{"guid": "ussr:8795656d-4bae-4ece-b591-9b4c19bd8413", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 152/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 152/04 z 14. 9. 2004", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 14. septembra 2004, sp. zn. I. ÚS 152/04", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Štefan Ogurčák", "sudca_id": 1102, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/stefan-ogurcak-1102", "datum_vydania": "2004-09-14", "forma": "Uznesenie,Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/8795656d-4bae-4ece-b591-9b4c19bd8413", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8795656d-4bae-4ece-b591-9b4c19bd8413", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:8795656d-4bae-4ece-b591-9b4c19bd8413", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ussr:8795656d-4bae-4ece-b591-9b4c19bd8413/text", "citacie_n": 1, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 152/04-13\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra\n2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., bytom N. Z., zastúpenej advokátom JUDr. E.\nB., Advokátska kancelária, N. Z., vo veci porušenia základného práva vlastniť majetok\npodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 3 do 120/02 z 27. mája 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre\nsp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť M. H. o d m i e t a .\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2004\ndoručená sťažnosť M. H., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom\nJUDr. E. B., Advokátska kancelária, N. Z., vo veci porušenia základného práva vlastniť\nmajetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 120/02\nz 27. mája 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)\nsp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002.\n\nSťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 20\nods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 120/02 z 27. mája 2004\na rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002. Ďalej požaduje, aby\nústavný súd zrušil rozsudky najvyššieho súdu a krajského súdu. Domáha sa aj náhrady trov\nprávneho zastúpenia. Napokon požaduje odloženie vykonateľnosti rozsudku najvyššieho\nsúdu a krajského súdu.\nZ podania vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný\nsúd“) sp. zn. 9 C 197/95 z 28. júla 1997 v spojení so zmeňujúcim rozsudkom krajského\nsúdu sp. zn. 7 Co 558/97 zo 16. februára 1998 došlo k právoplatnému zrušeniu práva\nspoločného nájmu bytu medzi sťažovateľkou a jej bývalým manželom, a to tak, že výlučnou\nnájomníčkou bytu sa stala sťažovateľka. Po právoplatnosti rozsudku Pozemné stavby Nitra,\nš. p. v likvidácii (ďalej len „vlastník bytu“), uzavreli 4. augusta 1998 so sťažovateľkou\nzmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu a táto kúpna zmluva nadobudla účinnosť\nvkladom vlastníckeho práva v prospech sťažovateľky do katastra nehnuteľností.\nNa základe dovolania podaného bývalým manželom sťažovateľky rozsudkom\nnajvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 111/98 z 29. septembra 1999 boli rozsudky okresného súdu\nsp. zn. 9 C 197/95 z 28. júla 1997 a krajského súdu sp. zn. 7 Co 558/97 zo 16. februára 1998\nzrušené a právna vec zrušenia práva spoločného nájmu bytu bola vrátená okresnému súdu\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom vec dosiaľ nie je ukončená.\nNásledne bývalý manžel sťažovateľky podal na okresnom súde žalobu o vyslovenie\nneplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo 4. augusta 1998, ktorú uzavrel vlastník\nbytu so sťažovateľkou.\nRozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 405/99 z 12. júna 2001 v spojení\nso zmeňujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002 bola\nvyslovená neplatnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu zo 4. augusta 1998.\n\n2\n\nProti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002 podala\nsťažovateľka dovolanie, ktoré bolo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 120/02\nz 27. mája 2004 zamietnuté, pričom tento rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľky\ndoručený 7. júna 2004.\nPodľa názoru sťažovateľky rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo\nk porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Oba\nsúdy rozhodli v rozpore so zákonom, a tým neoprávnene zasiahli do práva vlastniť majetok.\nAni jeden z uvedených súdov nerešpektoval tú základnú právnu zásadu, podľa ktorej\nplatnosť, resp. neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného\nprípadu k tomu okamihu, keď k právnemu úkonu došlo. Keďže v čase uzavretia zmluvy\no prevode vlastníctva bytu (4. augusta 1998) jestvoval právoplatný rozsudok, podľa ktorého\nsťažovateľka bola výlučnou nájomníčkou bytu, mali súdy vychádzať z tejto skutočnosti\ns tým záverom, že iba ona bola legitimovaná ako výlučná nájomníčka byt odkúpiť. Z tohto\npohľadu na vec nie je zaujímavé, že neskôr bol v dovolacom konaní právoplatný rozsudok\nurčujúci sťažovateľku za výlučnú nájomníčku bytu zrušený. Dôležité je len to, že v čase\nuzavretia zmluvy bola sťažovateľka výlučnou nájomníčkou. Keď potom došlo k zrušeniu\nprávoplatného rozsudku, sťažovateľka už nemohla stratiť štatút výlučnej nájomníčky bytu,\nlebo medzičasom sa už stala jeho vlastníčkou.\nZ rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 359/01-112 z 13. marca 2002 vyplýva, že\nkrajský súd zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 405/99-90 z 12. júna 2002 tak, že\nurčil neplatnosť zmluvy uzavretej medzi vlastníkom bytu a sťažovateľkou 4. augusta 1998.\nPodľa názoru krajského súdu tým, že pôvodný právoplatný rozsudok, ktorým sa výlučnou\nnájomníčkou bytu stala sťažovateľka, bol v dovolacom konaní najvyšším súdom zrušený,\nobnovil sa pôvodný stav, podľa ktorého sťažovateľka a jej bývalý manžel sú spoločnými\nnájomníkmi bytu a obaja majú právo na odkúpenie tohto bytu. Keďže však spornou\nzmluvou odkúpila byt iba sťažovateľka, je zmluva pre rozpor so zákonom neplatná.\nZ rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 120/02 z 27. mája 2004 vyplýva, že\nnajvyšší\n\nsúd\n\nzamietol\n\ndovolanie\n\nsťažovateľky\n\n3\n\nproti\n\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nsp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002. Z odôvodnenia vyplýva, že najvyšší súd sa v podstate\nstotožnil s právnym názorom krajského súdu.\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. (...)\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého\nnávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nnebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na\nktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom\npredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne\nneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom\nprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť\naj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti\nmedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie\nktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto\nmožné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu\n4\n\nmožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol\nposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).\nÚstavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,\nže nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,\nktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,\nči v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného\nsúdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie\ns ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných\nslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie\nvšeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným\nrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery\nvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak\nby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska\nneospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného\npráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, I. ÚS 125/04).\nVo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu\nsp. zn. 7 Co 359/01 z 13. marca 2002 nie je daná právomoc ústavného súdu konať\na rozhodnúť o podanej sťažnosti. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že\nprávomoc ústavného súdu chrániť základné práva a slobody je iba subsidiárna, lebo je daná\niba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V danom\nprípade proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné dovolanie, preto právomoc na\nposkytnutie ochrany označenému základnému právu sťažovateľky mal najvyšší súd\nv dovolacom konaní. To zároveň znamená vylúčenie právomoci ústavného súdu.\nVo vzťahu k označenému porušeniu základného práva sťažovateľky najvyšším\nsúdom treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.\nPodstatou námietok sťažovateľky je, že najvyšší súd zaujal odlišný právny názor\nvo veci ako sťažovateľka. Kým totiž podľa právneho názoru sťažovateľky bolo rozhodujúce\nprocesnoprávne hľadisko veci, teda ten aspekt, že v čase uzavretia zmluvy o prevode\n5\n\nvlastníctva bytu existoval právoplatný rozsudok určujúci sťažovateľku za výlučnú\nnájomníčku bytu, zatiaľ podľa právneho názoru najvyššieho súdu za podstatné treba\npovažovať hmotnoprávne hľadisko akcentujúce, že právoplatný rozsudok bol nezákonný,\ndošlo k jeho zrušeniu v dovolacom konaní, a preto nedošlo k zrušeniu práva spoločného\nnájmu bytu, čo znamená, že právo byt odkúpiť mali tak sťažovateľka, ako aj jej bývalý\nmanžel.\nAko už bolo vyššie uvedené, právo vykladať zákony prináleží všeobecným súdom,\nnie teda ústavnému súdu. V danom prípade ústavný súd považuje výklad najvyššieho súdu\nza logický a presvedčivý, preto nevidí dôvod doň z ústavnoprávneho hľadiska zasahovať.\nÚstavný súd však považuje za potrebné dodať ešte nasledovné.\nZ ustanovenia § 243d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že ak dôjde\nv dovolacom konaní k zrušeniu právoplatného rozhodnutia, právne vzťahy niekoho iného\nnež účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Toto ustanovenie\nvyjadruje zásadu procesnoprávnej ochrany takého subjektu, ktorý nebol účastníkom\nkonania, v ktorom došlo k zrušeniu právoplatného rozsudku, avšak ktorého právne vzťahy\nsa zmenili na základe pôvodného právoplatného rozsudku. Inak povedané, pokiaľ došlo\nu takéhoto subjektu ku zmene jeho právnych vzťahov vyplývajúcej z pôvodného\nprávoplatného rozsudku, je takýto subjekt chránený a do novozaloženého právneho vzťahu\nuž nemožno zasiahnuť.\nV danom konkrétnom prípade takýmto tretím subjektom, ktorý nebol účastníkom\nkonania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, je vlastník bytu. Tento subjekt na základe\nprávoplatného rozsudku o zrušení práva spoločného nájmu bytu previedol byt do vlastníctva\nsťažovateľky, ktorú v zmysle právoplatného rozsudku bolo treba považovať za výlučnú\nnájomníčku. Došlo teda na základe právoplatného rozsudku ku zmene právneho vzťahu\nu vlastníka bytu. Tento zmenený právny vzťah požíva ochranu podľa § 243d ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku. Podstatné však je, že proti rozsudku krajského súdu sp. zn.\n7 Co 359/01 z 13. marca 2002 vlastník bytu dovolanie nepodal, lebo dovolanie podala iba\n\n6\n\nsťažovateľka. To znamená, že rozsah prieskumnej právomoci najvyššieho súdu\nv dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 120/02 bol limitovaný touto skutočnosťou.\nNajvyšší súd mohol poskytnúť ochranu iba právam sťažovateľky ako dovolateľky. Táto\nvšak ochranu podľa § 243d ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nepožíva, lebo bola\núčastníčkou konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu. Nebolo v právomoci\nnajvyššieho súdu za danej procesnej situácie poskytnúť ochranu podľa § 243d ods. 2\nObčianskeho súdneho poriadku vlastníkovi bytu, ktorý dovolanie nepodal, a preto ochrany\nsvojho práva sa ani nedovolal.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto\nrozhodnutia.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 14. septembra 2004\n\n7", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8227fc3a-d9d9-424a-b08d-0c581e92ea14", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 125/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 125/04 z 9. 7. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-07-09", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8227fc3a-d9d9-424a-b08d-0c581e92ea14"}, {"guid": "ussr:54a93297-7ea1-4f8c-9ea2-e761c9702199", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 82/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 82/04 z 29. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-29", "citacie_n": 81, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:54a93297-7ea1-4f8c-9ea2-e761c9702199"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 66/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 66/98 z 15. 10. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-10-15", "citacie_n": 7731, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e0da639e-5ca3-4b9a-93ec-7a2299435640"}], "citovane_v": [{"guid": "3177e3df-0900-4230-90ec-87be1edb7bf6:296415c0-a569-4432-b96d-300b580daaff", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2012:4105208670.3", "spisova_znacka": "7Co/61/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/61/2011 z 15. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2012-02-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2012:4105208670.3"}]}