{"guid": "ussr:cebeec11-77d6-4eac-a7ed-e9d2b532a51a", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 2/2021", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 2/2021 z 31. 3. 2021", "citacia": "rozhodnutie Ústavného súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. PL. ÚS 2/2021", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Martin Vernarský", "sudca_id": 1083, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/martin-vernarsky-1083", "datum_vydania": "2021-03-31", "forma": null, "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-129.odsek-6", "nazov": "čl. 129 ods. 6 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-129.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-129"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-129"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cebeec11-77d6-4eac-a7ed-e9d2b532a51a", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:cebeec11-77d6-4eac-a7ed-e9d2b532a51a", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:cebeec11-77d6-4eac-a7ed-e9d2b532a51a", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:cebeec11-77d6-4eac-a7ed-e9d2b532a51a/text", "citacie_n": 0, "text": "Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky\nč. k. PL. ÚS 2/2021 z 31. marca 2021\nABSTRAKT\nAk má ústavný súd podľa čl. 129 ods. 6 právomoc rozhodovať o súlade núdzového stavu\ns ústavou, nemôže mu postačovať len samotná existencia pandémie, ale musí sa rovnako\ndôsledne zaoberať aj posúdením otázky nevyhnutného rozsahu. Pandémia nemôže odôvodňovať\nznižovanie nárokov na kvalitu rozhodnutí. To musí platiť pre všetky orgány štátu vrátane vlády.\nA. Úvodné poznámky\n1. Považujem za potrebné hneď v úvode uviesť, že za týmto disentom nie je ani prinajmenšom\nsnaha o oslabenie alebo relativizáciu akéhokoľvek snaženia v boji proti pandémii. Je to práve\nnaopak. Paradoxne podľa môjho názoru aj zrušenie uznesenia vlády o predĺžení núdzového\nstavu by mohlo pomôcť zlepšiť situáciu a skvalitniť riešenia zavedené v praxi. Aj v prípade\nderogácie rozhodnutia totiž pripúšťam opätovné vyhlásenie núdzového stavu constitutione\nartis, čo je za situácie, keď vláda dokáže rokovať aj v rámci online platforiem, otázka minút,\nmaximálne hodín.\n2. S chybami treba počítať aj pri tak vážnej veci, akou je pandémia. Vnímam napríklad gesto\nspolkovej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá prísny veľkonočný lockdown v období\nod 1. do 5. apríla odvolala. Dôvodom bola okrem iného aj chýbajúca verejná diskusia. Aj\nnapriek tomu, že išlo o opatrenia prijímané s dobrým úmyslom (zabrzdenie tretej vlny\npandémie) označila ich prijatie za chybu a dodala: „Chyba sa musí ako chyba pomenovať, ale\npredovšetkým sa musí opraviť.“ A v rovnakom rámci vnímam aj nezrovnalosti, ktoré sa udiali,\ndejú, ale aj budú diať v Slovenskej republike v záujme čím skoršieho vyriešenia pandemického\nproblému. Pokiaľ je možná rýchla reparácia, a vie tomu ponúknutím riešenia prispieť aj ústavný\nsúd, musí k tomu pristúpiť.\n3. Toto odlišné stanovisko sa začína tam, kde skončilo moje ostatné odlišné stanovisko týkajúce\nsa konania podľa čl. 129 ods. 6 ústavy v súvislosti s núdzovým stavom (PL. ÚS 22/2020).\nV jeho závere stojí, že ústavný súd musí ostať bdelý aj v týchto pohnutých časoch a práve viac\nnež kedykoľvek predtým, keďže aj z ústavnoprávneho hľadiska zažívame bezprecedentnú\ndobu. V týchto časoch je práve ústavný súd tou inštitúciou, ktorá sa musí dívať do diaľky,\nopatrovať pokoru a nedovoliť svojvôľu. Len tak učiní za dosť svojmu poslaniu.\n4. Posolstvo v závere ostatného disentu vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/2020 bolo napísané s vierou,\nže pandémia COVID-19 bude čochvíľa len čiernou bodkou v histórii a našich srdciach a bude\nmožné vykročiť do budúcnosti v nádeji. Pravda je ale taká, že sme ešte úplne netušili, čo príde\na aké nemilé prekvapenia nás čakajú. Celý svet sa dnes namiesto toho, aby riešil otázky rozvoja\na pomoci slabším, stále zaoberá záchranou životov a krízovým manažmentom. V tejto\nsúvislosti je potrebné osobitne oceniť snahu a nasadenie vedeckých, ale aj politických elít v boji\ns pandémiou. Nikto z nás si zrejme nedokáže autenticky predstaviť, ako ťažké je prijímať\nrozhodnutia vzťahujúce sa na celú krajinu, snažiac sa brať do úvahy všetky eventuality a riziká\n\ns tým súvisiace. Akékoľvek obmedzujúce opatrenia neprinášajú žiadnemu vládcovi popularitu,\nba práve naopak, ich dlhé trvanie spôsobuje agóniu a frustráciu. V neposlednom rade aj\npolitickú nepopularitu.\n5. Je potrebné si uvedomiť, že vláda Slovenskej republiky ako nosný predstaviteľ výkonnej\nmoci je tu za každého počasia, pričom okrem pozitívnych podnetov musí prinášať aj negatívne\nsprávy. Zakaždým musí platiť, že na každé opatrenie, ktoré je zavádzané (aj v súvislosti\ns COVID-19) je potrebné nahliadať cez prizmu sledovaného cieľa. Hodnotiť parciálne kroky\nlen pohľadom ex post by bolo aj z ústavnoprávneho pohľadu vcelku neférové. Dôvodom je to,\nže nie každá parciálna snaha musí priniesť želaný výsledok. Testovanie proporcionality ako\nprejav konštruktívneho (a nie deštruktívneho) dialógu medzi ústavným súdom a vládou však\nprebiehať musí, keďže záujmom nás všetkých je dodržiavanie ústavy. Tak ako vláda legitímne\npožaduje dodržiavanie ústavných obmedzení od obyvateľov (ide predsa o regulatívy postavené\nna texte ústavy a osobitného ústavného zákona), ústavný súd musí požadovať dodržiavanie\nústavy a ústavných zákonov zo strany vlády.\n6. Úloha ústavného súdu teda musí spočívať v tom, že na kroky výkonnej moci sa bude okrem\nprísneho ústavnoprávneho pohľadu dívať aj s primeraným pochopením. Jednou z bazálnych\nvýhrad, ktoré zaznievajú smerom k núdzovému stavu, je tá, že či je potrebné voliť tak „silnú\nzbraň“, keď sa ponúkajú aj menej invazívne a intenzívne riešenia. Tieto otázky, ktoré si kladú\nv prvom rade bežní občania, sú vlastne volaním po realizácii ústavného testu proporcionality.\nLen tak je možné zistiť potrebnú ústavnú konformitu, pričom okrem už prezentovanej potreby\npochopenia sa ústavný súd nesmie báť ani kritiky. Tá však musí byť vecná, pričom je vhodné,\naby v rámci ústavnoprávneho dialógu ústavný súd neprinášal len derogácie, ale aj\nriešenia. Keď ústavný súd označí niektoré (alebo teoreticky aj všetky) opatrenia za ústavne\ndiskonformné, no súčasne uvedie, ako by to bolo v poriadku, splní svoju ústavnú úlohu\na očakávania. Dokonca dôležitejšie ako plnenie ústavných úloh sa v tejto situácii zdá\npostavenie ústavného súdu ako ochrancu základných práv a slobôd konkrétnych jednotlivcov,\nktorí sú v konečnom dôsledku tí, na ktorých všetky obmedzenia najintenzívnejšie dopadajú.\nB. K úlohe ústavného súdu v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy\n7. Ústavný súd je nepochybne postavený v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy pred vážnu\nspoločenskú, ale aj historickú úlohu. V relatívne krátkom časovom okamihu má na stole\nzásadné opatrenia, ktoré v nemalom rozsahu zasahujú do základných práv a slobôd obyvateľov\nSlovenskej republiky. Okrem samotného predĺženia núdzového stavu, ktorý bol en bloc\nnapadnutý zo strany skupiny poslancov, došlo zo strany generálneho prokurátora k napadnutiu\nviacerých parciálnych opatrení, ktoré uznesenie vlády obsahovalo. Ústavný súd v pozícii brzdy\nmoci musí k veci pristupovať osobitne citlivo, s pochopením, no aj nekompromisne, ak ide\no základné práva a slobody.\n8. Určite by bolo žiaduce, keby došlo k podrobnej ústavnoprávnej analýze všetkých sporných\nopatrení, ktoré stigmatizujú verejnosť, pričom všetky relevantné subjekty (vláda, Úrad\nverejného zdravotníctva, ministerstvo zdravotníctva, ale hlavne samotní občania) by poznali\nústavnoprávne mantinely, ktoré by v rámci svojej interpretačnej kompetencii vymedzil ústavný\n2\n\nsúd. Ústavný súd však musí okrem očakávaní navrhovateľov a verejnosti brať do úvahy najmä\nreálne možnosti. Konanie podľa čl. 129 ods. 6 ústavy je limitované krátkymi lehotami (5 dní\nna podanie, 10 dní na rozhodnutie), čo už samo osebe indikuje potrebu kvality, ale najmä\nrýchlosti. Rozhodovanie o núdzovom stave v čase, keď už nebude platiť, by bolo neefektívne\na jeho význam by bol viac akademický než praktický. Z toho dôvodu by prekročenie 10-dňovej\n(poriadkovej) lehoty nebolo želaným javom.\n9. Vo veci som nepôsobil ako sudca spravodajca. V záujme čo najplnohodnotnejšieho diskurzu\npléna ústavného súdu som vypracoval aj konkurenčný koncept nálezu, kde som formuloval\nparciálne závery odlišné od prijatého rozhodnutia. Aj napriek tomu, že som v predmetnom\nkonaní indikoval dôvody na derogáciu núdzového stavu, musím uviesť, že aj vo väčšinovom\nnáleze je viacero myšlienok, s ktorými sa stotožňujem. Inter alia oceňujem napríklad apel\nústavného súdu smerom k vláde, aby sa podstatne dôslednejšie vyrovnala s esenciálnymi\nzložkami inštitútu predĺženia núdzového stavu pro futuro.\n10. Ústavný súd vcelku presne vymedzil svoje pole pôsobnosti v plenárnom náleze vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 22/2020, ktorý sa taktiež venoval problematike núdzového stavu spojeného\ns pandémiou COVID-19. V zmysle predmetného rozhodnutia musí byť ústavný súd pri\npreskúmavaní núdzového stavu podozrievavý. Je povinný zvlášť citlivo vnímať signály, ktoré\nby naznačovali zásah do samotnej štruktúry ústavnosti, pričom je povinný preveriť formálne\nnáležitosti, prípadne dôvodnosť vyhlásenia núdzového stavu.\n11. K otázke rozsahu prieskumnej právomoci v záujme kontinuity odkazujem na svoje odlišné\nstanovisko vo veci sp. zn. PL. Ú S 22/2020, konkrétne na jeho bod 7: „Z uvedených dôvodov\nsom teda navrhoval prijatie návrhu na ďalšie konanie v celom rozsahu aj za tú cenu, že\npreskúmané by boli len nosné časti súvisiacich rozhodnutí a nebol by čas sa venovať podrobne\nkaždému detailu. Samotná vláda vo svojej replike ocenila príspevok ústavného súdu do diskurzu\no núdzovom stave ergo o legislatívnych riešeniach spojených s pandémiou COVID-19. Podľa\nmôjho názoru v tejto súvislosti platí, že čím väčšie penzum predpisov by prešlo kontrolou\nústavného súdu, tým väčšiu právnu relevanciu a istotu by to dodávalo postupom samotnej vlády\na posilnilo by to aj dôveru spoločnosti vo vládu ako takú. Nejde teda o snahu uzurpovať si moc\nústavným súdom, ale o snahu pomôcť. Aj v komparatívnom práve je všeobecne akceptované, že\npri krízových situáciách nejde o to, určiť jedinú inštitúciu, ktorá má konať (tradične exekutíva),\nale ide o spoluprácu všetkých zložiek moci (vrátane súdov) v spoločnom ústavnom projekte\n(DYZENHAUS, D. State of Emergency. In: Oxford Handbook of Comparative Constitutional\nLaw. Oxford, 2012, s. 461).“ Zotrvávam teda na tom, že úlohou ústavného súdu v tak\nvýnimočných časoch musí byť čo najširšia možná kontrola, pričom musíme vnímať akékoľvek\npodnety a referencie vyplývajúce z podaných návrhov.\n12. Núdzový stav môže byť vyhlásený len na základe ústavným zákonom ustanovených\ndôvodov a posúdenie, či tieto dôvody nastali a či vyžadujú vyhlásenie núdzového stavu,\nvyžaduje tiež expertné, koncepčné a v konečnom dôsledku politické uváženie. Ústavný súd\npreto deklaroval, že vláda (ako vrcholný exekutívny orgán s rozsiahlymi, vecne súvisiacimi\nkompetenciami) je v lepšej pozícii posúdiť takéto okolnosti a za toto posúdenie a dôsledky\nsvojho (pozitívneho, ale aj negatívneho) rozhodnutia o tom, či vyhlási núdzový stav, je\ndemokraticky zodpovedná. Svoju úlohu ústavný súd v tomto konaní videl v tom, že má v zásade\n3\n\nposúdiť len základnú racionalitu širšieho skutkového základu a zistiť, či nejde o zjavne\nneprimeranú reakciu exekutívy (PL. ÚS 22/2020). S uvedeným tvrdením sa je potrebné\nstotožniť, no nie mechanicky, ale ideovo.\n13. Predmetné rozhodnutie sa týkalo skoršej fázy pandémie. Tá však má, samozrejme, istú\ndynamiku, pričom aj efektivita opatrení sa odvíja od viacerých faktorov. Za najrelevantnejšie\nje určite potrebné považovať dáta o šírení vírusu, ako aj globálne informácie o pandémii,\nktorých poznanie dokáže do značnej miery determinovať adresnosť a správnosť krokov vlády.\nDá sa teda povedať, že benevolencia posudzovania opatrení musí byť priamo úmerná\ndisponencii s dostatočným penzom relevantných dát. Inak povedané, dnes je situácia iná ako\nbola pri konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 22/2020, keďže dnes už svet (vrátane vlády\nSlovenskej republiky) pracuje s vedeckými analýzami dát rôzneho druhu v súvislosti\ns pandémiou, nevynímajúc to, že sú už inter alia k dispozícii aj liečivá a vakcíny, ktoré sú pre\n„posun ďalej“ kľúčové.\n14. Aj keď je lehota 10 dní krátka, nič ústavnému súdu nebráni, aby sa prihlásil do služby\na v rámci časových možností poskytol ústavnoprávny audit aspoň tých najkritizovanejších\na najspornejších opatrení, kde existuje pochybnosť o ústavnej konformite. Musí platiť základná\nlogika, že to, čo mohlo postačovať v prvej vlne, v čase vlny druhej (in eventum tretej) stačiť\nnemá. Otázka základnej racionality nemôže byť postavená na platforme, „veď oni vedia, čo\nrobia“ alebo „pozrite sa von, ako to vyzerá“. Dôvody tak závažného kroku musia byť postavené\nna základných pilieroch právneho štátu, ktorými sú preskúmateľnosť, transparentnosť a súdna\nkontrola. Musí platiť, že ak sa dejú akékoľvek ústavne-relevantné rozhodnutia, ktoré priamo\nzasahujú do základných práv a slobôd, je minimálne férové (ak nie dokonca ústavne\nnevyhnutné) poznať presné zdôvodnenie týchto krokov. Žiada sa dodať, že keď je vláda prísna\nna obyvateľstvo, musí byť rovnako prísna (a možno aj prísnejšia) aj sama na seba.\nC. K formálnym náležitostiam vyhlásenia núdzového stavu\n15. V prvom rade uvádzam, že nemám žiadnu výhradu smerom k spôsobu vyhlásenia\nnúdzového stavu z hľadiska formácie, ktorá ho schválila, a z hľadiska jeho zverejnenia.\nFakticky došlo k opakovaniu postupu, ktorý bol už aplikovaný v minulosti. V čom ale problém\nústavnoprávnej relevancie už vidím, je otázka riadneho zdôvodnenia, kde sa nedá hovoriť\no jeho nedostatočnosti, ale dokonca o jeho absencii. Jeden z pilierov právneho štátu, ktorým je\nprávna istota, zaiste nepredpokladá neodôvodnené rozhodnutia tak zásadného ústavnoprávneho\nrangu, akým sú uznesenia týkajúce sa núdzového stavu. To platí aj pri osobitostiach\nrozhodovania vlády ako štátnopolitického útvaru a bez nároku na štandardne náležitosti\nrozhodnutia.\n16. Ústavný súd v konaniach o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy opakovane\nformuluje požiadavky na rozhodnutia súdov a orgánov verejnej moci, ktoré nesmú byť\nsvojvoľné a arbitrárne. Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž\npodstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany v rámci koncepcie materiálneho\nprávneho štátu. Vo vzťahu k arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutí všeobecných\nsúdov ústavný súd konštatuje, že je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych\nargumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky.\n4\n\nOkrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne\nnekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný\nskutkový prípad (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 146/2019, III. ÚS 367/2020). Keď teda kladieme\ntakéto požiadavky na rozhodnutia všeobecných súdov, je potrebné položiť si rečnícku otázku,\nprečo by sme mali byť benevolentnejší v prípade rozhodnutia vlády týkajúceho sa núdzového\nstavu.\n17. Tomuto uvažovaniu svedčí aj empirická skúsenosť a samotný postup vlády. Konkrétne\npoukazujem na predošlé rozhodnutia vlády o predĺžení núdzového stavu, ku ktorým boli\npriložené podrobné dáta, ktoré potvrdzovali legitimitu predlžovania núdzového stavu. Detailne\nnapríklad k materiálu vlády č. UV-27966/2020 z 29. decembra 2020 bol priložený dokument\nspracovaný Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky a Inštitútom zdravotníckych\nanalýz, ktorý bol označený ako „Epidémia COVID-19 na Slovensku ku 28.12.2020“. Pri\nďalšom návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu bol k materiálu vlády č.\nUV-2412/2021 z 5. februára 2021 predložený materiál označený ako „Podkladový materiál pre\nVládu SR k predĺženiu núdzového stavu“, kde boli taktiež v záhlaví označené Ministerstvo\nzdravotníctva Slovenskej republiky a Inštitút zdravotníckych analýz. Netvrdím, že to boli\ndostatočné odôvodnenia, no posudzovanému uzneseniu vlády chýbalo akékoľvek odôvodnenie\nkľúčového predpokladu pre predĺženie núdzového stavu. V tejto súvislosti je vcelku zaujímavé\naj stanovisko jedného z koaličných poslancov národnej rady, ktorý v súvislosti s predošlým\npredĺžením núdzového stavu (z februára 2021) konštatoval, že odôvodnenie predĺženia\nnúdzového stavu zo strany vlády bolo lepšie ako v minulosti. Súčasne vyjadril presvedčenie,\nže v prípade potreby opätovného predlžovania núdzového stavu v budúcnosti ho kabinet\nvyargumentuje ešte lepšie. Osobitne ocenil, že materiál vlády obsahoval aj vyhodnotenie\ndovtedy realizovaných opatrení v rámci núdzového stavu a aj očakávania toho, či bude ešte\nv budúcnosti potrebné ho predlžovať (k tomu pozri viac: https://www.teraz.sk/slovensko/odostal-vita-ze-odovodnenie-pred/530565-clanok.html). Odôvodnenie teda očakávajú aj\nsamotní poslanci podporujúci vládu.\n18. Otvára sa teda priestor pre úvahu o tom, či vláda má rozhodnutia dopadajúce na núdzový\nstav vôbec odôvodňovať, resp. ako sa postaviť k tomu, keď si sama zavedie prax a svoje\nrozhodnutia odôvodňuje, čo následne bez ďalšieho zmení. Je pravdou, že v tejto súvislosti vláda\nsama zaviedla (dobrú) ústavnú prax, čím vymedzila ústavný rámec, ktorý by mal aprobovať\nústavný súd a potvrdiť, ako by na platforme vlády malo dochádzať k vyhlasovaniu núdzového\nstavu v súvislosti s pandémiou. Ústavný súd namiesto toho dospel ku kontroverznému záveru,\nže na vyhlásenie núdzového stavu postačuje ipso facto existencia pandémie. Tento parciálny\nzáver považujem za nesprávny, keďže samotný ústavný zákon o bezpečnosti štátu v čl. 5 ods. 2\npožaduje nevyhnutný rozsah a nevyhnutný čas ako ústavné mantinely vyhlásenia núdzového\nstavu. Otázka nevyhnutného rozsahu v sebe sama osebe obsahuje potrebu testovať\nproporcionalitu opatrení, pričom je logické, že iné kroky budú primerané v čase nástupu,\nkulminácie a ústupu pandémie. Ústavnoprávne nebezpečie tohto zjednodušenia nárokov\nna vyhlásenie ergo predĺženie núdzového stavu vnímam najmä v tom, že ponúka vláde\nmožnosť neobmedzene vládnuť v núdzovom stave. Inak povedané, dochádza k štandardizácii\nneštandardu.\n\n5\n\n19. K otázke faktickej možnosti priloženia dát k rozhodnutiu vlády uvádzame, že celá\nSlovenská republika na týždennej báze očakáva posun v tzv. COVID-automate, kde\nMinisterstvo zdravotníctva Slovenskej republiky prezentuje vcelku podrobné údaje. Už len\nz toho vyplýva, že dáta o pandémii vláde chýbať nemohli a postačovalo ich len reálne priložiť\na vyhodnotiť. Je bezpochyby namieste očakávať v prípade rozhodovania o čomkoľvek\nv súvislosti s núdzovým stavom, aby vláda v sprievodných materiáloch okrem aktuálnej\nsituácie prezentovala aj istú víziu do budúcna, ktorá by adresátom opatrení okrem reštrikcií\npriniesla aj nádej pro futuro.\n20. Neopomínam a beriem do úvahy aj ponúkajúci sa argument, že všetko ohľadne pandémie\nsa deje rýchlo, a teda niektoré rozhodnutia je potrebné prijať bez zbytočných formalít. Ako som\nuž uviedol, podľa môjho názoru neobstojí argumentácia vlády predložená ústavnému súdu\no tom, že pandémia ipso facto odôvodňuje vyhlásenie ergo predĺženie núdzového stavu. Nad\nuvedeným argumentom by možno mohol teoreticky uvažovať v prvej vlne pandémie, ale tvrdiť,\nže po roku boja s COVID-19 nebolo možné z dôvodu nutnosti promptnej reakcie rozhodnutie\nodôvodniť, je prinajmenšom zvláštne. Vidím tu však priestor na istú kreativitu zo strany vlády,\nktorá mohla z dôvodu absencie relevantných príloh k uzneseniu vlády (napríklad z dôvodu\nčasového tlaku alebo ťažšieho hľadania kompromisu v dôsledku vzťahových animozít)\nzverejniť napríklad dopadajúcu sekvenciu zvukovej nahrávky z rokovania vlády o núdzovom\nstave, kde práve potrebné expertné dáta prezentované byť mohli. Rovnako bolo možné\nnapríklad zverejniť stenografický záznam z rokovania vlády. To, že tento inovatívny prístup\nv súvislosti s pandémiou COVID-19 možný je, napokon potvrdila svojím konaním aj samotná\nvláda, keď na návrh ministra obrany Slovenskej republiky zverejnila časť zvukového záznamu\nzo 65. rokovania vlády, ktorá sa týkala plošného testovania. Keďže vtedy nešlo o potrebu učiniť\nza dosť ústavným požiadavkám (o čo v tomto prípade ide), a minore ad maius by takáto\nmožnosť zverejnenia mala byť k dispozícii taktiež.\n21. Uvedomujem si, že v tejto obzvlášť ťažkej dobe nie je zvykom každého občana lustrovať\nwebové sídlo vlády Slovenskej republiky s cieľom štúdia relevantných materiálov spojených\ns vyhlásením núdzového stavu. Uvedený prístup však nemožno očakávať ani pri verejných\nregistroch ako napríklad Register partnerov verejného sektora, Obchodný register alebo pri\nzverejňovaných rozhodnutiach všeobecných súdov na webovom sídle Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky. Postačuje zverejnenie a možnosť si to nájsť, nemusí\nexistovať zvyk adresáta zakaždým informáciu vyhľadávať a oboznamovať sa s ňou. Pokiaľ\nplatí, že jednou z výziev 21. storočia je aj transparentnosť vládnutia, zavádzať výnimky pri\nrozhodovaní o núdzovom stave by bolo nenáležité. Ide totiž o natoľko zásadné rozhodnutia, že\nsa z hľadiska významu nedajú porovnávať s bežnými uzneseniami vlády.\n22. Rovnako v tejto súvislosti nemôže obstáť ani tvrdenie vlády, že každý jej člen mal\nk dispozícii tlačenú podobu analýzy epidemiologickej situácie. Akcentujeme, že priamo ústava\na ústavný zákon o bezpečnosti štátu majú rovnaký stupeň právnej sily, inak povedané, aj\nnapriek tomu, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu nie je integrálnou časťou ústavného textu\n(ide o samostatne stojacu normu), ústavu priamo dopĺňa. Keď ústavný súd požaduje v súvislosti\ns núdzovým stavom, aby aktivita vlády pri obmedzovaní základných práv a ukladaní\npovinností nebola zjavne neprimeraná, musí odniekiaľ poznať dôvody postupu vlády. Uvedené\nale nemôže byť reparovateľné v rámci repliky v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy, ale musí\n6\n\nbyť predložené priamo k rozhodnutiu na rokovaní vlády. Aj napriek tomu je podivuhodné, že\nani vo svojej replike v konaní pred ústavným súdom nedošlo k vysvetleniu zo strany vlády,\nprečo k rozhodnutiu o núdzovom stave neboli priložené žiadne vysvetlenia nevyhnutnosti\npredĺženia núdzového stravu. Z prepisu rokovania vlády, ktoré bolo prílohou repliky vlády,\ntotiž vyplýva, že vláda na svojom rokovaní mala pripravené poklady k dispozícii. Uvedené\npochybnosti podporuje aj tá skutočnosť, že jeden z členov vlády sa opakovane dopytoval na\npotrebu uverejniť predmetné odborné predpoklady spolu s vyhlásením uznesenia vlády\no predĺžení núdzového stavu. Platí, že ústava okrem explicitných formulácií v sebe obsahuje aj\nimanujúce implicitné záruky, pričom je v záujme ochrany právneho štátu, aby rozhodnutia\no vyhlásení núdzového stavu ani len nevyvolávali pochybnosti o arbitrarite.\n23. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že jedným z princípov právneho\nštátu je zákaz svojvôle (arbitrárnosti) v konaní orgánov verejnej moci (I. ÚS 8/97). V právnom\nštáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci postupoval pri výkone svojej právomoci\ntak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu\nzákladného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania\no ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či\ntento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti\npríslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť\nv činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať\nna nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej\nmoci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním\nzákladného práva alebo slobody (II. ÚS 894/2014, II. ÚS 298/2015).\n24. Pokiaľ sa vláda bráni, že s návrhom a na vyhlásenie alebo predĺženie núdzového stavu nie\nje potrebné predkladať aj písomné dôvody, ide o paradoxné tvrdenie. Ako už bolo popísané,\nsama vláda si zaviedla modus operandi a expertné podklady k predlžovaniu núdzového stavu\npredkladať zvykla. Aj keď platí, že rozhodnutia vlády štandardne neobsahujú odôvodnenie, aké\npoznáme z rozhodnutí súdov alebo administratívnych orgánov, nejaké odôvodnenie by\nprítomné byť malo a niekde dokonca byť musí. To požaduje dokonca aj judikatúra ústavného\nsúdu aplikovateľná per analogiam. Vláda má možnosť, a preukázateľne aj aparát, aby\nk rozhodnutiu o núdzovom stave priložila expertný materiál, ktorým fakticky povinnosť\nodôvodňovať tak závažné rozhodnutie splní. Tvrdenie vlády, že ústavodarca úmyselne\nopomenul zaviesť povinnosť odôvodniť rozhodnutie o núdzovom stave, rozporujeme\npráve odkazom na esenciálne podmienky vyhlásenia núdzového stavu v zmysle čl. 5 ústavného\nzákona o bezpečnosti štátu.\n25. Právo na odôvodnenie je v centre súčasného diskurzu, pretože je úzko prepojené\nso spravodlivosťou. Obyčajný jednotlivec, poslanec národnej rady či sudca ústavného súdu sú\nosobami, ktoré sa môžu pýtať na odôvodnenie tých rozhodnutí, ktoré sa ich dotýkajú alebo\nktoré kontrolujú. Jednotlivci sú diskurzívne bytosti a bytosti, ktoré vyžadujú odôvodnenie\n(„justificatory beings“) vyplývajúce z ich dôstojnosti (porovnaj FORST, R. Introduction: The\nFoundation of Justice; In: FORST, R. The Right To Justification: Elements of a Constructivitst\nTheory of Justice. Columbia University Press, 2011, s. 1 ‒ 2). Politická a sociálna spravodlivosť\nv istom význame môže byť koncentrovaná v jedinom práve – v práve na odôvodnenie. Platí, že\nspravodlivé je to, čo je odôvodnené.\n7\n\n26. Z už popísaných dôvodov sa preto nedokážem stotožniť s väčšinou pléna a neodôvodnené\nrozhodnutie v kľúčovej záležitosti (nevyhnutný rozsah) vlády o predĺžení núdzového stavu\npovažujem za rozporné s ústavou. Nevidím dôvod, aby ústavný súd poľavoval s doktrinálne\nnastaveného štandardu týkajúceho sa odôvodňovania rozhodnutí orgánov verejnej moci.\nUvedomujem si, že rozhodnutie vlády nemá v tejto súvislosti kostru výrok ‒ odôvodnenie ‒\npoučenie, no to ho neoslobodzuje spod imperatívu zákazu arbitrarity. Občan, ktorému sa\nzásadne zasahuje do jeho základných práv a slobôd, musí mať možnosť poznať dôvody tohto\nkroku. Súčasne od neho nie je spravodlivé požadovať, aby si odôvodnenie konania vlády sám\ndedukoval z parciálnych výstupov a tlačových konferencií.\nD. K posunu doktríny v rámci prieskumnej právomoci v konaní podľa čl. 129 ods. 6\nústavy\n27. Aj napriek tomu, že ústavný súd započal tvorbu doktríny spojenej s rozhodovaním\no núdzovom stave v osobitnom konaní svojím rozhodnutím vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/2020, je\npotrebné akcentovať, že ústavnoprávny diskurz sa týmto rozhodnutím len začal. Veľmi\ndôležitou skutočnosťou, ktorá má veľký vplyv na rozhodnutie v aktuálne posudzovanej veci, je\nprijatie ústavného zákona č. 414/2020 Z. z., ktorým bol menený a doplnený ústavný zákon\no bezpečnosti štátu. Ústavodarca na pandémiu COVID-19 reagoval novelizáciou právnej\núpravy, pričom svoje zámery prezentoval v dôvodovej správe pri predkladaní návrhu právneho\npredpisu v národnej rade: «... navrhuje [sa] v prípade núdzového stavu vyhláseného z dôvodu\npandémie umožniť vláde Slovenskej republiky z tohto dôvodu vyhlásený núdzový stav\nopakovane predlžovať, vždy najviac o 40 dní, čím sa reaguje na poznatky zo súčasnej\naplikačnej praxe, kedy nie je objektívne možné vyriešiť situáciu spôsobenú pandémiou\nrespiračného ochorenia za najviac 90 dní. Zároveň sa navrhuje zaviesť inštitút\ndodatočného schválenie takéhoto predĺženia núdzového stavu v Národnej rade Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „národná rada“), a to v lehote najneskôr 20 dní odo dňa začiatku plynutia\npredĺženia núdzového stavu, teda od účinnosti predĺženého núdzového stavu. V prípade\nnevyslovenia súhlasu predĺžený núdzový stav skončí, a to buď dňom prijatia uznesenia\nnárodnej rady, ktorým sa súhlas neudelí, alebo márnym uplynutím dvadsaťdňovej lehoty.\nAk národná rada bude o súhlase s predĺžením núdzového stavu rokovať ešte predtým, ako\nzačne plynúť predĺžený núdzový stav a súhlas s predĺžení nedá, núdzový stav nebude\npredĺžený. To znamená, že na predĺženie alebo trvanie predĺženia núdzového stavu je potrebný\n(dodatočný) aktívny prejav vôle súhlasu s predĺžením núdzového stavu zo strany národnej rady.\nPôjde o štandardné návrhové konanie, t. j. vláda dňom prijatia príslušného uznesenia vlády\nzašle prijaté uznesenie národnej rade a túto požiada (navrhne) o vyslovenie súhlasu.\nPoverený člen vlády v národnej rade návrh odôvodní, zúčastní sa rozpravy vo výboroch, ako aj\nv pléne národnej rady.» Pri novelizácii čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. bol úmysel\nústavodarcu nasledovný: «V nadväznosti na uvedené sa navrhuje vložiť nový odsek 4, ktorý\nupravuje obmedzenia a povinnosti osobitne pre prípad vyhlásenia núdzového stavu\nz dôvodu ohrozenia života a zdravia v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, v dôsledku\nčoho je rozsah obmedzení a povinností, ktoré možno uložiť v prípade „pandemického\nnúdzového stavu“ užší. Zároveň sa navrhuje upraviť v čl. 5 ods. 3 písm. a) a g) tak, aby\nväčšmi zodpovedali potrebám prijímať efektívne opatrenia znižujúce pohyb obyvateľstva\n8\n\na tým spomalili šírenie infekčnej choroby v štádiu pred vznikom pandémie alebo v priebehu\njej šírenia, pri zachovaní ústavnej požiadavky proporcionality prostriedkov a cieľov.»\n28. Už len z týchto citovaných pasáží je zrejmé, že pôvodné znenie ústavného zákona\no bezpečnosti štátu nepočítalo s osobitosťami pandémie, čo motivovalo národnú radu k zmene\nlegislatívy. Už len to, že ústavný súd v konaní sp. zn. PL. ÚS 22/2020 rozhodoval o núdzovom\nstave založenom na predošlej právnej úprave, samo osebe implikuje ústavnoprávnu povinnosť\ntestovať aj dosiaľ prijaté závery v súvislosti s konaním podľa čl. 129 ods. 6 ústavy. V súlade\ns mojím predošlým disentom zotrvávam na prístupe, že ústavný súd má z dôvodu ochrany\nobčanov testovať proporcionalitu v čo najširšom meradle a byť v rámci ústavnoprávneho\ndiskurzu čo najaktívnejšie prítomný.\n29. Ústavodarca pristúpil k zmene právnej úpravy, pričom si zvolil jednoduchšiu cestu\nmodifikácie núdzového stavu namiesto prijatia osobitného pandemického zákona. Tento postup\nbol zvolený aj napriek tomu, že jednou z príloh repliky vlády v súvislosti s konaním\nna ústavnom súde bol aj stenografický prepis rokovania vlády zo 17. marca 2021, z ktorého\nvyplynulo, že vláda už v čase svojho rozhodovania mala pripravené paragrafové znenie\npandemického zákona. Dá sa teda konštatovať, že adresnejšie riešenie bolo už aj reálne\nk dispozícii. Berúc do úvahy, že sám ústavodarca v dôvodovej správe k ústavnému zákonu\nč. 414/2020 Z. z. poukázal na potrebu čo najväčšieho napĺňania požiadavky proporcionality, sa\nzdá, že v tejto súvislosti by bolo z ústavnoprávneho hľadiska prijatie osobitnej legislatívy\nlepším a proporcionálnejším riešením. Aktivácia vhodných, no menej invazívnych\na intenzívnych opatrení by umožnila synalagmatickú deaktiváciu núdzového stavu.\n30. V snahe o predloženie riešenia v rámci ústavnoprávneho diskurzu poukazujeme\nna skutočnosť, že v prípade potreby prijať osobitný pandemický zákon by bolo zrejme\nakceptovateľné aj využitie tzv. skráteného legislatívneho konania. V ostatnom čase bol tento\nprocesne zrýchlený postup rokovania v národnej rade nadužívaný, čo kritizovala napríklad\nmimovládna organizácia VIA IURIS: „Celkovo ako veľmi problematické (vo vzťahu k celej\nvláde) vnímame aj to, že skrátené legislatívne konanie sa stalo prakticky normou počas\nuplynulého roka a týka sa to aj niektorých zákonov z oblasti spravodlivosti, ako boli napr.\nzmeny odvolávania členov Súdnej rady, či spôsob kreovania hodnotiacich komisií.“ (k tomu\npozri viac: https://viaiuris.sk/aktuality/via-iuris-zhodnotila-doterajsie-kroky-ministerstvaspravodlivosti-pod-vedenim-marie-kolikovej/). Berúc do úvahy snahu o minimalizáciu\nzásahov do základných práv a slobôd tým, že by došlo k eliminácii potreby dlhodobo\nudržovať aktivovaný núdzový stav, si dokážem predstaviť aj splnenie podmienok\nvymedzených v § 89 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z.\no rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.\nJe však potrebné dodať, že mimoriadna situácia v sebe musí imanentne obsahovať atribút\nnáhlosti a pandémia trvá už rok.\n31. Z komparatívneho hľadiska v snahe o verifikáciu vhodnosti navrhovaného riešenia\npoukazujem napríklad na právnu úpravu prijatú v Českej republike, konkrétne na zákon\nč. 94/2021 Sb. o mimoriadnych opatreniach pri epidémii onemocnenia COVID-19 a o zmene\nniektorých súvisiacich zákonov. Rovnako odkazujem na právnu úpravu Nemeckej spolkovej\nrepubliky, kde bol 18. novembra 2020 prijatý dokonca Tretí zákon na ochranu obyvateľstva\n9\n\nv epidémii národného významu (Federálna zbierka zákonov 2020, časť I, č. 52, z 18. novembra\n2020), pričom došlo k prijatiu právnej úpravy ako výsledku diskurzu k tomu, že je potrebné\nnielen zvažovať, či sú reštriktívne opatrenia na zvládnutie pandémie potrebné, ale aj formálne\nzohľadniť základné práva, ktorých by sa opatrenia dotýkali pri hodnotení ich proporcionality.\nTýmto došlo k posilneniu práv jednotlivcov.\n32. Reagujúc na prijatie ústavného zákona č. 414/2020 Z. z., je potrebné stručne sa pristaviť\nnad novou právomocou národnej rady, ktorá súvisí s predĺžením núdzového stavu v príčinnej\nsúvislosti so vznikom pandémie. Národná rada musí vysloviť súhlas s takýmto predĺžením, a to\ndo 20 dní od prvého dňa predĺženého núdzového stavu. Keďže ústavodarca na uvedený krok\nnenaviazal vyššiu väčšinu (napríklad 3/5 väčšinu všetkých poslancov parlamentu), je potrebné\ntento krok vnímať viac v rovine formálnej ako v rovine reálnej poistky. Tento záver legitimizuje\nten fakt, že funkčnosť vlády je priamo závislá od podpory v národnej rade, a teda bez nej\nvládnuť fakticky nemôže. Verifikáciu postupu vlády v súvislosti s núdzovým stavom teda\nvnímame skôr v rovine formality, a preto ústavný súd nemôže „novú brzdu“ v podobe\ndodatočného súhlasu národnej rady považovať za proces garantujúci ústavnú konformitu.\nUvedená novinka teda nemôže ústavný súd žiadnym spôsobom brzdiť v jeho aktivite.\nE. K testu proporcionality vo všeobecnosti\n33. Keďže mojou kľúčovou výhradou bol nedostatok odôvodnenia rozhodnutia vlády\no predĺžení núdzového stavu en bloc, nebolo nutné ani realizovať detailnú analýzu konkrétnych\nparciálnych opatrení, ktoré vo svojom podaní vymedzil generálny prokurátor. V záujme\nústavnoprávneho dialógu som však aj napriek tomu v predloženom protinávrhu navrhol\nrealizovať test proporcionality k parciálnym otázkam. Jedno, čo si vláda za žiadnych okolností\nv tejto nepríjemnej situácii nezaslúži, je kritika bez návrhu riešenia. Ústavný súd si nemôže\ndovoliť hru na schovávačku a ak niekde indikuje ústavnú diskonformitu, musí to minimálne na\núrovni obiter dicta povedať. Dokonca si myslím, že v tomto konaní ústavný súd nemusí\nformalisticky bazírovať na petitoch podaní, ale ak nájde aj v tele textu otázku, ktorá trápi\nverejnosť, môže sa ňou zaoberať. Práve z uvedeného dôvodu som sa rozhodol časť svojho\nodlišného stanoviska venovať otázkam proporcionality.\n34. Keby som mal niektorú fázu rozhodovania ústavného súdu označiť ako „vrcholné kúzlo\nvečera“, bolo by to vykonanie testu proporcionality. Je to tá fáza, ktorej vykonanie bolo už aj\nv histórii slovenského ústavného súdnictva predmetom viacerých odlišných stanovísk\n(porovnaj napr. odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka vo veci sp. zn. PL. 18/2014).\nPoukazujeme napríklad na odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa k rozhodnutiu\nústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/06 (súlad zákona o tepelnej energetike s ústavou), kde\nuviedol: «Nález vytvára dojem – tón, že verejný záujem je „žolíkom“, ktorý temer za každých\nokolností vyváži právo na podnikanie. Obzvlášť myšlienka, že štát daný predmet podnikania\nposkytol, a tak ho môže aj odobrať, je ťažko zlučiteľná s konceptom priority občana pred\nštátom, s konceptom štátu založeného na úcte k základným právam. Nález je tiež veľmi\nnedôsledný v aplikácii testu proporcionality. V rámci kroku nevyhnutnosti uvádza, že parlament\nmusí mať priestor na uváženie, a teda nevyhnutnosť nemožno brať striktne, ale viac\nkontextuálne. S tým vzhľadom na povahu testu proporcionality možno súhlasiť (porov. Hogg,\n10\n\nP. W.: Constitutional Law of Canada, Carswell. Toronto: Student Edition, 2001, s. 760, Grimm,\nD.: Proportionality in Canadian and German Constitutional Jurisprudence, Volume 57,\nNumber 2, Spring 2007, s. 383 a nasl.). Pretože namietané ustanovenie prešlo krokom\nnevyhnutnosti, správne mal nasledovať test proporcionality v užšom zmysle, avšak ten v náleze\nabsentuje (porov.: Grimm, D.: tamtiež, s. 397, Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře\nÚstavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 16 a 17). Domnievam sa, že predmetná vec si\nvyžadovala prísnejší postoj voči zákonodarcovi, ktorý mal nájsť vyústenie buď vo výroku\n(nesúlad pre legislatívne opomenutie „mäkkého“ pristátia pre podnikateľov), alebo aspoň\nv odôvodnení, ktoré by vyjadrilo ústavnoprávne rozpaky z takéhoto štýlu legislatívy.»\n35. V prípade, ak bolo ambíciou ústavného súdu testovať súlad predĺženia núdzového stavu\ns ústavou, bolo potrebné pristúpiť ku skúmaniu, či namietaným rozhodnutím vláda zachovala\nspravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkou\nochrany základných práv jednotlivca (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nz 5. septembra 2017 vo veci Fábián v. Maďarsko, sťažnosť č. 78117/13). Realizácia testu\nproporcionality založená na troch po sebe nasledujúcich krokoch je z hľadiska pandemickej\nobsesie spoločnosti veľmi dôležitá. Ústavný súd mal totiž možnosť prvý raz detailnejšie\npriniesť svoje expertné posolstvo v súvislosti s opatreniami voči COVID-19.\n36. Prvým krokom je jednak test existencie ústavou nevylúčeného a dostatočne dôležitého cieľa\n(test of legitimate aim/effect) a tiež test racionálnej väzby medzi napadnutou právnou úpravou\na ňou sledovaným cieľom (účelom/conduciveness), teda hľadisko vhodnosti (Geeignetheit).\nIde fakticky o skúmanie súladu s čl. 13 ods. 4 ústavy, ktorý pri obmedzovaní základných práv\na slobôd požaduje, aby sa dbalo na ich podstatu a zmysel, pričom takéto obmedzenia sa môžu\npoužiť len na ustanovený cieľ. Právna regulácia musí smerovať k naplneniu účelu, ktorý je\ndostatočne dôležitý, aby odôvodnil (ospravedlnil) obmedzenie základného práva alebo\nslobody. Identifikáciu účelu a cieľu predĺženia núdzového stavu by sme sa vedeli jasne\ndozvedieť práve z podkladov predložených na rokovanie vlády (ktoré ale absentovali). Pre\núčely vykonania testu proporcionality si ale viem predstaviť dosadenie všeobecného postulátu\no „boji s pandémiou“ do vzorca, ktorý by mohol byť akceptovateľný, a teda prvým krokom by\nnúdzový stav a na neho naviazané opatrenia mali prejsť.\n37. Vláda sa v tejto súvislosti v replike osobitne vyjadrila k obmedzeniu slobody pohybu\na pobytu, kde sama pripúšťa ich obmedzenie (1) zákonom na podklade ústavy alebo (2)\nna podklade ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Tým vláda de facto sama uznáva, že má\nk dispozícii menej invazívne nástroje ako núdzový stav (k tomu odkazujeme na druhý krok\ntestu). Neobstojí teda argument, že „vypnutie“ núdzového stavu z dôvodu nemožnosti\nobmedziť slobodu pohybu a pobytu znamená automaticky aj „vypnutie“ COVID-automatu. Aj\nkeď sa to môže zdať na prvý pohľad ako logický dôsledok, je tomu tak len preto, že žiadne iné\nmenej intenzívne nástroje si svojou legislatívnou činnosťou vláda v kooperácii s väčšinou\nv národnej rade nevytvorila. Pokiaľ mohlo dôjsť k novelizácii ústavného zákona o bezpečnosti\nštátu, bolo možné aj paralelne novelizovať iné právne predpisy, prípadne prijať celkom novú\nlegislatívu.\n38. Pre kontext nemožno opomenúť ani toho času účinné znenie zákona č. 355/2007 Z. z.\no ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n11\n\nv znení neskorších prepisov, konkrétne znenie § 48. Podľa neho úrad verejného zdravotníctva\nalebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia (ktorým sa\nrozumie nepredvídané a nekontrolované ohrozenie verejného zdravia chemickými,\nbiologickými alebo fyzikálnymi faktormi vrátane takého ohrozenia verejného zdravia, ktoré má\nmedzinárodný dosah) môže nariadiť celý diapazón opatrení. Exemplifikatívne nariaďujú\nnasledovné opatrenia:\n zákaz alebo obmedzenie styku časti obyvateľstva s ostatným obyvateľstvom pri\nhromadnom výskyte závažného ochorenia,\n zákaz alebo obmedzenie hromadných podujatí,\n zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb,\n zákaz používania potravín, pokrmov alebo nápojov v zariadeniach spoločného stravovania,\n výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok,\n nútená izolácia osoby chorej na prenosné ochorenie alebo osoby podozrivej z prenosného\nochorenia alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy, ktorá odmieta nariadené opatrenie,\n vykonanie dezinfekcie a regulácie živočíšnych škodcov,\n vyčlenenie lôžok na zabezpečenie ústavnej zdravotnej starostlivosti zvýšenému počtu\nchorých a pri závažných infekciách na zabezpečenie izolácie osôb podozrivých z ochorenia\na podozrivých z nákazy počas maximálneho inkubačného času ochorenia,\n osobitná manipulácia s mŕtvymi, vyčlenenie miest a určenie spôsobu pochovávania\nzvýšeného počtu zomretých,\n používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok,\n podmieňovanie vstupu do prevádzkových priestorov poskytovateľov služieb\na zamestnávateľov registráciou osobných údajov vstupujúcich osôb na účel\nepidemiologického vyšetrovania, a to v rozsahu meno a priezvisko, dátum narodenia, adresa\ntrvalého pobytu, telefónne číslo alebo mailová adresa; na tento účel poskytovatelia služieb\na zamestnávatelia spracúvajú a uchovávajú osobné údaje vstupujúcich osôb v uvedenom\nrozsahu a na základe písomnej žiadosti sú povinní ich poskytnúť Úradu verejného\nzdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva,\n izolácia alebo karanténa osôb vstupujúcich na územie Slovenskej republiky,\n vykonanie mechanickej očisty, dezinfekcie alebo sterilizácie predmetov alebo priestorov,\n uloženie povinnosti zamestnávateľom prijať hygienické opatrenia na pracoviskách vrátane\nzákazu vstupu zamestnancov alebo iných osôb na pracoviská alebo do iných priestorov\nzamestnávateľa,\n dodržiavanie určenej vzdialenosti medzi osobami,\n ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými môže zakázať alebo\nnariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.\nZ uvedeného výpočtu možno vyvodiť dva parciálne závery. V prvom rade (a) je to zistenie, že\nvzhľadom na existenciu tohto parciálneho legislatívneho nástroja by zrušenie alebo dočasné\nzrušenie núdzového stavu nebolo otvorením brány do chaosu. Uvedené vyvracia mýtus, že\nnekontrolovateľné oslavy Veľkej noci by neboli zvrátiteľné. V druhom rade (b) je to záver, že\nnúdzový stav ako taký má aj dnes zákonnú alternatívu, čo má pri testovaní proporcionality\nzásadný význam. Marginálne však musím poukázať na skutočnosť, že citovaná právna úprava\nvyvoláva otázniky ohľadne jej ústavnej konformity, keďže časť predmetného zákona bola\n12\n\nnapadnutá v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (Rvp 587/2021).\nAktuálne je však potrebné rešpektovať prezumpciu ústavnosti právneho predpisu, a teda brať\ndo úvahy jeho existenciu a aplikabilitu.\n39. Pre úplnosť uvádzam, že v rámci prvého kroku testu proporcionality sa tiež zisťuje, či je\nposudzovaná právna úprava racionálne previazaná s cieľom ňou sledovaným (rational\nconnection test). Odpoveď musí byť kladná, keďže vyhlásenie núdzového stavu sleduje cieľ\nochrany verejného zdravia.\n40. Druhým krokom testu proporcionality je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, resp.\npotrebnosti či použitia najmenej drastických, resp. šetrnejších prostriedkov (Erforderlichkeit)\nna dosiahnutie cieľa sledovaného napadnutou právnou úpravou. Ústavný súd musí v tomto\nkroku zisťovať, či na dosiahnutie legitímneho cieľa nebol k dispozícii aj menej obmedzujúci,\nresp. menej invazívny či šetrnejší právny prostriedok, ktorý by bol rovnako efektívny. V zmysle\ndoktríny ústavného súdu platí, že právna norma totiž v podmienkach materiálneho\nprávneho štátu nemôže obmedzovať základné právo alebo slobodu viac, než je\nnevyhnutné na dosiahnutie cieľa ňou sledovaného, resp. právna norma by mala\ndosahovať sledovaný cieľ najmenej drastickým spôsobom (PL. ÚS 03/09). Zakaždým musí\nplatiť, že voľná úvaha zákonodarcu pri obmedzovaní základných práv a slobôd v podmienkach\nnielen materiálne, ale aj formálne chápaného právneho štátu nikdy nemôže byť absolútna.\n41. K otázke testu nevyhnutnosti vláda odkazuje na nemožnosť aplikácie najprísnejšieho testu\nnevyhnutnosti. Dôvodom je, že pri pandémii ide vždy o oneskorenú reakciu na výskyt udalosti,\nktorá má nepredvídateľné nástroje. S odkazom na stále limitované, no rastúce, množstvo\ninformácií vláda dôvodí, že prijímanie opatrení v čase pandémie je z povahy veci reaktívne.\nZnenie ústavného zákona, ktorý používa terminológiu „nevyhnutnosť“, vláda vníma na úrovni\n„potrebnosti, primeranosti alebo proporcionality“ s odkazom na rozhodnutie č. k.\nPL. ÚS 22/2020. Nie je možné súhlasiť s tvrdením vlády, že samotná fakticita prítomnosti\nochorenia COVID-19 a šírenie britskej mutácie je v istom zmysle samo osebe dôvodom\nna vyhlásenie núdzového stavu. Akceptáciou tejto logiky zo strany ústavného súdu dochádza\nk nebezpečnému vypísaniu bianco šeku na núdzový stav na nekonečne dlhú dobu, čo by bolo\nv rozpore s princípom právneho štátu. Uvedené platí o to viac v situácii, keď zaznievajú aj\nodborné hlasy, že definitívne vysporiadanie sa s pandémiou môže trvať aj roky (k tomu pozri\nnapríklad:\nhttps://www.teraz.sk/zahranicie/wenhamova-navrat-k-beznemu-zivotu/524216clanok.html). Konštantné vládnutie v núdzovom stave za súčasného zásadného obmedzenia\nzákladných práv a slobôd nemôže byť akceptovateľným. Núdzový stav sa za žiadnych\nokolností nemôže stať pravidlom, ale musí ostať výnimkou.\n42. K otázke prísnosti testu nevyhnutnosti by som chcel osobitne uviesť, že pohľad na núdzový\nstav cez prizmu základných práv a slobôd je potrebné determinovať najmä hľadiskom času\na dostupnosti informácií. Musí zakaždým platiť, že čím väčším množstvom relevantných dát\ndisponujeme, tým adresnejšie a menej globálne opatrenia musia byť aplikované. Rovnako aj\nintenzita musí byť priamo úmerná cieľu, ktorý sa sleduje dosiahnuť. Ústavný súd by mal byť\nveľmi citlivý najmä na prístup pokusov a omylov, ktorý je v zásade v úvode prípustný, no\npostupom času (napríklad pri komparatívnom pohľade do zahraničia) môže získať status\nústavnej diskonformity.\n13\n\n43. Osobitne ku kritériu nevyhnutnosti uvádzam, že núdzový stav má menej intenzívne\na invazívne alternatívy. Sú nimi prijatie pandemickej legislatívy, ktorá by adresne vedela\nnastaviť potrebné opatrenia smerom k zdravotníctvu a krízovému riadeniu krajiny, čo sú\nnajčastejšie argumenty zdôvodňujúce núdzový stav en bloc.\n44. Posledným tretím krokom je hľadisko proporcionality v užšom zmysle slova\n(Angemessenheit), ktorého obsah tvorí porovnanie miery zásahov do ústavou chránených\nhodnôt vyvolané uplatnením napadnutého regulatívu (PL. ÚS 11/2013). Keďže z môjho\npohľadu napádaná právna úprava môže mať problém už pri druhom kroku testu proporcionality,\nbolo by z metodologického hľadiska nesprávne (keďže test proporcionality je založený\nna gradácii) vyjadrovať sa aj k otázke tzv. vyvažovania.\nF. Niekoľko poznámok k proporcionalite\n45. Negatívne dôsledky vyhlásenia núdzového stavu spočívajúce v zásadnom obmedzení\nzákladných práv a slobôd v rôznych sférach môžu byť skutočne masívne. Tak, ako nie je\nzrejmé, ktoré opatrenia sú tie najsprávnejšie (a ich správnosť sa ukazuje až postupom času), tak\naj odhad dôsledkov ukáže až budúcnosť. Už teraz sú ale niektoré negatívne javy vcelku\nevidentné. Zo strany štátu ide o legislatívne opatrenie, ktoré naráža na ústavné limity\nobmedzenia základných práv a slobôd, pričom parciálne opatrenia môžu popierať ich podstatu\na zmysel (čl. 13 ods. 4 prvá veta ústavy).\n46. Aj napriek tomu, že je z nášho pohľadu samotné vyhlásenie núdzového stavu rozporné\ns ústavou, z dôvodu nedostatku jeho zdôvodnenia ergo arbitrarity, ako som už uviedol, v rámci\nústavnoprávnej spolupráce považujem za vhodné reagovať, aby ústavný súd reagoval na\nparciálne problémy, ktoré vo svojich podaniach otvárajú navrhovatelia a vyvolávajú\nspoločenskú polemiku. Otázniky vyvoláva najmä druhý krok testu proporcionality, keďže na\ndosiahnutie legitímneho cieľa sa ponúkajú aj menej obmedzujúce a invazívne prostriedky\nrovnakej, prípadne vyššej efektivity.\n47. Ani v jednom z návrhov nebola osobitne a podrobne spracovaná argumentácia smerujúca\nk zatvoreniu maloobchodným prevádzok, čo by mohlo kolidovať s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ústavy.\nTu sa však ústavný súd ako privilegovaný ochranca základných práv a slobôd musí zastať\nobčanov, konkrétne prevádzkovateľov takýchto prevádzok. Je dôvodné zapochybovať, či\nexistuje vôbec ešte niekto, kto sa nepozastavil nad racionalitou regulácie maloobchodného\npredaja v komparatívnej perspektíve.\n48. Na jednej strane máme malých podnikateľov, ktorí častokrát celý život budovali svoje\npodnikanie a načas plnili svoje povinnosti smerom k štátu a svojím obchodným partnerom, no\nich prevádzka musí ostať zatvorená. Na druhej strane stoja veľké reťazce, ktoré pod rúškom\npredaja potravín a životne nevyhnutných vecí predávajú aj tovar, ktorý je de iure predávať\nzakázané. Pokiaľ je za zachovania hygienického štandardu vo veľkých supermarketoch možné\nzakúpiť rezané kvety, jedálenský servis, knihy alebo oblečenie, nesmú byť diskriminovaní malí\nobchodníci, ktorí by takýto štandard vedeli taktiež garantovať. Je dôvodné si dokonca myslieť,\nže malí obchodníci (aj napriek tomu, že sú v postavení slabšieho) by akceptovali aj\n\n14\n\nniekoľkonásobne vyššie požiadavky na hygienický štandard za predpokladu, že by mohli\notvoriť aspoň pre obmedzené množstvo zákazníkov.\n49. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť aj rozhodovaciu činnosť ESĽP, ktorá požaduje\nnastolenie spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu a požiadavkami\nochrany základných práv jednotlivca. Spravodlivá rovnováha dosiahnutá nebude, ak dotknutá\nosoba znáša individuálne a nadmerné bremeno (m. m. Rozsudok Sporrong a Lönnroth v.\nŠvédsko z 23. septembra 1982, sťažnosti č. 7151/75 a č. 7152/75). Poukazujem aj na rozsudok\nzo 16. júna 2015 vo veci Sargsyan v. Azerbajdžan (sťažnosť č. 40167/06), kde ESĽP\nnemožnosť prístupu sťažovateľa k jeho majetku spolu s neprijatím alternatívnych opatrení\nzo strany vlády na obnovenie jeho vlastníckych práv, resp. neposkytnutie náhrady za ich stratu\nsťažovateľa nadmerne zaťažilo, čo bolo v rozpore s dohovorom.\n50. Ústavný súd Českej republiky rozhodol o obdobnej otázke nálezom č. k. Pl. ÚS 106/20\nz 22. februára 2021, pričom konštatoval: «Především, vláda zvolila řešení spočívající\nv paušálním zákazu veškerého maloobchodního prodeje a poskytování služeb v provozovnách,\npřičemž současně stanovila velké množství výjimek připomínající až „telefonní seznam“\n(celkem 36). Základním deficitem tohoto postupu je však okolnost, že z žádného relevantního\nzdroje není patrné, na základě čeho vláda dospěla právě k tomuto řešení... Již z povahy věci je\ntotiž např. zřejmé, že podstata maloobchodního prodeje spočívá právě v tom, že lidé využívají\nprodejny v blízkosti svého bydliště (či zaměstnání) a nemusí proto daleko cestovat a využívat\nveřejné dopravní prostředky... Navíc je třeba při posuzování intenzity zásahu do základního\npráva svobodně podnikat a napadeným krizovým opatřením nastaveného odlišného zacházení\nmezi jednotlivými subjekty vycházet i z toho, že v současné době již měla vláda dostatek času,\naby přijatá opatření mnohem lépe promyslela a odůvodnila, než tomu bylo v době nastavení\nomezujících opatření v březnu roku 2020. I pro tuto oblast výkonu veřejné moci totiž platí, že\nz pohledu plynutí doby je třeba klást na odůvodnění zásahů do základních práv vyšší nároky\nnež na okamžitou reakci v počátku pandemie a s určitou mírou nadsázky lze dokonce hovořit\no jistém vztahu úměry mezi intenzitou a odůvodněností zákazů a během času. Důvodem\ntohoto zpřísňujícího požadavku je tedy jak skutečnost, že měla vláda mnohem více informací,\npraktických zkušeností a také času napadenou regulaci promyslet a systematicky odůvodnit,\nale též okolnost, že dlouhodobý a opakovaný zásah do základního práva (v tomto případě do\npráva na podnikání) je mnohem invazivnější a „bolestivější“, než krátkodobé a dočasné\nomezení.»\n51. V tejto súvislosti teda konštatujeme, že reštrikcie týkajúce sa obmedzenia maloobchodného\npredaja v Slovenskej republike indikujú problém v súvislosti s proporcionalitou. Pokiaľ vláda\ndospela k záveru, že je potrebné mať otvorené len veľké prevádzky, keďže v tých menších je\nšírenie pandémie vysoko rizikovejšie, mala by to podložiť adresnými argumentmi. V tejto\nsúvislosti je vhodné odkázať na odborný článok Františka Pažitného (Ľudské práva, slobody\na hranice ich limitácie v čase pandémie, Právny obzor 1/2021, s. 66 ‒ 72), kde poukazuje na\nrelevantné rozhodnutie Ústavného súdu Rakúskej republiky vo veci sp. zn. VfGH V 411/2020,\nktoré sa dotýkalo zatvorenia prevádzok s prevádzkovou plochou do 400 m2. Rakúsky ústavný\nsúd požadoval k uvedenému rozhodnutiu príslušnú dokumentáciu, ktorá by potvrdila tento\nracionálny predpoklad. Keďže absentoval, nebolo možné dospieť k inému záveru ako\nnezákonnosti daného opatrenia.\n15\n\n52. Marginálne je potrebné smerom k návrhu generálneho prokurátora uviesť, že vláda jeho\nargumenty označila za politické a kvázi-epidemiologické, pričom nevidela v jeho úvahách\nústavnoprávny rozmer. Argumenty smerujúce smerom k parciálnym otázkam týkajúcim sa\ntestovania na COVID-19 vláda odkázala na odborné vedecké a medicínske fóra, no súčasne\nvyjadrila „ľudské porozumenie“ reflektovať hlas verejnosti volajúci po zredukovaní záťaže na\nobyvateľstvo. Tu je potrebné konštatovať, že opatrenia týkajúce sa pandémie sú dnes\npredmetom debát takmer každého človeka na svete. Aktivitu generálneho prokurátora smerom\nk ochrane ľudských práv a základných slobôd je potrebné namiesto kritiky označiť za splnenie\njeho ústavnoprávnej povinnosti, keďže je jediným privilegovaným nepolitickým\nnavrhovateľom podľa § 189 zákona o ústavnom súde (okrem neho môže konanie iniciovať\nprezident, vláda a 1/5 poslancov národnej rady).\nG. Záver\n53. Ústavný súd stál pred vážnou úlohou v ťažkej dobe a až história ukáže, ako obstál.\nNezodpovedaných otázok spojených s pandémiou a núdzovým stavom ostáva ešte celé\npriehrštie. Napríklad v deň prijatia rozhodnutia ústavným súdom došlo zo strany vlády\nk uvoľneniu reštrikcií v súvislosti s tzv. individuálnou pastoráciou. Pápež František v súvislosti\nso zatvorením kostolov v jednej zo svojich modlitieb povedal: „Drastické opatrenia nie vždy\nsú dobré, preto prosme, aby Duch Svätý dal pastierom schopnosť a pastoračné rozlišovanie,\naby prijali také opatrenia, ktoré nenechajú veriaci Boží ľud osamote. Nech sa Boží ľud cíti\nsprevádzaný duchovnými pastiermi a posilou Božieho slova, sviatostí a modlitby.“ (k tomu\npozri: https://www.vaticannews.va/sk/cirkev/news/2020-03/farske-a-im-podobne-pastoracnekostoly-v-rime-zostavaju-otvorene.html). Iný duchovný vodca Dalajláma XIV povedal:\n„Môžeme žiť bez náboženstva a meditácie, ale nemôžeme prežiť bez ľudskej náklonnosti.“\n54. Nie je teda vylúčené, že ústavný súd bude musieť v budúcnosti napríklad riešiť aj súvislosti\nspojené s čl. 9 dohovoru. Veď obdobné súvislosti riešila aj francúzska štátna rada alebo\nSpolkový ústavný súd (sp. zn. 1 BvQ 44/20). ESĽP pripomenul, že sloboda prejavu je životne\ndôležitým aspektom pre identitu veriacich, ich ponímania života, ale je zároveň rovnako\ncenným prvkom pre ateistov, agnostikov, skeptikov a osoby bez vierovyznania. Toto právo,\nktoré je zásadné pre pluralizmus charakteristický v demokratickej spoločnosti, znamená\nslobodu mať či nemať náboženské vyznanie, prípadne ho praktikovať či\nnepraktikovať (rozsudok z 1. júla 2014 vo veci S.A.S. v Francúzsko, sťažnosť č. 43835/11\nalebo rozsudok z 12. mája 2020 vo veci Korostelev v. Rusko, sťažnosť č. 29290/10). ESĽP\nvo svojich rozhodnutiach opakovanie rozhodol, že uloženie správnych alebo trestných sankcií\nza prejav náboženskej viery alebo za výkon práva na slobodu náboženského vyznania bolo\nzásahom do práv zaručených podľa čl. 9 ods. 1 dohovoru (rozsudok zo 14. decembra 1999\nvo veci Serif v. Grécko, sťažnosť č. 38178/97 alebo rozsudok z 12. februára 2009 vo veci Nolan\na K. v. Rusko, sťažnosť č. 2512/04). Prijatý nález teda nie je za žiadnych okolností\nukončením debaty, ale reálne sme stále ešte len na začiatku.\n55. Okrem toho som stál aj pred dilemami osobnými. Jasne uvádzam, že vyhlásením núdzového\nstavu za protiústavný som ani len milimetrom nesledoval zníženie štandardu ochrany\nživotov a zdravia. Naopak, chcel som motivovať vládu k lepšiemu repete, čím by ústavný súd\n16\n\nkvalitatívne prispel k riešeniu pandemickej krízy. Moja dilema teda spočívala v tom, že či bola\notázka nevysvetlenia tej zložky napadnutého rozhodnutia vlády, ktorá sa mala týkať predĺženia\nnúdzového stavu „v nevyhnutnom rozsahu“, dôvodom na derogáciu núdzového stavu. Pri\nabsencii dôvodov poukazujem na už spomínaný zákaz maloobchodného predaja v predajniach\ns rozlohou menšou ako 400 m2 v susednom Rakúsku. Tamojší ústavný súd nevyjadril zásadný\nproblém s takýmto opatrením, ale s tým, že nebolo vysvetlené, prečo je takýto postup nutný.\n56. Deň pred zasadnutím pléna ústavného súdu som si vypočul v spravodajskej televízii vcelku\npodrobné vysvetlenie epidemiologickej situácie designovaného predsedu vlády s podrobným\nprehľadom negatívnych následkov prípadného zrušenia núdzového stavu. Videl som tam práve\nprvky nielen dôvodnosti predĺženia núdzového stavu, ale aj prvky ospravedlňujúce nevyhnutný\nrozsah tohto opatrenia vlády. Z jeho vystúpenia som registroval práve takéto prvky, ktoré ak by\nboli súčasťou rozhodnutia vlády, tak aspoň sčasti by sme mohli konštatovať, že vláda\nzohľadnila nielen zložku (A) dôvodnosť vyhlásenia predĺženia núdzového stavu, ale aj zložku\n(B) vyrovnanie sa s jeho nevyhnutným rozsahom. Práve deficit zložky (B) nevyhnutnosti\na rozsahu núdzového stavu by nemal byť reparovateľný na základe dodatočnej repliky vlády\nk návrhom skupiny poslancov alebo generálneho prokurátora. Rovnako by nemala byť možná\nreparácia ani v konaní pred ústavným súdom. Inak povedané, vláda má svoje rozhodnutie o tak\nzávažnej veci odôvodniť ihneď, a nie rozptyľovať pochybnosti v následnej diskusii. Ak má\nústavný súd podľa čl. 129 ods. 6 právomoc rozhodovať o súlade núdzového stavu\ns ústavou, som presvedčený, že mu nemôže postačovať len samotná existencia pandémie\n(ktorú nespochybňujem), ale musí sa rovnako dôsledne zaoberať aj otázkou\nnevyhnutného rozsahu. Z môjho pohľadu absentovalo vysvetlenie zložky (B) týkajúcej sa\nnevyhnutnosti rozsahu aj napriek tomu, že podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona o bezpečnosti\nštátu: „Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas...“, a teda\notázka nevyhnutého rozsahu bola kľúčovou otázkou pre prieskum ústavným súdom.\n57. Časť rozhodnutia vlády o vyrovnaní sa s nevyhnutným rozsahom núdzového stavu\npovažujem za najdôležitejšiu. Musí zahŕňať aj pomerovanie menej invazívnejších prostriedkov,\npričom ich absencia zakladá zásadnú ústavnoprávnu vadu. Tento nedostatok nie je\nreparovateľný napríklad možnosťou občanov vydedukovať si ho z rôznych čiastkových\nvýstupov, napríklad v médiách. Keď vláda disponuje penzom potrebných informácií, má ich\npri prijímaní tak závažného rozhodnutia verejnosti predstaviť, k čomu v posudzovanej veci\nnedošlo, pričom pre účely odôvodnenia nepostačuje ani existencia pandémie samej osebe.\nOsobitne záverom oceňujem, že v tak vážnej situácii, a tak krátkej lehote plénum ústavného\nsúdu dokázalo živo diskutovať a našla sa zhoda okrem iného aj v tom, že ústavný súd apeluje\nna vládu do budúcna, aby sa podstatne dôslednejšie vyrovnávala s esenciálnymi zložkami\ninštitútu predĺženia núdzového stavu. Pandémia nemôže odôvodňovať znižovanie nárokov\nna kvalitu rozhodnutí. To musí platiť pre všetky orgány štátu vrátane vlády.\nV Košiciach 31. marca 2021\nPeter Straka\nsudca\n\n17", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-sloboda pohybu a pobytu", "núdzový stav", "práva a slobody – základné ľudské práva a slobody-právo na nedotknuteľnosť osoby, súkromia", "základné ľudské práva a slobody-obmedzenie", "vláda-uznesenie", "konanie pred ústavným súdom-použitie ustanovení Civilného sporového poriadku"], "ustanovenia": ["čl. 129 ods. 6 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}