{"guid": "ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 378/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 378/08 z 16. 12. 2008", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. decembra 2008, sp. zn. IV. ÚS 378/08", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2008-12-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 378/08-55\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra\n2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej\nadvokátom JUDr. A, G, K, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\nrozsudkom\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nsp. zn.\n\n2 Sž-o-KS 140/2004\n\nz 25. januára 2006 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2006\ndoručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou\nnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\n\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\nrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.\n2 Sž-o-KS 140/2004 z 25. januára 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).\nSťažnosť bola doplnená podaním právneho zástupcu sťažovateľky doručeným\nústavnému súdu 12. júla 2006 označeným ako jej „prepracované úplné znenie“ a následne\nďalším podaním doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2006.\nSťažovateľka prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedla, že\nnamietaným rozsudkom došlo „k porušeniu zákona - § 243f ods. 1 písm. c) Zákona\nč. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, a to tým, že\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci tak súdu I. stupňa ako\naj odvolacieho súdu“.\nSkutkový stav, v ktorom sťažovateľka vidí porušenie svojich práv, sa v sťažnosti\nodvíja od 30. apríla 2002, keď T. (ďalej len „žalovaný“) na základe v tom čase platného\nzákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len\nzákon č. 195/2000 Z. z.) vydal rozhodnutie č. 5473/2001 (ďalej aj „rozhodnutie o udelení\nlicencie“), ktorým udelil sťažovateľke licenciu na prevádzkovanie pevnej bezdrôtovej\ntelekomunikačnej siete, pričom v bode M. tohto rozhodnutia stanovil podmienky úhrady\ntakto:\n„Držiteľ licencie je povinný uhradiť jednorazovú čiastku vo výške 70.000.000,- Sk\n(sedemdesiat miliónov slovenských korún) za vydanie licencie na účet T. vedený v NBS\nv dvoch splátkach. Prvá splátka úhrady za licenciu musí byť poukázaná na účet úradu\nnajneskôr do 13. 8. 2002, držiteľ licencie musí túto skutočnosť preukázať najneskôr\ndo 19. 8. 2002, druhá splátka úhrady na licenciu musí byť poukázaná na účet úradu\nnajneskôr do 17. 2. 2003, držiteľ licencie musí túto skutočnosť preukázať najneskôr\ndo 19. 2. 2003. V prípade, že ktorákoľvek splátka nebude uhradená v stanovenom termíne,\nvydá úrad rozhodnutie o odňatí licencie.“\nZ rozhodnutia o udelení licencie podľa sťažovateľky vyplýva, „že dané rozhodnutie\n\n2\n\nbolo dostatočne jasné a vykonateľné, preto žalobca (teda sťažovateľka, pozn.) plnil uloženú\npovinnosť podľa daného rozhodnutia tak, že v lehote na zaplatenie prvej splátky uhradil\nžalovanému sumu 10.000,- Sk. Splnenie tejto povinnosti bolo úplne v súlade s vydaným\nrozhodnutím, nakoľko v rozhodnutí nebolo uvedené, že žalobca má plniť v dvoch rovnakých\nsplátkach, a teda žalobca bol oprávnený výšku jednorázových splátok určiť tak, aby splnil\npodmienky rozhodnutia. Podstatné v danom rozhodnutí bolo to, aby žalobca zaplatil sumu\n70.000.000,- Sk v dvoch splátkach a v lehotách ustanovených v rozhodnutí žalovaného.\nVýška jednotlivých splátok však nebola určená, a preto bolo v dispozícii žalobcu určiť ich\nvýšku ta, aby naplnil podmienky rozhodnutia žalovaného.“\nPo úhrade prvej splátky samotnou sťažovateľkou v určenej sume 10 000 Sk\n(v rozhodnutí o udelení licencie totiž nebolo výslovne uvedené, že sťažovateľka má plniť\nv dvoch rovnakých splátkach) ju žalovaný vyzval, aby „na základe“ rozhodnutia o udelení\nlicencie doplatila sumu 34 990 000 Sk. Sťažovateľka to však považovala za neodôvodnenú\npožiadavku, ktorá nemá oporu v rozhodnutí o udelení licencie. Nadväzne na to žalovaný\npodľa sťažovateľky «v rozpore so zákonom č. 71/1967 Zb. Správnym poriadkom v platnom\nznení (ďalej len „Správny poriadok“) vydal 09. mája 2002 podľa § 47 ods. 6 Správneho\nporiadku „Upovedomenie o oprave rozhodnutia o udelení licencie“.\nV upovedomení o oprave rozhodnutia o udelení licencie žalovaný doplnil pôvodne\nrozhodnutie o dva samostatné odseky. Na základe toho potom výrok rozhodnutia znel\nnasledovne:\n„Držiteľ licencie je povinný uhradiť jednorazovú čiastku vo výške 70.000.000,- Sk\n(sedemdesiat miliónov slovenských korún) za vydanie licencie na účet T. vedený v NBS\nv dvoch splátkach. Prvá splátka úhrady za licenciu vo výške 35 miliónov Sk musí byť\npoukázaná na účet úradu najneskôr do 13. 8. 2002, držiteľ licencie musí túto skutočnosť\npreukázať najneskôr do 19. 8. 2002, druhá splátka úhrady na licenciu vo výške 35 miliónov\nSk musí byť poukázaná na účet úradu najneskôr do 17. 2. 2003, držiteľ licencie musí túto\nskutočnosť preukázať najneskôr do 19. 2. 2003.“\nKeďže si žalobca nesplnil povinnosť uloženú v upovedomení o oprave rozhodnutia,\nžalovaný odňal svojím rozhodnutím č. 5473/2/2001 z 23. 09. 2002 udelenú licenciu.\nRozhodnutie bolo potvrdené aj druhostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 9238/2002 dňa\n\n3\n\n12. 12.2002.».\nSťažovateľka ďalej cituje relevantné znenie § 47 ods. 6 Správneho poriadku, podľa\nktorého chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení\nrozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov\nkonania.\nSťažovateľka povinnosť uloženú v upovedomení o oprave rozhodnutia nesplnila,\na preto jej žalovaný svojím rozhodnutím č. 5473/2/2001 z 23. septembra 2002 odňal\nudelenú licenciu. Sťažovateľka je toho názoru, že «zmenou výroku rozhodnutia došlo...\nk porušeniu Správneho poriadku, nakoľko v danom prípade žalovaný nebol oprávnený\nvykonať opravu podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku.\nCitované ustanovenie Správneho poriadku je možné použiť len výlučne na prípady,\nkeď v písomnom vyhotovení rozhodnutia dôjde k pochybeniu povereného pracovníka\nk pisárskym chybám, z ktorých je zrejmé, že ide o nedopatrenie pri písomnom spracovávaní\nvyhotovenia rozhodnutia. Taktiež tento postup nie je možné použiť, ak by sa opravou menil\nzmysel, dosah a dopad rozhodnutia. Je ho možné použiť len vtedy, ak nejde o obsahové\nnesprávnosti rozhodnutia.\nNavyše tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd sa nevysporiadal s týmito\nskutočnosťami a nevzal ani do úvahy ani svoje predchádzajúce rozhodnutia v iných\npodobných prípadoch (C 21/1998 (Rc 76/98), sp. zn.: 5 Sž 64/96 ako aj sp. zn.: 5 Sž 152/96,\n5 Sž 153/96, 5 Sž 154/96, 5 Sž 155/96). Najvyšší súd Slovenskej republiky citované prípady\nodôvodnil aj tým, že „Pod zrejmým omylom či nesprávnosťou pritom treba rozumieť také\nchyby v písaní a počítaní, ku ktorým došlo zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či\nmechanickej činnosti osoby, ktorá rozhodnutie vyhotovila a ktoré je každému zrejmé.“\nZ povahy rozhodnutia, ktoré bolo predmetom rozhodovania krajského súdu sp. zn.:\n3 S 13/03 a odvolacieho súdu je jednoznačné, že k takejto nesprávnosti nedošlo.».\nV ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka odvoláva na judikatúru najvyššieho súdu,\nz ktorej vyvodzuje záver, že použitie § 47 ods. 6 Správneho poriadku prichádza do úvahy\niba vtedy, ak ide o zrejmé chyby a nesprávnosti pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, teda\nnie o obsahové nesprávnosti, ktorých opravou by sa zmenil zmysel rozhodnutia. Oprava\n\n4\n\nchyby alebo zrejmej nesprávnosti je prípustná len vtedy, ak sú takéto chyby alebo\nnesprávnosti zrejmé z kontextu rozhodnutia.\nPodľa sťažovateľky je nepochybné, že doplnením výroku rozhodnutia o udelení\nlicencie „sa zásadne zmenila podstata rozhodnutia, jeho zmysel aj dopad na účastníkov\nkonania, čo je aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného napr.\nv rozhodnutí sp. zn.: 7 Sž 142/01 v rozpore s podmienkami, ktoré musia byť splnené, aby\nnesprávnosť rozhodnutia mohla byť opravená podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku,\nnakoľko ide o vecnú a nie formálnu nesprávnosť rozhodnutia. Určenie výšky splátky, resp.\njej zmenu je potrebné považovať za zásadnú zmenu podstaty rozhodnutia.\nUvedenou zmenou rozhodnutia dňa 9. mája 2002 došlo bez akýchkoľvek pochybností\naj k zmene právnej situácie založenej rozhodnutím, nakoľko pôvodným rozhodnutím uložil\nžalovaný žalobcovi povinnosť zaplatiť jednorazovú čiastku v dvoch splátkach v dvoch\nstanovených termínoch a zároveň povinnosť preukázať zaplatenie každej zo splátok\nv stanovenom termíne; na základe zmeny rozhodnutia jeho doplnením bol však žalobca\npovinný zaplatiť jednorázovú čiastku v dvoch splátkach, pričom bol stanovený nielen ich\ntermín splatnosti, ale aj ich výška, t. j. 35.000.000,- Sk, ako aj povinnosť preukázať\nzaplatenie každej zo splátok v stanovenom termíne. Je nepochybné, že tak došlo k zmene\nprávnej situácie žalobcu, ktorý sa pripravoval na plnenie podľa právoplatného\na vykonateľného rozhodnutia žalovaného zo dňa 30. apríla 2002, č. 5473/2001. Uvedenú\nzmenu rozhodnutia žalobca považuje za doplnenie výroku pôvodného rozhodnutia, ktoré má\nza následok zmenu právnej situácie.“.\nV nadväznosti na uvedené sťažovateľka odmieta názor prvostupňového súdu, ktorý\nnásledne prevzal do odôvodnenia svojho rozsudku aj najvyšší súd, podľa ktorého vadu\nvýroku rozhodnutia o udelení licencie nemožno považovať za podstatnú dôvodiac, že\n„z celého kontextu rozhodnutia je zrejmé, že sumu 70.000.0000,- Sk mal žaloba zaplatiť\nv dvoch rovnakých splátkach, a teda že v súlade so zákonom boli žalobcom namietané\nrozhodnutia o odňatí licencie“.\nSťažovateľka zastáva názor, že oprava rozhodnutia o udelení licencie spôsobom\n\n5\n\na rozsahom, v akom ju urobil žalovaný, bola neprípustná a podľa platného práva nemožná,\nčím nespôsobuje žiadne právne následky. Na základe uvedeného sťažovateľka tvrdí, že\n„konanie o odňatí licencie bol žalovaný oprávnený začať len v prípade, ak by žalobca nebol\nzaplatil sumu 70.000.000,- Sk v dvoch splátkach najneskôr do 17. februára 2003 a túto\nskutočnosť nepreukázal žalovanému najneskôr do 19. februára 2003“.\nK porušeniu označených práv namietaným rozsudkom došlo podľa sťažovateľky\ntým, že najvyšší súd nerozhodol v súlade so zákonom, keď sa nevysporiadal s celou jej\nargumentáciou, a tiež tým, že svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.\nV doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 3. októbra 2006 cituje\nsťažovateľka judikatúru ústavného súdu, ako aj Ústavného súdu Českej republiky\nvzťahujúcu sa na princípy spravodlivého procesu vyslovujúc názor, že najvyšší\nsúd namietaný rozsudok neodôvodnil v súlade so zásadami uvedenými v § 157 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Z rozsudku najvyššieho súdu podľa\nsťažovateľky nevyplýva, že sa zaoberal vecou z hľadiska rozporov v jej argumentácii\na argumentácii žalovaného, ani pokiaľ ide o možnosti existencie a danosti dôvodov na\n„opravu“ rozhodnutia spôsobom podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku. Najvyšší súd sa\npodľa sťažovateľky nezaoberal ani jeho inými rozhodnutiami, na ktoré poukazovala\nv odvolacom konaní, a nevysporiadal sa ani s jej výhradami voči argumentácii\nprvostupňového súdu, podľa ktorej „ak je uvedené, že sa má jednorázová čiastka zaplatiť\nv dvoch splátkach, má sa za to, že tieto splátky majú byť rovnaké“, hoci pri právnom názore,\nktorý zaujal, bol podľa neho takýto postup nevyhnutý. Tento nedostatok považuje\nsťažovateľka za prejav nespravodlivosti a nepresvedčivosti namietaného rozsudku a zároveň\nv tom vidí aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nS poukazom na tieto dôvody sťažovateľka navrhuje, aby bola jej sťažnosť prijatá\nna ďalšie konanie a vo veci samej bolo rozhodnuté v súlade s návrhom na rozhodnutie\n(petitom) jej sťažnosti tohto znenia:\n„1. Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Sž-o-KS 140/2004 porušil základné právo sťažovateľa, spoločnosti R. a. s., ... na súdnu\n\n6\n\nochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo\nna spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa\n25. 1. 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 140/2004 a vracia mu vec na ďalšie\nkonanie.\n3. Spoločnosti R. a. s., ... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume\n1.000.000,- Sk (slovom: jedenmilión slovenských korún), ktoré mu je Najvyšší súd SR\npovinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“\nÚstavný súd si pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal stanovisko\nnajvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 25. marca 2008. V tomto stanovisku najvyšší súd\npredovšetkým vyjadril nesúhlas s názorom sťažovateľky, že namietaným rozsudkom došlo\nk porušeniu jej označených práv, a nestotožnil sa ani s jej tvrdením, že predmetný rozsudok\nnemá náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 OSP. Najvyšší súd zároveň v ďalšom v celom\nrozsahu zotrval na záveroch vyslovených v namietanom rozsudku vyslovujúc okrem iného\nnázor, že v danej veci bol vykonaný výklad § 47 ods. 6 Správneho poriadku ústavne\nsúladným postupom v súlade s princípmi spravodlivého procesu, ale tiež „v súlade\ns uznávanými výkladmi k ustanoveniu § 47 ods. 6 správneho poriadku v odbornej\nliteratúre“.\nSťažovateľka v reakcii zo 7. apríla 2008 na stanovisko najvyššieho súdu zhrnula\nhlavné dôvody, ktoré tvorili podstatu jej sťažnosti, a to najmä, že oprava rozhodnutia\no udelení licencie podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku nebola v súlade s týmto zákonom\na nebola ani potrebná. V ďalšom zotrvala na doterajšej argumentácii uvedenej\nv predchádzajúcich podaniach.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\n\n7\n\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nKonanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti\nvo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým\nzjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie\nrozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne\nneopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie\nposkytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania\nsťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak\nna základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení\nalebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd\nnavrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe\nargumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.\n\n8\n\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom\norgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré\noznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých\nsa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05,\nIV. ÚS 300/08).\nSťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.\n2 Sž-o-KS 140/2004 z 25. januára 2006 najmä preto, že podľa jej názoru „oprava“\nrozhodnutia o udelení licencie podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku nebola v súlade\ns týmto zákonom a došlo ňou k zásadnej zmene jeho výroku, keďže doplnením slov\n„vo výške 35 miliónov slovenských korún“ došlo k úplnej zmene významu „aj dovtedy\nurčitého a zrozumiteľného výroku rozhodnutia“, ktorý sťažovateľka vykladá tak, že mala\nzaplatiť sumu 70 miliónov korún v dvoch splátkach v určených termínoch bez ohľadu\nna výšku splátok.\nĎalšie obsažné dôvody, pre ktoré mali byť namietaným rozsudkom porušené\noznačené práva sťažovateľky, spočívajú v rade námietok, ktoré sťažovateľka v rôznych\nobmenách opakuje, a možno ich zhrnúť takto:\n- najvyšší súd sa nevysporiadal s jej odvolacou námietkou týkajúcou sa záveru\nKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o tom, že „ak je uvedené, že sa má\njednorázová čiastka zaplatiť v dvoch splátkach, má sa za to, že tieto splátky majú byť\nrovnaké... Ak by splátky nemali byť rovnaké, potom by to muselo byť uvedené\nv rozhodnutí.“,\n- závery, ku ktorým dospel najvyšší súd, nekorešpondujú so závermi obdobných\nrozhodnutí, na ktoré poukazovala vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku,\n- vydaný rozsudok nerešpektoval zákonnú úpravu a navyše z jeho obsahu nebolo\nmožné pre nedostatočné odôvodnenie a nepresvedčivosť zistiť, na základe čoho dospel\nodvolací súd k svojim záverom.\n\n9\n\nÚstavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal\nopodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť\npreukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom\nupraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie\nktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala. V nadväznosti na to posudzoval dôvodnosť\nnámietok sťažovateľky k jednotlivým častiam odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu\nvedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej označených práv.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,\nverejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.\nÚstavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že\nformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise\nSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym\nrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto\nv obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).\nČlánkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým\npráva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6\nods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by\nkomukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom\na nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať\no podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade\nopravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom\nkonanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým\nsúdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).\n\n10\n\nV prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok\nporušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo\nna spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jej\nsubjektívnych názorov.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý\nrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci\nústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1\nústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou\ngarantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc\nvšeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom\nnie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej\nzmluve (I. ÚS 225/03).\nPokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu,\nústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc\nvšeobecných súdov.\nV právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu\nprávomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľky proti\nuzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 S 13/03 zo 16. marca 2004 sú zlučiteľné s označeným\nčlánkom ústavy a dohovoru.\n\n11\n\nÚstavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku dospel k záveru, že\ntento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z jeho odôvodnenia.\n1. Najvyšší súd oboznámil priebeh dovtedajšieho konania, rozhodnutie krajského\nsúdu vrátane rozhodnutia o trovách konania, dôvody (rozhodujúce faktické skutočnosti),\nktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých krajský súd vychádzal, ako aj interpretáciu na vec\n(skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov takto:\n„Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach žalobu na preskúmanie v záhlaví\nrozsudku uvedeného rozhodnutia žalovaného zamietol a žalobcovi náhradu trov konania\nnepriznal. Prvostupňový súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ktorým bol\nzamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové správne rozhodnutie o odňatí\nlicencie z dôvodu nedodržania povinnosti ustanovenej v rozhodnutí o udelení licencie\nv bode M - úhrady, podľa ktorej držiteľ licencie bol povinný uhradiť jednorázovú čiastku\n70 000 000 Sk v dvoch splátkach v stanovených lehotách je vecne správne a v súlade\nso zákonom č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v platnom znení.“\n2. Najvyšší súd potom uviedol (okrem iného) odvolacie dôvody sťažovateľky\nkonštatujúc, že:\n„Proti rozsudku žalobca podal odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd zrušil\nrozsudok krajského sudu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne žiadal,\naby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. V odvolaní namietal,\nže rozhodnutie žalovaného, v ktorom nebola určená výška splátok, nebolo možné opraviť\ninštitútom upraveným v ustanovení § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní\nv znení neskorších predpisov. Zmenou rozhodnutia o udelení licencie vykonanou 9. mája\n2002 na základe jeho opravy došlo k zmene právnej situácie založenej rozhodnutím\no udelenie licencie, nakoľko pôvodným rozhodnutím uložil žalovaný žalobcovi povinnosť\nzaplatiť jednorázovú čiastku v dvoch splátkach v dvoch stanovených termínoch a zároveň\npreukázať zaplatenie každej zo splátok v stanovenom termíne. Na základe rozhodnutia, jeho\ndoplnením - t. j. opravou rozhodnutia, bol žalobca povinný zaplatiť jednorázovú čiastku\nv dvoch splátkach, pričom bol stanovený nielen termín ich splatnosti, ale aj ich výška\n35 000 000 Sk ako aj povinnosť preukázať zaplatenie každej zo splátok v stanovenom\n\n12\n\ntermíne. Podľa názoru žalobcu je nepochybné, že tak došlo k zmene jeho právnej situácie,\nnakoľko sa pripravoval na plnenie rozhodnutia žalovaného zo dňa 30. apríla 2002, č. k.\n5473/2001. Uvedenú zmenu rozhodnutia žalobca považuje za doplnenie výroku pôvodného\nrozhodnutia. Táto zmena zmenila jeho právnu situáciu. Uviedol, že žalobca zaplatením\nsumy 10 000 Sk postupoval v súlade s rozhodnutím o udelení licencie, prvú splátku\naj zaplatil a preto nebol dôvod na vydanie rozhodnutia o odňatí licencie.“\n3. Svoj právny názor a sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd\ntakto:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací na nariadenom pojednávaní\npreskúmal napadnutý rozsudok v intenciách dôvodov uplatnených v podanom odvolaní\na dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech.\nPodľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe\nžalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej\nsprávy.\nPodľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O. s. p. sa postupuje v prípadoch,\nv ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto\nrozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O. s. p.).\nV zmysle § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd\nrozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže\nvykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 250i ods. 3 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho\norgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať\nvplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPodľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v konaní a rozhodovaní d žalobe\nžalobcu postupoval v intenciách vyššie citovaných ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku.\nZ administratívneho spisu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:\nŽalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 30. apríla 2004 č. 5473/2001 podľa\n§ 11 ods. 2 písm. c/ a § 15 - 18 zákona o telekomunikáciách (zákon č. 195/2000 Z. z.) udelil\n\n13\n\nžalobcovi licenciu na zriaďovanie a prevádzkovanie pevnej verejnej bezdrôtovej\ntelekomunikačnej siete prostredníctvom technológie FWA (Fixed Wireless Access)\nv stanovenom úseku pásma 26 GHz a na poskytovanie verejných telekomunikačných služieb\nprostredníctvom tejto siete. V bode M - úhrady je uvedené, že držiteľ licencie je povinný\nuhradiť jednorázovú čiastku 70 000 000 Sk za vydanie licencie na účet T. vedený\nv Národnej banke Slovenska v dvoch splátkach. Prvá splátka úhrady za licenciu musí byť\npreukázaná na účet najneskôr do 13. 8. 2002, držiteľ licencie musí túto skutočnosť\npreukázať najneskôr do 19. 8. 2002, druhá splátka úhrady za licenciu musí byť poukázaná\nna účet úradu najneskôr do 17. 2. 2003, držiteľ licencie musí túto skutočnosť preukázať\nnajneskôr do 19. 2. 2003. V prípade, že ktorákoľvek splátka nebude uhradená v stanovenom\ntermíne, vydá úrad rozhodnutie o odňatí licencie. Upovedomením o oprave rozhodnutia\no udelení licencie zo dňa 9. mája 2002 žalovaný podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní v zmysle ústnych rokovaní uskutočnených v rámci licenčného konania\nna udelenie licencie opravil bod M - úhrady 1 licencie tak, že držiteľ licencie je povinný\nuhradiť jednorázovú splátku v sume 70 000 000 Sk za vydanie licencie na účet T. v dvoch\nsplátkach. Prvá splátka bola určená v sume 35 000 000 Sk s dobou splatnosti do 13. 8. 2002\n(túto skutočnosť mal žalobca preukázať najneskôr do 19. 8. 2002). Druhá splátka bola\nurčená vo výške 35 000 000 Sk s dobou splatnosti do 17. 2. 2003 (žalobca mal splatenie\npreukázať najneskôr do 19. 2. 2003).\nŽalovaný poučil žalobcu, že v prípade nesplatenia splátky v stanovenom termíne,\nzačne úrad konanie o odňatí licencie.\nZ ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení\nneskorších predpisov vyplýva, že na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. V odkaze pod čiarou č. 21\nk citovanému ustanoveniu je uvedený zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.\nZákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok)\npamätá aj na postup v prípadoch, keď v písomnom vyhotovení rozhodnutia došlo k chybám\nv písaní, vo výpočtoch alebo k iným nesprávnostiam. Podľa ustanovenia § 47 ods. 6 zákona\no správnom konaní chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom\nvyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom\núčastníkov konania. Použitie tohto ustanovenia však prichádza do úvahy, len ak ide\n\n14\n\no zrejmé chyby a nesprávnosti pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, nie teda o obsahové\nnesprávnosti, opravou ktorých by sa zmenil samotný zmysel rozhodnutia.\nSprávny orgán vykonáva opravu z vlastnej iniciatívy alebo na základe návrhu\núčastníkov konania. Pre konanie o oprave rozhodnutia ako rovnocenné platia - zásada\ndispozičná a zásada oficiality.\nV predmetnej veci krajský súd posudzoval, či žalobca opravou rozhodnutia neutrpel\nprávnu ujmu a či nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv ako aj skutočnosť, či\nopravou rozhodnutia sa nezmenil samotný zmysel rozhodnutia.\nPrvostupňový súd vadu výroku rozhodnutia nepovažoval za podstatnú a dospel\nk záveru, že z celého kontextu rozhodnutia je zrejmé, že sumu 70 000 000 Sk mal žalobca\nzaplatiť v dvoch splátkach.\nZ tohto dôvodu potom krajský súd rozhodol, že v súlade so zákonom boli vydané\nžalobcom namietané rozhodnutia o odňatí licencie.\nAj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nemal dôvod mať pochybnosti o podstate\nrozhodnutia a jeho obsahu. Vydaním rozhodnutia o oprave nebol ukrátený na svojich\nprávach.\nOdvolací súd dospel k záveru, že vykonaním opravy rozhodnutia nebola porušená\nani zásada slušnosti a dobrej viery, ktorá nepripúšťa, aby správny orgán využíval svoje\npochybenia na ujmu účastníka konania.\nOdvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu\nv odôvodnení rozsudku, ktoré považuje za úplné a vecne správne a nepovažuje za potrebné\nna nich nič meniť ani dopĺňať. Na uvedenom závere nič nemení ani obsah podaného\nodvolania, pretože neobsahuje také nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť\nna skutkových zisteniach a záveroch rozhodnutia krajského súdu.\nZa tejto situácie, ktorú nemení ani obsah odvolania žalobcu Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky nezostávalo nič iné, ako podľa § 219 O. s. p. rozsudok krajského súdu\nako vecne správny potvrdiť.“\nJednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom\na právnom štáte je aj garancia, že ak sa osoba využijúc svoje základné právo na súdnu\nochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo na to, aby súd\n\n15\n\no jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia. Na túto\nskutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu (Občianskeho súdneho\nporiadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,\nčoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca\n(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré\nskutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými\núvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako\nvec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto\nzákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať\na uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva\n[(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,\n§ 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe\nktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia\na musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,\naby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď\npráve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko\nz 19. februára 1998).\nZ práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú\nvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).\nVzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti\nzákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky\naj aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé\na preskúmateľné rozhodnutie.\nÚstavný súd ďalej zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach\npodľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd\n\n16\n\nv dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj\nza dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.\nVýklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť\nv súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,\nči príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej\nveci Občianskeho súdneho poriadku a Správneho poriadku) je racionálne akceptovateľný\nalebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.\nÚstavný súd ďalej pripomína, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje\nspravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06) preto k vyhoveniu sťažnosti\ndochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné\npochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok\nbol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.\nÚstavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov\nverejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná\nsúvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku\nnemala podstatný dosah.\nÚstavný súd taktiež poznamenáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval\nlen z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd.\nVzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach\nprípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok\nso zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení\nnajvyššieho súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť\nkonformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.\nNajvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému\nproblému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia\na úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení rozhodnutia objasnil\nsvoje úvahy o tom, prečo sťažovateľka opravou rozhodnutia o udelení licencie neutrpela\nujmu a nedošlo tým k zásahu do jej subjektívnych práv ani sa tým nezmenil zmysel\n\n17\n\npredmetného rozhodnutia. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého\nrozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti,\nústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku, resp. Správneho poriadku, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné\ns uvedenými článkami ústavy a dohovoru.\nCitované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových\na právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým najvyšší súd\ndospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani\ntaká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by\nbola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho\nsúdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu,\nktorú napokon spomína v sťažnosti aj samotná sťažovateľka (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97),\nrešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným\núspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým\na právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.\nV zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie\nrozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne\nnelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,\nI. ÚS 301/06).\nÚstavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa\nnámietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že\nsťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.\nV tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ\n\n18\n\nrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\núčastníka\n\nna\n\nspravodlivé\n\nsúdne\n\nkonanie\n\n(m. m.\n\nIV. ÚS 112/05,\n\nI. ÚS 117/05).\n\nZ ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery\nnapadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu\nvo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje\nznaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových\npostupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia\nnahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť\ndo právneho názoru najvyššieho súdu.\nJe tiež potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide\no čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť to, aby sa ústavný súd stal bežnou prieskumnou\ninštanciou proti rozhodnutiam všeobecných súdov v správnom súdnictve. Podľa názoru\nústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy, ak by si ústavný súd pod\nzámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite preskúmali zákonnosť rozhodnutia\norgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať výsledok ich konania, pokiaľ ide\no zisťovanie\n\na vyhodnocovanie\n\nskutkového\n\nstavu,\n\nvýklad\n\nv okolnostiach\n\nprípadu\n\naplikovaných právnych noriem z iných než ústavných princípov alebo ich aplikáciu.\nPlnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy z hľadiska ich súladu\nso zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zverený všeobecným súdom v rámci rozhodovania\nv správnom súdnictve, teda nie ústavnému súdu. Sťažovateľka však svoju sťažnosť opiera\no čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pritom z obsahu spisu vyplýva, že jej nebol\nodopretý prístup k súdu a ako prvostupňový súd, tak aj najvyšší súd sa jej vecou podrobne\nzaoberali a argumentačne v dostatočnej miere sa vysporiadali s jej žalobnými, ako aj\nodvolacími námietkami.\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti\nmedzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a namietaným porušením základného\npráva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\n(m. m. IV. ÚS 112/05).\n\n19\n\nÚstavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona\no ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom\nprípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, a preto sťažnosť odmietol\npodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\nÚstavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o návrhu na zrušenie\nsťažovateľkou označeného právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva z čl. 127\nods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo\nna rozhodnutie o vyslovení porušenia jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola\nodmietnutá, ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) už\nnezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. decembra 2008\n\n20", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}