{"guid": "ussr:77f3cd2d-e45f-41c7-a95e-8d07c8b7fe6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 32/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 32/2010 z 28. 1. 2010", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. IV. ÚS 32/2010", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2010-01-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/77f3cd2d-e45f-41c7-a95e-8d07c8b7fe6e", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:77f3cd2d-e45f-41c7-a95e-8d07c8b7fe6e", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:77f3cd2d-e45f-41c7-a95e-8d07c8b7fe6e", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:77f3cd2d-e45f-41c7-a95e-8d07c8b7fe6e/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 32/2010-24\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010\npredbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K., a Ing. V. K., K.,\nvo veci namietaného porušenia ich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47\nods. 2 a 3 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich práv upravených v čl. 6 ods. 1\na čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného\nsúdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Zpz 387/03, ako aj jeho uznesením\nz 8. septembra 2008, uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob/184/2008-150\nz 27. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obdo\n1/2009 z 30. septembra 2009, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., a Ing. V. K. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\nbola\n\n18. decembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej aj\n\n„sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), a Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“),\nvo veci namietaného porušenia ich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47\nods. 2 a 3 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich práv\nupravených v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I\n(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Zpz 387/03, ako aj jeho\nuznesením z 8. septembra 2008, uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský\nsúd“) č. k. 2 Cob/184/2008-150 z 27. novembra 2008 a uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Obdo 1/2009 z 30. septembra 2009.\nSťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:\n„Predmetom tejto sťažnosti je zastavenie dovolacieho konania Najvyšším súdom SR,\nktoré dovolanie podala Sťažovateľka 1 proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorý potvrdil\nprvostupňové súdne rozhodnutie o povolení výmazu Sťažovateľky 1 z obchodného registra,\nkedy bol výmaz uskutočnený skôr, než bolo toto rozhodnutie doručené účastníčke konania,\nako priamy dôsledok neustanovenia právneho zástupcu Sťažovateľke 1 Okresným súdom\nKošice I, s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu Košice.\nSťažovateľka č.1 túto sťažnosť podáva s tým, že necháva na zvážení Súdu, či sa môže\njej sťažnosťou zaoberať, keďže ju podáva ako zaniknutá osoba.\nNakoľko Sťažovateľka č.1 v čase podávania tejto sťažnosti objektívne nejestvuje,\nz dôvodu právnej istoty podáva za Sťažovateľku č.1 túto sťažnosť aj jej ex-konateľ,\nSťažovateľ č.2. Je však pravdou, že jeho oprávnenie konať za Sťažovateľku 1 zaniklo dňom\njej výmazu z obchodného registra.\nSťažovateľ č.3 podáva túto sťažnosť sám za seba, ako fyzická osoba, vlastník\nobchodného podielu v Sťažovateľke 1, ktorý obchodný podiel dňom jej výmazu\nz obchodného registra zanikol. Ak bol výmaz nezákonný, Sťažovateľ 3 stratil svoj majetok\nspôsobom, v zákone neupravenom.\nSťažnosť sa týka konania súdu vo veci výmazu Sťažovateľky 1 z obchodného registra,\npričom jej účelom je náprava porušených základných práv sťažovateľov, vrátane obnovy\nzápisu Sťažovateľky 1 do obchodného registra. Z tohto pohľadu by táto sťažnosť mala byť\n\n2\n\numožnená, napriek uskutočnenému výmazu Sťažovateľky 1 z OR.\nPodaním zo dňa 17. 11. 2007 sťažovatelia podali Súdu príbuznú sťažnosť, ktorú súd\nuznesením č. k. III. ÚS 117/08, zamietol. Túto sťažnosť sťažovatelia doplnili podaním zo\ndňa 11.4.2008, ktoré doplnenie Súd zamietol samostatným rozhodnutím č. k. IV. ÚS 180/08.\nSťažovatelia sú toho názoru, že táto sťažnosť sa týka inej veci, aj keď s výmazom\nSťažovateľky 1 z OR súvisiacej. Vo vyššie uvedenej sťažnosti s jej doplnením namietali\nsťažovatelia nezákonný výmaz a rozhodnutie odvolacieho súdu. Ústavný súd sťažnosť a jej\ndoplnenie odmietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľov a z dôvodu\nnevyčerpania opravných prostriedkov (o podanom dovolaní nebolo ešte rozhodnuté).\nAko je uvedené vyššie, táto sťažnosť sa týka práve uvádzaného dovolacieho konania.\nSťažovatelia nie sú v tomto konaní zastúpení advokátom a preto túto sťažnosť\npredkladajú napísanú tak, ako toho boli laicky schopní predovšetkým z dôvodu, aby Súd\nmohol rozhodnúť o ich žiadosti o pridelenie právneho zástupcu, ktorý, ak Súd žiadosti\nvyhovie, by mal sťažnosť doplniť a upraviť tak, aby profesionálne odzrkadľovala skutkový\nstav veci a porušené práva sťažovateľov, v súlade so zákonom a vôľou sťažovateľov. Preto,\nak v tomto podaní sťažovatelia opomenú uviesť niektoré dôležité skutočnosti či námietky,\nneznamená to, že danú skutočnosť nenamietajú, ale len to, že odborne neboli spôsobilí\ntakúto skutočnosť uviesť, či namietať.\nRovnako, sťažovatelia si nie sú istí, ktorý súd ich základné práva vlastne porušil.\nZ dôvodu právnej istoty preto za porušovateľov označujú všetky súdy, ktoré v danej veci\nkonali.“\nSťažovatelia ďalej popisujú v sťažnosti skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu\nsťažnosti ústavnému súdu, takto:\n„V r. 1996 zažalovala Č. a.s. na Krajskom súde v Košiciach svoje pohľadávky proti\nSťažovateľke č. 1. Žaloby boli vedené pod č. k. 12Cb 1508/96, 13Cb 1509/96, 9Cb 1791/96,\n9Cb 1507/96, 7Cb 1506/96 neskôr 5Cb 1504/02.\nNeskôr, pred rozhodnutím nezávislého súdu vo veciach podaných žalôb, podala\nČ. a.s. z dôvodu tých istých sporných a zažalovaných pohľadávok návrh na vyhlásenie\nkonkurzu na Sťažovateľku č.1.\nAj napriek tomu, že ani o jednej zo žalôb nebolo rozhodnuté a teda navrhovateľ\n\n3\n\nkonkurzu nebol osobou oprávnenou na podanie takéhoto návrhu, nakoľko nebol schopný\npreukázať existenciu svojej nespornej pohľadávky, Krajský súd Košice, v rozpore s ust.\n§4 ZKV tento konkurz vyhlásil uznesením zo dňa 20. 2. 1998, č. k. 1K 256/96-16.\nZa správkyňu konkurznej podstaty bola ustanovená JUDr. I. S., K.\nNa návrh správkyne konkurznej podstaty zo dňa 13. 9. 1999 (príloha č. S283), súd\nzrušil konkurz uznesením zo dňa 12. 1. 2000, č. k. 1K 256/96-31 (S280).\nOkresný súd Košice I, ako súd registrový, uznesením zo dňa 2. 2. 2000 zosúladil\nnovovzniknutý stav faktický so stavom právnym (S281).\nZrušením konkurzu odpadla prekážka pokračovania konaní na podklade žalôb Č. a.s.\na v niektorých prípadoch nezávislé súdy v konaniach pokračovali.\nV konaní 5Cb 1504/02 súd v r. 2003 uložil žalobcovi sprístupniť Sťažovateľke 1 časť\nsvojho účtovníctva a doručiť súdu zápis o jednaní o súdom položenej otázke. Žalobca túto\nvýzvu súdu ignoroval a namiesto toho sa obrátil na registrový súd s podnetom na výmaz\nSťažovateľky 1 z OR. Okresný súd Košice I tomuto podnetu vyhovel a uznesením zo dňa\n2. 4. 2003 (S17) zahájil konanie o zmene zápisu v OR u Sťažovateľky 1. Proti tomuto\nuzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.\nUznesením zo dňa 9. 7. 2007, č. k. Sro 41/V-85; 31 Zpz 387/03 Okresný súd Košice I\npovolil výmaz Sťažovateľky 1 z OR (S794). Toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi\nSťažovateľky 1 doručené dňa 24. 9. 2007, pričom z poučenia vyplýva, že proti uzneseniu\nje možné v 15-dňovej lehote podať odvolanie.\nK faktickému výmazu Sťažovateľky 1 z OR došlo dňa 17. 9. 2007, teda 7 dní pred\ndoručením uznesenia o povolení výmazu (internetový výpis K. s.r.o. z OR).\nNejestvujúca Sťažovateľka 1 podala z dôvodu právnej istoty podaním zo dňa\n9.10.2007 proti doručenému uzneseniu odvolanie, v zmysle poučenia súdom (S795).\nPrepis pokračovania skutkového stavu zo sťažnosti v konaní č. IV. ÚS 180/08\n(sťažovatelia navrhujú Súdu pripojenie tohto spisu):\n- uznesením zo dňa 31. 1. 2008 (S842), č. k. 1Cob/96/2007-104, Krajský súd Košice\npotvrdil uznesenie Okresného súdu Košice I, napadnuté odvolaním nejestvujúcou\nodvolateľkou;\n- podaním zo dňa 19. 3. 2008, nejestvujúca Sťažovateľka 1 podala proti uzneseniu\nodvolacieho súdu dovolanie (S844). O dovolaní nie je zatiaľ rozhodnuté. ...\n\n4\n\nPodaním zo dňa 27. 3. 2008 Sťažovateľka 1 svoje dovolanie doplnila o návrh\nna pripustenie opravy podania (S850).\nVýzvou zo dňa 29. 4. 2008 Okresný súd Košice I vyzval Sťažovateľku 1, aby\nsi v dovolacom konaní ustanovila advokáta ako zástupcu, alebo, aby súdu relevantným\nspôsobom preukázala, že spĺňa podmienky na pridelenie právneho zástupcu súdom. Súd\nk výzve pripojil tlačivo „vzor 6“ (S867).\nSťažovateľka 1 na výzvu odpovedala podaním zo dňa 15. 5. 2008 (S868), pričom ešte\npredtým konzultovala telefonicky s kanceláriou súdu otázku nevyplniteľnosti zaslaného\ntlačiva. Sťažovateľka súd vyrozumela o nevyplniteľnosti zaslaného tlačiva, o nemožnosti\nustanovenia si právneho zástupcu vzhľadom na už vykonaný výmaz z OR a upozornila súd\nna zákonnú nemožnosť, aby vôbec nejaký majetok vlastnila.\nUznesením zo dňa 8. 9. 2008, č. k. 31Zpz 387/03, súd Sťažovateľke nepriznal\noslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil jej zástupcu z radov advokátov (S907) .\nSťažovateľka 1 sa proti tomuto uzneseniu odvolala podaním zo dňa 30. 10. 2008\n(S908).\nUznesením zo dňa 27. 11. 2008, č. k. 2Cob/184/2008, odvolací súd napadnuté\nrozhodnutie potvrdil (S1116).\nVýzvou zo dňa 22. 1. 2009 Okresný súd Košice I vyzval Sťažovateľku\n1 na odstránenie nedostatkov odvolania - ustanovenie právneho zástupcu (S1117).\nUznesením zo dňa 30. 9. 2009, č. k. 6 Obdo 9/2009 Najvyšší súd SR dovolacie\nkonanie zastavil (S1118).“\nK samotnému dovolaciemu konaniu sťažovatelia uvádzajú:\n«Argumentácia uvedená v tejto časti vychádza z predpokladu, že súd môže\nv dovolacom konaní konať aj so zaniknutou účastníčkou konania, v ktorom duchu\nsa nepriamo vyslovil aj ústavný súd (IV. ÚS 180/08-15).\nZa platnosti vyššie uvedeného predpokladu, sťažovatelia sú presvedčení,\nže prostredníctvom podaného dovolania mohli svoje práva obrániť a v konečnom dôsledku\nzabrániť výmazu Sťažovateľky 1 z OR. ...\nSťažovateľka 1 bránila svoje práva podaním dovolania. Nakoľko ho podávala\npo dátume svojho výmazu z OR, objektívne nebola schopná zaplatiť súdny poplatok\n\n5\n\nza dovolanie, ani splnomocniť na svoje zastupovanie advokáta, čo je zákonná podmienka\npodľa §241(1) OSP. Preto súčasne s podaním dovolania požiadala o pridelenie právneho\nzástupcu ex offo ako aj o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku.\nSúd vyzval Sťažovateľku 1 na odstránenie nedostatkov svojho podania tak,\naby si ustanovila za zástupcu advokáta, alebo aby súdu relevantným spôsobom preukázala,\nže spĺňa podmienky na priznanie oslobodenia od súdneho poplatku. Súd jej zároveň zaslal\nna vyplnenie tlačivo „vzor 6“. Túto výzvu prevzal Sťažovateľ 2 ako ex-konateľ, pričom\nSťažovateľke 1 ju nebol schopný doručiť pre jej neexistenciu.\nSťažovateľka 1 súdu odpovedala (konaním Sťažovateľa 2) podaním zo dňa\n15. 5. 2008 (S868). V tomto súdu namietala nemožnosť vyplniť tlačivo určené pre\npodmienky žiadateľa ktorým je fyzická osoba, upozornila súd na zákonnú nemožnosť udeliť\nadvokátovi plnú moc a namietala, že za danej situácie (výmaz z OR) nemôže byť vlastníčkou\nvôbec žiadneho majetku.\nSúd Sťažovateľke 1 oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal a právneho\nzástupcu jej nepridelil z dôvodu, že súdu nepreukázala, že žiaden majetok nemá (S907). Aj\ntoto rozhodnutie prevzala len fyzická osoba a Sťažovateľke 1 ho nedoručila. ...\nSťažovateľka 1 sa voči tomuto uzneseniu odvolala (S908) a namietala vyššie uvedené\nskutočnosti, ako aj vedome nepravdivú argumentáciu súdu, ktorá je v rozpore s obsahom\nspisu. Odvolací súd odvolaniu nevyhovel (S1116), kedy sa stotožnil so stanoviskom\nprvostupňového súdu a svoje rozhodnutie oprel o nepreukázanie nemajetnosti\nSťažovateľkou 1, za stále platnej situácie zákonnej nemožnosti (vyplývajúcej z Obchodného\nzákonníka) vlastnenia akéhokoľvek majetku nejestvujúcou Sťažovateľkou 1. Odvolací súd\ntýmto rovnako uprel Sťažovateľke právo na spravodlivé prejednanie jej veci, na prístup\nk súdu, na spravodlivosť a zároveň negoval predpokladanú účinnosť a efektivitu využitého\nopravného prostriedku, kedy tento degradoval na formálny akt bez zákonného obsahu.\nDovolanie proti tomuto uzneseniu Sťažovateľka 1 nepodala z dôvodov, že podľa\nlaického názoru fyzickej osoby, ktorá za ňu konala po zániku práva na takéto konanie,\npodmienky na podanie dovolania neboli splnené. Navyše, pri tomto dovolaní by opätovne\nmusela požiadať o pridelenie právneho zástupcu ex offo, pričom by mohla argumentovať\nlen skutočnosťami, ktoré už boli preskúmavané súdom, ktorý o takejto žiadosti môže\nrozhodnúť a to s negatívnym výsledkom, a teda, dovolanie by bolo zjavne neúčinným a\n\n6\n\nneefektívnym prostriedkom zjednania nápravy. Hypoteticky, ak by takéto dovolanie podala\na súd by žiadosti o pridelenie právneho zástupcu nevyhovel, mohla by sa proti takémuto\nrozhodnutiu odvolať, ďalej dovolať (a znovu požiadať o pridelenie právneho zástupcu\nv tomto dovolacom konaní) atď., adinfinitum, čo by nakoniec k riešeniu aj tak neviedlo.\nSťažovateľka sa preto v ďalšom postupe oprela o rozhodnutie Ústavného súdu SR\nzo dňa 10. 10. 2006, č. k. III. ÚS 321/06. V tomto konaní sa právnická osoba sťažovala\nna porušenie svojich základných práv neodpustením súdneho poplatku súdom. Ústavný súd\nsťažnosť odmietol z nedostatku právomocí s tým, že nepriznaním oslobodenia od súdneho\npoplatku nedošlo k porušeniu základných práv sťažovateľky a porušením jej základných\npráv by sa mohol Súd zaoberať jedine za predpokladu, že by súd z uvedeného dôvodu\nprávoplatne zastavil konanie (za splnenia ďalších podmienok).\nVýzvou zo dňa 22. 1. 2009 (S1117) súd vyzval Sťažovateľku 1, aby si ustanovila\nprávneho zástupcu z radov advokátov, kedy súd naďalej trval na splnení nesplniteľnej\npodmienky.\nEx-konateľ sa o to pokúšal, avšak stále narážal na neochotu advokátov,\naby zastupovali nejestvujúcu sťažovateľku a aby akceptovali plnú moc udelenú exkonateľom po zániku jeho oprávnenia konať za sťažovateľku. Problémom bola aj otázka\nplatenia za poskytnuté advokátske služby, z rovnakých dôvodov.\nUznesením zo dňa 30. 9. 2009 (S1118), Najvyšší súd SR dovolacie konanie zastavil\npre neodstránenie prekážky postupu v konaní.\nKonaním súdu/súdov tak došlo k porušeniu základných práv a ľudských práv\na základných slobôd sťažovateľov v rozsahu, ako už uviedli na začiatku časti II tejto\nsťažnosti. Na presnejšie vyšpecifikovanie si sťažovatelia vzhľadom na svoju neodbornosť\nnetrúfajú, preto svoje krivdy aspoň laicky čiastočne sumarizujú, predovšetkým pre potrebu\nrozhodnutia o ich žiadosti o pridelenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným\nsúdom...\nV dovolacom konaní sa Sťažovateľka 1 domáhala svojho ústavného práva na súdnu\nochranu, ktoré Ústava SR priznáva „každému, ktorého právo je v právnom poriadku\nSlovenskej republiky upravené a ktorého sa možno zákonom ustanoveným postupom\ndomáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky“. Právo na súdnu alebo inú\nprávnu ochranu nie je možné obmedziť iba na základné práva a slobody, ako sú uvedené\n\n7\n\nv druhej hlave Ústavy Slovenskej republiky. Takýto záver nie je možné odvodiť ani z Ústavy\nSlovenskej republiky a ani zo zákonov upravujúcich výkon práva na súdnu alebo inú právnu\nochranu. V tomto smere sa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky líši od čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý rozsah uplatnenia práva\nna súdnu ochranu obmedzuje na rozhodovanie o „občianskych právach alebo záväzkoch“\na na rozhodovanie o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia. Toto právo bolo\nSťažovateľke 1 upreté.\nNajvyšší súd SR, zastavením dovolacieho konania, pri postupe súdu v rozpore\ns čl.46(4) Ústavy SR, porušil základné práva a ľudské práva a základné slobody\nsťažovateľov, s dôsledkom vyvolania porušenia ich ďalších základných práv, ľudských práv\na základných slobôd.»\nSťažovatelia návrh na rozhodnutie sformulovali takto:\n„Sťažovatelia sa touto sťažnosťou domáhajú obnovy svojich porušených základných\npráv a ľudských práv a základných slobôd tak, aby sa mohli zákonom stanoveným\nspôsobom domáhať svojich práv v konaní o zmene zápisu v obchodnom registri, vedenom\nna Okresnom súde Košice I pod č. k. 31Zpz 387/03 a svojich majetkových práv napadnutých\nvýmazom Sťažovateľky 1 z obchodného registra, najmä (ale nielen):\n- zrušenia uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 9. 2009, č. k. 6 Obdo 9/2009;\n- zrušenia\n\nuznesenia\n\nKrajského\n\nsúdu\n\nKošice\n\nzo\n\ndňa\n\n27. 11. 2008,\n\nč. k.2Cob/184/2008-150;\n- zrušenia uznesenia Okresného súdu Košice I, zo dňa 8. 9. 2008, č. k. 31Zpz 387/03.\nSťažovatelia sa domáhajú obnovenia zápisu v obchodnom registri skutočností,\nplatných tesne pred uskutočneným výmazom Sťažovateľky 1, cestou návrhu Súdu na vydanie\npríslušného príkazu.\nSťažovatelia navrhujú Súdu, aby im priznal náhradu nemajetkovej ujmy nasledovne:\nSťažovateľke 1:15 000,- €; Sťažovateľovi 3: 7 500,-€\nSťažovatelia navrhujú Súdu, aby pripustil doplnenie odôvodnenia navrhovanej výšky\nodškodnenia za nemajetkovú ujmu v rámci doplnenia/opravy tejto sťažnosti prideleným\nadvokátom, ak ich žiadosti o jeho pridelenie vyhovie.“\n\n8\n\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona\nNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom\npredpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody\nna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní\nsťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný\nnávrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie\nsa nemusí odôvodniť.\nSťažnosť sťažovateľov smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 31 Zpz 387/03 a jeho uzneseniu z 8. septembra 2008, uzneseniu krajského súdu\nč. k. 2 Cob/184/2008-150 z 27. novembra 2008 a uzneseniu najvyššieho súdu\nsp. zn. Obdo 1/2009 z 30. septembra 2009 s tým, že označeným postupom a uzneseniami\nmali byť porušené základné práva sťažovateľov upravené v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 2\na 3 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového\n\n9\n\nprotokolu. K namietanému porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že sťažovateľke\nnebolo v konaní o dosiahnutie zhody medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným\nstavom (t. j. vo veci jej výmazu z obchodného registra) priznané oslobodenie od súdnych\npoplatkov a nebol jej ustanovený zástupca z radov advokátov.\n1. Sťažnosť síce podáva sťažovateľka a sťažovateľ [jednak ako konateľ sťažovateľky\npred jej výmazom z obchodného registra a zároveň\n\naj ako fyzická osoba, vlastník\n\nobchodného podielu v súčasnosti už neexistujúcej sťažovateľky (obchodnej spoločnosti K.,\ns. r. o.)],\n\nale v podstate ide o sťažnosť týkajúcu sa namietaného porušenia práv\n\nsťažovateľky. V súvislosti s tým, že sťažovateľ podáva ústavnému súdu sťažnosť\nako konateľ sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka t. č. už neexistuje, lebo\nzanikla výmazom z obchodného registra 17. septembra 2007, preto funkcia sťažovateľa\nako konateľa (štatutárneho orgánu) tejto právnickej osoby 17. septembra 2009 taktiež\nzanikla. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľa ako konateľa\nsťažovateľky uvádza, že sťažovateľ sa z tejto pozície mohol domáhať ochrany len práv\na nápravy ujmy, ktorú mala utrpieť sťažovateľka, keďže z funkcie konateľa pre sťažovateľa\nvyplývalo iba oprávnenie konať len vo veciach sťažovateľky. Pokiaľ sa sťažovateľ domáha\nochrany svojich práv ako fyzická osoba (spoločník a bývalý vlastník obchodného podielu\nsťažovateľky ), ústavný súd uvádza, že ochranu svojich práv (nárok na náhradu škody)\nmohol uplatniť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nNa tomto základe a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 297/09) ústavný\nsúd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde\nako podanú neoprávnenou osobou.\n2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky uznesením okresného\nsúdu sp. zn. 31 Zpz 387/2003 z 8. septembra 2008 a uznesením krajského súdu\nč. k. 2 Cob/184/2008-150 z 27. novembra 2008 ústavný súd uvádza, že z princípu\nsubsidiarity zakotvenej v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu\nposkytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto\npráv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatnení svojej právomoci\n\n10\n\nriadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,\nale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie\nje daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity právomoci\nústavného súdu je ústavným príkazom pre každého. Preto každá fyzická osoba alebo\nprávnická osoba, ktorá namieta\n\nporušenie svojho základného práva, musí rešpektovať\n\npostupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého právomoc\npredchádza pred uplatnením právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02,\nIV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). V súlade s týmto mala sťažovateľka proti\nuzneseniu okresného súdu sp. zn. 31 Zpz 387/2003 z 8. septembra 2008 v súlade s čl. 127\nods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde\n\nk dispozícii riadny opravný\n\nprostriedok, ktorý aj využila, a preto ústavný súd uplatniac princíp subsidiarity sťažnosť\nv tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\n3. Čo sa týka napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 2 Cob/184/2008-150\nz 27. novembra 2008, sťažovateľka podala proti nemu prostredníctvom okresného súdu\ndovolanie. Najvyšší súd dovolacie konanie začaté na základe dovolania sťažovateľky\nuznesením sp. zn. 6 Obdo 9/2009 z 30. septembra 2009 zastavil z dôvodu nesplnenia\nzákonom predpísaných podmienok na dovolacie konanie zo strany sťažovateľky. Ústavný\nsúd konštatujúc, že je vecou účastníka konania splniť všetky zákonom ustanovené\npodmienky na prístup súdu vrátane povinného právneho zastúpenia, dospel k záveru,\nže ak tak sťažovateľka napriek výzve na odstránenie tohto nedostatku neurobila, sama\nsa zbavila reálnej možnosti, aby sa o jej mimoriadnom opravnom prostriedku konalo.\nV spojitosti s tým ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru\n(m.m. I. ÚS 155/08), podľa ktorej za splnenie podmienky povinného vyčerpania všetkých\nprocesných prostriedkov pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 53 ods. 1\nzákon o ústavnom súde) nemožno považovať ich formálne uplatnenie a rozhodnutie o nich.\nTak je to aj v prípade, ak sťažovateľ síce opravný prostriedok na ochranu svojich práv\nuplatnil, ale nesplnil všetky zákonom ustanovené podmienky na prístup súdu\n\n11\n\n(v okolnostiach prípadu podmienku povinného právneho zastúpenia). Za takejto situácie\nvšeobecný súd, ktorý o opravnom prostriedku uplatnenom sťažovateľom mal a mohol\nrozhodovať (v tejto veci najvyšší súd), nedostal príležitosť zaoberať sa dôvodmi jeho\npodania, a to kvôli procesnému zavineniu účastníka konania (v danom prípade\nsťažovateľky, ktorá bola v namietanom konaní v procesnom postavení navrhovateľky).\nVzhľadom na to, že založenie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy\na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je, ako už bolo uvedené, subsidiárne, ústavný súd\nodmietol túto časť sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre\nnedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.\nĎalej k tejto časti sťažnosti, a to k argumentácii sťažovateľky, že požiadala\no ustanovenie advokáta, avšak jej žiadosti nebolo vyhovené, ústavný súd dodáva, že nie\nje súčasťou sústavy všeobecných súdov a v zásade mu neprislúcha právo dozoru nad ich\nrozhodovacou činnosťou. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov by bol oprávnený\nzasiahnuť iba za predpokladu, ak\n\nby ich postupom alebo rozhodnutím boli porušené\n\nzákladné práva alebo slobody účastníka konania.\nÚstavný súd po\n\npreskúmaní\n\nnapadnutého\n\nrozhodnutia\n\nkrajského súdu,\n\nako aj konania, ktoré mu predchádzalo, z hľadiska sťažovateľkou uplatnených námietok\na s ohľadom na to, že môže preskúmavať iba jeho ústavnosť, dospel k záveru, že sťažnosť\nani vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľky nie je dôvodná.\nPodľa § 30 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v relevantnom\nčase (ďalej len „OSP“) účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený\nod súdnych poplatkov (§ 138 ods. 1 OSP), ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec\nsúdu na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho\nzáujmov.\n\nPodmienkou oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP\n\nsú jednak pomery účastníka a jednak to, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné\nuplatňovanie alebo bránenie práva.\n\n12\n\nPosúdenie toho, či sú splnené zákonom ustanovené predpoklady\n\nna priznanie\n\noslobodenia od súdnych poplatkov, a teda zároveň aj na ustanovenie zástupcu z radov\nadvokátov,\n\npatrí výlučne do rozhodovacej sféry všeobecných súdov.\n\nIba v prípade,\n\nže by nesprávna aplikácia zákonných predpisov všeobecnými súdmi\n\nmala za následok\n\nporušenie\n\narbitrárnosti alebo\n\nzákladných práv alebo slobôd, napríklad v dôsledku\n\nv dôsledku takej interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti,\nprichádzala by do úvahy ingerencia ústavného súdu v záujme ochrany práv sťažovateľa.\nPo preskúmaní namietaného rozhodnutia krajského súdu však ústavný súd nezistil\ntaké jeho pochybenie, ktoré by opodstatňovalo jeho zásah a následnú kasáciu tohto\nrozhodnutia. Ústavný súd zastáva názor, že krajský súd riadne a ústavne konformným\nspôsobom\n\nodôvodnil,\n\nprečo\n\ndospel\n\nk záveru\n\no nutnosti\n\npotvrdenia\n\nuznesenia\n\nprvostupňového súdu, ktorým nebolo sťažovateľke priznané oslobodenie od súdnych\npoplatkov\n\na nebol jej ustanovený zástupca z radov advokátov, konštatujúc, že:\n\n„ Navrhovateľ\n\nspoločnosť K. s.r.o.\n\nani v odvolacom\n\npredpoklady pre oslobodenie od súdnych\n\nkonaní nepreukázal, že spĺňa\n\npoplatkov a predpoklady pre ustanovenie\n\nzástupcu z radov advokátov, ale iba odkázal súd na použitie Obchodného registra a údaje\ntýkajúce\n\nsa\n\nnavrhovateľa\n\nvyplývajúce\n\nobchodného\n\nregistra.\n\nZároveň\n\npoukázal\n\nna skutočnosť, že v tomto prípade oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie\nzástupcu z radov advokátov žiada neexistujúca spoločnosť.“\nÚstavný súd napokon poznamenáva, že čl. 47 ods. 2 ústavy zakotvuje právo na to,\naby sa každý mohol nechať v konaní zastupovať kvalifikovaným právnym zástupcom,\nktorý účastníkovi poskytne právnu pomoc v prípadoch, ktoré si takúto pomoc vyžadujú.\nToto základné právo však neimplikuje výslovne požiadavku, aby právna pomoc bola\nzabezpečená rozhodnutím súdu a zároveň bezplatne.\nZhrňujúc uvedené ústavný súd nezistil relevantný dôvod na to, aby namietané\nuznesenie krajského súdu kvalifikoval ako odporujúce sťažovateľkou označeným právam,\na na základe toho dospel k záveru, že sťažnosť možno v tejto časti podľa § 25 ods. 2\nzákona o ústavnom súde zároveň odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.\n\n13\n\n4. Čo sa týka namietaného porušenia práv sťažovateľky uznesením najvyššieho súdu\nsp. zn. 6 Obdo 9/2009 z 30. septembra 2009, ústavný súd skúmal v prvom rade splnenie\nnáležitostí vyžadovaných pre dovolacie\n\nkonanie\n\nustanovených v § 241 ods. 1 OSP\n\na splnenie podmienok prípustnosti dovolania. V tejto súvislosti je v odôvodnení\nnapadnutého uznesenia najvyššieho súdu uvedené:\n„Skôr než Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.)\npristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania, skúmal, čí dovolanie spoločnosti K., s.r.o., K.\nmá náležitosti vyžadované v zmysle ust. § 241 ods. 1 O. s. p.\nPodľa ust. § 241 ods. 1 O. s. p. v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach\n(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov\nsa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie\ndôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,\npokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho\nkoná. .\nAko vyplýva z vyššie citovaného ust § 241 ods. 1 O. s. p. nevyhnutným predpokladom\núčinného dovolania je aj to, aby ho spísal advokát\nNedostatok zastúpenia advokátom je odstrániteľným nedostatkom, ktorý je možno\nnapraviť podľa ust. § 43 0.s.p. .\nSúd prvého stupňa preto vyzval spoločnosť K., s. r. o., K. výzvou z 29. apríla 2008,\nktorú spoločnosť prevzala 19. mája 2008, na odstránenie nedostatku zastúpenia dovolateľa\nadvokátom. Dovolateľ nedostatok dovolania neodstránil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolacie konanie zastavil podľa ust. § 104\nods. 2 O. s. p.“\nO dovolaní\n\nnajvyšší\n\nsúd\n\nrozhodol\n\ntak,\n\nže\n\nkonanie\n\nzastavil\n\nuznesením\n\nsp. zn. 6 Obdo 9/2009 z 30. septembra 2009, a to z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovenej\npodmienky povinného právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľka nesplnila napriek výzve\nokresného súdu na odstránenie tohto nedostatku. Nesplnenie zákonom ustanovených\npodmienok, ktoré sa vyžadujú od účastníka konania preto, aby sa mohlo o jeho opravnom\nprostriedku konať (v dôsledku nesplnenie ktorých sa konanie zastaví), nemožno v súlade\n\n14\n\ns doterajšou judikatúrou ústavného súdu považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať\npred súdom.\nÚstavný súd pripomína, že dovolacie konanie je mimoriadným konaním, keďže\nsa ním vstupuje do právoplatne skončených vecí. Preto nerešpektovanie formalizovaných\npodmienok náležitostí dovolania a predpokladov\nna zastavenie dovolacieho konania,\n\nčo je\n\njeho prípustnosti\n\nje dôvodom\n\naj v záujme zachovania právnej istoty\n\ngarantovanej v čl. 1 ods. 1 ústavy nevyhnutné. Z tohto dôvodu podľa názoru ústavného súdu\nnemožno za porušenie označených práv sťažovateľky považovať postup súdu, ktorý\nje v súlade s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy.\nV danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej\nje na skúmanie splnenia podmienok konania, prípustnosti návrhu na začatie súdneho\nkonania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať,\nprávomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí\nzásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať\no veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým\npodmienkam, ktoré na konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto\nsúvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie\npodmienok dovolacieho konania.\nPodľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať\nza zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,\npre ktoré bolo treba dovolacie\n\nkonanie zastaviť, a preto ho ústavný súd považuje\n\ni z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne udržateľné.\nSkutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným\nuž ani preto, že ústavný súd (ako už bolo uvedené) nie je opravným súdom právnych\n\n15\n\nnázorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci najvyššieho\nsúdu by mohla\n\nbyť opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo\n\nkvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil v danej veci\ns interpretáciou zákonov zo strany najvyššieho súdu, mohol by v zmysle svojej stabilnej\njudikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten\nbol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade\na aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich\núčel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu\nústavný súd nezistil.\nVzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol\ntak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv\nuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obdo 9/2009 z 30. septembra 2008, odmietol\nako zjavne neopodstatnenú.\nPretože sťažnosť\n\nbola odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať\n\nsa ďalšími požiadavkami sťažovateľov, ako aj ich žiadosťou o ustanovenie právneho\nzástupcu pre konanie pred ústavným súdom.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. januára 2010\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}