{"guid": "ussr:768f2fb9-8acb-4fa1-82e1-e8bbe2d37db4", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 202/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 202/2011 z 25. 5. 2011", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 25. mája 2011, sp. zn. IV. ÚS 202/2011", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2011-05-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "IV.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "nazov": "čl. 48 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "nazov": "čl. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 48 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "nazov": "Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-48", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-1", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/768f2fb9-8acb-4fa1-82e1-e8bbe2d37db4", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:768f2fb9-8acb-4fa1-82e1-e8bbe2d37db4", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:768f2fb9-8acb-4fa1-82e1-e8bbe2d37db4", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:768f2fb9-8acb-4fa1-82e1-e8bbe2d37db4/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIV. ÚS 202/2011-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. mája 2011\npredbežne prerokoval sťažnosť L. O. a M. O., obaja bytom Ž., zastúpených JUDr. M. G.,\nktorou namietajú porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie čl. 14 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušenie práva pokojne užívať svoj majetok\npodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Obo/77/2009 a jeho rozsudkom z 10. februára 2010, a takto\nrozhodol:\nSťažnosť L. O. a M. O. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010\ndoručená sťažnosť L. O. a M. O., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených\nJUDr. M. G., ktorou namietali porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa\n\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),\nporušenie čl. 14 dohovoru, porušenie práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „dodatkový protokol“) a porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5\nObo/77/2009 a jeho rozsudkom z 10. februára 2010.\nSťažovatelia v sťažnosti uviedli:\n„Najvyšší súd v konaní sp. zn. 2 Obo 229/2005 uznesením zmenil rozsudok\nKrajského súdu Banská Bystrica zo dňa 23. 2. 2005 vydaný v konaní 35 Cbi 10/04-40 o\ntrovách konania tak, že sťažovateľom priznal náhradu trov prvostupňového konania 57 917\nSk a náhradu trov odvolacieho konania 6 640 Sk, teda spolu 64 377 Sk, t. j. dnes 2 136,92 €.\nSťažovatelia uplatnili túto pohľadávku u Správcu konkurznej podstaty v konkurze\n25-24 K 10/01, vedenom na KS Banská Bystrica ako pohľadávku proti podstate. Správca\ntúto pohľadávku poprel a preto sťažovatelia v incidenčnej žalobe 52 Cbi 4/2009 uplatnili\ntento nárok na KS Banská Bystrica, ktorý žalobu zamietol a sťažovateľom uložil nahradiť\ntrovy konania. Sťažovatelia podali odvolanie. O odvolaní rozhodol porušovateľ v konaní\n5 Obo 77/2009 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. ...\nPorušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... vidia sťažovatelia v tom, že napriek tomu, že mali\nvykonateľným súdnym rozhodnutím - príklepom Okresného súdu Ružomberok Er 859/00-65\npriznané vlastnícke právo k nehnuteľnosti, museli opakovane pred súdom podať\nvylučovaciu žalobu voči správkyni konkurznej podstaty (konania 35Cbi 10/04, 2 Obo\n229/05), kde museli na svoje náklady chrániť svoje vlastníctvo. Keď uspeli a správca\nkonkurznej podstaty im bol povinný nahradiť náklady tohoto konania, odmietol to a v\nnáslednom konaní 52Cbi 4/2009 v spojitosti s rozsudkom 5 Obo 77/2009 im úhrada týchto\nnákladov bola zamietnutá. Obsahom práva na spravodlivý proces je to, že postavenie\nsporových strán je rovné, pričom v tomto konaní bol ich odporca zvýhodnený. Toto úzko\nsúvisí aj s právom podľa čl. I Dodatkového protokolu..., lebo pokojné užívanie majetku\nznamená aj to, že nikto nemôže do vlastníckych práv vlastníkovi zasahoval a tým ho rušiť v\n\n2\n\nužívaní, pričom v prípade obrany pred rušením tohoto práva, musí vlastník mať zaručené,\nže náklady s obranou jeho práva mu budú aj uhradené.\nObsahom pokojného užívania svojho majetku je aj to, že voči tomu, kto toto právo\nporušil sa efektívne domôže aj nákladov s obranou spojených. Toto porušovateľ vo svojom\nrozsudku 5 Obo 77/2009 nezohľadnil.\nPorušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy SR vidia sťažovatelia v tom, že ich odvolanie bolo\nu porušovateľa pridelené pôvodne senátu JUDr. Ď., čiže zákonnými sudcami boli členovia\ntohoto senátu a nie členovia senátu, ktorý vec skutočne rozhodol.\nSťažovatelia požadujú primerané zadosťučinenie... celkom... sumu 2 862,80 Eur..., čo\nsú náklady, ako už bolo uvedené, vydané na ochranu ich ústavných práv.“\nSťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:\n„1. Porušovateľ v konaní 5 Obo 77/2009 porušil: základné právo sťažovateľov na\nspravodlivý proces podľa čl. 6 bod 1 Dohovoru... právo sťažovateľov podľa čl. 1\ndodatkového protokolu o práve pokojne užívať svoj majetok, čl. 48 ods. 1 Ústavy SR\nzaručujúci právo na zákonného sudcu.\n2. Priznáva sťažovateľom primerané zadosťučinenie vo výške 2 862,80 Eur.\nAlternatívne navrhujú sťažovatelia, aby Ústavný súd SR rozsudok porušovateľa\n5 Obo 77/2009 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.\nSťažovatelia si uplatňujú náklady právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci aj\ns DPH, ktorej je právny zástupca platiteľom.“\nPodaním z 10. decembra 2010 doručeným ústavnému súdu 14. decembra 2010\nsťažovatelia doplnili svoju sťažnosť, pričom k tomuto podaniu priložili rozsudky\nnajvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 57/2009 a 4 Obo 58/2009, v ktorých „účastníci v totožne\nskutkovo aj právnej veci boli vo svojich žalobách úspešní“. Na základe tejto skutočnosti\nnamietajú, že „došlo aj k porušeniu čl. 14 Dohovoru o užívaní práv a slobôd bez\ndiskriminácie...“.\nÚstavný súd doručil sťažnosť sťažovateľov najvyššiemu súdu a výzvou z 13. apríla\n2011 ho vyzval, aby sa k sťažnosti vyjadril.\n\n3\n\nPrípisom z 13. mája 2011 doručeným ústavnému súdu 17. mája 2011 sa predseda\nnajvyššieho súdu vyjadril k sťažnosti sťažovateľov. Čo sa týka namietaného porušenia\nzákladného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, uviedol:\n«Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva sťažovateľov na zákonného sudcu (bod\n5 sťažnosti), totožne so sťažovateľmi uvádzame, že ich vec bola skutočne pôvodne pridelená\nsenátu 5 O, ktorého predsedníčkou bola JUDr. Z. D. V súvislosti so skutočnosťou, že vec\nsťažovateľov nakoniec prejednal a rozhodol iný senát (zložený z predsedu senátu JUDr. J.\nŠ. a členiek senátu JUDr. I. I. a JUDr. A. P.), poukazujeme na skutočnosť, že spôsob\npridelenia veci inému senátu sa uskutočnil v súlade s rozvrhom práce najvyššieho súdu,\nktorým sa v zmysle § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z, z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), rozumie akt\nriadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu\nsúdnictva na príslušný kalendárny rok.\nOpatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009, č. Spr. 162/2009-20\no zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009, sa s účinnosťou\nod 1. októbra 2009 JUDr. Z. Ď. stala predsedníčkou senátu 1 O (dovtedy neobsadeného) s\ntým, že veci pridelené menovanej sudkyni v senáte 5 O a nevybavené do účinnosti\npredmetného opatrenia, prešli do senátu 1 O pod pôvodnými spisovými značkami (II. časť,\nbody 2 a 7 vyššie označeného opatrenia). Následne, v zmysle Rozvrhu práce na rok 2010,\nvydaného Opatrením predsedu najvyššieho súdu zo 14. decembra 2009, č. Spr. 1321/2009\n(ďalej len „rozvrh práce“), sa veci pôvodného senátu 1 O rovnomerne rozdelili medzi\nostávajúce senáty 2 O až 5 O tak, aby boli čo najskôr skončené staré veci (VII. časť,\npoznámka č. 2 rozvrhu práce).\nPodľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch, ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené\npodľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,\nsamosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov\na programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť\novplyvňovania pridelenia vecí.\nV zmysle prvej vety IV. časti, čl. II., bod 2 rozvrhu práce, zapisovanie vecí do\nregistrov sa uskutočňuje v zmysle článku 7, článku 8 Registratúrneho poriadku\n\n4\n\na registratúrneho plánu Najvyššieho súdu SR pomocou výpočtovej techniky - elektronickej\npodateľne, podľa zásad uvedených v tomto rozvrhu.\nPoukazujúc na vyššie uvedené, pridelenie veci sťažovateľov senátu JUDr. Š. sa\nzrealizovalo v súlade s vyššie citovanými zmenami rozvrhu práce náhodným výberom cez\nelektronickú podateľňu najvyššieho súdu (JUDr. J. Š. bol v tom čase predsedom senátu 2 O,\navšak prerozdelené veci sa naďalej prejednávali pod pôvodnou spisovou značkou).»\nNa základe týchto skutočností navrhol sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne\nneopodstatnenú.\nII.\nÚstavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.\no organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd\nnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých\nprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané\nzákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj\nnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť\nuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je\nzjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,\nuznesenie sa nemusí odôvodniť.\n\n5\n\nZ § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri\npredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.\nV súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti\nsťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím\npríslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo\nslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným\nprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za\nzjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní\nktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo\nslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež\nnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).\nZ obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie\nsvojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a svojho\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom\npod sp. zn. 5 Obo 77/2009 a jeho rozsudkom z 10. februára 2010. V súvislosti s postupom\nnajvyššieho súdu, ktorý v skutkovo podobných veciach rozhodol odlišne, sťažovatelia\nnamietali aj porušenie svojho práva podľa čl. 14 dohovoru.\nNajvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len\n„krajský súd“) č. k. 52 Cbi 4/2009-22 z 31. marca 2009 ako vecne správny s tým, že\nv relevantnej časti svojho rozsudku poukázal na právny názor krajského súdu ako súdu\nprvého stupňa.\n„Vyslovil názor osvojený z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 1 MobdoV 1/2005, že\nv konkurznom konaní zásadne nemožno uspokojiť trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli\núčasťou v konaniach súvisiacich s konkurzom. To však neznamená, že náhradu trov v týchto\nkonaniach nemožno priznať, pretože o ich náhrade súd nerozhoduje podľa ustanovení\nZákona o konkurze a vyrovnaní, ale podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku\na dospel k záveru, že nárok na uspokojenie pohľadávky vo výške 2 136,90 Eur žalobcovia\nv konkurznom konaní nemajú, nakoľko táto ich pohľadávka vznikla ako trovy konania\n6\n\núčasťou v konaní súvisiacom s konkurzom, t. j. v konaní o vylúčení veci z konkurznej\npodstaty a zákon uvádza, že takáto pohľadávka, teda trovy účastníkov v týchto konaniach,\nsú vylúčené z uspokojenia v konkurze. Tieto pohľadávky však z hmotného práva nezanikajú\na po zrušení konkurzu ich je možné uspokojiť v súdnom alebo v inom konaní.“\nV ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku najvyšší súd zhrnul svoj právny názor,\npričom uviedol:\n„Podľa ust. § 33 ods. 1 písm. b) ZKV z uspokojenia sú vylúčené trovy účastníkov\nkonania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich\ns konkurzom, ak tento zákon neustanovuje inak;\nPodľa ust. § 25 ods. 2 prvá veta ZKV trovy konaní súvisiacich s konkurzom sa\npovažujú za náklady podstaty vtedy, ak podstate vznikol prospech z vedenia sporu, a to\nnajviac do výšky tohto prospechu.\nTzv. incidenčnou žalobou vedenou na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.\n35 Cbi 10/2004 sa žalobcovia domáhali vylúčenia veci - nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej\npodstaty z dôvodu, že vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľností nadobudli pred\nvyhlásením konkurzu na majetok úpadcu príklepom v dražbe konanej súdnym exekútorom.\nZ predmetu sporu vyplýva, že spor o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty súvisí\ns konkurzom vyhláseným na majetok úpadcu K., a. s., R., v ktorom konaní správkyňa\nkonkurznej podstaty zahrnula do súpisu konkurznej podstaty predmetnú nehnuteľnosť\nžalobcov. Žalobcovia boli v konaní o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty úspešní a\nsúd (odvolací) im preto priznal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. náhradu trov konania s\nodkazom na ust. § 66e ods. 1 ZKV. V spore o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty\nvystupovala správkyňa konkurznej podstaty na strane žalovaného, v tomto spore nebola\núspešná, keď súd rozhodol o povinnosti vylúčiť predmetnú nehnuteľnosť zo súpisu\nkonkurznej podstaty. Nemožno z tohto dôvodu pochybovať o tom, že v danej veci nevznikol\npodstate prospech z vedenia sporu, v ktorom bola táto strana účastníka (SKP) neúspešná.\nOdvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa má za to, že nie sú splnené zákonné\npodmienky na použitie ust. § 25 ods. 2 prvá veta ZKV, a to podmienka vzniku prospechu z\nvedenia sporu o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty aj s prihliadnutím na tvrdenie\nžalobcov, že v prípade nevylúčenia veci zo súpisu by musela správkyňa vrátiť žalobcom\n\n7\n\npeňažné plnenie zaplatené exekútorovi. Vrátenie peňažného plnenia žalobcov nebolo\npredmetom žiadneho súdneho sporu, vedeného za účasti správkyne konkurznej podstaty.\nOdvolací súd zhodnotil názor súdu prvého stupňa vyslovený pri výklade ust. § 33 ods. 1\npísm. b) ZKV za správny. Zákon v ust. § 33 ods. 1 písm. b) ZKV výslovne vylučuje z\nuspokojenia trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v\nkonaniach súvisiacich s konkurzom, pokiaľ zákon o konkurze a vyrovnaní trovy účastníkov\nneupravuje inak. Zákon o konkurze a vyrovnaní trovy účastníkov, ktoré im vznikli v\nkonaniach súvisiacich s konkurzom, v ďalšom neupravuje inak, a to ani v ust. § 31 ods. 6\npísm. h) ZKV, ktoré ustanovenie upravuje uspokojenie pohľadávok proti podstate v\npriebehu konkurzného konania, a to trovy konaní vyvolaných konkurzom, o ktorý prípad v\ndanej veci nejde.“\nZákladom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom\nnajvyššieho súdu v spojení s právnym názorom krajského súdu, ich tvrdenie o porušení\npráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, tiež\nporušenie ich základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tvrdenie\no porušení zásady užívania práv a slobôd priznaných dohovorom bez diskriminácie podľa\nčl. 14 dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý v skutkovo podobných veciach rozhodol\nodlišným spôsobom ako vo veci týkajúcej sa sťažovateľov.\n1. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového\nprotokolu\nPodľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je\nzastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia\nzákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto\ninterpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou\no ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).\n\n8\n\nPrávomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných\nporušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd\nje založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch\ndo týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných\nsúdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli\nzlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie\nje ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného\nsúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či\nv konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké\nskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne\nzávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len\nvtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak\nz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok\nporušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,\nIII. ÚS 180/02).\nPokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1\ndohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej\nlen „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje\nrozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná\npodrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá\nvyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na\nokolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra\n1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na\nkaždú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná\na nevyhnutná pre dané rozhodnutie.\nÚstavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že predpokladom uplatnenia\npráva na spravodlivé súdne konanie, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť\na nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom\nprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére základného práva\n\n9\n\nna súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97,\nIV. ÚS 301/07). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť.\nZ podkladov predložených sťažovateľmi vyplýva, že sťažovatelia boli úspešnými\núčastníkmi v konaní o vylúčenie veci zo súpisu podstaty úpadcu K., a. s., R. (ďalej len\n„úpadca“), podľa § 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „ZKV“). Rozhodnutím súdu bolo sťažovateľom priznané\nprávo na náhradu trov tohto konania (§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).\nSťažovatelia si túto pohľadávku týkajúcu sa trov uplatnili ako pohľadávku proti podstate,\nktorú im správca konkurznej podstaty úpadcu neuznal. Sťažovatelia následne podali\nkrajskému súd návrh na rozhodnutie, aby krajský súd určil, že ich pohľadávka je\npohľadávkou proti podstate. Krajský súd incidenčnú žalobu zamietol. Najvyšší súd v rámci\nodvolacieho konania potvrdil rozhodnutie krajského súdu. Jeho právny názor bol totožný\ns právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého pohľadávka sťažovateľov nie je\npohľadávkou proti podstate podľa § 25 ods. 2 ZKV, pričom ide o pohľadávku podľa § 33\nods. 1 písm. b) ZKV, ktorá je vylúčená z uspokojenia v konkurze.\nPodľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vyjadrený\nv odôvodnení jeho rozsudku z 10. februára 2010 v spojení s právnym názorom krajského\nsúdu v jeho rozsudku z 31. marca 2009 je zdôvodnený dostatočne, preto ho nemožno\npovažovať za zjavne neodôvodnený. Právny názor všeobecných súdov zodpovedá\npravidlám logiky, nie je vnútorne rozporný a vyplýva z aplikácie § 25 ods. 2 ZKV a § 33\nods. 1 písm. b) ZKV. Výklad týchto ustanovení všeobecnými súdmi zodpovedá ich zneniu\na účelu, nepopiera pravidlá logiky a textové znenie týchto ustanovení ZKV. Skutočnosť, že\nsťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu v spojení s právnym názorom\nkrajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti\nalebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho\nprávny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu\nvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru\n\n10\n\nústavného súdu predmetný právny výklad § 25 ods. 2 ZKV a § 33 ods. 1 písm. b) ZKV\nnajvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.\nV súlade s judikatúrou ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje\nkaždému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním\n(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za\npodmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142\nústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú\naj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo\niných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné\nprávo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)\nsúdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len „víťazstvo“\nv občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).\nSťažovatelia vo svojej sťažnosti tiež namietali porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,\nku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd v skutkovo podobných veciach v iných\nkonaniach rozhodol odlišne ako v ich právnej veci.\nV tomto bode je však sťažnosť sťažovateľov neopodstatnená z dôvodu, že\nsťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 77/2009 je časovo skorším\nrozsudkom ako sťažovateľmi predložené rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 57/2009\na 4 Obo 58/2009. Najvyšší súd vo veci sp. zn. 5 Obo 77/2009 rozhodol rozsudkom\n10. februára 2010, zatiaľ čo vo veciach sp. zn. 4 Obo 57/2009 a sp. zn. 4 Obo 58/2009\nrozhodol 27. októbra 2010. Z toho dôvodu najvyšší súd v konaní sp. zn. 5 Obo 77/2009\nnemohol prihliadnuť na časovo neskoršie rozsudky v konaniach sp. zn. 4 Obo 57/2009\na sp. zn. 4 Obo 58/2009 a nemohol sa ani argumentačne vysporiadať s prípadne odlišnými\nprávnymi závermi. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.\n5 Obo 77/2009 z 10. februára 2010 nemohol porušiť označené právo sťažovateľov podľa\nčl. 6 ods. 1 dohovoru.\n\n11\n\nV súvislosti s touto námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na to, že\nk znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej\nistoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom\nje predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného ústavného princípu je tiež požiadavka, aby\nsa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď\n(napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), t. j. aby sa porovnateľné, resp.\nobdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom. Táto požiadavka\nkorešponduje aj s judikatúrou ESĽP.\nAj v rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že\nrozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých prípadne podobných veciach je prirodzenou\nsúčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je\nzaložený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene\ndochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale\ndôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby\nuplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo\nrovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou judikatúrou najvyššej\nsúdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či\nvnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný\norgán tento mechanizmus fakticky a riadne využíva.\nPrávny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci\nkoherentnosť judikatúry v § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento\nmechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu\nnajvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu výkladu zákonov\na iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo\npríslušným kolégiom najvyššieho súdu.\n\n12\n\nHodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky\na riadne využíva, bude v každej skupine prípadov rozdielnej judikatúry závislé od\nkonkrétnych okolností, spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich\nskutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie\nmechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.\nV tomto konkrétnom prípade ústavný súd nehodnotil, či rozdielnou judikatúrou\nnajvyššieho súdu došlo k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda v zásade\nnehodnotil, či najvyšší súd fakticky a riadne využil mechanizmus zabezpečujúci\nkoherentnosť judikatúry, z dôvodu, že sťažovateľ namieta konflikt sťažnosťou napadnutého\nrozsudku najvyššieho súdu s časovo neskoršími rozsudkami najvyššieho súdu.\nK namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd\npovažuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,\nsúčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť\nsekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto\nporušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy\npostupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6\nods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného práva podľa čl. 1\ndodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči\nvšeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy\nv spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové\na právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal\ndokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí\nvšeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.\nII. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil príčinnú súvislosť medzi\nuvedeným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným porušením\nich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušením práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového\n\n13\n\nprotokolu, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n2. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý jeho zákonnému\nsudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy\nPodľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.\nPríslušnosť súdu ustanoví zákon.\nPodľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené\npodľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,\nsamosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov\na programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť\novplyvňovania pridelenia vecí.\nPodľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je\nsplnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo\nsúdnych úradníkov.\nPodľa § 51 ods. 4 písm. b) zákona o súdoch náhodným výberom pomocou\ntechnických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa\npodľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny\nv obsadení súdu sudcami.\nÚstavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej\nprávomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať do\núvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho\nprípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).\nZa zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené\npredpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie\n\n14\n\nk určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu (napr.\nI. ÚS 239/04, II. ÚS 417/06, III. ÚS 285/2010).\nZa zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy teda zásadne treba považovať toho,\nkto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú\nokolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre\ndôvody uvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené,\ntreba takisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu\nsúdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych\npredpisov, nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka\nsúdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02 a II. ÚS 119/02,\nIII. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).\nZ vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu vyplýva, že právna vec sťažovateľov bola\npridelená sudkyni JUDr. Z. Ď., ktorá v tom čase bola v senáte 5 O, a dostala sp. zn. 5 Obo\n77/2009. S účinnosťou od 1. októbra 2009 sa JUDr. Z. Ď. stala predsedníčkou senátu 1 O s\ntým, že veci pridelené tejto sudkyni v senáte 5 O a veci, ktoré neboli vybavené do účinnosti\nopatrenia predsedu najvyššieho súdu „prešli do senátu 1 O pod pôvodnými spisovými\nznačkami (II. časť, body 2 a 7 vyššie označeného opatrenia). Následne, v zmysle Rozvrhu\npráce na rok 2010... sa veci pôvodného senátu 1 O rovnomerne rozdelili medzi ostávajúce\nsenáty 2 O až 5 O tak, aby boli čo najskôr skončené staré veci (VII. časť, poznámka č. 2\nrozvrhu práce).\n... pridelenie veci sťažovateľov senátu JUDr. Š. sa zrealizovalo v súlade s vyššie\ncitovanými zmenami rozvrhu práce náhodným výberom cez elektronickú podateľňu\nnajvyššieho súdu...“.\nZ uvedených skutočností vyplýva, že v právnej veci sťažovateľov došlo k zmene\nzákonného sudcu na základe inštitútu prerozdelenia už pridelených vecí podľa § 51 ods. 4\nzákona o súdoch z dôvodu zmeny v obsadení súdu sudcami [§ 51 ods. 4 písm. b) zákona\no súdoch], pričom k prerozdeleniu došlo náhodným výberom pomocou technických\n\n15\n\nprostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom a podľa rozvrhu\npráce (§ 51 ods. 1, 2 a 4 zákona o súdoch).\nNa základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k zmene v osobe zákonného sudcu\nv právnej veci sťažovateľov došlo na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu\npredvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon.\nNa tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nezistil ani príčinnú súvislosť\nmedzi uvedeným postupom najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným porušením ich\nzákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa\n§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.\n3. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru\nSťažovatelia v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 14. decembra\n2010 rozšírili návrh na rozhodnutie ústavného súdu aj o porušenie čl. 14 dohovoru\nz dôvodu, že iní účastníci v totožne skutkovo aj právnej veci boli vo svojich žalobách\núspešní. Takéto odôvodnenie namietaného porušenia čl. 14 dohovoru nepovažuje ústavný\nsúd za dostatočné. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa každý návrh musí\nodôvodniť. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovatelia iba konštatovaním porušenia čl. 14\ndohovoru s poukazom na úspešnosť iných účastníkov v totožne skutkovo a právnej veci\na bez preukázania príčinnej súvislosti s postupom najvyššieho súdu nedostatočne odôvodnili\nsvoj návrh v tejto časti sťažnosti, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie jednak pre nesplnenie\nzákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25\nods. 2 zákona o ústavnom súde.\nKeďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími\nnávrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 25. mája 2011\n\n16", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}