{"guid": "ussr:90d8a02e-e9cd-4b23-818a-68c142c3db3e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 42/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 42/2012 z 14. 3. 2012", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. marca 2012, sp. zn. II. ÚS 42/2012", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2012-03-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "nazov": "čl. 17 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "nazov": "čl. 17 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "nazov": "čl. 17 ods. 5 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-17.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 17 ods. 5", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-17", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/90d8a02e-e9cd-4b23-818a-68c142c3db3e", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:90d8a02e-e9cd-4b23-818a-68c142c3db3e", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:90d8a02e-e9cd-4b23-818a-68c142c3db3e", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:90d8a02e-e9cd-4b23-818a-68c142c3db3e/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nII. ÚS 42/2012-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012\npredbežne prerokoval sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom\nJUDr. D. M., K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn.\n4 Tost 38/2011 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť R. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára\n2012 osobne do podateľne doručená sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),\nvo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len\n„ústava“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsúd“) pod sp. zn. 4 Tost 38/2011.\nZo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom\nPezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) pod sp. zn. PK-1 T 14/2007 je sťažovateľ\nspolu aj s ďalšími obžalovanými trestne stíhaný pre trestný čin založenia, zosnovania\na podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného\n\nzákona. Vo veci je obžalovaných celkom 16 osôb a ide o 20 skutkov násilnej povahy.\nSťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn. 2 Tp 52/05\nz 2. mája 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tpo 47/05\nz 24. mája 2005, a to z dôvodov uvedených v § 67 ods. 2 Trestného poriadku, pričom lehota\nväzby začala plynúť 28. apríla 2005. Neskôr, v priebehu roku 2005 bol väzobný dôvod\nrozšírený o dôvody uvedené v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku,\npričom väzba bola v prípravnom konaní niekoľkokrát predĺžená, naposledy 19. decembra\n2006. Sťažovateľ bol 22. októbra 2008 z väzby prepustený v dôsledku nálezu ústavného\nsúdu sp. zn. I. ÚS 134/02 z 18. septembra 2008 (správne má byť I. ÚS 134/08, pozn.).\nUznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 zo 4. januára\n2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 4/2011 z 3. februára 2011 bol\nsťažovateľ podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „nový Trestný poriadok“) vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71\nods. 2 písm. e) nového Trestného poriadku, teda preto, že bol obvinený z ďalšieho\númyselného trestného činu, ktorý mal byť spáchaný po prepustení z väzby. Väzba začala\nplynúť 4. januára 2011. Do tohto okamihu bol sťažovateľ vo väzbe celkom 41 mesiacov a\n24 dní z celkových 48 mesiacov v zmysle § 76 ods. 6 písm. c) nového Trestného poriadku.\nNásledne bola väzba predĺžená do 10. januára 2012. Napokon uznesením špecializovaného\ntrestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 8. novembra 2011 bola podľa § 76a nového\nTrestného poriadku celková lehota trvania väzby sťažovateľa predĺžená do 10. júla 2012.\nUznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 38/2011 z 29. novembra 2011 bola sťažnosť\npodaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu zamietnutá.\nPodľa jednoznačného názoru sťažovateľa v skutočnosti neboli splnené zákonné\npodmienky na predĺženie väzby v zmysle § 76a nového Trestného poriadku. Bola síce\nsplnená podmienka vedenia trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý je\nmožné uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo doživotie, ale súčasne nebola splnená\ndruhá podmienka, a to, že trestné stíhanie nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných\nzávažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby s tým, že prepustením\nna slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného\n\n2\n\nkonania. Podľa názoru sťažovateľa v skutočnosti nejde o vec, ktorej obťažnosť by\npredĺženie väzby zdôvodňovala. Ide síce o viacero skutkov, ale všetky sú samy osebe\nprávne a skutkovo nezložité a sú formulované jasne. Skutočnou príčinou neukončenia veci\nje dôkazná núdza a tiež to, že sa nedostavujú svedkovia v rámci snahy súdu nahrádzať\nčinnosť orgánov prípravného konania. Od 28. februára 2011 sa uskutočnilo 7 hlavných\npojednávaní, z ktorých 6 bolo nemeritórnych. Nikdy nebola naplnená ani podmienka, podľa\nktorej prepustením z väzby hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie\núčelu trestného konania. Sťažovateľ nebol nikdy prekážkou plynulosti a priamej\nnadväznosti úkonov v konaní. Počas výkonu väzby sa nechcel z osobných dôvodov\nzúčastňovať na hlavných pojednávaniach a vždy dal súhlas, aby sa konalo v jeho\nneprítomnosti. Po prepustení z väzby sa buď osobne dostavil, alebo dal súhlas na konanie\nv neprítomnosti (s výnimkou prípadu, keď mali byť vypočutí dôležití svedkovia). V tomto\nobdobí sa ospravedlnil vzhľadom na svoj zdravotný stav, pričom následne sa opäť hlavného\npojednávania zúčastnil. Pokiaľ ide o novú prekážku v konaní spočívajúcu v tom, že jeden\nzo spoluobžalovaných je väzobne stíhaný v Českej republike, treba uviesť, že vzhľadom na\ndĺžku doby trvania jeho väzby je táto okolnosť právne irelevantná, keďže sťažovateľ ju\nnijako nespôsobil svojím konaním či opomenutím. Podľa názoru sťažovateľa všeobecné\nsúdy okrem nedôslednej aplikácie práva pochybili aj neprimerane formalistickým\na neopodstatnene reštriktívnym a ústavne nekonformným výkladom ustanovenia § 76a\nnového Trestného poriadku. Voči sťažovateľovi totiž bola v zmysle § 76a nového Trestného\nporiadku použitá maximálna lehota trvania väzby, hoci sťažovateľ žiadnym spôsobom\nneovplyvnil dĺžku prebiehajúceho konania. Samotná skutočnosť, že ďalší spoluobžalovaní\nvytvárajú v konaní prieťahy, ale ani nedisciplinovanosť svedkov vyhýbajúcich sa\nsvedeckým výpovediam nemôže byť na ujmu ochrany základných práv sťažovateľa.\nSťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie\noznačeného článku ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Tost 38/2011\ns tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 zrušené a najvyššiemu\nsúdu prikázané prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby. Domáha sa tiež primeraného\nfinančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ako aj náhrady trov konania v sume 303,31 €.\nNapokon žiada, aby bola sťažnosť považovaná za naliehavú.\n\n3\n\nZ uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 8. novembra\n2011 vyplýva, že ním bola podľa § 76a nového Trestného poriadku celková lehota väzby\nsťažovateľa predĺžená do 10. júla 2012. Podľa názoru okresného súdu dosiaľ nebolo\nrozptýlené podozrenie zo spáchania žalovaných trestných činov. Naopak, toto podozrenie\nnaďalej trvá. V tejto súvislosti je podstatné aj to, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre\nobzvlášť závažnú trestnú činnosť násilnej povahy, páchanú viacerými skutkami po dlhší čas,\na to v rámci zločineckej skupiny. Hrozí mu výnimočný trest, t. j. trest odňatia slobody\nod 15 do 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Obťažnosť veci treba vidieť\nv rozsahu trestného spisu (vyše 15500 strán), v počte obžalovaných (16), v počte\nspáchaných skutkov (20) a v komplikovanosti právneho posúdenia (veľký počet trestných\nčinov páchaných počas 5 rokov pri rôznej účinnosti ustanovení Trestného zákona).\nOd momentu spojenia vylúčených vecí na spoločné konanie (od 9. marca 2010) v zmysle\npokynu najvyššieho súdu v dôsledku rôznych prekážok v konaní (najmä zo strany\nobžalovaných) nebolo možné dokazovanie dokončiť. Tento stav pretrváva dosiaľ. V prípade\nprepustenia sťažovateľa z väzby hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené\ndosiahnutie účelu trestného konania. Tento záver vyplýva zo skutočností zistených\nv doterajšom priebehu súdneho konania. Sťažovateľ po prepustení z väzby 22. októbra 2008\nsa na hlavné pojednávania konané 3. novembra 2008, 18. decembra 2008 a 26. januára 2009\nnedostavoval s tým, že bol práceneschopný a nedal ani súhlas na vykonanie hlavného\npojednávania v jeho neprítomnosti. Naopak, keď sa proti nemu viedlo trestné stíhanie\nväzobnou formou, nechcel sa hlavných pojednávaní zúčastňovať a požiadal, aby sa tieto\nkonali v jeho neprítomnosti. Z toho vyplýva záver, že postoje sťažovateľa v tomto smere sú\nprotirečivé. Za novú prekážku skončenia hlavného pojednávania treba považovať väzobné\nstíhanie obžalovaného Č. v Českej republike. Vzhľadom na pokyn najvyššieho súdu\no potrebe vykonať spoločné konanie so všetkými obžalovanými naraz bolo potrebné\nobžalovaného Č. vyžiadať z cudziny. Pre ten účel bol vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz\na európsky zatýkací rozkaz.\nZ uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 38/2011 z 29. novembra 2011 vyplýva,\nže ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu špecializovaného\n\n4\n\ntrestného súdu sp. zn. PK-1 T 14/2007 z 8. novembra 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu\nz pripojeného spisového materiálu je zrejmé, že v danej veci vzhľadom na jej značný\nrozsah, charakter a veľký počet obžalovaných nedošlo k subjektívnym prieťahom, pričom\nvec nebolo možné dosiaľ ukončiť. Správne postupoval špecializovaný trestný súd, keď\nzo správania sťažovateľa po jeho prepustení na slobodu v roku 2008 v porovnaní s jeho\nsprávaním počas väzobného stíhania vyvodil existenciu dôvodnej obavy, že prípadným\nprepustením sťažovateľa na slobodu by došlo prinajmenšom k podstatnému sťaženiu\ndosiahnutia účelu trestného stíhania. Neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej sa vec\nv dôsledku nedostavovania sa svedkov dostala do dôkaznej núdze, lebo na hlavnom\npojednávaní konanom 14. a 15. júla 2011 bolo vypočutých celkove 7 svedkov. Prekážkou\nuskutočnenia hlavného pojednávania 3. októbra 2011 bolo väzobné stíhanie obžalovaného\nČ. v Českej republike spojené s potrebou vydania medzinárodného a európskeho\nzatýkacieho rozkazu. I táto nová skutočnosť svedčí o obťažnosti veci v zmysle § 76a\nnového Trestného poriadku.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd\nprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo\n\n5\n\nnávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy\nzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania.\nSťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto\nmožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných\nsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať\nani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou\nústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha\ninterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu\nzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou\nmedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci\nvšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,\nak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne\nneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného\npredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko\nodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis\nmutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).\n\n6\n\nSťažovateľ v podstate namieta jednak to, že obťažnosť veci neodôvodňovala\npredĺženie väzby, ale aj záver, že prepustením sťažovateľa hrozilo zmarenie alebo podstatné\nsťaženie dosiahnutia účelu trestného konania.\nÚstavný súd vychádza z toho, že náleží predovšetkým všeobecným súdom dbať o to,\naby doba väzby neprekročila primeranú hranicu. Pre ten účel majú skúmať všetky okolnosti\nspôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho\nso zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody\na uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach o prepustenie na slobodu (resp. o predĺžení\nči ďalšom trvaní väzby). Predovšetkým na základe dôvodov uvedených v týchto\nrozhodnutiach, ako aj na základe nesporných skutočností tvrdených obvineným ústavný súd\nzisťuje, či došlo alebo nedošlo k porušeniu čl. 17 ústavy (Toth c. Rakúsko z 12. decembra\n1991).\nKonkrétne skutkové okolnosti, ktorými všeobecné súdy odôvodnili obťažnosť\ntrestnej veci sťažovateľa, ako aj obavu, že by v prípade prepustenia sťažovateľa z väzby\nhrozilo zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania, sťažovateľ\nnespochybňuje, iba ich odlišne vykladá. Z pohľadu ústavného súdu sa argumentácia\nvšeobecných súdov javí ako dostatočná a presvedčivá.\nBerúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 14. marca 2012\n\n7", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}