniteľné nároky. Významné však je, aby celkové vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde (viď obdobne I ÚS ČR 156/99). V súvislosti s rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva súd prvého stupňa poukázal na to, že označený súd považuje vo svojej rozhodovacej činnosti slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10 Dohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti, ktorý predstavuje jednu z prvoradých podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2 článku dohovoru to platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti (rozsudok vo veci Incal proti Turecku z 9.6.1998, obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúzsku z 23.9.1998, Open door a Dublin Well Woman proti Írsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995). Naviac, sloboda tlače zahŕňa aj istý stupeň preháňania, dokonca aj provokácie ( rozsudok vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku, Fressoz a Roire proti Francúzsku z 21.2.1999). Prihliadajúc na výsledky vykonaného dokazovania, po dôkladnom zvážení všetkých rozhodujúcich skutočností, vychádzajúc z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, dospel potom súd prvého stupňa k záveru o nedôvodnosti podaného návrhu. Zastal názor, že v danom prípade zverejnením predmetného článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, pretože aj keď v článku došlo k niekoľkým právno - terminologickým nepresnostiam, pravdu skresľujúcim tvrdeniam a nepravdivému tvrdeniu o čase prepustenia navrhovateľa z väzby, ich zverejnenie nie je možné považovať za taký neoprávnený zásah, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť navrhovateľovi poškodenie jeho dobrého mena, občianskej cti a vážnosti. Podľa presvedčenia súdu prvého stupňa, jednotlivé zásahy nepresiahli prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už nie je možné v demokratickom právnom štáte tolerovať. Súd prvého stupňa v danom prípade rešpektoval osobitosti bulvárnej tlače, ktorá určitú aktuálnu informáciu predstavuje akčnejšie a konfrontačnejšie oproti iným mienkotvorným novinám, a to aj za pomoci rôznych lingvistických a lexikálnych špecifík, ktorá na rozdiel od odborných publikácií určených pre odbornú verejnosť, k informovaniu širokej verejnosti v konkrétnych prípadoch pristupuje k určitým zjednodušeniam. Významným zistením pre uvedené úvahy ma i to, že celkové vyznenie podávanej informácie v predmetnom článku zodpovedá pravde. Pri hodnotení konkrétnych okolností daného prípadu, ako aj miery (intenzity) tvrdeného zásahu považoval za potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že navrhovateľovi bol v článku poskytnutý priestor na vyjadrenie, v rámci ktorého publikovanie článku sám odsúhlasil, v čase po uverejnení článku sa stal asistentom poslanca Národnej rady Slovenskej republiky, čo nesvedčí o znížení jeho profesionálnej cti a dobrej povesti. Význam a dôležitosť funkcie ktorú zastával nepriamo dokazuje, že v dôsledku zverejnenia predmetného článku nedošlo k poškodeniu jeho dobrého mena, občianskej cti a vážnosti ani v bežnej miere a o jeho vylúčení z verejného života nemožno v tejto súvislosti hovoriť. Ani dočasné narušenie súrodeneckých vzťahov s G.. Q. D. podľa názoru súdu prvého stupňa nepredstavuje takú ujmu v súkromnej sfére navrhovateľa, ktorá by v jeho prípade odôvodňovala priznanie čo i len morálnej satisfakcie. Pokiaľ ide o poukazovanie navrhovateľom (v súvislosti s návrhom na náhradu nemajetkovej ujmy) na sťaženie realizácie obchodných transakcií s obchodným partnerom, ktorý s ním odmietol spolupracovať a odstúpil od zmluvy súd prvého stupňa uviedol, že aj keby navrhovateľ túto skutočnosť v konaní preukázal, nemajetková ujma nepredstavuje a nemôže suplovať náhradu škody (na majetku), ktorá eventuálne v súvislosti so zásahom mohla poškodenému vzniknúť. S poukazom na zamietajúce rozhodnutie o návrhu na priznanie primeraného zadosťučinenia vo forme ospravedlnenia, súd prvého stupňa zamietol i návrh na náhradu nemajetkovej ujmy . O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a návrhu v plnom rozsahu vyhovel. Odvolanie odôvodnil § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. poukazujúc na to, že informácie, ktoré použil autor článku a ktoré boli aj súdom sčasti označené ako pravdu skresľujúce a nepravdivé , si odporca nepoveroval žiadnym spôsobom a ani nevie, či ich vôbec niekto overoval. S názorom súdu prvého stupňa ohľadom kvalifikácie odporcovho média, ktoré sa pokladá za bulvár, nie je možné sa žiadnym spôsobom stotožniť, keďže by potom bolo možné vyvodiť záver, že informácie uverejnené v bulvárnej tlači aj v prípade, ak je ich obsah urážlivý alebo nepravdivý, majú mať menší zásah do osobnosti fyzickej osoby. Okruh čitateľov sa skladá predovšetkým z laikov, ktorí nerozlišujú medzi termínom väzenie - väzba, neodvedenie dane a poistného - iné druhy trestných činov a podobne. Po prečítaní daného článku je už od úvodnej vety navodzovaný čitateľovi podvedome dojem, že človek, o ktorom sa v článku píše, sa práve vrátil z väzenia, po roku bol prepustený, teraz sa na neho valí ďalšia nová žaloba a popritom svieti v ďalších pätnástich firmách. Za vrchol arogancie považuje i to, že odporca vediac , že v článku sú uverejnené nepravdy a pravdu skresľujúce informácie, naďalej ponechal zverejnený článok na svojom internetovom portále www. D..sk . Navrhovateľ ďalej uviedol, že novinári sú povinní dodržiavať základné ľudské práva garantované Ústavou SR, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a príslušné právne predpisy vzťahujúce sa na ochranu osobnosti a to tým spôsobom, že musia uverejňovať informácie overené a pravdivé z dôvodu, aby nedošlo k zásahu do osobnej integrity druhej osoby. Súd prvého stupňa dospel v danej veci na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, svojim rozhodnutím bagatelizuje zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, keď sa po uverejnení predmetného článku niekoľko mesiacov stretával s negatívnymi reakciami na jeho osobu či už z prostredia rodiny a blízkych, ako aj obchodných partnerov. Ponímanie ochrany osobnosti súdom neobstojí z dôvodu, že ak došlo k porušeniu základných práv a slobôd fyzickej osoby konaním inej osoby, neospravedlňuje jej konania tá skutočnosť, že si dotknutá osoba bola schopná zabezpečiť inú prácu, alebo že sa po roku zlepšili jej vzťahy s rodinnými príslušníkmi. Je pravdou, že sa uchádzaním o pozíciu riaditeľa E. stal osobou verejného záujmu, avšak to automaticky neposkytuje novinárom odporcu právo kriminalizovať jeho osobu. Autor článku sa uspokojil s informáciami podanými osobou, ktorá v čase, kedy došlo k napísaniu článkov bola už dlhšiu dobu v ťažkej alkoholickej závislosti a ktorá pôsobila navonok ako bezdomovec. O vážnych psychických problémoch N.. T. vopred autora článku ešte pred jeho uverejnením upozornil. V článku bola jeho osoba vykreslená spôsobom vyvolávajúcim dojem, že je osobou, ktorá bola odsúdená za trestný čin podvodu (z ktorého nebol nikdy obvinený) a ako nedôveryhodná osoba, keďže koná v rozpore so zákonom. Článok je od začiatku podávaný čitateľovi ako séria faktov, ktorými ho autor v krátkom súhrne posledných udalostí života predstavuje čitateľovi a uvádza túto osobu ďalej do problematiky valiacej sa žaloby a trestného oznámenia zo strany B. T.. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné rozlišovať medzi uverejnenými faktami, skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami. Existencia faktov môže byť objektívne preukázaná, avšak pravdivosť hodnotiacich úsudkov nepodlieha žiadnemu dokazovaniu . Vyššie uvedené výroky sú predkladané ako fakty, skutkové tvrdenia a nie hodnotiace úsudky alebo názory autora predmetného článku. Odporca opomenul svoju povinnosť publikovať hodnotiaci úsudok o určitej skutočnosti takým spôsobom, aby okrem vyslovenia svojho úsudku, zároveň poskytol čitateľom dostatok informácií pre vytvorenie objektívneho názoru na danú skutočnosť (napr. uvedením znenia príslušných právnych predpisov alebo ich pravdivým a objektívnym výkladom). Mal za to, že došlo k splneniu podmienok na úspešné uplatnenie náhrad nemajetkovej ujmy, keďže došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby, ktorý bol objektívne spôsobilý ohroziť jeho osobnosť, a zároveň týmto zásahom bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, ako aj vážnosť v spoločnosti. Informácie boli zo strany odporcu podané cielene takým spôsobom (na titulnej strane so šokovaným výrazom jeho sestry), aby podali čitateľovi senzácie na úkor dôstojnosti a osobnosti inej fyzickej osoby bez overenia faktov, a aby sa predalo čo najviac výtlačkov denníka. Porušenie jeho práva na ochranu osobnosti bolo v tak závažnom rozsahu, že i napriek ospravedlneniu došlo k úbytku na jeho majetku, ktorý možno vyjadriť predovšetkým v potencionálnej rovine a nie je ho možné dostatočne preukázať, keďže spočíva v útlme obchodných ponúk zo strany potencionálnych obchodných partnerov. Uverejnenie sporného článku vyústilo v rozhodnutí spoločníkov spoločnosti, v ktorej pôsobil ako konateľ, o ukončení jeho funkcie štatutárneho orgánu a v neposlednom rade v problémoch nájsť si vhodné zamestnanie. Úspešný bol až po pol roku, keď sa mu podarilo získať post asistenta poslanca U. E., ktorú vykonával bez nároku na odmenu. Navrhovateľ mal za to, že v danom prípade došlo k splneniu podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, keďže došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby, ktorý bol objektívne spôsobilý ohroziť jej osobnosť a zároveň týmto zásahom bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť ako aj vážnosť v spoločnosti. V doplnení odvolania zo dňa 04.08.2011 navrhovateľ poukázal na to, že Denník D. C. N. je celoslovenskými denníkom dosahujúcim náklad až 60.000 - 100.000 kusov výtlačkov, ovplyvňuje verejnú mienku a názory mnohých občanov Slovenskej republiky a má rozhodujúci mienkotvorný vplyv aj na skupinu vysokoškolsky vzdelaných ľudí, žijúcich v sídlach nad 20.000 obyvateľov. Denník je zverejnený v elektronickej podobe aj na internetovej stránke, pričom v archíve je možné vyhľadať aj staršie vydania, čo spôsobuje permanentnosť zásahov do jeho práv a tiež násobenie počtu príjemcov difamujúcich tvrdení. V danom prípade sa autor predmetného článku uspokojil s informáciami podanými N.. B. T., ktorý v čase napísania článku bol už dlhšiu dobu v ťažkej alkoholickej závislosti a pôsobil navonok ako bezdomovec. V čase pred uverejnením predmetného článku prebiehalo trestné konanie začaté na jeho podnet vo veci obvineného N.. B. T. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, o ktorom rozhodla Okresná prokuratúra Bratislava II uznesením zo dňa 28.06.2011, sp. zn. 1Pv 617/08-50, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené, pretože obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Zo záverov znaleckého posudku vypracovaného v priebehu tohto konania vyplýva, že pán T. v čase uvedenej trestnej činnosti t. j. medzi novembrom 2007 až aprílom 2008 trpel duševnou chorobou - schizofrenickým procesom s výraznými reziduálnymi zmenami. Z uvedeného možno vyvodiť že pán T. nielenže v čase poskytnutia rozhovoru pre autora denníka D. C. N. viditeľne trpel ťažkou alkoholickou závislosťou, ale bol aj nepríčetný z dôvodu preukázanej duševnej choroby. Uverejnené články ho znevážili ako vo sfére súkromnej pred jeho najbližšou rodinou , tak i vo sfére profesionálnej - ako podnikateľa priamo v bezprostrednom kolektíve spolupracovníkov, s ktorými sa denne stýka. Vo všeobecnosti sa prijíma názor, že konanie, ktorým sa do súkromia človeka zasahuje z komerčných dôvodov, v záujme uspokojenia túžby po senzácii, preto, aby sa vyhovelo nevyberanému vkusu verejnosti, je protiprávne. Verejnosť tu zastupuje odporca, ktorý v súlade s Tlačovým zákonom má za úlohu prejavovať a presadzovať moc verejnej mienky, ale súčasne slúži na spestrenie voľného času a zábavu. Uvedené protichodné záujmy však musia byť v rovnováhe, inak na niektorej strane dochádza k porušeniu práva. Svojim okolím je vnímaný ako vážená osoba, preto je možno hodnotiť uvedené zásahy do jeho súkromia ako značné, nakoľko sa týkajú nielen okruhu jeho rodiny a známych, ale aj obchodných partnerov, spoločníkov zamestnancov a podobne. Článok je zrejme zameraný hlavne na jeho diskreditáciu. Vzhľadom na to, že uvedené obvinenia sú nepravdivé, ako aj vzhľadom na spôsob, akým boli články napísané, bola značným spôsobom narušená jeho občianska česť, dôstojnosť a dobré meno. Článok obsahuje osočujúce vety nemajúce žiadny vecný obsah, nenesúce znaky oprávnenej kritiky, ktorých cieľom je znížiť jeho vážnosť, dôstojnosť a česť. Nepodložené obvinenie z porušovania právnych predpisov a pravidiel etiky, ktorých dodržiavanie je vzhľadom na charakter vykonávanej práce nepísanou podmienkou pre výkon činnosti podnikateľa, ohováranie a urážlivé výroky, spôsobujú závažnú ujmu na jeho osobnostných právach, keďže v článku sú urážlivým a dehonestujúcim spôsobom uvedené tvrdenia a obvinenia voči nemu, ktoré sa nezakladajú na pravde a sú v hrubom rozpore so skutočnosťou. Spôsob zverejnenia článkov, šírka zásahu, množstvo oslovených subjektov a závažný charakter difamujúcich tvrdení podľa jeho názoru umožňujú súdu mu priznať zadosťučinenie v uplatnenej výške . Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa a jeho doplneniu písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keďže sa nejednalo o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci súd prvého stupňa nerozhodol podľa § 115a O.s.p., nejedná sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie odvolacieho pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie proti rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na určenie, že došlo k nepravdivému a neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa, aby odporcovi uložil povinnosť odstrániť vzniknutý stav, verejne sa ospravedlniť a aby odporcu zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.193 euro nie je navrhovateľom podané dôvodne. Súd prvého stupňa v danom prípade riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na ochranu osobnosti, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj veľmi dôsledne a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods.2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav , sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov (§ 118a O.s.p.) zamietol návrh navrhovateľa na ochranu osobnosti. Keďže vo svojom rozhodnutí podrobne a vyčerpávajúco zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru , ktoré odvolateľ zopakoval i v odvolaní podanom proti rozsudku, odvolací súd osvojac si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa, využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods.2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia . Vychádzajúc z odvolania, z ktorého obsahu je možné vyvodiť námietku o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu (§ 205 ods.2 písm. d/ O.s.p.) odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Na základe uvedeného potom okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní zo dňa 18.4.2011 vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov týkajúcich sa obsahu jednotlivých viet článku a spôsobu jeho podávania čitateľovi nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods.2 písm. f/ O.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade má odvolací súd za to, že konajúci súd v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním vykonaným v priebehu konania v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov riadne zistil skutkový stav veci a aplikoval naň správny predpis . Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Podľa článku 26 ods. 1,2 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení (ďalej len Ústava SR), sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa článku 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. K vecnoprávnemu posúdeniu prípadu odvolací súd pre doplnenie a k podpore odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu udáva nasledovné. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zákonníka). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zákonníka). Výšku tejto náhrady určuje súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (viď § 13 ods. 3 Obč. zákonníka). Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok - aby sa morálne zadosťučinenie javilo ako nepostačujúce a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti značnej miere. Vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia hodnotiacich úsudkov redaktora a jednotlivých skutkových tvrdení obsiahnutých v článku sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa čo do hodnotenia ich pravdivosti, resp. pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzal redaktorov úsudok, ktoré súd prvého stupňa podrobne rozobral a odôvodnil na str. 19, 20 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu) dvoch chránených záujmov (práv). Na jednej strane ide o právo navrhovateľa domáhať sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu. Napriek zvýšenej ochrane slobody prejavu masovokomunikačnými prostriedkami je potrebné v konaniach o ochranu osobnosti vo všeobecnosti nájsť rovnováhu medzi ochranou súkromného života fyzickej osoby a slobodou prejavu. Novinárska sloboda prejavu musí ustúpiť právu na ochranu súkromného života fyzickej osoby v prípadoch, keď masovokomunikačné prostriedky informujú verejnosť o súkromnom živote a aktivitách fyzických osôb len za účelom vyvolania senzácie a zvýšenia sledovanosti masovokomunikačného prostriedku bez toho, aby sledovali legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudská práva vo veci Von Hannover v. Nemecko z 24. júna 2006). Zároveň je však potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače určenej pre informovanie najširšej verejnosti, ktorá sa musí v konkrétnych prípadoch uchyľovať k istým zjednodušeniam. Nemožno pritom bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie (či skreslenie) musí viesť nutne k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb. V tomto prípade nemožno trvať na absolútnej presnosti skutkových tvrdení a klásť týmto vo svojich dôsledkoch nesplniteľné nároky na novinárov. Významné však v tejto súvislosti je, aby celkové znenie podávanej informácie zodpovedalo pravde ( nález ÚS ČR sp. zn. I . ÚS 156/1999 ). V prípade stretu subjektívneho práva navrhovateľa a práva slobody prejavu, ku ktorému v posudzovanej veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej sa ochrany osobnosti a s nimi súvisiacich nárokov ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou a s akými dôsledkami bolo zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje návrh na ochranu osobnosti a s ním súvisiace nároky ide a to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu. V prejednávanom prípade súd prvého stupňa správne prihliadol i k tomu, že navrhovateľ bol v čase zverejnenia článku osobou verejného záujmu uchádzajúcou sa o funkciu generálneho riaditeľa E. F., ktorej činnosť môže byť posudzovaná verejne, a to i kriticky, pričom pokiaľ ide o hodnotiace úsudky, je potrebné vychádzať z prezumovanej dovolenej kritiky . Vychádzajúc zo skutkových okolností prípadu zistených vykonaným dokazovaním, pri súčasnom zohľadnení okolností na oboch procesných stranách je i odvolací súd toho názoru, že zverejnením článku pod názvom „strach o brata“ na titulnej strane denníka PM. C. N., A. X, Č. XX, uverejneného dňa XX.XX.XXXX, ako aj nepravdivého obsahu článku s titulom „V sobotu D. C. N.: brat G.Á. moderátorky D. má na krku ďalšie obvinenia.“, publikovaného na internetovej stránke denníka D. C. N. nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, a to i napriek tomu, že v článku došlo k právno - terminologickým nepresnostiam súvisiacim s označením trestného činu, za ktorý bol navrhovateľ trestne stíhaný a s označením vedecko - pedagogického titulu N.. B. T. a i nepravdivému skutkovému tvrdeniu o čase prepustenia navrhovateľa z väzby, z ktorej bol prepustený už v roku 2005 (v marci 2008 došlo k zastaveniu jeho trestného stíhania). V tejto súvislosti je treba uviesť, že samotné zverejnenie nepravdivého údaja, dotýkajúceho sa osobnosti fyzickej osoby nemusí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv; takýto zásah je daný iba vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah v konkrétnom prípade takou mierou presiahol určitú prípustnú intenzitu, ktorú v demokratickej spoločnosti už nemožno tolerovať. V posudzovanej veci pri prihliadnutí k okolnostiam prípadu a i spôsobu zverejnenia hore označených článkov, nie je možné zverejnenie oboch článkov (v tlačenej forme a na internetovej stránke) považovať za zásah, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť navrhovateľovi poškodenie jeho dobrého mena, občianskej cti a vážnosti. V rozhodnutí súdu prvého stupňa dôsledne zistené a označené právno- terminologické nepresnosti a nepresné časové označenie času, kedy bol navrhovateľ prepustený z väzby, ako i spôsob zverejnenia článku, nie je možné s prihliadnutím na osobitosti bežnej periodickej tlače považovať za zásah do osobnostnej sféry s intenzitou, ktorú už nie je možné tolerovať. K doplneniu odvolania, ktoré navrhovateľ vykonal podaním zo dňa 02.08.2011 je treba poukázať na § 205 ods. 3 O.s.p. podľa ktorého rozsah , v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. V záujme korektnosti tohto rozhodnutia však odvolací súd poukazuje na to, že okolnosť vedomosti redaktora - autora označeného článku o ťažkej alkoholickej závislosti a psychických problémoch N.. B. T. z jeho výsluchu nevyplynula, keď sám navrhovateľ v priebehu výsluchu uviedol len „... redaktorovi som povedal, že on (rozumej N.. T.) si vymýšľa, aby si informácie od neho radšej preverili...“. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vedomosť o označených problémoch N.. T. mali svedkovia C.. C., C.. R. a svedkyňa G.. M. R. až v čase po vydaní článku . Na základe uvedeného, pri nevyhovení návrhu navrhovateľa na primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, ktoré je základom nároku na možné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd podľa ust. § 219 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods.3 O.s.p., o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods.4 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.