{"guid": "ussr:ac2f1b4a-affc-4547-82f8-4e761d0a8f89", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 154/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/06 z 4. 5. 2006", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. mája 2006, sp. zn. I. ÚS 154/06", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Juraj Horváth", "sudca_id": 1081, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/juraj-horvath-1081", "datum_vydania": "2006-05-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/ac2f1b4a-affc-4547-82f8-4e761d0a8f89", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac2f1b4a-affc-4547-82f8-4e761d0a8f89", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:ac2f1b4a-affc-4547-82f8-4e761d0a8f89", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:ac2f1b4a-affc-4547-82f8-4e761d0a8f89/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nI. ÚS 154/06-28\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2006\npredbežne prerokoval sťažnosť E. L., bytom S., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo\nveci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti\nzaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 a s\nčl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s § 243a ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku (účinného v rozhodnom čase) a práva na verejné vyhlásenie rozsudku\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl.\n14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1\nods. 1 a s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom dovolacieho senátu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04\na takto\nrozhodol:\nSťažnosť E. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca\n2005 doručená ústavná sťažnosť E. L., bytom S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej\n\nadvokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na\nprerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy\na s § 243a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (účinného v rozhodnom čase, ďalej aj\n„OSP“) a práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 14 ods. 1\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný\npakt“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom dovolacieho senátu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod\nsp. zn. 1 Cdo 134/04 (ďalej aj „napadnuté konanie“).\nZo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že: „Sťažovateľka žalobou podanou na\nOkresný súd v Martine proti odporcovi A. – S., a.s. vymáhala zaplatenie 423 228 Sk.\nOkresný súd v Martine jej žalobu zamietol. Sťažovateľka podala odvolanie na Krajský\nsúd v Žiline, ktorý v celom rozsahu potvrdil rozsudok okresného súdu, ale proti rozsudku\npripustil dovolanie (...).“\nSťažovateľka proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala\ndovolanie, pričom namieta, že „najvyšší súd SR o dovolaní konal bez nariadenia\ndovolacieho pojednávania“ a tým došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci v jej\nprítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4\nústavy a s § 243a ods. 1 OSP postupom dovolacieho senátu najvyššieho súdu v konaní\nvedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04.\nOkrem uvedeného sa v danej ústavnej sťažnosti namieta, že „najvyšší súd SR na\nvyhlásenie rozsudku nepredvolal sťažovateľku, ani jej právneho zástupcu“ a „rozsudok\nvyhlásil bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu“, a tým došlo k porušeniu\njej práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 14\nods. 1 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom\nsenátu najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04.\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva na prejednanie veci v jej\nprítomnosti sťažovateľka okrem iného uviedla:\n\n2\n\n„(...) Súd, ktorý ústavne konformným spôsobom hľadá medze výkladu a\nuplatnenia § 243a ods. 1 OSP, nemôže toto ustanovenie bez ďalšieho vytrhnúť z kontextu\nprávneho poriadku SR, ani z kontextu OSP a uspokojiť sa s konštatovaním, že\npojednávanie o dovolaní má nariadiť spravidla, a preto ho nemusí nariadiť. (...) Súd je\n(...) povinný postupovať v súlade s príkazom čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, teda tak, aby pri\nsvojej úvahe o ústnom pojednávaní zabezpečil ochranu práva účastníka konania\npriznanú čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.\nV dovolacom konaní zákon výslovne určuje súdu, aby nenariadil pojednávanie\nv dovolaní proti uzneseniu (§ 243a ods. 3). Súd má zákonnú povinnosť pojednávanie\nnenariadiť, ak ide o prípady uvedené v § 237, v § 241 ods. 2 písm. b) a d). Pre všetky\nostatné prípady konania o dovolaní, v ktorých sa preskúmava rozsudok, platí zákonom\nurčené pravidlo, podľa ktorého dovolací súd spravidla nariadi pojednávanie. Iba\nvýnimočne, ak súd zistí právne relevantné dôvody pre nenariadenie pojednávania\no dovolaní, môže dovolací súd upustiť od nariadenia pojednávania. Existenciu takých\ndôvodov však dovolací súd nemôže predpokladať, ale musí ich overiť a preukázať.\nUpustenie od ústneho pojednávania je zásahom do základného práva účastníka konania\nna prerokovanie veci v svojej prítomnosti, a preto súd, ktorý sa rozhodne upustiť od\npojednávania na základe výnimky priznanej § 243a ods. 1 OSP, nemôže toto ustanovenie\nuplatniť bez uvedenia kritérií oprávňujúcich súd na upustenie od ústneho pojednávania,\nako aj bez toho, aby účastníkovi konania uviedol dôvody, pre ktoré pojednávanie\no dovolaní nenariadi. (...)\nV okolnostiach prípadu sa nič z toho nestalo. Sťažovateľka podala dovolanie\npodľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, na ktoré sa vzťahuje právna norma § 243a ods. 1 OSP,\npodľa ktorej súd spravidla nariadi pojednávanie o takomto dovolaní. (...) Najvyšší súd\nSR však pokladal za samozrejmé, že v dovolacom konaní sa pojednávanie nenariaďuje,\nničím nenaznačil, že sa zaoberal otázkou, či môže upustiť od ústneho pojednávania,\nktoré v súlade so zákonom spravidla má nariadiť a ani v náznaku neoznačil dôvod alebo\ndôvody, pre ktoré v súlade s ustanovením § 243a ods. 1 OSP upustil od nariadenia\npojednávania vo veci 1 Cdo 134/2004. Tým porušil základné právo sťažovateľky\npriznané čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a § 243a\nods. 1 OSP.“\n\n3\n\nV súvislosti s namietaným porušením základného práva na verejné vyhlásenie\nrozsudku sťažovateľka poukázala najmä na judikatúru ústavného súdu sp. zn. II. ÚS\n88/01, II. ÚS 85/02, I. ÚS 5/02, IV. ÚS 110/03 a dodala, že je presvedčená o tom, že\nprávne názory obsiahnuté v uvedených rozhodnutiach ústavného súdu „(...) sú relevantné\naj v konaní aj o jej ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd SR v konaní o jej dovolaní vo veci\n1 Cdo 134/2004 napriek predchádzajúcim rozhodnutiam ústavného súdu o postupe, ktorý\nnajvyšší súd musí dodržať pri vyhlasovaní rozsudku v dovolacom konaní, opäť svojvoľne\nignoroval právo účastníka konania, v danom prípade sťažovateľky, a rozhodnutie\no dovolaní v konaní 1 Cdo 134/2004 vyhlásil spôsobom, pri ktorom bolo porušené právo\nE. L. na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného\npaktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky.“\nVzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka po - upresnení\na odôvodnení požadovanej výšky primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov\nkonania - navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto\nrozhodol:\n„1. Právo E. L. na prerokovanie veci v jej prítomnosti priznané čl. 48 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a § 243a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postupom dovolacieho senátu\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/2004\nporušené bolo.\n2. Právo E. L. na verejné vyhlásenie rozsudku pri poskytovaní súdnej ochrany\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1\nMedzinárodného paktu o občianskych a politických právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl.\n142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom dovolacieho senátu Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/2004 porušené bolo.\n\n4\n\n3. Rozsudok\n\ndovolacieho\n\nsenátu\n\nNajvyššieho\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\nv dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/2004 sa zrušuje. Vec sa vracia\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\n4. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky priznáva E. L. za porušenie jej základných práv primerané finančné\nzadosťučinenie 75.000 Slovenských korún. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný\nvyplatiť toto zadosťučinenie do 15 dní odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu\nSlovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky vykoná platbu na číslo účtu, ktorý mu E. L. uvedie.\n5. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 36 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.\nv znení neskorších predpisov priznáva úhradu trov konania vo výške 7.884 Sk. Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky vykoná platbu do 15 dní odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky na číslo účtu, ktoré mu právny zástupca sťažovateľky uvedie.“\n2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k prijateľnosti sťažnosti na ďalšie\nkonanie písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za najvyšší súd jeho predseda\nJUDr. Milan Karabín listom sp. zn. KP 8/05-15 z 25. apríla 2005 a právny zástupca\nsťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 20. júla\n2005.\n2. 1. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:\n„(...) Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať postup\nvšeobecného súdu, ak je tento v súlade so zákonom.\nDovolací súd vo veci konal a rozhodoval v procesnom rámci danom ust. § 243a\nvety prvej za bodkočiarkou O. s. p., podľa ktorého dovolací súd pojednávanie nenariadi\n(nie spravidla, ale vždy), ak ide o prípady uvedené, okrem iného, v ustanovení § 241\nods. 2 písm. d), teraz písm. c) O. s. p., ktorým dovolateľ namieta nesprávne právne\nposúdenie veci. Takáto interpretácia a aplikácia citovaného procesného ustanovenia\nv dovolacom konaní je podľa nás zlučiteľná s našou ústavou i medzinárodnými zmluvami\no ľudských právach a základných slobodách (čl. ods. 1 Dohovoru).\n\n5\n\n(...) V súlade s normami občianskeho súdneho konania dovolací súd postupoval aj\npri verejnom vyhlásení rozsudku (viď pripojená fotokópia oznámenia zo 16. 11. 2004).\nTakýto spôsob verejného vyhlasovania rozsudkov výslovne umožňuje ustanovenie\n§ 156 ods. 3 v spojení s § 243a ods. 1 a § 243c O. s. p.\nZ uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupom, ktorým rešpektoval platný\nO. s. p., neporušil ani nemohol porušiť namietané základné práva sťažovateľky (porov. aj\nuznesenie II. ÚS 49/05-21), preto navrhujeme podanú sťažnosť odmietnuť.“\n2. 2. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu\nnajvyššieho súdu uviedol najmä, že :\n«(...)„Postup, ktorý je v súlade so zákonom“, ako právny dôvod vylučujúci\nmožnosť porušenia základného práva, a teda aj samé začatie konania o ústavnej\nsťažnosti, nemožno absolutizovať. Základným kritériom hodnotenia postupu všeobecných\nsúdov nie je súlad so zákonom. Ak postup súdu podlieha ústavnej úprave, rozhodujúce\npre preskúmanie ústavnosti takého postupu Ústavným súdom SR je, či všeobecný súd\nkonal v súlade s ústavou. (...) Ústavná sťažnosť E. L. je (...) opodstatnená v celom\nrozsahu, pričom vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v dovolacom konaní ide o ústavnú\nsťažnosť precedenčného významu pre vymedzenie účelu, rozsahu a obsahu základného\npráva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka dovolacieho konania. (...)\nV súlade so zákonom dovolací súd má povinnosť nariadiť pojednávanie, ak ide\no dovolanie proti rozsudku. Zákon z tohto pravidla ustanovuje výnimku pomocou slova\n„spravidla“, ktorá dovolaciemu súdu priznáva možnosť úvahy, či vo veci, o ktorej koná,\nnie sú dôvody opodstatňujúce rozhodnutie o dovolaní bez pojednávania. Dovolací súd\npostupuje v súlade so zákonom, ak právo úvahy uplatní a z dôvodu, ktorý identifikuje,\nrozhodne, že ide o dôvod opodstatňujúci rozhodnutie o dovolaní bez nariadenia\npojednávania. V právnom štáte úvaha súdu (ale aj správneho orgánu) nemôže byť\nvoluntaristická, ale musí obstáť v objektívnom teste verejného záujmu. Pritom test sa\nmusí zamerať na identifikáciu medzí medzi konfliktnými právom chránenými záujmami,\no ktorých orgán verejnej moci má rozhodnúť; úlohou testu nemôže byť hľadanie\nrovnováhy medzi záujmom (alebo nezáujmom) orgánu verejnej moci s právomocou\nrozhodnúť a záujmom, ktorý je predmetom ochrany právnym poriadkom. V prípade\n\n6\n\nústavnej sťažnosti E. L. sa nič také nestalo. Najvyšší súd SR neidentifikoval v jej veci\nprávnu skutočnosť opodstatňujúcu upustenie od ústneho pojednávania, ani neuviedol\nkritérium, ktorého pomocou pri uplatnení svojej úvahy rozhodol, že základné právo\nsťažovateľky na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti nie je natoľko významné, ako\nprávna skutočnosť opodstatňujúca upustenie od pojednávania vo veci 1 Cdo 134/2004.\nZákon najvyššiemu súdu neuložil povinnosť postupovať v dovolacom konaní proti\nrozsudku bez ústneho pojednávania. Zákon svojou nedokonalosťou iba vytvoril\nnajvyššiemu súdu možnosť, aby pri vytrhnutí právnej normy z kontextu právnej úpravy\nzískal dojem o zákonnosti zvoleného postupu. Zdanlivá konformita so zákonom sa však\nv okolnostiach prípadu zachová iba vtedy, ak súd abstrahuje od čl. 152 ods. 4 ústavy\na nedodržaním tohto ústavného príkazu neprihliadne na rad ďalších ústavných noriem\nktorých porušenie namietla sťažovateľka. Uprednostnenie výkladu OSP, ktorým sa jeho\naplikácia stane nezávislá od ústavy však bez rozumne odôvodniteľných pochybností\npredstavuje nesprávny úradný postup každého orgánu verejnej moci, a teda aj\nnajvyššieho súdu. Najvyšší súd v dovolacom konaní proti rozsudku nemôže a nesmie\nzanedbať kontext platného právneho poriadku. Ustanovenia OSP o dovolaní musí\ninterpretovať a aplikovať podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, teda vo vzájomnej väzbe s tými\nnormami ústavy, ktoré sa týkajú procesných práv účastníka konania. (...)\nÚčel úpravy čl. 152 ods. 4 v celom rozsahu zaväzuje aj všeobecné súdy vrátane\nNajvyššieho súdu SR. V okolnostiach prípadu ústavnou povinnosťou Najvyššieho súdu\nSR bolo interpretovať a aplikovať ustanovenie § 243a ods. 1 prvá veta za bodkočiarkou\nOSP v súlade s čl. 48 ods. 2 a v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.\nNajvyšší súd SR tak nepostupoval. Ak by najvyšší súd bol riadne uviedol dôvod, kvôli\nktorému o dovolaní sťažovateľky môže rozhodnúť bez ústneho pojednávania, lebo\nv danom prípade je splnená podmienka pre upustenie od pojednávania, mohol by\nvzniknúť ústavný spor o správnosť takého rozhodnutia, o to, či sa zachovala spravodlivá\nrovnováha medzi základným právom na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka\na medzi právnou skutočnosťou opodstatňujúcou upustenie od pojednávania. V\nokolnostiach prípadu však najvyšší súd vôbec neodôvodnil, prečo v konaní o dovolaní\nproti rozsudku upustil od pojednávania. Taký postup nemožno akceptovať, lebo nie je v\n\n7\n\nsúlade so zákonom, ktorý dovolacie konanie proti rozsudku koncipuje ako konanie\n„spravidla“ s pojednávaním.\nZhodné platí aj pre interpretáciu a aplikáciu ustanovenia § 156 ods. 3, § 243a\nods. 1 a § 243c OSP, ktoré predseda najvyššieho súdu v stanovisku č. KP 8/05-15 označil\nza zákonný základ preukazujúci neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti E. L. v rozsahu\nnamietajúcom porušenie ustanovenia čl. 142 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy.\nÚstavný súd SR v predchádzajúcich rokoch viackrát rozhodol, že princíp\nverejného vyhlásenia rozsudku má povahu ústavného príkazu pre všeobecné súdy.\nSťažovateľka v svojej ústavnej sťažnosti niekoľko takých rozhodnutí výslovne uviedla.\nÚprava ústavy, ani relevantných medzinárodných dohovorov sa neskôr, po uverejnení\nnálezov ústavného súdu, nezmenila. Predseda najvyššieho súdu výslovne neuviedol\nprávne rozdiely medzi predchádzajúcimi vecami rozhodnutými ústavným súdom\na predloženým sporom. Z jeho vyjadrenia sa možno iba dohadovať o tom, že taký rozdiel\nidentifikoval v postupe najvyššieho súdu, ktorý pravdepodobne v svojich priestoroch\nv Bratislave na úradnej tabuli vyvesil oznámenie o dátume vyhlásenia rozsudku. Tento\ndohad naznačuje veta v stanovisku č. KP 8/05-15: „3. V súlade s normami občianskeho\nsúdneho konania dovolací súd postupoval aj pri verejnom vyhlásení rozsudku (viď\npripojená fotokópia oznámenia zo 16. 11. 2004).“ (...)\nSťažovateľka má pocit, že Ústavný súd SR priznal fotokópii oznámenia povahu\ndôkazu. S prihliadnutím na túto okolnosť sťažovateľka zastáva názor, že ústavný súd k jej\nvýzve na vyjadrenie k stanovisku predsedu najvyššieho súdu mal pripojiť aj fotokópiu\noznámenia zo 16. 11. 2004, aby mohla uplatniť svoje základné právo vyjadriť sa\nk vykonávaným dôkazom. Pri absencii tejto možnosti sťažovateľke nezvyšuje iné, než\nsvoju ďalšiu právnu argumentáciu založiť na dôvere, že najvyšší súd v budove\nnajvyššieho súdu v Bratislave skutočne 16. novembra 2004 vyvesil, alebo inak zverejnil,\ninformáciu o tom, že vo veci 1 Cdo 134/2004 verejne vyhlási rozsudok, a že tak urobí\n23. novembra 2004.\nPokiaľ ide o skutkový stav, sťažovateľka pripomína, že ona osobne, ani jej právny\nzástupca nebol o tejto skutočnosti vyrozumený písomne, telefonicky, ani nijakou inou\nznámou formou komunikácie medzi ľuďmi, takže sa o dátume vyhlásenia rozsudku\nnedozvedela priamo, ani sprostredkovane.\n\n8\n\nPrávnu argumentáciu k tomuto skutkovému stavu predseda najvyššieho súdu oprel\no ustanovenie § 156 ods. 3 v spojení s § 243c OSP. (...)\nPredseda najvyššieho súdu pravdepodobne iba kvôli nie dosť detailnej znalosti\njudikatúry Ústavného súdu SR neodkázal na právny názor ústavného súdu, podľa\nktorého: „V praxi by to malo byť tak, že o vyhlásení rozsudku sa upovedomia účastníci\nkonania a je vecou súdu, akým spôsobom sa o tom upovedomia“ (II. ÚS 47/96 ...).\nZákladom stanoviska predsedu najvyššieho súdu sa zdá byť až neskorší právny názor\nústavného súdu: „Pokiaľ ide o účastníkov konania, je získanie informácie o dátume\na mieste vyhlásenia rozsudku vyvesením zoznamu pojednávaní na dverách pojednávacej\nmiestnosti v deň konania pojednávania (alebo dokonca v krátkom časovom predstihu\npred jeho začatím) tak ako tomu bolo v danom prípade, neakceptovateľné a nie je ho\nmožné kvalifikovať ako dostatočný postup zo strany najvyššieho súdu pre naplnenie\nústavnej požiadavky verejného vyhlásenia rozsudku podľa čl. 142 ods. 3 ústavy a práva\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (IV. ÚS 110/03...)\nSťažovateľka pokladá za podstatné zdôrazniť, že právny názor ústavného súdu\nvyslovený vo veci II. ÚS 47/96 nemožno absolutizovať, ani vytŕhať z kontextu právneho\nporiadku. (...)\nSúd v záujme ochrany svojho pohodlia nemôže organizovať svoju činnosť\ns ľahostajnosťou k základným právam a slobodám. Súd musí organizovať svoju činnosť\ntak, aby sa zachoval účel každého základného práva dotknutého činnosťou súdu. „Vec\nsúdu rozhodnúť o spôsobe upovedomia účastníkov po vyhlásení rozsudku\" zakladá právo\núvahy na strane súdu o tom, ako najvhodnejšie a najúčelnejšie možno upovedomiť\núčastníkov konania, že v ich veci sa rozsudok verejne vyhlási v určenom čase na\nurčenom mieste, a že v prípade záujmu sa v danom čase môžu dostaviť na určené miesto,\naby sa verejne dozvedeli, ako súd rozhodol. Úvaha súdu nie je bezbrehá. Podlieha\núprave všeobecne záväznými predpismi, medzi ktorými najvýznamnejšie miesto má\nústava a medzinárodné dohovory. Súd, keď rozhoduje o spôsobe, akým upovedomí\núčastníkov konania o vyhlásení rozsudku, musí určiť iba taký spôsob, pri ktorom nemôže\ndôjsť k porušeniu základných práv a slobôd účastníkov konania.\nZo stanoviska predsedu najvyššieho súdu č. KP 8/05-15 možno odvodiť, že\nnajvyšší súd zvolil s ústavou súladný spôsob upovedomenia sťažovateľky o vyhlásení\n\n9\n\nrozsudku v jej veci, lebo podľa § 156 ods. 3 OSP vyvesil oznámenie (pravdepodobne)\nsedem dní vopred.\nPrávny štát sa v nemalej miere spája s dôverou v súdnu moc. Dôvera v súdnictvo\nsa neposilňuje, ak súd pri vyhlásení svojho rozsudku nedbá na to, či sa účastník konania\nso záujmom o svoju prítomnosť na vyhlásení rozsudku má možnosť dostaviť sa na tento\nakt. Základom uspokojenia záujmu o vyhlásenia rozhodnutia o svojej veci je vedomosť,\nznalosť o tom, kedy a kde bude vyhlásené rozhodnutie.\nPostup v súdnom konaní podľa čl. 142 ods. 3 ústavy je v súlade so základným\nprávom účastníka konania priznaným podľa čl. 48 ods. 2, ak sa splní podmienka času;\núčastník konania musí vedieť s predstihom, vopred, že rozsudok v jeho veci bude\nvyhlásený. Ak sa o vyhlásení rozsudku dozvie ex post, nemožno ho akceptovať ako spôsob\nzverejnenia rozsudku, ktorý je v súlade s právom účastníka podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nOkrem podmienky času postup podľa čl. 142 ods. 3 ústavy pre súlad so základným\nprávom účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 si vyžaduje aj splnenie požiadavky miesta,\ns ktorým sa spája zverejnenie informácie o vyhlásení rozsudku. Ak miesto zverejnenia je\núčastníkom konania dostupné bez neprimeraných ťažkostí, súd pri upovedomení\núčastníkov konania uplatnil spôsob, ktorý je konformný s relevantnými normami ústavy.\nAk súd informáciu o vyhlásení rozsudku uverejní na mieste, ktoré nie je účastníkom\nkonania dostupné, jeho postup môže byť v nesúlade s ústavou aj vtedy, keď informáciu\no zverejnení rozsudku vyhlási včas, s primeraným predstihom pred vyhlásením rozsudku,\nlebo prekážka priestoru môže mať za následok zmarenie možnosti, že účastník konania sa\no vyhlásení rozsudku naozaj dozvie.\nSťažovateľka je dôchodkyňou trvale žijúcou v S. , okres M. Jej právnym zástupcom\nv konaní pred Najvyšším súdom SR v namietnutej veci bol advokát JUDr. V. K., taktiež\nžijúci v M., kde aj pôsobí ako advokát. Od oprávnenej osoby, ani od osoby, ktorá\noprávnenej osobe poskytuje právnu pomoc, nemožno s primeranou mierou zdravého\nrozumu vyžadovať, aby sa cyklicky, trebárs raz týždenne, chodila z mesta, v ktorom žije a\nktoré je vzdialené asi 200 km od sídla súdu konajúceho o jej veci, pozrieť, či na\npríslušnom súde nie je vyvesené oznámenie o čase konania vrátane vyhlásenia súdneho\nrozhodnutia. Znalosť o čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 OSP\nnemožno pokladať za všeobecne známu skutočnosť, ani ju nemožno prezumovať.\n\n10\n\nPovinnosťou súdu uplatňujúceho relevantnú úpravu OSP v súlade s čl. 152 ods. 4, čl. 1\nods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy je vyrozumieť o čase a mieste vyhlásenia rozsudku každého\núčastníka konania, u ktorého súd môže dôvodne očakávať, že bez vyrozumenia súdom\nexistuje nízka pravdepodobnosť, že sa o vyhlásení rozsudku v svojej veci včas dozvie aj\nbez potrebného úkonu súdu.\nAj keď uplatnenie postupu podľa § 156 ods. 3 OSP v dovolacom konaní nie je\nzákonom výslovne vylúčené, zachovanie dostupnosti základných práv a slobôd pre\nkaždého účastníka konania a dodržanie všetkých ústavných noriem je základom\ndovolacieho konania rovnako, ako ktoréhokoľvek iného konania pred orgánom verejnej\nmoci v Slovenskej republike. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR sa takto nesprával.\nNajvyšší súd SR nevytvoril sťažovateľke primeranú príležitosť pre uplatnenie\njej základného práva priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy, ani nedodržal ústavné normy\nustanovené v čl. 152 ods. 1, čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy. Namiesto postupu podľa\nčl. 2 ods. 2 Najvyšší súd SR súbežne porušil rad ústavných noriem, nimi priznaného\nzákladného práva sťažovateľky, ak aj pravidiel, ktoré sú orgány súdnej moci povinné\ndodržať. Taký postup nemožno hodnotiť ani ako „primerané“ uplatnenie ustanovení\no konaní pred súdom prvého stupňa v dovolacom konaní.»\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené\npráva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.\n\n11\n\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým\nvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané\nfinančné zadosťučinenie.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na\nprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže\nodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti\npre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným\nzákladným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo\niným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj\nnezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis\nrozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).\nPredmetom sťažnosti je označené porušenie základných práv sťažovateľky na\nprerokovanie veci v jej prítomnosti zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144\nods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy a s § 243a ods. 1 OSP (účinného v rozhodnom čase)\na práva na verejné vyhlásenie rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 14\nods. 1 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom\ndovolacieho senátu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04.\n\n12\n\n1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na\nprerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144\nods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy a s § 243a ods. 1 OSP (účinného v rozhodnom čase)\nv napadnutom konaní, z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že porušenie uvedeného\nzákladného práva, ústavných princípov a označeného ustanovenia OSP vidí sťažovateľka\nnajmä v tom, že najvyšší súd rozhodol o jej dovolaní „bez nariadenia dovolacieho\npojednávania“.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala\n(...) a v jeho prítomnosti (...).\nPodľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa\nčl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa § 243a ods. 1 OSP účinného v rozhodnom čase (tak rozumej aj v ďalšom\ntexte) dovolací súd spravidla nariadi pojednávanie o dovolaní proti rozsudku;\npojednávanie nenariadi, ak ide o prípady uvedené v § 237, v § 241 ods. 2 písm. b) a d).\nPodľa bodu 100 zákona č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o doplnení\nzákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, v § 241\nods. 2 sa vypúšťa písmeno c). Doterajšie písmeno d) sa označuje ako písmeno c).\nÚstavný súd, rovnako ako aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)\nverejné prerokovanie veci považuje za jednu z dôležitých procesných garancií\nspravodlivého súdneho konania, ktoré zahrňuje verejné prerokovanie veci, prítomnosť\n\n13\n\nverejnosti a verejné vyhlásenie rozsudkov. Verejnosť zabezpečuje určitú kontrolu výkonu\nspravodlivosti. ESĽP judikoval, že verejnosť konania chráni strany pred tajnou justíciou\nvymykajúcou sa kontrole verejnosti a je tiež jedným z prostriedkov zachovania dôvery\nk súdom. Transparentnosť, ktorú prepožičiava výkonu spravodlivosti, napomáha\nnaplneniu účelu čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. spravodlivého procesu (Pretto v. Taliansko,\n1983).\nÚstavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05),\na preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej\nčinnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených\nv siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu\npristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.\nZ obsahu sťažnosti vyplýva, že v danom prípade „sťažovateľka podala dovolanie\npodľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP“, t. j. z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie krajského\nsúdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pričom na prerokovanie tohto\ndovolacieho dôvodu sa podľa právneho názoru sťažovateľky nevzťahovala výnimka\nnenariadiť pojednávanie o dovolaní proti rozsudku podľa vety za bodkočiarkou v § 243a\nods. 1 OSP, a preto sa na konanie o jej dovolaní mala aplikovať prvá veta ustanovenia\n§ 243a ods. 1 OSP, t. j. „Dovolací súd spravidla nariadi pojednávanie o dovolaní proti\nrozsudku; (...)“.\nVo vete za bodkočiarkou v § 243a ods. 1 OSP účinného v čase rozhodovania\nnajvyššieho súdu (tak rozumej aj v ďalšom texte) zákonodarca ustanovil, že dovolací súd\nv konaní o dovolaní proti rozsudku obligatórne nenariadi pojednávanie, ak bude rozsudok\nodvolacieho súdu napadnutý z dovolacích dôvodov uvedených v § 237 OSP alebo\nv § 241 ods. 2 písm. b) a d) OSP. Podľa zistenia ústavného súdu však v tom čase\n(v rozhodnom čase) platné a účinné ustanovenie § 241 ods. 2 OSP neobsahovalo písmeno\nd), na ktoré sa vyššie uvedené ustanovenie § 243a ods. 1 OSP odvolávalo. Z dôvodu tejto\nnepresnosti v právnej úprave by bez ďalšieho skúmania mohlo dôjsť k pochybnostiam, či\nsťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP patril alebo\n\n14\n\nnepatril medzi prípady podľa vety za bodkočiarkou v ustanovení § 243a ods. 1 OSP,\nohľadom ktorých sa v konaní o dovolaní proti rozsudku nenariaďuje pojednávanie.\nÚstavný súd nemá pochybnosti o tom, že k uvedenej nepresnosti právnej úpravy\ndošlo nedopatrením zákonodarcu, ktorý v novele Občianskeho súdneho poriadku\nč. 353/2003 Z. z. v bode 100 síce ustanovil, že: „V § 241 ods. 2 sa vypúšťa písmeno c).\nDoterajšie písmeno d) sa označuje ako písmeno c).“, avšak súčasne po zrušení\ndovolacieho dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c) OSP a s tým súvisiacou zmenou\noznačenia nasledujúceho dovolacieho dôvodu opomenul upraviť súvisiace ustanovenie\nObčianskeho súdneho poriadku, a to vetu za bodkočiarkou § 243a ods. 1 OSP. Uvedená\nnovela Občianskeho súdneho poriadku nadobudla účinnosť 1. septembra 2003, pričom\npodľa dovtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku (účinného k\n31. augustu 2003) bol v § 241 ods. 2 OSP pod písmenom c) upravený tento dovolací\ndôvod - „rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti\noporu vo vykonanom dokazovaní“ a pod písmenom d) bola ako dovolací dôvod upravená\nprávna skutočnosť - „rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“.\nVyššie uvedenou novelou Občianskeho súdneho poriadku teda zákonodarca vypustil\nz právnej úpravy § 241 ods. 2 OSP dovolací dôvod pod písmenom c) - „rozhodnutie\nvychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom\ndokazovaní“, pričom súčasne dovolací dôvod označovaný dovtedy ako písmeno d) „rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“, sa označil písmenom c).\nNadväzne na uvedené potom úprava vety za bodkočiarkou v ustanovení § 243a ods. 1\nOSP bola v skutočnosti novelizovaná tak, že „(...) pojednávanie nenariadi, ak ide o\nprípady uvedené v § 237, v § 241 ods. 2 písm. b) a c)“, pretože pôvodné písmeno „d)“\nnebolo z právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku vypustené, ale bolo iba\noznačené ako písmeno „c)“.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, bolo treba sťažovateľkou uplatnený dovolací\ndôvod, ktorým bolo „nesprávne právne posúdenie veci“, v napadnutom dovolacom\nkonaní považovať za taký dovolací dôvod, ktorý bolo potrebné posudzovať podľa vety za\nbodkočiarkou v ustanovení § 243a ods. 1 OSP, teda za prípad, kedy sa obligatórne\n\n15\n\nv konaní o dovolaní proti rozsudku nemá nariaďovať pojednávanie. Podľa názoru\nústavného súdu použitie tejto zákonnej výnimky (obligatórne nenariadiť pojednávanie\no dovolaní proti rozsudku) nemusel najvyšší súd vo svojom rozsudku osobitne\nzdôvodňovať.\nVzhľadom na uvedené zistenia ústavného súdu je teda nepochybné, že dovolací\ndôvod uplatnený sťažovateľkou proti rozsudku krajského súdu podľa § 241 ods. 2\npísm. c) OSP - „rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci“, patril\nv čase rozhodovania najvyššieho súdu materiálne medzi prípady podľa vety za\nbodkočiarkou v ustanovení § 243a ods. 1 OSP, v ktorých nebolo potrebné v konaní\no dovolaní proti rozsudku nariaďovať pojednávanie, a teda konaním dovolacieho súdu,\nktorý postupoval v súlade s (v tom čase) účinnou právnou úpravou, nemohlo dôjsť\nk porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci v jej prítomnosti\nzaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 a s čl. 152 ods. 4 ústavy\na s § 243a ods. 1 OSP (účinného v rozhodnom čase). Preto ústavný súd sťažnosť v tejto\nčasti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť.\n2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na verejné\n\nvyhlásenie rozsudku zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 14 ods. 1 medzinárodného\npaktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom dovolacieho senátu\nnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 134/04, pričom podstata jej\nnámietok spočíva v tom, že „najvyšší súd SR na vyhlásenie rozsudku nepredvolal\nsťažovateľku, ani jej právneho zástupcu“ a „rozsudok vyhlásil bez prítomnosti\nsťažovateľky a jej právneho zástupcu“.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).\nRozsudok musí byť vyhlásený verejne (...).\n\n16\n\nPodľa čl. 14 ods. 1 paktu každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo\na verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom. Tlač a verejnosť môžu byť\nvylúčené z celého konania alebo jeho časti, (...) avšak každý rozsudok vynesený\nv trestnej alebo občianskoprávnej veci sa zverejní, s výnimkou prípadov, keď záujem\nmladistvých osôb vyžaduje iný prístup alebo keď sa konanie týka manželských sporov\nalebo opatrovníctva detí.\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický\na právny štát. (...)\nPodľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky\na vždy verejne.\nÚstavný súd už zaujal stanovisko k ústavnoprávnej otázke verejného vyhlásenia\nrozsudku, pričom konštatoval, že vyhlásenie rozsudku okrem toho, že je zárukou\nspravodlivého konania, patrí aj k ústavným princípom právneho štátu. Konštatovanie, že\nrozsudok bol vyhlásený verejne predpokladá, aby súd dal verejnosti najavo, že rozsudok\nvyhlási. Minimálny štandard takéhoto oznámenia predpokladá osobitný postup súdu (aj\nnajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu), ktorý smeruje k verejnosti (informovanie o čase\na mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom v takomto prípade obvyklým, napr. na\noznamovacej tabuli súdu, na internetovej stránke súdu), bez ohľadu na to, či pri\nkonkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie (II. ÚS\n85/02).\nPokiaľ ide o verejné vyhlásenie rozsudku, z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu\nk prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie vyplýva, že v danej veci bolo na úradnej tabuli\nnajvyššieho súdu 16. novembra 2004 vyvesené oznámenie o mieste a čase verejného\nvyhlásenia rozsudku, teda minimálny štandard takéhoto oznámenia v zmysle judikatúry\nústavného súdu bol naplnený.\n\n17\n\nVo vzťahu k absencii verejného vyhlásenia rozhodnutí ESĽP konštatoval, že\nviaceré zmluvné štáty popri prečítaní rozhodnutí nahlas už dlho používajú aj iné\nzverejnenia rozhodnutí svojich súdov. Preto sa domnieva, že tvorcovia dohovoru nemohli\ntúto okolnosť prehliadnuť, a nedomnieva sa, že by sa musel prikloniť k doslovnému\nvýkladu, a preto formu zverejnenia „rozsudku“ stanovenú vnútroštátnym právom\nžalovaného štátu treba posúdiť vo svetle charakteristických rysov príslušného konania\na v závislosti od účelu a predmetu čl. 6 ods. 1 dohovoru (Pretto a spol. v. Taliansko,\n1983). V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ESĽP, v zmysle ktorej verejnosť\nkonania je základným princípom zakotveným v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento princíp musí\nbyť plne rešpektovaný aspoň v jednom inštančnom konaní o merite veci, pokiaľ tu nie sú\ndôvody vypočítané v čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňujúce vylúčenie verejnosti (Hakanson\nv. Holandsko, 1986; Axen v. SRN, 1983, Sutter v. Švajčiarsko, 1984 a iné).\nSťažovateľkou označené ustanovenia ústavy a dohovoru predpokladajú, aby\nrozsudky boli vyhlasované verejne, pričom medzinárodný pakt požaduje „iba“ to, aby sa\nrozsudok stal verejným, avšak nepredpisuje konkrétnu formu tohto zverejnenia, t. j.\nnepožaduje napr. jeho zverejnenie verejným vyhlásením, takže z tohto hľadiska je\npožiadavka dohovoru a ústavy na verejné vyhlásenie rozsudku prísnejšia a zahŕňa v sebe\naj\n\nliberálnejšiu\n\npožiadavku\n\nzverejnenia\n\nrozsudku,\n\ntak\n\nako\n\nje\n\nkoncipovaná\n\nmedzinárodným paktom.\nKeďže základné právo na spravodlivý proces je „výsledkovým“ právom, ústavný\nsúd posúdil konanie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 134/04 ako celok a tiež to, akú úlohu\nv ňom mal in concreto najvyšší súd. Najvyšší súd, v danom prípade ako dovolací súd, sa\nobmedzil na posúdenie rozsudku odvolacieho súdu z právneho hľadiska. Napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu mohol najvyšší súd ako kasačný súd iba zamietnuť, ak by\ndošiel k záveru, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je správne, v opačnom prípade\nmohol napadnutý rozsudok zrušiť. Najvyšší súd napokon po neverejnom prerokovaní sa\nrozhodol pre prvú možnosť a rozsudok odvolacieho súdu sa stal konečným, pričom pre\nsťažovateľku (ktorá podľa zistenia ústavného súdu sa na pojednávaniach súdu prvej\na druhej inštancie osobne zúčastnila) nenastala žiadna zmena.\n\n18\n\nS ohľadom na uvedené zistenia, a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou\nčinnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup najvyššieho súdu\nv napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie\nkvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 6 ods. 1\ndohovoru a v čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 142 ods. 3\nústavy, preto ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť.\nVzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. mája 2006\n\n19", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 31/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 31/05 z 1. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-01", "citacie_n": 1062, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1e646382-f770-4cca-bf55-8923a2f809f6"}, {"guid": "ussr:5e9c7b74-f8e4-44df-a247-735da679230e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 49/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 49/05 z 16. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-16", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5e9c7b74-f8e4-44df-a247-735da679230e"}, {"guid": "ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 110/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 110/03 z 10. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:833c731e-36b7-44b8-ab65-2c498cda1ec6"}, {"guid": "ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 5/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/02 z 21. 5. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-05-21", "citacie_n": 301, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c397dccb-8c4a-42ea-bc1d-76656f7c11c5"}, {"guid": "ussr:31e5ce72-dc25-49ec-ad5c-82652a71af45", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 85/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 85/02 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:31e5ce72-dc25-49ec-ad5c-82652a71af45"}, {"guid": "ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 138/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/02 z 25. 9. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-09-25", "citacie_n": 356, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:326410ce-1e2c-4602-b27d-9da2c2167a29"}, {"guid": "ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 88/01", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 4. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-04-18", "citacie_n": 1046, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f05f030b-1bb4-40ac-8b96-e41cf0a8bb04"}, {"guid": "ussr:96454398-13e7-4106-9102-b45223fa054f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 47/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 47/96 z 8. 10. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-10-08", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.47.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:cad58090-fb18-40c6-9c0b-3f4dd43cd970", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 69/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 69/2010 z 7. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-07", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cad58090-fb18-40c6-9c0b-3f4dd43cd970"}]}