{"guid": "ussr:7640fa68-18c2-4e01-bd8a-d6cec445edf6", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 310/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 310/2011 z 28. 6. 2011", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 28. júna 2011, sp. zn. III. ÚS 310/2011", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": null, "sudca_id": null, "sudca_url": null, "datum_vydania": "2011-06-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "nazov": "čl. 20 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-20", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 20", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 20", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-20", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7640fa68-18c2-4e01-bd8a-d6cec445edf6", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:7640fa68-18c2-4e01-bd8a-d6cec445edf6", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:7640fa68-18c2-4e01-bd8a-d6cec445edf6", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:7640fa68-18c2-4e01-bd8a-d6cec445edf6/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 310/2011-11\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011\npredbežne prerokoval sťažnosť M. L., P., zastúpenej advokátom Mgr. D. V., P., pre\nnamietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej\nrepubliky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 16/2011 zo 6. apríla 2011 a\ntakto\nrozhodol:\nSťažnosť M. L. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011\ndoručená sťažnosť M. L., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. D. V.,\nP., pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský\nsúd“) sp. zn. 15 Co 16/2011 zo 6. apríla 2011.\nZo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka vystupovala ako odporkyňa v konaní\no zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom na Okresnom súde Prešov\n\n(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 28 C 319/2008. Navrhovateľom bol bývalý manžel\nsťažovateľky, ktorý žiadal zrušiť podielové spoluvlastníctvo nehnuteľnosti, v ktorej\nsťažovateľka bývala s maloletými deťmi, prikázať ju do vlastníctva sťažovateľky a zaviazať\nju zaplatiť mu polovicu ceny tejto nehnuteľnosti. Sťažovateľka žiadala, aby súd postupoval\npodľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a zamietol návrh z dôvodov hodných osobitného\nzreteľa a podielové vlastníctvo nezrušil a nevyporiadal. Okresný súd rozhodol v súlade\ns návrhom navrhovateľa. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala. Odvolací súd\nrozhodnutím sp. zn. 15 Co 16/2011 zo 6. apríla 2011 rozhodnutie súdu prvého stupňa\npotvrdil. Postup a rozhodovanie súdov oboch stupňov bolo podľa sťažovateľky nezákonné\na protiústavné.\nSťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:\n«V konečnom dôsledku Krajský súd v Prešove, ako i Okresný súd v Prešove porušil\nzákladný ústavný i zákonný princíp o práve účastníkov súdneho konania na tzv. „rovnosť\nzbraní\". Nedodržaním tohto princípu, súdy oboch stupňov akceptovali len návrh žalobcu,\np. M. L., ktorý za každú cenu bez ohľadu na právne, finančné a sociálne dôsledky, trval na\nzrušení podielového spoluvlastníctva k bytu a na prikázaní jeho spoluvlastníckeho podielu\ndo vlastníctva sťažovateľky i napriek tomu, že toto vlastníctvo po celý čas súdneho konania\nodmietala prijať, a to z pochopiteľných dôvodov, že týmto by sa dostala do totálnej\nnelikvidity, lebo nemá takú ekonomickú a finančnú bonitu, ktorá by garantovala prípadný\nzáväzok vyplatiť hodnotu získaného vlastníctva. Naopak, súdy oboch stupňov vôbec\nnevykonali dokazovanie tak, aby žalobca, M. L. sa jednoznačne vyjadril, prečo pri zrušení\nspoluvlastníckeho práva k bytu nechce, aby jemu súd prikázal do jeho výlučného vlastníctva\nspoluvlastnícky podiel sťažovateľky k bytu.»\nSťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:\n„1. Právoplatným rozsudkom 15Co 16/2011 Krajského súdu v Prešove zo dňa\n6.4.2011, ktorým potvrdil rozsudok 28C 319/08 Okresného súdu v Prešove zo dňa\n29.11.2010, boli porušené základné práva M. L., bytom P., jej právo na súdnu ochranu\npodľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako i jej sloboda pri rozhodovaní o jej\nvlastníckom práve podľa čl. 20 Ústavy SR a tomu zodpovedajúce jej základné ľudské práva\npodľa Listiny základných práv a slobôd vyhlásené ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.\n2\n\n2. Rozsudok 15Co 16/2011 Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.4.2011 sa zrušuje\na vracia sa na opätovné rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.\n3. Priznáva sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú je\npovinný zaplatiť Krajský súd v Prešove do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto\nrozhodnutia.\n4. Priznáva trovy konania právneho zastúpenia vo výške vyčíslenej právnym\nzástupcom sťažovateľky, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho\nzástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“\nII.\nPodľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa.\nPodmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56\nzákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je\ndôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.\n\n3\n\nPodľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný\nsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy\nalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže\nústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.\nÚstavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo\nvšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore\ns právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.\nZ obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie označených\nzákladných práv uznesením krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie\nprvostupňového súdu a rozhodol v jej neprospech tým, že nezohľadnil argumenty\nsťažovateľky a neaplikoval ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto\nustanovenia súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nezruší a nevyporiada\nspoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.\nSťažovateľka v konaní poukazovala na svoj zdravotný stav a zlú sociálnu situáciu, na ktoré\nmal súd prihliadnuť a podielové vlastníctvo z toho dôvodu nezrušiť a nevyporiadať.\nKrajský súd poukázal na „výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého\nrozsudku“, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho\nrozhodnutia k návrhom sťažovateľky uviedol:\n„Ešte na začiatku sa však súd musel vyporiadať s argumentom zo strany odporkyne,\naby súd postupoval v zmysle ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka a návrh navrhovateľa\nzamietol z dôvodov hodných osobitného zreteľa. K zamietnutiu návrhu na zrušenie\na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môže dôjsť iba výnimočne. Je to v prípade, ak\nvec tvoriaci predmet spoluvlastníctva nie je reálne deliteľný a ďalším dvom spôsobom\nzrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva bránia dôvody hodné osobitného\n\n4\n\nzreteľa. Ich existenciu súd musí starostlivo skúmať individuálne v každej prejednávanej\nveci. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť napríklad zdravotný stav, prípadne vek\nodporkyne a podobne. Dôvodmi sú prevažne okolnosti subjektívneho charakteru na strane\nodporkyne (zdravotný stav, sociálna situácia) a na strane navrhovateľa, že pre neho nie je\nnutnosťou vyporiadanie tohto spoluvlastníckeho podielu. Všetky tieto okolnosti treba brať\na zvažovať vysoko individuálne.\nV tomto prípade však podľa názoru súdu nebolo možné postupovať v zmysle\nust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odporkyňa sa bránila svojim zdravotným stavom,\nako aj zdravotným stavom maloletej dcéry T. Predložila však súdu len dôkaz o tom, že ona\nsama podstupuje gynekologickú liečbu, a že sa podrobila gynekologickým zákrokom. Súd\nvšak má za to, že táto okolnosť nie je závažným zdravotným stavom a závažným ochorením,\nktoré by odporkyňu diskvalifikovali napríklad z pracovného, sociálneho, spoločenského\nživota dlhodobo. Jednalo sa o zákroky, ktoré nie sú život ohrozujúce a našťastie ani vážne.\nTaktiež o zdravotnom stave maloletej T. predložila odporkyňa iba správu z Centra\npedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Prešove, z ktorej vyplýva, že\ndcéra Tatiana má poruchy učenia, pomalé tempo práce a dekoncentráciu pozornosti, čo\nurčite nie je závažný zdravotný stav. Táto správa hovorí len o tom, že odporkyňa sa musí\ndcére viac venovať, čo sa týka prípravy do školy, má špeciálne výchovné a vzdelávacie\npotreby, nie je však dokladom o zhoršenom zdravotnom stave dcéry odporkyne. Taktiež aj\npoukazovanie odporkyne na zlú sociálnu situáciu v tomto prípade podľa názoru súdu\nneobstojí. Sociálna situácia, ktorú mal zákonodarca na mysli ako dôvod hodný osobitného\nzreteľa, by mala podľa názoru súdu byť trvalá, dlhodobá a nemeniteľná. V tomto prípade\nvšak tomu tak nie je. Odporkyňa je 40-ročná zdravá žena, ktorá sa môže začleniť do\npracovného procesu a aj počas konania pracovala. Ak aj v súčasnej dobe je poberateľkou\nsociálnej dávky, neznamená to, že je to dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného\nzákonného ustanovenia. Ako už súd vyššie spomenul, táto sociálna situácia by musela byť\nzávažnejšia a najmä dlhodobá, čo v tomto prípade nie je a odporkyňa má všetky\npredpoklady na to, aby opäť pracovala.\nNa druhej strane návrh navrhovateľa je v zmysle citovaných zákonných ustanovení\ndôvodný. Navrhovateľ sám nevlastní inú nehnuteľnosť, čo bolo v konaní preukázané pri\noslobodzovaní od súdneho poplatku. Súd má teda za to, že návrh navrhovateľa na\n\n5\n\nvyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol dôvodný a nebol dôvod postupovať v zmysle\nustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nAk súd teda pristúpil k vyporiadaniu, prikázal predmetnú nehnuteľnosť do vlastníctva\nodporkyne, ktorá v predmetnom byte s maloletými deťmi býva. Zároveň ju zaviazal\nk zaplateniu polovice ceny predmetnej nehnuteľnosti a to 24.800,- Eur. Cenu nehnuteľnosti\nmal súd preukázanú z citovaného znaleckého posudku Ing. M. F. a túto cenu žiaden z\núčastníkom nenamietal. S poukazom však na skutočnosti, ktoré boli vyššie uvedené a to, že v\nsúčasnej dobe odporkyňa nemá stále zamestnanie a zabezpečuje starostlivosť o maloleté\ndeti, súd považoval za primerané poskytnúť odporkyni dlhšiu lehotu na vyplatenie\nnavrhovateľa. Lehota 1 rok po právoplatnosti tohto rozsudku sa súdu javí ako primeraná\nlehota na to, aby odporkyňa dokázala svoju situáciu vyriešiť, či už vymenením bytu za\nmenší, úverom a podobne, aby si splnila povinnosť určenú v tomto rozsudku.“\nPodstatou\n\nnámietok\n\nsťažovateľky\n\nboli\n\ntvrdenia\n\no\n\nnesprávnosti\n\npostupu\n\na neodôvodnenosti rozsudku krajského súdu, pretože podľa jej názoru krajský súd\nnezohľadnil jej argumentáciu pre aplikovanie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nVšeobecné súdy nezohľadnili okolnosti tvrdené sťažovateľkou, ktoré mali podľa nej\ncharakter dôvodov hodných osobitného zreteľa.\nÚstavný súd po preskúmaní podania a jeho príloh zastáva názor, že všeobecné súdy\ndostatočne ozrejmili, čím sa riadili pri posúdení možností vyporiadania, resp.\nnevyporiadania spoluvlastníctva a pri posúdení existencie dôvodov hodných osobitného\nzreteľa. Ide o okolnosti, ktoré nemožno definovať všeobecne a paušálne, pretože sú\nšpecifické pre každý jednotlivý prípad. V týchto otázkach je oprávnený podľa okolností\nkonkrétneho prípadu rozhodnúť všeobecný súd. Je jeho úlohou vyhodnotiť dôkaznú\nsituáciu, vymedziť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci obsah právneho pojmu „dôvody\nhodné osobitného zreteľa“ v danej veci a určiť, či priznanie takejto možnosti (t. j. ich\nzohľadnenia) je namieste alebo nie. Zároveň je potrebné dodať, že určenie, či v danej veci\nide o v podstate takýto výnimočný prípad, musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne\na presvedčivo odôvodnené, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by\nmohol mať črty svojvôle. Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského\nsúdu mohlo ísť o takýto prípad. Krajský súd zhodne so závermi okresného súdu dospel\n6\n\nk zisteniu, že takéto okolnosti či dôvody neboli preukázané, a preto potvrdil prvostupňové\nrozhodnutie, pričom toto rozhodnutie sa opieralo o dostatočné odôvodnenie prvostupňového\nsúdu, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Sťažovateľka z dôvodu vlastníctva veci znáša\nnielen výhody tohto vlastníctva, ale aj nároky a povinnosti vznesené na vlastníkov.\nPo oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 Co 16/2011\nzo 6. apríla 2011 dospel ústavný súd k záveru, že uvedené rozhodnutie nemožno\nkvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. S ohľadom na to možno teda podľa\nnázoru ústavného súdu konštatovať, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1\nústavy porušené neboli.\nO prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ústavy a práv podľa čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by bolo\nmožné uvažovať v zásade len vtedy, ak by sťažnosť sťažovateľky bola v zmysle § 20 ods. 1\nzákona o ústavnom súde náležite zdôvodnená námietkou porušenia základného práva\nvlastniť majetok. Ústavný súd je podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde\nviazaný petitom návrhu, preto nemôže pri absencii zdôvodnenia preskúmať vznesené\nnámietky. Podobne v odôvodnení sťažnosti sťažovateľka uvádza aj čl. 11, čl. 12, čl. 13,\nčl. 15, čl. 19, čl. 20, čl. 21 a čl. 23 ústavy, ktoré vôbec nezdôvodnila ani neuviedla v petite\nsťažnosti, preto ústavný súd nemohol vznesené porušenie týchto práv preskúmať.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť ako zjavne\nneopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 28. júna 2011\n\n7", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}