{"guid": "ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 4/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/97 z 24. 2. 1998", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 24. februára 1998, sp. zn. PL. ÚS 4/97", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Štefan Ogurčák", "sudca_id": 1102, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/stefan-ogurcak-1102", "datum_vydania": "1998-02-24", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "nazov": "čl. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-102", "nazov": "čl. 102 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-102", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-102"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "nazov": "čl. 125 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 písm. n", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 102 písm. n", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 102 písm. n", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-102", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:f55442fb-e2d8-4b93-83e9-a421d0e0219e/text", "citacie_n": 34, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nPL. ÚS 4/97\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v pléne zloženom z predsedu JUDr.\nMilana Čiča a sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej,\nJUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na verejnom\nzasadnutí 24. februára 1998 prerokoval návrh prezidenta Slovenskej republiky, zastúpeného\nJUDr. Ivanom Trimajom, riaditeľom legislatívneho odboru Kancelárie prezidenta\nSlovenskej republiky, proti Národnej rade Slovenskej republiky, zastúpenej JUDr. Milanom\nSečánskym, poslancom Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl.\n125 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu ustanovenia § 31 v spojení\ns ustanovením § 151 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o\nrokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky s ustanoveniami čl. 6 ods. 2, čl.\n12 ods. 1 prvej vety a čl. 34 ods. 2 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky v spojení\ns ustanovením čl. 12 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky a o vyslovenie\nnesúladu ustanovenia § 92 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996\nZ.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky s ustanoveniami čl. 1, čl. 2\nods. 2 a čl. 102 písm. n/ Ústavy Slovenskej republiky a takto\n\nrozhodol:\n\n1. Ustanovenie § 92 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996\nZ.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky\n\nn i e j e v súlade s\n\nustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 102 písm. n/ Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len \"ústavný súd\") bol 16. decembra\n1996 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len \"navrhovateľ\"),\nzastúpeného JUDr. Ivanom Trimajom, riaditeľom legislatívneho odboru Kancelárie\nprezidenta Slovenskej republiky (ďalej len \"zástupca navrhovateľa\"), na začatie konania o\nsúlade právnych predpisov podľa čl. 125 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky, na\nvyslovenie nesúladu § 31 v spojení s § 151 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.\n350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky s ustanoveniami\nčl. 6 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 34 ods. 2 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky v\nspojení s ustanovením čl. 12 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky a na vyslovenie\nnesúladu ustanovenia § 92 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996\nZ.z.o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky s ustanoveniami čl. 1, čl. 2\nods. 2 a čl. 102 písm. n/ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len \"ústava\").\nPlénum ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 25. februára 1997\npredbežne prerokovalo návrh prezidenta republiky a prijalo ho na ďalšie konanie a\nrozhodnutie o veci podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.\n38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o\npostavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z.z.\n\nII.\n\n2\n\nNavrhovateľ uviedol, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 24. októbra\n1996 č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len\n\"zákon č. 350/1996 Z.z.\") v § 31 ustanovil, že \"rokovacím jazykom na schôdzach národnej\nrady a jej orgánov je štátny jazyk. Ak vystúpi na schôdzi cudzinec, kancelária zabezpečí\ntlmočníka.\" Z toho vyplýva, že zákon nepriznáva právo, ktoré priznával derogovaný § 18\nzákona Slovenskej národnej rady č. 44/1989 Zb. o rokovacom poriadku Slovenskej národnej\nrady, podľa ktorého poslanec mal právo hovoriť v jazyku svojej národnosti a jeho reč sa\nprekladala do slovenského jazyka.\nOkrem toho sa v § 92 ods.1 zákona č. 350/1996 Z.z. ustanovuje, že \"zákon podpisuje\npredseda Národnej rady do siedmich dní po jeho schválení. Po podpísaní ho zašle\npredsedovi vlády a prezidentovi republiky na podpis tak, aby každému zostali štyri dni na\nich rozhodnutie.\" Takouto úpravou rokovací poriadok skrátil 15 dňovú lehotu, ktorá je\nústavou určená na rozhodovanie prezidenta republiky, na štyri dni od doručenia príslušného\nzákona tomuto ústavnému činiteľovi.\nNa základe uvedeného dospel navrhovateľ k záveru, že ustanovenia § 31 a 151\nzákona č. 350/1996 Z.z. nie sú v súlade s ustanoveniami čl. 6 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvej vety\na čl. 34 ods. 1 písm. b/ ústavy, v spojení s ustanovením čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy.\nUstanovenie § 92 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z.z. nie je v súlade s ustanoveniami čl.\n1, čl. 2 ods. 2 a čl. 102 písm. n/ ústavy.\nArgumenty navrhovateľa sa opierali o tieto úvahy a názory.\n1. Právo občanov, patriacich k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám\npoužívať ich jazyk v úradnom styku, zakotvuje ustanovenie čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy.\nCitované ustanovenie odkazuje na zákon, ktorý má určiť podmienky uplatňovania tohto\npráva.\nPo zrušení § 6 ods. 2 zákona č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku v Slovenskej\nrepublike zákonom č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky, bol § 18\nzákona SNR č. 44/1989 Zb. o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady jediným\nustanovením, ktoré upravovalo právo používať jazyk národnostných menšín v úradnom\n\n3\n\nstyku. Prijatím § 31 (a § 151) posudzovaného zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom\nporiadku Národnej rady Slovenskej republiky, zostalo ustanovenie čl. 34 ods. 2 písm. b/\nústavy, a v tomto vzťahu aj ustanovenie čl. 6 ods. 2 ústavy, v právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky nevykonané. Neexistencia úpravy, ktorej vydanie ústava prikazuje, je v rozpore s\ncit. ustanoveniami čl. 6 ods. 2 a najmä čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy.\n2. Na uvedenom konštatovaní nič nemení jestvovanie práva, uvedeného v čl. 47 ods.\n4 ústavy, ktoré bolo vykonané ustanoveniami § 18 Občianskeho súdneho poriadku a § 2\nods. 14 Trestného poriadku. Citované ustanovenia dávajú právo používať materinský jazyk\n\"účastníkovi\" občianskeho súdneho konania, resp. \"každému\", kto vypovedá pred orgánmi\nčinnými v trestnom konaní. Obdobné ustanovenia - napríklad na základe čl. 5 bodu 2, čl. 6\nbodu 3, čl. 14 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - majú\naj právne poriadky krajín, v ktorých nežijú relevantné menšiny. Z toho vyplýva, že cit.\nustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a Trestného poriadku sú adresované\npredovšetkým cudzincom. Citované ustanovenia však využívajú aj občania patriaci k\nnárodnostným menšinám. Napriek tomu nejde o úpravy, primárne zamerané na realizáciu\nústavného práva, vyplývajúceho z čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy.\n3. Priamo na používanie jazyka menšín v úradnom styku nie sú zamerané ani\npredpisy, ktoré upravujú menšinové práva napríklad v oblasti používania mien (§ 2 ods. 1, §\n14 zákona č. 300/1993 Z.z., § 16, § 19 ods. 3, 5 zákona č. 154/1994 Z.z.), v oblasti školstva\na vzdelávania (najmä zákon č. 29/1984 Zb. v znení neskorších predpisov), pri označovaní\nobcí na dopravných značkách (zákon č. 191/1994 Z.z.), resp. širšie koncipovaných\npredpisov, akým je zákon o povinných výtlačkoch periodických a neperiodických publikácií\n(§ 4a zákona č. 93/1993 Z.z. v znení zákona č. 49/1996 Z.z.), atď.\n4. Právo používať menšinové jazyky na rokovaní parlamentu bolo upravené,\npočínajúc rokom 1920, takmer vo všetkých rokovacích poriadkoch parlamentov na našom\núzemí. Ustanovovali o tom § 49 ods. 2 zákona č. 325/1920 Zb., § 49 ods. 2 zákona č.\n326/1920 Zb., § 48 ods. 2 zákona č. 84/1939 Sl.z., § 15 ods. 3 zákona SNR č. 8/1954 Zb.\nSNR, § 17 ods. 3 zákona č. 61/1954 Zb., § 10 ods. 3 zákona č. 107/1960 Zb., § 6 zákona\nSNR č. 113/1960 Zb., § 18 ods. 2 zákona SNR č. 124/1964 Zb., § 13 ods. 2 zákona č.\n\n4\n\n183/1964 Zb., § 14 ods. 7 zákona SNR č. 204/1968 Zb., § 13 zákona č. 56/1969 Zb., § 13\nzákona č. 31/1989 Zb., § 18 zákona SNR č. 44/1989 Zb. a § 21 ods. 2 zákona č. 56/1991 Zb.\nZ uvedeného vyplýva, že právo používať jazyk národnostných menšín na rokovaní\nparlamentu, vrátane Národnej rady Slovenskej republiky, sa dlhodobo považovalo za\ndôležitú súčasť práv národnostných menšín. Vyjadrovalo rovnoprávne postavenie občanov,\nktorí sú príslušníkmi menšín s inými občanmi. Opustenie princípu rovnosti je v rozpore s\ncitovaným ustanovením čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy.\n5. Ustanovenia čl. 6 ods. 2 a čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy nie je možné - na rozdiel\nod iných ustanovení ústavy - aplikovať priamo, bez vykonávacieho zákona. Bráni tomu\nznenie čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy, ktoré neposkytuje právo používať jazyk menšiny v\núradnom styku všeobecne, ale iba \"za podmienok ustanovených zákonom\". Ústava teda\nnedáva právo príslušníkovi národnostnej menšiny používať materinský jazyk v úradnom\nstyku kdekoľvek, ale iba tam, kde to odôvodňuje buď koncentrácia týchto občanov do\npočetne relevantnej skupiny (v minulosti určenej územím s ich 20 % podielom), alebo\npovaha orgánu, v ktorom sú národnostné menšiny zastúpené. Takým orgánom je Národná\nrada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).\n6. Ustanovenie čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy je zaradené do druhej hlavy ústavy, t.j.\nmedzi základné práva a slobody. V dôsledku toho sa však aj na právo používať jazyk\nnárodnostnej menšiny v úradnom styku vzťahuje postulát výslovne vyjadrený v čl. 12 ods. 1\nv druhej vete ústavy, podľa ktorého sú uvedené práva nezrušiteľné.\nKeďže § 151 zákona č. 350/1996 Z.z. zrušil zákon SNR č. 44/1989 Zb., zrušil bez\nnáhrady právo, ktoré je v zmysle čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy nezrušiteľné. Takto sa toto\nustanovenie zákona dostalo do rozporu s cit. ustanovením ústavy.\n7. Ustanovenie čl. 102 písm. n/ ústavy, ktoré upravuje lehotu na vrátenie zákona,\nposkytuje túto lehotu prezidentovi republiky. To vyplýva z výslovného znenia cit.\nustanovenia \"prezident môže vrátiť ...zákona ...v lehote 15 dní ...\", a tiež zo systematického\nzaradenia cit. čl. 102 do prvého oddielu šiestej hlavy, ktorý upravuje postavenie a\nprávomoci prezidenta republiky. Napokon plynie aj z nepochybnej skutočnosti, že tzv.\nprávo veta patrí iba hlave štátu (porov. čl. 87 ods. 3 a 4). Aj v prípade upravenom v čl. 87\n\n5\n\nods. 4 (ktoré je - mimochodom - ustanovením medzi známymi ústavami celkom\nojedinelým), ide o veto prezidenta republiky a nie o veto vlády.\nMožno teda jednoznačne konštatovať, že lehota, uvedená v čl. 102 písm. n/ ústavy,\nje lehotou danou prezidentovi. Ústavnú lehotu však nemôže zákon neodôvodnene skracovať\na lehotu, ktorú ústava dáva výlučne prezidentovi, nemôže zákon deliť medzi prezidenta,\npredsedu národnej rady a predsedu vlády, a to takým spôsobom, že prezidentovi republiky\nponecháva z ústavnej lehoty prakticky iba štvrtinu. Preto je ustanovenie § 92 ods. 1 zákona\nč. 350/1996 Z.z. v zjavnom rozpore s čl. 102 písm. n/ ústavy.\n8. Je pravdou, že ustanovenie čl. 102 písm. n/ ústavy určuje plynutie 15 dňovej\nlehoty od schválenia zákona a nie tak, ako je to v ústavných aj iných úpravách obvyklé, od\njeho doručenia. O to viac však bolo potrebné v zákone, ktorý o.i. upravuje legislatívny\npostup od prijatia zákona do jeho odoslania na publikáciu, zabezpečiť, aby prezident\nrepubliky mohol svoje ústavné právo reálne použiť. Tak bol formulovaný návrh zákona,\npredložený skupinou poslancov z koalície aj z opozície, ale pri prerokúvaní bol zmenený\nspôsobom, ktorý poprel uvedený účel tohto ustanovenia.\nPretože nie je prakticky možné doručiť prezidentovi republiky zákon, už podpísaný\npredsedom národnej rady, v deň jeho schválenia, a keďže podpis predsedu vlády musí\npredchádzať podpisu prezidenta, aby prezident republiky mohol zistiť, že ho vláda nemieni\npožiadať o vrátenie zákona, nie je možné reálne požadovať, aby prezident republiky mal\noficiálny text k dispozícii po celú dobu uvedenú v čl. 102 písm. n/ ústavy. Ale z\nnepochybnej skutočnosti, že ide o ústavnú lehotu danú prezidentovi a nie iným orgánom\nvyplýva, že podstata 15 dňovej lehoty, t.j. minimálne jej prevažná časť, musí byť na riadne\nrozhodovanie hlavy štátu zachovaná.\nRovnako je nepochybné, že prezidentovi republiky musí byť zákon predsedom\nnárodnej rady doručený, inak nemožno hovoriť v pravom zmysle slova o \"vrátení\" zákona\n(čl. 87 ods. 3, 4, čl. 102 písm. n/ ústavy). Tieto jednoznačné ústavné povinnosti sa však v\npraxi vážne porušujú. Už sedemnásťkrát mi bol zákon doručený po uplynutí pätnástich dní\nod jeho schválenia, takže sa v rade prípadov musel \"vracať\" zákon, ktorý nebol ani\ndoručený.\n\n6\n\nPrezident republiky nemôže zodpovedne rozhodovať o podpísaní, alebo vrátení\nzákona, ktorého schválené znenie nemá k dispozícii na čas, reálne potrebný na\npreštudovanie zákona, jeho vnútorných súvislostí i súvislostí s inými zákonmi, na\nvytvorenie si názoru o súlade zákona s ústavou, na rozhodnutie o podpísaní, alebo vrátení\nzákona a na prípadné vyhotovenie rozhodnutia o vrátení zákona, vrátane pripomienok k\nnemu (čl. 87 ods. 3 ústavy). Pritom posudzovaný rokovací poriadok - správne - požaduje,\naby prezident republiky predložil svoje pripomienky v legislatívnom vyjadrení (§ 90 ods. 1\nposledná veta posudzovaného zákona). Prezident republiky nemôže rozhodovať iba podľa\nnávrhu zákona, keď sa (často početné) návrhy na jeho zmenu predkladajú v písomnej forme\niba predsedajúcemu schôdze (§ 29 ods. 1, § 82 ods. 2, § 86 cit. zákona), prípadne sa\nodovzdávajú poslancom, ale prezidentovi republiky sa nedoručujú.\n9. Ústavný súd už v uznesení z 11. júla 1996 č. I. ÚS 7/96 uviedol, že \"z ústavnej\nzásady vzájomnej spolupráce oboch zložiek výkonnej moci Slovenskej republiky vyplýva aj\nich záväzok spolupôsobiť pri výkone ústavou určenej ústavnej právomoci jednej z nich aj\nbez nutnosti výslovného ústavného zakotvenia tohto spolupôsobenia\" (str. 12). Ústavný súd\nsúčasne vyslovil, že povinnosť spolupôsobenia sa netýka iba vlády a prezidenta republiky,\nale že \"podobne možno charakterizovať aj obsah záväzku Národnej rady Slovenskej\nrepubliky s ohľadom na využitie ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky ...\"\n(str. 13). Lehota, potrebná na splnenie záväzku spolupôsobiť pri výkone ústavnej právomoci\niného ústavného orgánu, \"je podmienená jedine splnením ústavných či iných podmienok\nspätých s uplatnením tej ústavnej právomoci jednotlivej zložky štátnej moci Slovenskej\nrepubliky, ktorá predstavuje jej spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky\nštátnej moci\" (str. 15).\nPosudzovaný zákon sa zásadou riadnej spolupráce a vymedzením lehoty na túto\nspoluprácu časom, ktorý je potrebný na splnenie vlastnej úlohy (t.j. úlohy predsedu národnej\nrady resp. úlohy predsedu vlády), neriadi. Na úkony, ktoré majú v podstate technický\ncharakter, sa vymedzilo 11 dní, ale na ústavné rozhodovanie, ktoré má zásadný význam, sú\niba 4 dni.\nPodľa nového rokovacieho poriadku sa zákony národnej rady budú schvaľovať\nspravidla v troch čítaniach. V treťom čítaní môže dôjsť k zmenám len výnimočne, preto\n\n7\n\nčistopis schváleného zákona môže byť vyhotovený obvykle už v nasledujúci deň, v\nzložitých prípadoch o deň neskôr. Predseda národnej rady podpisom potvrdzuje iba súlad\nvyhotoveného znenia s prijatým textom; iné oprávnenie nemá. Na uvedené úkony\nnepotrebuje 7 dní, t.j. takmer polovicu lehoty, uvedenej v čl. 102 písm. n/ ústavy.\nAk sa vláda rozhodne požiadať prezidenta republiky o vrátenie zákona, štvordňová\nlehota, uvedená v § 92 ods. 1, pre ňu neplatí (§ 92 ods. 2 posudzovaného zákona). Vláda má\nteda k dispozícii takmer 8 dní. Ak však vláda nepostupuje spôsobom, uvedeným v čl. 87\nods. 4 ústavy, má jej predseda iba na podpis zákona rovnakú lehotu, ako prezident republiky\nna všetky vyššie uvedené úkony, vrátane vlastného rozhodnutia, vyhotovenia rozhodnutia\no vrátení zákona, vypracovanie zdôvodnených pripomienok a ich vyjadrenia v legislatívnej\nforme.\n10. V náleze č. PL. ÚS 16/95 ústavný súd uviedol, že \"v právnom štáte kompetencie,\npráva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu vytvárajú nevyhnutný\npredpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú,\nvýkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne\nprepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce. Z princípu ústavnej rovnováhy\nvyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať jednotlivými zložkami moci v štáte.\nAj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava\nnepripúšťa.\"\nPosudzovaný zákon tieto závery nerešpektuje. Právo vrátiť zákon je významnou\nsúčasťou systému bŕzd, protiváh a záruk, ktoré prezident republiky, ako reprezentant\nvýkonnej moci, uplatňuje voči zákonodarnej moci. Ak má byť toto právo reálne, je\nnevyhnutné, aby národná rada svojou zákonnou úpravou legislatívneho postupu v štádiu od\nschválenia zákona po jeho odoslanie na publikáciu, vytvorila prezidentovi republiky\npotrebné podmienky a aby predseda národnej rady svojou praktickou činnosťou riadne a\nvčas umožnil prezidentovi republiky výkon jeho ústavného práva. Keďže posudzovaný § 92\nzákona dáva predsedovi národnej rady na uskutočnenie technických úkonov 7 dní,\npredsedovi vlády (ak vláda nemieni požiadať o vrátenie zákona) iba na podpis 4 dni a\nprezidentovi republiky na vážne rozhodnutie, ktorému musí predchádzať rad dôležitých\núkonov, ktoré musí byť riadne vyhotovené, zdôvodnené a doplnené o požadované\n\n8\n\nlegislatívne riešenia v náležitej forme, zhruba polovicu toho času, ktorý sa poskytol\npredsedovi národnej rady a taký istý čas, ako sa poskytol predsedovi vlády, nerešpektuje\nprincípy deľby moci a ich rovnováhy, ani povinnosť tieto princípy v zákonodarstve plne\nuznávať a realizovať.\nNa základe tejto argumentácie prezident republiky navrhol, aby ústavný súd po\npredbežnom prerokovaní tento návrh prijal a vydal tento nález:\n\"1. Ustanovenie § 31 v spojení s ustanovením § 151 zákona č. 350/1996 Z.z. n i e\nj e v s ú l a d e s ustanoveniami čl. 6 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 34 ods. 2 písm.\nb/ Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s ustanovením čl. 12 ods. 1 druhej vety Ústavy\nSlovenskej republiky.\n2. Ustanovenie § 92 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z.z.\n\nnie\n\nje\n\nv súlade\n\ns ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 102 písm. n/ Ústavy Slovenskej republiky\".\nNa verejnom ústnom pojednávaní zástupca navrhovateľa doplnil dôvody uvedené v\npísomnom vyhotovení návrhu. Z týchto argumentov sa najpodstatnejšia časť týkala nálezu\nústavného súdu k zákonu o štátnom jazyku sp.zn. PL. ÚS 8/96, z ktorého vyplýva, že\n„jednotlivé ustanovenia zákona o štátnom jazyku by sa mohli dostať do nesúladu s čl. 34\nústavy, ak by sa zákon\na/ obracal priamo na príslušníkov národnostných menšín, alebo etnických skupín, to\nnerobí tento zákon, alebo\nb/ obracal sa na nich nepriamo, ako na občanov Slovenskej republiky, to tento zákon\nrobí, pretože poslancom môže byť len občan Slovenskej republiky a každý poslanec ako\nobčan Slovenskej republiky musí hovoriť v parlamente iba po slovensky,\nc/ prikazoval im používať štátny jazyk, to tento zákon výslovne robí, hovorí, že sú\npovinní používať štátny jazyk a\nd/ prikazoval im používať štátny jazyk aj v tej oblasti, v ktorej im čl. 34 ústavy\ngarantuje používanie jazyka menšiny bez možnosti akejkoľvek výnimky. Tak isto to toto\nustanovenie výslovne robí. Prikazuje im používať štátny jazyk v oblasti úradného styku,\npretože rokovanie parlamentu je úradným konaním, v oblasti kde podľa čl. 34 ústavy majú\ngarantované právo používať svoj jazyk aspoň v rozsahu, ktorý určí zákon. Keďže nijaký\n9\n\nzákon neurčuje tento rozsah, je toto ich právo zrušené, v rozpore s čl. 12 ods. 1 druhá veta,\nktorý považuje základné práva a slobody za nezrušiteľné. Ako všetci vieme, národnostné\npráva sú u nás koncipované na princípe individuálnych ústavných práv občanov.\nĎalej ústavný súd v tomto svojom náleze uzavrel o tom, že nastal stav v zákone o\nštátnom jazyku, keď sa tým občanom Slovenskej republiky, ktorí patria k národnostným\nmenšinám alebo etnickým skupinám, prikazuje v úradnom styku používať výlučne štátny\njazyk, bez akejkoľvek výnimky. Týka sa to § 5 ods. 3 zákona, o ktorom rozhodol ústavný\nsúd, že odporuje ústave. Odňala sa možnosť používať jazyk v úradnom styku a toto\nustanovenie sa dostalo do nesúladu s čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy. Je to rovnaký prípad ako\nten, o ktorý ide teraz. Čiže ústavný súd tu už zaujal stanovisko vecne zhodné s názorom,\nktorý tu zastupujem. Na záver ústavný súd hovorí, že zákonodarca mal súčasne tým, ktorí\npatria k národnostným menšinám, zaručiť právo na používanie ich jazyka, keďže garancie\nreálneho výkonu základných ľudských práv a slobôd patria k základným znakom právneho\nštátu a tento ich je povinný zabezpečovať kontinuálnym, t.j., v čase nepretržitým spôsobom,\nzákon znemožnil praktické uplatňovanie základného práva obsiahnutého v čl. 34 ods. 2\npísm. b/ ústavy. Aj tento citát v plnom rozsahu, keď nebudeme hovoriť o zákone o štátnom\njazyku, ale o § 34 rokovacieho poriadku národnej rady, v plnom rozsahu všetky tieto závery\ndopadajú na posudzovaný prípad“.\nAj z tohto dôvodu považoval zástupca navrhovateľa návrh prezidenta republiky za\ndôvodný.\n\nIII.\n\nPredseda ústavného súdu vyzval listom z 19. decembra 1996 predsedu národnej\nrady, aby sa písomne vyjadril k návrhu do 15. februára 1997. Predseda národnej rady\npísomné stanovisko do termínu ústneho zasadnutia pléna ústavného súdu nepredložil.\nListom zo dňa 2. februára 1998 oznámil, že v predmetnej veci bude národnú radu\nzastupovať poslanec Milan Sečánsky (ďalej len \"zástupca národnej rady\").\n10\n\nZástupca národnej rady na ústnom pojednávaní uviedol, že navrhuje nevyhovieť\nnávrhu prezidenta republiky z týchto podstatných dôvodov.\n1/ Ustanovenie § 31 zákona č. 350/1996 Z.z. uvádza, že rokovacím jazykom na\nschôdzach národnej rady a jej orgánov je štátny jazyk. Ak vystúpi na schôdzi cudzinec,\nkancelária zabezpečí tlmočníka. Ďalej čl. 6 ods. 2 ústavy uvádza, že používanie iných\njazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. Podľa navrhovateľa je medzi\ntýmito dvomi ustanoveniami rozpor. Národná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný\nzbor v Slovenskej republike schválením § 31 rokovacieho poriadku uzákonila teda štátny\njazyk ako jazyk rokovací len na schôdzach národnej rady a na schôdzach jej orgánov, nikde\ninde nie. V národnej rade sa však veľmi často ozývajú rôzne jazyky, bežne je tam\nmaďarčina, nemčina, slovenčina. Toto ustanovenie sa vzťahuje len na rokovanie orgánov\nnárodnej rady. Vôbec tu nejde o bežný úradný styk, toho sa § 31 citovaného zákona\nnedotýka. Z tohto hľadiska považuje zástupca národnej rady za irelevantné aj tvrdenie, že\npoužívanie iného ako štátneho jazyka zostalo v tomto prípade neupravené.\nZa dôležité považoval zástupca národnej rady uviesť, že ústavný súd nemá\nkompetenciu posudzovať súlad, resp. nesúlad jednotlivých zákonov, ale len súlad zákonov s\nústavou. Zákonodarca v legislatívnom procese musí dbať na skutočnosť, aby zákony nestáli\nproti sebe, ale aby boli vo vzájomnom súlade. Preto aj národná rada pri konečnom\nnormovaní § 31 musela vziať do úvahy aj existujúci zákon o štátnom jazyku č. 270/1995\nZ.z.\nZástupca národnej rady ďalej poukázal na nález ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 8/96,\nktorým sa rozhodlo, že len § 3 ods. 5 citovaného zákona nie je v súlade s ústavou. Viaceré\nargumenty, ktoré ústavný súd v tomto náleze uvádza, svedčia aj v prospech súladu § 31\nrokovacieho poriadku s ústavou. Konštatovanie navrhovateľa, že po zrušení § 6 ods. 2\nzákona č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku zákonom č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku bol §\n18 zákona č. 44/1989 Zb. o rokovacom poriadku jediným ustanovením, ktoré upravovalo\nprávo používať jazyk národnostných menšín v úradnom styku, nepovažoval zástupca\nnárodnej rady za správne. Ani v tomto prípade nešlo o bežný úradný styk. Aj zákon SNR č.\n44/1989 Zb. upravoval len rokovanie na schôdzach národnej rady a jej orgánov. Nešlo\no bežný úradný styk. Súhlasil s navrhovateľom, že právo používať menšinové jazyky bolo\n\n11\n\nupravené skoro vo všetkých rokovacích poriadkoch parlamentov, ktoré prv pôsobili na\nnašom území, pravda, ak berieme do úvahy len parlamenty po roku 1918. Po prvýkrát sa\ntáto úprava objavila po roku 1920. Podľa názoru zástupcu národnej rady však treba vidieť aj\npolitické príčiny a pozadie týchto úprav. V literatúre o tom sa dá dočítať. Po prvej svetovej\nvojne to bolo skôr gesto víťazov proti porazeným. Za existencie Slovenského štátu sa\nuplatnila zásada reciprocity, po druhej svetovej vojne už platili princípy medzinárodných\ndohovorov, ale fakticky boli blokované nanútenou autoritou komunistickej strany. Tak sa\nstalo, že používanie jazykov menšín v parlamentoch bolo de iure legalizované, ale de facto\nsa nepoužívalo.\nK tvrdeniu navrhovateľa, že § 31 zákona č. 350/1996 Z.z. je v rozpore s čl. 12 ods. 1\ns prvou vetou a s čl. 34 ods. 2 písm. b/ v spojení s čl. 12 ods. 1 druhou vetou ústavy,\nzástupca národnej rady uviedol citáciu uvedených článkov ústavy, pričom osobitne\nzdôraznil, že ustanovenie čl. 34 ods 2 písm. b/ ústavy zaručuje okrem práva na osvojenie si\nštátneho jazyka aj právo používať tento jazyk v úradnom styku.\nV súlade s citovaným nálezom ústavného súdu zástupca národnej rady vyjadril\npresvedčenie, že používanie štátneho jazyka v orgánoch národnej rady nie je v žiadnom\nvzťahu a ani v žiadnej príčinnej súvislosti so základným právom príslušníkov\nnárodnostných menšín a etnických skupín, ktoré je uvedené v čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy.\nZ tohto dôvodu nemožno, podľa názoru zástupcu národnej rady, posudzovať ani § 31\nzákona č. 350/1996 Z.z. ako rozporný s čl. 12 ústavy. Jeho obsahom sa neporušujú základné\npráva a slobody uvedené v ústave. Prijaté riešenie v § 31 cit. zákona konečne vychádza z\ntoho, že poslanci zvolení občanmi, ako ich zástupcovia, by mali vykonávať svoj mandát v\nduchu ústavného sľubu, ktorý skladali podľa čl. 75 ústavy. Na to, aby tento mandát mohli\nvykonávať bez prekážky priamej komunikácie na schôdzach národnej rady a jej orgánov, je\nnutná znalosť a používanie štátneho jazyka. Národná rada Slovenskej republiky nie je úrad.\nAko najvyšší zastupiteľský orgán, ktorého základnou, nie však jedinou povinnosťou, je moc\nzákonodarná, využila aj v tomto prípade svoje kompetencie na úpravu rokovacieho jazyka v\nsúlade so zákonom o štátnom jazyku.\n\n12\n\nZáverom zástupca národnej rady zdôraznil, že rozvoj štátnosti si nemožno predstaviť\nbez rozvoja oprávnených záujmov štátotvorného národa. Právo na úpravu uvedené v § 31\nzákona č. 350/1996 Z.z. túto zásadu v plnom rozsahu rešpektuje.\nK návrhu navrhovateľa, že ustanovenie § 92 zákona č. 350/1996 Z.z. je v rozpore s\nustanoveniami čl. 1 a s čl. 2 ods. 2 ústavy, zástupca národnej rady uviedol presnú citáciu\njednotlivých ustanovení. Ďalej uviedol, že podľa dikcie čl. 102 písm. n/ ústavy, čo uvádza aj\nnavrhovateľ, nie je plynutie 15 dňovej lehoty na vrátenie zákona do národnej rady na\nopakované prerokovanie prezidentom republiky určené dňom doručenia, ale dňom\nschválenia. Národná rada si je vedomá tohto problému, vyplývajúceho z ústavy a vychádza\nz toho, že určenie lehôt na podpísanie schváleného zákona zrýchli jeho doručovanie tak\npredsedovi vlády, ako aj prezidentovi republiky. Lehoty určené v § 92 treba považovať za\nmedzné. To sa týka najmä 7 dňovej lehoty danej predsedovi národnej rady. V tejto súvislosti\nzástupca národnej rady nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že táto 15 dňová lehota, ktorá je\nuvedená v ústave, je daná čiste prezidentovi republiky. Táto lehota podľa jeho názoru má\ntrochu iný charakter. Táto lehota len hovorí, že ak bude zákon vrátený do národnej rady,\nmusí sa tak urobiť do 15 dní. Za tým treba vidieť niečo viac ako to, že prezident by mal mať\ntento zákon k dispozícii 15 dní. Pritom podľa tvrdenia zástupcu národnej rady netreba\nzabudnúť, že zákon predovšetkým treba prepísať na čisto. Nesúhlasil preto s tým, ak sa\nvychádza z doterajšej praxe, čo tvrdí navrhovateľ, že už po druhom čítaní možno zákon\nprepisovať na čisto. Nemožno. Tretie čítanie je na to, aby sa odstránili prípadné technické\nchyby, jazykové chyby, alebo iné chyby, ktoré sa vyskytnú v schválenom zákone, alebo ak\nbude podaný nový návrh, prostredníctvom 30 poslancov, tak prakticky sa rokuje o tomto\npodanom návrhu, až potom sa to dostane do čistopisov. Zákony, ktoré sa prerokovávajú v\nnárodnej rade, majú pomerne často viac ako 100 strán, 200, 300 strán. Z oblasti\nzdravotníctva dokonca 500 strán, rokovací poriadok aj viac. Vojenské zákony viac ako 100\nstrán, kódexy v každom prípade viac ako 100 strán. Toto nie je možné prepísať na čisto za 2\nalebo 3 dni. Po prepísaní na čisto dochádza k overeniu čistopisov, či sa zhodujú so zápisom,\nteda s tým, čo bolo povedané na národnej rade, ďalej dochádza k autorizácii tohto zákona,\na nakoniec ho podpisuje predseda národnej rady. Potom ho posiela na vládu a Kancelárii\nprezidenta Slovenskej republiky.\n\n13\n\nZástupca národnej rady nesúhlasil ani s tým tvrdením navrhovateľa, že 4 dni, ktoré\nrokovací poriadok dáva k dispozícii predsedovi vlády sú len na podpis. Predseda vlády\npodľa čl. 87 ods. 4 ústavy má tak isto právo vrátiť zákon prostredníctvom prezidenta\nrepubliky. Teda nie je to len lehota daná mu na podpis. Aj on sa v rámci tejto lehoty\nrozhoduje, či prostredníctvom prezidenta vráti zákon na opakované prerokovanie do\nnárodnej rady, podobne ako prezident republiky.\nZástupca národnej rady akceptoval tvrdenie navrhovateľa, pokiaľ ide o spoluprácu\nmedzi jednotlivými prvkami moci. Aj národná rada vychádza zo zásady vzájomnej\nspolupráce medzi zložkami moci. Z toho vyplýva aj záväzok spolupôsobiť pri výkone\nústavných právomocí ktorejkoľvek z nich bez výslovného ústavného zakotvenia tohto\nspolupôsobenia. V tejto súvislosti však zdôraznil tú skutočnosť, že podľa zaužívanej praxe\nsa odborní pracovníci Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky pravidelne zúčastňujú\nrokovaní národnej rady, najmä pri prerokovaní návrhov zákonov. Taktiež uzákonenie troch\nčítaní, okrem precizovania legislatívneho procesu, umožňuje pracovníkom Kancelárie\nprezidenta Slovenskej republiky oboznámiť sa s textom prerokovaných návrhov zákonov.\nĎalej poukázal na vžitú prax, nie právnu zásadu, že prerokovaný zákon sa posiela do\nKancelárie prezidenta Slovenskej republiky ešte pred podpisom. Robí sa to len preto, aby\nbolo možné vopred sa oboznámiť s týmto zákonom prakticky už vtedy, keď sa očakávajú\nminimálne zmeny.\nZástupca národnej rady sa napokon vyjadril aj k tomu, čo povedal zástupca\nnavrhovateľa na ústnom pojednávaní. K chybám v doručovaní uznal, že národná rada\nposiela zákon prezidentovi republiky neskoro. To ale nemá nič spoločné s právnou úpravou.\nPrezident republiky je oprávnený vytknúť tieto chyby národnej rady a žiadať nápravu.\nNepôjde zrejme o bežný prípad, ale pôjde o individuálne prípady. Ďalej v žiadnom prípade\nnárodná rada nechce, aby prezident republiky rozhodoval podľa návrhov zákonov. To ani\nnemôže, ale tieto návrhy sú doručované do Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky\npráve preto, aby sa s tou podstatou zákona vopred pracovníci mohli oboznámiť. Čistopis v\nžiadnom prípade nemôže byť vyhotovený po druhom čítaní. Tretie čítanie, podľa\nrokovacieho poriadku je obyčajne na druhý deň po skončení druhého čítania a hlasuje sa\no návrhoch zákonov, predtým sa musia pripomienky, ktoré padli na pôde národnej rady,\n\n14\n\nrozdať poslancom, tie tvoria prílohy k tomuto zákonu a až po tomto odhlasovaní sa môže\nvyhotovovať čistopis.\nNa záver zástupca národnej rady z dôvodov, ktoré uviedol, opäť navrhol, aby\nústavný súd návrhu prezidenta republiky v celom rozsahu nevyhovel.\nIV.\n\nNavrhovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že ustanovenie § 92 ods. 1 zákona č.\n350/1996 Z.z. nie je v súlade s ustanoveniami čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 102 písm. n/ ústavy.\nZástupca národnej rady navrhol na verejnom ústnom pojednávaní, bez predošlého\npísomného stanoviska, aby ústavný súd tejto časti návrhu nevyhovel.\nVýchodiskom pre závery ústavného súdu, ku ktorým dospel pri posudzovaní tejto\nčasti návrhu, bolo predovšetkým ustanovenie článku 102 písm. n/ ústavy, podľa ktorého\nprezident republiky môže vrátiť národnej rade ústavné zákony a zákony s pripomienkami v\nlehote 15 dní po ich schválení.\nLehota 15 dní začína plynúť nasledujúci deň po schválení zákonov v národnej rade.\nPlynutie lehoty a jej dodržanie je súčasťou ústavnosti postupu a platí nielen pre\nprezidenta republiky, ale aj pre národnú radu ako i útvary, ktoré len napomáhajú pri\nuplatnení práva prezidenta na vrátenie zákonov, vrátane ústavných, na ich opätovné\nprerokovanie.\nZ právnej úpravy tejto lehoty vyplýva, že akákoľvek jej modifikácia je možná, a teda\naj ústavná len vtedy, ak je uskutočnená samostatným ústavným zákonom, prípadne priamo\nzmenou ústavy.\nPreto ani začiatok plynutia lehoty (čo je tiež modifikáciou lehoty) ustanovený\nústavou nie je možné zmeniť iným ako ústavným zákonom. Za modifikáciu treba považovať\naj každé priame alebo nepriame obmedzenie práva prezidenta republiky na vrátenie\nústavných zákonov a zákonov, ktoré má vplyv na skrátenie lehoty, upravenej v ústave.\n\n15\n\nPodľa ustanovenia § 92 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z.z. \"zákon podpisuje predseda\nnárodnej rady do siedmich dní po jeho schválení. Po podpísaní ho zašle predsedovi vlády a\nprezidentovi republiky na podpis tak, aby každému zostali štyri dni na ich rozhodnutie\".\nUstanovenie § 92 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z.z. modifikuje ústavou upravenú\nlehotu prezidenta na vrátenie ústavných zákonov a zákonov (ďalej len \"zákony\") s\npripomienkami tak, že:\na) na podpisovanie zákonov určuje poradie ústavných činiteľov, ktorí podľa čl. 87\nods. 2 ústavy zákony národnej rady podpisujú,\nb) uprednostňuje predsedu národnej rady pred predsedom vlády aj pred prezidentom\nrepubliky,\nc) viaže zaslanie zákona prezidentovi republiky na jeho podpísanie predsedom\nnárodnej rady (...po podpísaní ho zašle...) a nie výlučne na schválenie zákona v národnej\nrade,\nd) skracuje lehotu na rozhodnutie prezidenta o tom, či zákon podpíše, alebo ho vráti\ns pripomienkami národnej rade. V skutočnosti môže byť táto lehota ešte kratšia ako v\nzákone č. 350/1996 Z.z. upravené štyri dni, pretože predsedovi národnej rady nič nebráni,\naby zákon doručil prezidentovi republiky až po uplynutí lehoty, ktorú má na podpísanie\nzákona.\nTakto upravená lehota a ďalšie predpoklady na jej využitie prezidentom republiky\npri podpisovaní zákona podstatne obmedzujú výkon ústavného práva prezidenta na vrátenie\nzákona s pripomienkami a jeho opätovné prerokovanie národnou radou. Toto podstatné\nobmedzenie má vplyv aj na samotné rozhodnutie prezidenta, či zákon vráti národnej rade\nalebo ho podpíše.\nSpôsob časovej postupnosti podpisovania zákonov konkrétnymi ústavnými činiteľmi\nupravený v zákone č. 350/1996 Z.z. obmedzuje prezidentovi jeho ústavou upravenú účasť\nna zákonodarnom procese a možnosť pôsobenia naň.\nNapokon tieto závery v uvedenom rozsahu akceptoval a uznal aj zástupca národnej\nrady, keď uviedol, že :\"...som toho názoru, že tie 4 dni je naozaj krátka lehota, to súhlasím s\nnavrhovateľom...\"\n16\n\nPrávny argument zástupcu navrhovateľa o princípe spolupráce medzi štátnymi\norgánmi, o ktorom sa už vyslovil aj ústavný súd v uznesení z 11. júla 1996 pod sp. zn. I. ÚS\n7/96, a ktorý akceptoval aj zástupca národnej rady na ústnom pojednávaní, nie je v týchto\nsúvislostiach, podľa názoru ústavného súdu právne významný. Lehota 15 dní je totiž v\nzmysle ustanovenia čl. 102 písm. n/ ústavy určená výlučne len pre prezidenta republiky. Nie\nje obmedzená a podmienená povinnou spoluprácou s inými, do úvahy prichádzajúcimi\nústavnými činiteľmi.\nPodľa názoru ústavného súdu,\n\nani jeden z ústavných činiteľov podpisujúcich\n\nzákony a uvedených v § 92 zákona č. 350/1996 Z.z. nemôže pri podpisovaní zákona\npostupovať tak, aby inému ústavnému činiteľovi bránil alebo sťažoval výkon jeho\nústavného práva podpísať zákon a v prípade prezidenta aj vrátiť zákon s pripomienkami na\nopätovné prerokovanie národnej rade. Zákonná úprava, ktorá umožňuje skracovanie lehoty\nna výkon tohto ústavného práva prezidenta republiky, spôsobu a časovej postupnosti\npodpisovania zákonov, nie je v súlade s ústavou.\nZ týchto podstatných dôvodov ústavný súd vyhovel tejto časti návrhu na vyslovenie\nnesúladu ustanovenia § 92 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z.z. s ustanovením článku 1, článku 2\nods.2 a článku 102 písm. n/ ústavy.\n\nV.\n\nNavrhovateľ žiadal vyslovenie nesúladu ustanovenia § 31 v spojení s ustanovením\n§ 151 zákona č. 350/1996 Z.z. s ustanoveniami čl. 6 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvej vety a čl. 34\nods. 2 písm. b/ ústavy, v spojení s ustanovením čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy.\nOdporca navrhol tejto časti návrhu nevyhovieť z dôvodov, ktoré predniesol na\nústnom verejnom pojednávaní.\nNavrhovateľ poukázal na to, že všetky predchádzajúce právne úpravy rokovacích\nporiadkov parlamentu od roku 1920 obsahovali ustanovenia o používaní jazyka príslušníkov\nnárodnostných menšín na jeho rokovaniach vrátane naposledy zrušeného zákona č. 44/1989\nZb. o rokovacom poriadku Slovenskej národnej rady v znení neskorších predpisov. Táto\n17\n\nskutočnosť, ktorá poukazuje na historické súvislosti, môže mať podporný význam pre\nposúdenie veci, ale nie je podľa názoru ústavného súdu právne relevantná.\nV prvom rade treba uviesť, že tieto rokovacie poriadky platili v úplne iných\nústavných pomeroch.\nPo roku 1920 išlo o obdobie, ktoré bolo špecifické vznikom nových štátnych\nútvarov, v rámci ktorých sa ústavne neujasnili a ani nemohli ozrejmiť vzťahy medzi\njednotlivými národmi a národnosťami. To malo priamy dosah aj na otázky používania\nštátnych jazykov, jazyka menšín v úradnom styku a podobne.\nÚstavné pomery po roku 1948 v danej oblasti zase nadväzovali na princípy\ninternacionalizmu, ktoré riešili aj otázky, ktoré sú predmetom tohto konania, umelo, v\nprospech národnostných menšín, prípadne s akcentom na umelo traktovanú súdržnosť a\nhomogénnosť.\nZákladným východiskom úvah ústavného súdu k tejto časti argumentácie\nnavrhovateľa bola skutočnosť, že každý parlament, nielen parlament (národná rada)\nSlovenskej republiky, je orgánom vyjadrujúcim suverenitu ľudu, ktorý mu v tejto súvislosti\nzveril aj právomoc, aby všeobecne záväzným právnym predpisom (ústavným zákonom\nalebo zákonom) upravoval spoločenské vzťahy tak, aby boli v súlade s princípmi ústavnosti.\nInými slovami, ústavné a iné zákony musia byť v súlade s procesnými a hmotnoprávnymi\nustanoveniami ústavy a s ustanoveniami tých medzinárodných zmlúv, ktoré majú v zmysle\nustanovenia čl. 11 ústavy prednosť pred zákonom. Žiadna medzinárodná zmluva či dohovor\nneustanovujú povinnosť rovnocenného postavenia všetkých jazykov používaných v tom\nktorom štáte. Niet tu ani záväzku, aby v štáte bol určený len jeden (alebo viacero) z jazykov\nako oficiálny (štátny) jazyk. Medzinárodné dohovory však odporúčajú, aby v štátoch, kde\nžijú národnostné menšiny, boli prijaté primerané opatrenia umožňujúce používanie jazyka\nnárodnostných menšín a etnických skupín za podmienok ustanovených vnútroštátnou\nnormou, ktorá sa však neprieči princípu rovnosti a princípu zákazu diskriminácie\npríslušníkov tvoriacich označené komunity.\nNavrhovateľ ďalej uviedol, že právo používať jazyk národnostných menšín na\nrokovaní parlamentu, vrátane Národnej rady Slovenskej republiky, sa dlhodobo považovalo\nza dôležitú súčasť práv národnostných menšín. Vyjadrovalo rovnoprávne postavenie\n18\n\nobčanov, ktorí sú príslušníkmi menšín s inými občanmi, v zmysle čl. 12 ods. 1 prvej vety\nústavy. Opustenie tohto princípu rovnosti je preto podľa navrhovateľa v rozpore s cit.\nustanovením čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy.\nPrincíp rovnosti a slobody ľudí v dôstojnosti i právach upravený v ustanovení čl. 12\nods. 1 prvej vety ústavy upravuje vo svojej podstate prirodzenoprávny zdroj práv a slobôd,\nktoré sa nadobúdajú narodením a nie sú priznané (darované) štátom. V tejto súvislosti\nústava\n\nteda\n\nlen\n\nkonštatuje\n\nneodňateľnosť,\n\nnescudziteľnosť,\n\nnepremlčateľnosť\n\na\n\nnezrušiteľnosť týchto práv (čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy).\nTreba pritom rozlišovať medzi všeobecnými ustanoveniami o rovnosti ľudí a\nosobitnými ustanoveniami, ktoré ich rovnosť zaručujú v určitých oblastiach alebo\nsituáciách.\nNávrh prezidenta namietal narušenie princípu rovnosti ľudí v používaní\nmenšinových jazykov v úradnom styku. Ústavný súd poukazuje na to, že ústava ani iné\nprávne predpisy Slovenskej republiky neupravujú všeobecnú rovnosť jazykov v úradnom\nstyku. Všeobecný princíp rovnosti vyjadruje rovnosť všetkých ľudí v dôstojnosti a právach\nbez ohľadu na akékoľvek národnostné väčšiny, či menšiny alebo etnické skupiny žijúce na\núzemí Slovenskej republiky. Z jazykových práv medzi takéto (ľudské) práva patriace\nkaždému človeku, i príslušníkovi národnostnej menšiny a etnickej skupiny, patrí právo\nosvojiť si (naučiť sa) materinský, ale i štátny jazyk (čl. 34 ods. 1 a uvodzovacia veta jeho\ndruhého odseku ústavy).\nPrávo príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín používať ich jazyk v\núradnom styku je osobitným právom (výrazom pozitívnej diskriminácie zo strany štátu).\nRežim takéhoto osobitného postavenia príslušníkov národnostných menšín a etnických\nskupín (ďalej len \"národnostná menšina\") zahŕňa poskytovanie práv, ktoré patria výlučne\nčlenom národnostnej menšiny z dôvodu ich príslušnosti k nej a ktoré vyvažujú\nznevýhodnenie vyplývajúce z toho, že nepatria k národnostne väčšinovej populácii štátu.\nÚprava týchto práv je vždy spojená s požiadavkou primeranosti a dosiahnutia rovnosti\nmedzi ľuďmi toho ktorého štátu. V tomto prípade sa osobitné opatrenia v prospech\nnárodnostných menšín nepovažujú za prejav diskriminácie voči ostatnému obyvateľstvu.\n\n19\n\nPrávnu úpravu rozsahu a miery jazykových (ale aj iných) práv príslušníkov\nnárodnostných menšín treba preto upraviť tak, aby nedochádzalo k neodôvodnenému\nrozlišovaniu a nepriaznivému zaobchádzaniu s ostatnými obyvateľmi štátu. Rovnosť v\nprávach v zmysle ustanovenia čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy nemožno chápať ako absolútnu\nrovnosť, ale iba ako odstránenie neodôvodnených rozdielov medzi ľuďmi, pričom sa ich\nrovnosť v právach ako univerzálny princíp zachováva.\nZ uvedeného vyplýva, že právo príslušníkov národnostných menšín na používanie\nich jazyka v úradnom styku má inú povahu, ako tie ľudské práva, ktorých prirodzenoprávna\npovaha vyplýva z článku 12 ods. 1 ústavy. Preto nebolo možné vyhovieť ani návrhu na\nvyslovenie nesúladu z dôvodu, ktorý navrhovateľ uvádza v bode 4. svojho návrhu.\nK námietke navrhovateľa, že právo príslušníkov národnostnej menšiny používať\nmaterinský jazyk v úradnom styku je dané okrem iného aj povahou orgánu, v ktorom sú\nnárodnostné menšiny zastúpené, pričom takýmto orgánom je aj národná rada, treba uviesť\nnasledovné:\nNárodná rada ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky\n(čl. 72 ústavy) má 150 poslancov (čl. 73 ods. 1). Poslanci sú zástupcovia občanov (čl. 73\nods. 2 prvá veta ústavy).\nRokovanie v pléne národnej rady a v jej výboroch podľa zákona č. 350/1996 Z.z. je\nurčitým druhom ústavného procesu. Národná rada a jej výbory používajú rokovací\nporiadok - zákon č. 350/1996 Z.z. - ako procesný predpis.\nTáto ústavná situácia pokiaľ ide o procedurálne otázky je rovnaká so situáciou iného\nštátneho\n\norgánu,\n\nnapríklad\n\nobčianskoprávneho\n\nalebo\n\ntrestného\n\nsenátu\n\n(kolégia)\n\nvšeobecného súdu, ktoré postupujú (rokujú, konajú) podľa ustanovení Občianskeho súdneho\nporiadku a Trestného poriadku v štátnom jazyku. Tieto procesné kódexy sú teda tej istej\nprávnej povahy ako rokovací poriadok národnej rady.\nNárodná rada musí podľa ustanovenia § 31 prvej vety zákona č. 350/1996 Z.z.\nrokovať v štátnom jazyku. To platí pre plénum i výbory. Tu sa žiada uviesť a zdôrazniť, že\nniet zákonnej úpravy pojmu rokovací jazyk, pretože rokovacím jazykom každého štátneho\norgánu pri jeho procesných postupoch (pri jeho rokovaní) je vždy štátny jazyk. Ide teda o\n\n20\n\njazyk, ktorý sa používa vo vnútri štátneho orgánu, pri jeho rokovaní, na rokovaní jeho\norgánov, v komunikácii medzi jeho organizačnými útvarmi, osobami, ktoré v mene štátneho\norgánu konajú alebo v jeho mene vystupujú.\nV takomto chápaní používania štátneho jazyka ako rokovacieho jazyka nemôže ísť\nani o úradný styk. Štátny orgán sa nemôže stýkať sám so sebou. Za úradný styk preto\nnepovažujeme komunikovanie (styk) medzi jednotlivými poslancami ako personálnym\nsubstrátom národnej rady, ako je to napríklad aj pri komunikovaní (styku) medzi sudcami\nzasadajúcimi v tom istom súdnom senáte, kolégiu, pléne a podobne.\nÚstavný súd z týchto právne významných dôvodov konštatoval, že ustanovenie § 31\nprvej vety zákona č. 350/1996 Z.z., ktorá upravuje v procesnom postupe národnej rady\n(pléna a výborov) používať štátny jazyk je v súlade s ústavou.\nV tejto spojitosti sa ústavný súd venoval aj otázke zachovania rovnosti práv ľudí\nupravenej v čl. 12 ods. 1 prvej vete ústavy. Rovnosť pri procesnom postupe národnej rady\nsa vzťahuje len na iné subjekty, než samotnú národnú radu, jej plénum a výbory zložené z\nposlancov. Len iné subjekty, teda občania, či cudzinci by mohli namietať, že sa\nvyžadovaním používania štátneho jazyka ako jazyka ich komunikácie s národnou radou\nporušuje všeobecne uznávaný a zabezpečovaný princíp rovnosti ľudí v právach podľa čl. 12\nods. 1 prvej vety ústavy.\nPrincíp takto chápanej rovnosti ľudí v právach sa však nemôže v žiadnom prípade\nvzťahovať na poslancov národnej rady. Poslanci totiž národnú radu vytvárajú ako\nkolektívny orgán a problematika rovnosti medzi nimi pojmovo nemôže vznikať. Potvrdzujú\nto aj články 72 a 73 ods. 1 ústavy.\nPodľa ustanovenia § 31 zákona č. 350/1996 Z.z. sú všetci poslanci povinní používať\npri rokovaní národnej rady (pléna a výborov) štátny jazyk ako rokovací jazyk, čo je jedným\nz prejavov ústavného princípu ich rovného postavenia vo vnútri tohto kolektívneho orgánu.\nTento prejav úzko súvisí s postavením národnej rady ako nositeľky štátnej moci odvodenej\nod suverenity občanov Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu je oprávnená ustanoviť štátny\njazyk ako rokovací jazyk pre všetkých jej poslancov.\n\n21\n\nNa tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že pri rokovaní národnej rady (pléna\nalebo jej výborov) sa môže stať, že účastníkom rokovania (nečlenom pléna ani výboru\nnárodnej rady) sa stane extraneus, t.j. tretia osoba. U tejto osoby už prichádza do úvahy\nzabezpečenie práva používať jej materinský jazyk, ktorý však takisto nie je rokovacím\njazykom.\nS ohľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že rokovanie orgánov národnej rady\nnemožno považovať za úradný styk v zmysle ustanovení čl. 6 ods. 2 a čl. 34 ods. 2 písm. b/\nústavy, pretože takému úradnému styku chýba - pri rokovaní národnej rady a jej orgánov druhý subjekt tohto styku - občan. Občan totiž nemôže byť aktívnym činiteľom rokovania\nnárodnej rady bez toho, aby nebol poslancom národnej rady. Ak je občan súčasne\nposlancom národnej rady, je teda ústavným činiteľom, odlišným od občana a od jeho\nústavou zabezpečených práv podľa čl. 6 ods. 2 a čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy. To napokon\npotvrdzuje aj čl. 73 ods. 2 prvá veta ústavy, kde sa ustanovuje, že poslanci sú zástupcovia\nobčanov.\nNapokon, tento záver sa prijal aj v obdobnej procesnej situácii, v ktorej sa dožadoval\npostavenia fyzickej osoby prezident republiky. Ústavný súd v rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 29/97\nkonštatoval, že \"... prezidenta (ale ani ďalších ústavných činiteľov Slovenskej\nrepubliky) pri výkone ich ústavných právomocí nemožno považovať za fyzické osoby\noprávnené namietať ich prípadné porušenie práv podnetom na začatie konania pred\nústavným súdom.\nPodobne ako pri výkone iných právomocí zverených im ústavou, aj v prípade\nvyhlásenia referenda podľa čl. 95 ústavy, je táto právomoc výlučne spojená s postavením\nprezidenta republiky ako ústavného činiteľa (štátneho orgánu). S ohľadom na podstatu\npodnetu na začatie konania pred ústavným súdom (čl. 130 ods. 3 ústavy) nemožno\nzamieňať výkon ústavných právomocí ústavných činiteľov (štátnych orgánov), vrátane\nprezidenta republiky ako hlavy štátu, s právami viažucimi sa ku ktorejkoľvek fyzickej\nalebo právnickej osobe\".\nÚstavný súd vychádzajúc z uvedených dôvodov dospel k záveru, že právo\npríslušníkov národnostných menšín na používanie ich jazyka (materinského) v úradnom\n\n22\n\nstyku má inú povahu než právo používať výlučne štátny jazyk pri rokovaní národnej rady,\njej orgánov (tzv. rokovací jazyk).\nZ ustanovenia čl. 12 ods. 1 prvej vety ústavy nemožno totiž vo vzťahu ku skúmanej\nproblematike vyvodiť záver, že ústava upravuje absolútnu rovnosť používania štátneho\njazyka a jazykov národnostných menšín, a to ani v úradnom styku, nieto pri rokovaniach\nštátnych orgánov. Ak teda ustanovenie § 31 zákona č. 350/1996 Z.z. neupravuje používanie\njazyka národnostných menšín pri rokovaní národnej rady (jej orgánov), teda jeho použitie\nako rokovacieho jazyka na rokovaniach národnej rady neumožnuje, neznamená to, podľa\nprávneho názoru ústavného súdu, porušenie princípu rovnosti poslancov pri rokovaní\nnárodnej rady.\nNavrhovateľ ďalej namietal nesúlad ustanovenia § 31 v spojení s ustanovením § 151\nzákona č. 350/1996 Z.z. s ustanovením čl. 34 ods. 2 písm. b/ v spojení s ustanovením čl. 12\nods. 1 druhou vetou ústavy.\nPosúdením znenia ustanovenia čl. 34 ods. 2 písm.b/ ústavy v spojení s ustanovením\nčl. 12 ods. 1 druhou vetou ústavy, vo vzťahu k namietanému nesúladu ustanovenia § 151\ncitovaného zákona, dospel ústavný súd k záveru, že občania tvoriaci národnostné menšiny\nmajú podľa ústavy okrem iného aj základné právo na osvojenie si štátneho jazyka (čl. 34\nods. 2 uvodzovacia veta). Namietané ustanovenie § 31 v spojení s § 151 zákona č. 350/1996\nZ.z. sa tohto ústavného práva občanov patriacich k národnostným menšinám nedotýkajú.\nZ porovnania citovaných ustanovení je zrejmé, že občanom tvoriacim národnostné\nmenšiny ústava zaručuje právo používať ich jazyk v úradnom styku, a to za podmienok\nustanovených zákonom. Za takýto zákon však nemožno považovať Zákon o rokovacom\nporiadku Národnej rady Slovenskej republiky, pretože ten nesmeruje k uplatneniu práv\nupravených v ustanovení čl. 34 ods. 2 písm. b/ ústavy, ale predmetom jeho úpravy je\nustanovenie pravidiel rokovania a činnosti národnej rady a jej výborov (§ 1 zákona č.\n350/1996 Z.z.).\nZ uvedených dôvodov ústavný súd návrhu prezidenta republiky na vyslovenie\nnesúladu ustanovenia § 31 v spojení s ustanovením § 151 zákona č. 350/1996 Z.z. s\nustanoveniami čl. 6 ods. 2, čl. 12 ods. 1 prvá veta a s čl. 34 ods. 2 písm. b/ v spojení s\nustanovením čl. 12 ods. 1 druhá veta ústavy, nevyhovel.\n23\n\nDňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ustanovenie\n§ 92 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z.z. stráca účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky\nneuvedie toto ustanovenie citovaného zákona do súladu s Ústavou Slovenskej republiky,\nustanovenie § 92 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z.z. stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia\ntohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť (čl. 132 ods. 1 ústavy).\n\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nNález vyhlásený v Košiciach 4. marca 1998.\n\nJUDr. Milan Č i č\nZa správnosť vyhotovenia:\n\npredseda pléna Ústavného súdu\n\nHelena Synová\n\nSlovenskej republiky\n\n24", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 písm. a) ústavy platného do 30. 6. 2001"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:797e465c-8b3c-4386-9d19-592a4b67f3ef", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/96 z 9. 9. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-09-09", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.1996.1"}, {"guid": "ussr:7a9d942e-01a4-4ac2-87fe-0837aad0ba70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 29/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 29/97 z 14. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-14", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7a9d942e-01a4-4ac2-87fe-0837aad0ba70"}, {"guid": "ussr:17f2e1ec-bd4b-4fc2-9475-f59b4ad10759", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 7/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/96 z 11. 7. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-07-11", "citacie_n": 19, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.7.1996.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:9d0a8062-77ad-4531-9f35-540084357ca1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 18/2022", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 18/2022 z 8. 11. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-11-08", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2023:PL.US.18.2022.3"}, {"guid": "ussr:02e3e813-93a4-4728-af40-389a8f39d1a5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.9.2020.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2020", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2020 z 29. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:PL.US.9.2020.1"}, {"guid": "ussr:20072843-a694-4013-9a23-f4c6fcb81a63", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2016 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2016.1"}, {"guid": "ussr:718890c1-f3f4-43d8-9b76-36332dbd9b96", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/2014 z 30. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.21.2014.1"}, {"guid": "ussr:cd1db569-1894-400f-a903-0b50443e9cea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/2017 z 9. 1. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-01-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.6.2017.1"}, {"guid": "ussr:b90beb05-d785-4b8a-9743-97d3532a417d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 20/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 20/2014 z 14. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:PL.US.20.2014.1"}, {"guid": "ussr:aece8c2c-f617-48d1-83a9-91735d504645", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2017 z 14. 2. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-02-14", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:PL.US.1.2017.1"}, {"guid": "ussr:8d244471-3b4d-4bbd-9432-1e69ef44c5c3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/2017", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017 z 31. 5. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-05-31", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.7.2017.3"}, {"guid": "ussr:bf405cf7-1b45-41b0-95e2-a242c0c89f74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:2.US.819.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 819/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 819/2016 z 15. 3. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-03-15", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:2.US.819.2016.1"}, {"guid": "ussr:7fda6839-61fc-40e6-bec6-5d09b5757ec6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.1.2017.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2017 z 25. 1. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-01-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:PL.US.1.2017.1"}, {"guid": "ussr:e6a98555-ed1b-434f-946a-c6fecf8a29d8", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.728.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 728/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 728/2016 z 29. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.728.2016.1"}, {"guid": "ussr:e464a924-12d9-4ca5-a552-629e34536bb6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 737/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 737/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.737.2015.1"}, {"guid": "ussr:f784ec6d-a303-4056-af72-b0f96de67de3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.132.2013.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 132/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 132/2013 z 6. 5. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-05-06", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.132.2013.1"}, {"guid": "ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 596/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 596/2014 z 30. 9. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-09-30", "citacie_n": 63, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2dcab98-276f-443e-8bc8-f25246cc6f66"}, {"guid": "ussr:360573f4-302e-450a-90ae-049ee0133c52", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 111/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 111/2011 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 80, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:360573f4-302e-450a-90ae-049ee0133c52"}, {"guid": "ussr:c5f0a864-e381-455e-b26c-f53c4cb0c58b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 275/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 275/2011 z 21. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c5f0a864-e381-455e-b26c-f53c4cb0c58b"}, {"guid": "ussr:65cb7719-035b-49dd-a93f-4e03de93c831", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 377/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 377/2010 z 19. 10. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-10-19", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:65cb7719-035b-49dd-a93f-4e03de93c831"}, {"guid": "ussr:c77603d4-e4c7-496c-b0ce-950432d60fee", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 z 6. 2. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-02-06", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c77603d4-e4c7-496c-b0ce-950432d60fee"}, {"guid": "ussr:10dfb2fc-6cd0-4957-a2d0-75e8e43dc834", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 69/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 69/04 z 30. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-30", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:10dfb2fc-6cd0-4957-a2d0-75e8e43dc834"}, {"guid": "ussr:c4221a67-0758-434e-abe9-2068c0c2377d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4221a67-0758-434e-abe9-2068c0c2377d"}, {"guid": "ussr:5ee1675b-4147-4f84-8c69-565942493e2e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/01 z 4. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-04", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ee1675b-4147-4f84-8c69-565942493e2e"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:487877c7-12fc-45c3-897a-ab7799a5f7d6", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/97", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/97 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:487877c7-12fc-45c3-897a-ab7799a5f7d6"}, {"guid": "ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 19/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 204, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4a2d675c-b8e0-488d-851d-fda2efe07e0a"}, {"guid": "8847a778-6022-42a2-9488-9934d53fb7e7:b8131fa0-5f45-421f-bfd2-93e711c1955a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/155/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/155/2018 z 26. 2. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-02-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200081.1"}, {"guid": "ec1fe954-dfbd-4660-8424-f24bf65fe597:8aa2f13c-3a96-413a-bfcd-f8942b40e20a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7017200082.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/1/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/1/2018 z 29. 5. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-05-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200082.1"}, {"guid": "06028721-df78-43e1-aef9-82f29a27013a:cd678247-7a9f-4781-be01-a9f659035838", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7017200081.2", "spisova_znacka": "2Sa/5/2017", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/5/2017 z 23. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7017200081.2"}, {"guid": "06028721-df78-43e1-aef9-82f29a27013a:66103b7a-bc96-4c9f-a69e-c45565f27a11", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7017200081.2", "spisova_znacka": "2Sa/5/2017", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/5/2017 z 23. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-04-23", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7017200081.2"}, {"guid": "06028721-df78-43e1-aef9-82f29a27013a:5df09778-78e2-4ba8-890c-b1ec3445d4c7", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7017200081.2", "spisova_znacka": "2Sa/5/2017", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/5/2017 z 23. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-04-23", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7017200081.2"}, {"guid": "06028721-df78-43e1-aef9-82f29a27013a:293d383e-da36-4f8f-bac1-b2093a58f047", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7017200081.2", "spisova_znacka": "2Sa/5/2017", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Košice sp. zn. 2Sa/5/2017 z 23. 4. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-04-23", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7017200081.2"}]}