Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/35/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310206208 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1310206208.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Jany Vlčkovej v právnej veci navrhovateľky: W. Z., I. R. X, D., zastúpenej advokátskou kanceláriou B & S Legal s.r.o., so sídlom Gorkého 3, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská S., W..S.., S. S. J. XX, I., U.: XX XXX XXX, zastúpenému JUDr. Romanom Kvasnicom, advokátom, so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie XX,XX C. s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného S. I. U., Y. B. XX. S. XXXX, Č.. D.. XC XXX/XXXX-XX, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške XX,XX C. k rukám právneho zástupcu navrhovateľky, do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke istinu vo výške XX,XX C. s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne počnúc dňom XX.XX.XXXX do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania vo výške XXX C. k rukám právneho zástupcu navrhovateľky, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 21.08.1996 bola medzi účastníkmi konania v zmysle § 842 Občianskeho zákonníka („Obč. zák.“) uzavretá Zmluva o poskytovaní plnenia z „Z. B.G. L. S. S., W..S..“ („zmluva o dôchodku“), ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako povinným v prospech navrhovateľky vo výške X.XXX,- Sk (XX,XX C.) mesačne vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľky, teda vyplácanie plnenia malo skončiť mesiacom, ktorého sa navrhovateľka dožila. Odporca tvrdiac, že zmluva o dôchodku bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, výpoveďou zo dňa XX.XX.XXXX vypovedal zmluvu o dôchodku podľa § 582 Obč. zák. ku dňu XX.XX.XXXX, Z. D. XX.XX.XXXX už nevykonal žiadnu platbu v prospech navrhovateľky, a to aj napriek jej výzve na plnenie zo zmluvy. V odôvodnení ďalej konštatoval, že dôchodok je potrebné chápať ako opakujúce sa plnenie /rentu/ a zmluvou podľa § 842 Obč. zák., ktorá musí mať písomnú formu, sa niekto zaväzuje, že inému doživotne alebo po inak určenú dobu neurčitého trvania bude vyplácať určitý dôchodok /rentu/. Jej účelom je niekoho zabezpečiť, či už doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania, pričom dobu trvania možno viazať na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy sa právny vzťah skončí s tým, že v dobe uzatvorenia zmluvy nemusia mať jej účastníci istotu, kedy takáto dohodnutá doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane. S ohľadom na uvedené dovodil, že predmetnou zmluvou sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. po dobu určenú jej začiatkom a koncom neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Charakter predmetného právneho vzťahu svedčí o tom, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas neurčitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovanou určitým časovým úsekom - lehotou, ktorá má svoj začiatok a koniec. Pri predmetnej zmluve je jasne špecifikovaný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi, ktorým je deň uzavretia zmluvy (XX.XX.XXXX), a tiež je jasne špecifikovaný jeho koniec a to doživotne, teda do okamihu smrti navrhovateľky; jedná sa teda o presne určenú dobu zmluvy o dôchodku s presne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľky, teda do doby, kedy nastane skutočnosť nezávislá od ich vôle, pričom vyplácanie sa skončí mesiacom, ktorého sa navrhovateľka dožije, t. z., že dedičia navrhovateľky majú nárok na vyplatenie plnenia za posledný mesiac života navrhovateľky. Ďalej poukázal na to, že ustanovenie § 582 ods. 1 Obč. zák. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom - výpoveďou. Pokiaľ odporca výpoveďou zo dňa XX.XX.XXXX vypovedal navrhovateľke predmetnú zmluvu o dôchodku podľa § 582 Obč. zák., uzavrel, že vzhľadom na to, že predmetná zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, nemohol odporca zmluvu vypovedať podľa § 582 Obč. zák. a poukázal na to, že charakter a účel uzavretej zmluvy, kedy účastníkom takejto zmluvy je na jednej strane poskytovateľ dôchodku ako osoba povinná a na druhej strane poberateľ dôchodku ako osoba oprávnená, pričom dôvody uzatvorenia takejto zmluvy, na základe ktorej sa odporca zaviazal navrhovateľke poskytovať plnenie, môžu byť rôzne a za poskytnutý dôchodok sa nemusí poskytnúť protiplnenie, nepredpokladá počas trvania právneho vzťahu do smrti oprávneného jej ukončenie jednou zo zmluvných strán. V tejto súvislosti uviedol, že na základe takejto zmluvy sa k povinnosti poskytovať plnenie zaviazal odporca dobrovoľne, z dôvodu odchodu navrhovateľky do starobného dôchodku. Z vyššie uvedených dôvodov preto najskôr ako prejudiciálnu otázku riešil otázku platnosti, resp. neplatnosti ako zmluvy o dôchodku, tak i samotnej výpovede a s poukazom na § 582 ods. 1 Obč. zák. vyhodnotil výpoveď (zo dňa XX.XX.XXXX) zmluvy o dôchodku danú odporcom navrhovateľke za neplatnú, a navyše konštatoval, že výpoveď by bola vzhľadom na charakter a účel zmluvy i v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák.; zároveň dospel k záveru, že zmluva o dôchodku neodporuje svojim obsahom a účelom zákonu, ani zákon neobchádza, a teda nie je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Obč. zák., naopak bola platne uzavretá na dobu určitú s neurčitým trvaním, pričom predmetná zmluva naďalej trvá a existuje tu povinnosť odporcu navrhovateľke v zmysle zmluvy o dôchodku plniť. V tomto prípade nie je daný ani dôvod neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Obč. zák., nakoľko čl. I. a II. zmluvy o dôchodku stanovuje povinnosť odporcu vyplácať navrhovateľke plnenie doživotne, zatiaľ čo čl. III. upravuje začiatok plnenia, jeho splatnosť, periodicitu a aj to, kedy sa vyplácanie plnenia končí, pričom takáto úprava plnenia je dostatočne jasná a zrozumiteľná. Zmluva o dôchodku je uzavretá doživotne, zaniká dňom smrti oprávneného, pričom nárok na plnenie - vyplatenie dôchodku vzniká za celý kalendárny mesiac v prípade, že sa oprávnený dožil minimálne prvého dňa kalendárneho mesiaca. Pokiaľ ide o odporcom namietanú nemožnosť plnenia z predmetnej zmluvy o dôchodku z dôvodu jej rozporu s novelizovaným zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách, konkrétne s § 27 ods. 8 v nadväznosti na § 116 a § 119 ods. 3, mal za to, že v danom prípade zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou na strane banky za nápadne nevýhodných podmienok, ktorá by banku zaväzovala na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Vznik Z. B. L. S. S., a.s. a jeho Štatútu bol starostlivo a dlhodobo pripravovaný, v snahe určitého odškodnenia zamestnancov, ktorí po uzavretí takejto zmluvy na základe dohody nastúpili do starobného dôchodku. Jednalo sa o zamestnanecký benefit pre niektorých zamestnancov a predstavoval súčasť protihodnoty za hodnoty vytvárané zamestnancami počas trvania pracovného pomeru. V zmysle čl. II. Štatútu bol Z. B. L. vytvorený na základe „Z. D. Y. S. Š. S.E. na X. XXXX“ v súlade s nariadením vl. ČSFR č. 577/90 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by vykonávanie plnenia v zmysle zmluvy o dôchodku bolo v rozpore so zákonom, a teda že plnenie je v zmysle § 575 Obč. zák. nemožné. Aj samotné zaradenie § 27 ods. 8 zákona o bankách do šiestej časti zákona, ktorý nesie označenie „Požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“ vyplýva, že tieto ustanovenia sa týkajú podnikania banky a nie iných právnych vzťahov banky vzniknutých napr. na základe platne uzavretej zmluvy o dôchodku. Vzhľadom na uvedené dôvody mal preukázané, že došlo k platnému uzavretiu zmluvy o dôchodku, na základe ktorej navrhovateľke vznikol nárok na plnenie zo strany odporcu, preto návrhu vyhovel a zaviazal odporcu k úhrade žalovanej istiny. O úrokoch z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vl. č. 87/1995 Z. z. v platnom znení ustáliac, že prvým dňom omeškania odporcu s plnením bol deň XX.X.XXXX, t. j. deň nasledujúci po splatnosti neposkytnutého mesačného plnenia za W. XXXX. O trovách konania rozhodol podľa zásady úspešnosti v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní plne úspešnej navrhovateľke priznal právo na náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške XX,XX C. a náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške XXX,XX C., vyčíslenú podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 4 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu, písomné vyjadrenie k odporu odporcu proti vydanému platobnému rozkazu zo dňa X.XX.XXXX, účasť na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX, pri základnej sadzbe tarifnej odmeny za 1 úkon vo výške XX,XX eur, spolu s tzv. režijným paušálom X V. X,XX C., X V. X,XX C. W. X V. X,XX C. W. Z. B. (XX %.-E. za X. XXXX W. XX %.-E. za X. XXXX). Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh zamietne a navrhovateľku zaviaže k povinnosti zaplatiť mu náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania; pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal, aby odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O.s.p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu - a to o právnej otázke, či zmluva o dôchodku uzavretá podľa § 842 Obč. zák. zakladajúca právo na plnenie doživotne, je zmluvou na dobu určitú, a tiež o právnej otázke, či sa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách vzťahuje na právne vzťahy založené zmluvou o dôchodku podľa § 842 Obč. zák. medzi bankou a fyzickou osobou. V odvolaní namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), a v neposlednom rade mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 1 písm. a/, § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Odvolateľ namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď konajúci súd na vec neaplikoval § 27 ods. 8, § 116 zákona a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou č. 483/2001 Z. z. o bankách, a následne na vec neaplikoval ani § 575 ods. 1 Obč. zák.. Právny vzťah založený zmluvou o dôchodku podľa § 842 Obč. zák. je „zasiahnutý“ zákonom o bankách z dôvodu, že jeho predmetom nie je banková činnosť banky (ako sú tieto upravené v § 2 ods. 5 zákona o bankách), ale sa jedná o banke zakázanú činnosť, ktorej vykonávanie je v rozpore so zákonom o bankách (§ 119 ods. 3 v spojení s § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách). Súd prvého stupňa totiž nepoužil vetu za bodkočiarkou § 119 ods. 3 zákona o bankách, ktorý výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách a to nielen bankové činnosti, ale všetky činnosti banky, čiže aj iné než bankové činnosti, pričom v rozpore so zákonom o bankách je taká činnosť, keď banka má poskytovať plnenie hospodárky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, teda aj bez protihodnoty. Práve takého plnenia sa domáha navrhovateľka podaným návrhom. Ak by súd prvého stupňa tieto zákonné ustanovenia na vec aplikoval, zistil by, že záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči navrhovateľke zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle § 575 ods. 1 Obč. zák. s poukázaním na § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách; to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Záväzok na vyplácanie určitého dôchodku podľa § 842 Obč. zák. je svojou povahou jednostranným záväzkom bez hospodárskeho dôvodu a bez akéhokoľvek protiplnenia od prijímateľa tohto plnenia. Zákon o bankách zakazuje banke uzatváranie takých zmlúv, z čoho potom následne logicky vyplýva aj zákaz poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenie a plnenie, za ktoré banka nedostáva zodpovedajúcu protihodnotu. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu § 842 Obč. zák. súdom prvého stupňa uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že zmluvu o dôchodku nie je možné vypovedať a to z dôvodu, že zmluva o dôchodku sa vyznačuje neurčitosťou doby trvania a nie je uzatvorená nikdy na dobu určitú. Žiadna „doba určitá neurčitého trvania“ v práve neexistuje, existujú len doby určité a doby neurčité, nič medzi nimi. Podľa neho je zrejmé, že zmluva o dôchodku je v zmysle § 842 Obč. zák. uzatváraná zo zákona na dobu neurčitú, pretože pojmovým znakom tejto zmluvy je jej neurčitá doba trvania a zákon neumožňuje určiť dobu trvania vymedzením určitej doby trvania práva na dôchodok. Súd prvého stupňa rovnako dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku, pretože pre uplatnenie výpovede boli splnené všetky v § 582 ods. 1 Obč. zák. požadované predpoklady výpovede zmluvy uzavretej na dobu neurčitú, keď predmetom zmluvy bol záväzok na opakujúce sa plnenie, zo zákona ani zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, a preto daná výpoveď zmluvy o dôchodku je platná a právne účinná. Z uvedeného vyvodil, že ak by zmluva o dôchodku bola platnou a právo na plnenie by navrhovateľke nezaniklo podľa § 575 ods. 1 Obč. zák., zmluvný vzťah s navrhovateľkou ukončil výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Obč. zák.. Poukázal na dôvody absolútnej neplatnosti zmluvy o dôchodku podľa § 39 Obč. zák., nakoľko táto zmluva odporuje zneniu § 842 Obč. zák., ako aj podľa § 37 ods. 1 Obč. zák., pretože obsahuje dojednané dve odlišné doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia (v čl. II obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške a v čl. III posledná veta obsahuje dojednanie, podľa ktorého vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil), v dôsledku čoho je neurčitá vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok, keď neobsahuje určitým spôsobom vymedzenú dobu neurčitého trvania, počas ktorej má právo na dôchodok trvať. Určenie výplaty dôchodku „doživotne“ nie je určitá doba, ale obmedzenie zmluvného vzťahu vzhľadom na neurčitú dobu trvania len na dobu existencie fyzickej osoby. Pretože smrť sa nedá predpokladať z časového hľadiska, pojmu „doba na dožitie“ treba pripísať neurčitosť ohľadom času (doby) trvania tejto doby. Zároveň v súvislosti s § 7 ods. 1, 2 Obč. zák. poukázal aj na to, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou právnou skutočnosťou, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí. V čase uzatvorenia zmluvy na dobu života jednej zo zmluvných strán nikdy zmluvné strany nevedia, kedy smrť nastane a ani to, či bude možné smrť objektívne zistiť, teda nevedia, či bude zistiteľný zánik ich zmluvného vzťahu. Táto neistota je odstránená až vtedy, ak smrť nastane takým spôsobom, že ide o objektívne zistiteľnú skutočnosť; aj z týchto dôvodov je zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu neurčitú. Súd prvého stupňa podľa neho pochybil, keď nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že smrť fyzickej osoby je samostatným právnym dôvodom zániku určitej skupiny záväzkov; s poukazom na § 579 ods. 1, 2 Obč. zák. možno konštatovať, že všetky zmluvy pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník, alebo je plnenie obmedzené len na osobu veriteľa, sú bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvného vzťahu, uzatvárané na doživotne určenú dobu. Pri zmluve o dôchodku je plnenie vždy obmedzené na osobu veriteľa (§ 844 Obč. zákonníka). Úmrtie oprávneného zo zmluvy o dôchodku tak vo svojej podstate nevymedzuje trvanie zmluvy, ale čas, kedy najneskôr zmluva zanikne bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy. Uviedol, že zmluvu síce možno dohodnúť na dobu určitú i tak, že jej trvanie je viazané na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, o ktorej je isté, že nastane, nesmie však ísť o takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik tohto zmluvného vzťahu. Pri použití uvedených právnych záverov na zmluvu o dôchodku možno podľa jeho názoru dôjsť k jedinému logickému záveru, a to, že uzatvorenie tejto zmluvy na dobu života oprávneného je vždy uzatvorením zmluvy na dobu neurčitú. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa namietal aj tú okolnosť, že konajúci súd sa nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou, a teda nedbal na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé, pretože súd prvého stupňa právne nevysvetlil, prečo považuje zmluvu o dôchodku za uzatvorenú na dobu určitú, a ani to, ako sa vysporiadal so znením § 842 Obč. zák., z ktorého je zrejmé, že zmluva o dôchodku nemôže byť uzatvorená na určitú dobu. Takýto postup súdu prvého stupňa je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého súdneho konania a spôsobuje nepresvedčivosť odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, pričom uvedený postup súdu prvého stupňa je možné označiť za odňatie práva konať pred súdom. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhla, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, aby nepripustil dovolanie proti napadnutému rozsudku o právnych otázkach, či zmluva o dôchodku uzatvorená podľa § 842 Obč. zákonníka zakladajúca právo na plnenie na doživotne, je zmluvou na dobu určitú a či sa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách vzťahuje na právne vzťahy založené zmluvou o dôchodku podľa § 842 Obč. zák. medzi bankou a fyzickou osobou; zároveň žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške XX,XX C. za jeden úkon právnej služby. K odvolacím námietkam uviedla, že tvrdený rozpor medzi bodmi II. a III. zmluvy o dôchodku neexistuje, keď z ich znenia jednoznačne vyplýva, že ak sa navrhovateľka dožije čo aj len jedného dňa v mesiaci, za tento mesiac jej ešte prináleží plnenie zo zmluvy o dôchodku. Nachádzanie rozporov medzi uvedenými bodmi zmluvy považuje za zlomyseľné a účelové vykladanie ustanovení zmluvy o dôchodku, a to aj vzhľadom na fakt, že zmluva bola uzatváraná ako formulárová zmluva predložená odporcom jej na podpísanie a odporca jej podľa tejto zmluvy plnil vyše 13 rokov bez prejavenia akejkoľvek pochybnosti o jej platnosti. Nestotožnila sa s tvrdením odporcu o zániku záväzku z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. Obč. zák.) dôvodiac tým, že žiadne ustanovenia zákona o bankách a predovšetkým nie § 27 ods. 8 citovaného zákona nestanovuje, že by vykonávanie peňažnej platby na základe zmluvy o dôchodku bolo zakázané. Zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou za nápadne nevýhodných podmienok (§ 27 ods. 8 zákona o bankách) a § 116 je irelevantný pre posúdenie vzťahov medzi účastníkmi zmluvy, keď § 119 ods. 3 zákona o bankách nepriamo vylučuje zánik povinnosti odporcu plniť zo zmluvy o dôchodku pre dodatočnú nemožnosť plnenia ako zákonného dôsledku k odporcom tvrdenému rozporu zmluvy o dôchodku s § 27 ods. 8 zákona o bankách. V súvislosti s § 575 Obč. zák. poukázala na to, že právna nemožnosť plnenia nastáva, ak sa určitý typ plnenia stane právom zakázaným. V prípade zmluvy o dôchodku je plnením povinnej osoby pravidelné vykonávanie úhrady finančnej čiastky na účet oprávnenej osoby. Nie je si vedomá existencie žiadneho právneho predpisu, z ktorého by vyplývalo, že vykonanie peňažných platieb je v rozpore so zákonom a teda, že plnenie je nemožné. Zmluva o dôchodku nie je v žiadnom prípade zmluvou uzavretou za nápadne nevýhodných podmienok pre odporcu s tým, že sa jedná o zmluvu asynalagmatickú, ktorá môže byť uzavretá aj na doživotne určenú dobu neurčitého trvania a nie je zmluvou uzatváranou za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán, keďže v opačnom prípade by v tejto podobe nebola zákonodarcom ako zmluvný typ upravená v Obč. zák.. Poznamenala, že bola dlhé roky zamestnankyňou odporcu a svojou každoročnou dlhoročnou prácou pre odporcu sa nemalou mierou zaslúžila o jeho súčasné postavenie na bankovom trhu. S tvrdením odporcu o tom, že zmluva o dôchodku zanikla z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia pre existenciu rozporu zmluvy s § 27 ods. 8 zákona o bankách nesúhlasila, nakoľko žiadne ustanovenie o bankách explicitne nespája rozpor právneho vzťahu s § 27 ods. 8 citovaného zákona so zánikom takéhoto právneho vzťahu; predovšetkým to nie je ustanovené v § 116 zákona o bankách, na ktorý poukazoval odporca. Podľa § 119 ods. 3 citovaného zákona sa výslovne stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy voči tretím osobám, vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov (t. j. podľa predpisov platných pred nadobudnutím účinnosti zákona o bankách) so zákonom o bankách, a to do 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto predpisu. V prípade, ak by sa banka dostala do rozporu so svojou povinnosťou zosúladiť svoje vzťahy s tretími osobami, tak jej hrozí správna sankcia - zákon o bankách však nestanovuje, že by plnenie zo zmlúv uzavretých v rozpore s § 27 ods. 8 zákona o bankách bolo nemožné alebo protiprávne. Trvá na tom, že § 27 ods. 8 citovaného zákona sa vôbec netýka vzťahov upravených zmluvou o dôchodku, t. j. interných vecí odporcu ako zamestnávateľa a jeho zamestnanca, ktoré vychádzajú z interných predpisov odporcu, ale upravuje len vzťahy odporcu ako banky navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu jeho činnosti. Opakovane uviedla svoju argumentáciu, že zmluva o dôchodku je v zmysle Obč. zák. vždy zmluvou uzavretou na istým spôsobom (na doživotne, alebo na inak) určenú dobu neurčitého trvania, pričom však platí, že nie je zmluvou na dobu neurčitú. Je všeobecne známou skutočnosťou, že plynutie času je nezvratné a každá fyzická osoba zomrie; v čase uzatvorenia zmluvy o dôchodku bolo jasné, že doba plnenia zo strany odporcu je časovo ohraničená, preto zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzavretou na dobu neurčitú a nie je možné ju ukončiť výpoveďou v zmysle § 582 ods. 1 Obč. zák.. S poukazom na všetky uvedené argumenty považuje výpoveď za neplatnú pre rozpor so zákonom (§ 39 Obč. zák.) a má za to, že zmluvný vzťah medzi ňou a odporcom, ktorý vznikol titulom zmluvy o dôchodku k dnešnému dňu stále trvá. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach a v dôvodoch podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné, keď napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. V preskúmavanej veci vykonal súd prvého stupňa náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na určenie neplatnosti výpovede zmluvy o dôchodku a zaplatenie žalovanej istiny, ako aj na opodstatnenosť tvrdení odporcu z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver o neplatnosti výpovede zmluvy o poskytovaní plnenia z „Z. B. L. S. S., W..S..“., keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 3 ods. 1, § 39, § 582 ods. 1, § 842), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu návrhu o zaplatenie aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Odporca vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti už len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, plne sa stotožňujúc s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok odporcu. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že navrhovateľka má záujem na pokračovaní zmluvného vzťahu s odporcom založeného zmluvou o poskytovaní plnenia z Z. B. L. S. S., W..S.. („zmluva o dôchodku“) a na ďalšom plnení z tejto zmluvy. Nemožno sa stotožniť s argumentáciu odporcu, že všetky zmluvy, pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník alebo je obmedzené na osobu veriteľa, sú uzatvárané na doživotne určenú dobu. Zákon totiž rozlišuje zánik zmluvy smrťou a zánik zmluvy uzatvorenej na doživotne určenú dobu, keďže zánik záväzku v dôsledku smrti je upravený v § 579 Obč. zák. a záväzok uzatvorený na doživotne určenú dobu zanikne podľa § 578 Obč. zák. uplynutím doby, kedy sa už neuplatní všeobecné ustanovenie § 579 Obč. zák.. Preto nemožno dovodiť, že zmluvy uzatvárané na dobu končiacu smrťou sú vždy uzatvárané na doživotne určenú dobu, teda na dobu neurčitú. V tejto súvislosti treba prijať ako správny taký výklad § 842 Obč. zák., že doživotne určená doba trvania je ekvivalentom inak určenej doby neurčitého trvania, teda je len konkrétnym vyjadrením inak určenej doby neurčitého trvania, a preto pri výklade doby trvania zmluvy treba vychádzať z toho, že ide o pojmy totožné. Z uvedeného potom vyplýva, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu a tá istá zmluva uzatvorená na inak určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia, trvania invalidity, vdovstva a pod.) musia byť vždy buď zmluvami na dobu určitú alebo zmluvami na dobu neurčitú, a teda nie je prípustný taký výklad, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotie sa považuje za zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú a zmluva o dôchodku uzatvorená na inak určenú dobu neurčitého trvania (napr. po dobu štúdia) je zmluvou na dobu určitú. Pri takom výklade, že vždy musí ísť buď o zmluvy na dobu neurčitú alebo len o zmluvy na dobu určitú, potom nemôže obstáť argumentácia odporcu, že doživotne uzatvorená zmluva o dôchodku je zmluva na dobu neurčitú, lebo v prípade uzatvorenia rovnakej zmluvy, ale na inak určenú dobu, napr. po dobu štúdia, by jej uzatvorenie na dobu neurčitú znamenalo, že uplynutím doby - ukončením štúdia, by zanikli práva a povinnosti zo zmluvy podľa § 578 Obč. zák., ale zmluva považovaná za zmluvu na dobu neurčitú, by trvala ďalej, zrejme kým by nedošlo k jej vypovedaniu; v tomto prípade je predsa nepochybné, že zmluva o dôchodku ako celok zanikne predovšetkým uplynutím času (doby štúdia) podľa § 578 Obč. zák., pokiaľ nedôjde skôr k jej zániku smrťou, a teda nemôže trvať ďalej. Je v zásade vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Obč. zák., ktorá predpokladá neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa § 578 Obč. zák., ktoré predpokladá obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym nástrojom na ukončenie zmluvy, ktorá môže trvať do nekonečna (nezanikne smrťou), resp. do smrti (nie je časovo obmedzená), keď nemôže zaniknúť splnením, uplynutím času. Pokiaľ by odvolací súd pripustil právnu argumentáciu odporcu, tak by to znamenalo, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu by bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné ukončiť výpoveďou a zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu napr. štúdia, by bola uzatvorená na dobu určitú a nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by uplynutím času; takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny. V danej veci neobstojí ani obrana odporcu v tom, že zmluvu na dobu určitú je možno uzatvoriť aj tak, že jej trvanie je viazané na konkrétnu dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, ktorou však nemôže byť taká právna skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu. V prípade zmluvy o dôchodku totiž zákon výslovne umožňuje jej uzatvorenie na doživotne určenú dobu, hoci sa táto doba končí smrťou; ide však o určenie doby trvania zmluvy odlišujúce sa od zániku záväzku smrťou. Odvolací súd nepovažoval za správny ani názor odporcu, že pojmovým znakom zmluvy o dôchodku nie je jej uzatvorenie na dobu určitú. Obsahovými náležitosťami zmluvy o dôchodku je totiž okrem vymedzenia účastníkov právneho vzťahu, určenia výšky dôchodku aj stanovenie začiatku jeho výplaty a vymedzenie doby jeho výplaty, od ktorých náležitostí zmluvy je potom potrebné dovodiť aj dobu, na ktorú sa uzatvára; nemôžu byť práva zo zmluvy na výplatu dôchodku dojednané na určitú dobu (počas štúdia), uplynutím ktorej zmluva ako celok zanikne (§ 578 Obč. zák.) a súčasne byť uzatvorenou na dobu neurčitú s možnosťou jej vypovedania podľa § 582 Obč. zák.. Na podporu právneho záveru, že zmluva o dôchodku, predmetom ktorej je doživotné plnenie (do konca života príjemcu), je zmluvou na dobu určitú, sa núka aj ďalšie jednoduché riešenie v tom zmysle, že pri zmluve na dobu neurčitú sa nevie, dokedy bude taká zmluva trvať, čo však nie je prípad zmluvy o dôchodku, kde je každému jasné, že táto zmluva bude trvať do konca života oprávneného, teda jej trvanie je presne vymedzené a ohraničené. K argumentácii odporcu, že smrť nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že rovnaké právne účinky, aké sú spojené so smrťou, pri ktorej je zistený presný deň smrti ohliadkou mŕtveho, spája zákon aj so smrťou v prípade, ak je predpokladaný deň smrti určený súdnym rozhodnutím podľa § 198 a § 200 O.s.p., kedy je vlastne preukázanie smrti úmrtným listom nahradené súdnym rozhodnutím o vyhlásení za mŕtveho, a preto z právneho hľadiska možno vždy deň smrti objektívne zistiť. K tomuto dňu smrti, či zistenému alebo určenému súdnym rozhodnutím, prechádza aj majetok osoby mŕtvej či vyhlásenej za mŕtvu dedením podľa § 460 Obč. zák. a zanikajú aj práva a povinnosti viazané na jej osobu podľa § 579 Obč. zák.; napokon stanovenie dňa, ktorý nezvestný neprežil má rovnaké právne účinky ako je stanovenie domnelého dňa smrti. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciu odporcu, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Obč. zák. vzhľadom na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, ako aj s poukazom na § 116 a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 1.1.2002 v § 27 ods. 5 (a až od 1.1.2007 v § 27 ods. 8) zákona o bankách, pričom odporca naďalej plnil zo zmluvy o dôchodku aj po 1.1.2002 až do jej vypovedania D. XX.X.XXXX. Uvedené ustanovenie je zakomponované v zákone o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie len v takejto činnosti v rozpore s § 27 ods. 5 (8) sa stalo nadobudnutím účinnosti zákona o bankách 1.1.2002 nemožným. Odvolaciemu súdu nie je známe, že by odporcovi bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou. V danom prípade vystupoval odporca ako zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov; zo strany odporcu išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov, zmluvu s navrhovateľom teda odporca neuzatváral ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti; nešlo ani o vzťah banky s klientom. Odvolací súd sa tak stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy. Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne alebo inak určenej doby neurčitého trvania), dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa § 578 Obč. zák. a tým dochádza aj k zániku zmluvy ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvanie práva na dôchodok a povinnosti dôchodok vyplácať, ktoré sú obsahom zmluvy o dôchodku, sú tu tak totožné s trvaním zmluvy o dôchodku; dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku tu vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká celý záväzkovo-právny vzťah. K námietkam odporcu ešte odvolací súd dodáva, že doba života fyzickej osoby je doba určitá, má presne stanovený začiatok ako aj koniec, a hoci je jej trvanie viazané na dobu života, ktorá je neurčitého trvania do tej miery, že nie je vopred zrejmé, kedy jej koniec nastane, je však nepochybné, že nastane, a preto nemožno súhlasiť s odporcom v tom, že dobe na dožitie je treba pripísať neurčitosť ohľadom času trvania tejto doby. To, že je nejaká doba vymedzená koncom neurčitého trvania, neznamená ešte, že ide o dobu neurčitú. Odvolací súd nezistil rozpor uzatvorenej zmluvy o dôchodku so znením § 842 Obč. zák., v tom, že by obsahovala dve odlišné neurčité doby trvania vyplácania sumy dôchodku a že by preto bola podľa § 39 Obč. zák. neplatným právnym úkonom. Záväzok v bode II. zmluvy vyplácať príjemcovi doživotne sumu vo výške X.XXX,- Sk je v súlade s jej bodom I. o tom, že predmetom plnenia je doživotné plnenie a neodporuje ani čl. bodu 3 v tom, že vyplácanie plnenia sa končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil; pretože plnenie bolo dohodnuté mesačne, bolo potrebné len spresniť, či navrhovateľovi vznikne nárok na plnenie, resp. v akom rozsahu, aj v mesiaci, ktorého sa nedožil. S ohľadom na uvedené odvolací súd uzavrel, že jednotlivé zmluvné dojedania sa vzájomne nevylučujú a nejde ani o dve odlišné určené doby neurčitého trvania, ktoré by spôsobovali neurčitosť či nezrozumiteľnosť dojednania doby trvania záväzku na plnenie (§ 37 ods. 1 Obč. zák.), a preto ako nedôvodnú vyhodnotil námietku odporcu, že rozpor v dĺžke dojednaných neurčitých dôb vyplácania plnenia spôsobuje neurčitosť a nezrozumiteľnosť právneho úkonu a tým aj neplatnosť zmluvy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že znenie zmluvy pripravoval odporca, a preto sa nemôže dovolávať, že mu je obsah zmluvy nezrozumiteľný a že je neurčitý a výrazy ním použité treba v prípade pochybností vykladať na jeho ťarchu a chrániť tak dobromyseľnosť navrhovateľky, ktorej bol právny úkon určený (§ 35 Obč. zák.). Pokiaľ na podporu svojej argumentácie poukazoval odporca na rozsudok D. S. K. I. Y. B. XX.XX.XXXX, Č.. D.. XCo XX/XXXX-XXX, závery v ňom vyslovené o jednoznačnom závere, že zmluva o dôchodku uzavretá doživotne je z hľadiska doby trvania zmluvou na dobu neurčitú, nie sú pre rozhodnutie v danej veci právne záväzné. S ohľadom na všetky vyššie uvedené právne závery odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť dovolanie na posúdenie odporcom navrhovaných právnych otázok, a to či zmluva o dôchodku podľa § 842 Obč. zák. je uzatvorená na dobu určitú a či sa na vzťah založený takouto zmluvou o dôchodku medzi bankou a fyzickou osobou vzťahuje zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci mal plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V odvolacom konaní plne úspešnej navrhovateľke priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške XX,XX C. vyčíslených podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení za jeden úkon právnej služby (vyjadrenie sa k odvolaniu zo dňa XX.XX.XXXX) pri základnej sadzbe tarifnej odmeny XX,XX C. + XX %.-E. B. X,XX C. + X. Z. X,XX C. + XX %.-E. B. X,XX C.. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.