{"guid": "ussr:fc47fb82-edf4-415e-8dfd-2c453fcf41a5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 378/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 378/2010 z 19. 10. 2010", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. októbra 2010, sp. zn. III. ÚS 378/2010", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2010-10-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fc47fb82-edf4-415e-8dfd-2c453fcf41a5", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:fc47fb82-edf4-415e-8dfd-2c453fcf41a5", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:fc47fb82-edf4-415e-8dfd-2c453fcf41a5", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:fc47fb82-edf4-415e-8dfd-2c453fcf41a5/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 378/2010-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2010\npredbežne prerokoval sťažnosť J. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B., pre\nnamietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 2 Cdo 99/2009-423 z 25. mája 2010 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra\n2010 doručená sťažnosť J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátkou JUDr.\nA. S., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\n\nlen „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) č. k. 2 Cdo 99/2009-423 z 25. mája 2010.\nZ obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v konaní o určenie\nneplatnosti právnych úkonov (zmlúv o pôžičke, dohôd o zmluvnej pokute a vyhlásení\no uznaní dlhu spísaných vo forme notárskych zápisníc) vedenom Okresným súdom Banská\nBystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 178/2004 sťažovateľ vystupoval\nv procesnom postavení žalovaného v 1. rade. Okresný súd rozsudkom č. k.\n17 C/178/2004-247 zo 6. novembra 2007 žalobu žalobkyne zamietol. Na základe odvolania\nžalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.\n14 Co/44/2008-329 z 18. septembra 2008 rozsudok okresného súdu zmenil a určil, že\nprávne úkony sú neplatné. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ podľa § 238\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie, ktoré najvyšší súd\nrozsudkom č. k. 2 Cdo 99/2009-423 z 25. mája 2010 zamietol.\nSťažovateľ okrem podrobného opisu prvostupňového aj odvolacieho konania\nuviedol:\n„Mám zato, že v danom prípade neboli naplnené zákonné predpoklady neplatnosti\nnapadnutých právnych úkonov a vykonané právne úkony sú platné v celom rozsahu.\nNapadnuté úkony boli vykonané dobrovoľne, vážne a slobodne, na základe vzájomnej\ndohody všetkých účastníkov týchto právnych úkonov.\nNesúhlasím s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, že by v danom prípade\nu účastníkov právnych úkonov chýbala vážnosť prejavu vôle, že nedošlo k realizácii\npredmetu zmlúv, t. j. k faktickému odovzdaniu finančných prostriedkov, ktoré mali byť\npožičané, že žalovaný 3) konal v omyle a pod. Uvedené závery vôbec nie sú v súlade\nso zisteným skutkovým stavom, s vykonaným dokazovaním. Najvyšší súd SR svoje závery\nvyvodil len z výpovede žalovanej 2) a žalovaného 3) a vôbec neprihliadol na ďalšie\nvykonané dôkazy, ktorými bol preukázaný opak. Najvyšší súd SR uveril zmätočnej výpovedi\nžalovanej 2) a to predovšetkým v časti, že požičané prostriedky potrebovala na vrátenie\núrokov žalovanému 1), pričom sama žalovaná 2) potvrdila, že žalovanému 1) nebola a nie\nje nič dlžná, požičané prostriedky mu vrátila. Vôbec súd nevzal do úvahy podstatnú\n\n2\n\nokolnosť, že v konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané tvrdenie žalovanej 2), že by táto\nbola akúkoľvek sumu dlžná žalovanému 1), túto skutočnosť nepreukázala ani sama\nžalovaná 2) a žalovaný 1) od začiatku konania tvrdil, uviedol, že mu žalovaná 2) nedlhovala\nžiadnu sumu. Poukazujem tiež na to, že tak žalovaná 2) ako aj sám žalovaný 3) vo svojich\nvýpovediach dokonca priznali, že finančné prostriedky boli žalovaným 1) vyplatené.\nNajvyšší súd SR po právnej stránke danú vec nesprávne posúdil a vykonané dôkazy\nvyhodnotil výlučne jednostranne v prospech žalobkyne, pričom pri svojom rozhodovaní vzal\ndo úvahy len tie dôkazy, ktoré svedčili v prospech žalobkyne, ostatné vykonané dôkazy\nnechal NS SR bez povšimnutia.“\nV doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 22. septembra 2010 sťažovateľ\nžiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:\n„1. ... Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 25. 05. 2010 vydaným\npod sp. zn. 2 Cdo 99/2009 porušil právo J. K... na súdnu ochranu vyplývajúcu z článku 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n2. Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2009\nzo dňa 25. 05. 2010 vydané pod sp. zn. 2 Cdo 99/2009, ktorým Najvyšší súd SR dovolanie\nodporcu 1) – J. K... zamietol.\n3. Najvyšší súd SR je povinný poskytnúť sťažovateľovi primerané zadosťučinenie\nvo výške 5.000,- EUR v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.\n4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi trovy konania vo výške 149,226,- EUR...“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n3\n\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl... 44 až čl. 46 tejto ústavy\nsa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nÚstavný súd už viackrát uviedol, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (II. ÚS 71/97, IV. ÚS 147/08).\n\n4\n\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.\nI. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).\nÚlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je to, aby určil, či\npreskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých\nz práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská\nrepublika ratifikovala a stala sa súčasťou jej právneho poriadku, ale spočíva len v tom, aby\nurčil, či toto preskúmavanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.\nÚstavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa\nna prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).\nSťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 99/2009-423 z 25. mája 2010.\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ „nesúhlasí s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktorý\npo právnej stránke danú vec nesprávne posúdil a vykonané dôkazy vyhodnotil výlučne\njednostranne...“.\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť\nzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci\nv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.\nTakýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.\n\n5\n\nPrávo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak\nsú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže\nkonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym\nsúdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú\nustanovenia § 236 a nasl. OSP.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia\nústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak\nv konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu\nzákladného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu\nbyť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali\nza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis\nI. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nÚstavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozsudok najvyššieho súdu č. k.\n2 Cdo 99/2009-423 z 25. mája 2010, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil\npritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by\nnemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že\nnajvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi uvádzanými sťažovateľom, ale pretože sa\ns nimi nestotožnil, dovolanie zamietol.\nNajvyšší súd v napádanom rozhodnutí okrem iného uviedol:\n\n6\n\n„Návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti uvedených právnych\núkonov spísaných vo forme notárskych zápisníc, má svoj základ v ustanovení § 80 písm. c)\nO. s. p., podľa ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo\no určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny\nzáujem. ...\nTak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd skúmali existenciu naliehavého právneho\nzáujmu navrhovateľky na požadovanom určení neplatnosti právnych úkonov v zmysle § 80\npísm. c) O. s. p. Súd prvého stupňa dospel k záveru o nepreukázaní naliehavého právneho\nzáujmu na určení jednotlivých právnych úkonov za neplatné. Na rozdiel od neho odvolací\nsúd dospel k záveru, že navrhovateľka osvedčila naliehavosť na požadovanom určení\nneplatnosti uvedených právnych úkonov, pretože bez takéhoto určenia by bol ohrozený\nvýkon jej vlastníckych práv k nehnuteľnosti - bytu v rámci exekučného konania (vydaný\nexekučný príkaz na nariadenie exekučného záložného práva na 4-izbový byt patriaci do\nbezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu 3/) a žiadaným určením bude\nzabezpečená istota jej právneho postavenia. Dovolací súd takýto záver odvolacieho súdu\npovažuje za správny a stotožňuje sa s jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach\npoukazuje.\nNavrhovateľka sa určenia neplatnosti predmetných právnych úkonov domáhala\njednak z dôvodu ich rozporu s ustanovením § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca\n3) (jej manžel) ich totiž uzavrel bez jej vedomia a uzavretie zmlúv o pôžičkách len jedným\nz manželov, na základe ktorých vznikla pohľadávka odporcu 1) exekučne uspokojiteľná\nz majetku tvoriaceho bezpodielového spoluvlastníctvo manželov, nie je možno považovať za\nbežnú vec, čím právne úkony spĺňali znaky relatívnej neplatnosti. Ale jednak aj z dôvodu ich\nabsolútnej neplatnosti v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. ...\nCitované ustanovenie § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vzájomné\nvzťahy manželov a tretích osôb s ohľadom na úkony v bezpodielovom spoluvlastníctve, t. j.\nna právne úkony, ktorými manželia disponujú so spoločnými vecami ako predmetom\nbezpodielového spoluvlastníctva. V zmysle tohto ustanovenia sa na platnosť právneho\núkonu týkajúceho sa spoločných vecí a urobeného len jedným z manželov vyžaduje súhlas\ndruhého z manželov, ak ide o inú než bežnú vec. Nedostatok tohto súhlasu má za následok\nneplatnosť právneho úkonu, pričom v zmysle § 40a Občianskeho zákonníka ide o relatívnu\n\n7\n\nneplatnosť. To znamená, že právny úkon, ktorý nemožno považovať za vybavovanie bežnej\nveci, uskutočnený iba jedným z manželov bez súhlasu druhého manžela, sa považuje za\nplatný, pokiaľ sa ten, kto je ním dotknutý, nedovolá jeho neplatnosti. Základnou podmienku\naplikácie ustanovenia § 145 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka na konkrétny prípad je však\nexistencia právneho úkonu týkajúceho sa spoločných vecí. Pokiaľ táto podmienka nie je\nsplnená, sú úvahy o tom, či v konkrétnom prípade išlo o bežnú vec alebo nie a teda či\nk právnemu úkonu bol alebo nebol potrebný súhlas druhého manžela, bezpredmetné. Za\nprávny úkon týkajúci sa spoločných vecí sa nepovažuje zmluva o pôžičke uzavretá len\njedným z manželov (viď R 71/1974). Teda ak uzavrie za trvania manželstva\na bezpodielového spoluvlastníctva manželov zmluvu o pôžičke ako dlžník iba jeden\nz manželov, nepotrebuje k tomu súhlas druhého z manželov, a to i keď nejde o bežnú vec.\nPotom súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že uzavretím zmluvy\no pôžičke nevznikol spoločný záväzok manželov (navrhovateľky a odporcu 3/), pretože nešlo\no vybavovanie záležitostí týkajúcej sa spoločných vecí, a z tohto dôvodu k takémuto\nprávnemu úkonu nebol potrebný súhlas navrhovateľky. Takýto právny záver vylučujúci\naplikáciu § 145 Občianskeho zákonníka v predmetnej veci zodpovedá hore uvedenému\nvýkladu tohto ustanovenia.\nOdvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru o absolútnej\nneplatnosti predmetných právnych úkonoch (§ 37, § 39 Občianskeho zákonníka), pre ktorú\nje charakteristické, že pôsobí ex tunc (t. j. od začiatku), môže sa jej dovolávať každý, kto má\nna tom právny záujem, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo), nemožno ju\nkonvalidovať a nie je časovo obmedzená, z ktorého dôvodu sa bližšie dôvodmi relatívnej\nneplatnosti právnych úkonov (vrátane ustanovenia § 145 Občianskeho zákonníka)\nnezaoberal.\nZnakmi charakterizujúcimi právny úkon sú existencia vôle, prejav tejto vôle\na existencia právnymi predpismi ustanovených následkov prejavu vôle. ...\nRozpor právneho úkonu s dobrými mravmi (contra bonas mores) nemusí vyplývať\niba z jeho obsahu, ale tiež z cieľu, resp. účelu, ktorý ním niektorá zo strán sleduje, pričom\nsú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený.\nPredmetné zmluvy o pôžičke neuzatvárali odporca 1) a odporkyňa 2) za účelom\nskutočného požičania finančných prostriedkov za v zmluvách dohodnutých podmienok, ale\n\n8\n\nich cieľom bolo uspokojenie pohľadávok odporcu 1) voči odporkyni 2) odporcom 3) v rámci\nnásledného exekučného konania vedeného len proti odporcovi 3) postihujúceho aj majetok\npatriaci do bezpodielového spoluvlastníctva navrhovateľky a odporcu 3) nad rámec\nfinančných prostriedkov zdanlivo poskytnutých ako pôžičky. Preto za takýchto okolností\nuzavreté zmluvy o pôžičkách sa priečia dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka), ako\nsprávne uzavrel odvolací súd. Odporca 1) svoje tvrdenie o neexistencii záväzkov odporkyne\n2) voči nemu v čase uzavretia predmetných zmlúv nepreukázal. Na tom nič nemení\nskutočnosť, že proti nej neviedol exekučné konania a nemožno to vyvodiť ani z výpovede\nodporkyne 2) na pojednávaní 13. 2. 2007 (ja som finančné prostriedky žalovanému 1)\npovracala, jemu nedlhujem nič, dlhujem iným... Ja sa domnievam, že všetky finančné\nprostriedky som žalovanému 1) vrátila, nakoľko na mňa nenaliehal, aby som mu vrátila),\nkeď zmluvy o pôžičkách boli vo forme notárskych zápisníc spísané vo februári 2004.\nVzhľadom na uvedené je správny právny záver odvolacieho súdu o absolútnej\nneplatnosti tak zmlúv o pôžičkách ako hlavných vzťahoch, z ktorého dôvodu nemohli platne\nvzniknúť ani ďalšie právne úkony bezprostredne s nimi súvisiace (dohody o zmluvnej pokute\na vyhlásenia o uznaní dlhu a súhlas s vykonateľnosťou notárskych zápisníc). Dovolací súd\nsa preto stotožňuje s odôvodnením rozsudku odvolacieho súdu v súvislosti s uvedeným\nprávnym záverom a v podrobnostiach naň odkazuje.\nSo zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie odporcu 1) smerujúce proti\nsprávnemu rozsudku odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).“\nPodľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 99/2009-423\nz 25. mája 2010 nemožno považovať za arbitrárny a nezlučiteľný s aplikovanými\nustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho\nsúdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom\nprípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych\nopravných prostriedkoch.\nZ ústavnoprávneho hľadiska však niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali\nzávery napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú jasne a zrozumiteľne odôvodnené,\nno majú oporu v dôkazoch vykonaných všeobecnými súdmi.\n\n9\n\nVzhľadom na to, že súčasťou označených práv nie je ani povinnosť najvyššieho súdu\nuznať dovolacie dôvody uvádzané sťažovateľom, ústavný súd konštatuje, že nerozhodnutie\ndovolacieho súdu podľa vôle sťažovateľa nemožno automaticky spájať s neústavnosťou\nrozhodnutia tohto súdu.\nÚstavný súd teda nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej\nby mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť pri predbežnom\nprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa\nnerozhodoval.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 19. októbra 2010\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}