{"guid": "ussr:cc334bf6-03ec-4f5e-83bf-e06d6e2dbb51", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 54/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 54/05 z 2. 3. 2005", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 2. marca 2005, sp. zn. IV. ÚS 54/05", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ján Luby", "sudca_id": 1069, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/jan-luby-1069", "datum_vydania": "2005-03-02", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/cc334bf6-03ec-4f5e-83bf-e06d6e2dbb51", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:cc334bf6-03ec-4f5e-83bf-e06d6e2dbb51", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:cc334bf6-03ec-4f5e-83bf-e06d6e2dbb51", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:cc334bf6-03ec-4f5e-83bf-e06d6e2dbb51/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 54/05-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2005\npredbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. B., súdnej exekútorky, Exekútorský úrad B. B.,\nzastúpenej advokátkou Mgr. M. K., B. B, ktorou namieta porušenie jej základného práva\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením\nOkresného súdu Zvolen sp. zn. Er 586/99 z 9. marca 2004, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť JUDr. A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2004\ndoručená sťažnosť JUDr. A. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej\nzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. Er 586/99 z 9. marca 2004.\n\nSťažovateľka je súdnou exekútorkou, ktorá na základe poverenia okresného súdu\nz 22. apríla 1999 vykonávala exekúciu na návrh oprávneného M. G. (ďalej len „oprávnený“)\nproti povinnej B. G. (ďalej len „povinná“).\nSťažnosť smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er 586/99 z 9. marca 2004,\nktorým bolo exekučné konanie do výšky vymáhaných ďalších trov exekúcie na základe\nnámietok povinnej zastavené.\nPodľa sťažovateľky vychádza napadnuté uznesenie „... z nesprávneho právneho\nposúdenia veci...“.\nSťažovateľka ďalej v sťažnosti opisuje celý priebeh exekučného konania začatého\nna základe návrhu oprávneného z 29. marca 1999. Po vydaní upovedomenia o začatí\nexekúcie predajom hnuteľných vecí (28. apríla 1999) a po jeho doručení povinnej\na oprávnenému (2. júna 1999) bol vykonaný súpis hnuteľného majetku povinnej.\nDňa 17. júna 1999 povinná vzniesla proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky,\nktoré odôvodnila tým, že spísaný hnuteľný majetok nie je v jej vlastníctve. Tieto námietky\nnemali\n\npodľa\n\nnázoru\n\nsťažovateľky\n\n«... charakter\n\nprávne\n\nrelevantného\n\ndôvodu\n\n„odstraňujúceho“ vykonateľnosť pohľadávky, ktorá bola riadne priznaná v procesnom\npostupe nezávislého súdu a teda štátnou mocou uznaná za existujúcu, splatnú a nútene\nvymáhateľnú». Tieto námietky povinnej okresný súd uznesením sp. zn. Er 586/99 z 30. júna\n1999 zamietol.\nOkresný súd vydal 30. júla 1999 uznesenie, z ktorého vyplýva, že na hnuteľné veci\nspísané v prospech tohto exekučného konania sťažovateľkou uplatnila právo tretia osoba,\na to prostredníctvom žaloby o vylúčenie veci z exekúcie podľa § 55 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Exekučný poriadok“). Sťažovateľka v nadväznosti na to pokračovala\nvo vykonávaní exekúcie ďalšími zákonom dovolenými spôsobmi a upovedomila povinnú\n\n2\n\no začatí\n\nexekúcie\n\nzrážkami\n\nzo\n\nmzdy\n\na\n\npredajom\n\nspoluvlastníckeho\n\npodielu\n\nna nehnuteľnosti.\nOkresný súd listom z 23. októbra 2000 vyzval sťažovateľku, aby vyčíslila trovy\nexekúcie vzniknuté v predmetnom exekučnom konaní s poukazom na skutočnosť,\nže povinná podala 19. októbra 2000 návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu „údajnej\ndobrovoľnej úhrady pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu“. Na výzvu okresného\nsúdu sťažovateľka odpovedala listom, ktorý mu doručila 8. novembra 2000. Uviedla v ňom,\nže „... exekučné konanie nie je možné v plnom rozsahu zastaviť, nakoľko povinný neuhradil\nzvyšok judikovaného nároku oprávneného ani trovy exekúcie“. Napriek tomu okresný súd\nuznesením z 20. novembra 2000 exekučné konanie zastavil, pričom o trovách exekúcie\nvôbec nerozhodol. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal oprávnený i povinná a o ich odvolaní\nKrajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 17 Co 501/01\nz 28. februára 2001 rozhodol tak, že ho ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení\npotvrdzujúceho uznesenia krajský súd poznamenal, že zastavenie exekúcie sa netýkalo trov\nexekúcie predbežne vyčíslených v upovedomení o začatí exekúcie.\nDňa 10. februára 2003 sťažovateľka upovedomila povinného o ďalších trovách\nexekúcie a v podaní z 20. februára 2003 podrobnejšie špecifikovala finančné vyúčtovanie\npriebehu celého exekučného konania. Proti upovedomeniu o ďalších trovách exekúcie\nvzniesla 14. marca 2003 povinná námietky, o ktorých rozhodol okresný súd uznesením\nnapadnutým touto sťažnosťou tak, že im vyhovel a exekúciu vo výške vymáhaných ďalších\ntrov exekúcie zastavil.\nSťažovateľka zastáva názor, že okresný súd založil svoje rozhodnutie na zistení,\n„... ktoré\n\nnebolo\n\nodôvodnené\n\na\n\nspoľahlivo\n\npodložené\n\nrelevantnými\n\ndokladmi,\n\npreukazujúcimi spravodlivé hodnotenie výsledkov poznávacej činnosti odporcu pri\nzhromažďovaní poznatkov o skutočnostiach, ktoré boli potrebné na rozhodnutie vo veci.\nZ uvedeného je zrejmé, že Okresný súd vo Zvolene pri zisťovaní skutkového stavu nevykonal\nzákladné úkony smerujúce k objasneniu skutkových okolností prípadu“.\n\n3\n\nSťažovateľka namieta voči okresnému súdu, že ju pred vydaním napadnutého\nuznesenia nevyzval na vyjadrenie k námietkam povinnej proti ďalším trovám exekúcie,\nprípadne na predloženie ďalších relevantných dokladov preukazujúcich dôvodnosť ďalších\ntrov.\nSťažovateľka napokon tvrdí, že okresný súd „... porušil princíp kontradiktórneho\nprerokovania veci v súvislosti s takou otázkou, ktorá nebola len otázkou právnou, ale aj\nskutkovou a ktorú nakoniec považoval za natoľko dôležitú, že na výsledku jej posúdenia\nzaložil svoje rozhodnutie. Tento postup pritom uplatnil v situácii, keď si musel byť vedomý,\nže proti jeho rozhodnutiu už nie je žiadny opravný prostriedok, a teda účastník, pre ktorého\nbude jeho záver nepriaznivý, už nebude mať možnosť namietať jeho prípadnú nesprávnosť\na efektívne tak obhajovať svoje práva“.\nSťažovateľka žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť\nna ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:\n„Vydaním uznesenia Okresného súdu vo Zvolene o zastavení exekúcie EX 27/1999\nč. k. Er 586/99-112 zo dňa 09. 03. 2004 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa\nna súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nUznesenie Okresného súdu vo Zvolene o zastavení exekúcie EX 27/1999 vo výške\nvymáhaných ďalších trov exekúcie vo výške 22 907,10 Sk č. k. Er 586/99-112 zo dňa\n09. 03. 2004 vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. A. B., Exekútorský úrad, B. B.\nsa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu vo Zvolene na ďalšie konanie.“\nS poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) sťažovateľka žiada priznať aj úhradu trov konania.\n\n4\n\nII.\nÚstavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach\nfyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv\nalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej\nzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným\nzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky\nprerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané\noneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez\nústneho pojednávania.\nZ predloženého rovnopisu napadnutého uznesenia okresného súdu bolo zistené,\nže tento podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku uznesením sp. zn. Er 586/99 z 9. marca\n2004 rozhodol o námietkach povinnej proti ďalším trovám exekúcie vo výške 20 907,10 Sk\ntak, že exekúciu vo výške týchto vymáhaných ďalších trov exekúcie zastavil. Povinná\nv zákonnej lehote v podaných námietkach proti ďalším trovám exekúcie argumentovala\nnajmä tým, že sťažovateľka „... nemá právo na 20 %-nú odmenu z celej vymáhanej sumy,\nale len zo sumy skutočne exekútorkou vymoženej“. [Vydaniu tohto uznesenia predchádzalo\nprv vydané uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 586/99 z 20. novembra 2000 (potvrdené\nuznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 501/01 z 28. februára 2001), ktorým bola zastavená\nexekúcia v zostávajúcej časti predstavujúcej istinu vo výške 314 513 Sk].\n\n5\n\nOkresný súd v odôvodnení citovaného uznesenia z 9. marca 2004 poukázal okrem\niného na to, že: „Podľa § 14 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z. ak súdny exekútor je vylúčený\nz vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena exekútora za výkon\nexekučnej činnosti sa určuje a) podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu,\nb) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.\nPodľa § 14 ods. 2 a 3 uvedenej vyhlášky základná hodinová sadzba podľa ods. 1\npísm. a) je 200 Sk za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú\nšpecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Paušálna suma za každý jednotlivý\núkon exekučnej činnosti je 100 Sk. Paušálnou sumou sa odmeňujú úkony exekučnej činnosti\nuvedené v § 15 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z.\nPodľa § 16 ods. 2 vyhl. č. 288/95 Z. z. ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné\nplnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie, alebo pred\njej zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom\nna určenie tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky.\nZ vyššie uvedených skutočností vyplýva, že pred čiastočným zastavením exekúcie\ndo výšky 314 513 Sk súdna exekútorka zrážkami zo mzdy povinnej vymohla sumu 15 840 Sk.\nZ tejto sumy odmena vypočítaná podľa § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z.\npredstavuje sumu 3 180 Sk. Súdnej exekútorke ako platiteľke DPH vzniká nárok aj\nna zaplatenie DPH z uvedenej odmeny. Správne si preto vyúčtovala 14 %-nú DPH vo výške\n445,20 Sk. Hotové výdavky spojené s uskutočňovaním exekúcie podľa predloženého\nvyúčtovania predstavujú sumu 18 655,90 Sk. Spolu to predstavuje sumu 22 283,10 Sk.\nK tejto sume je potrebné ešte pripočítať odmenu vypočítanú podľa § 14 a § 15 vyhl.\nč. 288/95 Z. z. Takúto odmenu si môže vyčísliť len súdna exekútroka. Nemôže to za ňu\nurobiť súd. Podľa názoru súdu však táto odmena spolu s paušálnymi sumami nemôže\npresiahnuť sumu 48 796,10 Sk, čo je rozdiel medzi určenými predbežnými trovami exekúcie\nvo výške 71 080 Sk a zatiaľ preukázanými trovami exekúcie vo výške 22 283,90 Sk.\nV žiadnom prípade však súdnej exekútorke nevznikol nárok na zaplatenie 20 %-nej odmeny\nvypočítanej podľa § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z. zo sumy 314 513 Sk.\nSúdna exekútorka preto nepreukázala vznik ďalších trov exekúcie vo výške\n22 907,10 Sk. Z toho dôvodu súd námietkam povinnej proti ďalším trovám exekúcie vo\nvýške 22 907,10 Sk vyhovel a v tejto časti exekúciu zastavil.“\n\n6\n\nV poučení uznesenia okresný súd uviedol, že proti nemu nie je prípustné odvolanie.\nSúčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\nje nepochybne aj nárok na náhradu trov konania vrátane ďalších trov exekúcie. Tento nárok\nvšak možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a v spojení s čl. 51 ods. 1\nústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté\nv príslušných procesných poriadkoch, v posudzovanom prípade je to Exekučný poriadok\n[§ 254 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], ako aj vo vyhláške Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych\nexekútorov (ďalej len vyhláška“).\nVýklad príslušného ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré upravuje postup\nsúdneho exekútora, účastníkov konania a exekučného súdu v prípade vzniku ďalších trov\nexekúcie a rozhodovania o námietkach proti nim, a tiež výklad príslušných ustanovení\nvyhlášky o spôsobe určenia odmeny súdneho exekútora pri zastavení exekúcie, patrí\ndo výlučnej právomoci všeobecného súdu. Výklad konkrétneho ustanovenia Exekučného\nporiadku by podliehal prieskumu v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak by\nvšeobecný súd použil taký výklad, ktorý by popieral význam, zmysel a účel\ninterpretovaného ustanovenia, a súčasne by tento výklad neprípustne porušoval niektoré\nzákladné právo alebo základnú slobodu.\nÚstavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia ustanovenia § 202 Exekučného\nporiadku a ustanovení § 14 v spojení s § 15 a § 16 ods. 2 vyhlášky okresným súdom nie je\nv rozpore s účelom a cieľom týchto ustanovení, a závery, z ktorých okresný súd vychádzal\npri rozhodovaní o námietkach proti ďalším trovám exekúcie po zastavení exekúcie, nie sú\nzjavne neodôvodnené ani svojvoľné. Okresný súd zhodnotil celkové okolnosti prípadu\nzastavenia exekúcie vo výške vymáhaných ďalších trov exekúcie na základe námietok\npovinnej. Všetky skutočnosti, ktoré použil okresný súd ako skutkový základ svojich\nrozhodnutí, vyplývajú z exekučného spisu. Okresný súd nedopĺňal dokazovanie, nevzal ako\nskutkový základ napadnutého rozhodnutia iné skutočnosti, než tie, ktoré už boli obsahom\nexekučného spisu, a preto neobstojí námietka, že boli porušené princípy spravodlivého\n\n7\n\nprocesu, ku ktorým patrí aj to, že subjekt konania pred všeobecným súdom má právo na to,\naby sa vyjadril ku všetkému, čo tvorí predovšetkým skutkový základ rozhodnutia.\nOdôvodnenie uznesenia sp. zn. Er 586/99 z 9. marca 2004 predstavuje dostatočný\nzáklad pre jeho výrok, lebo okresný súd vysvetlil, na základe akého skutkového stavu\na právnych úvah rozhodol.\nVzhľadom na uvedené ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľky o porušení\nprincípu kontradiktórneho prerokovania veci okresným súdom. Porušenie tohto princípu\npredpokladá to, aby exekučný súd použil na svoje rozhodnutie zistenia získané z dôkazných\nprostriedkov, ku ktorým sa sťažovateľka nemohla vyjadriť. Tak tomu v tejto veci nebolo.\nObsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj prístup\nk súdnej ochrane poskytovanej odvolacím (opravným) súdom za predpokladov upravených\nv čl. 46 ods. 4 a v čl. 51 ods. 1 ústavy. Z toho vyplýva, že prístup k opravnému súdu\nje súčasťou základného práva len vtedy, ak tento prístup umožňujú procesné poriadky\nupravujúce postupy súdu a iných orgánov vykonávajúcich súdnu moc, v tomto prípade\nvyššieho súdneho úradníka. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie\nodvolania, nie je možné založiť jeho prípustnosť poučením v konkrétnom súdnom\nrozhodnutí, a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu\nposkytovanú riadnym opravným súdom.\nPodľa § 254 ods. 1 OSP na výkon rozhodnutia a na exekučné konanie podľa\nExekučného poriadku sa použijú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.\nPodľa § 202 ods. 2 OSP proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku\nnie je prípustné odvolanie, pokiaľ nie je výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie\nprípustné je.\nVýpočet uznesení, proti ktorým v exekučnom konaní je prípustné odvolanie,\nje taxatívny. Uznesenie súdu, ktorým rozhodol o námietkach povinnej proti ďalším trovám\n\n8\n\nexekúcie, nie je napadnuteľné odvolaním, pretože sa to neustanovuje v § 202 ods. 2\nExekučného poriadku.\nPreto poučenie v napadnutom uznesení zodpovedá zákonu aj predpokladom,\nza splnenia ktorých možno uplatniť a realizovať základné právo na súdnu ochranu\nv riadnom opravnom konaní. Z toho dôvodu okresný súd zjavne nemohol porušiť základné\nprávo na súdnu ochranu v rozsahu prístupu sťažovateľky k odvolaciemu konaniu. Ústavný\nsúd zdôrazňuje, že poučenie zodpovedá aj príkazu obsiahnutému v čl. 2 ods. 2 ústavy.\nÚstavný súd dodáva, že do pôsobnosti všeobecného súdu z dôvodov tvrdených\nsťažovateľkou v jej sťažnosti by mohol zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie\n(a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného\nhľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie\nniektorého\n\nz\n\nprincípov\n\nspravodlivého\n\nprocesu\n\n(napr.\n\nI. ÚS 24/00,\n\nI. ÚS 15/01,\n\nIII. ÚS 53/02).\nV danom prípade tomu tak nie je. Na základe uvedených skutočností ústavný súd\ndospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením okresného\nsúdu a možným porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1\nústavy a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti jej sťažnosti.\nPre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch\nuplatnených v sťažnosti.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 2. marca 2005\n\n9", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "exekúcia-trovy exekúcie", "návrh-zjavne neopodstatnený", "exekúcia-exekútor", "príčinná súvislosť"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}