{"guid": "ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 137/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 137/07 z 23. 8. 2007", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 23. augusta 2007, sp. zn. I. ÚS 137/07", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Lajos Mészáros", "sudca_id": 1075, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/lajos-meszaros-1075", "datum_vydania": "2007-08-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "nazov": "čl. 19 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-19.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "nazov": "čl. 13 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-13", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 19 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 13", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-19", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-13", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:9e55767d-e69e-4790-8a32-e01d071d707a/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 137/07-15\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007\npredbežne prerokoval sťažnosť E. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci\nnamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života\npodľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rešpektovanie\nsúkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.\n5 Co 236/05-174 zo 7. decembra 2005 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť E. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca\n2006 osobne do podateľne doručená sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou\nnamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\n\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním\ndo súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“), na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a na\núčinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom Krajského súdu\nv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 236/05-174 zo 7. decembra 2005.\nZo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako žalovanej bol doručený platobný rozkaz\nOkresného súdu Košice - okolie sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997. Sťažovateľka\nreagovala na tento platobný rozkaz v zákonnej lehote 9. decembra 1997 podaním, ktoré síce\nnebolo označené ako odpor, ale boli v ňom rozsiahlo a podrobne opísané skutočnosti\nv prospech záveru, že uplatnený nárok je nedôvodný a že sťažovateľka nič nedlhuje.\nSťažovateľka zároveň žiadala, aby bola vec riadne prerokovaná. Napriek uvedenému\npodaniu však Okresný súd Košice - okolie považoval platobný rozkaz za právoplatný\na vykonateľný, na základe čoho boli voči sťažovateľke vedené dve exekúcie, a to pod sp. zn.\n17 Er 316/01 a sp. zn. 1 Er 768/02. Sťažovateľka sa v týchto exekučných konaniach márne\nbránila tvrdením, že exekučný titul (platobný rozkaz) nie je v dôsledku podaného odporu\nprávoplatný. Okresný súd Košice - okolie listom sp. zn. 16 C 651/97 z 10. mája 2004\nsťažovateľke aj formálne oznámil, že jej podanie z 9. decembra 1997 vzhľadom na jeho\nobsah nie je možné považovať za odpor proti platobnému rozkazu. Napriek tomu bol\npovolený odklad exekúcií uzneseniami zo 17. decembra 2003 až do odstránenia procesných\nchýb. Uzneseniami Okresného súdu Košice - okolie č. k. 16 C 651/1997-19 z 24. mája 2004\na č. k. 16 C 651/1997-21 z 19. júla 2004 v rámci odstraňovania procesných chýb bol okrem\niného opravený aj dátum vydania platobného rozkazu. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka\npodala odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 251/04 z 25. februára 2005\nbolo opravné uznesenie zrušené s odôvodnením, že podanie sťažovateľky z 9. decembra\n1997 treba považovať za včas podaný odôvodnený odpor proti platobnému rozkazu\nč. k. Ro 17716/97-6 z 5. novembra 1997. Keďže včas podaný odôvodnený odpor má za\nnásledok, že sa platobný rozkaz zo zákona zrušuje, treba opravu dátumu na platobnom\nrozkaze považovať za bezpredmetnú, pretože platobný rozkaz od 9. decembra 1997 už\nneexistoval. Počas siedmich rokov, ktoré uplynuli od vydania platobného rozkazu,\n\n2\n\ndo uznesenia krajského súdu z 25. februára 2005 sťažovateľka prežívala extrémny stres,\nbola vystavená depresívnym stavom, psychickému napätiu, strachu a nespavosti. V rámci\nzačatých exekučných konaní boli vykonané úkony smerujúce k predaju rodinného domu.\nU sťažovateľky vznikli zdravotné problémy, pričom sedem rokov žila v obavách\nz budúcnosti, zúfalo sa snažiac dovolať sa pravdy a spravodlivosti.\nNa uvedenom skutkovom základe podala sťažovateľka proti Slovenskej republike,\nzastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, žalobu o zaplatenie\nnemajetkovej ujmy v sume 1 500 000 Sk. Žalobou sa domáhala odškodnenia tej\nnemajetkovej ujmy, ktorú utrpela za sedem rokov neistoty v dôsledku nesprávneho úradného\npostupu Okresného súdu Košice - okolie. Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves\n(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 98/04 z 26. mája 2005 bola žaloba sťažovateľky\nzamietnutá. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že bol preukázaný nesprávny úradný postup\nOkresného súdu Košice - okolie, ale týmto konaním nebola sťažovateľke spôsobená\nskutočná škoda. Okresný súd nárok sťažovateľky posúdil podľa ustanovení zákona č.\n58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho\nnesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“) a z toho vyvodil,\nže vzhľadom na absenciu definície pojmu škody v tomto zákone je potrebné aplikovať\npríslušné ustanovenia všeobecnej úpravy a škodu chápať ako ujmu, ktorá nastala\nv majetkovej sfére poškodeného. Keďže sťažovateľka sa domáhala náhrady nemajetkovej\nujmy, nebolo možné jej žalobe vyhovieť. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného\nsúdu odvolanie. Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 236/05-174 zo 7. decembra 2005 bol\nrozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom okresného\nsúdu, že škodou je majetková škoda a v niektorých osobitných prípadoch možno za škodu\npovažovať i ujmu vzniknutú pôsobením na telesnú a psychickú integritu poškodeného, ale to\nlen v tom prípade, keď to zákon výslovne ustanovuje. Podľa názoru krajského súdu zákon\numožňuje považovať za takúto škodu len škodu na zdraví, a to pri bolestiach a sťažení\nspoločenského uplatnenia. Nemajetková ujma nie je škodou, a to najmä s poukazom na\nustanovenie § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri škode spôsobenej\nniektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch. Z tohto\nustanovenia vyplýva, že ak by bolo možné za skutočnú škodu považovať aj nemajetkovú\n\n3\n\nujmu oceniteľnú v peniazoch, tak by ustanovenie § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo\nnadbytočné.\nPodľa sťažovateľky rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej označených\nzákladných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Ani v konaní vedenom okresným\nsúdom, ale ani pred krajským súdom sa nespochybňovalo, že sťažovateľka utrpela\nnemateriálnu ujmu spočívajúcu vo výraznom ochromení jej súkromného a rodinného života,\nv zhoršení jej zdravotného stavu a predovšetkým v nepretržitých obavách a úzkosti pred\nnezákonnými zásahmi proti nej zo strany orgánov verejnej moci, ktoré mali svoj pôvod\nv nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Košice - okolie. Žaloba sťažovateľky po jej\ndoplnení spĺňala všetky náležitosti v zmysle § 71 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.\nPrávne posúdenie uplatneného nároku nie je obligatórnou časťou žaloby. Všeobecný súd\nani nie je právnym posúdením uvedeným v žalobe viazaný. Žaloba bola zamietnutá preto,\nže v dôsledku nesprávneho úradného postupu nemožno priznať náhradu nemajetkovej ujmy.\nVšeobecné súdy sa však žiadnym spôsobom nevyrovnali so skutočnosťou, či sťažovateľkou\nuplatnený\n\nnárok\n\nnevyplýva\n\nz iných\n\nustanovení\n\nobčianskoprávnych\n\npredpisov,\n\na to predovšetkým z ustanovenia § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Stalo sa tak napriek\ntomu, že zo skutkových okolností tvrdených sťažovateľkou nesporne vyplývalo,\nže sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnosti.\nSťažovateľka jasne uviedla, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu\nKošice - okolie bol drasticky narušený jej súkromný život. Napriek tomu však nedošlo\nk posúdeniu uplatneného nároku v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka. Je pravdou,\nže zákon o zodpovednosti štátu neobsahuje zmienku o náhrade nemajetkovej ujmy\nspôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov štátu.\nTáto skutočnosť však nevylučuje zodpovednosť štátu za spôsobenie nemajetkovej ujmy.\nAk krajský súd rozlišuje medzi škodou a nemajetkovou ujmou, potom z jeho výkladu\nvyplýva, že zákon o zodpovednosti štátu upravuje postup len pri vzniku „škody“ v dôsledku\nnezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, neupravuje však postup\npri zásahu do práva na ochranu osobnosti v dôsledku takéhoto nesprávneho úradného\npostupu. Ak takýto postup nie je v zákone o zodpovednosti štátu upravený, neznamená to,\nže si sťažovateľka nemôže uplatniť náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom\n\n4\n\ndo svojho práva na ochranu osobnosti v konaní podľa ustanovenia § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka. Pri stotožnení sa so závermi všeobecných súdov by bolo totiž\nmožné dospieť aj k záveru, že až do 1. júla 2004, keď nadobudol účinnosť zákon č.\n514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nemala sťažovateľka k dispozícii účinný\nprostriedok nápravy podľa slovenského práva. Účinným prostriedkom nápravy je pritom\npotrebné rozumieť taký prostriedok, ktorý nielenže zabráni v ďalšom porušovaní práv, ale\numožní poškodenej osobe dosiahnuť aj satisfakciu vrátane náhrady nemajetkovej ujmy\nv peniazoch. Krajský súd zamietnutím žaloby aplikoval právny predpis spôsobom, ktorý nie\nje zlučiteľný s označenými základnými právami sťažovateľky.\nSťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie\noznačených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru v konaní vedenom\nkrajským súdom pod sp. zn. 5 Co 236/05 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu\nsp. zn. 5 Co 236/05 zo 7. decembra 2005 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie\na aby bolo krajskému súdu zakázané pokračovať v porušovaní označených základných práv\nsťažovateľky. Sťažovateľka požaduje aj priznanie finančného zadosťučinenia v sume\n100 000 Sk a náhrady trov konania.\n2. Z rozsudku okresného súdu č. k. 11 C 98/04-119 z 26. mája 2005 vyplýva,\nže žaloba sťažovateľky o zaplatenie 1 500 000 Sk bola zamietnutá. Podľa názoru okresného\nsúdu z uznesenia krajského súdu sp. zn. 11 Co 251/04 z 25. februára 2005 je nepochybné,\nže Okresný súd Košice - okolie sa v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 17716/97 dopustil\nprocesných chýb, pretože podanie sťažovateľky bolo potrebné považovať za včas podaný\nodôvodnený odpor proti platobnému rozkazu z 5. novembra 1997, a preto na tomto\nplatobnom rozkaze nebolo možné vyznačiť právoplatnosť. Aj keď bolo preukázané,\nže sa Okresný súd Košice - okolie dopustil nesprávneho úradného postupu, napriek tomu\nnebola\n\ntýmto\n\nkonaním\n\nsťažovateľke\n\nspôsobená\n\nskutočná\n\nškoda.\n\nKeďže\n\nzákon\n\no zodpovednosti štátu bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady,\nje potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho\nzákonníka) a škodu chápať vo všeobecnosti ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére\n\n5\n\npoškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím\nmajetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Sťažovateľka sa svojou žalobou domáhala\nnáhrady škody za nemajetkovú ujmu, ktorá jej bola spôsobená postupom Okresného súdu\nKošice - okolie, pričom táto ujma spočívala v narušení jej psychického a zdravotného stavu,\na teda aj v znížení schopnosti nájsť si zamestnanie. Keďže v zmysle uvedených skutočností\nštát nezodpovedá za nemajetkovú ujmu, žaloba musela byť zamietnutá.\n3. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 236/05-174 zo 7. decembra 2005 vyplýva,\nže bol potvrdený rozsudok okresného súdu. Podľa názoru krajského súdu škoda (ako\nkategória občianskeho práva) sa v ustálenej súdnej praxi chápe ako ujma, ktorá nastala\n(prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným\nekvivalentom, t. j. peniazmi a je (ak nedochádza k naturálnej reštitúcii) napraviteľná\nposkytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí, pričom skutočnou škodou\nsa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca\nmajetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci\ndo predchádzajúceho stavu. Z takto vymedzeného a chápaného pojmu škody, resp.\nskutočnej škody vyplýva, že za škodu, resp. skutočnú škodu nemožno považovať aj ujmu\nvzniknutú pôsobením na telesnú a psychickú integritu poškodeného, s výnimkou prípadov,\nkedy možno podľa výslovného ustanovenia zákona poskytnúť i tzv. materiálnu satisfakciu\n(peňažné zadosťučinenie). Takto podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví\nsa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.\nPodľa § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo domáhať sa, aby\nsa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili\nnásledky týchto zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo\nzadosťučinenie dostačujúce najmä pre to, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť\nfyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu\nnemajetkovej ujmy v peniazoch. Napokon podľa § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri\nškode spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma\nv peniazoch. Najmä toto posledné ustanovenie je dostatočným argumentom pre záver, že za\nškodu, resp. skutočnú škodu nemožno považovať aj nemajetkovú ujmu oceniteľnú peniazmi,\nlebo ak by to tak bolo, potom by ustanovenie § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo\n\n6\n\nnadbytočné, keďže nemajetkovú ujmu v peniazoch by bolo možné uhrádzať už podľa § 442\nods. 1.\n4. Z uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 193/02-32 z 11. decembra 2002 vyplýva,\nže sťažnosť sťažovateľky na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,\nako aj na porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru\n\npostupom\n\nsp. zn. Ro 17716/97\n\nOkresného\nbola\n\nsúdu\n\nodmietnutá\n\nKošice\n\n-\n\nokolie\n\nv konaní\n\nako\n\noneskorene\n\npodaná.\n\nvedenom\n\npod\n\nSťažovateľka\n\npožadovala okrem vyslovenia porušenia označených práv aj prikázať Okresnému súdu\nKošice - okolie konať vo veci bez prieťahov a zaviazať ho zaplatiť finančné zadosťučinenie v\nsume 300 000 Sk. Podľa názoru ústavného súdu sa sťažovateľka dozvedela\no skutočnostiach, v ktorých vidí zásah do svojich základných práv 3. marca 2001, keď jej\nbolo doručené upovedomenie súdneho exekútora o začatí exekúcie pre vymoženie\npohľadávky na základe platobného rozkazu sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997. Keďže\nsa ústavnej ochrany domáhala až 7. augusta 2002, sťažnosť bolo treba považovať\nza oneskorene podanú.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\n7\n\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,\nna prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto\nmožné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri\nuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).\n\n8\n\nSťažovateľka vytýka krajskému súdu, že sa nezaoberal možnosťou odlišného\nprávneho posúdenia veci, a zastáva názor, že ak zákon o zodpovednosti štátu neumožňuje\npriznanie finančného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu takej povahy, akú utrpela, bolo\npovinnosťou krajského súdu skúmať opodstatnenosť uplatneného nároku na základe\nustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda z titulu ochrany osobnosti. Tento titul\ntotiž umožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade splnenia\npodmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nPodľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nSťažovateľka zásadné právne závery vyplývajúce z rozsudku krajského súdu vôbec\nnespochybňuje. Aj ona totiž súhlasí s krajským súdom v tom, že nebolo možné vyhovieť\nuplatnenému nároku na základe zákona o zodpovednosti štátu, pretože tento zákon\nneumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokiaľ nejde o ujmu na zdraví.\nKrajskému súdu vytýka, že sa nezaoberal možnosťou odlišného právneho posúdenia veci,\nteda nie na základe zákona o zodpovednosti štátu, ale na základe Občianskeho zákonníka.\nV súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd poukazuje predovšetkým\nna tú zásadnú skutočnosť, že podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva\nje otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu)\nkonštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom\nv prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických\nosôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho\nzákonníka). Platí teda zásada, že subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu, ktorú\nspôsobil. Z tejto zásady existujú viaceré výnimky. Ide napríklad o škodu spôsobenú\nosobami, ktoré nemôžu posúdiť následky svojho konania, v prípade ktorých nie sú za škodu\nzodpovedné tieto osoby, ale tí, ktorí zanedbali povinnosť náležitého dohľadu nad nimi\n(§ 422 Občianskeho zákonníka). Ďalšou výnimkou je napríklad zodpovednosť za škodu\nspôsobenú prevádzkou motorového vozidla, lebo za túto škodu zodpovedá prevádzateľ\nmotorového vozidla, aj keď on sám škodu nespôsobil (§ 427 Občianskeho zákonníka). Tieto\nvýnimky možno definovať ako prípady, v ktorých zákon zakotvuje zodpovednosť za škodu\nspôsobenú niekým iným ako zodpovedným subjektom.\n9\n\nTreba ďalej uviesť, že aj zákon o zodpovednosti štátu patrí medzi výnimky\nzo všeobecnej zásady, podľa ktorej subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu, ktorú\nspôsobil. Tento zákon totiž v ustanovení § 1 ods. 1 zakotvuje, že za škodu spôsobenú\nniektorým štátnym orgánom nezodpovedá štátny orgán, ale sám štát. Pritom je zrejmé,\nže štátny orgán a štát sú odlišnými subjektami práva, teda odlišnými právnickými osobami.\nZnamená to, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným\n(vecne pasívne legitimovaným) je štát. Túto výnimku zo zásady o zodpovednosti za škodu\nvšak možno uplatniť len v medziach pôsobnosti zákona o zodpovednosti štátu, teda iba\nna prípady, v ktorých vznikla škoda v zmysle jej definície uvedenej v rozsudku krajského\nsúdu. Preto pokiaľ by sa žaloba sťažovateľky mala právne posúdiť podľa § 11 a nasl.\nObčianskeho zákonníka (ako to žiada sťažovateľka), podľa všetkého by žaloba smerujúca\nproti štátu musela byť zamietnutá pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie.\nS poukazom na dôvody uvedené v rozsudku krajského súdu, ako aj na vyššie\nuvedené úvahy ústavného súdu nemožno v nijakom prípade hodnotiť rozsudok krajského\nsúdu ako arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené\nvo výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 23. augusta 2007\n\n10", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}