{"guid": "ussr:9bd3ef4f-2be2-433f-8bab-94d5dccdac2d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 281/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 281/2011 z 16. 6. 2011", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 16. júna 2011, sp. zn. II. ÚS 281/2011", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2011-06-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-2.odsek-2", "nazov": "čl. 2 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "nazov": "čl. 37 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 2 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 2 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 2 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-2", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-2", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-37", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/9bd3ef4f-2be2-433f-8bab-94d5dccdac2d", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:9bd3ef4f-2be2-433f-8bab-94d5dccdac2d", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:9bd3ef4f-2be2-433f-8bab-94d5dccdac2d", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:9bd3ef4f-2be2-433f-8bab-94d5dccdac2d/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 281/2011-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011\npredbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. J. G., P., vo veci namietaného\nporušenia ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného\npráva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37\nods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského\nsúdu v Prešove sp. zn. 7 Co 4/2011 z 27. januára 2011 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2011\ndoručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 Listiny základných\n\npráv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46\nods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného\nv čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len\n„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co\n4/2011 z 27. januára 2011.\nZ obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že\n\nv konaní vedenom pod sp. zn.\n\n28 C 20/2010 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu žalobou podanou Okresnému\nsúdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 27. januára 2010 domáhal proti žalovaným v 1. až 7.\nrade vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľností, ktoré\nv rozhodujúcom období mali byť vo vlastníctve sťažovateľa. Okresný súd uznesením sp. zn.\n28 C 20/2010 z 20. mája 2010 konanie v predmetnej veci zastavil z dôvodu, že sťažovateľ\nnezaplatil súdny poplatok za žalobu, a súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok\nna náhradu trov konania. Krajský súd predmetné rozhodnutie okresného súdu v rámci\nodvolacieho konania uznesením sp. zn. 7 Co 110/2010 z 3. augusta 2010 v časti výroku\no trovách konania zrušil a v rozsahu tohto zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie\nkonanie.\nOkresný súd opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 28 C 20/2010 z 11. novembra\n2010, a to tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalovaným\nv 1. až 3. rade, každému z nich jednotlivo v sume 226,38 € a žalovaným vo 4. až 6. rade,\nkaždému z nich jednotlivo v sume 247,70 €, a to na účet ich právneho zástupcu v lehote\n3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.\nSťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 28 C 20/2010\nz 11. novembra\n\n2010\n\nodvolanie,\n\nktoré\n\nargumentačne\n\nodôvodnil\n\npoukázaním,\n\nresp. odvolaním sa na uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010\nv inej, podľa sťažovateľa obdobnej právnej veci, podľa ktorého aplikácia ustanovenia prvej\nvety § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na daný prípad nie je\n\n2\n\ndôvodná vzhľadom na to, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za\nprocesný úkon majúci za následok zastavenie konania.\nKrajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 7 Co 4/2011\nz 27. januára 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn.\n28 C 20/2010 z 11. novembra 2010 ako vecne správne potvrdil a zároveň uložil\nsťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania žalovaným.\nSťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 4/2011\nz 27. januára 2011 okrem iného odôvodňuje najmä takto:\n«... Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn. 4 Co 40/2010\nuviedol, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by\nmal za následok zastavenie dovolacieho konania a preto aplikácia § 146 ods. 2 O. s. p. na\ndaný prípad nie je dôvodná. ... Z uvedeného teda vyplýva, že porušovateľ sa v sťažnosťou\nnapadnutom uznesení odklonil od platnej judikatúry, na ktorú poukazoval sťažovateľ. ...\nTakzvané opomenuté dôkazy, t j. dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom rozhodnuté,\nprípadne dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov\nnezaoberal, preto skoro vždy založia nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale\nsúčasne aj jeho protiústavnosť. ... V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom\nnesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v\nžiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto\nrozhodnutie považovať za rozporné s čl. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny. ...\nRozdielne rozhodovanie rôznych senátov, či samosudcov krajských súdov v obdobných\nveciach, je preto nežiaduce (a môže spôsobiť nezákonnosť príslušného súdneho rozhodnutia\npre porušenie práva na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných\npráv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\npublikované pod č. 209/1992 Sb... Keďže porušovateľ rozhodol inak ako iný - spomínaný\nsenát krajského súdu, v posudzovanej veci významne narušil princíp právnej istoty a\nlegitímneho očakávania. Takýmto postupom sa porušovateľ dopustil ľubovôle, odporujúcej\nzákladnému princípu materiálneho právneho štátu, ktorým je predvídateľnosť rozhodnutí\norgánov súdnej moci a s nimi súvisiaci princíp právnej istoty, majúci v konečnom dôsledku\n\n3\n\ndopad aj na rovnosť účastníkov súdneho konania. V tejto súvislosti poukazujeme na\njudikatúru Ústavného súdu SR, týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu,\nže v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď. Podľa ústavného súdu je\ndiskriminačný taký postup, ktorý „rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným\nspôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť“ (napr. Nálezy II. ÚS\n159/07, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 88/07). ... Povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach\nrovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé\ndôvody pre tento odklon, jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že\nkto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon\nuviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie), je považované za jedno zo\nzákladných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (napr. ALEXY, R.: A Theory of\nLegal Argumentation. A Theory of Rational Discourse as Theory of Legal Justification.\nOxford: Clarendon Press, 1989, s. 277 - 278). ... Súčasťou obsahu základného práva na\nspravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods.\n1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04,\nIII. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).»\nPodľa sťažovateľa je sťažnosťou napádané uznesenie krajského súdu arbitrárne,\npretože podľa jeho názoru krajský súd nesprávne právne posúdil aplikáciu prvej vety § 146\nods. 2 OSP na daný prípad, keď nezaplatenie súdneho poplatku za žalobu považoval za\nzavinenie sťažovateľa, kvôli ktorému konanie napokon aj zastavil, v dôsledku čoho bola\nsťažovateľovi arbitrárnym spôsobom uložená povinnosť nahradiť žalovaným trovy tohto\nkonania. Okrem toho sťažovateľ vidí porušenie ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2\nlistiny, označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj označeného práva\nzaručeného dohovorom tiež v tom, že krajský súd sa v odôvodnení sťažnosťou napadnutého\nuznesenia argumentačne nevysporiadal s tým, z akého dôvodu sa odchýlil od právneho\nnázoru vysloveného v inom uznesení krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010,\nčo do interpretácie a aplikácie ustanovenia prvej vety § 146 ods. 2 OSP, dôsledkom čoho\nkrajský súd podstatným spôsobom porušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania.\n\n4\n\nVzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na\nďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:\n„1. Sťažnosti sa vyhovuje.\n2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv\na slobôd bolo základné právo sťažovateľa, podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, Ústavy\nSlovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené Krajským súdom\nv Prešove, uznesením zo dňa 27. 1. 2011, č. k.:7 Co 4/2011.\n3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 1. 2011, č. k.: 7 Co 4/2011, sa\nzrušuje.\n4. Vec sa vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči\nporušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie\na náhradu trov konania.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na\nprerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\n\n5\n\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPredmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ustanovenia čl. 2 ods. 2\nústavy, ustanovenia čl. 2 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie\nzaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť v konaní\nzaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 listiny uznesením krajského súdu sp. zn.\n7 Co 4/2011 z 27. januára 2011. Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva\na práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v ústave, listine a dohovore malo dôjsť\ntým, že krajský súd arbitrárne na jeho vec aplikoval ustanovenie prvej vety § 146 ods. 2\nOSP (bod A), a k porušeniu jeho základného práva a práva na rovnosť v konaní zaručených\nv ústave a listine malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd sa v napádanom\nuznesení odchýlil od právneho názoru vysloveného v inej obdobnej veci, pričom tento\nodklon od svojej judikatúry krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom neodôvodnil\n(bod B).\nA. K namietanému porušeniu základného práva a práv na spravodlivé súdne\nkonanie\nÚstavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú\nobdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom\npostupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť\npodstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).\nV tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné\npostavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov\nnie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,\n\n6\n\nII. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory\nvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci\nsamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite\nzistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd\nvyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach\na základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd\nzasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo\narbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by\nmalo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,\nI. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.\nI. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).\nUstanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu\nochranu. Aj právna úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom\nsúdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom. Preto\nprocesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade\ns takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy).\nPritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu\nochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,\nmateriálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval\n(napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09), že aj rozhodnutia\nvšeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť do základných práv a slobôd.\nTakýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.\nKrajský súd svoje napádané uznesenie sp. zn. 7 Co 4/2011 z 27. januára 2011\nodôvodnil takto:\n„... V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, k zastaveniu konania došlo v\ndôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zo strany žalobcu postupom vyplývajúcim z ust.\n\n7\n\n§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra\ntrestov v znení neskorších predpisov. Nesplnenie si poplatkovej povinnosti je potrebné bez\nakýchkoľvek pochybností považovať za platobnú nedisciplínu. Platobná nedisciplína\núčastníka konania už sama osebe je očividne nežiaduca, nakoľko všeobecné súdy v ich\nagende zbytočne zaťažuje a ak účastník konania v tejto nedisciplíne napriek výzve a\nupozorneniu na procesné dôsledky spojené s nerešpektovaním výzvy pokračuje, ide o\nkonanie, za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, a to i vo vzťahu k jeho povinnosti\nnahradiť trovy konania.\nAk teda žalobca nesplnením si povinnosti zaplatiť súdny poplatok zo žaloby zavinil\nzastavenie konania, pri rozhodovaní o trovách sa správne vychádzalo z ust. § 146 ods. 2\nveta prvá O. s. p., podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo\nzastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.\nPokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie iného senátu Krajského súdu v Prešove,\nvydaného dňa 30. 4. 2010 vo veci 4Co 40/2010 (č. 1. 101 a 102 spisu), nepriznanie trov\nbolo odôvodnené tým, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný\núkon, ktorý by mal za následok zastavenie konania.\nZo znenia ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. pritom nevyplýva, aby k zastaveniu\nkonania malo dôjsť len v dôsledku procesného úkonu účastníka. Uvedené ustanovenie teda\nnevylučuje, aby rovnaký následok mohol nastať aj v dôsledku iných skutočností, napr. v\ndôsledku nečinnosti účastníka pri plnení si svojej poplatkovej povinnosti. Argumentácia\n.žalobcu opierajúca sa o už spomínané rozhodnutie o nemožnosti použitia ust. § 146 ods. 2\nveta prvá O. s. p. na prejednávanú vec nie je správna.\nZa takejto situácie odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p.\nuznesenie potvrdil.\nZároveň úspešným žalovaným priznal podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust.\n§ 142 ods. 1 O. s. p. náhradu trov odvolacieho konania vo výške 14,51 eur pre žalovaného v\n1. rade, vo výške 14,51 eur pre žalovanú v 2. rade, vo výške 14,51 eur pre žalovanú v 3.\nrade, vo výške 14,99 eur pre žalovaného v 4. rade, vo výške 14,99 eur pre žalovaného v 5.\nrade a vo výške 14,99 eur pre žalovanú v 6. rade.\n\n8\n\nKeďže odvolanie smerovalo iba proti výroku o náhrade trov konania, pre účely\nodmeny advokáta hodnotou veci sú čiastky náhrad trov konania, proti ktorým odvolanie\nsmeruje a nieje hodnota predmetu konania vo veci samej.\nPri sumách 226,38 eur priznaných každému zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade základná\nsadzba tarifnej odmeny (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších\npredpisov) predstavuje čiastku 19,92 eur a pri sumách 247,70 eur priznaných každému zo\nžalovaných v 4., 5.a 6. rade čiastku 21,58 eur. Všetci žalovaní boli zastúpení tým istým\nadvokátom, v dôsledku čoho sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden spoločný úkon\n(spísanie vyjadrenia zo dňa 22. 12. 2010) znížila o 50% (§ 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004\nZ. z. v znení neskorších predpisov) na sumu 9,96 eur u každého zo žalovaných v 1., 2.a 3.\nrade a na sumu 10,79 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade. Nakoľko vyjadrenie\nnesmerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej, takto vypočítaná odmena sa znížila o\npolovicu (§ 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) na\nsumu 4,98 eur u každého zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade a na sumu 5,395 eur, t.j. po\nzaokrúhlení na sumu 5,39 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade. Po pripočítaní\nrežijného paušálu vo výške 7,21 eur a 19% DPH vypočítanej z odmeny a režijného paušálu\nv čiastke 2,32 eur u každého zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade a v čiastke 2,39 eur u každého\nzo žalovaných v 4., 5. a 6. rade trovy konania dosiahli celkovo sumu 14,51 eur u každého zo\nžalovaných v 1., 2. a 3. rade a sumu 14,99 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade.\nNa zaplatenie týchto trov bol zaviazaný v odvolacom konaní neúspešný žalobca.“\nV citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným\na dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok\nokresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. Krajský súd svoje skutkové a právne\nzávery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do\nodôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu\nsťažovateľa nevyhovel, a jeho uznesenie obsahuje výklad prvej vety ustanovenia § 146\nods. 2 OSP, najmä pojmu „zavinenie“, podľa ktorého jeho naplnenie sa neviaže výhradne\niba na procesné úkony účastníka, ale na jeho celkové správanie v priebehu konania,\nzahrňujúce v sebe aj nezaplatenie súdneho poplatku, ktorý nemožno považovať za\nsvojvoľný.\n\n9\n\nÚstavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti\nprávneho záveru krajského súdu spočívajúcom v tom, že aj nezaplatenie súdneho poplatku\nzo žaloby samo osebe je skutočnosťou zakladajúcou zavinenie sťažovateľa ako žalobcu za\nzastavenie konania, ktorá odôvodňuje aplikáciu prvej vety ustanovenia § 146 ods. 2 OSP.\nPlatí totiž, že náhrada trov sporového konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je\ndoplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov\nkonania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto\nich vznik zavinil. V takýchto prípadoch – ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre –\nnemožno interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale\npri jeho interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou\nsprávanie účastníka konania, vrátane opomenutia, akým je nezaplatenie súdneho poplatku.\nZáver krajského súdu tak v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne\nneodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,\nktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.\nV tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že sťažovateľ ako žalobca využil svoje\nprocesné právo a svojou žalobou inicioval začatie súdneho konania. Realizácia uvedeného\npráva však so sebou prináša aj procesnú zodpovednosť, v dôsledku ktorej v prípade, ak pri\nuplatnení svojich práv sťažovateľ ako účastník konania nie je úspešný a druhému\núčastníkovi konania vzniknú trovy, ktorých úhradu bude požadovať, môže byť súdom\nrozhodujúcim vo veci zaviazaný na ich úhradu. S dôsledkami procesnej zodpovednosti pri\ninicializácii súdneho konania (nevyhnutnosť zaplatiť súdny poplatok v konkrétnej sume,\nako aj o možnosť prípadnej náhrady trov konania druhého účastníka konania, pokiaľ dôjde\nk zastaveniu konania jeho zavinením) mal sťažovateľ počítať o to viac, že bol v uvedenom\nkonaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.\nV každom prípade odôvodnenie napádaného rozhodnutia krajského súdu nemožno\npovažovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda krajský súd v danom prípade\nneporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou\n\n10\n\na výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu\nnestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo\narbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor\nkrajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným\nsúdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto\nprávomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou\nalebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil\ns interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej\njudikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by\nten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri\nvýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne\npoprel ich účel a význam.\nPodľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto\nnedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne\nneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).\nB. K namietanému porušeniu základného práva a práva na rovnosť v konaní\nV súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že k porušeniu jeho základného práva\na práva na rovnosť účastníkov v konaní došlo tým, že krajský súd sa v sťažnosťou\nnapádanom uznesení odchýlil od právneho názoru o aplikácii § 146 ods. 2 OSP, ktorý\nkrajský súd vyslovil v inej podľa sťažovateľa obdobnej právnej veci, a to v rozhodnutí\nsp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010, ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom\nkonania pred ústavným súdom bolo rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7 Co 4/2011\nz 27. januára 2011, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska\ndodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd v inej ako ústavným\nsúdom preskúmavanej a podľa sťažovateľa obdobnej veci zaujal odlišné právne stanovisko,\npričom táto iná vec nebola predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok\nautomatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v tejto inej obdobnej veci, takže\n\n11\n\ntakéto rozhodnutie v inej veci nie je tak pre krajský súd, ako ani pre ústavný súd právne\nzáväzné.\nOkrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto\njudikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z.\no súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8\nods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu\nSlovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj\nprávomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).\nZ ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich\noprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych\notázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry\nv konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd\núčastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej\nneodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti\ntomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie\nobsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam\nza podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej\nnormy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05, IV. ÚS 267/05).\nVzhľadom na uvedené sa sťažovateľove námietky týkajúce sa porušenia princípu\nrovnosti v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 4/2011 a v jeho uznesení\nz 27. januára 2011 javia ako neopodstatnené, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú\nneopodstatnenosť.\nÚstavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,\nktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, ale tiež aj v čl. 2 ods. 2 listiny\nzaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Tento ústavný príkaz\n\n12\n\nzaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom\nsvojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb\na právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta\nústavy).\nVzhľadom na to, že ústavný súd v rámci konania o tejto sťažnosti porušenie\nkonkrétne označených základných práv zaručených ústavou, listinou a práva zaručeného\ndohovorom ako prejav porušenia generálneho ústavného príkazu konať iba na základe\nústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nezistil,\nsťažovateľom namietaným porušením ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny sa\nuž nezaoberal.\nKeďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní trov konania je\nviazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta\nústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už\nnerozhodoval.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 16. júna 2011\n\n13", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}