{"guid": "ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 249/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 z 29. 9. 2011", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 29. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 249/2011", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2011-09-29", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "nazov": "čl. 20 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "nazov": "čl. 11 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-11.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 11 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-11", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:bbd43ac4-55a4-4b65-9b2d-8861a9c19cc5/text", "citacie_n": 587, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 249/2011-30\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2011\nv senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa\nMészárosa prerokoval prijatú sťažnosť R. S., H., J. S., V., T. P., P., a G. H., P., zastúpených\nadvokátom JUDr. L. L., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo\npodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane\nľudských\n\npráv\n\na základných\n\nslobôd\n\nrozsudkom\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nv\n\nPrešove\n\nsp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 a takto\nrozhodol:\n\n1. Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 144/2010\n\nporušil\n\nzákladné právo R. S., J. S., T. P. a G. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na\nspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a\nčl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\n2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011\nz r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.\n3. R. S., J. S., T. P. a G. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume\n610,56 € (slovom šesťstodesať eur a päťdesiatšesť centov), ktorú j e\n\nKrajský súd v\n\nPrešove p o v i n n ý vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. L. L., Advokátska\nkancelária, P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.\nOdôvodnenie:\nI.\nUznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)\nč. k. II. ÚS 249/2011-17 z 2. júna 2011 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. S., H., J.\nS., V., T. P., P., a G. H., P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\nlen „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na\nspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a\nčl. 11 ods. 1 listiny a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru\n(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011.\nPodľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval\n\n2\n\nústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovatelia podaním z 20. júna 2011\na tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 28. júna 2011 vyslovili súhlas, aby sa upustilo\nod ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení\nnachádzajúcich sa v jeho spise.\nSťažovatelia sa domáhali podanou sťažnosťou, aby ústavný súd vydal tento nález:\n„1. Sťažnosti sa vyhovuje.\n2. Postupom Krajského súdu v Prešove, základné práva sťažovateľov podľa článku\n20 ods. 1, článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 11 ods. 1, článku 36\nods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, rozsudkom zo dňa 10.02.2011, č. k. 7Co 144/2010,\nporušené boli.\n3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.02.2010, č. k. 7Co 144/2011 sa\nzrušuje.\n4. Vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“\nZ podanej sťažnosti a zo spisu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)\nsp. zn. 29 C 114/05, ktorý ústavný súd pripojil na účely rozhodovania o sťažnosti\nsťažovateľov, vyplýva, že sťažovatelia sa v tomto konaní ako žalobcovia domáhali proti\ntrom žalovaným určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi vo veľkosti v žalobe\nšpecifikovaných spoluvlastníckych podielov parciel ... zast. pl. a nádvoria o výmere 19\nm2, ... o výmere 64 m2, ... o výmere 18 m2, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 13 m2, ... zast. pl.\na nádvoria o výmere 3310 m2, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 2 m 2, ... zast. pl. a nádvoria o\nvýmere 80 m2, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 1420 m2, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 219\nm2, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 300 m2, ... zast. pl. a nádvoria o výmere 251 m2 a ... zast.\npl. a nádvoria o výmere 59 m2 v katastrálnom území H. vytvorených geometrickým plánom\nč. ... Ing. K. P. zo 4. februára 2010 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Sťažovatelia tvrdili, že\nnehnuteľnosti nadobudli dedením po J. S. a V. S., ktorí boli vlastníkmi nehnuteľnosti na\nzáklade prídelovej listiny č. ... zo ... (pôvodne ... o výmere 5755 k. ú. H.). Nehnuteľnosť\nbola zapísaná na LV č. ..., reg. E, k. ú. H. v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľov,\n\n3\n\navšak po vykonaní ROEP nebolo vlastnícke právo sťažovateľov zapísané z dôvodu, že na\nnehnuteľnosti stoja bývalé H. a je pre nich zapísané vlastníctvo k nehnuteľnosti v reg. ...\n(LV č. ...). Sťažovatelia tvrdili, že nehnuteľnosť im ani ich právnym predchodcom nebola\nnikdy vyvlastnená, nikdy vlastnícke právo k nej neprešlo na Československý štát. Výmer\no vlastníctve pôdy vydaný podľa nariadenie Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb. n.\nSNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n.\nSNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR (ďalej len „nar. SNR č. 104/1946 Sb. n.\nSNR“) je verejnou listinou a dokazuje vlastnícke právo prídelcu k prídelu. Zápis\nv pozemkovej knihe na jeho základe mal len deklaratórny význam. Zápis vlastníctva pre\nžalovaných považovali za nesprávny. Poukázali na to, že majú naliehavý právny záujem\nna požadovanom určení, pretože boli vydané dva listy vlastníctva na tú istú nehnuteľnosť\npre dvoch rôznych vlastníkov a v roku 2001 im bol zrušený zápis o ich vlastníctve bez\nprávneho titulu. Svojich práv sa domáhali v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho\nzákonníka vychádzajúc z toho, že vlastnícke právo sa nepremlčuje.\nŽalovaní žiadali žalobu zamietnuť s odôvodnením, že ako vlastník k nehnuteľnosti\nbol od roku 1958 vedený Československý štát, ktorý sa aj ujal držby, vo výkone svojho\npráva nebol rušený. Právne úkony, ktorých predmetom bola nehnuteľnosť a ktoré následne\nštát vykonal, sú platné. Sťažovateľom vznikli iba reštitučné nároky a svojich práv sa mohli\ndomáhať iba v reštitučnom konaní, čo však v zákonnej lehote neurobili.\nOkresný súd považoval za preukázané, že v pozemkovej knihe bola na základe\nnávrhu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy z 26. novembra 1947\npoznačená konfiškácia podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1945 Sb. SNR\no konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,\nako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa (ďalej len „nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR“)\n(č. d. ...) k nehnuteľnosti v tom čase vo vlastníctve V. K., ako aj to, že 7. apríla 1948 bol\nvydaný podľa nar. SNR č. 104/1946 Sb. n. SNR výmer − prídelová listina č. ... zo 7. apríla\n1948, ktorou bola nehnuteľnosť pridelená právnym predchodcom sťažovateľov, ktorí\nnehnuteľnosť neskôr vniesli do družstva (zápisnica z 27. februára 1957). Uznesením súdu z\n22. septembra 1958 (č. d. ...) bol v príslušnej pozemnoknižnej vložke povolený zápis v\nprospech Československého štátu v operatívnej správe Okresného národného výboru v P.\nOkresný súd poukázal na to, že pridelený majetok mohol byť odňatý podľa § 23 nar.\n\n4\n\nč. 104/1945 Sb. n. SNR najneskôr do desiatich rokov odo dňa ujatia sa držby prídelcom, ak\nprídelca nehospodáril na pridelenej pôde so starostlivosťou riadneho hospodára. Bývalé\nokresné národné výbory považovali túto podmienku za splnenú aj v prípade, že boli\npridelené pozemky užívané družstvami. Okresný súd poukázal aj na to, že okresné národné\nvýbory vydávali rozhodnutia o zrušení prídelov aj napriek tomu, že takáto právomoc na nich\nneprešla, boli vydávané bez uvedenia konkrétneho právneho predpisu alebo jeho\nustanovenia, na základe ktorého postupovali, a aj neskôr, ako v období do desiatich rokov\nodo dňa ujatia sa držby prídelcom. Čo sa týka nehnuteľnosti, Okresný národný výbor v P.\nuzatvoril 1. augusta 1968 ako odovzdávajúca organizácia hospodársku zmluvu o prevode\nsprávy národného majetku s preberajúcou organizáciou V., n. p., K., a následne na\nnehnuteľnosti došlo k výstavbe h. štátneho majetku. J. S. zomrel v roku ... a V. S. v roku ...,\nnehnuteľnosť nebola predmetom rozhodovania v dedičskom konaní. Na základe zmluvy o\nprevode privatizovaného majetku podniku H. P., š. p. (právny nástupca V., n. p., K.), v\nroku ... nadobudla vlastnícke právo k nemu H., a. s. Nehnuteľnosť bola následne prevedená\nzmluvou o prevode vlastníctva z 20. januára 1998 na spoločnosť O., s. r. o., a kúpnou\nzmluvou z 9. decembra 2003 žalovanému v 1. rade, ktorý časti nehnuteľnosti previedol\nžalovaným v 2. a 3. rade. Sťažovatelia boli zapísaní ako podieloví spoluvlastníci\nnehnuteľnosti v reg. E na základe rozhodnutí vydaných v dedičských konaniach po svojich\nneb. rodičoch v roku 1998.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 29 C 114/05-562 z 28. apríla 2010 žalobu sťažovateľov\nzamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovatelia spĺňali podmienky\nna uplatnenie reštitučného nároku, tento však v zákonnej lehote neuplatnili, čoho dôsledkom\nmuselo byť zamietnutie ich žaloby, pretože ak zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych\nvzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon č. 229/1991 Zb.“) ustanovil určité podmienky a postup na uplatnenie nároku,\nnemožno tento nárok uplatňovať podľa iného právneho predpisu (podľa všeobecných\npredpisov občianskeho práva). V dôsledku tohto názoru nedochádza k porušeniu\nzákladného práva na vlastníctvo osôb, ktoré si reštitučný nárok opomenuli uplatniť, pretože\ntieto osoby mali možnosť si svoje právo uplatňovať v zákonných lehotách. Nemôže ísť\npreto ani o vyvlastnenie ich majetku, ide o „zánik možnosti uplatnenia si ochrany práva\nv dôsledku uplynutia určitej dlhej doby, pokiaľ osoba, ktorá o majetok prišla v dôsledku\n\n5\n\njeho odňatia štátom sa ochrany nedomáhala v rámci reštitučných predpisov, alebo nebola\núspešná a preto nemôže po uplynutí mnohých desaťročí legitímne očakávať, že by mohlo\ndôjsť k obnoveniu jej vlastníckeho práva“. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia\npoukázal ďalej na to, že jedným zo základných princípov právneho štátu je aj princíp\nprávnej istoty. Štát je povinný chrániť právne záujmy osôb podliehajúce jeho jurisdikcii,\nmusí dbať na to, aby súčasný právny stav nebol spochybňovaný a nevznikla neistota.\nVo vzťahu k osobe, ktorá nadobudla majetok od štátu v privatizácii, musí platiť, že budú\nnaplnené jej legitímne očakávania počítať s udržaním nadobudnutého právneho stavu a\nmusí jej byť poskytnutá ochrana proti akejkoľvek zmene tohto stavu, ktorú nemohla\nrozumne očakávať. V opačnom prípade, ak by neexistovala istota, že je možné nadobudnúť\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti bez hrozby, že by následne za vlastníka bol určený niekto,\nktorého právo zaniklo pred viac ako polstoročím a táto situácia by nemohla byť predvídaná\nv čase prevodu, štát by si túto povinnosť nesplnil. Vzhľadom na rozsah nehnuteľného\nmajetku, ktorý bol v rokoch 1948 – 1989 odňatý štátom bez právneho dôvodu, došlo by\nk vzniku právnej neistoty súčasných vlastníkov v takom širokom rozsahu, že by to bolo\nv rozpore s princípmi právneho štátu. Preto podľa názoru okresného súdu musí platiť, že\n„ak došlo k prevzatiu majetku oprávnenej osoby v rozhodnej dobe citovanej zákonom\no pôde bez právneho dôvodu, nemôže sa táto osoba domáhať určenia vlastníckeho práva\npodľa všeobecných právnych predpisov“.\nProti tomuto rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom\nrozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 tak, že rozsudok\nokresného súdu ako vecne správny potvrdil.\nKrajský súd rozsudok sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 odôvodnil\nv podstate takto:\n„... Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať\nna skutočnosť, podľa ktorej k prevzatiu spornej nehnuteľnosti štátom došlo bez právneho\ndôvodu. Takéto prevzatie poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 –\n1989 predstavuje jeden z dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa ust. § 6\nods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému\npoľnohospodárskemu majetku. Tento reštitučný predpis je k všeobecným predpisom, akým\n\n6\n\nje najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. To znamená, že tam, kde existuje\nšpeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať\nochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný\nreštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných\nprávnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca sa preto nemôže\ndomáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa\n§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou určenia vlastníckeho práva, či už\nsvojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p., ak mohla žiadať\no vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno\ntotiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.\nŽaloba o určenie práva bola aj nástrojom ochrany subjektívneho práva pred\nneoprávnenými zásahmi. Ide o žalobu svojou povahou preventívnu, ktorej účelom je predísť\nstavu neistoty ohľadne určitého práva alebo jeho výkonu a jej význam je rýdzo praktický −\nnastoliť istotu v ohrozených právnych vzťahoch, pričom je treba viac ako u žalôb na plnenie\ndbať, aby nedošlo k jej zneužitiu. Vyžaduje sa istá kvalita tejto žaloby spočívajúca v tom, že\nmusí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak totiž už bolo právo\nporušené, nemá preventívna ochrana postavenia žalobcu žiaden zmysel, lebo jej\nprostredníctvom už v zásade nemožno spory, ktoré by mohli v budúcnosti vzniknúť alebo\nktorých vznik už bezprostredne hrozí, odvrátiť. O naliehavý právny záujem môže ísť zásadne\nlen vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu, alebo by\nsa jeho právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že buď musí ísť u žalobcu o právny\nvzťah (právo) už existujúci alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotnoprávnu situáciu,\nv ktorej by objektívne už v existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený prípadne pre\nsvoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Naliehavý právny záujem\nna určení či tu právo je alebo nie je daný tam, kde sa možno domáhať plnenia. Aj keď\nv prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla\nodôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra\nnehnuteľností, nemožno bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem\nžalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami\ndotknuté dávno v minulosti a nie dnes, a nestali sa neistými teraz, ale práve\nprostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo\n\n7\n\nsúčasného vlastníka veci. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie a nemieri\nk nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane terajšieho\nvlastníka veci. Je preto potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách\njeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich\na spravidla aj vykonávaných vlastníckych vzťahoch a zneužitím procesného prostriedku\nurčeného k takejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už\nzaniknutého spochybnením skutočnosti, za ktorých k zániku došlo. Ďalej to platí i tam, kde\nochranu práva bolo možné dosiahnuť postupom podľa reštitučných predpisov.\nExistencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny\nzáujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok\nna vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke\nnebolo vyhovené. Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až\nvtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Reštitučné\npredpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj\nv prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili\nnárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to,\nakým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch\nvýslovne ustanovené za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod\nna vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa\nvšeobecných predpisov, lebo ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu\nk všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom\nv rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných\npredpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej\ni procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom\nžaloby o určenie vlastníckeho práva. Aj keď zákon č. 141/1950 Zb. a ani zákon č. 40/1964\nZb. okupáciu, t. j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia\nvlastníckeho práva štátom nepoznali nepochybne k faktickej okupácií za účinnosti oboch\nmenovaných noriem dochádzalo. Štát v takýchto prípadoch právny titul k prevzatiu veci ani\nnepredstieral. Prostredníctvom prijatia reštitučných predpisov však zákonodarca\nakceptoval, že k takýmto situáciám skutočne a nie výnimočne dochádzalo. Na základe jeho\nvôle vyjadrenie v reštitučných predpisoch sa potom z okupácie stal formálne právny titul nie\n\n8\n\nlen pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale aj pre vznik nároku na vydanie veci, a teda\nobnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto\nnároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku práva a tým aj k nemožnosti\ndosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období.\nV preskúmavanej veci žalobcovia vzhľadom na nimi tvrdené skutočnosti si mohli\nuplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa zákona č. 229/1991 Zb. So zreteľom\nna vyššie uvedené závery bola vylúčená ich možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho\npráva formou podania žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového\nspoluvlastníctva.\nK rovnakému záveru o nemožnosti použitia ustanovení Občianskeho zákonníka\nna prípady, keď podľa príslušných reštitučných predpisov si oprávnené osoby mohli\nuplatniť nárok na vydanie veci prevzatej štátom bez právneho dôvodu, dospel vo svojom\nrozhodnutí zo dňa 25. 02. 2009 vydanom vo veci sp. zn. 4 Cdo 130/2007 tiež Najvyšší súd\nSR. Obdobné stanovisko k uvedenej problematike bolo zaujaté i v ďalších rozhodnutiach\nNajvyššieho súdu SR, a to konkrétne v rozsudku zo dňa 24. 02. 2010 vo veci 5 Mcdo 4/2009\na v rozsudku zo dňa 27. 10. 2010 vo veci 4 Cdo 300/2008.\nTeda nielen súčasná rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky\na Ústavného súdu Českej republiky, ale aj terajšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR\nv rokoch 2009 – 2010 vylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka\nna prípady, ak oprávnené osoby nevyužili možnosť domáhať sa v zákonom stanovenej lehote\nvydania nehnuteľnosti prevzatej štátom bez právneho dôvodu podľa reštitučného predpisu.\nV tomto smere teda došlo postupom času k zjednoteniu v minulosti rozdielnej rozhodovacej\nčinnosti Najvyššieho súdu SR. Na takto zjednotenú rozhodovaciu prax musia prihliadať aj\nsúdy nižších stupňov. V opačnom prípade by sa totiž vystavovali nebezpečenstvu zrušenia\nsvojich rozhodnutí v rámci dovolacieho konania.\nS prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219\nO.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil.“\nRozsudok okresného súdu č. k. 29 C 114/05-562 z 28. apríla 2010 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 nadobudol\nprávoplatnosť 28. marca 2011.\n\n9\n\nII.\nV sťažnosti sťažovatelia poukázali na to, že svoje vlastnícke právo mali zapísané\nv reg. ... na LV. č. ..., k. ú. H., ako aj na to, že v roku 1958 už nebol vlastníkom\nnehnuteľnosti V. K., ale boli ním na základe prídelovej listiny právni predchodcovia\nsťažovateľov, z čoho vyplýva, že štát v tomto čase nemohol konfiškovať nehnuteľnosť V.\nK., a ak tak postupoval, išlo by už len z toho dôvodu o ničotný správny akt. Navyše, ak\nprídel bol vykonaný 7. apríla 1948 a zápis v prospech štátu 22. septembra 1958, došlo k\nnemu po uplynutí desaťročnej lehoty. Ak uplynula táto desaťročná doba, bolo treba vziať do\núvahy aj ustanovenia o vydržaní vlastníckeho práva (§ 116 zákona č. 141/1950 Zb.\nObčiansky zákonník). Keďže právni predchodcovia sťažovateľov na základe prídelovej\nlistiny nepochybne nadobudli vlastnícke právo, k odňatiu prídelu bolo možné pristúpiť len z\ndôvodov podľa § 23 ods. 2 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR. Preto na právneho predchodcu\nžalovaných (Č.) vlastnícke právo k nehnuteľnosti neprešlo a z tohto dôvodu nemôžu byť jej\nvlastníkmi ani žalovaní. Vo vzťahu k sťažovateľom najmä však neobstojí právny záver\nvšeobecných súdov, podľa ktorého ak sťažovatelia nevyužili svoje právo z reštitučných\npredpisov, nemôžu sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa občianskeho práva\ns poukazom na to, že ich právo zaniklo. Ustanovenia reštitučného predpisu na daný prípad\nnedopadajú, a preto ich ani nemožno uplatniť; lex specialis neruší platnosť lex generalis, len\njeho primárnu aplikáciu vylučuje až do doby, než je zistené, že ustanovenia lex specialis\nna prípad nedopadajú. Sťažovatelia poukázali na doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného\nsúdu (III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09), obdobné rozhodnutie Ústavného súdu Českej\nrepubliky (I. ÚS 566/07).\nTvrdené porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces\nsťažovatelia odôvodnili tým, že krajský súd aplikoval na vec sťažovateľov právne predpisy\n[najmä § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 80 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„OSP“)] spôsobom, ktorý zásadne poprel účel a význam aplikovanej právnej normy\n(ústavne nekonformne), odôvodnenie jeho rozhodnutia je zjavne protirečivé, popiera\npravidlá formálnej a právnej logiky, jeho dôvody sú zjavne jednostranné a jeho závery sú\nv extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Rozhodnutie krajského súdu nie je\n\n10\n\nzaložené na dostatočných a právne významných dôvodoch. Krajský súd sa žiadnym\nspôsobom nevyporiadal s argumentáciou obsiahnutou v nálezoch ústavného súdu, na ktoré\npoukazovali sťažovatelia. Jeho rozhodnutie je založené na nepredvídateľnej interpretačnej\nľubovôli, je zásahom do princípu právnej istoty.\nTvrdené porušenie základného práva na vlastníctvo a práva na majetok sťažovatelia\nodôvodnili iba citáciou čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 dodatkového\nprotokolu.\nK sťažnosti sťažovateľov sa vyjadril krajský súd prípisom sp. zn. Spr 10093/2011,\nv ktorom uviedol:\n„Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny\nzáujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok\nna vrátenie veci a nárok uplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke\nnebolo vyhovené. Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je totiž daná až\nvtedy, ak je v spore o určenie vlastníckeho práva toto právo preukázané. Reštitučné\npredpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát, a to aj\nv prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili\nnárok podľa týchto predpisov sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Bez ohľadu na to,\nakým spôsobom prešla vec na štát, len v prípadoch, ktoré sú v reštitučných predpisoch\nvýslovne ustanovené a za splnenia aj ďalších v nich uvedených podmienok bol daný dôvod\nna vrátenie veci. Tým bola súčasne vylúčená možnosť uplatniť toto právo inak, teda podľa\nvšeobecných predpisov, lebo ako už bolo uvedené, reštitučná úprava je vo vzťahu\nk všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. V prípadoch prevzatia veci štátom\nv rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných\npredpisov malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej\ni procesnoprávnej ochrany podľa všeobecných predpisov, teda aj ochrany prostredníctvom\nžaloby o určenie vlastníckeho práva. Aj keď zákon č. 141/1950 Zb. a ani zákon č. 40/1964\nZb. okupáciu, t. j. prevzatie veci štátom bez právneho dôvodu ako právny titul nadobudnutia\nvlastníckeho práva štátom nepoznali nepochybne k faktickej okupácií za účinnosti oboch\nmenovaných noriem dochádzalo. Štát v takýchto prípadoch právny titul k prevzatiu veci ani\nnepredstieral. Prostredníctvom prijatia reštitučných predpisov však zákonodarca\n\n11\n\nakceptoval, že k takýmto situáciám skutočne a nie výnimočne dochádzalo. Na základe jeho\nvôle vyjadrenej v reštitučných predpisoch sa potom z okupácie stal formálne právny titul\nnielen pre nadobudnutie veci zo strany štátu, ale aj pre vznik nároku na vydanie veci, a teda\nobnovu formálneho vlastníckeho práva, pričom nevyužitím možnosti domáhať sa takéhoto\nnároku v zákonnej lehote došlo k nezvratnému zániku práva a tým aj k nemožnosti\ndosiahnuť revíziu krokov štátu urobených v rozhodnom období.\nV preskúmavanej veci žalobcovia vzhľadom na nimi tvrdené skutočnosti si mohli\nuplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa zákona č. 229/1991 Zb. So zreteľom\nna vyššie uvedené závery bola vylúčená ich možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho\npráva formou podania žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového\nspoluvlastníctva.\nK rovnakému záveru o nemožnosti použitia ustanovení Občianskeho zákonníka\nna prípady, keď podľa príslušných reštitučných predpisov si oprávnené osoby mohli\nuplatniť nárok na vydanie veci prevzatej štátom bez právneho dôvodu, dospel vo svojom\nrozhodnutí zo dňa 25. 02. 2009 vydanom vo veci 4 Cdo 130/2007 tiež Najvyšší súd SR.\nObdobné stanovisko k uvedenej problematike bolo zaujaté i v ďalších rozhodnutiach\nNajvyššieho súdu SR, a to konkrétne v rozsudku zo dňa 24. 02. 2010 vo veci 5 MCdo 4/2009\na v rozsudku zo dňa 27. 10. 2010 vo veci 4 Cdo 300/2008.\nTeda nielen súčasná rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky\na Ústavného súdu Českej republiky, ale aj terajšia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR\nv rokoch 2009 − 2010 vylučuje aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka\nna prípady, ak oprávnené osoby nevyužili možnosť domáhať sa v zákonom stanovenej lehote\nvydania nehnuteľnosti prevzatej štátom bez právneho dôvodu podľa príslušného\nreštitučného predpisu. V tomto smere teda došlo postupom času k zjednoteniu v minulosti\nrozdielnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR. Na takto zjednotenú rozhodovaciu\nprax musia prihliadať aj súdy nižších stupňov. V opačnom prípade by sa totiž vystavovali\nnebezpečenstvu zrušenia svojich rozhodnutí v rámci dovolacieho konania.“\nZároveň krajský súd vyslovil súhlas s rozhodnutím ústavného súdu o veci bez\nnariadenia ústneho prerokovania veci.\n\n12\n\nAj sťažovateľ súhlasil s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania, preto ústavný\nsúd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil\nv danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami\nk opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať\nďalšie objasnenie veci.\nIII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný\nsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený\nverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu\nv záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej\n\n13\n\nspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života\núčastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,\nvzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom\nspoločnosti.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.\nPodľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo\npokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného\nzáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani\nprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného\nsúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia\na aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov\ntakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže\nstať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa\nvšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.\nO arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by\nbolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,\nI. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n\n14\n\nDo obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa\nv jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom\nprávnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré\nSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.\nSúčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany\ndôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná\na účinná právna norma.\nPodstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva\nna oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu\nzodpovedá povinnosť súdu nezávisle nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého\nporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy\nvykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva\nna súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana\nv zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 77/02,\nIV. ÚS 214/04).\nZ obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 144/2010\nz 10. februára 2011 vyplýva, že krajský súd potvrdil ako vecne správny rozsudok okresného\nsúdu, ktorým bola žaloba sťažovateľov zamietnutá z dôvodu, že podľa jeho názoru\nv situácii, keď je zrejmé, že sťažovatelia si vzhľadom na nimi tvrdené skutočnosti mohli\nuplatniť nárok na vydanie veci postupom podľa zákona č. 229/1991 Zb., avšak tak\nneurobili, bola vylúčená možnosť, aby sa domáhali ochrany vlastníckeho práva formou\npodania žaloby o určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do ich podielového spoluvlastníctva,\nt. j. tak, ako v konaní pred okresným súdom postupovali. Ako vyplýva z obsahu rozhodnutí\nvšeobecných súdov, tieto vychádzali z predpokladu, že právni predchodcovia sťažovateľov\nvlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudli na základe prídelovej listiny v roku 1948,\nČeskoslovenský štát bol vedený ako jej vlastník od roku 1958, pričom tento zápis bol\nvykonaný bez právneho dôvodu. Právny názor krajského súdu v danej veci možno zhrnúť\n\n15\n\ntakto: „Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako\nšpeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu\nvlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny\nnástupca sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných\npredpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ani formou určenia\nvlastníckeho práva, či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80\nO. s. p., ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu.“\nSťažovatelia sú presvedčení, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 144/2010\nz 10. februára 2011 došlo k porušeniu nimi označených základných práv najmä z dôvodu, že\nvšeobecné súdy zamietli ich žalobu o určenie vlastníckeho práva s uvedeným odôvodnením.\nNázor krajského súdu považujú za dôsledok aplikácie právnych predpisov (najmä § 126\nods. 1 Občianskeho zákonníka; § 80 OSP), ktorá zásadne poprela účel a význam\naplikovanej právnej normy a je založená na jej ústavne nekonformnom výklade. Podľa ich\nnázoru zmyslu právnej úpravy záver krajského súdu nezodpovedá.\nÚlohou ústavného súdu v tejto situácii bolo posúdiť, či zodpovedá ústavne\nkonformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor krajského súdu,\npodľa ktorého ak osoba oprávnená domáhať sa podľa zákona o pôde reštitúcie svojho\nmajetku, ktorý nadobudol štát bez právneho dôvodu takéto svoje právo v zákonom\nustanovenej lehote nevyužila, hoci spĺňala podmienky ustanovené zákonom o pôde, nemôže\nsa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva (bez časového obmedzenia) podaním\nurčovacej žaloby podľa všeobecných predpisov občianskeho práva (hmotnoprávnych\ni procesnoprávnych).\nÚstavný súd sa už v minulosti zaoberal otázkou, či slovenský právny poriadok\nnevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného\nzákonodarstva v prípade, ak si žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok\nna základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať\nexistenciu svojho vlastníckeho práva (II. ÚS 231/09). S odkazom na svoju staršiu\nrozhodovaciu prax dospel k záveru, že reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby\n\n16\n\nspôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto\nvlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba\nnestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku,\nresp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy\nobčianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva – žalôb určovacích,\nvindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)].\nKrajský súd dospel v rozsudku sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011\nk opačnému záveru, pričom tento svoj záver aj podrobne právne odôvodnil, pričom\nargumentoval tým, že:\n1. v dôsledku princípu, podľa ktorého tam, kde existuje špeciálna právna úprava,\nnemožno použiť úpravu všeobecnú, žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno\nobchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva a sťažovatelia v takomto prípade\nnemali naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože „existencia špeciálnej\núpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva\ntam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok\nuplatnený nebol, alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené“;\n2. reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období\nna štát, a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby,\nktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním;\n3. hoci Občiansky zákonník v rozhodnom období nepoznal ako titul nadobudnutia\nvlastníckeho práva k nehnuteľnosti okupáciu, na základe rozhodnutia zákonodarcu\nvyjadreného v reštitučných predpisoch sa z okupácie stal formálne právny titul pre\nnadobudnutie veci zo strany štátu;\n4. nevyužitím možnosti domáhať sa reštitučného nároku v zákonnej lehote dochádza\nk nezvratnému zániku práva, a tým aj k nemožnosti dosiahnuť revíziu krokov štátu\nurobených v rozhodnom období;\n5. rozhodovacia prax všeobecných súdov o tejto otázke (ktorá bola v minulosti\nprotichodná) sa stala v rokoch 2009 – 2010 stabilnou a vyplýva z nej totožný záver, aký\nzaujal krajský súd [rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\n\n17\n\nsúd“) z 25. februára 2009 sp. zn. 4 Cdo 130/2007, rozhodnutia z 24. februára 2010\nsp. zn. 5 Mcdo 4/2009 a rozhodnutia z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 300/2008].\nÚstavný súd napriek tejto argumentácie krajského súdu nezistil dôvod, pre ktorý by\nsa mal odkloniť od názoru vysloveného v jeho doterajšej rozhodovacej praxi. Rozhodnutie\nkrajského súdu považuje ústavný súd za také, ktoré je založené na ústavne nekonformnom\nvýklade dotknutých ustanovení právnych predpisov. Jeho argumentácia nemôže vo vzťahu\nk prípadom, keď došlo k zabratiu nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období, bez právneho\ndôvodu, obstáť.\nKrajský súd pri argumentácii nevzal do úvahy zmysel a účel reštitučného\nzákonodarstva, ktorým nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale\nnaopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo\nbyť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho\npráva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu\nv dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva\nv ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období.\nPokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde samostatný\nreštitučný dôvod spočívajúci v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré\nprešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho\ndôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich\nzápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľnosti v (nepochybne častých) prípadoch, keď štát\nzneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo pripustil zmenu\nzápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti bez splnenia základných požiadaviek\nvyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo\nspočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli\ndosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej\nochrany svojho vlastníckeho práva.\n\n18\n\nZo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď\npovinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva\nk nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu,\nktorý bol jej posledným vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis\nv evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.\nNázor krajského súdu, podľa ktorého zánik práva oprávnenej osoby postupovať\npodľa zákona o pôde márnym uplynutím lehoty ustanovenej v § 13 zákona o pôde znamená\naj zánik jej vlastníckeho práva, tobôž v situácii, keď povinnej osobe (na rozdiel\nod oprávnenej osoby) nesvedčí žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, zásadne popiera\nzákladné právo na vlastníctvo, tak ako to je garantované v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1\nlistiny či právo na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože jeho aplikácia by\nznamenala vytvorenie dosiaľ v právnom poriadku neznámeho spôsobu straty vlastníckeho\npráva fyzických osôb v prospech štátu. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z tretej vety\nustanovenia § 13 ods. 1 zákona o pôde (neuplatnením práva v lehote právo zanikne), ktorá\nsa už len z hľadiska systematického a gramatického výkladu môže vzťahovať iba na zánik\nreštitučného nároku ustanoveného zákonom o pôde, avšak nie na zánik práva vlastníckeho\ngarantovaného Občianskym zákonníkom, ústavou, listinou a dodatkovým protokolom.\nÚčelom zákona o pôde nebolo teda stanoviť zákaz dosiahnutia revízie krokov štátu\nurobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty pre uplatnenie reštitučného\nnároku, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia krajského súdu.\nRovnako systematickým a logickým výkladom zákona o pôde nemožno dospieť\nk inému záveru než takému, že reštitučné predpisy nevychádzali z domnienky, že vlastnícke\nprávo prešlo na štát v rozhodnom období aj v prípade neexistencie titulu pre jeho\nnadobudnutie, ale iba z toho, že v tomto zmysle bol vykonaný zápis vlastníctva v prospech\nštátu v evidencii nehnuteľnosti. Ustanovenie § 6 zákona o pôde nerieši (spätne) vlastnícky\nrežim nehnuteľností, zámerne hovorí v ustanovení § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde o tom,\nže nehnuteľnosť bola „prevzatá“ štátom.\n\n19\n\nZ uvedeného je zrejmé, že iba existencia reštitučného zákonodarstva nemohla\nspôsobiť ani nedostatok naliehavého právneho záujmu sťažovateľov na požadovanom\nurčení. Keďže sa však všeobecné súdy nezaoberali s ohľadom na právny názor, ktorý\nzaujali, bližšie existenciou naliehavého právneho záujmu sťažovateľov, neprislúcha ani\nústavnému súdu k tejto otázke zaujať stanovisko.\nZ rovnakých dôvodov neobstojí ani argumentácia krajského súdu, podľa ktorej\ns ohľadom na princíp, že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu\nvšeobecnú, a preto žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno obchádzať účel a zmysel\nreštitučného zákonodarstva. Sťažovatelia podaním určovacej žaloby sa nepokúsili\nobchádzať reštitučné zákonodarstvo, ale iba využili zákonom ponúkanú možnosť domáhať\nsa ochrany nimi tvrdeného (existujúceho) vlastníckeho práva procesne akceptovateľným\nspôsobom.\nK obnoveniu zaniknutého vlastníckeho práva v dôsledku jeho prechodu na štát\nv období totalitného režimu na Slovensku podľa slovenského právneho poriadku\nnedochádza automaticky, ale iba za splnenia zákonných podmienok. V situácii, keď tieto\nzákonné podmienky neboli splnené, nemožno uvažovať ani o legitímnej nádeji\nna nadobudnutie nehnuteľnosti. Sťažovatelia nemohli v čase vydania rozhodnutia krajského\nsúdu legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať, že znova získajú vlastnícke\nprávo k nehnuteľnosti. Iba skutočnosť, že sťažovatelia, resp. ich právni predchodcovia boli\npodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ešte nezakladá bez ďalšieho ich legitímnu\nnádej na nadobudnutie vlastníctva.\nHoci úlohou ústavného súdu nie je zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných\nsúdov, alebo túto prax posudzovať z hľadiska jej stálosti alebo konzistentnosti, ústavný súd\npovažuje za potrebné poukázať aj na to, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu o tejto\notázke sa ani v poslednom období nejaví tak jednoznačnou, za akú ju považoval krajský\nsúd. Naopak, najvyšší súd napr. v uznesení sp. zn. 3 Cdo 205/2009 zo 17. februára 2011\ndospieva (aj s poukazom na citované rozhodnutia ústavného súdu) k záveru, že reštitučné\nzákony, aj keď majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu lex specialis, nevylučujú\n\n20\n\nmožnosť v prípade, ak sa zistí, že ustanovenia lex specialis nemožno na daný prípad\nuplatniť, domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka\nžalobou o určenie vlastníctva, prípadne žalobou o vydanie veci. Pritom je zrejmé, že\nustanovenia zákona o pôde v čase rozhodovania všeobecných súdov sťažovateľom (už)\nneumožňovali využiť postup podľa nich (tak ako na to poukazujú i sťažovatelia v\nsťažnosti).\nSúčasne je však potrebné uviesť aj to, že nielen vlastnícke právo sťažovateľov\n(oprávnených osôb), ale aj vlastnícke právo žalovaných (povinných osôb a ich právnych\nnástupcov) požíva ústavnú a zákonnú ochranu. Predpokladom poskytnutia takejto ochrany\ntakýmto osobám (fyzickým či právnickým) s pozitívnym výsledkom je však v prvom rade\nexistencia a povaha nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva tvrdeného takýmito osobami.\nÚstavný súd nemá dôvod od tohto svojho už skôr vysloveného názoru\n(III. ÚS 178/06) upustiť a konštatuje, že aj v prípade sťažovateľov prichádzala do úvahy\nžaloba opierajúca sa o všeobecné predpisy občianskeho práva, teda podanie žaloby\no určenie existencie vlastníckeho práva. Takto podanú žalobu sťažovateľov boli preto\nvšeobecné súdy povinné prerokovať a o nej rozhodnúť.\nJe nepochybné, že mimoriadne významným v tomto kontexte sú nielen okolnosti\nnimi tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva, ale aj otázka, či nehnuteľnosť užívali\npo určitý (spravidla dlhý) čas dobromyseľne alebo nie, či sa správali ako jej vlastníci,\ndržitelia alebo detentori. Posudzovať existenciu nimi tvrdeného vlastníckeho práva, jeho\nvznik, oprávnenosť ich držby a následné zmeny v osobách vlastníkov a vplyv týchto\nokolností na záver o tom, či vlastnícke právo žalovaní nadobudli a kedy a na základe akej\nprávnej skutočnosti sa tak stalo, však patrí všeobecným súdom, ktorých úlohou je poskytnúť\nochranu vlastníckemu právu účastníkom konania vedeného pred nimi. Vo veci sťažovateľov\nsa však všeobecné súdy už týmto otázkam nevenovali s ohľadom na právny názor,\nna ktorom svoje rozhodnutie založili.\n\n21\n\nZ týchto dôvodov považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení\nrozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľov za rozporné so sťažovateľmi\noznačenými ustanoveniami ústavy, listiny a dodatkového protokolu, pretože pri aplikácii\ncitovaných zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný súd preto\nkonštatoval, že rozsudkom sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 krajský súd porušil\nzákladné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1\nlistiny, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo\nna vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právo na majetok podľa čl. 1\ndodatkového protokolu.\nPodľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo\nsloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo\nopatrenie zruší.\nPodľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti\nvyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.\nKeďže krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 144/2010 z 10. februára 2011 porušil\noznačené základné práva sťažovateľov, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil\nkrajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Povinnosťou krajského súdu bude\nriadiť sa právnym názorom ústavného súdu a znova posúdiť odvolacie námietky\nsťažovateľov v intenciách tohto nálezu ústavného súdu.\nIV.\nPodľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených\nprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby\núplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.\nSťažovatelia si uplatnili nárok na náhradu trov konania vo výške 610,56 €.\n\n22\n\nÚstavný súd konštatuje, že uplatnená výška náhrady trov konania neodporuje výške\nvypočítanej podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),\npreto ju priznal v uplatnenej výške.\nTrovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu\nsťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP podľa výroku\nrozhodnutia.\nVzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu\nnemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku\ntohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 29. septembra 2011\n\n23", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"], "vyrok_vztahy": [{"sz": "7Co/144/2010", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:21b634f4-61e0-42a6-8658-dd229a51c588", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 231/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 231/09 z 11. 6. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-06-11", "citacie_n": 55, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21b634f4-61e0-42a6-8658-dd229a51c588"}, {"guid": "ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 352/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 352/06 z 10. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-10", "citacie_n": 1756, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d3adf9b9-93df-42a3-bf9d-46ddfdffb663"}, {"guid": "ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 178/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 178/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 87, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:295715e0-9f3e-48e9-bfbc-7c8bf4bbe964"}, {"guid": "ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 214/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 214/04 z 30. 11. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-11-30", "citacie_n": 476, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:30502b65-8156-4299-b4ef-7eed7bcbebfc"}, {"guid": "ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/05 z 20. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-20", "citacie_n": 2705, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e3b95e7-a888-4f82-ab29-9395007102ae"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}, {"guid": "ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 115/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 115/02 z 17. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-17", "citacie_n": 3472, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c7111fe-e1df-4a1f-9892-b46bb67d1327"}, {"guid": "4e2a5c2f-9614-4ddf-bde5-499382209fde:d344b565-5ef7-4d37-8469-9e15e2597f35", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2013:4407214862.5", "spisova_znacka": "7Co/144/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/144/2011 z 13. 3. 2013", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2013-03-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4407214862.5"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:c2760a0f-58a9-4944-b075-46688290516c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.163.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 163/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2026 z 17. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.163.2026.2"}, {"guid": "ussr:fe02df18-de8c-4033-bb2b-dbfe9be39256", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.351.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 351/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 351/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.351.2026.1"}, {"guid": "ussr:118055e9-35dc-4e5a-94f1-a217f986f951", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 343/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 343/2026 z 9. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.343.2026.1"}, {"guid": "ussr:1dd0ae60-1c29-45e5-991c-2d545ff32159", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.176.2026.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 176/2026", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2026 z 2. 6. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-06-02", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.176.2026.2"}, {"guid": "ussr:32d174e9-39eb-466c-a155-4f682dd66684", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.310.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 310/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 310/2026 z 20. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.310.2026.1"}, {"guid": "ussr:6f3cef8c-645f-4e92-a87c-14cae80a7ab1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.298.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 298/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 298/2026 z 20. 5. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-05-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.298.2026.1"}, {"guid": "ussr:d36c4483-0e44-4332-821c-4fb3a571edec", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.230.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 230/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 230/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.230.2026.1"}, {"guid": "ussr:e641eac3-f2e7-4415-9128-e741c687ffa2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.200.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 200/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 200/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.200.2026.1"}, {"guid": "ussr:11bfece2-600e-42a6-bbba-1953f3327115", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.237.2026.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 237/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 237/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.237.2026.1"}, {"guid": "ussr:f78fa9ba-fca2-4e59-a670-76395b92db35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:1.US.669.2025.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 669/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 669/2025 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:1.US.669.2025.1"}, {"guid": "ussr:47aefadb-b132-4db8-8171-79a26ae5de74", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.217.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 217/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 217/2026 z 14. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.217.2026.1"}, {"guid": "ussr:7e9492ff-a6dc-41b5-8895-4a9fdebaf5d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.212.2026.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 212/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 212/2026 z 1. 4. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-04-01", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.212.2026.1"}, {"guid": "ussr:297bf19b-88d1-4566-8fd5-c2866081edb9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:3.US.173.2026.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 173/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 173/2026 z 10. 3. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-03-10", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:3.US.173.2026.1"}, {"guid": "ussr:2754a104-1c02-4eba-b466-72ba91cd8cf0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.589.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 589/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 589/2025 z 25. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.589.2025.1"}, {"guid": "ussr:e0a3306b-3a46-4984-ab78-6e27109515f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:2.US.594.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 594/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 594/2025 z 11. 2. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-02-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:2.US.594.2025.1"}, {"guid": "ussr:66023c77-f043-4e49-93a2-f9ead8586f20", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.9.2026.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 9/2026", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 9/2026 z 13. 1. 2026", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2026-01-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.9.2026.1"}, {"guid": "ussr:7f216e39-b0ec-43ca-b6ba-388510a09c25", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2026:4.US.681.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 681/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 681/2025 z 16. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-16", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2026:4.US.681.2025.1"}, {"guid": "ussr:078ec64c-229a-44d7-9824-b7f6e593fd85", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.649.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 649/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 649/2025 z 4. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-04", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.649.2025.1"}, {"guid": "ussr:7b1ae077-65b0-411a-8f82-9aae85667b13", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.692.2025.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 692/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 692/2025 z 3. 12. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-12-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.692.2025.1"}, {"guid": "ussr:3900f055-0d9d-4f6a-b2a4-fec7459915e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.630.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 630/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 630/2025 z 20. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-20", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.630.2025.1"}, {"guid": "ussr:7de44935-e87f-4788-9297-31687c8408d0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.580.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 580/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 580/2025 z 5. 11. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-11-05", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.580.2025.1"}, {"guid": "ussr:d43fa5f0-d4ed-40bd-bd8a-5321c393c2f5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.438.2025.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 438/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 438/2025 z 21. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.438.2025.2"}, {"guid": "ussr:7461b638-ca04-4443-a27b-3a56e11805c6", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.607.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 607/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 607/2025 z 21. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.607.2025.1"}, {"guid": "ussr:9a234b01-53f6-4ed1-97f5-a6eb9a5dc130", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.604.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 604/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 604/2025 z 21. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-21", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.604.2025.1"}, {"guid": "ussr:e0b1524b-16f6-4b50-bf05-68086173a70d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.262.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 262/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 262/2025 z 16. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.262.2025.2"}, {"guid": "ussr:6fc24667-2618-4346-a7db-28158696069d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:4.US.539.2025.1", "spisova_znacka": "IV. ÚS 539/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2025 z 14. 10. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-10-14", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:4.US.539.2025.1"}, {"guid": "ussr:797a60c8-d648-4ecc-a242-9ad48b696666", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.525.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 525/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 525/2025 z 11. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-11", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.525.2025.1"}, {"guid": "ussr:b3c6752e-c413-4ab1-bb5c-33db84d2b7c1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.391.2025.2", "spisova_znacka": "II. ÚS 391/2025", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 391/2025 z 9. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.391.2025.2"}, {"guid": "ussr:58f060da-9d1b-4c31-bad8-51d04cd15aa5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:2.US.634.2024.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 634/2024", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 634/2024 z 9. 9. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-09-09", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:2.US.634.2024.1"}, {"guid": "ussr:3f641b50-4ced-42f2-9cfc-5b21071b1027", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2025:3.US.392.2025.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 392/2025", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 392/2025 z 17. 7. 2025", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2025-07-17", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2025:3.US.392.2025.1"}]}