{"guid": "ussr:ca2e90c3-9f05-4de2-84cd-d59edd047b2d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 354/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 354/08 z 22. 1. 2009", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 22. januára 2009, sp. zn. I. ÚS 354/08", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2009-01-22", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "nazov": "čl. 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ca2e90c3-9f05-4de2-84cd-d59edd047b2d", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:ca2e90c3-9f05-4de2-84cd-d59edd047b2d", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:ca2e90c3-9f05-4de2-84cd-d59edd047b2d", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:ca2e90c3-9f05-4de2-84cd-d59edd047b2d/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 354/08-50\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte\nzloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana\nĽalíka prerokoval prijatú sťažnosť T., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H, B.,\nktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2\nÚstavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5 Sž 99/2005 z 25. januára 2007, a takto\nrozhodol:\n1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sž 99/2005 z 25. januára\n2007 p o r u š i l základné právo T., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd.\n\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 99/2005\nz 25. januára 2007\n3. T., a. s.,\n\nz r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.\np r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1002,36 €\n\n(slovom tisícdve eurá a tridsaťšesť centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky\np o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokáta JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca od\nprávoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením\nz 30. októbra 2008 č. k. I. ÚS 354/08-13 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady\nSlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,\no konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou\nnamietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 99/2005 z\n25. januára 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).\n2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 27. septembra 2005 Telekomunikačný\núrad Slovenskej republiky (ďalej len „telekomunikačný úrad“ alebo „úrad“) vydal zmenu\nvšeobecného povolenia, ktorou s účinnosťou od 10. októbra 2005 zmenil podmienky\nposkytovania telekomunikačných služieb na území Slovenskej republiky. Sťažovateľka\nnamieta, že úrad tak urobil bez toho, aby 60 dní pred predpokladaným vyhlásením zmeny\nzverejnil jej návrh s výzvou na predloženie pripomienok, ako aj s údajom, v akej lehote ich\nmožno uplatniť.\n\n2\n\n3. V predmetnej veci sťažovateľka 9. decembra 2005 podala sťažnosť ústavnému\nsúdu, ktorý ju uznesením sp. zn. III. ÚS 80/06 z 8. marca 2006 odmietol pre nedostatok\nprávomoci na jej prerokovanie z dôvodu, že namietaný postup telekomunikačného úradu\nmožno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa\ntýka možného porušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc nemožno\nnahradiť konaním pred ústavným súdom.\n4. Na základe uvedeného sťažovateľka podala žalobu podľa V. časti Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), konanie o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn.\n5 Sž 99/2005 z 25. januára 2007 zastavil z dôvodu, že nepodlieha prieskumu správnym\nsúdom v rámci správneho súdnictva. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo strane\nsťažovateľky doručené 31. mája 2007.\n5. Podľa názoru sťažovateľky je v danej veci nepochybné, že zmena všeobecného\npovolenia sa týkala základných práv a slobôd sťažovateľky, a to vlastníckeho práva\nchráneného čl. 20 ústavy a petičného práva chráneného čl. 27 ústavy. V uznesení sp. zn.\nIII. ÚS 80/06 z 8. marca 2006 ústavný súd okrem iného uviedol: „... s prihliadnutím na\nznenie čl. 42 ods. 2 ústavy (správne mal byť uvedený zrejme čl. 46 ods. 2 ústavy, pozn.)\nústavný súd dospel k záveru, že aj keď sa na dané konanie (vydanie všeobecného povolenia)\npodľa ustanovenia § 72 ods. 2 písm. b) zákona o elektronických komunikáciách nevzťahujú\npredpisy o správnom konaní, tento postup telekomunikačného úradu možno pred podaním\nsťažnosti ústavnému súdu namietať na všeobecnom súde, pretože sa týka možného\nporušenia základných práv a slobôd sťažovateľky. Túto právomoc nemožno nahradiť\nkonaním pred ústavným súdom.“\n6. Vychádzajúc z už uvedeného, keďže najvyšší súd neprerokoval žalobu\nv intenciách citovaného uznesenia ústavného súdu, ale konanie zastavil, sťažovateľka\nnamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a\npráva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n3\n\n7. Na základe toho sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že\n„1. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5 Sž 99/2005 zo dňa 25. 01. 2007 porušil\nzákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a právo\nna spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd tým, že konanie o podanej žalobe zastavil bez vecného preskúmania\nnapadnutého rozhodnutia.\n2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž 99/2005 zo dňa 25. 01. 2007 sa\nzrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“.\n8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci\nkonania - najvyšší súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. D. Š., listom z 1. decembra\n2008 (doručeným ústavnému súdu 9. januára 2009) sp. zn. KP 8/08-131 a právny zástupca\nsťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu z 19. januára 2009.\n8.1 . Podpredsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila takto:\n„V súdnom konaní sťažovateľ požadoval vykonanie súdneho prieskumu zmeny\npovolenia, ktoré bolo prijaté Telekomunikačným úradom... 27. 9. 2005...\nZa tejto procesnej situácie je prvoradou úlohou súdu... preveriť, či predmet žaloby je\nspôsobilý na súdne konanie, v danom prípade, či je možno vykonať súdny prieskum\nrozhodnutia správneho orgánu postupom podľa 5. časti Občianskeho súdneho priadku.\nOpačný prístup by podľa mienky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mohol viesť\nk prekročeniu súdnej pôsobnosti a k vydaniu nezákonného súdneho rozhodnutia.\nTieto myšlienky Najvyšší súd... v napadnutom uznesení vyjadril tak, že zmenu\npovolenia nepovažoval za individuálny správny akt...\nUvedený základný úsudok si Najvyšší súd... odôvodnil odkazom na všeobecný\ncharakter textu zmeny povolenia ako aj všeobecného povolenia samotného, v ktorých sa\nnekonkretizujú formulácie práv a povinností. Naopak imanentným znakom rozhodnutia je\nzásadne konkretizácia priznaných subjektívnych práv alebo uložených verejnoprávnych\npovinností, a to konštitutívnym spôsobom, prípadne uznaných práv, a to deklaratórnym\nspôsobom, alebo ide o záverečný produkt rozhodovacieho procesu o konkrétnych, tzn.\n\n4\n\nindividuálnych právach a povinnostiach.\nĎalej svoje úvahy... Najvyšší súd... doplnil záverom, že zmena povolenia smeruje\nk neurčitému okruhu adresátom s uložením povinností do budúcnosti, čo je však v rozpore\ns charakterom rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu, lebo rozhodnutie správneho\norgánu musí vždy konkretizovať jedného alebo viac adresátov rozhodnutia (predovšetkým\nich nezameniteľnou identifikáciou), lebo na ich práva alebo povinnosti bude toto\nrozhodnutie pozitívne alebo negatívne vplývať a na základe výsledku konania sa im\nvytvárajú ďalšie procesné práva (napr. právo na nápravu nezákonného rozhodnutia), ktoré\nby za tejto situácie ani nemohli využiť.\nTreba tiež poukázať na to, že v konaní, ktorého výsledkom bola zmena povolenia,\ncelkom absentovala komunikácia s účastníkmi - identifikovanými jednotlivcami, lebo ich\nokruh nebol Telekomunikačným úradom... vôbec konkrétne vymedzený, alebo správny\norgán sa uspokojil iba s abstraktne označeným adresátom povinností (čomu nasvedčuje aj\nforma doručenia prostredníctvom Zbierky zákonov Slovenskej republiky zvolená\nzákonodarcom), a súčasne im nebola ani naznačená forma obrany v prípade nespokojnosti\njednotlivca s existenciou zmeny povolenia.\nNa základe vyššie uvedeného Najvyšší súd... usúdil, že ide o akt verejnej správy,\nktorý má aj v zmysle odbornej literatúry (najmä in: Machajová, J. a kol., Všeobecné\nsprávne právo, Bratislava 2007, s. 1. 33 alebo Hendrych, D. a kol. Správni právo-obecná\nčasť, 6. vydanie, C.H.Beck, Praha 2006, s. 179) charakter abstraktného aktu, tzn. neurčitý\nokruh adresátov. Tento akt nezakladá alebo nepotvrdzuje konkrétne právo a povinnosť na\npodnet účastníka, pôsobí zásadne s účinkami do budúcnosti a túto abstraktnú normotvornú\nčinnosť vykonáva na základe zákonného splnomocnenia. Tieto abstraktné akty v súlade\ns ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je možné preskúmať\npostupom podľa 5. časti Občianskeho súdneho poriadku na tomto závere nemení\nskutočnosť, že vydaním abstraktného aktu orgánom verejnej správy (ktorý sa viac blíži\nk charakteru všeobecne záväzného predpisu orgánu verejnej správy) sa môže jednotlivec\ncítiť byť dotknutý v svojich konkrétnych právach, napr. vo vlastníckom práve k určitej veci.\nPokiaľ má túto domnienku a tiež právny dôvod pochybovať o legálnosti tohto aktu, potom\npodľa mienky Najvyššieho súdu... iba prostredníctvom aplikácie čl. 125 ods. 1 písm. b/\nÚstavy Slovenskej republiky sa môže domáhať nápravy.\n\n5\n\nVychádzajúc z uvedeného sa Najvyšší súd... nestotožňuje s právnym názorom\nžalobcu, že zmena povolenia sa dotkla jeho vlastníckeho práva chráneného čl. 20 Ústavy ...\na že bolo porušené aj jeho právo zaručené v čl. 46 ods. 2 ústavy konať.\nZáverom si Vám dovoľujem oznámiť, že trváme na verejnom ústnom pojednávaní.“\n8.2. Právny zástupca sťažovateľky k vyjadreniu podpredsedníčky najvyššieho súdu\nzaujal takéto stanovisko: „... Predmetné vyjadrenie považujeme za neopodstatnené... Ak by\nsme aj vychádzali z tvrdení odporcu, že v danom prípade ide o abstraktný akt, táto\nskutočnosť podľa nášho názoru vôbec nie je... prekážkou jeho preskúmania v rámci PIATEJ\nČASTI O. s. p. ... Z obsahu § 244 ods. 2 a 3 O. s. p. a z použitých formulácií je podľa nášho\nnázoru zrejmé, že abstraktnosť alebo naopak konkrétnosť rozhodnutia sú úplne\nirelevantné. ... Považujeme za potrebné zaoberať sa aj charakterom všeobecného povolenia.\nUstanoveniami § 13 TelkomZ bol totiž nahradený dovtedy aplikovaný systém prideľovania\nindividuálnych povolení, a to z dôvodu hospodárnosti. Telekomunikačný úrad SR nemusí\nviesť konanie s každým podnikom osobitne a vydávať mu osobitné povolenie (licenciu), ale\nuskutoční jedno spojené konanie pre všetky podniky. Zákonodarca ho odbremeňuje od\nnutnosti konať s každým jedným podnikom a naopak mu umožňuje rozhodnúť jedným\nrozhodnutím, ktoré potom zahŕňa povolenia pre všetky podniky. Inými slovami povedané,\nzákonodarca štandardný proces správneho konania zjednodušuje, keď umožňuje Úradu\nkonať súčasne so všetkými podnikmi naraz a rozhodnúť v spojenom konaní jedným\nrozhodnutím o ich subjektívnych právach a povinnostiach. Úrad je totiž povinný návrh\nvšeobecného povolenia uverejniť na 60 dní, umožniť dotknutým subjektom uplatniť\npripomienky a tieto i vyhodnotiť a až následne vydať všeobecné povolenie (§ 13 TelkomZ).\nŤažko môže ísť o normatívny abstraktný akt, ak Úrad musí reagovať na individuálne\npripomienky adresátov a rozhodovať o nich. Uvedené podľa nášho názoru nasvedčuje len\ntomu, že ide o osobitný zjednodušený proces, ktorého účelom je vydanie rozhodnutia, ktoré\nmá priamy dopad na individuálne práva a povinnosti dotknutých subjektov t. j, podnikov.\nPre úplnosť poukazujeme na to, že odborná literatúra, na ktorú odkazuje odporca,\nzdôrazňuje, že hranice medzi abstraktnými a individuálnymi správnymi aktmi, nie sú pevne\ndané, pričom mnohé správne akty disponujú atribútmi oboch (ideálnych) modelov.\nZa najdôležitejší moment však v danom prípade považujeme ústavnú normu\n\n6\n\nvyjadrenú v čl. 46 ods. 2 druhá veta Ústavy SR, podľa ktorej z právomoci súdu nesmie byť\nvylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Toto je\npodstatné, a nie samotný druh či formálne označenie rozhodnutia správneho orgánu...\nVšeobecné povolenie nemá charakter všeobecne záväzného právneho predpisu. Tam,\nkde TelkomZ predpokladá vydanie predpisu, obsahuje na to príslušné splnomocnenie (napr.\n§ 24 ods. 2 TelkomZ). Všeobecné povolenie nie je ani rozhodnutím, ktoré by bolo vylúčené\nz preskúmania ustanovením § 248 O. s. p. alebo iným zákonom. ... Za daného stavu, ak sa\nodporca vôbec nezaoberal otázkou, či sa 1. zmena Všeobecného povolenia dotýka\nniektorého zo základných práv a slobôd a ak odmietol preskúmať 1. zmenu všeobecného\npovolenia, ktorá sa dotýkala základných práv a slobôd sťažovateľa ( č1. 20 Ústavy SR, č1.\n27 Ústavy SR, čl. 35 Ústavy SR ), porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované\nč1. 46 ods. 2 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 Dohovoru. ...\nArgument odporcu poukazujúci na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR nemôže\nobstáť. Poukazujeme totiž na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa\n29.04.2008, ktorý na základe žaloby spoločnosti O., a. s. rozhodol tak, že 1. zmenu\nVšeobecného povolenia zrušil. Z obsahu odôvodnenia predmetného rozsudku jednoznačne\nvyplýva, že námietky sťažovateľa proti zákonnosti postupu a proti zákonnosti rozhodnutia\nTelekomunikačného úradu SR ( žalovaný ) boli plne opodstatnené, pretože Najvyšší súd SR\ndospel k záveru, že žalovaný nerešpektoval zákonom upravený postup pri vydávaní\nvšeobecného povolenia resp. jeho zmeny, odňal tak možnosť uplatniť právo na oboznámenie\nsa s návrhom a predložiť k nemu pripomienky, čo samo osebe spôsobuje nezákonnosť\nrozhodnutia. Z obsahu rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že predmetný rozsudok je\nv rozpore s argumentáciou žalovaného v danej veci. ...\nTvrdenie odporcu o tom, že 1. zmena povolenia sa nedotkla vlastníckych práv\nsťažovateľa je:\n1. v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 80/06 zo dňa 08. 03. 2006,\n2. v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa 29. 04.\n2008, podľa ktorého 1. zmena Všeobecného povolenia nie je nepodstatnou\nzmenou, ale svojim obsahom ide o citeľný zásah do majetkových práv dotknutých\nsubjektov ( str. 6)...\nPosúdenie otázky, či sa rozhodnutie dotýka ústavných alebo iných práv dotknutej\n\n7\n\nosoby, je závislé od posúdenia jej právneho postavenia pred vydaním rozhodnutia a po\nvydaní rozhodnutia (in concreto 1. zmeny Všeobecného povolenia ). Niet pochýb o tom, že\nvšeobecné povolenie resp. jeho zmena sú pre podnik záväzné. Ak pred vydaním 1. zmeny\nVšeobecného povolenia povinnosť zabezpečiť odpočúvanie a zaznamenávanie prevádzky\nv sieťach na vlastné náklady podnik resp. jej podmienky určené neboli, po jej vydaní mu už\ntáto povinnosť resp. jej podmienky určené boli. Je nepochybné, že 1. zmena Všeobecného\npovolenia sa priamo dotkla jeho subjektívnych práv; inými slovami povedané, 1. zmena\nVšeobecného povolenia založila jeho povinnosť, ktorá sa dotkla jeho práva vlastniť majetok\n(čl. 20 ods. 1 Ústavy SR). ...\nPre úplnosť považujeme za potrebné vyjadriť sa ku skutočnosti, že Najvyšší súd SR\nuž rozsudkom sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa 29. 04. 2008 1. zmenu Všeobecného povolenia\nzrušil.\nSťažovateľ trvá na konštatovaní o tom, že došlo k porušeniu jeho práv garantovaných\nč1. 46 ods. 2 Ústavy SR a č1. 6 Dohovoru; vyššie uvedená zmena nemá podľa nášho názoru\nna rozhodovanie v tejto veci vplyv. Sťažovateľovi je potrebné poskytnúť ochranu jeho práv\na satisfakciu konštatovaním ich porušenia.\nVyššie uvedená zmena nemá podľa nášho názoru vplyv ani na rozhodovanie o\nnávrhu na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie. Vychádzajúc\nz princípu subsidiarity, je podľa nášho názoru na odporcovi, aby sa po zrušení rozsudku\nv ďalšom konaní vysporiadal so skutočnosťou, či rozsudok sp. zn. 1 Sž 89/2005 zo dňa\n29. 04. 2008 mal účinky aj na právne postavenie sťažovateľa (otázka účinnosti rozsudku\nerga omnes), alebo o zrušení 1. zmeny Všeobecného povolenia je potrebné rozhodnúť aj vo\nvzťahu k sťažovateľovi ( otázka účinnosti rozsudku inter partes). ...\nVzhľadom na vyššie uvedené na podanej sťažností trváme.“\n9. Na ústnom pojednávaní 22. januára 2009 právny zástupca sťažovateľky zotrval na\nvšetkých predchádzajúcich argumentoch, ktoré podrobnejšie rozviedol, a žiadal, aby\nústavný súd sťažnosti vyhovel v plnom rozsahu. Najvyšší súd taktiež zotrval na svojom\nstanovisku.\n\n8\n\n10. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a spisu sp. zn. III. ÚS 80/06 ústavný súd zistil, že\ntelekomunikačný úrad ako orgán verejnej správy vydal 27. septembra 2005 „1. zmenu\nvšeobecného povolenia č. 1/2005 na poskytovanie elektronických komunikačných sietí\na elektronických komunikačných služieb“. Predmetom zmeny všeobecného povolenia\nv bode 1 boli úhrada, jej splatnosť, identifikácia účtu a ďalšie s tým súvisiace skutočnosti.\nV bode 2 namietanej zmeny telekomunikačný úrad konštatoval zmenu čl. 1, ktorý doplnil\nodsekom 4 v znení: „Podnik je povinný zabezpečiť zariadenia na odpočúvanie\na zaznamenávanie prevádzky v sieťach pre orgán štátu alebo orgán činný v trestnom konaní\nzaobstaraním týchto zariadení a ich udržiavaním v nepretržitom prevádzkyschopnom stave\nna vlastné náklady. Podnik je povinný zabezpečiť pripojenie týchto zariadení na vlastné\nnáklady; technickú špecifikáciu podľa § 13 ods. 2 písm. j) zákona o elektronických\nkomunikáciách schvaľuje úrad.“ Zmena všeobecného povolenia obsahuje dátum vydania\na uvedenie osoby (predseda), ktorá ju vydala.\nSťažovateľka sťažnosťou (i) doručenou ústavnému súdu 30. novembra 2005\nnamietala postup telekomunikačného úradu v súvislosti s vydaním zmeny všeobecného\npovolenia z 27. septembra 2005, v dôsledku ktorého bolo podľa jej názoru porušené jej\nzákladné právo na petičné právo podľa čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2\nústavy a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2\nods. 2 ústavy. Zároveň žiadala, aby ústavný súd namietanú zmenu všeobecného povolenia\nzrušil. Ústavný súd uvedenú sťažnosť uznesením č. k. III. ÚS 80/06-38 z 8. marca 2006 (ii)\nodmietol pre nedostatok jeho právomoci na jej prerokovanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil\nv podstatne zhodne s uvedeným v bode 3 a poukázal tiež na svoje rozhodnutia\nsp. zn. III. ÚS 138/03 a sp. zn. II. ÚS 50/01.\nV intenciách záverov ústavného súdu [bod 10 (ii)] sťažovateľka podala žalobu na\nnajvyššom súde, ktorý napadnutým rozhodnutím konanie zastavil, keď uviedol (okrem\niného), že „že žalobca sa domáha konania, ktoré nie je v pôsobnosti všeobecných súdov,\ntzn., že nie je zahrnuté ani v čl. 142 ods. 1 Ústavy... ani v príslušných zákonoch, ktoré\nupravujú právomoc súdov. ... Na rozdiel od žalobcu Najvyšší súd stotožňujúc sa\ns argumentáciou žalovaného 1. zmenu Všeobecného povolenia nepovažuje za individuálny\n\n9\n\nsprávny akt, ktorý podlieha súdnemu preskúmavaniu. Je potrebné striktne rozlišovať\nindividuálny správny akt orgánu verejnej správy a ďalej normatívny správny akt orgánu\nverejnej správy, ktorý obsahuje všeobecne záväzné právne normy, napríklad vo forme\nprávnych predpisov. ... Z obsahu ... textov vyplýva, že uvedené všeobecné povolenie používa\nvšeobecné, nekonkretizované formulácie práv a povinností, pričom ich nositeľov alebo\nadresátov žiadnym spôsobom nekonkretizuje. Ide teda o normatívny správny akt, ktorý\nnepodlieha súdnemu preskúmavaniu na rozdiel od individuálneho správneho aktu ...“.\nPreto sťažovateľka opakovane podala sťažnosť na ústavnom súde, a to osobitne proti\ntelekomunikačnému úradu (iii) [v podstate z rovnakých dôvodov ako v bode 10 (i)]\na osobitne proti najvyššiemu súdu (bod 7). Sťažnosť [bod 10 (iii)] ústavný súd uznesením\nč. k. III. ÚS 239/07-21 z 27. augusta 2007 odmietol pre neprípustnosť, a to s poukazom na\nustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, keďže išlo o vec totožnú s vecou\nvedenou pod sp. zn. III. ÚS 80/06, o ktorej ústavný súd už rozhodol [bod 10 (ii)].\n11. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predstavuje súdny orgán ochrany\nústavnosti (čl. 124 ústavy). Nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je\ninštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti\nvšeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne\nzaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný súd nie je\noprávnený zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade, keď dochádza\nk porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou\nspočívajú v rovine podústavného práva.\n12. Predmetom konania pred ústavným súdom sa stalo posúdenie ústavnosti\nodmietnutia súdnej ochrany sťažovateľke v dôsledku zastavenia konania pred najvyšším\nsúdom z dôvodu konštatovaného nedostatku právomoci tohto súdu na prerokovanie žaloby\nsťažovateľky (bod 10), keďže podľa názoru najvyššieho súdu predmetom súdneho\nprieskumu bol normatívny správny akt.\n13. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do\n\n10\n\núvahy, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\n(spravodlivý proces), ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho\nvýkone neprichádzajú do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také\nformálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené\n(svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Obsah práva na súdnu ochranu (spravodlivý\nproces), vychádzajúc z čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nespočíva len v ochrane\nuskutočnenia riadneho a spravodlivého súdneho konania (jeho priebehu, pozn.), ale tiež\n(a predovšetkým) v ústavnej (medzinárodnoprávnej) ochrane samotného prístupu k súdu.\nOdmietnuť prístup k súdu v súvislosti s požadovanou ochranou ústavne zaručených práv\na slobôd znamená odmietnuť spravodlivosť (denegatio iustitiae) ako takú.\n14. Napriek skutočnosti, že odopretie súdnej ochrany vo veciach prieskumu\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy je v niektorých prípadoch dovolené „ex\nlége“, tento postup nie je ale namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia a postupy, ktoré sa\ntýkajú základných práv a slobôd (II. ÚS 50/01). Posledná veta čl. 46 ods. 2 ústavy túto\nskutočnosť výslovne potvrdzuje, keď uvádza: „Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“ Citovaná ústavná norma\nžiadnym spôsobom neurčuje, v akom type súdneho konania a na základe akého návrhu majú\nsúdy takéto rozhodnutia preskúmavať, a ani sa nezmieňuje o druhu rozhodnutí, ktoré by\nmohli byť (z tohto dôvodu) vylúčené zo súdneho preskúmavania, pretože smeruje výlučne\nk ich obsahovej stránke a jej prostredníctvom k základným právam a slobodám. V dôsledku\ntoho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho\ndruh či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci\nsúdov nesmie byť vylúčené. Vylúčenie takéhoto rozhodnutia zo súdneho preskúmavania\n(v správnom súdnictve) môže signalizovať porušenie čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy.\n15. Rešpektovanie tohto príkazu ústavnej normy je okrem iného možné dosiahnuť\nvýkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným\nspôsobom. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden\nústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne\nsúladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1\n\n11\n\nv spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať\nnesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne\nsúladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto\npovinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že\n„Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu\nochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.“, pričom vo veci\nsp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov\ninak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných\npráv a slobôd“.\n16. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov\ntýkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov (ale aj ich výklad súladný s medzinárodnými\nzáväzkami Slovenskej republiky) predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej\nčinnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri\nuplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou\nústavy zisťovať, či rozhodnutie, postup, resp. zásah orgánu verejnej správy je vzhľadom na\njeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že\ntomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.\n17. Ústavný súd v tejto súvislosti v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra\n2007 už uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia\npri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy\nsvojím\n\nvýkladom\n\nodstraňovať.\n\nTakéto\n\nodstraňovanie\n\nvšak\n\nnemožno\n\npovažovať\n\nza legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri\ninterpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať\nvzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej\n\n12\n\núpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita\nvýkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).“\n18. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd v posudzovanej veci nemohol\nnezohľadniť skutočnosť, že formalistický prístup najvyššieho súdu by v konečnom dôsledku\nviedol k odmietnutiu spravodlivosti (odopretiu prístupu k súdu) v tak závažnej otázke, akou\nje ochrana ústavne zaručených základných práv a slobôd. V okolnostiach danej veci (bez\nohľadu na ne/opodstatnenosť sťažovateľkou namietaných skutočností) by kautely zásahu do\npráva na prístup k súdu v plnom rozsahu dopadli na všeobecný súd (v danom prípade\nsprávny súd).\n19. Odhliadnuc od skutočnosti, že ústavný súd v posudzovanom prípade už vyslovil\nprávny názor [bod 10 (ii)], ktorý by v demokratickej spoločnosti s vládou práva sám osebe\n(napriek jeho procesnej forme) bol dostatočným usmernením pre všeobecný súd, aby žalobu\nsťažovateľky vecne prerokoval (t. j. aby nebola odmietnutá spravodlivosť), ústavný súd sa\nnestotožňuje ani s odôvodnením namietaného rozhodnutia.\n20.\n\nPre\n\nriešenie\n\notázky\n\ncharakteru\n\nvšeobecného\n\npovolenia\n\nvydávaného\n\ntelekomunikačným úradom podľa § 13 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických\nkomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických\nkomunikáciách“) z hľadiska daných foriem činnosti verejnej správy je dôležité v prvom\nrade zdôrazniť, že v podmienkach slovenskej teórie správneho práva možno hovoriť\no dvoch základných druhoch správnych aktov, a to o normatívnych správnych aktoch\na o individuálnych správnych aktoch. Obe skupiny predstavujú formy činnosti verejnej\nsprávy s právotvorným účinkom. Vo všeobecnosti tiež platí, že adresát normatívneho\nsprávneho aktu (fyzická alebo právnická osoba) nemá možnosť proti nemu brojiť zo svojej\nindividuálno-právnej pozície. Právna ochrana v tejto podobe sa proti normatívnym\nsprávnym aktom v Slovenskej republike realizuje len prostredníctvom prokuratúry\n(previerky, protesty a pod.), ktorá však nemá v rukách decíznu právomoc, čiastočne\nprostredníctvom\n\nvšeobecného\n\nsúdnictva\n\n(všeobecne\n\nzáväzné\n\nnariadenia\n\nobcí\n\na samosprávnych krajov - § 250zfa OSP, pozn.), a v najväčšom rozsahu prostredníctvom\n\n13\n\nústavného súdnictva [čl. 125 ods. 1 písm. b) až d) ústavy]. V žiadnom z prípadov súdneho\nprieskumu normatívnych správnych aktov však nedisponuje kvalifikovaným návrhovým\noprávnením subjekt, ktorého právna pozícia je normatívnym správnym aktom dotknutá.\nNaopak, adresát individuálneho správneho aktu môže proti nemu brojiť podávaním\nriadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, môže žiadať o jeho preskúmanie\nprostredníctvom správneho súdnictva a v určitých prípadoch môže proti nemu namietať aj\nsťažnosťou podanou ústavnému súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy).\n21. Označenie právneho inštitútu zakotveného v § 13 zákona o elektronických\nkomunikáciách (všeobecné povolenie, pozn.) naznačuje, že by malo ísť o individuálny\nsprávny akt. Pojmom „povolenie“ sa v správnom práve v prevažnej väčšine prípadov\noznačuje práve individuálny správny akt. Formálne označenie tohto aktu samo osebe však\nnemôže byť určujúcim pri stanovení miesta všeobecného povolenia v systéme foriem\nčinnosti verejnej správy. Jeho individuálnu povahu narúša už len samotný prívlastok\n„všeobecné“, i keď ani to nie je rozhodujúce. Obsah všeobecného povolenia je\nidentifikovateľný z § 13 ods. 2 zákona o elektronických komunikáciách. Jednoznačne\nz neho vyplýva, že neráta s určením všeobecného povolenia konkrétnemu subjektu. Obsah\nvšeobecného povolenia je určený každému subjektu, ktorý spĺňa charakteristiky podniku\npodľa § 4 ods. 8 zákona o elektronických komunikáciách. Tým je daná „všeobecnosť“\npovolenia, ktorá ho zároveň odlišuje od individuálneho správneho aktu. Dokazuje to aj\nskutočnosť, že ak na trhu poskytovania elektronických komunikačných sietí a služieb\npribudne ďalší podnik, nie je potrené vydávať nové všeobecné povolenie, ktoré je tak\nurčené na opakované použitie. Všeobecné povolenie je vyhlasované, pričom dňom\nvyhlásenia nadobúda účinnosť, ak v ňom nie je uvedený neskorší deň nadobudnutia\núčinnosti (§ 13 ods. 5 zákona o elektronických komunikáciách). Na základe uvedeného\nvšeobecné povolenie vykazuje znaky normatívneho správneho aktu.\n22. Na druhej strane však všeobecné povolenie od normatívnych správnych aktov\nodlišuje jeho obsah vyznačujúci sa riešením relatívne konkrétnej administratívnej veci.\nNaznačuje\n\nto\n\naj\n\nformulácia\n\npreambuly\n\nnapadnutého\n\nvšeobecného\n\npovolenia\n\ntelekomunikačného úradu č. 1/2005, podľa ktorej „vzhľadom na všeobecnú povahu\n\n14\n\npovolenia sa jednotlivé ustanovenia vzťahujú na konkrétnu sieť alebo službu, ak sa jej\nsvojou podstatou týkajú“. Relatívna konkrétnosť je daná tým, že všeobecné povolenie\nupravuje podmienky, za splnenia ktorých môžu podniky poskytovať na území Slovenskej\nrepubliky elektronické komunikačné siete a jednotlivé elektronické komunikačné služby. Na\nvydávanie všeobecných povolení sa nevzťahuje správny poriadok [§ 72 ods. 2 písm. b)\nzákona\n\no elektronických\n\nkomunikáciách],\n\npričom\n\nproces\n\nich\n\nvydávania\n\nzákon\n\no elektronických komunikáciách neupravuje (s výnimkou § 13 ods. 4 a 5 zákona\no elektronických komunikáciách). Možno tak uzavrieť, že všeobecné povolenie obsahuje\nv sebe prvky normatívnych i individuálnych správnych aktov.\n23. Ústavný súd riešil v obdobnom prípade vedenom pod sp. zn. I. ÚS 95/03\nsťažnosť proti rozhodnutiam Úradu pre reguláciou sieťových odvetví, z ktorých viaceré\nmali podobný charakter ako všeobecné povolenie. Skutočnosť, že ústavný súd tieto\nrozhodnutia posudzoval v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\npredznamenáva, že neakceptoval výlučnosť ich normatívneho charakteru. V okolnostiach\ntejto veci je potrebné uviesť, že v uvedenom prípade (vec sp. zn. I. ÚS 95/03) ústavný súd\nmeritórne posúdil rozhodnutia Úradu pre reguláciou sieťových odvetví bez skúmania\npredchádzajúceho využitia opravných prostriedkov, resp. iných účinných prostriedkov\nnápravy z toho dôvodu, že právna úprava v tom čase vylučovala možnosť preskúmania\nrozhodnutí o regulácii cien súdom - § 14 ods. 5 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii\nv sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n1. januára 2003.\n24. V Českej republike sa takéto správne akty označujú ako „opatření obecné\npovahy“, pričom ich právne zakotvenie je obsiahnuté v českom správnom poriadku (§ 171\nzákona č. 500/2004 Sb. správní řád v znení neskorších predpisov účinný od 1. januára\n2006), ktorý reguluje i procedurálny režim ich vydávania. Opatrenia obecnej povahy sa\nv českej právnej úprave svojimi charakteristickými znakmi zaraďujú medzi normatívne\nsprávne akty a individuálne správne akty. Vykazujú totiž črty aj jednej aj druhej skupiny.\nZaujímavosťou je, že podľa § 101d ods. 2 zákona č. 150/2002 Sb. českého soudního řádu\nsprávního je dôvodom zrušenia opatrenia obecnej povahy aj zistenie, že nebolo vydané\n\n15\n\nzákonom ustanoveným spôsobom (podstata námietok sťažovateľky, pozn.). Akty zmiešanej\npovahy sú okrem Českej republiky štandardne na legislatívnej úrovni zakotvené aj v iných\neurópskych krajinách, napr. Spolková republika Nemecko (Allgemeinverfügung),\nŠvajčiarsko (Verfügung). Pritom v každej z uvedených krajín môže proti aktu zmiešanej\npovahy návrhovým oprávnením brojiť i subjekt bezprostredne dotknutý účinkami tohto\naktu.\n25. Aj keď v slovenskom právnom systéme nemožno hovoriť o typoch zmiešaných\nsprávnych aktov majúcich znaky opatrení obecnej povahy vo formálnom slova zmysle,\npretože právna úprava takýto typ správnych aktov nezakotvuje, nesporne zmiešané správne\nakty z hľadiska obsahového existujú, čoho dôkazom je práve napr. aj všeobecné povolenie\npodľa zákona o elektronických komunikáciách. Charakter všeobecného povolenia (správny\nakt zmiešanej povahy majúci i prvky individuálneho správneho aktu) podľa názoru\nústavného súdu vyžaduje vyššiu úroveň právnej ochrany proti jeho účinkom v porovnaní\ns úrovňou, aká sa v individuálno-právnej perspektíve základných práv a slobôd poskytuje\nfyzickým a právnickým osobám proti účinkom normatívnych správnych aktov.\n26. Navyše aj podľa platnej právnej úpravy § 72 ods. 4 zákona o elektronických\nkomunikáciách je na preskúmanie rozhodnutí a postupov telekomunikačného úradu vecne\npríslušný najvyšší súd; poznámka pod čiarou k tomuto ustanoveniu odkazuje na § 246\nods. 2 písm. b) OSP, podľa ktorého je najvyšší súd vecne príslušný na konanie podľa štvrtej\n(konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy) a piatej hlavy (konanie o ochrane pred\nnezákonným zásahom orgánu verejnej správy) piatej časti OSP, ak je žalovaným ústredný\norgán štátnej správy alebo iný orgán s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky.\n27. Skutočnosť, že všeobecné povolenie nie je výsledkom postupu, ktorý je formálne\nregulovaný správnym poriadkom, sama osebe nemusí znamenať, že ide o správny akt\npreskúmateľný súdom v rámci správneho súdnictva. Vyplýva to i zo širokého vymedzenia\npredmetu súdneho prieskumu v správnom súdnictve, keď Občiansky súdny poriadok (§ 244\nods. 1) hovorí, že súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej\nsprávy, resp. keď OSP tiež hovorí (§ 250v), že súdy poskytujú ochranu pred nezákonným\n\n16\n\nzásahom orgánu verejnej správy. Pritom je zjavné, že sťažovateľka namieta hlavne\nnedodržanie zákonnom ustanoveného postupu pri vydávaní všeobecného povolenia\n(nedodržanie 60-dňovej lehoty zverejnenia návrhu všeobecného povolenia pred jeho\nvyhlásením). Preto berúc do úvahy čl. 46 ods. 2 ústavy i ustanovenie § 72 ods. 4 zákona\no elektronických komunikáciách je všeobecné povolenie preskúmateľné súdom v správnom\nsúdnictve.\n28. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že v okolnostiach danej veci je\nv právomoci všeobecných súdov vecne posúdiť žalobu sťažovateľky, a to v súlade s ústavne\nkonformným výkladom jednotlivých ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku\n(„rozhodnutie“, „postup“ resp. „zásah“ orgánu verejnej správy), a to v záujme dôsledného\nuplatňovania čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy, ktoré nemôže byť závislé od formálnych\nkritérií obsiahnutých v právnom predpise sily zákona.\n29. Ústavný súd preto dospel k názoru, že v danom prípade došlo postupom\nnajvyššieho súdu v súvislosti s napadnutým jeho rozhodnutím o zastavení konania [bod 10\n(ii)] k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná\ns ústavou, t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná a v konečnom\ndôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). V dôsledku tohto\npostupu najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy\na jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).\n30. Podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo\nalebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší. Ak ústavný súd\nsťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov ústavný súd\nnapadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku\nnálezu).\n31. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde\naj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym\nzastupovaním advokátom JUDr. J. H. v konaní pred ústavným súdom. Úhradu priznal za\n\n17\n\nštyri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti, podanie\nvyjadrenia k stanovisku odporcu a účasť na pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2\na § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky\nč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v roku 2007 (celkom za dva\núkony) každý úkon po 98,59 € a k tomu 2 x 5,91 € režijný paušál (§ 16 vyhlášky), čo spolu\npredstavuje sumu 208,99 €. V roku 2009 išlo takisto o dva úkony, každý po 115,90 € a 2 x\n6,95 €, čo predstavuje sumu 454,7 €. Ďalej za náhradu cestovných výdavkov v sume 2 x\n29,74 € (účasť na pojednávaní - cesta vlakom - cena lístka rýchlika 1. triedy na trase\nBratislava – Košice a späť), náhradu za ubytovanie z 21. januára 2009 na 22. január 2009\nv hoteli - 73,20 €, t. j. náhradu cestovných výdavkov spolu - 132,68 €. Podľa § 17 ods. 1\nvyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta,\nza čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo\nvýške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Pri ceste\nBratislava - Košice a späť treba vychádzať z celkom 11 hodín, teda 11,59 x 22 = 254,98 €.\nPodľa § 18 ods. 4 vyhlášky ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa\nmu pri určení náhrady trov konania odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty, t. j. DPH\n19 % zo sumy 842,36 €, t. j. DPH vo výške 160,00 €. Právny zástupca sťažovateľky je\nplatiteľom dane z pridanej hodnoty. Trovy právneho zastúpenia v konaní celkom\npredstavujú sumu 1002,36 €, ktorú je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky JUDr. J. H., advokáta (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení\ns § 149 OSP).\n32. Ak Ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec\nvráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo\nvykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo\npostupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).\n33. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\n\n18\n\n34. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné\nstanovisko sudcu Milana Ľalíka.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 22. januára 2009\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}