{"guid": "ussr:c0962cf2-6796-4b15-a43d-e42e8b4d3626", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 146/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 146/09 z 21. 5. 2009", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 21. mája 2009, sp. zn. III. ÚS 146/09", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2009-05-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "nazov": "čl. 12 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-12.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "nazov": "čl. 48 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 12 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-12", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/c0962cf2-6796-4b15-a43d-e42e8b4d3626", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:c0962cf2-6796-4b15-a43d-e42e8b4d3626", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:c0962cf2-6796-4b15-a43d-e42e8b4d3626", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:c0962cf2-6796-4b15-a43d-e42e8b4d3626/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIII. ÚS 146/09-14\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2009\npredbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J.,\nAdvokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv\nzaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva\nzaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 12\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III\nv konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 77/04, postupom a rozsudkom Krajského súdu\nv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 439/05 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 30. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo\n152/2007 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Ing. F. L., CSc., o d m i e t a.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2007\ndoručená sťažnosť Ing. F. L., CSc., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie\n\njeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov konania zaručeného\nčl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom\nzaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)\na základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1\nDodatkového protokolu k dohovoru a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu\nBratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 77/04\na rozsudkom z 2. mája 2005 vydaným v tomto konaní, ako aj postupom Krajského súdu\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 439/05\na rozsudkom z 22. marca 2007 vydaným v tomto konaní. Sťažovateľ doručil ústavnému\nsúdu 12. septembra 2008 zmenu sťažnostného návrhu, v ktorej za porušovateľa už\nuvedených základných práv označil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len\n„najvyšší súd“) pre jeho uznesenie z 30. júna 2008 vydané v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Cdo 152/2007.\nSťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 13. septembra 1999 podal na Okresnom súde\nBratislava II návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 797 840,70 Sk s 0,5 %\núrokom od 14. septembra 1999 do zaplatenia. Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn.\nEr 2845/99. Po márnom uplynutí zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie\nexekúcie sťažovateľ urgoval súd o vydanie poverenia svojím podaním z 11. novembra 1999.\nSťažovateľ podal 22. februára 2002 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Okresného\nsúdu Bratislava II. Odpoveď bola sťažovateľovi doručená 3. apríla 2002, v ktorej predseda\nsúdu sťažnosť uznal za dôvodnú. Aj napriek tomu Okresný súd Bratislava II vydal\npoverenie na vykonanie exekúcie až 16. decembra 2003. Od 9. novembra 1999,\nkeď uplynula\n\nprimeraná\n\nlehota\n\nna\n\nvydanie\n\npoverenia\n\nna\n\nvykonanie\n\nexekúcie,\n\ndo 16. decembra 2003, keď súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, uplynuli 4 roky\na 37 dní. Podľa sťažovateľa „počas doby nečinnosti Okresného súdu sa P. Š. ako ručiteľ ...\nzbavil svojho majetku a to konkrétne v roku 2002, t. j. tri roky po začatí exekučného\nkonania. Tento majetok bol tvorený nehnuteľnosťou ...“ a „plne postačoval na uspokojenie\n\n2\n\nmojej pohľadávky“. Sťažovateľ tvrdí, že „po predaji citovanej nehnuteľnosti žiaden\nz povinných nevlastní žiaden majetok“.\nSťažovateľ 7. februára 2003 podal na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) podľa zákona č. 58/1969 Zb.\no zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym\núradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) návrh na predbežné\nprerokovanie svojho nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla nečinnosťou Okresného\nsúdu Bratislava II v uvedenom exekučnom konaní. Pretože ministerstvo spravodlivosti\nna jeho návrh nijakým spôsobom nereagovalo, sťažovateľ podal 1. októbra 2003\nna Okresnom súde Bratislava I žalobu o náhradu škody v sume 797 840,70 Sk\ns príslušenstvom proti Slovenskej republike zastúpenej ministerstvom spravodlivosti.\nOkresný súd Bratislava I postúpil jeho žalobu z dôvodu vecnej príslušnosti 24. októbra 2003\nOkresnému súdu Bratislava II. Keďže všetci sudcovia tohto súdu vyslovili vo veci\nzaujatosť, bola žaloba po rozhodnutí krajského súdu pridelená na prerokovanie\na rozhodnutie okresnému súdu, ktorý rozsudkom č. k. 7 C 77/04-62 z 2. mája 2005 žalobu\nzamietol.\nOkresný súd odôvodnil rozhodnutie konštatovaním, že „prieťah v súdnom konaní nie\nje nesprávny úradný postup podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb.“. Podľa názoru okresného\nsúdu „napriek tomu, že došlo v uvedenom konaní k nečinnosti súdu, nemôže mať táto\nskutočnosť za následok, že namiesto pôvodne žalovaného subjektu, teda povinného\nv exekučnom konaní, má navrhovateľovi plniť štát, nakoľko žiadny právny predpis v danom\nprípade nepresúva túto povinnosť automaticky na štát“. Okresný súd tiež dôvodil tým,\nže v konaní o náhradu škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu je potrebné „takisto\npreukázať vznik škody a príčinnej súvislosti medzi týmito dvomi predpokladmi vzniku\nzodpovednosti za škodu“, a v tejto súvislosti uviedol, že predmetné exekučné konanie\n„nebolo doposiaľ ... ukončené“.\nSťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom vyjadril\nnesúhlas s právnym názorom okresného súdu o povahe nečinnosti z pohľadu ponímania\nnesprávneho úradného postupu podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Ďalej\nargumentoval tvrdením, že „spoločnosť I. existuje len právne, ale je bezmajetná, rovnako\n3\n\nako i Ing. Š., ktorý previedol majetok, t. č. je už insolventný a exekúcia je možná len voči\nručiteľovi, ale i voči tomuto sa vedú od roku 1993 viaceré exekučné konania“. Sťažovateľ\nzastával názor, podľa ktorého „súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku\nneuviedol, že zistil vznik škody a ani sa nevyjadril k príčinnej súvislosti medzi vznikom tejto\nškody a správaním sa odporcu a to i napriek tomu, že súdu prvého stupňa predložil dôkaz\no tom, že počas nečinnosti odporcu v roku 2002, t. j. tri roky po začatí exekučného konania\nsa povinný dokonca dobromyseľne zbavil majetku kúpnopredajnou zmluvou; pričom tento\nmajetok by postačoval na uspokojenie vymáhanej pohľadávky“. Tým bol podľa sťažovateľa\npreukázaný vznik škody i príčinná súvislosť, ako aj ďalšie podmienky na priznanie nároku\nna náhradu škody.\nKrajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 439/05-88 z 22. marca 2007 rozsudok\nprvostupňového súdu potvrdil. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že hoci „znaky\nnesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť,\nktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu\nna prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“, nemohol okresný súd sťažovateľovi priznať\nnárok na náhradu škody, pretože „v predmetnej veci nebola splnená podmienka príčinnej\nsúvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody“. Zdôraznil, že „samotné\nprieťahy v konaní nie sú škodnou udalosťou, pre ktoré by mohol rozhodnúť všeobecný súd\npodľa zák. č. 58/1969 Zb.“. Krajský súd tiež podčiarkol, že „exekučné konanie doteraz\nnebolo skončené a preto ani nie je známe jeho rozhodnutie, to znamená, že nie je ani známe,\nči nárok uplatnený v tejto veci nebude zhojený s výsledkami exekučného konania“.\nRozsudok odvolacieho súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré zdôvodnil odňatím\nmožnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny\nporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v spojení s inou vadou, ktorá mala\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Sťažovateľ\ntvrdil, že „ak odvolací súd došiel k iným právnym záverom ..., mal zrušiť prvostupňový\nrozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a dokazovanie. Svojim postupom mu odvolací\nsúd odňal možnosť konať pred súdom, nakoľko v odvolacom konaní už nemohol predkladať\nnové dôkazy.“. Podľa názoru sťažovateľa bola v napadnutom konaní porušená zásada\nrovnosti zbraní, pretože na pojednávaní odvolacieho súdu mu bolo krátkou cestou doručené\n4\n\nvyjadrenie odporcu, „a teda nemal žiadnu príležitosť pripraviť sa na pojednávanie\nso zvážením tohto podania a zaujať k nemu stanovisko a ani si ho v potrebnom rozsahu\npreštudovať. V citovanom vyjadrení ... sa žalovaný odvoláva na svoje vyjadrenia\nzo 4.10.2005, ani toto podanie mu nebolo nikdy doručené.“.\nNajvyšší súd uznesením z 30. júna 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.\n2 Cdo 152/07 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľ odmietol. Dovolacie námietky\nzhodnotil ako námietky iných vád konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP,\na nie ako námietku odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. K vade\npodľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP „dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky\nprípustnosti dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť konať\npred súdom“.\nV sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje tým, že odvolací súd\nvo svojom rozsudku „zmenil skutkové zistenia prvostupňového súdu v časti nesprávneho\núradného postupu a konštatoval, že nečinnosť štátneho orgánu, t. j. i prieťahy v súdnom\nkonaní sú nesprávnym úradným postupom. Preto v exekučnom konaní Okresného súdu\nBratislava II sp. zn. Er 2845/99 k nesprávnemu úradnému postupu došlo. ... Odvolací súd\nale potvrdil názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého mi škoda nevznikla, pretože exekučné\nkonanie nebolo doposiaľ ukončené a preto nie je známe, či nárok uplatnený vo veci nebude\nzhojený výsledkom exekučného konania. K znehodnoteniu bonity mojej pohľadávky\nznížením jej vymožiteľnosti odvolací súd nezaujal stanovisko.“.\nSťažovateľ ďalej uviedol, že „v konaní pred všeobecnými súdmi došlo k porušeniu\nzákladných práv a slobôd a skutkové a právne závery všeobecných súdov sú neodôvodnené\na arbitrárne ... Krajský súd v Bratislave sa nestotožnil s dôvodmi, pre ktoré okresný súd\nzamietol podanú žalobu. Napriek tomu prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pretože dospel\nk záveru, že škoda nevznikla. Svojím postupom mi odňal možnosť konať pred súdom,\npretože prvostupňový súd vôbec neskúmal, či škoda vznikla. Prvostupňový súd bol toho\nnázoru, že je zbytočné škodu skúmať, pretože nečinnosť súdu nemožno považovať\nza nesprávny úradný postup a preto odpadá základný predpoklad – rozpor s právnymi\npredpismi v podobe nesprávneho úradného postupu. Pred krajským súdom sa dokazovanie\n\n5\n\nnevykonalo, preto ani nebolo možné zaobstarať a doložiť dôkazy k vzniku škody. Odvolací\nsúd preto mal zrušiť prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie a doplnenie\ndokazovania. Svojím postupom spôsobil, že obe rozhodnutia, tak prvostupňové ako aj\ndruhostupňové sú arbitrárne a neodôvodnené ...“.\nPorušenie zásady rovnosti zbraní bolo podľa sťažovateľa spôsobené tým, že „súd\nprvého stupňa fakticky označil moju žalobu za zmätočnú tvrdením, podľa ktorého skutkový\nstav podľa mojej žaloby‚ rieši iný právny predpis, pričom návrh v takejto veci sa týka iného\nokruhu účastníkov na strane odporcov … Odvolací súd síce uvedený názor súdu prvého\nstupňa nepotvrdil, tento záver však viedol k zamietnutiu mojej žaloby v prvostupňovom\nkonaní. Pretože takéto tvrdenie žiaden účastník nevyslovil, jeho vyslovením súd prvého\nstupňa neprípustne pomohol žalovanému.“.\nPorušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom\nzaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že „pokiaľ súdy oboch stupňoch\nnevenovali pozornosť mojej majetkovej ujme tak, ako ju definuje exekučný poriadok\na pokiaľ odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko k znehodnoteniu mojej pohľadávky,\nktorým som majetkovú ujmu v zmysle exekučného poriadku poukázal, potom došlo\nk porušeniu môjho práva vyjadriť sa k meritu veci a navrhovať k nemu dôkazy. Týmto\nspôsobom mi bola odňatá možnosť konať pred súdom.“.\nSťažovateľ tiež poukázal na doručenie vyjadrenia odporcu na pojednávaní krajského\nsúdu 22. marca 2007, pričom dôvodil, že „nemal žiadnu príležitosť pripraviť\nsa na pojednávanie so zvážením tohto podania. V citovanom vyjadrení sa ale žalovaný\nodvoláva na svoje vyjadrenie z 4.10.2005. To mi nebolo nikdy doručené. Domnievam sa,\nže mi patrí právo vyjadrenia ku každému dôkazu, ktorý je založený v spise. Nemožnosťou\nzaujať stanovisko k vyjadreniam odporcu mi preto bola odňatá možnosť konať\npred súdom.“.\nV odôvodnení zmeny sťažnostného návrhu doručenej ústavnému súdu 12. septembra\n2008 sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z 30. júna 2008\nzhodnotil odmietnutie dovolania podaného proti predmetnému rozsudku krajského súdu\n\n6\n\nako nesprávne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu v inej veci\n(sp. zn. 1 Cdo 161/2006).\nSťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:\n„Základné právo sťažovateľa, a to právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle\nčl. 46 ods. 1 ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a práva na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a práva\nna vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 20 ods. 1\nna ochranu vlastníctva v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných a základných slobôd na pokojné užívanie majetku a čl. 12\nods. 1 Ústavy SR na neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť\nzákladných práv a slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 152/2007, postupom Krajského súdu v Bratislave\nv konaní vedenom pod sp. zn. 9Co 439/05 a postupom Okresného súdu Bratislava III\nsp. zn. 7C 77/04.\nUznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 152/2007 zo dňa\n30.06.2008 sa zrušuje.\nRozsudok Krajského súdu sp. zn. 9Co 439/05 zo dňa 22.3.2007 sa zrušuje a vec sa\nvracia na ďalšie konanie.\nRozsudok Okresného súdu v Bratislave III sp. zn. 7C 77/2004 zo dňa 02.05.2005 sa\nzrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa\nsťažovateľovi\n\nnáhrada\n\ntrov\n\nprávneho\n\nzastúpenia\n\nsplatná\n\ndo\n\ndvoch\n\nmesiacov\n\nod právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n\n7\n\nPodľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.\nZákladné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom.\nPodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru každá fyzická alebo právnická osoba\nmá právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou\nverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady\nmedzinárodného práva.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom ...\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí\nbez prítomnosti navrhovateľa.\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd\n8\n\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nK časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ navrhol vyslovenie porušenia označených\nzákladných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 77/2004-62 z 2. mája 2005, ústavný\nsúd uvádza, že z čl. 127 ods. 1 ústavy preň vyplýva povinnosť dôsledného uplatňovania\nprincípu subsidiarity. Tento princíp vylučuje právomoc ústavného súdu na poskytovanie\nochrany tam uvedeným základným a iným právam sťažovateľov v prípade, ak ochranu\nposkytuje iný súd. Proti rozsudku okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie\nako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným základným právam\nposkytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku na základe podaného\nodvolania. Preto ústavný súd v tejto časti musel sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre\nnedostatok právomoci na jej prerokovanie.\nK rovnakému záveru ústavný súd dospel, aj pokiaľ ide o tú časť predloženej\nsťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal ústavnú súladnosť rozsudku krajského súdu\nč. k. 9 Co 439/05-88 z 22. marca 2007. Sťažovateľ prípustnosť dovolania podaného\nproti uvedenému rozsudku odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237\npísm. f) OSP. Ustanovenie § 237 OSP systematicky zaradené vo štvrtej časti tretej hlave\nObčianskeho súdneho poriadku upravujúcej dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok\nuvádza dovolacie dôvody, ktorých existenciu ak dovolací súd z okolností posudzovaného\nprípadu zistí, musí dovolanie považovať za prípustné a meritórne o ňom rozhodnúť. Podľa\nuvodzovacej vety § 237 OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, ak sa v postupe alebo rozhodnutí odvolacieho súdu vyskytla niektorá z tam uvedených\nvád. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku pritom nevylučuje prípustnosť\ndovolania\n\nproti rozhodnutiu\n\nodvolacieho\n\nsúdu,\n\nktorým\n\nbolo\n\nodvolanie\n\nproti prvostupňovému rozhodnutiu odmietnuté ako oneskorene podané.\nÚstavný súd je preto toho názoru, že v okolnostiach prípadu sťažovateľa poskytol\nním označeným základným právam ochranu iný súd, a to najvyšší súd ako súd dovolací.\n\n9\n\nDovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP totiž ústavný súd považuje za účinný\nprávny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 i podľa čl. 48\nods. 2 ústavy (právo účastníka vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom)\n(II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci\nz čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať\no uplatnených námietkach porušenia označených základných práv. Z tohto dôvodu ústavný\nsúd sťažnosť aj v časti namietajúcej rozsudok krajského súdu ako súdu odvolacieho\nodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.\nPokiaľ ide o tú časť predloženej sťažnosti, ktorou sťažovateľ napáda uznesenie\nnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho z 30. júna 2008 vydané v konaní vedenom\npod sp. zn. 2 Cdo 152/2007, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,\npodľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom\nprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha\nústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,\nči preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého\nz práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto\npreskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda\nmôže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad\na bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).\nDôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia\npriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane\na namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane\ndruhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným\npostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ\nnamieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.\nIII. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).\nSťažovateľovou námietkou zásadného významu smerujúcou voči dovolaciemu\nrozhodnutiu najvyššieho súdu bolo tvrdenie, že dovolací súd nenapravil vady odvolacieho\n\n10\n\nkonania. Tie mali spočívať v tom, že odvolací súd zmenil právne hodnotenie skutočností\ntvoriacich\n\nzáklad\n\npre\n\nrozhodnutie\n\nsúdu\n\nprvého\n\nstupňa\n\na následne\n\nbez\n\ntoho,\n\naby sťažovateľovi ako účastníkovi konania umožnil vyjadriť sa k právnemu posúdeniu veci,\nrozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd mal prvostupňový\nrozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu na doplnenie dokazovania\ntak, aby v tomto konaní boli zabezpečené všetky práva sťažovateľa ako účastníka konania\nna vyjadrenie sa ku skutočnostiam tvoriacim základ pre rozhodnutie vo veci samej.\nVzhľadom na charakter uvedenej námietky sa ústavný súd musel zaoberať nielen dovolacím\nrozhodnutím najvyššieho súdu, ale aj odvolacím rozhodnutím i jemu predchádzajúcim\npostupom krajského súdu a postupom a rozhodnutím okresného súdu ako súdu prvého\nstupňa, a to napriek odmietnutiu sťažnosti sťažovateľa v časti napádajúcej práve\nprvostupňový a druhostupňový rozsudok.\nÚstavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti\nkonania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva\naj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný\nsúd zistí, potom je založená jeho právomoc vysloviť porušenie základného práva na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne aj základného práva vyjadriť sa\nku všetkým vykonávaným dôkazom a základného práva na rovnosť účastníkov konania.\nDvojinštančnosť súdneho konania sa okrem iného premieta aj do práva účastníka\nkonania atakovať riadnym opravným prostriedkom prípadnú nezákonnosť prvostupňovej\nfázy konania v procese dokazovania [§ 205 ods. 2 písm. c) OSP], rovnako tak i napádať\nsprávnosť právneho hodnotenia skutkového stavu veci zisteného súdom prvého stupňa\n[§ 205 ods. 2 písm. f) OSP].\nV predmetnom konaní všeobecné súdy rozhodovali o nároku sťažovateľa na náhradu\nškody. Priznanie tohto nároku štandardne vyžaduje kumulatívne splnenie troch podmienok,\na to protiprávneho konania, vzniku škody a príčinného vzťahu medzi protiprávnym konaním\na vzniknutou škodou. Na zistenie splnenia uvedených troch podmienok musí byť zamerané\ndokazovanie v konaní o náhrade škody, a preto účastníkovi takého konania musia konajúce\nsúdy vytvoriť potrebný priestor na uplatňovanie jeho práv v procese dokazovania tak,\n\n11\n\naby mohol uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa všetkých troch hmotnoprávnych podmienok\npriznania nároku na náhradu škody.\nBerúc do úvahy okolnosti sťažovateľovho prípadu i jeho sťažnostné námietky\nústavný súd konštatuje, že porušenie dvojinštančnosti konania v postupe krajského súdu\nby mohol signalizovať taký postup, keď by prvostupňový súd po zistení nesplnenia jednej\nz troch základných hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na náhradu škody\n(podmienka protiprávneho konania) nevykonal dokazovanie týkajúce sa ďalších dvoch\npodmienok (podmienka vzniku škody a podmienka existencie príčinnej súvislosti),\na následne by odvolací súd síce dospel k záveru o splnení podmienky protiprávnosti\nkonania, ale z dôvodu nesplnenia niektorej z uvedených ďalších dvoch podmienok,\nktoré by bolo zistené bez procesnej súčinnosti s účastníkom konania, by prvostupňové\nrozhodnutie\n\npotvrdil.\n\nV uvedenom\n\nprípade\n\nby prvostupňovému\n\nsúdu\n\nz pohľadu\n\nrešpektovania procesných práv účastníka konania pri dokazovaní nebolo možné nič vyčítať\nvzhľadom na to, že akékoľvek skutkové zistenia o ďalších dvoch podmienkach na vznik\nnároku na náhradu škody by účastníkovi konania aj tak nemohli privodiť iné rozhodnutie\n(§ 120 ods. 1 druhá veta OSP). Avšak potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu\nvychádzajúce zo splnenia podmienky protiprávneho konania a opreté o zistenie nesplnenia\nniektorej z ďalších dvoch podmienok potrebných na vznik nároku na náhradu škody\nby vo svojej podstate znamenalo, že účastník konania sa nemohol vyjadriť ku\nskutočnostiam týkajúcim sa uvedených ďalších dvoch podmienok vzniku nároku na náhradu\nškody, a tým aj relevantným na rozhodnutie vo veci samej. Naznačený postup by sa\nvyznačoval procesnou vadnosťou a zakladal by zjavne i dovolací dôvod podľa § 237 písm.\nf) OSP, preto by bolo úlohou dovolacieho súdu takýto nedostatok napraviť.\nZ tvrdení sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti, ale aj z jej príloh však ústavný súd\nzistil, že okresný súd ako súd prvého stupňa nijako nezabránil sťažovateľovi tvrdiť vznik\nškody a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, teda tvrdiť\nexistenciu ďalších dvoch podmienok vzniku nároku na náhradu škody, ani mu nezabránil\npredkladať dôkazy na podporu týchto tvrdení. Vyplýva to dokonca i z vyjadrení samotného\nsťažovateľa obsiahnutých v predloženej sťažnosti, keď v bode III jej odôvodnenia uvádza\nnázor, že v konaní pred okresným súdom „preukázal, že povinný P. Š. ... tri roky po začatí\n12\n\nexekučného konania, sa zbavil svojho majetku – nehnuteľnosti ... Tento majetok plne\npostačoval na uspokojenie mojej pohľadávky.“. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu\nústavný súd tiež zistil, že sťažovateľ v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku tvrdil\nunesenie dôkazného bremena v prvostupňovej fáze konania týkajúceho sa predaja\nnehnuteľnosti povinným v exekučnom konaní. Z toho vyvodil, že „preukázal vznik škody,\nktorá spočíva v znehodnotení jeho pohľadávky na pohľadávku nevymožiteľnú. Tým je\npreukázané, že táto škoda je v príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu ...“.\nUž uvedené, ale i ďalšie dôkazy (napr. znalecký posudok Ing. F. D. č. 45/99\nz 28. februára 1999, súvisiaci exekučný spis okresného súdu Okresného súdu Bratislava II)\npredložené, resp. navrhnuté sťažovateľom naznačujú, že jeho tvrdenia o vzniku škody\na príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou nezostali v procese\ndokazovania pred okresným súdom týmto súdom opomenuté. Dôkazom toho je\naj skutočnosť,\n\nže\n\nodvolaciemu\n\nsúdu\n\nposkytovali\n\ndostatočný\n\npodklad\n\nna\n\nto,\n\nhodnotenia\n\njednej\n\naby bez vykonania dokazovania mohol o podanom odvolaní rozhodnúť.\nMožno\n\ntak\n\nuzavrieť,\n\nže\n\ni napriek\n\nzmene\n\nprávneho\n\nz hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na náhradu škody krajským súdom\n(nesprávny úradný postup ako protiprávne konanie), tento neporušil požiadavku\ndvojinštančnosti predmetného súdneho konania, pretože svoj potvrdzujúci rozsudok založil\nna hodnotení dôkazov týkajúcich sa ďalších dvoch podmienok uvedeného nároku (škoda\na príčinná súvislosť), ktoré boli navrhnuté a vykonané už v prvostupňovej fáze konania.\nNemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že krajský súd „zmenil skutkové zistenie súdu\nprvého stupňa“. Zmena sa týkala právneho posúdenia skutkového stavu zisteného už súdom\nprvého stupňa v riadne vykonanom dokazovaní. Sťažovateľovi ako účastníkovi konania tak\nnebola odňatá možnosť navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení ani sa vyjadriť\nk vykonaným dôkazom. Vzhľadom na to nemožno pripustiť ani možnosť pochybenia\nnajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, pretože\njeho právny záver, že sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom namietaným\npostupom a rozhodnutím odvolacieho súdu, bol správny.\n\n13\n\nÚstavný súd tak pri predbežnom prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti\nsignalizujúce prípadnú možnosť zistenia porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu\nochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci meritórneho prerokovania časti sťažnosti\nsmerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, a preto v tejto časti sťažnosť\nodmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odôvodnenie námietok porušenia\nďalších sťažovateľom označených práv dospel ústavný súd k rovnakému záveru, pokiaľ ide\no namietané porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom\n(čl. 48 ods. 2 ústavy) i namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov\nkonania (čl. 47 ods. 3 ústavy).\nPodľa sťažovateľa došlo k porušeniu požiadavky rovnosti zbraní, ale i ďalších\nv sťažnostnom petite označených základných práv aj tým, že krajský súd doručoval\nvyjadrenie protistrany sťažovateľovi priamo na pojednávaní 22. marca 2007. Ústavný súd\nk tomu dodáva, že samotný takýto postup nemožno kvalifikovať ako odňatie možnosti\nkonať pred súdom. Sťažovateľovi ako účastníkovi konania nič nebránilo, aby v prípade,\nak sa domnieval, že predmetné vyjadrenie môže mať zásadný vplyv na tvorbu úsudku\na následné rozhodnutie odvolacieho súdu, požiadal krajský súd o odročenie pojednávania\nna preštudovanie vyjadrenia protistrany a zaujatie stanoviska k takému vyjadreniu.\nK namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení\ns čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru a čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd poznamenáva,\nže všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv\nhmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil\nústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by\nústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom\nochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by\ntakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných\nsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,\naby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod\npríslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd\nsťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy\n14\n\na práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ\nnamietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným\ndôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho\ncharakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.\nÚstavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia\naj s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v zmene sťažnostného návrhu doručeného\nústavnému súdu 12. septembra 2008 a založeného na poukaze na rozhodnutie najvyššieho\nsúdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 161/2006, ktoré sťažovateľ k svojej sťažnosti\npriložil. V tomto konaní bol dovolateľ úspešný s námietkou, že odvolací súd vychádzal\npri rozhodovaní o podanom odvolaní „z takej skutočnosti, ktorá žalovaným nebola tvrdená;\nten nikdy neprezentoval vzťah kúpnej zmluvy a dohody o finančnom vysporiadaní ako\nzmenu záväzku nováciou, ale ako vzťah hlavného a zabezpečovacieho záväzku“. Najvyšší\nsúd vo svojom rozhodnutí, ktorým zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu, dôvodil, že\nrealizácia práva vyjadrovať sa ku tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich\nvyvrátenie a vyjadrovať sa k právnym dôsledkom, ktoré z nich vyplývajú, „je však\nznemožnená, ak odvolací súd zmení rozsudok súdu prvého stupňa vychádzajúc z iného\nprávneho záveru, ktorý má svoj základ v skutočnosti, ktoré neboli žalobcom tvrdené a ani\nprvostupňový súd sa nimi vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný\núčastník nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa\nneúspešný účastník dozvie, že odvolací súd vyvodil svoj iný právny záver zo skutočností\nnikým netvrdených a prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu už nemá\nmožnosť zajímať k nim stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň\nspochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania.\nZnemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takom prípade je prakticky dôsledkom\nnerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania\nodvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti\nnových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných (z hľadiska\nprávneho posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení.“.\n\n15\n\nPodľa názoru ústavného súdu právny záver v uvedenom rozhodnutí najvyššieho súdu\nje v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto uznesení,\nktorým sťažovateľovu sťažnosť odmieta pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Ústavný súd\nzároveň konštatuje, že citovaný právny názor najvyššieho súdu nie je aplikovateľný\nna skutkové okolnosti sťažovateľovho prípadu. Dôvodom neaplikovateľnosti je už uvedená\nskutočnosť, že v konaní okresného súdu bolo sťažovateľovi umožnené predložiť všetky\ndôkazy, ktoré považoval za potrebné na podporu svojich tvrdení predložiť. Odvolací súd\nvo svojom potvrdzujúcom rozsudku nevychádzal zo skutočností, ktoré neboli predmetom\ndokazovania v prvostupňovej fáze konania. V kauze vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 161/2006\nvšak dovolateľ namietal postup odvolacieho súdu, ktorý pri svojom rozhodnutí o odvolaní\nvychádza z takej skutočnosti, ktorá v prvostupňovom konaní nebola tvrdená a nebola ani\npredmetom dokazovania.\nKeďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa\nďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.\nUž nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia, ale v záujme dosiahnutia čo\nnajväčšej miery naplnenia presvedčovacej funkcie odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157\nods. 2 druhá veta OSP) ústavný súd považuje za potrebné poukázať na potrebu rozlišovania\nprocesného postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci\nna jednej strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne\nhodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim súdom na strane druhej. Kým procesná\nstránka účastníctva pri dokazovaní je takmer výlučne vyčerpávaná procesnými právami\núčastníka konania smerujúcimi k objasneniu skutkovej stránky prerokúvanej kauzy, právne\nhodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla\n„iura novit curia“. Účastníkovi konania síce nemožno brániť vyjadrovať sa počas\ndokazovania k právnemu hodnoteniu prerokúvaného prípadu, Občiansky súdny poriadok\nvšak nepredpisuje konajúcemu súdu časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka\nvyjadriť sa k právnej stránke veci spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka\npri zisťovaní skutkového stavu veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú\nsúdu povinnosť oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci. Súd\npodľa ustanovenia § 100 ods. 1 tretej vety OSP v znení po novelizácii\n16\n\nzákonom\n\nč. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, má právo, nie povinnosť\nuviesť účastníkom, ako sa na základe dovtedy tvrdených a preukazovaných skutočností javí\nprávne posúdenie veci. V čase rozhodovania sťažovateľovej kauzy však Občiansky súdny\nporiadok takéto právo konajúcemu súdu ani nepriznával. Základom neúspechu sťažovateľa\nv konaní pred ústavným súdom tak bolo práve zamieňanie práv účastníka súdneho konania\npri zisťovaní skutkového stavu veci a práv, ktorých využitím môže účastník namietať\nprávne posúdenie veci konajúcim súdom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 21. mája 2009\n\n17", "vazby": {"registre": ["prieťahy"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}