{"guid": "ussr:aed07ea2-8ba7-41eb-80e8-e5786ecb21f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 43/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 43/2011 z 17. 2. 2011", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 17. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 43/2011", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2011-02-17", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "nazov": "čl. 46 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/aed07ea2-8ba7-41eb-80e8-e5786ecb21f6", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:aed07ea2-8ba7-41eb-80e8-e5786ecb21f6", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:aed07ea2-8ba7-41eb-80e8-e5786ecb21f6", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:aed07ea2-8ba7-41eb-80e8-e5786ecb21f6/text", "citacie_n": 2, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 43/2011-7\n\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011\npredbežne prerokoval sťažnosť J. G., D., B. L., T., a A. K., D., zastúpených advokátom\nJUDr. J. P., D., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní\npodľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010\na rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010, a takto\nrozhodol:\n\nSťažnosť J. G., B. L. a A. K. o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. decembra\n2010 doručené podanie J. G., D., B. L., T., a A. K., D. (ďalej len „sťažovateľky“),\nzastúpených advokátom JUDr. J. P., D., označené ako „Doplnenie sťažnosti“, ktorým\nnamietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v\nkonaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z\n31. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10\nCo 150/2010 z 22. septembra 2010.\nKeďže o predchádzajúcej sťažnosti ústavný súd už rozhodol uznesením sp. zn.\nI. ÚS 454/2010 z 24. novembra 2010 ešte pred doručením podania označeného ako\n„Doplnenie sťažnosti“, ústavný súd o ňom rozhodoval ako o novej sťažnosti.\nZo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľky sa sťažnosťou doručenou\nústavnému súdu 28. júla 2010 domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa\nčl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010. Ústavný súd o tejto\nsťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 454/2010 z 24. novembra 2010 tak, že sťažnosť\nsťažovateliek odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže o predchádzajúcej sťažnosti\nústavný súd už rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 454/2010 z 24. novembra 2010 ešte pred\ndoručením podania označeného ako „Doplnenie sťažnosti“, ústavný súd ho posudzoval ako\nnovú (samostatnú) sťažnosť sťažovateliek.\nZo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe žaloby podanej žalobkyňou M. L. o\nurčenie neplatnosti závetu Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)\nrozsudkom sp. zn. 6 C 56/2006 z 21. septembra 2006 určil, že závet poručiteľa O. Z.,... s\ndátumom vyhotovenia 22. septembra 1992, je v časti vydedenia žalobkyne neplatný, a\n\n2\n\nzároveň žalobu v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia absolútnej neplatnosti závetu\nporučiteľa O. Z., zamietol.\nSťažovateľky, ktoré boli v označenom konaní v procesnom postavení žalovaných,\npodali proti rozsudku prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom\nsp. zn. 7 Co 89/2006 z 30. novembra 2007 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zmenil\na žalobu zamietol v celom rozsahu.\nZ príloh k sťažnosti ďalej vyplýva, že krajský súd pri vyznačení doložky\nprávoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku aplikoval u žalobkyne fikciu doručenia podľa §\n47 ods. 2 zákona Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a na základe takéhoto\nprocesného postupu vyznačil právoplatnosť rozsudku 31. januára 2008 a jeho\nvykonateľnosť 5. februára 2008. Splnomocnený zástupca žalobkyne podaním z 2. júna\n2008, ktoré adresoval okresnému súdu, uviedol, že v čase doručovania rozsudku sa\nnezdržiaval v mieste bydliska (v mieste doručovania), a preto žiadal o jeho opätovné\ndoručenie. Na základe tejto žiadosti bol rozsudok krajského súdu opätovne doručený\nsplnomocnenému zástupcovi žalobkyne 21. júna 2008 a následne bola opätovne vyznačená\nprávoplatnosť rozsudku krajského súdu 21. júna 2008 a vykonateľnosť 25. júna 2008.\nProti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa 17. júla 2008 dovolanie, na základe\nktorého najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010 zrušil rozsudok\nkrajského súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Krajský súd po vrátení veci rozhodol o nej\nrozsudkom sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu\nč. k. 6 C 56/2006-104 z 21. septembra 2006 potvrdil v celom rozsahu.\nSťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú:\n„Medzičasom bolo vydané ďalšie rozhodnutie súdu, a to rozsudok Krajského súdu\nv Žiline sp. zn. 10 Co 150/2010 zo dňa 22.09.2010, ktorý vychádza z nezákonného\na ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Tento rozsudok bol doručený dňa\n29.10.2010.\n\n3\n\nNakoľko uvedený rozsudok nadväzuje na ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie\nNajvyššieho súdu SR, sťažovateľky majú za to, že aj tento rozsudok je rozsudkom\nnezákonným, porušujúcim ich základné ľudské práva a slobody, a preto navrhujú, aby\nÚstavný súd SR rozhodol aj o zrušení rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n10 Co 150/2010.\nBez takéhoto rozhodnutia by prípadné pozitívne rozhodnutie o pôvodnej sťažnosti\nnebolo vykonateľné, nakoľko po zrušení uznesenia Najvyššieho súdu SR a vrátení veci na\nnové konanie Najvyššiemu súdu SR by samotnému opätovnému prerokovaniu veci na\nNajvyššom súde SR bránilo existujúce rozhodnutie Krajského súdu v Žiline.\nV dôvodoch sa sťažovateľky pridŕžajú tvrdení a argumentov uvedených v pôvodnej\nsťažnosti.\nTýmto podaním sťažovateľky zároveň rozširujú okruh účastníkov na strane\nporušovateľov základného práva o ďalší subjekt: Krajský súd v Žiline...“\nSťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej\nnálezom takto rozhodol:\n„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/213/2008 zo dňa 31. 03. 2010 bolo\nporušené základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na\nsúdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateliek podľa\nčl. 47 ods. 3 Ústavy SR spočívajúce v rovnosti účastníkov v konaní pred súdmi a základné\nprávo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,\nspočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.\n2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n4 Cdo/213/2008 zo dňa 31.03.2010 a rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.\n10Co/150/2010 zo dňa 22.09.2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.\n3. Zároveň sťažovateľky žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške\n443,64 € a túto poukázať ich právnemu zástupcovi.“\nII.\n\n4\n\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu\n(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré\nby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,\nuznesenie sa nemusí odôvodniť.\nV súlade s ustanoveniami § 24 a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak\nsa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo\nlen o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.\n1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 47\nods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010\n\n5\n\nAko už bolo uvedené (pozri I. časť tohto uznesenia), ústavný súd z vlastnej\nrozhodovacej činnosti zistil, že uznesením sp. zn. I. ÚS 454/2010 z 24. novembra 2010\nodmietol sťažnosť sťažovateliek z 28. júla 2010, ktorou sa domáhali vyslovenia porušenia\nsvojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, základného práva na\nrovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008\nz 31. marca 2010 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti s poukazom na to, „že najvyšší súd\nkonal v danej veci v medziach svojej právomoci, keď interpretoval a aplikoval príslušné\nustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ústavne konformným spôsobom, ktorý sa\nneodchyľuje, navyše už vôbec nie extrémne, od zamýšľaného účelu a významu relevantnej\nprávnej normy“.\nVychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť\nsťažovateliek v časti, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010, je neprípustná, a preto ju pri\npredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom\nsúde odmietol z dôvodu neprípustnosti.\n2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 47 ods. 3\nústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010\nVzhľadom na skutočnosť, že po vrátení veci na ďalšie konanie na základe uznesenia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010 krajský súd rozsudkom sp. zn.\n10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu, sa sťažovateľky\ndomáhajú aj vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 47\nods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým\nmalo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu.\n\n6\n\nZ citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti\nsťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za\nzjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,\nI. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nZ dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že najvyšší súd svojím uznesením\nsp. zn. 4 Cdo 213/2008 z 31. marca 2010 zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn.\n7 Co 89/2006 z 30. novembra 2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský\nsúd po vrátení veci rozhodol o nej rozsudkom sp. zn. 10 Co 150/2010 z 22. septembra 2010\ntak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 56/2006 z 21. septembra 2006 potvrdil v celom\nrozsahu.\nKrajský súd v namietanom rozsudku uviedol:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením... zo dňa 31. marca 2010 zrušil\nrozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. novembra 2007 sp. zn. 7Co/89/2006 a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie. Došiel k záveru, že krajský súd nebol oprávnený konštatovať uplatnenie\nfikcie doručenia u zástupcu navrhovateľky, pokiaľ ide o uskutočnenie pojednávania dňa\n28. 11. 2007, ale mal vychádzať z dátumu skutočného prevzatia zásielky. U navrhovateľky\ntak nebola dodržaná 5-dňová zákonná lehota na prípravu na pojednávanie. Vykonaním\npojednávania bez dodržania tejto lehoty zaťažil odvolací súd konanie pred ním vadou\nvyplývajúcou z § 237 písm. f) O. s. p., teda odňatím možnosti navrhovateľky konať pred\nsúdom. Najvyšší súd zároveň vyslovil v zrušujúcom uznesení právny názor, že právny záver\nkrajského súdu o premlčaní práva žalobkyne dovolať sa relatívnej neplatnosti závetu nebol\n\n7\n\nsprávny. V prejednávanej veci bolo dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa\nz hľadiska skutkového stavu zistené, že už v konaní vedenom pôvodne na Okresnom súde\nDolný Kubín sa žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 25. 11. 1993 domáhala určenia\nneplatnosti vydedenia a neplatnosti závetu poručiteľa O. Z. Z obsahu žaloby, ktorá bola\npredmetom konania vedeného pod sp. zn. 9 C/24/94 je nepochybný výslovný prejav vôle\nnavrhovateľky dovolať sa neplatnosti závetu, teda nebyť vylúčená z dedenia k predmetu\ndedičstva označeného v závete a aj konkrétna vada závetu, spočívajúca v jeho rozpore\ns ustanoveniami Občianskeho zákonníka, t. j. aj ust. § 479 tohto zákona. Doručením žaloby\nv označenom konaní žalovaným, prípadne najneskôr doručením rozsudku nastali účinky\ndovolania sa relatívnej neplatnosti závetu voči ostatným účastníkom (dedičom). Odvolací\nsúd nevenoval pozornosť z tohto hľadiska tiež významnému tvrdeniu žalobkyne,\npreukazovaného predložením listiny, listu 21. 7. 1993, ktorého obsah nasvedčuje účinnému\ndovolaniu sa relatívnej neplatnosti už v mesiaci júli 1993.\nKrajský súd, ako súd odvolací, viazaný vysloveným právnym názorom Najvyššieho\nsúdu SR (§ 243d ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaných\nodvolaní v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) postupom v zmysle ust. § 156 ods. 3 O. s. p., rozsudok\nokresného súdu potvrdil v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p.\nRozsudok okresného súdu je vecne právny a krajský súd sa stotožňuje s dôvodmi\nprvostupňového rozhodnutia. Odvolanie navrhovateľky, ani odvolanie odporkýň v 1) až 3)\nrade nie je dôvodné. Okresný súd dostatočnom spôsobom zistil skutkový stav veci a správne\nprávne vec posúdil.\nPokiaľ ide o absolútnu neplatnosť závetu krajský súd zotrváva na právnom závere,\nvyjadrenom v skoršom, z procesných dôvodov zrušenom rozhodnutí. Závet poručiteľa O. Z.\nspĺňa formálne aj obsahové náležitosti ustanovené zákonom a je platným právnym úkonom.\nPredmetný závet je zriadený v predpísanej písomnej forme. Listina je označená ako\nzávet, je podpísaný poručiteľom a je z nej zrejmý deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný.\nV danom prípade ide o alografný závet - nenapísaný vlastnou rukou poručiteľa. Takýto\nzávet môže byt' napísaný na písacom stroji, alebo ho môže napísať rukou iná osoba. Ako to\nvyplýva z vykonaného dokazovania, poručiteľ pred dvoma súčasne prítomnými svedkami\npotvrdil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkyne závet podpísali tak, ako to\n\n8\n\nvyžaduje ust. § 476b Obč. zákonníka. Pokiaľ sa vyskytli rozpory vo výpovediach svedkov\nprítomných pri spísaní závetu, je právne irelevantné, či závet na písacom stroji napísal\nJUDr. P. alebo svedkyňa Š. Zákon nevylučuje, aby pisateľom závetu bola aj osoba, ktorá je\nzároveň svedkom závetu. Rozpory vo výpovediach svedkov, ohľadne osoby, ktorá spísala\nzávet vznikli opakovaným výsluchom svedkov na túto skutočnosť v predmetnom konaní\n(pôvodne boli vypočutí v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/24/94). Je však potrebné\npoukázať, že k ich výsluchu došlo po značne dlhej dobe od spísania závetu (dňa 21. 9. 2006,\nt. j. po uplynutí cca 14 rokov od spísania závetu), keď svedkyne Z. Ch. a Ľ. Š. udávali, že\nuplynula dlhá doba od spísania závetu a presne si už udalosti nepamätajú. Pokiaľ však ide\no podstatné skutočnosti pre posúdenie platnosti závetu, svedkyne zhodne a nerozporne\npotvrdili spísanie závetu za prítomnosti poručiteľa, podľa prejavu jeho vôle, ktorú poručiteľ\npred nimi prejavil a na znak súhlasu ju po vyhotovení v písomnej forme pre nimi podpísal.\nZnaleckým dokazovaním uskutočneným vo veci pod sp. zn. 9 C/24/94, ktoré je použiteľné aj\npre toto konanie, bolo bez pochybností preukázané, že závet podpísal poručiteľ.\nZávet spĺňa aj obsahové náležitosti tak, ako ich ustanovuje § 477 Obč. zákonníka\n-ustanovenie dedičov a vymedzenie majetku, ktorý im má pripadnúť. V závete nemusí\nporučiteľ odkázať celý svoj majetok. Môže v ňom disponovať iba niektorými vecami\na právami, ostatný majetok bude potom predmetom dedenia zo zákona. Naopak, ak\nporučiteľ v závete uvedie majetok, ktorý mu nepatrí, resp. vyšší spoluvlastnícky podiel ako\nmu patrí, takýto majetok v časti presahujúcej skutočný majetok patriaci poručiteľovi ku dňu\nsmrti, nebude predmetom dedenia. Takáto okolnosť však nespôsobí neplatnosť závetu.\nZ hľadiska posudzovania dôvodov prípadnej absolútnej neplatnosti závetu, krajský\nsúd nezistil dôvod, pre ktorý by bol závet absolútne neplatným právnym úkonom.\nUst. § 479 Obč. zákonníka je obmedzením závetnej voľnosti poručiteľa, a to v záujme\nochrany\n\nneopomenuteľných\n\ndedičov.\n\nNeopomenuteľný\n\ndedič,\n\npotomok,\n\nktorým\n\nnavrhovateľka bez pochybnosti je, má podľa tejto úpravy právo dovolať sa relatívnej\nneplatnosti závetu, pokiaľ sa jej z dedičstva nedostane toľko, koľko predstavuje jednu\npolovicu jej dedičského podielu podľa zákona.\nDovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu je hmotnoprávny jednostranný\nprávny úkon adresovaný účastníkom dotknutého právneho úkonu, v danom prípade\ndedičom. Relatívnej neplatnosti sa možno dovolať aj formou žaloby, protinávrhu alebo\n\n9\n\nnámietky vznesenej v konaní. Dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu má právne účinky\ndôjdením dotknutým účastníkom, v tomto prípade dedičom. Dovolanie sa uskutočňuje\nvýslovným prejavom, z ktorého je zrejmá vôľa dotknutej osoby dovolať sa neplatnosti\nprávneho úkonu, pričom nie je rozhodujúce, ako oprávnený subjekt sám kvalifikuje\nneplatnosť právneho úkonu. Za dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu možno\npovažovať aj tvrdenie oprávneného subjektu v žalobe, z ktorého možno vyvodiť jeho vôľu, že\nnechce byť viazaný pre neho nepriaznivými účinkami závetu.\nPrávo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu podlieha premlčaniu.\nPremlčacia doba je 3-ročná (§ 101 Obč. zákonníka) a plynie odo dňa, kedy mohlo právo\nbyť vykonané po prvý raz, začína teda plynúť objektívne. Ide o časový okamih, kedy sa\nsubjektívne právo transformuje do nároku oprávneného dovolať sa relatívnej neplatnosti\nprávneho úkonu. V danom prípade právo navrhovateľky dovolať sa relatívnej neplatnosti\nzávetu začalo plynúť smrťou poručiteľa, t. j. dňom 21. 10. 1992.\nNavrhovateľka je jednou zo štyroch dcér poručiteľa. Je teda neopomenuteľnou\ndedičkou poručiteľa a v prípade, že sa jej nedostane aspoň jej zákonného podielu, t. j. 1/8ina z dedičstva (jej zákonný podiel predstavuje 1/4-inu) má právo dovolať sa relatívnej\nneplatnosti závetu. Nárok na uplatnenie námietky relatívnej neplatnosti závetu jej vznikol\n21. 10. 1992 a od tejto doby jej začala plynúť 3-ročná objektívna premlčacia doba.\nZa dovolanie sa relatívnej neplatnosti závetu navrhovateľkou možno považovať\npodanie žaloby o neplatnosť závetu, ktorá bola podaná dňa 25. 11. 1993 voči odporkyniam\nv 1) až 3) rade na Okresnom súde Dolný Kubín. Z obsahu žaloby, ktorá sa stala predmetom\nkonania vedeného pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ktorému bola vec prikázaná\npo tom, ako boli vylúčení sudcovia Okresného súdu Dolný Kubín) pod sp. zn. 9 C/24/94, je\nnepochybný výslovný prejav vôle navrhovateľky dovolať sa neplatnosti závetu, teda nebyť\nvylúčená zdedenia k predmetu dedičstva označeného v závete a aj konkrétna vada závetu\nspočívajúca v jeho rozpore s ust. Obč. zákonníka, za ktoré je nutné považovať aj ust. § 479\nObč. zákonníka. Táto žaloba bola doručená odporkyniam v 1) až 3) rade do vlastných rúk\ndňa 17. 2. 1994; Týmto momentom, doručením žaloby všetkým dotknutým účastníkom\nprávneho úkonu, nastali účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti závetu a závet je nutné\npovažovať za neplatný v tej časti, pokiaľ poručiteľ z predmetu dedičstva nezanechal\nnavrhovateľke polovicu jej zákonného podielu, t. j. 1/8-inu dedičstva.\n\n10\n\nPrejav vôle navrhovateľky bol doručený ostatným dedičkám pred uplynutím\npremlčacej doby, preto možno námietku premlčania vznesenú zo strany odporkýň v 1) až 3)\nrade považovať za nedôvodnú.\nPokiaľ navrhovateľka predložila v konaní ako listinný dôkaz list zo dňa 21. 7. 1993,\npodľa obsahu tento list napísal JUDr. J. Ch., kancelária J., v zastúpení navrhovateľky a\nadresoval ho komerčnej kancelárii právnej pomoci JUDr. J. P. a JUDr. A. S. Je v ňom\nobsiahnutá námietka relatívnej neplatnosti závetu navrhovateľky v zmysle ust. § 479 Obč.\nzákonníka. Krajský súd však nepovažoval tento list za záväzný prejav poručiteľky voči\nostatným dedičkám, ktorým by sa dovolávala relatívnej neplatnosti závetu, pretože v konaní\nnebolo preukázané, že JUDr. J. Ch. konal v mene navrhovateľky (nebolo predložené\nplnomocenstvo, ktoré by preukazovalo zastúpenie ku dňa 21. 7. 2003). Z dedičského spisu\nvyplýva, že navrhovateľka udelila plnomocenstvo JUDr. J. Ch. až 19. 8. 1993. Zároveň\nnebolo preukázané, že sa tento prejav dostal do dispozície odporkýň v 1) až 3) rade. Tento\nlist bol adresovaný komerčnej kancelárii právnej pomoci JUDr. J. P. a JUDr. A. S., t. j.\nsubjektom odlišných od odporkýň v 1) až 3) rade, dedičiek, pričom takisto nebolo\npreukázané, že by niektorá z týchto osôb bola oprávnená zastupovať odporkyne v 1) až 3)\nrade. K prevzatiu zastúpenia odporkýň v 1) až 3) rade JUDr. J. P. došlo na základe\nplnomocenstva z 19. 8. 1993, a to na zastupovanie v dedičskom konaní po poručiteľovi O. Z.\nAj napriek tomu, že tento list nemožno považovať za účinné dovolanie sa relatívnej\nneplatnosti právneho úkonu navrhovateľkou, v zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že\nnavrhovateľka účinne uplatnila námietku relatívnej neplatnosti závetu poručiteľa O. Z.,... s\ndátumom vyhotovenia 22. 9. 1992. Právnym dôsledkom tohto úkonu je relatívna neplatnosť\nzávetu a navrhovateľke sa musí z dedičstva dostať polovica jej zákonného podielu.\nZ uvedených dôvodov je rozsudok okresného súdu vecne správny a krajský súd ho\npotvrdil.“\nZ citovaného vyplýva, že krajský súd namietaným rozsudkom rozhodoval v merite\nveci, t. j. o neplatnosti závetu. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľky v sťažnosti\npoukazujú na argumentáciu uvedenú vo svojej predchádzajúcej sťažnosti (sťažnosť\ndoručená ústavnému súdu 28. júla 2010, pozn.), ústavný súd mohol posudzovať pri\n\n11\n\npredbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti len v kontexte s argumentáciou uvedenou\nv predchádzajúcej sťažnosti.\nPodstatou argumentácie sťažovateliek uvedenej v predchádzajúcej sťažnosti je\nnamietané porušenie princípu rovnosti účastníkov konania a základného práva na súdnu\nochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd\nvyhodnotil dovolanie žalobkyne ako včas podané, hoci sťažovateľky namietali, že dovolanie\nbolo podané oneskorene. Na základe uvedeného mal najvyšší súd podľa sťažovateliek\n„v súlade s procesnými predpismi dovolanie ako oneskorene podané zamietnuť“.\nSťažovateľky teda odôvodňujú porušenie označených práv tým, že najvyšší súd\nnedostatočne odôvodnil svoj záver o včasnosti podaného dovolania a nezaoberal sa ich\nnámietkami, ktoré sú zásadného významu, a preto takéto rozhodnutie, v ktorom absentuje\nvysporiadanie sa s námietkami niektorého z účastníkov konania, spôsobuje arbitrárnosť\na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nArgumentácia sťažovateliek, ktorou odôvodňujú namietané porušenie označených\npráv, sa teda v plnom rozsahu dotýka podľa ich názoru nedostatočného odôvodnenia\nuznesenia najvyššieho súdu, ktorým tento posúdil žalobkyňou podané dovolanie ako\ndovolanie podané v zákonnej lehote. Argumentácia sťažovateliek sa ako taká nedotýka teda\nvôbec namietaného rozsudku krajského súdu (príp. jeho odôvodnenia), ktorým sa\nrozhodovalo v merite veci, t. j. o neplatnosti závetu.\nZ týchto dôvodov ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali\nmožnosti porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ani práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského\nsúdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa\nústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateliek.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\n12\n\nV Košiciach 17. februára 2011\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:991e8ec5-526f-46f2-8548-d8ab2b2e1788", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 454/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2010 z 24. 11. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-11-24", "citacie_n": 2, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:991e8ec5-526f-46f2-8548-d8ab2b2e1788"}, {"guid": "ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 101/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 101/03 z 28. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-28", "citacie_n": 3896, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:dba90b5e-4410-4ed4-ae9b-616d280d00ba"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "528c05bf-635c-48b6-a839-ac34b94efa3a:f6c84d19-7d15-4658-ab5a-be622d0cbb39", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2021:1106212040.4", "spisova_znacka": "4Co/43/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/43/2020 z 27. 4. 2021", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2021-04-27", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2021:1106212040.4"}]}