{"guid": "ussr:751d9c32-4eec-4775-bb4e-f5a548e4e4a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 362/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 362/2010 z 5. 10. 2010", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 5. októbra 2010, sp. zn. III. ÚS 362/2010", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľubomír Dobrík", "sudca_id": 1093, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/lubomir-dobrik-1093", "datum_vydania": "2010-10-05", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "III.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "nazov": "čl. 14 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-14", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "nazov": "čl. 3 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "nazov": "čl. 6 ods. 2 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "nazov": "čl. 8 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 14", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 8", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/209#clanok-14", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-3", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-8", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/751d9c32-4eec-4775-bb4e-f5a548e4e4a0", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:751d9c32-4eec-4775-bb4e-f5a548e4e4a0", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:751d9c32-4eec-4775-bb4e-f5a548e4e4a0", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:751d9c32-4eec-4775-bb4e-f5a548e4e4a0/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\nIII. ÚS 362/2010-16\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010\npredbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr.\nM. J., N., vo veci namietaného porušenia jeho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl.\n3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva\nna prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 19 C 49/2007 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2008 a\npostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 127/2009 a\njeho rozsudkom zo 4. mája 2010 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť P. L. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta\n2010 (po doplnení 9. septembra 2010) doručená sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu (ďalej\nlen „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. J., N., vo veci namietaného porušenia\njeho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, práva na\nrešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a zákazu diskriminácie\npodľa čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v\nkonaní vedenom pod sp. zn. 19 C 49/2007 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2008 a\npostupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.\nzn. 14 Co 127/2009 a jeho rozsudkom zo 4. mája 2010.\nSťažovateľ uviedol, že v dôsledku odvysielania informácií o jeho osobe na televíznej\nstanici T. (ďalej len „T.“) v dňoch 17. januára 2007 a 18. januára 2007 podal na okresnom\nsúde žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 miliónov\nslovenských korún. Podstatou žaloby bolo, že T. v uvedenom čase odvysielala informácie o\ntom, že Krajský súd v Nitre ho odsúdil za 3 vraždy, ale že proti prvostupňovému rozsudku\nmá ešte právo podať odvolanie. Sťažovateľ tvrdil, že okrem odvysielania týchto informácií\nbola zverejnená aj jeho podobizeň a bolo uvedené jeho meno.\nSťažovateľ namietal porušenie práv spojených s ochranou osobnosti, a to z dôvodu,\nže T. odvysielala informácie v čase, keď za uvedené skutky ešte nebol právoplatne\nodsúdený, čím podľa jeho názoru došlo k prelomeniu prezumpcie neviny. Okrem toho\nsťažovateľ tvrdil, že T. zachytila jeho osobu počas súdneho procesu v ponižujúcej situácii,\nkeď ho „dozorcovia spútaného sčasti vliekli a sčasti niesli vo vzduchu do pojednávacej\nmiestnosti“, a okrem toho bolo v televízii vidieť celú jeho podobizeň a zároveň došlo aj k\nuvedeniu jeho celého mena. Tým podľa sťažovateľa nastala situácia, že v očiach verejnosti\nbol vnímaný ako vrah bez toho, aby bola dosiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom\ndokázaná jeho vina. Podľa názoru sťažovateľa došlo k značnému zníženiu jeho dôstojnosti a\nvážnosti vo vzťahu k rodinným príslušníkom, dozorcom a spoluväzňom, pretože v čase\n\n2\n\nodvysielania reportáže si už odpykával trest odňatia slobody, ktorý mu bol právoplatne\nuložený za iný trestný čin. Sťažovateľ súčasne vyslovil názor, že odporca ho ponížil na\n„úroveň atrakcie – teda veci, zvieraťa v ZOO alebo cirkuse, ktorá má odporcovi\nvyprodukovať zisk“.\nPodľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd jeho žalobnému návrhu sčasti vyhovel,\nkeď konštatoval, že zo strany odporcu došlo k zásahom do jeho práv spojených s ochranou\nosobnosti, ale čo sa týka priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, prisúdil mu len sumu\n100 000 Sk, a vo zvyšku jeho návrh zamietol.\nSťažovateľ uviedol, že proti rozsudku okresného súdu sa odvolal, na základe čoho\nkrajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 127/2009-480 zo 4. mája 2010 rozhodol tak, že ho\n„odmietol s tým, že odporca neporušil žiadne moje práva a aj keby nemám právo na\nodškodné, lebo nedošlo k zníženiu mojej ľudskej dôstojnosti, a pod.“.\nSťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval takto: «Konečný súdny orgán ďalej\nuviedol, že priznanie peňažného zadosťučinenia je možné len vtedy, ak dôjde k zníženiu\nľudskej dôstojnosti, vážnosti, a pod., že v mojom prípade nedošlo k zníženiu mojej ľudskej\ndôstojnosti – teda k vyvolaniu následku. A že som nežiadal iné odškodné, len peňažné. Ust.\n§ 13 O. Z. nestanovuje dôvody na priznanie peňažného zadosťučinenia taxatívne, ale len\npríkladmo, čo vyplýva zo samotného výrazu „najmä“! Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie\na záver odvolacieho súdu je nielen nepravdivý, ale aj v rozpore so zákonom. ...\nV mojom prípade mi síce odporca musí zaplatiť 3 000 €, ale len preto, lebo nepodal\nodvolanie. Stanovisko konečného súdneho orgánu však je také, že nemám právo na\nodškodné, lebo moje práva neboli porušené a nedošlo k zníženiu ľudskej dôstojnosti,\nvážnosti a pod. A svojou ústavnou sťažnosťou napádam práve tieto závery odvolacieho\nsúdu. ...\nČo sa týka tvrdenia súdu, že som nežiadal ospravedlnenie, ale len peniaze, je\npravdivý, ale právne irelevantný. Ospravedlnenie, ktoré by musel odporca vykonať, by\nnebolo učinené dobrovoľne, ale na príkaz súdu, avšak takéto ospravedlnenie pre mňa nemá\nžiadnu výpovednú hodnotu, a preto som ho ani nepožadoval. ...\n\n3\n\nAni zákon v ust. § 13 O. Z. nehovorí, že poškodený má právo na peňažné\nzadosťučinenie len vtedy, ak žiada aj ospravedlnenie. Používa výraz „má tiež právo“,\na stačí si v tomto prípade pozrieť aj výklad zákona, kde je uvedené, že súbeh oboch dôvodov\nje možný, nie je však podmienkou. ...\nPráve preto som v návrhu žiadal odškodné vo výške 5 000 000 Sk, aby takúto sumu\nodporca nielen pocítil ako trest, ale aby ho to odradilo od ďalších podobných skutkov.\nZ čoho vyplýva, že som sa žalobou domáhal aj upustenia od neoprávnených zásahov\nzo strany odporcu, len inou formou ako uviedol súd. ...\nZáver konečného súdneho orgánu v mojom prípade však žiadnu rovnováhu\nneudržiava = novinári o mne môžu tvrdiť že som vraždil, hoci ešte vec nebola právoplatne\nuzavretá. Môžu zverejňovať moje meno, osobné údaje, podobizne mojej osoby, a pod., hoci\nnapr. Dohovor mi zaručuje právo na ochranu pred publicitou. Môžu zo mňa spraviť\natrakciu, aby upútali potencionálneho diváka a vytvorili si tým čo najväčší zisk, atď., atď. ...\nAle ja môžem iba toto všetko strpieť a byť ticho. Aj z uvedeného je zrejmé, že\nrozhodnutie súdu je v rozpore s rozsudkami ESĽP a Dohovorom ako takým, lebo so mnou\nako obeťou sa zaobchádza podstatne horšie ako s tým, ktorý porušil moje práva.\nZ uvedeného dôvodu došlo aj k porušeniu môjho práva zaručeného v čl. 14 Dohovoru. ...\nZáverom namietam účelové konštrukcie pri hodnotení výpovedí zo strany súdu. ...\nSúd ďalej tvrdí, že svedkovia vypovedali „naučené výpovede“. Odhliadnuc od vyššie\nuvedených skutočností, ak súd vysloví záver, tak musí vysvetliť ako k tomuto záveru dospel\na odôvodniť ho. Pokiaľ to súd nespraví – ako tomu je aj v mojom prípade, nejde o bezpečne\npreukázaný fakt, ale len o svojvôľu súdu pri hodnotení dôkazov, ktorá je však zásadne\nneprípustná.»\nNa základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho\nsťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:\n„1. Základné práva P. L. zaručované v čl. 3, 8, 14 a v čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.\n2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. 11. 2008 č. 19 C 49/2007\na uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 4. 5. 2010 č. 14 Co 127/2009 sa zrušuje a vec\nvracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“\n\n4\n\nII.\nPodľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je\nnezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania\npred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.\nÚstavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej\nrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez\nprítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné,\nako aj osobitné náležitosti návrhu podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde\nvrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.\nPodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie\nktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,\nneprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy\npodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením\nbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne\nneopodstatnený.\n1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených\npráv postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C 49/2007 z 18. novembra 2008,\n\n5\n\nústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto\nustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich\nv občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného\npráva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu\nposkytnúť všeobecné súdy.\nVo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa\nsťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda Občiansky súdny poriadok,\na obrátil sa na krajský súd, ktorý na základe odvolania vo veci konal a rozhodol. Právo\nodvolacieho súdu preskúmať na základe podaného odvolania postup a rozsudok okresného\nsúdu a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu\nbezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej\nveci.\nVzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok\nprávomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,\nIII. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).\n2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 3,\nčl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 a čl. 14 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 127/2009\nzo 4. mája 2010.\nPodľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo\nponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\no oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\n\n6\n\nPodľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za\nnevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.\nPodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného\na rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 tohto článku štátny orgán\nnemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom\na nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej\nbezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,\nochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.\nPodľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí\nzabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba\npleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,\npríslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.\nSťažovateľ v podstate namietal, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu\no tom, že odvysielaním príspevku na T. o jeho odsúdení súdom prvého stupňa nedošlo\nk neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv. Práve naopak, sťažovateľ tvrdil, že\nk takémuto zásahu došlo. Okrem toho namietal odôvodnenie rozsudku krajského súdu\nv otázkach priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom v tomto smere\nvyjadril odlišný názor a poukázal na nesprávny výklad ustanovení Občianskeho zákonníka\ntýkajúcich sa ochrany osobnosti zo strany krajského súdu. Sťažovateľ vyslovil názor, že\nrozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený aj vo vzťahu k tvrdeniu\no nepreukázaní okolností súvisiacich so znížením jeho dôstojnosti a vážnosti v prostredí,\nv ktorom sa pohybuje.\nÚstavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 127/2009-480 zo 4. mája\n2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 49/2007-392 z 18. novembra 2008 v časti,\nv ktorej okresný súd priznal právnym zástupcom sťažovateľa trovy právneho zastúpenia,\nako aj v časti, v ktorej okresný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania, a v tomto\nrozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo zvyšku rozsudok v napadnutej\n\n7\n\nčasti potvrdil a odvolanie sťažovateľa v časti, ktorou okresný súd priznal jeho právnemu\nzástupcovi trovy právneho zastúpenia, odmietol.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol podstatu napadnutého\nrozhodnutia okresného súdu, obsah odvolaní oboch účastníkov konania, ich vyjadrenia a po\noboznámení sa s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s jeho skutkovými\na právnymi závermi dospel k názoru, že rozsudok okresného súdu čo sa týka merita veci, je\npotrebné potvrdiť. Z podstatnej časti dôvodov rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že\n„Podmienkou úspešne uplatneného práva na ochranu osobnosti v zmysle citovaných\nzákonných ustanovení je, že došlo k neoprávneného zásahu, a tiež, že tento zásah bol\nobjektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 OZ. Obe\ntieto podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je\nprávo fyzickej osoby domáhať sa ochrany, a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú\nsankciu znášať. Pre priznanie finančnej náhrady sa okrem uvedeného vyžaduje vznik\nnemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúcej zníženie dôstojnosti alebo\nvážnosti v značnej miere a príčinná súvislosť - kauzálny nexus medzi neoprávneným\nzásahom a vznikom takejto nemajetkovej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu\nzásahu a ním spôsobenú nemajetkovú ujmu na osobnosti iba priznanie morálnej satisfakcie,\nktorá forma zadosťučinenia má podľa zákona prednosť. ...\nPredmetom tohto konania bola žaloba navrhovateľa na ochranu osobnosti, do práva\nktorého sa malo zasiahnuť odvysielaním spravodajských príspevkov odporcu, pričom treba\nzdôrazniť, že navrhovateľ sa vôbec nedomáhal žalobou na ochranu osobnosti, aby sa\nupustilo od neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti, resp. sa\nnedomáhal odstránenia následkov neoprávnených zásahov (morálnej satisfakcie), ale len\nposkytnutia finančnej satisfakcie.“\nKrajský súd ďalej konštatoval, že potom, ako sa oboznámil so všetkými dôkazmi,\ndospel k záveru, že odporca odvysielaním príspevkov na T. neprekročil mantinely, v rámci\nktorých má novinár právo informovať verejnosť o trestnom konaní konkrétnych osôb, avšak\nza predpokladu, že sa poskytujú pravdivé a skutočnosti zodpovedajúce informácie, k čomu\npodľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade došlo. Krajský súd poukázal na to, že\n\n8\n\nredaktori informovali o sťažovateľovom odsúdení v intenciách rozsudku Krajského súdu v\nNitre vyhláseného na pojednávaní 17. januára 2007, ktorým bol sťažovateľ uznaný za\nvinného zo spáchania konkrétnych trestných činov, za čo mu bol uložený trest odňatia\nslobody na doživotie. Okrem toho krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku dal do\npozornosti začiatočnú fázu odvysielaného príspevku, ktorý sa začínal slovami: „Krajský súd\nv Nitre odsúdil dnes...“, čím poukázal na to, z akého zdroja čerpali novinári, a že tým\nreprodukovali pravdivé informácie. Krajský súd súčasne dodal, že v rámci odvysielaného\npríspevku odzneli aj slová o tom, že sťažovateľ sa má právo proti odsudzujúcemu rozsudku\nvyhlásenému súdom prvého stupňa odvolať. V tejto súvislosti krajský súd vyslovil názor:\n„Skutočnosti uvedené v reportáži boli teda pravdivé, boli založené na už existujúcom\nrozhodnutí o vine, pričom neboli podané dehonestujúcimi údajmi alebo pravdu\nskresľujúcim spôsobom.“\nKrajský súd teda dospel k záveru, že odvysielaním príspevku na T. nedošlo k zásahu\ndo práv sťažovateľa spojených s ochranou osobnosti, ale keďže odporca nenapadol tú časť\nrozsudku okresného súdu, ktorým bola sťažovateľovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy\nv sume 100 000 Sk (3 319,40 €), bol touto časťou rozsudku viazaný.\nOdvolací súd sa zaoberal aj posúdením primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, a to\nv rozsahu, v akom si ju uplatňoval sťažovateľ (najskôr 2 000 000 Sk, neskôr 5 000 000 Sk).\nKrajský súd v tejto súvislosti uviedol:\n„Uplatnenú náhradu považuje odvolací súd za absolútne neprimeranú, už aj z toho\nhľadiska, že navrhovateľ sa ani nepokúšal uplatniť si v tomto konaní morálnu satisfakciu,\nktorá jediná podľa názoru odvolacieho súdu, a to vo všetkých prípadoch, pokiaľ má\ndotknutá osoba pocit, že neoprávneným zásahom niekoho bolo porušené právo na ochranu\nosobnosti, môže viesť k reparácii následkov neoprávneného zásahu. Až po morálnej\nsatisfakcii, keď ten, kto neoprávnený zásah spôsobil, aj verejne deklaruje, že ho spôsobil,\nresp. upustí od ďalšieho neoprávneného zásahu, môže dotknutá osoba žiadať aj finančnú\nsatisfakciu. Jej priznanie by však bolo na mieste iba v prípade, že by poskytnutie morálnej\nsatisfakcie nebolo dostatočné a bolo by preukázané, že bola v značnej miere znížená\ndôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. V tomto prípade však tomu tak\n\n9\n\nnebolo, keďže v konaní nebolo preukázané, že práve z dôvodu uverejnenia týchto\nspravodajských príspevkov na televíznej stanici T. došlo reálne k zníženiu dôstojnosti\na vážnosti navrhovateľa v spoločnosti, a to nie v bežnej, ale v značnej miere, a že jeho\nosobná ujma (ako ju on pociťoval) bola spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením\njeho postavenia v prostredí, kde sa pohybuje a jej zmiernenie a vyváženie nemožno napraviť\ninak. Podľa názoru odvolacieho súdu však len finančná satisfakcia, ktorú si navrhovateľ\nv konaní uplatňoval, by sama o sebe nijakým spôsobom údajný neoprávnený zásah odporcu\nani nemohla napraviť.“\nKrajský súd sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril aj k dôkazom, ktoré podľa udania\nsťažovateľa mali svedčať o tom, že bolo preukázané, že odvysielaním uvedenej reportáže\ndošlo k zníženiu jeho dôstojnosti v značnej miere, či zníženiu vážnosti vo vzťahu\nk dozorcom a spoluväzňom v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody a vo vzťahu\nk rodine. V tejto súvislosti krajský súd uviedol: „Svedkovia, ktorí boli vypočutí súdom\nprvého stupňa, boli: rodinný príbuzný - otec navrhovateľa a jeho známy - spoluväzeň, a títo\nvypovedali naučené skutočnosti, resp. rozporne, a preto ich výpovede nemožno brať za\nvieryhodné, lebo podobné informácie o odsúdení navrhovateľa priniesli aj ostatné médiá,\nz ktorých sa okolie navrhovateľa mohlo tieto skutočnosti dozvedieť. O údajných následkoch\nvyvolaných odvysielanými príspevkami nepredložil navrhovateľ žiaden konkrétny dôkaz,\nteda jeho objektívne poškodenie vo vzťahu k okoliu - spoluväzňom, dozorcom a rodine\nnebolo preukázané.“\nOdvolací súd reagoval aj na argumenty sťažovateľa týkajúce sa predloženia\nrozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré podľa názoru sťažovateľa riešili\nobdobné prípady ako ten jeho. Krajský súd však uviedol, že tieto rozhodnutia vzhľadom na\nodlišnosť právnych a skutkových zistení nemožno na daný prípad aplikovať.\nKrajský súd ďalej judikoval: „Tvrdenie navrhovateľa o nedostatočnej výške\nfinančnej satisfakcie, ktorá mu nebola priznaná s poukazom na porušenie prezumpcie\nneviny, práva na ochranu mena a osobných údajov, práva na nezverejňovanie podobizní, na\novplyvňovanie výsledku trestného konania, na zasahovanie do obhajobných práv, práva na\n\n10\n\nochranu pred publicitou, a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, neobstojí nielen z už\nvyššie uvedených dôvodov, ale aj preto, že v spravodajskom príspevku bola zverejnená len\nsilueta, a nie priamo tvár predvádzanej osoby v putách do súdnej siene, ktorej príchod do\npojednávacej miestnosti nebol nijakým spôsobom komentovaný. Aj v prípade, ak by bol\nnavrhovateľ priamo identifikovateľný, a teda jeho podobizeň by bola zobrazená, bol by\ntakýto „zásah“ odporcu možný vzhľadom na spravodajskú licenciu v zmysle ust. § 12 ods. 3\nOZ. Tvrdenie o spojitosti medzi údajným porušením obhajobných práv navrhovateľa\na konaním odporcu, príp. že vysielaním odporcu bolo zasiahnuté do práva navrhovateľa na\nnestrannosť a nezávislosť súdu, nebolo ničím preukázané. Čo sa týka zverejnenia mena\na priezviska navrhovateľa, v čase odvysielania príspevkov išlo o aktuálnu trestnú kauzu,\no prejednávaní ktorej na súde sa mohol dozvedieť ktokoľvek zo zoznamu trestných vecí\nvyveseného pred pojednávacou miestnosťou, teda na verejne prístupnom mieste.“\nVychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby sa krajský súd\nsvojím právnym názorom a prezentovanými úvahami v konaní o ochrane osobnosti\na náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odchýlil od relevantných ustanovení\nObčianskeho zákonníka (§ 11 a nasl.). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd celkom\nzreteľne predstavil svoj názor o tom, z akého dôvodu nepovažoval postup odporcu za\nkonanie, ktoré by znamenalo zásah do sťažovateľových osobnostných práv. Tieto úvahy\nkrajského súdu pritom nevyznievajú svojvoľne, pretože odvolací súd poukázal hlavne na\npravdivosť informácií odvysielaných na T., ako aj na to, že odvysielaním príspevku nebol\nsťažovateľ prezentovaný ako vrah, ale ako osoba, ktorá bola v prvostupňovom konaní za\nskutky uvedené v obžalobnom návrhu odsúdená, ale s možnosťou daný stav zvrátiť\npodaním opravného prostriedku proti prvostupňovému rozsudku. Krajský súd dal do\npozornosti aj právo novinárov, ktorí pri dodržaní novinárskej etiky majú právo pravdivo\ninformovať verejnosť v oblasti verejného záujmu, vo veciach dôležitých pre spoločnosť,\nako aj vo veciach postupov a rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktoré majú význam\nz hľadiska ochrany spoločnosti a jej bezpečnosti.\nPokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa neakceptovateľného výkladu\nustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany krajského súdu, ústavný súd\n\n11\n\nuvádza, že v naznačených súvislostiach názor sťažovateľa neobstojí. Ústavný súd zistil, že\nkrajský súd formuloval svoj názor zhodne s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keď\nuviedol, že priznanie zadosťučinenia v peniazoch prichádza do úvahy v prípade, ak\nzadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (aby sa upustilo od\nneoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto\nzásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie) nepostačuje, najmä vtedy, ak došlo\nk značnému zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby, ktorá sa ochrany domáha.\nOdvolací súd poukázal hlavne na význam morálnej satisfakcie, ktorá podľa jeho názoru ako\njediná môže viesť k reparácii vzniknutých následkov, pričom na tomto mieste poukázal na\nto, že sťažovateľ sa satisfakcie tohto druhu ani nedomáhal. Krajský súd odvolávajúc sa na\nrelevantné dôkazy (výpovede svedkov, odvysielanie obdobných informácií nielen T., ale\ni viacerými médiami) konštatoval, že nebolo preukázané, aby konaním odporcu došlo\nk nepriaznivým následkom na osobnostných právach sťažovateľa. Krajský súd teda vyslovil\nnázor, že nebol preukázaný príčinný vzťah medzi odvysielaním príspevku a neoprávneným\nzásahom do práva na ochranu osobnosti (zníženie dôstojnosti a vážnosti v značnej miere),\na preto sa sťažovateľ nemohol úspešne domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.\nVzhľadom na to, že odporca nenapadol výrok rozsudku okresného súdu, čo sa týka výšky\npriznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, krajský súd ním bol viazaný aj napriek\nvyslovenému právnemu názoru, že v prípade sťažovateľa nedošlo k zásahu do jeho práv\nspojených s ochranou osobnosti.\nPodľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu aj\nv ďalších častiach (vyjadril sa aj k zverejneniu podobizne a mena sťažovateľa) jasne\na zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu (Občianskeho zákonníka)\na obsahuje dostatočnú argumentáciu. Ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil také\nnedostatky, ktoré by ho mohli viesť k záveru o jeho ústavnej nekonformnosti a ktoré by si\nz hľadiska ústavnoprávnej ochrany vyžadovali korekciu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok\nkrajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle,\na taktiež ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože v odôvodnení dáva zrozumiteľným\nspôsobom najavo všetky svoje skutkové a právne zistenia. Z tohto dôvodu ústavný súd\n\n12\n\npovažuje rozsudok krajského súdu za zlučiteľný s obsahom práva na spravodlivé súdne\nkonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.\nPretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je\ndostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,\nústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (obdobne\nnapr. III. ÚS 209/04, I. ÚS 183/09) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho\nnázoru krajského súdu.\nÚstavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou\nopravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.\nZ uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu odmietol\nz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.\nV nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj tú\nčasť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru\na práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, pretože\nabsencia\n\nporušenia\n\nústavnoprávnych\n\nprincípov\n\nvylučuje\n\nzaloženie\n\nsekundárnej\n\nzodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho\ncharakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, II. ÚS 54/09).\nPokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom\nkrajského súdu, ústavný súd dáva do pozornosti, že v danom prípade krajský súd\nrozhodoval v civilnom konaní o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom\npredmetom rozhodovania neboli otázky týkajúce sa viny sťažovateľa za spáchaný trestný\nčin, ktorá je štandardne predmetom trestného konania, ale predmetom konania krajského\nsúdu bolo rozhodovanie o možnom porušení práv spojených s ochranou osobnosti.\nZ napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú žiadne výroky, ktoré by boli\nodrazom jeho názoru o vine sťažovateľa v trestnom konaní. Tým, že krajský súd\n\n13\n\nkonštatoval, že odvysielaním príspevku televíznou stanicou T. o prvostupňovom odsúdení\nsťažovateľa za protiprávne konanie nedošlo k zásahu do jeho osobnostných práv, ešte\nneznamená, že došlo k prelomeniu zásady prezumpcie neviny. Navyše, krajský súd\nrozhodujúci v civilnom spore poukázal na obsah odvysielanej reportáže, ktorá pravdivo\ninformovala verejnosť o sťažovateľovom odsúdení súdom prvého stupňa s dodatkom, že\nproti tomuto rozsudku sa sťažovateľ ešte môže odvolať, a zvrátiť tak preňho nepriaznivý\nstav. Z tohto dôvodu sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.\nÚstavný súd súčasne nezistil, že by rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť\nk porušeniu čl. 14 dohovoru, a teda k porušeniu zákazu diskriminácie len preto, že krajský\nsúd nedal zadosť tvrdeniam sťažovateľa o porušení jeho práv spojených s ochranou\nosobnosti a že odvysielanie reportáže na T. považoval za korektný prejav novinára, ktorého\nobsahom boli pravdivé skutočnosti.\nZ argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov\nuvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným\nosobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval krajský súd.\nSubjektívny názor sťažovateľa o diskriminácii jeho osoby nie je dôvodom na prijatie\nzáveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade\nchýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely\nprijatia sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne II. ÚS 216/06).\nUvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj\nv tejto časti je zjavne neopodstatnená.\nVzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd\nrozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\n\nV Košiciach 5. októbra 2010\n\n14", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}