{"guid": "ussr:faf104ff-e619-4eb9-b4ab-c262dae25fa4", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 341/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 341/09 z 11. 11. 2009", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 11. novembra 2009, sp. zn. I. ÚS 341/09", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2009-11-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/faf104ff-e619-4eb9-b4ab-c262dae25fa4", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:faf104ff-e619-4eb9-b4ab-c262dae25fa4", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:faf104ff-e619-4eb9-b4ab-c262dae25fa4", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:faf104ff-e619-4eb9-b4ab-c262dae25fa4/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 341/09-18\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra\n2009 predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Cbs 51/2005-761\nz 8. novembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n3 Obo 52/2008 z 22. apríla 2009 a namietaného porušenia základného práva na verejné\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.\n7 Cbs 51/2005 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod\nsp. zn. 3 Obo 52/2008 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť F. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta\n2009 doručená sťažnosť F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného\n\npráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Cbs 51/2005-761\nz 8. novembra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 52/2008 z 22. apríla 2009 a porušenie základného práva na\nverejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom\nkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 51/2005 a postupom najvyššieho súdu\nv konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 52/2008.\n2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol (ako žalovaný) účastníkom konania\nvedeného krajským súdom, ktorý rozsudkom č. k. 7 Cbs 51/5005-761 z 8. novembra 2007\nrozhodol tak, že ho zaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom.\nV odvolacom konaní najvyšší súd (ako súd odvolací) uznesením sp. zn. 3 Obo 52/2008\nz 22. apríla 2009 zrušil tento rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľ namieta nesprávne aplikovanie právneho predpisu krajským súdom\na najvyšším súdom a taktiež namieta prieťahy v konaní pred krajským súdom a najvyšším\nsúdom na tomto skutkovom základe:\n«... sťažovateľ... v súlade s uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 412 z 19. 5. 1992\nuzavrel dňa 26. júna 1992 ako predávajúci s... kupujúcimi Zmluvu č. 51/1992 o predaji\nmajetku štátu (ďalej len „privatizačná zmluva“), predmetom ktorej bol prevod vlastníckych\npráv k veciam, iných práv a iných majetkových hodnôt, ktoré slúžili k prevádzkovaniu\nštátneho podniku G., R. (ďalej len „privatizovaný majetok“).\nKupujúci sa zaviazali prevziať privatizovaný majetok... a zaplatiť kúpnu cenu vo\nvýške 107.700.000,- Kčs, a to postupne v splátkach.\nKupujúci založili obchodnú spoločnosť G., spol. s r. o. Sťažovateľ od tejto\nspoločnosti prijal sumu spolu vo výške 41.000.000,- Sk, ktorá mala byť plnením kúpnej ceny\nz privatizačnej zmluvy.\nDňa 10. 4. 1995 došlo k odstúpeniu od privatizačnej zmluvy.\nŽalobou doručenou na Mestský súd v Bratislave dňa 4. 10. 1995 sa žalobcovia...\ndomáhali voči sťažovateľovi ako žalovanému vydania veci (privatizovaného majetku) alebo\n\n2\n\nvrátenia plnenia zaplateného ako časť kúpnej ceny zvýšeného o zhodnotenie\nprivatizovaného majetku s 19 % úrokom odo dňa odstúpenia od privatizačnej zmluvy.\nMestský súd v Bratislave (neskôr Krajský súd...) viedol uvedenú vec pod sp. zn.\n36 Cb 228/1995 a pod sp. zn. 7 Cbs 51/05.\nRozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/05-558 zo dňa 13. 9. 2005 bolo\nsťažovateľovi uložené zaplatiť spoločnosti G. spol. s r. o. sumu vo výške 41.000.000,- Sk\ns 19 % p. a. úrokom z omeškania titulom odstúpenia od privatizačnej zmluvy. Vo zvyšku súd\nžalobu zamietol.\nNávrh žalobcov v 2. a v 3. rade (Ing. S. a Ing. H.) súd zamietol.\nUznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 6/2006 zo dňa 28. 03. 2007 bol na\nodvolanie sťažovateľa rozsudok Krajského súdu... č. k. 7 Cbs 51/05-558 zo dňa 13. 09. 2005\nv napadnutej časti zrušený a vec bola prvostupňovému súdu vrátená na ďalšie konanie (a to\nvzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa domáhal náhrady škody a ušlého zisku, pričom súd\nprvého stupňa rozhodol o nárokoch z odstúpenia od zmluvy, a to medzi subjektami, ktoré\nneboli jej účastníkmi).\nNovým rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/2005-761 zo dňa 08. 11. 2007\nbol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť spoločnosti G., spol. s r. o. sumu vo výške 41.000.000.- Sk\ns 19 % úrokom z omeškania od 11. 04. 1995 do zaplatenia (čo ku dňu vydania rozhodnutia\npredstavovalo spolu sumu 139.068.630,- Sk) titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ku\nktorému malo dôjsť tým, že spoločnosť G. spol. s r. o. zaplatila sťažovateľovi sumu\n41.000.000,- Sk. bez toho, aby bola účastníkom privatizačnej zmluvy, ktorú so sťažovateľom\nuzavreli iné osoby, pričom sťažovateľ túto sumu prijal a do dnešného dňa nevrátil.\nUznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 52/2008 zo dňa 22. 04. 2009 bol na\nodvolanie sťažovateľa rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/2005-761 zo dňa 08. 11.\n2007 zrušený a vec bola prvostupňovému súdu opätovne vrátená na ďalšie konanie.\nZ odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu... vyplýva, že odvolací súd zrušil\nprvostupňové rozhodnutie, nakoľko z jeho odôvodnenia nie sú dostatočne jasné dôvody, pre\nktoré súd tak rozhodol, a preto je nepreskúmateľné...\nKrajsky súd... a Najvyšší súd... tak rozhodli nielen nesprávne, ale aj v rozpore\ns princípom predvídateľnosti práva a so zásadou právnej istoty, a navyše neuviedli ani\n\n3\n\nprečo tak rozhodli, čo má nepochybne za následok porušenie práva sťažovateľa na\nspravodlivé konanie...»\n4. Sťažovateľ k namietanému porušeniu základného práva na verejné prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v podstatnom uviedol:\n„Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu... zo dňa 22. 04. 2009... vyplýva, že\nodvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, nakoľko nie je dostatočne odôvodnené,\nje nepreskúmateľné a bolo ním obmedzené právo sťažovateľa na spravodlivé konanie...\nDotknutým rozsudkom Krajského súdu... sa tak konanie predĺžilo o ďalších najmenej\n17 mesiacov, a teda viedol k zbytočným prieťahom v konaní, ktorých dôsledkom je to, že\ndoteraz v tejto veci nebolo právoplatne rozhodnuté a nebola odstránená neistota účastníkov\nsporu.\nPredmetné konanie na Krajskom súde..., resp. na Najvyššom súde... pritom trvá už\ntakmer 14 rokov.\nV danom prípade nie je aplikovateľná sťažnosť na nečinnosť súdu podľa § 62 ods. 1\na nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nSúd prvého stupňa totiž konal, avšak z dôvodu jeho nesprávneho-nepreskúmateľného\nrozhodnutia sa konanie predĺžilo o ďalších minimálne 17 mesiacov. Sťažovateľ v tejto\nsúvislosti nemal možnosť urobiť si záver, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, takýmto\norgánom je jedine odvolací súd. Z uvedeného tiež vyplýva, že sťažovateľ sa dozvedel\no porušení jeho práva až doručením - právoplatnosťou rozhodnutia Najvyššieho súdu ...“\n5. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...\nrozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 7 Cbs 51/2005-761 zo dňa 08. 11. 2007 a uznesením\nNajvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 52/2008 zo dňa 22. 04. 2009 porušené bolo.\nZrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 52/2008 zo dňa 22. 04. 2009\na vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.\nZákladné právo sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov\npodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... postupom Krajského súdu... a Najvyššieho súdu... vo veci\n7 Cbs 51/2005, resp. 3 Obo 52/2006 porušené bolo.\n\n4\n\nKrajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť\nsťažovateľovi trovy právneho zastúpenia (ktorých výška ku dňu podania sťažnosti\npredstavuje 289,74 €).“\nII.\n6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa\na zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej\nodmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\npostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov...\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n\n5\n\n8. Sťažovateľ predovšetkým namietal, že krajský súd a najvyšší súd namietanými\nrozhodnutiami porušili jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nv dôsledku čoho sa domáhal zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 52/2008\nz 22. apríla 2009.\n9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd\nmôže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými\nsťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti\ndomáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych\nprostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého\nzo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu\nna konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby\nalebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie\nktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných\nprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným\nsúdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu\nnedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,\nII. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Zmyslom a účelom uvedeného\nprincípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť\nvýlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im\nzverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné\nvykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné\naj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva\ndotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima\nratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých\nostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by\nznamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad\nuvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada\nsubsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do\n\n6\n\nprávomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané\n(IV. ÚS 303/04).\n10. Z namietaného uznesenia najvyššieho (odvolacieho) súdu však vyplýva, že zrušil\nrozsudok krajského súdu č. k. 7 Cbs 51/2005-761 z 8. novembra 2007 a vec mu vrátil na\nďalšie konanie, čo bez akýchkoľvek pochybností znamená, že napadnutým rozhodnutím sa\nkonanie o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom neskončilo. V danom prípade nejde\no konečné rozhodnutie, ktorého dôsledkom by bolo právoplatné skončenie veci, prípadne\nzastavenie súdneho konania. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietané\nnesprávnosti uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemôžu byť same osebe (aj\nkeby boli preukázané, pozn.) dôvodom na namietané porušenie základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej ochrany,\nvecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ bude mať možnosť v ďalšom štádiu konania\npred krajským súdom uplatniť ochranu označených práv, aj svoju argumentáciu týkajúcu sa\nskutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný\nprostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej\nveci sa súdne konanie opäť nachádza na krajskom súde, ktorý bude v súlade s názorom\nodvolacieho súdu o veci konať a o nej rozhodovať. Ústavný súd preto nevidí žiadnu takú\nokolnosť alebo dôvod, pre ktorý by rozhodnutím krajského súdu alebo najvyššieho súdu\ndošlo k nesprávnemu aplikovaniu na vec sa vzťahujúceho práva, resp. považuje toto\ntvrdenie sťažovateľa za predčasné.\n11. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n3 Obo 52/2008 z 22. apríla 2009 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce\nzo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie\nnevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje\npredovšetkým nedostatočne zistený skutkový stav, k čomu dospel na základe vlastných\nmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný\nnahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).\n\n7\n\n12. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že vo vzťahu k namietanému\nporušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je daná jeho\nprávomoc na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\n13. Sťažovateľ ďalej namietal prieťahy (čl. 48 ods. 2 ústavy) v prebiehajúcom\nsúdnom konaní, keď podľa jeho názoru „doteraz v tejto veci nebolo právoplatne rozhodnuté\na nebola odstránená neistota účastníkov sporu“. Poukázal na skutočnosť, že predmetné\nkonanie už trvá „takmer 14 rokov“.\n14. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je\nprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré\nmu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie\nje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.\n15. Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde\nv danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V prípadoch sťažností\npodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na\nprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred\nvšeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje\npreukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo\npodľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch\nsúdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách\nprísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov [platného do\n31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3\nods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní pred\nkrajským súdom, ale tiež najvyšším súdom sťažovateľ nepodal, čo odôvodnil iba tým, že\n„v danom prípade nie je aplikovateľná sťažnosť na nečinnosť súdu...“ (bod 4).\n\n8\n\n16. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,\nI. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť\nna prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny\nstav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa\nčl. 48 ods. 2 ústavy koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené\nprávne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe\nsúdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto\npodmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde).\n17. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle\ncitovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných\npráv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom\nna konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť\ntakého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní\npotvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach\nzdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy\naj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)\na § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,\nže „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy\nv konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia\n„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky\nskutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak\norgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí\nvykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté\nnedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.\n18. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných\nprostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho\n\n9\n\nzákladných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa\nosobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1\nústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd\npred ústavným súdom.\n19. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj\nv tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady\nsubsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť\niba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom\nrámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti\ninštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných\ndo úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.\n20. Sťažovateľ v prerokúvanej veci nesplnil požiadavku namietania prieťahov\nv konaní pred orgánom štátnej správy súdov ani nepreukázal, že ju nesplnil z dôvodov\nhodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to\nústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany\nzákladných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež\nvyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného\nprostriedku\n\nsúvisia.\n\nNekonanie\n\ntýmto\n\nspôsobom...\n\nmá\n\nza\n\nnásledok\n\nnesplnenie\n\nsťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“\n(III. ÚS 44/03).\n21. Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by sťažovateľ podal predsedovi\nkrajského súdu a najvyššieho súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred\npodaním sťažnosti ústavnému súdu, a ani z jej príloh nevyplýva, že by k nesplneniu\npodmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany\nsťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol aj v tejto časti jeho sťažnosť\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. K uvedenému ústavný súd už\niba poznamenáva, že použitá argumentácia sťažovateľa „v danom prípade nie je\naplikovateľná sťažnosť na nečinnosť súdu...“, resp. „z dôvodu nesprávneho... rozhodnutia\n\n10\n\nsa konanie predlžilo o ďalších... 17 mesiacov“ (bod 4) nepredstavuje kvalifikovaný dôvod\n„nesplnenia podmienky“ uvedený v § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n22. V závere ústavný súd uvádza, že konanie pred najvyšším súdom je skončené\na pred týmto orgánom už nemôže dochádzať k prieťahom v konaní, pretože najvyšší súd\n22. apríla 2009 uznesením sp. zn. 3 Cbo 52/2008 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu\nvrátil na nové konanie a rozhodnutie. Taktiež samotná dĺžka odvolacieho konania pred\nnajvyšším súdom trvala len jeden rok, čo spolu s charakterom veci zatiaľ vylučuje, aby toto\nkonanie bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi, a preto aj v tomto\nrozsahu a v tejto časti (konanie pred najvyšším súdom, pozn.) bolo potrebné sťažnosť\nodmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.\n23. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci\nrozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby\npo splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade\nzotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu (najvyššieho súdu) v nej dochádza\nk zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.\n24. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný\nsúd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. novembra 2009\n\n11", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}