{"guid": "ussr:f37dedc6-2cba-4fad-9f0a-e992c4f0c8d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 272/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 272/06 z 24. 8. 2006", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 24. augusta 2006, sp. zn. II. ÚS 272/06", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Alexander Brostl", "sudca_id": 1089, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/alexander-brostl-1089", "datum_vydania": "2006-08-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/f37dedc6-2cba-4fad-9f0a-e992c4f0c8d1", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:f37dedc6-2cba-4fad-9f0a-e992c4f0c8d1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:f37dedc6-2cba-4fad-9f0a-e992c4f0c8d1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:f37dedc6-2cba-4fad-9f0a-e992c4f0c8d1/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 272/06-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2006\npredbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B.,\nktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 a\ntakto\nrozhodol:\nSťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. júla 2006\ndoručené podanie Ing. P. M., Č., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.\nM. K., B., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ\nnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\n\nlen „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia Slovenskej informačnej služby.\nSťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:\n«Dňa 19. 05. 2004 som prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu\nna Krajský súd v Bratislave proti Slovenskej informačnej službe o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia Slovenskej informačnej služby zo dňa 24. 03. 2004, č. p. PK-21-5/2004. Žaloba\nbola z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená Krajskému súdu v Žiline, ktorý ju rozsudkom\nzo dňa 31. 01. 2005 č. 25 S 58/04 zamietol. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,\nže som si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal som tvrdenia obsiahnuté v žalobe.\nZároveň však v odôvodnení rozhodnutia uvádza, že „Je pravdou, že k preukázaniu týchto\ntvrdení, žalobca navrhoval v žalobe vykonať dôkazy (výsluch svedkov) a je tiež pravdou,\nže správne orgány v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonali.“ Z uvedeného vyplýva,\nže prvostupňový súd sa nie len že nezaoberal mojimi vyjadreniami ale ani nevykonal\ndôkazy, ktoré som navrhoval vykonať, najmä od Slovenskej informačnej služby nevyžiadal\nzáznam z operatívnej porady riaditeľa SIS č. p. 77/32-D-43-45/2003 zo dňa 8. 4. 2003,\nktorý SIS nepredložila, aj keď som to navrhoval a súd viackrát žiadal.\nRiaditeľ SIS na tejto porade z pozície svojej funkcie vydal pokyn, ktorý nemá oporu v\nzákone, aby príslušníkom SIS, ktorí v minulosti pôsobili v ŠtB, VKR a spravodajských\nútvarov PS a OŠH bol ukončený služobný pomer. Naopak, súd sa stotožnil s účelovými a\nnepravdivými tvrdeniami žalovaného, ktorý navyše manipuloval s dôkazmi, ako napr. s\nmojou žiadosťou o uvoľnenie zo služobného pomeru, ktorú predložil neúplnú a pozmenenú.\nĎalej žalovaný k priebehu porady, na ktorej bol vykonávaný nátlak na moju osobu,\npredložil písomnosť č. p. 63/980-37-5/2004, podpísanú príslušníkom žalovaného P., ktorý\nsa však predmetnej porady vôbec nezúčastnil. Nepravdivé skutočnosti sú uvedené aj v\npísomnosti č. p. 77/33-132-16/2005-PRAV zo dňa 24. 01. 2005 (strana 76 spisu) týkajúcej\nsa spoločnosti T., že žalobca vedome zamlčal svoju podnikateľskú činnosť, čím súd aj\nSlovenskú informačnú službu zavádzal... z ktorého nepravdivého tvrdenia je odvodená\nznačná časť argumentácie krajského ale aj najvyššieho súdu. Vzhľadom k tomu, že som\nnebol pozbavený mlčanlivosti tak, ako som požadoval, nemohol som sa k tejto písomnosti\n\n2\n\nriadne vyjadriť. Navrhol som však vykonať dokazovanie listinami, založenými u žalovaného\npod č. p. 63/920-D-70-3/2003-S a 63/920-108/2003, z ktorých je zrejmé, že v súvislosti so\nspoločnosťou T. som si plnil len svoje služobné povinnosti. So súhlasom nadriadených som\npodnikal od začiatku môjho služobného pomeru, teda aj pred založením spoločnosti T.,\npríslušné písomnosti sú založené v SIS. Založenie tejto spoločnosti v žiadnom prípade teda\nnemôže svedčiť o tom, že som už dlhšie nechcel zotrvať v služobnom pomere a bol som\nrozhodnutý odísť ešte pred podaním žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, ktorý\nnázor si osvojil Najvyšší súd na základe nepravdivej informácie od žalovaného. Uvedeným\npostupom žalovaný úmyselne zavádzal súd. Krajský súd nevyhovel mojej požiadavke o\nzabezpečenie zbavenia mlčanlivosti mojej osoby u riaditeľa Slovenskej informačnej služby.\nZ tohto dôvodu boli moje možnosti obrany proti nepravdivým vyjadreniam žalovaného\nznačne obmedzené. Postupom krajského súdu mi bola odoprená možnosť účinne si brániť\nsvoje práva a právom chránené záujmy.\nPodľa ustanovenia § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. O. s. p. v znení\nneskorších zmien a doplnkov (ďalej len „O. s. p.“) „súd rozhodne na základe skutkového\nstavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi\núčastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné\npochybnosti.“ „V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal\na z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník\nkonania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré\nnie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo\nnevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby\nodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.“\nVzhľadom k tomu, že rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, ktorým bola moja žaloba\nzamietnutá, nebolo v súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona, dňa 18. 04. 2005\nsom proti nemu podal odvolanie. Predmetom odvolania boli najme vyššie uvedené\nnedostatky konania, následkom ktorých bolo vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky o odvolaní rozhodol Rozsudkom zo dňa 14. 03. 2006,\nč. k. 5 Sž-o-KS 65/2005 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a napadnuté rozhodnutie\npotvrdil. Rozhodnutie Najvyššieho súdu rovnako vychádza z nedostatočne zisteného\nskutkového stavu a následného nesprávneho právneho posúdenia veci. Mám zato, že ak by\n\n3\n\nboli vykonané všetky dôkazy, ktorých vykonanie som navrhoval, bolo by jednoznačne\npreukázané, že zo strany žalovaného bol vyvíjaný nátlak na moju osobu v súvislosti\ns podaním žiadosti o prepustenie zo služobného pomeru. Konanie na prvostupňovom ale\naj na odvolacom súde však bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci. Postupom súdu bola porušená rovnosť účastníkov konania, čím som\nsa dostal do nevýhodnej pozície. Na jednej strane neboli rešpektované moje požiadavky\nna zabezpečenie a vykonanie dôkazov, ktoré som sám zo svojej pozície nemal možnosť súdu\npredložiť, keďže sa jedná o utajované písomnosti, ktoré sa nachádzajú v SIS a na druhej\nstrane som sa nemohol vyjadrovať k účelovým a nepravdivým tvrdeniam žalovaného, keďže\nsom nebol zbavený mlčanlivosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky z takto zisteného\nskutkového stavu vyvodil názor, že „... sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že konal\nneslobodne, pod nátlakom a z donútenia. Žalobca bol osobou znalou právnych predpisov\na aktuálnej situácie u žalovanej. Prešiel viacerými výcvikmi a psychotestami. Jeho\nsubjektívne hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie a postoja spoločnosti k bývalej\nŠtátnej bezpečnosti a k jej pracovníkom nepotvrdzuje, že bol skutočne donútený podať\nžiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru. Aj v tejto situácii mal možnosť voľby a bolo len\nna jeho rozhodnutí, či požiada o uvoľnenie alebo nie. Závery pracovnej porady jednoznačne\npotvrdzujú, že bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti mali možnosť výberu. Svedčí o tom\nskutočnosť, že viacerí žiadosti nepodali. O tom, že žalobca bol už pred podaním žiadosti\nrozhodnutý odísť, svedčí aj skutočnosť, že od 22. októbra 2003 sa stal spoločníkom\na konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným T. so sídlom v Č.“\nV súvislosti s názorom najvyššieho súdu a ním vyvodených záverov, poukazujem\nna nasledovné skutočnosti:\nPokiaľ najvyšší súd pod možnosťou voľby mal na mysli ukončenie služobného\npomeru podľa ustanovenia § 191 alebo podľa ustanovenia § 192 zákona č. 73/1998 Z. z.\no štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru\nväzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v platnom znení, tak\nmožnosť voľby som nepochybne mal, avšak to nebolo predmetom konania. Predmetom\nkonania bolo posúdenie, či som mal možnosť voľby medzi ukončením a neukončením\nslužobného pomeru. Z vyjadrení žalovaného založených písomne do spisového materiálu\nalebo prednesených na pojednávaní, ktoré sa konalo na prvostupňovom súde dňa\n\n4\n\n21. 01. 2005 možno jednoznačne preukázať, že táto možnosť voľby mi umožnená nebola\n(strana 4 zápisnice „... majú všetci prítomní len dve možnosti odchodu zo služobného\npomeru...“).\nPokiaľ najvyšší súd uvádza, že viacerí bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti si\nžiadosť o prepustenie zo služobného pomeru nepodali, nie je to pravda. Všetci zúčastnení\nna pracovnej porade si predmetnú žiadosť k stanovenému termínu podali. Podľa záznamu\nzo dňa 22. 10. 2003, č. p. 63/920-21-3/2003, ktorý som sám napísal len z toho dôvodu, že\nbol na mňa a ostatných zúčastnených vyvíjaný nátlak, v diskusii na uvedenú tému vystúpili\nvšetci prítomní s tým, že v prípade podania si žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru sa\njedná len o splnenie pokynu nadriadeného. Pokyn nadriadeného mi bol aj písomne\npotvrdený v súlade s § 48, odst. 4 zákona č. 73/98 priamym nadriadeným v zmysle § 4\nzákona č. 73/98. V zápisnici z pojednávania na Krajskom súde dňa 21. 1. 2005 na str. 6 som\nna otázku súdu uviedol, že som postupoval v súlade s týmto ustanovením. Tvrdenia\nžalovaného k tomuto pokynu na pojednávaní dňa 14. 3. 2006 na Najvyššom súde sú účelové\na zavádzajúce. Všetci, uviedli, že majú záujem naďalej zotrvať v služobnom pomere\npríslušníka SIS a pokračovať v plnení služobných úloh v rozpracovaných akciách.\nPrítomným boli na tejto porade rozdané žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru\na zároveň určený termín do kedy tieto žiadosti majú odovzdať. Ako dôkaz uvedeného\npriebehu porady som tiež navrhoval vypočuť svedkov, ktorí boli na porade prítomní.\nUvedený dôkaz však vykonaný nebol.\nRovnako nepravdivé sú tvrdenia žalovaného, ako som už uviedol, ktoré si osvojil aj\nsúd, týkajúce sa spoločnosti T. Mnou navrhované dôkazy na vyvrátenie týchto tvrdení súd\nnevykonal.\nŽalovaný tiež účelovo argumentuje právnou úpravou, ktorá v tom čase platná\nnebola. Podľa názoru žalovaného, činnosť v bývalých zložkách ŠtB predstavovala\nbezpečnostné riziko. Podľa ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane\nutajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov platného v tom čase „Za\nbezpečnostné riziko podľa odseku 1 sa považuje a) činnosť proti záujmom Slovenskej\nrepubliky v oblasti obrany štátu, bezpečnosti štátu, medzinárodných stykov, ekonomických\nzáujmov štátu, činnosti štátneho orgánu alebo proti záujmom, ktoré sa Slovenská republika\nzaviazala chrániť podľa medzinárodných zmlúv, b) úmyselné porušenie právnych predpisov,\n\n5\n\nv dôsledku ktorého by mohlo nastať ohrozenie záujmov Slovenskej republiky, alebo zistenie\nskutočností, ktoré majú vplyv na dôveryhodnosť a ovplyvniteľnosť osoby a môžu ovplyvniť\nschopnosť zachovávať mlčanlivosť o utajovaných skutočnostiach.“ Navyše dňa 21. 10. 2003\nbol vydaný zákon č. 432/2003 Z. z., ktorým sa okrem iného mení ustanovenie § 76 ods. 4\nzákon č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností tak, že osobám, ktoré boli\nk 1. novembru 2001 určené na oboznamovanie sa so štátnym tajomstvom v období\npo 1. januári 1997, sa považujú za oprávnené osoby pre stupeň utajenia Prísne tajné alebo\nTajné podľa tohto zákona do 31. 10. 2004, ak nenastanú iné okolnosti na zánik oprávnenia.\nV zmysle uvedeného v danej dobe neexistovali žiadne zákonné prekážky pre zotrvanie mojej\nosoby v služobnom pomere k žalovanému. Tieto podmienky sa zmenili až prijatím zákona\nč. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. 05. 2004. V zmysle ustanovenia § 14 ods. 1\ntohto zákona za bezpečnostne spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto bol pracovne\nzaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej\nbezpečnosti. Pre posúdenie právneho stavu prejednávanej veci je uvedené ustanovenie\nabsolútne irelevantné. Rovnako sú v tejto súvislosti právne irelevantné aj spojenia ako\nbudúci zámer zákonodarcu a pod. Harmonogramy odchodu bývalých príslušníkov ŠtB\nzo služobného pomeru, pracovné porady, termíny na podanie žiadostí atď. boli len\nnátlakovými aktivitami žalovaného na ukončenie služobného pomeru s dotknutými\npríslušníkmi. Vzhľadom k tomu, že na ukončenie služobného pomeru príslušníkov, ktorí\nv pôsobili v zložkách ŠtB neboli v tom čase zákonné predpoklady, žalovaný mi túto\npovinnosť uložil príkazom. Absolútne nesúhlasím s názorom najvyššieho súdu, že sa jedná\niba o moje subjektívne hodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie. Ďalšou formou nátlaku\nbola kontrola inšpekcie SIS, o ktorej bol spracovaný protokol č. p. 25-119-17/2003-Dok2003, z ktorého vyplynulo porušenie ustanovenia § 3, ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z.\no správe majetku štátu a ustanovenie § 10 ods. 1, 47 ods. 1 zákona č. 303/1995 Z. z.\no rozpočtových pravidlách, čím som mal zároveň porušiť § 48 ods. 3 písm. a) a h) zákona\nč. 73/1998 Z. z. a teda v spojení s § 17 cit. zákona aj služobnú prísahu. K protokolu\no kontrole som podal dve písomné stanoviská, ktoré boli mojimi nadriadenými akceptované,\nno napriek tomu žalovaný podal na moju osobu trestné oznámenie pre spáchanie trestného\nčinu podvodu, neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla a zneužívania\n\n6\n\nprávomoci verejného činiteľa. Trestné stíhanie vedené Okresným riaditeľstvom PZ Úradom\njustičnej a kriminálnej polície, Bratislava III pod ČVS: ORP-1533/1-OSV- B3-2003 bolo\nuznesením Okresnej prokuratúry Bratislava III zo dňa 30. 05. 2005, č. k. 2 PV 1707/03-42\nzastavené. Najvyšší súd uvedené skutočnosti nezobral na zreteľ a nezohľadnil ich pri\nposudzovaní celkového skutkového stavu.\nPodľa § 101 ods. 1 O. s. p. „Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol\núčel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia\ndôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.“\nPodľa § 129 ods. 2 O. s. p. „Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto\nmá listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu\nalebo právnickej osoby.“\nPodľa § 132 O. s. p. „Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,\nčo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.“\nPodľa § 153 ods. 1 O. s. p. „Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného\nz vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,\nak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.“\nPodľa § 213 ods. 2, 3 O. s. p. „Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie\nv potrebnom rozsahu opakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním\nďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa,\nhoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.“\nPodľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. „Súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa\nnesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.“\nVzhľadom k tomu, že súd v konaní rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, resp.\nrozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil, porušil moje základné práva upravené\nv čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ako aj upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd. Za porušenie môjho základného práva\npovažujem to, že súd neprejednal moju vec spravodlivo, pretože rozhodol na základe\nnedostatočne zisteného skutkového stavu. Mám zato, že na preukázanie neplatnosti\nprávneho úkonu z dôvodu, že nebol urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny,\n\n7\n\nktorými sú najmä záznam zo dňa 22. 10. 2003 a na neho nadväzujúca žiadosť o prepustenie\nzo služobného pomeru. Ukončenie činnosti bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti v SIS\nbola v tom období verejne diskutovaná téma, pričom z vyjadrení najvyšších ústavných\npredstaviteľov a riaditeľa SIS bolo zrejmé, že títo príslušníci musia ukončiť služobný pomer\nk SIS, a to aj napriek tomu, že takýto postup bol v rozpore s v tom čase platnou právnou\núpravou.\nSvoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že\no ochrane mnou označeného základného práva (slobody) nerozhoduje iný súd.\nPri uplatnení ochrany môjho základného práva (slobody) som využil všetky právne\nprostriedky, ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým som splnil\npodmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov.\nZákonom ustanovenú lehotu (§ 53 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993\nZ. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov v znení neskorších predpisov) na podanie sťažnosti som dodržal, pretože\nod doručenia mi právoplatného rozhodnutia/oznámenia opatrenia/upovedomenia o inom\nzásahu/do dňa podania tejto sťažnosti neuplynuli dva mesiace.\nNavrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní\nsťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení\nneskorších predpisov moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 citovaného\nzákona a aby v konaní vo veci samej vyhovel mojej sťažnosti a aby rozhodol, že Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky porušil moje základné právo (slobodu).\nŽiadam tiež, aby mi Ústavný súd Slovenskej republiky priznal náhradu trov právneho\nzastúpenia v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhl. MS\nSR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších zmien a doplnkov v sume 4.228,- Sk, a to za dva úkony právnej služby\ná 1.950,- Sk a dva režijné paušály á 164,- Sk.\nNa základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal\ntento nález:\n\n8\n\n1. Základné právo (sloboda) Ing. P. M. upravené v čl. 46 a nas. Ústavy Slovenskej\nrepubliky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005\n(rozhodnutím č. k. 5 Sž-o-KS 65/2005 z 14. 03. 2006) porušené bolo.\n2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Sž-o-KS 65/2005\nz 14. 03. 2006 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.\n3. Ing. P. M. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 4.228,- Sk, ktoré je Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. č. 262 225\n3589/1100 vedený v Tatra banka, a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»\nII.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá\nprávomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,\nalebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene\nmôže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný\nsúd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\nPodľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený\nmedzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou\nzaložená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc\nústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc\nrozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych\npredpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.\n\n9\n\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom\nprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného\npráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.\nI. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným\nspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom.\nPrávo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom práva na súdnu\na inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdnej\nochrane a k súdu ako orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142\nústavy. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému, aby\nsa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak\nfyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí\numožniť\n\nstať\n\nsa\n\núčastníkom\n\nkonania\n\nso\n\nvšetkými\n\nprocesnými\n\noprávneniami\n\na povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného\nsúdu (napr. II. ÚS 251/03) sa však právo na súdnu ochranu nestotožňuje s procesným\núspechom.\nÚstavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124\nústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa\nčl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu,\n10\n\navšak iba z hľadiska, či je alebo nie je v súlade s ústavnoprocesnými zásadami upravenými\nv ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmať len to, či\nsa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych\núprav.\nÚstavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa\npreskúmal, či postup a rozhodnutie najvyššieho súdu neboli svojvoľné a či mali oporu\nv zákone.\nZákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa\nstabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci\nv súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.\nTakýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „OSP“).\nZo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že namietané rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 65/2005 bolo vydané v konaní o odvolaní sťažovateľa\nproti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 25 S 58/2004-89 z 31. januára 2005, ktorým\ntento súd zamietol jeho žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Slovenskej\ninformačnej služby.\nNajvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok\nv rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a v zmysle § 212 OSP dospel k záveru, že\nodvolanie nie je dôvodné, keď konštatoval, že:\n«Podľa § 191 ods. 1 zákona č. 73 /1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR\na Železničnej polície v znení zmien a doplnkov (ďalej len „zákon“) policajt musí byť\nuvoľnený zo služobného pomeru, ak o to požiada. Žiadosť o uvoľnenie zo služobného\npomeru musí byť písomná a doručená nadriadenému, inak je neplatná.\n\n11\n\nRozhodnutie o skončení služobného pomeru uvoľnením oznámi nadriadený\npolicajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti o uvoľnenie\nzo služobného pomeru (§ 191 ods. 8 zákona).\nPersonálnym rozkazom z 20. novembra 2003 č. 1259 bola akceptovaná žiadosť\nžalobcu z 27. októbra 2003 o uvoľnenie zo služobného pomeru. V podanom odvolaní\nz 9. januára 2004 žalobca uviedol, že žiadosť nepodal slobodne, ale na základe príkazu, pod\nnátlakom a z donútenia. Odvolanie žalobcu bolo rozhodnutím žalovanej z 24. marca 2004\nč. PK-21-5/2004 zamietnuté a personálny rozkaz z 20. novembra 2003 bol potvrdený.\nV odvolacom konaní predložil žalobca odvolaciemu súdu „písomné potvrdenie\npokynu na predloženie žiadosti o ukončenie pracovného pomeru“ z 22. apríla 2003\na z 22. októbra 2003. Zástupca žalovanej na pojednávaní k predloženým listinám uviedol,\nže tieto neobsahujú povinné administratívne náležitosti, nepreukazujú svoj pôvod, teda že\nboli skutočne vydané a podpísané žalovanou. Pripustil možnosť, že boli spísané\na vyhotovené až po podaní žiadosti a pre potreby súdneho konania. Osoba, ktorá podpísala\npredložené listiny, nie je riaditeľom príslušnej sekcie. Iba riaditeľ sekcie bol jediný\noprávnený vydať rozkaz a písomne potvrdiť, že na jeho splnení trvá.\nPodľa názoru odvolacieho súdu sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že konal\nneslobodne, pod nátlakom a z donútenia. Žalobca bol osobou znalou právnych predpisov\na aktuálnej situácie žalovanej. Prešiel viacerými výcvikmi a psychotestami. Jeho subjektívne\nhodnotenie a vnímanie spoločenskej situácie a postoja spoločnosti k bývalej Štátnej\nbezpečnosti a k jej pracovníkom nepotvrdzuje, že bol skutočne donútený podať žiadosť\no uvoľnenie zo služobného pomeru. Aj v tejto situácii mal možnosť voľby a bolo len na jeho\nrozhodnutí, či požiada o uvoľnenie alebo nie. Závery pracovnej porady jednoznačne\npotvrdzujú, že bývalí pracovníci Štátnej bezpečnosti mali možnosť výberu. Svedčí o tom\nskutočnosť, že viacerí žiadosti nepodali. O tom, že žalobca bol už pred podaním žiadosti\nrozhodnutý odísť, svedčí aj skutočnosť, že od 22. októbra 2003 sa stal spoločníkom\na konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným T. so sídlom v Č.\nOdvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní, sú\nnedôvodné. Krajský súd dostatočne zistil skutkový stav a dospel k správnym právnym\nzáverom. Svoj rozsudok náležite a logicky odôvodnil. Nebolo úlohou krajského súdu\nvykonávať rozsiahle dokazovanie, ako sa mylne žalobca domnieva. Krajský súd v súlade\n\n12\n\ns § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho priadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý bol\nv čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovanej a bolo na jeho vôli vykonať dôkazy\nnevyhnutné na preskúmanie tohto rozhodnutia.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd podľa § 219 Občianskeho súdneho\nporiadku rozsudok Krajského súdu v Žiline z 31. januára 2005 č. 25 S 58/2004-89 ako\nvecne správny potvrdil.»\nNajvyšší súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. V jeho rozhodnutí sú uvedené\nskutkové okolnosti sporu, odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia sporu, ako aj\nrozhodnutie o trovách odvolacieho konania.\nZ napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je zjavné, že tento sa zaoberal\nnámietkami sťažovateľa. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia\npríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich podstaty či zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nezistil, že by závery\nnajvyššieho súdu v označenej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo\narbitrárne, a tak nezlučiteľné s článkami ústavy a dohovoru, ktoré označil sťažovateľ.\nÚstavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje\ntaké skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo\nktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Právo\nna súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že súd vysloví svoj právny názor, na jeho\nzáklade rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.\nSťažovateľ namieta porušenie označených základných práv takým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu, ktoré zjavne nie je v príčinnej súvislosti so žiadnym ich porušovaním.\nSťažovateľ bol v predmetnom spore žalobcom, najvyšší súd o jeho veci na základe\nodvolania konal a rozhodol, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na základe vlastných\nmyšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný\nnahrádzať.\n\n13\n\nÚstavný súd v tejto súvislosti tiež pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou\nopravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy\na rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať\nna seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP,\nak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených\nv čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného\nsúdu.\nÚstavný súd nie je taktiež zásadne oprávnený ani povinný opätovne sa venovať\nnámietkam, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ak boli\nprerokované a tieto súdy o nich rozhodli.\nÚstavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uvádzal\nv sťažnosti taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery\nnajvyššieho súdu o relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok krajského\nsúdu, alebo ktoré by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že\nsťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, napáda v okolnostiach\nprípadu vecnú nesprávnosť, sama osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nči arbitrárnosti tohto názoru, ak navyše sťažovateľ nepreukázal, že prípadná vecná\nnesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 156/04).\nPodľa názoru ústavného súdu posúdenie nároku uplatneného sťažovateľom odvolacím\nsúdom také nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký výklad ustanovení\ncitovaných v napadnutom rozhodnutí a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by bolo\nspôsobilé vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.\nSkutočnosti označené v sťažnosti teda ústavnému súdu neumožnili dospieť k záveru\no porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n14\n\nÚstavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého\nrozhodnutia najvyššieho súdu, z jeho právnych východísk a záverov, a konštatujúc, že\núčinky výkonu právomoci najvyššieho súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom\noznačenými základnými právami, zaručenými v označenom článku ústavy, resp. dohovoru,\nodmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne\nneopodstatnenú.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok bolo už rozhodovanie o ďalších nárokoch\nuplatnených sťažovateľom bezpredmetné.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 24. augusta 2006\n\n15", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}