{"guid": "ussr:be960bca-5957-4dfd-9ada-4604efff7335", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 22/2020", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 z 14. 10. 2020", "citacia": "rozhodnutie Ústavného súdu SR z 14. októbra 2020, sp. zn. PL. ÚS 22/2020", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ivan Fiačan", "sudca_id": 1071, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/ivan-fiacan-1071", "datum_vydania": "2020-10-14", "forma": null, "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-129.odsek-6", "nazov": "čl. 129 ods. 6 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-129.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-129"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-129"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/be960bca-5957-4dfd-9ada-4604efff7335", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:be960bca-5957-4dfd-9ada-4604efff7335", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:be960bca-5957-4dfd-9ada-4604efff7335", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:be960bca-5957-4dfd-9ada-4604efff7335/text", "citacie_n": 0, "text": "Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku vo veci sp. zn. PL. ÚS 22/2020\n\n1. V súlade s § 67 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej\nrepubliky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.\n(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam k nálezu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. Ú S 22/2020 zo 14. októbra 2020\nodlišné stanovisko, ktoré má prevažne povahu doplňujúceho stanoviska (concurring\nopinion). Z historickej perspektívy nejde o žiadne nóvum, keďže tradíciu tohto typu\nodlišných stanovísk v našej ústavnoprávnej praxi už máme zavedenú. Tento typ\nodlišného stanoviska už priložili sudkyne Marianna Mochnáčová (I. ÚS 207/2012),\nIvetta Macejková (PL. ÚS 4/2012) alebo sudca Peter Brňák (PL. ÚS 95/2011).\nOdlišné stanovisko ponúka alternatívne riešenie abstraktnej kontroly ústavnosti\nopatrení úradu verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia.\nOkrem toho poukazuje aj na dôležitosť odkazu pre aplikačnú prax trestných útvarov\ns dôrazom na potencionálne vysoké trestné sadzby za trestné činy spáchané počas\nnúdzového stavu, ku ktorým ústavný súd mohol a mal zaujať jasné stanovisko\nspočívajúce v ústavnokonformnom (reštriktívnom) výklade Trestného zákona.\n\nK otázke prijatia návrhu na ďalšie konanie\n2. Zásadnú výhradu, ktorú som v rámci zasadnutia pléna ústavného súdu formuloval,\nbola výhrada súvisiaca s neodôvodneným oklieštením právomoci ústavného súdu\nv konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy. Ústavný súd podľa mojej mienky má realizovať\nsvoje právomoci. Uvedené platí o to viac v prípade, ak ide o rozhodovanie v takej\nbezprecedentnej dobe, akou je doba spojená s pandémiou COVID-19.\n\n3. V rámci predbežného prerokovania návrhu som preto v súlade s procesnými\nštandardmi predložil protinávrh, ktorého obsahom bolo prijatie návrhu na ďalšie\nkonanie v celom rozsahu. Dôvodom bola tá skutočnosť, že ústavný súd bol už\nopakovane v histórii nútený kreovať svoju právomoc a nezriedka musel ústavu\nvykladať skôr extenzívne (por. napr. II. ÚS 80/01). Úlohou ústavného súdu je hľadať\nsvoje miesto a pole pôsobnosti, pričom by malo byť zásadou, že vo svojej\nrozhodovacej činnosti za sebou „nepáli mosty“, najmä keď ide o historicky prvé\nrozhodnutie pri prieskume vyhlásenia núdzového stavu. Ústavný súd by preto\nvo všeobecnosti a ani v tejto veci nemal reštriktívne vykladať svoje vlastné právomoci,\nktoré sú mu zverené priamo textom ústavy. Uvedené osobitne platí aj\nv prípade osobitného konania podľa čl. 129 ods. 6 ústavy o súlade rozhodnutia\no vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie\nnadväzujúce ďalšie rozhodnutia.\n\n4. Podľa môjho názoru by mala ústavnému súdu ostať právomoc podľa čl. 129 ods. 6\nústavy v čo najširšom rozsahu. K tomuto záveru ma vedie praktická skúsenosť (prvá\nvlna COVID-19), kde dochádzalo k obmedzovania základných práv a slobôd aj\nformou rôznorodých (aj neštandardných) aktov. Ocitáme sa totiž v situácii, v ktorej\nnevieme predpokladať vývoj rýchlo sa šíriacej pandémie a ústavný súd pôsobí ako\nbrzda pred prípadným excesívnym konaním štátnej moci.\n\n5. Plne si uvedomujem zložitosť procesov a vážnosť rozhodnutí, ktoré musí vláda\nSlovenskej republiky na dennej báze prijímať, no je úlohou ústavného súdu nikdy\nnerezignovať na pozíciu jediného nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti.\nPráve z uvedeného dôvodu nerozumiem aplikácii formalistickejšieho prístupu\npri interpretácii ústavného textu v súvislosti s konaním podľa čl. 129 ods. 6 ústavy.\nBeriem do úvahy krátku 10-dňovú lehotu, v rámci ktorej musí byť doručená súdu\nreplika odporcu v konaní a aj prijaté rozhodnutie pléna ústavného súdu, no práve\nvýnimočnosť situácie nás „povoláva do služby“.\n2\n\n6. Osobitne by som chcel oceniť, že ústavný súd dodržal zákonnú lehotu desiatich dní\naj napriek tej skutočnosti, že býva v teórii považovaná za lehotu poriadkovú.\nAj napriek veľmi krátkej lehote som toho názoru, že otázka vyhlásenia núdzového\nstavu by si zaslúžila rozsiahlejšiu analýzu a širší diskurz. Pod tým však nemám\nna mysli snahu o hľadanie protizákonnosti a protiústavnosti za každú cenu, ale práve\nnaopak. Vidím za tým úprimnú snahu preskúmať rozhodnutia štátu „o nás všetkých“\nčo najširokospektrálnejšie, v rámci možností, ktoré nám doba desať dní ponúka.\n\n7. Z uvedených dôvodov som teda navrhoval prijatie návrhu na ďalšie konanie\nv celom rozsahu aj za tú cenu, že preskúmané by boli len nosné časti súvisiacich\nrozhodnutí a nebol by čas sa venovať podrobne každému detailu. Samotná vláda\nvo svojej replike ocenila príspevok ústavného súdu do diskurzu o núdzovom stave\nergo o legislatívnych riešeniach spojených s pandémiou COVID-19. Podľa môjho\nnázoru v tejto súvislosti platí, že čím väčšie penzum predpisov by prešlo kontrolou\nústavného súdu, tým väčšiu právnu relevanciu a istotu by to dodávalo postupom\nsamotnej vlády a posilnilo by to aj dôveru spoločnosti vo vládu ako takú. Nejde teda\no snahu uzurpovať si moc ústavným súdom, ale o snahu pomôcť. Aj v komparatívnom\npráve je všeobecne akceptované, že pri krízových situáciách nejde o to, určiť jedinú\ninštitúciu, ktorá má konať (tradične exekutíva), ale ide o spoluprácu všetkých zložiek\nmoci (vrátane súdov) v spoločnom ústavnom projekte (DYZENHAUS, D. State of\nEmergency. In: Oxford Handbook of Comparative Constitutional Law. Oxford, 2012,\ns. 461).\n\n8. Keby som mal svoje výhrady ďalej konkretizovať, považujem argumentáciu\nústavného súdu uvedenú v bode 35.2 uznesenia z predbežného prerokovania návrhu\nza neodôvodnene rigidnú. Je totiž primárne postavená na znení čl. 11 ods. 1 ústavného\nzákona o bezpečnosti štátu, ktoré ale hovorí o spôsobe vyhlasovania niektorých\nrozhodnutí prijatých na základe tohto ústavného zákona. Nejde teda o vyčerpávajúci\npočet rozhodnutí, ktoré by mali byť preskúmateľné podľa čl. 129 ods. 6 ústavy.\n3\n\nOdkazovaná dôvodová správa hovorí výlučne o výnimočnom (a nie posudzovanom\nnúdzovom) stave, pričom používa podmieňovací spôsob („malo by ísť“). Nie som teda\npresvedčený o úmysle ústavodarcu umožniť prieskum výlučne rozhodnutí vlády\nvo vzťahu k núdzovému stavu prijatých na pôde ústavného zákona o bezpečnosti štátu,\nale práve naopak, vidím v texte ústavy širšie možnosti prieskumu ústavným súdom.\nAj keby hneď bol názor historického ústavodarcu konkluzívny (čo nie je), ani tak\nnemôže mať automaticky prednosť pred znením samotného ustanovenia ústavy (por.\nPL. ÚS 12/01, kde ústavný súd priznal historickému ústavodarcovi len subsidiárne\npostavenie). Napokon, pre právomoc ústavného súdu posudzovať súlad vyhlásenia\nnúdzového stavu a naň nadväzujúce rozhodnutia je determinujúce znenie čl. 129 ods. 6\nústavy, a nie čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Z uvedeného mi\nvyplýva, že nielen nariadenie vlády č. 269/2020 Z. z. z 30. septembra 2020 (body 35.3\naž 35.6 uznesenia z predbežného prerokovania návrhu), ale aj opatrenia napadnuté\nskupinou poslancov sú spôsobilým predmetom ústavnoprávneho auditu skrz čl. 129\nods. 6 ústavy. V tejto súvislosti bude zaujímavé sledovať, ako sa ústavný súd\nvysporiada s prípadnými ústavnými sťažnosťami, ktoré budú namietať rozhodnutia\nvlády vydanými v núdzovom stave. Historická skúsenosť je negatívna, keď ústavný\nsúd takéto ústavné sťažnosti odmietol (I. ÚS 21/2012 a I. ÚS 85/2012), čo bolo\nopakovane kritizované v doktríne (ĽALÍK, M., ĽALÍK, M. Zákon o Ústavnom súde\nSlovenskej republiky. Komentár. Wolters Kluwer 2019. s. 540).\n\n9. Chcem osobitne reagovať aj na repliku vlády, ktorá v súvislosti s prieskumom\nnariadenia vlády č. 269/2020 Z. z. z 30. septembra 2020 alebo iných obdobných aktov\nsúvisiacich s núdzovým stavom vidí možnosť prieskumu jedine v konaní o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy. Uvedené konanie z môjho\npohľadu nesleduje účel situácie spojenej s núdzovým stavom. Rovnako vidím aj\nabsenciu potrebnej efektivity, poznajúc časovú náročnosť konania o súlade právnych\npredpisov.\n\n4\n\n10. Uvádzam, že konanie podľa čl. 129 ods. 6 ústavy vidím ako lex specialis\nku konaniu podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Keď ústavodarca konštituoval priestor\nna konanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového\nstavu pred ústavným súdom, vedel, prečo tak činí. Rovnako svoje rácio má aj lehota\ndesiatich dní, ktorej účelom má byť rýchla a účinná ochrana pred prípadnými excesmi.\nPripustením preferencie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1\nústavy by podľa môjho názoru nebol naplnený zmysel poslania ústavného súdu\nv súvislosti s núdzovým stavom. Pokiaľ platí, že neskorá spravodlivosť nie je žiadna\nspravodlivosť (justice delayed is justice denied), konanie o súlade právnych predpisov\npodľa môjho názoru neposkytuje súdnu ochranu požadovanej rýchlosti. Aj v prípade,\nak by prebehlo závratnou rýchlosťou (čo sa ešte nikdy nestalo) a ústavný súd by\nrozhodol po troch mesiacoch, bolo by to neskoro. Samotný núdzový stav totiž môže\ntrvať maximálne 90 dní.\n\n11. Osobitne by som sa rád vyjadril aj k problematike napádaných opatrení úradu\nverejného zdravotníctva. Vláda spochybňuje ich preskúmateľnosť nielen v konaní\npodľa čl. 129 ods. 6 ústavy, ale dokonca aj v akomkoľvek inom konaní, čo je\nv ústavnom štáte, ale aj v teórii konštitucionalizmu neakceptovateľný názor. Generálne\nprijatie tejto interpretácie by mohlo znamenať riziko neobmedzenej vlády\nprostredníctvom aktov neštandardnej povahy bez možnosti preskúmania ústavným\nsúdom.\n\n12. Väčšina pléna odkázala v bode 36 uznesenia z predbežného prerokovania návrhu\nna niekoľko senátnych rozhodnutí, kde sa ústavný súd vyjadril k právnej povahe\nopatrení úradu verejného zdravotníctva a k právomoci ústavného súdu preskúmavať\nich (I. ÚS 438/2020, II. ÚS 410/2020, III. ÚS 386/2020 alebo IV. ÚS 459/2020).\nZ obsahu odôvodnení uznesení v spomínaných konaniach vyplýva, že napadnuté\nopatrenie ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh má\ncharakter hybridného správneho aktu. Má teda prvky individuálneho právneho aktu,\n5\n\nako aj prvky normatívneho právneho aktu. Preskúmateľnosť opatrenia úradu v konaní\no abstraktnej kontrole ústavnosti teda nie je vylúčená ani prijatými rozhodnutiami\nústavného súdu. To, že sú preskúmateľné správnym súdom vďaka individuálnej\nzložke, neimplikuje podľa môjho názoru ich nepreskúmateľnosť plénom v osobitnom\nkonaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy.\n\n13. Rovnako je potrebné v záujme korektnosti uviesť, že k rozhodnutiu v konaní\nvedenom pod sp. zn. III. ÚS 386/2020 bolo priložené moje odlišné stanovisko, takže\nnešlo o rozhodnutie prijaté jednohlasne. V plnom rozsahu naň odkazujem a na tomto\nmieste uvádzam tam formulovaný abstrakt: ,,Historicky výnimočná situácia, akou je aj\nprírodná katastrofa Covid-19, si vyžaduje výnimočný postup všetkých vrátane\nústavného súdu, a to aj tým, že ak vo vzťahu k takejto špecifickej situácii\nnepredchádzala (ani nemohla) žiadna judikatúra, tak ústavný súd nemá odmietnuť\nochranu základných práv z dôvodu nevyčerpania iných prostriedkov ochrany, ak tak\nneurobil ešte v čase, keď sťažovateľ mohol stihnúť uplatniť ochranu základného práva\nna inom súde.“ V predložení tohto doplnenia odôvodnenia teda vidím hlavne\nkonzistenciu s mnou doteraz prezentovanými postojmi.\n\n14. Nedá mi však aj v rámci tejto platformy neuviesť, že preskúmanie aktov\nv správnom súdnictve je síce možné, ale je zaťažené rovnakou systémovou výhradou\nako konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Rozhodnutie\nv správnom súdnictve, kde je pravdepodobné podanie kasačnej sťažnosti, sa taktiež ani\nlen nepribližuje z časového hľadiska rozhodnutiu v 10-dňovej lehote, ktorú\npri núdzovom stave má dodržať ústavný súd. S pravdepodobnosťou hraničiacou istote\nje potrebné počítať s tým, že rozhodnutie správneho súdu len v prvom stupni\nnenastane skôr, ako dôjde k vyčerpaniu maximálnej lehoty pre núdzový stav. To samo\nosebe otvára otázku efektivity súdnej ochrany.\n\n6\n\n15. Situácia by bola iná, keby sme v Správnom súdnom poriadku mali osobitné\nkonanie obdobné konaniu o zrušení opatrenia všeobecnej povahy alebo jeho časti,\nktoré majú v Českej republike. Tam má rozhodnutie správneho súdu účinky erga\nomnes. V našich podmienkach teda musí platiť, že rozhodnutie správneho súdu\nna základe\n\nvšeobecnej\n\nsprávnej\n\nžaloby\n\nvoči\n\nosobe,\n\nktorá\n\nprišla\n\nzdravá\n\ndo karanténneho centra a priamo tam sa nakazila ochorením COVID-19, pričom bola\nprepustená až po 3 týždňoch, nemôže automaticky znamenať zrušenie rozhodnutia aj\nvoči\n\nosobe,\n\nktorá\n\nbola\n\nv skrátenej\n\nkaranténe\n\ntrvajúcej\n\nlen\n\npár\n\nhodín\n\nvo štvorhviezdičkovom hoteli.\n\n16. Osobitne by som chcel taktiež upozorniť na skutočnosť, že aktívnu legitimáciu\nv konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy má len úzky okruh subjektov, konkrétne\n(a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, (b) prezident,\n(c) vláda a (d) generálny prokurátor. Nedá sa teda hovoriť o tom, že v prípade\nextenzívnej interpretácie a pripustenia širšej možnosti prieskumu by hrozil ústavnému\nsúdu neúmerný nápad vecí, práve naopak. Vyriešením problému formou abstraktnej\nkontroly ústavnosti je ochrana širokospektrálna a práve čakanie na podania\nv konaniach o konkrétnej kontrole ústavnosti môže v budúcnosti spôsobiť neúmerné\nzaťaženie ústavného súdu bez možnosti účinkov nálezu de facto erga omnes.\n\nKu konaniu vo veci samej\n17. Ako najvypuklejší problém vo vzťahu k realizovanému meritórnemu prieskumu sa\nmi javí aplikácia trestných kódexov v čase krízovej situácie. Moja výhrada smeruje\nvýlučne k potrebe jednoznačne odmietnuť udeľovanie drakonických trestov v čase\nnúdzového stavu. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa\nkrízovou situáciou rozumie aj núdzový stav. Preukázateľne sa vedie diskusia aj medzi\nprávnymi expertmi a objavujú sa názory, podľa ktorých v čase vyhláseného\nnúdzového stavu nie je iná možnosť, ako automaticky prihliadať na to, že trestný čin\nbol spáchaný počas krízovej situácie (k tomu napríklad názor prof. JUDr. Tomáša\n7\n\nStrémyho,\n\nPhD.,\n\nprezentovaný\n\npre\n\nportál\n\naktuality.sk,\n\ndostupný\n\nna: https://www.aktuality.sk/clanok/827126/nudzovy-stav-fico-kolikova-stremyburda-kradez-utok-policajt-dozivotie/).\n\n18. Moje pochybnosti potvrdila aj samotná generálna prokuratúra (ktorá je v pozícii\njedného z navrhovateľov tohto konania), ktorá z pozície obžaloby v trestných\nkonaniach indikuje problém s hrozbou neúmerne vysokých trestov. Nepovažujem\nza ústavne akceptovateľné, ak by sa skutkové podstaty krádeže (§ 212 Trestného\nzákona) alebo sprenevery (§ 213 Trestného zákona) mali automaticky posudzovať\ns rozmedzím trestnej sadzby desať rokov až pätnásť rokov bez akéhokoľvek\nposudzovania väzby na krízovú situáciu. Rovnako sa nedokážem stotožniť napríklad\ns tým, že za útok na verejného činiteľa bude namiesto jedného až piatich rokov\nautomaticky hroziť dvanásť až dvadsaťpäť rokov odňatia slobody. Zásahy\ndo základných práv a slobôd, ktoré núdzový stav prináša, implikujú zvýšenú mieru\nnervozity v spoločnosti, čo môže vyústiť do afektívnych konaní. V udeľovaní takýchto\ntrestov nevidím proporciu.\n\n19. Zákonodarca v ostatnom období pristúpil k viacerým novelizáciám právnych\npredpisov, pričom nie ojedinele využíval aj inštitút skráteného legislatívneho konania.\nBolo teda legitímne očakávať, že na opätovnú vlnu ochorenia COVID-19 bude štát\nplne pripravený aj s arzenálom riešení, ktoré pri prvom príchode ochorenia pripravené\nmať nemusel. Uvedené sa dotýka aj potenciálnej úpravy výšky trestov za trestné činy\nspáchané za krízovej situácie, no priamo s ňou nesúvisiacich.\n\n20. Dodržiavanie poriadku a disciplíny v období núdzového stavu považujem za veľmi\ndôležité\n\na\n\nv prípade\n\nporušenia\n\nzákona\n\nmusí\n\nlogicky\n\nnastať\n\nv zákonom\n\npredpokladaných prípadoch primeraná sankcia. Nedokážem sa stotožniť s tým, že sa\nústavný súd už pri tejto príležitosti zdráha výslovne uviesť, aká je jediná\n8\n\nústavnokonformná interpretácia trestného kódexu v tejto súvislosti. Uznávam, že\nprijatý nález v bode 64 na problém prísnejšieho trestania poukazuje, no nesúhlasím\ns tým, že nie je vecou ústavného súdu v tomto konaní vykladať aplikáciu\nkvalifikačného pojmu „krízová situácia“. Ako nedostatočnú vnímam konštatáciu\nústavného súdu, že mu tento problém nie je „ľahostajný“. Ústavný súd má osobitú,\na to ústavnoprávnu autoritu, ktorá je bezpochyby silnejšia aj z toho titulu, že s veľkou\npravdepodobnosťou bude posudzovať primeranosť trestov za trestné činy spáchané\npočas núdzového stavu, ktoré uložia trestné súdy. Artikuláciou ústavnokonformného\nvýkladu Trestného zákona by ústavný súd pomohol súdom vyrovnať sa na jednej\nstrane so znením zákona a na druhej strane s povinnosťou vyložiť zákon (a uložiť\ntrest) v súlade s ústavou a judikatúrou ústavného súdu (napr. PL. ÚS 106/2011,\nPL. ÚS 6/09).\n\n21. Primárnou úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť prostredníctvom\ninterpretácie ústavného textu. A nielen úlohou, ale dokonca povinnosťou. Ústavný súd\nnemá čakať na budúce šance, ale má využívať poskytnuté príležitosti na to, aby\nhovoril. To platí o to viac v prípadoch, keď samotná právna veda a prax poukazujú\nna prakticky hroziace problémy. Rozhodnutie načrtáva jedno z možných riešení\nprostredníctvom účinku spätnosti (retroaktivity), no to je možné len za predpokladu\nnovelizácie právnej úpravy, ktorá ale nikdy nie je istá, kým ochrana ústavnosti sa musí\nvykonávať „tu a teraz“. Ústavný súd sa teda nemôže spoliehať na zhovievavosť\norgánov činných v trestnom konaní, súdov alebo na budúcu aktivitu zákonodarcu,\nktorý pripustil novelizáciu právneho predpisu. Ústavný súd má vykladať právny\nstav de constitutione et lege lata, a tak pomôcť iným orgánom verejnej moci\npri zložitej úlohe ochrany ústavnosti v núdzovom stave.\n\n22. Ak právna úprava mlčí alebo trpí eventuálnym nedostatkom, do hry sa dostávajú\nvýkladové pravidlá, pričom platia isté obmedzenia. Do popredia sa jednoznačne\ndostáva práve výklad ústavnokonformný a eurokonformný, pričom nemožno zabúdať\n9\n\nani na povinnosť aplikovať napríklad princíp in dubio pro liberatate. Viera v právny\nštát mi napovedá, že nemôžme pripustiť takú aplikáciu Trestného zákona, keď krízovú\nsituáciu\n\nako\n\npri jednotlivých\n\nokolnosť,\n\nktorá\n\nskutkových\n\npodmieňuje\n\npodstatách\n\npoužitie\n\ntrestných\n\nvyššej\n\nčinov,\n\ntrestnej\n\nbudeme\n\nsadzby\n\naplikovať\n\nautomaticky erga omnes bez toho, aby boli podrobne zvážené okolnosti spáchania\ndaného trestného činu. Ako riziko považujem aj len ojedinelú excesívnu interpretáciu\nv neprospech slabšieho.\n\n23. Konanie podľa čl. 129 ods. 6 ústavy je konaním o abstraktnej kontrole ústavnosti,\npričom je bezpochyby dobrou príležitosťou, ako formulovať generálne posolstvo.\nTo by malo spočívať v tom, že jedinou ústavnokonformnou interpretáciou Trestného\nzákona je taký výklad, ktorý požaduje konanie páchateľa, ktoré je v bezprostrednej\npríčinnej súvislosti s krízovou situáciou (napríklad ak dôjde ku krádeži respirátorov\ntypu FF3 zo skladu nemocnice). Automatická aplikácia vyšších trestných sadzieb bez\nhľadania kauzálneho nexusu bude v rozpore s generálnou interpretačnou normou,\nktorú obsahuje čl. 152 ods. 4 ústavy. Nepovažujem za účelné čakať, kým sa táto\notázka stane predmetom prieskumu v konaní o individuálnej (konkrétnej) kontrole\nústavnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.\n\n24. Mojou motiváciou je okrem iného zabránenie nadmernej zaťaženosti ústavného\nsúdu konaniami podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, kde dôjde k ústavne neakceptovateľnej\naplikácii kvalifikačného pojmu „krízová situácia“. Ak totiž tento výklad bude\naplikovaný zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov, nebude nutný zásah\nústavného súdu v konaniach týkajúcich sa konkrétnej kontroly ústavnosti.\n\nK výsledku konania podľa čl. 129 ods. 6 ústavy\n25. To, že prieskumná právomoc ústavného súdu, ktorá nateraz vyústila k záveru\no ústavnej konformite vyhláseného núdzového stavu, neznamená neobmedzenú\n10\n\nprávomoc vlády robiť akékoľvek rozhodnutia. Krízové situácie môžu plodiť chybičky,\nktoré sú dôsledkom nutnosti rozhodovať „tu a teraz“, ale dôležitá je vždy ochota\nvládcu chyby si priznať a napraviť ich. Stále je potrebné mať na zreteli požiadavku\nproporcionality, ktorá môže byť v budúcnosti opätovne testovaná.\n\n26. Stále platí generálna interpretačná norma obsiahnutá v čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa\nktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade ústavou. Na uvedené musí\nústavodarca, zákonodarca ale aj výkonná moc pamätať v tejto dobe oveľa\nintenzívnejšie ako obvykle. Tak, ako ústavný súd dodnes rieši individuálne prípady\npovinného zakarantenizovania osôb viažuce sa prvú vlnu ochorenia COVID-19, bude\ns veľkou pravdepodobnosťou raz posudzovať aj ústavnosť krokov štátu v konaniach\npodľa čl. 127 ústavy v druhej vlne. Odkaz na prijatý nález v konaní vedenom pod\nsp. zn. PL. Ú S 22/2020 však nemusí byť automatickou garanciou úspechu štátu\nv prípade, ak interpretácia sporného rozhodnutia alebo postupu bude vykazovať znaky\nústavnej diskonformity.\n\n27. Úlohou ústavného súdnictva a súdnej kontroly ústavnosti ako takej je limitácia\nabsolútnej kontroly moci panovníka a zaistenie dodržiavania základných práv a slobôd\n(k tomu pozri napríklad OROSZ, L., SVÁK, J., BALOG, B. Základy teórie\nkonštitucionalizmu. 2. vydanie, Bratislava : EUROKÓDEX s. r. o., 2012. 544 s.,\nstr. 130), a teda musí sa nahlas ozvať v prípade neprípustného zásahu. Vláda má\nmimoriadne sťažené vládnutie. No ústavný súd musí ostať bdelý aj v týchto pohnutých\nčasoch a práve viac než kedykoľvek predtým, keďže aj z ústavnoprávneho hľadiska\nzažívame bezprecedentnú dobu. Prezident Václav Havel vo svojom prejave k občanom\nČSFR 17. novembra 1991 povedal: „Milí spoluobčané, kdysi jsem řekl na jedné\nz velkých manifestací, že pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí. Dnes bych\nk tomu rád přidal, že rozum, pokora a odpovědnost musí zvítězit nad krátkozrakostí,\npýchou a svévolí.“ Ja by som rád dodal, že v týchto časoch je práve ústavný súd tou\n11\n\ninštitúciou, ktorá sa musí dívať do diaľky, opatrovať pokoru a nedovoliť svojvôľu.\nLen tak učiní za dosť svojmu poslaniu.\n\nV Košiciach 14. októbra 2020\n\nPeter Straka, sudca\n\n12", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov", "núdzový stav", "núdzový stav", "konanie pred ústavným súdom-podmienky konania pred ústavným súdom", "konanie pred ústavným súdom-použitie ustanovení Civilného sporového poriadku"], "ustanovenia": ["čl. 129 ods. 6 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}