{"guid": "ussr:accd59cd-40a0-46e7-bb5a-59b271d02507", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/05 z 1. 6. 2005", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 1. júna 2005, sp. zn. IV. ÚS 159/05", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Juraj Horváth", "sudca_id": 1081, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/juraj-horvath-1081", "datum_vydania": "2005-06-01", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/accd59cd-40a0-46e7-bb5a-59b271d02507", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:accd59cd-40a0-46e7-bb5a-59b271d02507", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:accd59cd-40a0-46e7-bb5a-59b271d02507", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:accd59cd-40a0-46e7-bb5a-59b271d02507/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nIV. ÚS 159/05-26\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2005\npredbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. S. V.,\nP., ktorou namieta porušenie jeho základného práva domáhať sa ochrany svojho práva na\nnezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 109/03\nz 20. júna 2003, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra\n2003 doručená sťažnosť Ing. J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho\nzákladného práva domáhať sa ochrany svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na\n\nrovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 109/03 z 20. júna 2003.\nZo sťažnosti, jej príloh a pripojených vyjadrení vyplýva, že na základe zmluvy\no postúpení pohľadávky uzavretej 31. mája 2000 bola postupcom (pôvodný veriteľ dlžníka)\nsťažovateľovi ako postupníkovi postúpená pohľadávka voči dlžníkovi vo výške 5 100 Sk.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len „konkurzný súd“) uznesením sp. zn. 2 K 203/00\nz 21. februára 2001 (právoplatným 29. marca 2001) vyhlásil na majetok dlžníka konkurz\na jeho veriteľov vyzval, aby do 60 dní od vyhlásenia konkurzu prihlásili všetky svoje\npohľadávky. Sťažovateľ konkurznou prihláškou 24. februára 2003 a opakovane 4. marca\n2003 prihlásil v konkurznom konaní svoju pohľadávku voči úpadcovi vo výške 5 100 Sk\na stal sa účastníkom konkurzného konania.\nNa prieskumnom pojednávaní 5. marca 2003 zákonná sudkyňa oboznámila\núčastníkov konania s tým, že sťažovateľ podaním zo 4. marca 2003 namietol jej zaujatosť.\nÚčastníci konania boli súčasne oboznámení s obsahom dovtedajších námietok zaujatosti\nproti tejto zákonnej sudkyni, ako aj s rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktorými rozhodol\no týchto námietkach. Konkurzný súd vychádzajúc z v tom čase účinného § 15 ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) rozhodol, že na námietku sťažovateľa\nnebude prihliadať s odôvodnením, že námietka zaujatosti vznesená sťažovateľom sa\nopakovane týkala tých istých skutočností, o ktorých najvyšší súd už rozhodol. Keďže išlo\no uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, konkurzný súd účastníkov poučil, že proti\nnemu odvolanie nie je prípustné.\nPohľadávka sťažovateľa bola na prieskumnom pojednávaní správcom konkurznej\npodstaty popretá, s tým, že sťažovateľ mal možnosť do 31 dní od doručenia upovedomenia\no popretí (doručené mu konkurzným súdom 19. marca 2003) uplatniť si svoju pohľadávku\nincidenčnou žalobou na súde, ktorú možnosť sťažovateľ využil. O tejto žalobe Krajský súd\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) konal pod sp. zn. 16 Cbi 40/03. Keďže sťažovateľ ani\npo výzve krajského súdu v stanovenej lehote nezaplatil súdny poplatok, krajský súd\n\n2\n\nuznesením z 9. februára 2004 (právoplatným 11. marca 2004) konanie o incidenčnej žalobe\nsťažovateľa zastavil.\nProti uzneseniu konkurzného súdu z 5. marca 2003, ktorým rozhodol, že na námietku\nsťažovateľa sa neprihliada, podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn.\n2 Obo 109/03 z 20. júna 2003 odvolanie sťažovateľa odmietol a to jednak z dôvodu jeho\nneprípustnosti, ako aj z dôvodu, že ho podala neoprávnená osoba. Podľa sťažovateľa\nuznesením najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 20. septembra 2003, boli porušené\njeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.\nSťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Najvyšší súd SR odmietol moje\nodvolanie proti Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (...) z dôvodu, že (...) bolo podané\nosobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená. (...) Najvyšší súd SR bez príslušnej zákonnej\nprávomoci a v rozpore so Zákonom o konkurze a vyrovnaní usúdil a rozhodol, že nie som\nveriteľom úpadcu a ani účastníkom konkurzného konania a teda ani osobou, ktorá je\noprávnená podať v konkurznom konaní odvolanie, čím svojím postupom porušil moje právo\n(...).\nNajvyšší súd SR tiež odôvodnil odmietnutie môjho odvolania z dôvodu (...), že\nsmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Konkurzný súd pritom\nmnou podanú námietku predpojatosti zákonnej sudkyne nepredložil na rozhodnutie\nnadriadenému súdu (...), ale k nej jednoducho neprihliadol, pretože ju považoval za\nopakovanú. (...) Akokoľvek bola sudkyňa presvedčená o svojej nezaujatosti, nemohla sama\nmeritórne rozhodnúť o mojom podaní, ale mala moju námietku postúpiť na rozhodnutie\nnadriadenému súdu. (...) Najvyšší súd SR v odôvodnení napadnutého uznesenia len\nkonštatoval, že rozhodnutie prvostupňového súdu je správne a nie je proti nemu prípustné\nodvolanie (...).“\nNajvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 8/04 z 30. novembra 2004\nokrem iného uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie sťažovateľa odmietol\npredovšetkým s odôvodnením, že proti napadnutému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.\nV tomto považujem stanovisko odvolacieho senátu a rozhodnutia za správne. Uznesenie\n\n3\n\nkrajského súdu, ktorým rozhodol, že na námietku zaujatosti nebude prihliadať, je\nuznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania. Proti takémuto uzneseniu nie je odvolanie\n(...) prípustné. Odvolanie proti uzneseniu bolo odmietnuté (...) správne bez ohľadu na to, či\nbolo rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne. Sťažovateľ (...) uvádza, že sa odvolací\nsúd nezaoberal tým, či bol postup sudkyne správny a či bola oprávnená sama posúdiť\ndôvodnosť podanej námietky. Odvolací súd však mohol vecnú správnosť uznesenia skúmať\na posudzovať, len ak by bolo odvolanie proti nemu prípustné. Odvolanie však z už\nuvedeného dôvodu prípustné nebolo.“\nNa vyjadrenie najvyššieho súdu reagoval sťažovateľ podaním doručeným ústavnému\nsúdu 9. februára 2005, v ktorom uviedol: „V celom rozsahu sťažovateľ trvá na tom, že\npostupom súdov došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky tým, že mu bolo zabránené domáhať sa svojho práva na prerokovanie\nveci na nezávislom súde, ako aj podľa Čl. 47 ods. 2 Ústavy SR (ide zrejme o preklep, podľa\nobsahu podania sťažovateľovi ide o čl. 47 ods. 3 ústavy, pozn.), kedy bola porušená zásada\nrovnosti účastníkov v súdnom konaní. K vyjadreniu Najvyššieho súdu SR sa bližšie\nnevyjadrujem a navrhujem preto sťažnosti môjho klienta Ing. B. vyhovieť.“\nSťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby rozhodol takto:\n„Najvyšší súd SR Uznesením č. 2 Obo 109/03, zo dňa 20. 06. 2003 porušil právo\nIng. J. B. domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa Článku 46\nods. 1 Ústavy SR ako aj právo rovnosti všetkých účastníkov v konaní pred súdmi podľa\nČlánku 47 ods. 3 Ústavy SR.\nZároveň (...) navrhujem, aby Ústavný súd SR po vyhovení mojej sťažnosti podľa\nust. § 56 ods. 3 písm. b) vrátil vec Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\n\n4\n\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu\nbez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd\nskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na\nďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá\nústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné\nnávrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne\nneopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní\nodmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu\nmožno hovoriť vtedy, ak by namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť\nk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre\nnedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu\na základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných\ndôvodov (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03). Za zjavne neopodstatnenú možno teda\npovažovať aj sťažnosť, z ktorej je zrejmé, že medzi namietaným postupom všeobecného\nsúdu, v tomto prípade najvyššieho súdu, a označenými základnými právami podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy nie je žiadna príčinná súvislosť, ktorá by reálne vytvárala\nzáklad na záver o možnom porušení označených základných práv, reálnosť ktorého by\nmohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy „každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\nspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...)“.\n\n5\n\nZákladné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup\nk súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,\ninak povedané právo na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 233/04). Avšak obsah tohto\npráva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho\nprospech.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať\nsa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), predovšetkým ak by\nvšeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo\nprávnickej osoby (II. ÚS 8/2001, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 233/04).\nÚstavný súd zistil, že odvolaním sťažovateľa, ktoré podal proti uzneseniu\nkonkurzného súdu z 5. marca 2003, sa najvyšší súd zaoberal podľa procesných zásad\nupravujúcich postup v odvolacom konaní vyjadrených v Občianskom súdnom poriadku.\nTakže sťažovateľovi nebola žiadnym spôsobom odmietnutá možnosť domáhať sa svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde, ktorým bol v danom prípade najvyšší súd, ktorého\nuznesenie sťažovateľ napáda a ktorého nestrannosť a nezaujatosť sťažovateľ nijako\nnespochybnil.\nNajvyšší súd pred začatím konania o odvolaní sťažovateľa skúmal, či sú splnené\nprocesné podmienky na ďalšie konanie o vecnom preskúmaní odvolaním napadnutého\nrozhodnutia konkurzného súdu, pričom jednou z procesných podmienok, ktorej splnenie\nbolo nevyhnutné pre ďalší postup súdu v tomto konaní, bola prípustnosť odvolania. Keďže\nkonkurzný súd kvalifikoval uznesenie, proti ktorému odvolanie sťažovateľa smerovalo, ako\nuznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania podľa v tom čase účinného § 202 ods. 3\npísm. a) OSP, v súlade so zákonom poučil účastníkov, že odvolanie proti tomuto uzneseniu\nnie je prípustné. Sťažovateľ aj napriek tomuto poučeniu proti predmetnému uzneseniu\nkonkurzného súdu podal odvolanie, ktoré najvyšší súd okrem iného aj pre jeho\nneprípustnosť odmietol.\n\n6\n\nNajvyšší súd svoje rozhodnutie z 20. júna 2003 odôvodnil nasledovne: «Napadnutým\nuznesením konkurzný (prvostupňový) súd v zápisnici o prieskumnom pojednávaní (§ 21\na nasl. ZKV), uznesením o vedení konania (...) vyslovil, že na námietky veriteľa, Ing. J. B.,\nzo dňa 4. 3. 2003 v ktorých spochybnil nezaujatosť sudkyne (...) a navrhol ju\nz prejednávania a rozhodovania veci vylúčiť, sa neprihliada (§ 15 ods. 2 OSP). Pri\nvyhlásení uznesenia účastníci boli poučení o neprípustnosti odvolania proti tomuto\nuzneseniu.\nProti tomuto uzneseniu podal odvolanie konkurzný veriteľ Ing. J. B. Uviedol, že\núčastníkom konania sa stal 28. 2. 2003, keď sa dozvedel, že súd na dlžníka ako úpadcu\nvyhlásil konkurz a týmto dňom podal aj prihlášku ako konkurzný veriteľ. Nakoľko mu dňa\n3. 3. 2003 nebolo súdom umožnené nahliadnuť do spisov a podrobne sa oboznámiť so\nstavom konania, po získaní objektívnych informácii o zrejmej zaujatosti sudkyne dňa 4. 3.\n2003 o 11.00 hod. podal námietku zaujatosti sudkyne (...). Argument sudkyne, že sa jedná\no opakované oznámenia tých istých skutočností o ktorých už súd rozhodol, považuje za\nurážajúci jeho ako občana a zrejme nekvalifikovaný, ako sudcu. (...) O posúdení námietky\nzaujatosti podľa súčasného právneho stavu musí rozhodnúť nadriadený súd, t. j. Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky a nie ten, o koho zaujatosť sa jedná. Žiadal preto, aby jeho\nodvolaniu bolo vyhovené, nezákonné právne akty zrušené a voči sudkyni vyvodené dôsledky.\nNajvyšší súd, ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1 OSP) skúmal, či je prípustné\nodvolanie proti rozhodnutiu, ktoré odvolateľ napadá. Z obsahu spisov nadriadený súd zistil,\nže obštrukciami vyvolanými konkurznými veriteľmi dochádza k súdom nezavineným\nprieťahom v konaní. Rozhodnutie prvostupňového súdu je správne, nie je proti nemu\nprípustné odvolanie, ako je vyššie uvedené a naviac ho podala osoba na to nie oprávnená\n(§ 218 ods. 1, písm. b, c, OSP).»\nV prípade sťažovateľa však nedošlo k odmietnutiu spravodlivosti majúcemu za\nnásledok porušenie jeho práv, ale o prípad, keď základné právo na spravodlivé súdne\nkonanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych predstáv\nsťažovateľa. Najvyšší súd v súlade s hmotnoprávnymi i procesnoprávnymi zákonnými\npožiadavkami prerokoval odvolanie sťažovateľa a následne po jeho preskúmaní ho\nodmietol. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\n\n7\n\nnemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na spravodlivý proces. Podľa stabilnej\njudikatúry ústavného súdu (m. m. II. ÚS 9/05) aj neúspech v konaní napĺňa obsah\nzákladného práva na spravodlivý proces so všetkými jeho aspektmi. Ústavný súd nezistil\nžiadnu skutočnosť spochybňujúcu nestrannosť a nezávislosť najvyššieho súdu, na základe\nčoho ústavný súd konštatuje, že postupom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu\nústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi.\nZ obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že ďalším dôvodom, pre ktorý\nodvolanie sťažovateľa odmietol, bolo aj jeho podanie neoprávnenou osobou.\nÚstavný súd konštatuje, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu o odvolaní\nsťažovateľa (20. jún 2003) bol sťažovateľ účastníkom konkurzného konania, a teda bol aj\nosobou oprávnenou podať odvolanie proti rozhodnutiu konkurzného súdu. Sťažovateľ\nprestal byť účastníkom konkurzného konania až 11. marca 2004, keď nadobudlo\nprávoplatnosť uznesenie krajského súdu sp. zn. 16 Cbi 40/03 z 9. februára 2004, ktorým pre\nnezaplatenie súdneho poplatku sťažovateľom bolo konanie o incidenčnej žalobe sťažovateľa\nzastavené.\nÚstavný súd konštatuje, že aj keď jeden z dôvodov, pre ktoré najvyšší súd odvolanie\nsťažovateľa proti rozhodnutiu konkurzného súdu odmietol, bol nesprávny (podanie\nodvolania neoprávnenou osobou), vždy existoval druhý dôvod pre jeho odmietnutie\n(neprípustnosť odvolania). Napriek skutočnosti, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí\npochybil tým, že odvolanie sťažovateľa odmietol aj ako podané zjavne neoprávnenou\nosobou, ústavný súd považuje jeho rozhodnutie za vecne správne.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy „všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.\nZásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných\npodmienok\n\na\n\nrovnakého\n\nprocesného\n\npostavenia\n\nsubjektov,\n\no\n\nktorých\n\nprávach\n\na povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02, IV. ÚS\n35/02).\n\n8\n\nPod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,\nktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje aj\nzásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje\nzáujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (m. m.\nIV. ÚS 35/02).\nObsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov\nobčianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho\nkonania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých\nprocesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.\nV preskúmavanej veci pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1\nzákona o ústavnom súde dospel ústavný súd k záveru o nedostatku priamej príčinnej\nsúvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a možným porušením\nzákladného práva sťažovateľa upraveného v čl. 47 ods. 3 ústavy, a tým aj k záveru o zjavnej\nneopodstatnenosti sťažnosti.\nKeďže podľa názoru najvyššieho súdu neboli splnené procesné podmienky, za\nktorých sa môže uskutočniť odvolacie konanie, uvedený súd odvolanie sťažovateľa pre jeho\nneprípustnosť proti napádanému rozhodnutiu konkurzného súdu odmietol. Ústavný súd\nsúčasne poznamenáva, že otázka posúdenia podmienok odvolacieho konania je otázkou\nzákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení zásady rovnosti\núčastníkov konania ustanovenej v čl. 47 ods. 3 ústavy.\nÚstavný súd konštatuje, že najvyšší súd v konaní o odvolaní sťažovateľa postupoval\nv súlade so zákonnou úpravou uplatňujúcou sa rovnako na každé odvolacie konanie a týmto\npostupom sťažovateľa nijako neznevýhodnil. Vzhľadom na to predmetné uznesenie\nnajvyššieho súdu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základných práv sťažovateľa\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy (neexistencia príčinnej súvislosti), z dôvodu\n\n9\n\nktorého ústavný súd sťažnosť odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) ako zjavne\nneopodstatnenú.\nVzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého\nrozhodnutia najvyššieho súdu je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody\n(čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 1. júna 2005\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "konkurz a reštrukturalizácia / vyrovnanie", "príčinná súvislosť", "odvolanie-prípustnosť", "sudca-námietka zaujatosti"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}