{"guid": "ussr:e6b3ffb4-22d2-4e1f-bcd2-a0524bbdae78", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 138/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 138/04 z 10. 8. 2004", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 10. augusta 2004, sp. zn. I. ÚS 138/04", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2004-08-10", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/e6b3ffb4-22d2-4e1f-bcd2-a0524bbdae78", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:e6b3ffb4-22d2-4e1f-bcd2-a0524bbdae78", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:e6b3ffb4-22d2-4e1f-bcd2-a0524bbdae78", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:e6b3ffb4-22d2-4e1f-bcd2-a0524bbdae78/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 138/04-17\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2004\npredbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. C., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. S.,\nAdvokátska kancelária, K., vo veci porušenia základných práv podľa v čl. 20 ods. 1, čl. 46\nods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného pozemkového\núradu v Komárne v konaní vedenom pod sp. zn. 173/92-Z-1066 a postupom Krajského súdu\nv Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 39/03 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Ing. A. C.\n\nodmieta.\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára\n2004 doručená sťažnosť Ing. A. C., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala\nporušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods.\n2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Obvodného pozemkového\núradu\n\nv\n\nKomárne\n\n(predtým\n\nOkresný\n\núrad\n\nv Komárne,\n\nodbor\n\npozemkový,\n\npoľnohospodárstva a lesného hospodárstva, a pôvodne Pozemkový úrad v Komárne - ďalej\nlen „pozemkový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. 173/92-Z-1066 a Krajského súdu v\nNitre (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 39/03.\n\nZ obsahu sťažnosti a z priložených písomností vyplývajú nasledovné relevantné\nskutočnosti:\n1. Sťažovateľka si 22. novembra 1991 podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave\nvlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku uplatnila reštitučný\nnárok na vydanie pôdohospodárskeho majetku odňatého jej starej matke.\nS Poľnohospodárskym družstvom vo Vrbovej nad Váhom (ďalej len „povinná osoba)\ndošlo k podpísaniu dohody o vydaní nehnuteľností a pozemkový úrad 14. mája 1992 svojim\nrozhodnutím sp. zn. 38/173/92-R-365 uvedenú dohodu schválil a v dôsledku tejto právnej\nskutočnosti došlo k obnoveniu vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky k odňatým\nnehnuteľnostiam.\nPozemkový úrad svojím rozhodnutím z 12. júna 1995 sp. zn. 173/92-Z-1066 nariadil\nobnovu konania, v ktorom pôvodne vydal rozhodnutie sp. zn. 38/173/92-R-365 o schválení\ndohody o vydaní reštituovaných nehnuteľností sťažovateľke.\nProti uvedenému rozhodnutiu o nariadení obnovy konania podala sťažovateľka\nodvolanie, Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky však rozhodnutím z\n3. novembra 1995 sp. zn. 6541/95-430-Ma napadnuté rozhodnutie potvrdilo, a tým sa\npredmetné rozhodnutie o nariadení obnovy konania stalo právoplatným. Dňa 30. novembra\n1995 povinná osoba oznámila sťažovateľke, že odstupuje od dohody o vydaní nehnuteľností\nuzatvorenej 23. marca 1992.\nSťažovateľka namietala, že napriek právoplatnému nariadeniu obnovy predmetného\nkonania a odstúpeniu povinnej osoby od dohody o vydaní nehnuteľností pozemkový úrad\n25. novembra 1996 vydal rozhodnutie sp. zn. 146/261/96-G, ktorým rozhodol, že\nneschvaľuje dohodu o vydaní nehnuteľností uzatvorenú 23. marca 1992 medzi\nsťažovateľkou a povinnou osobou. Sťažovateľka síce podala odvolanie proti uvedenému\nrozhodnutiu, krajský súd však rozsudkom č. k. 11 S 44/97-12 z 30. novembra 1998\nnapadnuté rozhodnutie potvrdil.\nPodľa názoru sťažovateľky „neschváliť neexistujúcu dohodu o vydaní nehnuteľností,\nv ktorej veci už bola právoplatne nariadená obnova konania, a navyše zo strany druhého\núčastníka došlo aj k odstúpeniu od uzavretej dohody, nie je možné inak kvalifikovať len ako\nzbytočné prieťahy v konaní.“\n\n2\n\nSťažovateľka ďalej uviedla, že jej ústavná sťažnosť „sa týka obnovy konania ako\nsprávneho konania podľa rozhodnutia Č. j.: 173/92-Z-1066 zo dňa 12. 6. 1995, k dnešnému\ndňu meritórne nerozhodnutej“, a upresnila, že „sťažujem sa, že plynutím času od 1. 1. 1996\nnevydaním meritórneho rozhodnutia vo veci samej, t. j. o mojom vlastníckom práve pod\nobnovou konania, došlo k zbytočným prieťahom“.\nSťažovateľka ďalej poukázala na to, že „správny orgán počnúc od nariadenia\nobnovy konania nemal vytvorený a ustálený relevantný právny názor na spôsob\ndefinitívneho rozhodnutia mojej reštitučnej veci“. Podľa právneho stanoviska niektorých\núradov (napr. katastrálneho úradu) v danej veci dochádzalo ku konkurencii vlastníctva\nk tým istým pozemkom, ktoré tvorili predmet reštitúcie, ale aj napr. dedičstva a navyše tieto\nmali údajne spadať aj do režimu pozemkových úprav, pričom pozemkový úrad\npri posudzovaní nárokov sťažovateľky podľa jej názoru kvalifikovane nepostupoval\na navyše bol nečinný. Sťažovateľka opakovane navrhovala vydanie meritórneho\nrozhodnutia vo veci, pozemkový úrad však jej návrhom nevyhovel, ale vydal rozhodnutia,\nktoré boli zo strany nadriadených orgánov v odvolacích konaniach zrušené. Napr. 15.\naugusta 2000 pod sp. zn. 2000/00295-G pozemkový úrad vydal rozhodnutie, ktorým\nnariadil v lokalite, kde sa pozemky, ktoré sú predmetom reštitúcie, nachádzajú, čiastočné\npozemkové úpravy. Proti tomuto rozhodnutiu však sťažovateľka podala odvolanie, pričom\njej odvolaniu bolo vyhovené a napadnuté rozhodnutie bolo zrušené. Ďalším rozhodnutím sp.\nzn. 2000/00295/22-G z 8. septembra 2000 pozemkový úrad konanie o reštitučných\nnárokoch sťažovateľky prerušil až do vyriešenia predbežnej otázky. „Z dôvodu nedostatku\nvnútorného prostriedku právnej nápravy, proti prerušovaciemu rozhodnutiu som podala\nsťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasbourgu, ktorá bola zaregistrovaná pod\nčíslom 67199/01.“ Pozemkový úrad 9. mája 2002 vydal ďalšie rozhodnutie sp. zn.\n2002/00149-G, ktorým konanie o nariadených čiastočných pozemkových úpravách zastavil.\nAj proti uvedenému rozhodnutiu bolo podané odvolanie, ktorému odvolací orgán vyhovel,\nrozhodnutie pozemkového úradu o zastavení konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Pozemkový úrad ďalším, v poradí tretím svojím rozhodnutím sp. zn. 2003/00122G z 5. marca 2003 týkajúcim sa čiastkových pozemkových úprav v spornej lokalite\nrozhodol tak, že konanie o čiastočných pozemkových úpravách prerušil.\n\n3\n\nPodľa názoru sťažovateľky uvedený postup pozemkového úradu „nemožno\nkvalifikovať inak, len ako prieťahy v konaní.“ Sťažovateľka poukázala na to, že pozemkový\núrad mal o jej reštitučnom nároku už po zrušení pôvodného rozhodnutia rozhodnúť tak, „že\nbuď prizná vlastnícke právo k odňatým pozemkom, alebo neprizná a súčasne rozhodne\no práve na náhradu. Správny orgán od 1. 1. 1996 takto neučinil, rozhodnutie po obnove\nkonania dodnes nevydal, čím došlo k naplneniu porušenia môjho sťažovaného základného\npráva podľa Čl. 46 ods. 1 v spojitosti s Čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“\n2. Z dôvodu nečinnosti pozemkového úradu v konaní o jej reštitučných nárokoch\nsťažovateľka „podľa § 244 a nasl.“ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)\n10. júla 2003 podala na krajskom súde žalobu na nečinnosť pozemkového úradu. Vec bola\nna krajskom súde zaevidovaná pod sp. zn. 11 S 39/03.\nVzhľadom na to, že sťažovateľka ani „po uplynutí skoro pol roka od podania\nžaloby“ nedostala žiadne vyrozumenie od krajského súdu „a nedošlo ani k vytýčeniu\npojednávania vo veci samej“, vyčerpala aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy\nv predmetnom konaní pred krajským súdom podala sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona\nSlovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,\nštátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe\nsúdov) v znení neskorších predpisov. Predseda krajského súdu však jej sťažnosť neuznal za\ndôvodnú.\nKeďže sťažovateľka je toho názoru, že v konaní vedenom na krajskom súde pod\nsp. zn. 11 S 39/03 došlo k zbytočným prieťahom, domáha sa „vyslovenia porušenia môjho\nzákladného práva garantovaného v Čl. 48 ods. 2 ústavy“.\n3. Sťažovateľka ďalej uviedla, že: „Je nespochybňovateľnou a nevyvrátiteľnou\nprávnou skutočnosťou, že v dôsledku právom relevantného uplatnenia práva na reštitúciu,\nsom súčasne sa stala nositeľkou základného ľudského práva podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR\nvlastniť majetok.\n\n4\n\nZ pohľadu tejto ústavnej sťažnosti je irelevantné, či budem mať prinavrátený\npôvodný majetok, alebo mi bude priznané právo na náhradné pozemky. Právo vlastniť\nmajetok v dôsledku reštitučného konania tak, ako to garantuje Ústava SR v Čl. 20 ods. 1 nie\nje popierateľné.\nSťažovateľka vyše 8 rokov čakám na ukončenie tejto mojej reštitučnej veci. Je to pre\nmňa veľká fyzická i duševná záťaž. Z prijatého nájomného splácam vysoké dane a zbytok\nnájomného musím venovať na udržiavanie domovej nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa\nv lokalite nerozhodnutých pozemkov.\nV dôsledku nevydania meritórneho rozhodnutia o mojom nespochybňovateľnom\npozemkovom vlastníctve bola som zbavená vykonávať aj práva spojených s vlastníctvom,\nhlavne disponovať ním. (...).\nSťažovateľka s touto mojou ústavnou sťažnosťou sa sťažujem na porušenie môjho\nzákladného ľudského\n\npráva vlastniť majetok, garantovaného v Čl. 20 ods. 1 ústavy,\n\nk porušeniu ktorého došlo zo strany správneho orgánu v správnom konaní s prieťahmi,\ns použitím Čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“\nS poukazom na ustanovenie § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. u. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) sťažovateľka požiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške\njedného milióna slovenských korún. Túto svoju žiadosť odôvodnila pocitom tlaku,\nznemožnením\n\nužívania\n\na nakladania\n\ns majetkom,\n\nneustálym\n\nstresom,\n\npsychickou\n\na zdravotnou záťažou v dôsledku toho, že správny orgán konal s prieťahmi. Poukázala na to,\nže v čase uplatnenia reštitučného nároku mala 70 rokov a v čase podania tejto sťažnosti\nústavnému súdu už 81 rokov.\nNa základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti\nna ďalšie konanie vydal tento nález:\n„1. Základné právo Ing. A. C. podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s Čl. 127 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, postupom Obvodného pozemkového úradu v Komárne (predtým\nOkresným úradom v Komárne odborom pozemkovým, poľnohospodárstva a lesného\n\n5\n\nhospodárstva) v konaní vedenom pod sp. zn. 173/92-Z-1066 zo dňa 12. 6. 1995, v spojitosti\ns rozhodnutím Č. j.: 38/173/92-R-365 zo 14. 5. 1992, pod obnovou konania porušené bolo.\n2. Obvodnému pozemkovému úradu v Komárne prikazuje, aby v konaní sp. zn.\n173/92-Z-1066 dňa 12. 6. 1995, v spojitosti s rozhodnutím Č. j. 38/173/92-R-365 zo\n14. 5. 1992, konal bez zbytočných prieťahov.\n3. Základné právo Ing. A. C. podľa čl. 48 ods. 2 v spojitosti s Čl. 127 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S\n39/03 porušené bolo.\n4.Krajskému súdu prikazuje, aby v konaní sp. zn. 11 S 39/03 konal bez zbytočných\nprieťahov.\n5. Ing. A. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000.- Sk\n(slovom jedenmilión slovenských korún), ktoré jej je Obvodný pozemkový úrad v Komárne\npovinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\n6. Obvodný pozemkový úrad v Komárne je povinný nahradiť Ing. A. C. trovy konania\nvo výške podľa rozhodnutia Ústavným súdom SR na účet advokátky JUDr. A. S., do 15 dní\nod právoplatnosti tohto rozhodnutia.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak\nporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).\n\n6\n\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov (...).\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne\nprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom\nprerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy\nvo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú\nnáležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPredmetom sťažnosti je jednak namietaná nečinnosť orgánu verejnej správy, in\nconcreto ide o namietané prieťahy v konaní pozemkového úradu sp. zn. 173/92-Z-1066,\nv dôsledku ktorých malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 48\nods. 2, ale aj čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Okrem toho predmetom sťažnosti je aj\nnamietané porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných\nprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.\nzn. 11 S 39/03.\n\n7\n\n1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1\na čl. 20 ods. 1 ústavy pozemkovým úradom\nZ citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach\ntýkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že\nochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\nmôže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred\niným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej\nprerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).\n1. 1. Podľa § 250t ods. 1 OSP (v znení zákona č. 424/2002 Z. z.) fyzická osoba alebo\nprávnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu\nspôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže\nsa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.\nNávrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje\nosobitný predpis.\nÚstavný súd konštatuje, že konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré\nbolo do nášho právneho poriadku zavedené od 1. januára 2003, je súčasťou správneho\nsúdnictva, v ktorom konajú všeobecné súdy (v danom prípade je to krajský súd).\nSťažovateľka teda mala v správnom súdnictve podľa citovaného ustanovenia Občianskeho\nsúdneho poriadku na ochranu svojho základného práva na prerokovanie veci bez\nzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy účinné a dostupné právne prostriedky\nnápravy proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré napokon aj využila, čo je okolnosť,\nktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc\nústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o jej námietke porušenia základného práva\npodľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\n\n8\n\n1. 2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nv danom prípade, sťažovateľka tvrdí, že k nemu dochádza zbytočnými prieťahmi v konaní\npozemkového úradu sp. zn. 173/92-Z-1066. Takýto skutkový stav však zodpovedá\nzákladnému právu vyplývajúcemu z čl. 48 ods. 2 ústavy, na ktorý (skutkový stav) sa\nvzťahujú závery uvedené v bode 1. 1 časti II tohto rozhodnutia.\nInak treba považovať sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť\nmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť návrhu a tento odmietne\n(napr. I. ÚS 93/97, I. ÚS 31/98, I. ÚS 12/01).\nZjavná neopodstatnenosť v tejto časti sťažnosti spočíva v nesúlade medzi jej\nskutkovou a právnou stránkou. Sťažovateľka skutkovo opisuje a namieta nečinnosť\npozemkového úradu v konaní vedenom pod sp. zn. 173/92-Z-1066, označila však porušenie\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Právo na konanie bez zbytočných prieťahov však\nzakotvuje čl. 48 ods. 2 ústavy.\nPodľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný sťažnostným\nnávrhom. To okrem iného znamená, že ústavný súd môže konať len o namietanom porušení\npráv, ktoré uviedla sťažovateľka, konaním, ktorým podľa jej tvrdenia došlo k porušeniu jej\nzákladných práv. Ak konaním, ktoré uvádza sťažovateľka, nemožno zasiahnuť do ňou\noznačených práv, tak ide o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (mutatis mutandis III. ÚS\n203/02).\n1. 3. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 20\n\nods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že nielen postup pozemkového úradu (pozri bod\n1. 1 časti II tohto uznesenia), ale ani rozhodnutie pozemkového úradu ako rozhodnutie\nverejnej správy podľa § 244 a nasl. OSP nie je z preskúmavania súdov v správnom\nsúdnictve vylúčené. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka má v správnom súdnictve\npodľa cit. ustanovení Občianskeho súdneho poriadku aj na ochranu svojho základného\npráva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (ktorého porušenie inak v petite svojej sťažnosti ani\n\n9\n\nneoznačila) účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom\nna princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu\nmeritórne konať a rozhodovať o tejto časti sťažnosti.\n2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy\npostupom krajského súdu\nAko to ústavný súd už v bode 1. 2 časti II tohto rozhodnutia konštatoval, podľa\nustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo\nslobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do\ntakéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia\noznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí\nna ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná\nďalšia judikatúra).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade\nbolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené\nv čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu\nnajmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu\n(napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00).\nZo spisu týkajúceho sa napadnutého konania, ktorý si ústavný súd nechal predložiť,\nvyplýva, že krajský súd sa zjavne nedopustil takých prieťahov, ktoré by bolo možné po\nprijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie považovať za porušenie práva podľa čl. 48\nods. 2 ústavy. Po doručení žalobného návrhu sťažovateľky vo veci nečinnosti pozemkového\núradu krajskému súdu 15. júla 2003 konajúca sudkyňa po naštudovaní veci 4. septembra\n2003 zaslala opis žaloby protistrane s tým, aby sa k nej v tridsaťdňovej lehote písomne\nvyjadrila a zároveň si vyžiadala predmetný administratívny spis od žalovanej strany.\nŽalovaná strana zaslala krajskému súdu svoje písomné stanovisko 16. októbra 2003\na následne bolo vo veci nariadené pojednávanie na 27. február 2004, na ktorom bolo vydané\n\n10\n\nnasledovné rozhodnutie: „Žalovaný – Obvodný pozemkový úrad v Komárne – je povinný\nkonať v nariadenej obnove konania, vedenej na tomto správnom orgáne pod č. j. 173/92-Z1066 zo dňa 12. 6. 1995 v spojení s rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva SR dňa\n3. 11. 1995 č. 654/95-430-Ma o reštitučnej veci žalobkyne podľa zák. č. 229/1991 Zb. po\nneb. M. C., rod. H. a rozhodnúť v lehote 60-tich dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.\n(...).“ Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2004.\nZ uvedeného vyplýva, že procesné úkony krajského súdu v napadnutom konaní\nv podstate plynulo smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, čo je hlavným\núčelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98).\nPostup krajského súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné\nvzhľadom aj na celkovú dĺžku konania kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle\nčl. 48 ods. 2 ústavy. Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby\nústavný súd namietaný postup krajského súdu mohol kvalifikovať ako porušenie práva\nsťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2\nústavy, ústavný súd jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom\nsúde ako zjavne neopodstatnenú.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto\nuznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 10. augusta 2004\n\n11", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}