{"guid": "ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. 2. 2004", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 11. februára 2004, sp. zn. PL. ÚS 15/03", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Juraj Horváth", "sudca_id": 1081, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/juraj-horvath-1081", "datum_vydania": "2004-02-11", "forma": "Nález,Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o súlade právnych predpisov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "PL.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "nazov": "čl. 125 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-125.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-125"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-125"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:7428e30b-e91d-4ce8-9154-48de7ef2eb8b/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\n\nPL. ÚS 15/03-39\nÚstavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 11. februára 2004 v pléne\nzloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Eduarda\nBáránya, Alexandra Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha,\nJána Klučku, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho\no návrhu Vyššieho vojenského súdu Trenčín na začatie konania o súlade § 26 ods. 3 a 4 a\n§ 27 ods. 2 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene\na doplnení niektorých zákonov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2,\nčl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,\nza účasti Národnej rady Slovenskej republiky, takto\nrozhodol:\n1. Ustanovenia § 26 ods. 3 a 4 a § 27 ods. 2 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane\nutajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov n i e s ú v s ú l a d e\ns čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n2. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e .\n\nOdôvodnenie\nI.\nNávrh a stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 13. decembra\n2003 doručený návrh Vyššieho vojenského súdu Trenčín (ďalej len „navrhovateľ“) na\nzačatie konania o súlade § 26 ods. 3 a 4 a § 27 ods. 2 zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane\nutajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon\no ochrane utajovaných skutočností) s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a\n2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a s čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\n(ďalej len „ústava“).\nNavrhovateľ odôvodnil návrh tak, že podstatou namietaných ustanovení zákona\no ochrane utajovaných skutočností je\n-\n\nukončenie bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia, právo požiadať súd o prieskum\npodmienok pre ukončenie bezpečnostnej previerky bez vyjadrenia znalosti\nkonkrétnych dôvodov takéhoto záveru,\n\n-\n\nsťažnosť vedúceho bez stanovenia lehoty a\n\n-\n\nzánik platnosti vyjadrenia nie je podradený pod režim súdneho prieskumu na základe\nžiadosti dotknutej osoby.\nNapadnutý zákon preto nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 35\n\nods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a s čl. 142 ods. 1 ústavy týkajúcimi sa\nprávnosti nášho štátu, rovnosti ľudí, práva na informácie, slobodnej voľby povolania, práva\nna súdnu ochranu, rovnosti účastníkov súdneho konania, vyjadrovania sa k dôkazom\nv konaní pred súdmi a pôsobnosti súdov.\nĎalej navrhovateľ uviedol:\n\n2\n\n«Genmjr. Ing. D. H. podal dňa 18. 10. 2002 na Vyšší vojenský súd Trenčín žalobu\no preskúmanie záveru Vojenského obranného spravodajstva vo veci ukončenia jeho\nbezpečnostnej previerky bez vyjadrenia vedeného pod č. p.: BR52-V-39-4/2002-A5.\nVyšší vojenský súd Trenčín ako súd príslušný podľa § 26 ods. 4 zákona č. 241/2001\nZ. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov na\nrozhodovanie o podanej žalobe zistil, že bezpečnostná previerka menovaného bola\nukončená bez vyjadrenia a menovaný sa dozvedel o jej výsledku dňa 24. septembra 2002.\nSenát Vyššieho vojenského súdu Trenčín uznesením sp. zn. S-2/02 zo dňa\n22. novembra 2002 podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil\nkonanie, pretože dospel k záveru, že zákon č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných\nskutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov je v niektorých ustanoveniach\nv rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.\nVšeobecné úvahy z ktorých súd vychádzal:\n- V predmetnej veci ale tiež všeobecne sa zákon dotýka vzťahu súkromného záujmu\na záujmu verejného. V takýchto prípadoch je vždy mimoriadne dôležité, aby tento „citlivý“\nvzťah, najmä pokiaľ verejný záujem zasahuje do záujmu súkromného, bol zákonom\nupravený ústavným spôsobom.\n- Princíp vzájomnej vyváženosti niektorých základných práv a slobôd je odrazom\nnutnej vyváženosti jednotlivých a kolektívnych záujmov. Záujem štátu na ochrane\nutajovaných skutočností predstavuje záujem existenčný, ktorý legitimizuje obmedzenia\nsúkromnej sféry jedinca. Je preto nevyhnutné podporovať, realizovať a zachovávať ako\nzáujem štátu tak aj ním chránených osôb (občania, obyvatelia) na vlastnej bezpečnej\nexistencii štátu. Je potom prirodzené, že zákon kladie na osoby, ktoré sa majú oboznamovať\ns utajovanými skutočnosťami určité požiadavky, ktoré musia spĺňať.\n\n3\n\n- Na druhej strane vnútroštátne právo musí poskytovať určitú ochranu proti\nsvojvoľným zásahom štátnych orgánov, pričom nebezpečie svojvôle vzniká zvlášť tam, kde\nje nejaká právomoc výkonnej moci vykonávaná tajne. Preto musí zákon definovať rozsah\na podmienky výkonu takejto právomoci dostatočne jasne s ohľadom na sledovaný legitímny\ncieľ aby jednotlivcovi poskytoval adekvátnu ochranu proti svojvôli.\nKonkrétne dôvody z ktorých súd vychádzal:\nNapriek tomu, že súd chápe, že riadne a podrobné odôvodnenie oznámenia\no nevydaní osvedčenia by v niektorých prípadoch mohlo ohroziť záujmy tretích osôb, či\ndokonca štátne záujmy, ani toto špecifikum neoprávňovalo zákonodarcu rezignovať na\nochranu základných práv jednotlivca.\nJeden zo základných princípov právneho štátu - článok 1 ods. 1 Ústavy SR musí byť\nrešpektovanie zásady predvídateľnosti zákona a vylúčenie priestoru pre prípadnú svojvôľu\nzo strany výkonnej moci.\nPodľa článku 35 ods. 2 Ústavy SR je síce možné zákonom stanoviť podmienky\na obmedzenia pre výkon určitých povolaní a činností, avšak súčasne je nepochybné, že tieto\npodmienky musia byť transparentné a predvídateľné a že každý o ktorého právach je\nrozhodované, by mal mať možnosť sa proti zásahom do svojich práv náležite brániť.\nPokiaľ však podľa § 26 ods. 3 napadnutého zákona výkonný orgán - Úrad, v danom\nprípade\n\nvojenské\n\nspravodajstvo,\n\nnikdy\n\nneuvádza\n\ndôvody\n\nnevydania\n\nvyjadrenia\n\na navrhovaná osoba teda vôbec nemusí vedieť (a možno ani tušiť) prečo je považovaná za\n„nespoľahlivú“ je takého ustanovenie v rozpore s princípmi právneho štátu i s článkom 35\nods. 2 Ústavy SR. Protiprávny je najmä absolútny a bezvýnimočný zákaz uvádzania\ndôvodov hoci nie vždy musí byť ohrozený štátny záujem, či záujem tretích osôb. Aj pri\npotrebe ochrany štátu, či tretích osôb musí zákonodarca nájsť a zvoliť takú formu, aby\npreverovaná osoba poznala podstatu, v čom je videná jej „nespoľahlivosť“. (...)\n\n4\n\nTáto otázka úzko súvisí aj s rovnosťou ľudí a rovnosťou pred zákonom - článok 12\nods. 1 Ústavy SR, pričom súčasne veľmi ťažko možno hovoriť o práve na spravodlivý súdny\nproces v tomto prípade.\nPodľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným\nspôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Imanentnou súčasťou takéhoto\nústavného zmocnenia pre zákonom ustanovený postup je právo účastníka konania a to už\nv návrhu na začatie súdneho konania uvádzať dôvody, okolnosti, či dôkazy podporujúce\njeho návrh. Pritom podľa § 26 ods. 4 napadnutého zákon navrhovaná osoba má právo\ndokonca tvrdiť, že neboli splnené podmienky pre ukončenie previerky Úradom bez\nvyjadrenia. Takáto právna úprava je však absurdná, pretože Tretia hlava druhej časti tohto\nzákona obsahuje celý rad podmienok pre vyššie uvedený negatívny záver, avšak dotknutá\nosoba sa zo zákona nemá právo nič dozvedieť.\nTakouto úpravou dochádza nepochybne aj k porušeniu článku 47 ods. 3 Ústavy SR\npodľa ktorej sú si všetci účastníci v konaní pred súdom rovní. O takejto rovnosti však\ns určitosťou nemôžeme hovoriť, keď jediné, čo zákon umožňuje vedieť dotknutej osobe\nv danej veci je to, že je „nespoľahlivá“ a že do 30 dní sa môže obrátiť so žiadosťou\no prieskum na súd.\nZákonodarca takto prakticky „núti“ takúto osobu viesť súdny spor „aspoň pre to“\naby sa dozvedela, čo viedlo príslušný orgán k vysloveniu záveru o jej nespoľahlivosti.\nPrípadné vedenie súdneho sporu len s takýmto účelom a naznačeným právnym postavením\núčastníka nepochybne nemá nič spoločné s právnym štátom.\nAj vzhľadom na znenie článku 48 ods. 2 Ústavy SR, keď každý má právo v konaní\npred súdom aby sa mohol vyjadriť ku všetkým dôkazom, sa javí absolútne zbytočné\na protiústavné ak v štádiu ukončenia previerky sa dotknutá osoba nemôže dozvedieť viac\nako to, „že je nespoľahlivá“.\n\n5\n\nNehovoriac o tom, že v článku 26 ods. 2 Ústavy SR je ústavne zaručené právo na\ninformácie. (...)\nĎalší rozpor s ideami právneho štátu a rovnosti je nutné vidieť aj v ďalších častiach\nustanovení § 26 ods. 3 a 4 napadnutého zákona. Predmetný neprávoplatný záver o ukončení\nprevierky bez vyjadrenia majú právo napadnúť opravným prostriedkom jednak príslušný\nvedúci a jednak navrhovaná osoba.\nAvšak zatiaľ čo navrhovaná osoba má pre takýto opravný prostriedok (žiadosť\no prieskum súdom - Piata časť - Tretia hlava Občianskeho súdneho poriadku) stanovenú\npresnú lehotu - 30 dní, vedúci na podanie sťažnosti žiadnu lehotu stanovenú nemá. Takéto\nnestanovenie lehoty nedodáva ani právnej istote, tak dôležitému rozhodovaniu štátnych\norgánov akým je rozhodnutie o „nespoľahlivosti“ určitej osoby. (...)\nZo znenia § 27 ods. 2 napadnutého zákona vyplýva, že oznámenie o zániku platnosti\nvyjadrenia má pre dotknutú osobu prakticky rovnaké následky ako ukončenie previerky bez\nvyjadrenia.\nAvšak súdny prieskum bol zákonom pripustený len vo vzťahu k § 26 ods. 3, 4 t. j.\nukončeniu previerky bez vyjadrenia. Pritom § 26 ods. 4 výslovne odkazuje na článok 142\nods. 1 Ústavy SR. Takýto postup zákonodarcu je nepochopiteľný a javí sa skôr ako\nlegislatívne nedopatrenie. Pri zakotvovaní súdneho prieskumu vo vzťahu k ukončeniu\nprevierky bez vyjadrenia si bol zákonodarca nepochybne vedomý, že ani formou zákona\nnemožno vylúčiť súdny prieskum takých rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv\na slobôd - článok 46 ods. 2 Ústavy SR.\nRozhodnutie o „nevydaní osvedčenia“ či „odobratie osvedčenia“ ku styku\ns utajovanými skutočnosťami predstavuje citeľný zásah do pracovného, ale aj služobného\npomeru, teda vo svojich dôsledkoch aj do základného práva na slobodnú voľbu povolania\npodľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR. Podľa odseku 2 citovaného článku Ústavy SR zákon\nmôže stanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní, alebo činností. Práve\n\n6\n\ntakouto podmienkou a zároveň aj obmedzením vo výkone určitých povolaní je nutnosť\nbezpečnostnej previerky a preto aj negatívny výsledok bezpečnostnej previerky spadá pod\noblasť garancie práva na spravodlivý proces - článok 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.\nNa druhej strane je súd toho názoru, že už v úvode naznačená špecifičnosť\nproblematiky záujmu štátu, tretích osôb a bezpečnostných previerok ako takých odôvodňuje\nupustiť od garantovania všetkých procesných práv účastníkov konania ako je to napríklad\nv bežných pracovnoprávnych sporoch, pričom na mieste by bola špeciálna procesno-právna\núprava konania pred súdom odlišná od súčasnej upravenej v Občianskom súdnom\nporiadku, avšak na druhej strane aj takáto osobitná právna úprava musí byť konformná\ns Ústavou SR.\nAni princíp deľby moci neodôvodňujú pritom vyššie uvedené rozpory napadnutého\nzákona s Ústavou SR. Je nutné rozlišovať medzi rozhodovaním o tom, kto má právo (a kto\nnie) oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, ktoré rozhodovanie zákon zveril\nosobitným orgánom výkonnej moci a súdnou kontrolou tohto procesu zasahujúceho do\nzákladných práv a slobôd, čo môže vykonať jedine nezávislý a nestranný súd.\n„Ústava SR vytvára potrebné proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými\nštátnymi orgánmi. Jednostranné rozširovanie právomoci jednej zložky a súčasné zužovanie\nprávomoci druhej zložky môže narušiť Ústavou SR vytvorené vzťahy nielen medzi nimi, ale\naj k občanom - PL. ÚS 29/95“.»\nII.\nVýchodiská na rozhodovanie ústavného súdu\nVšeobecné východiská\nVšeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu sa vzťahujú na dve napadnuté\nustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností.\n\n7\n\nPodľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností „Ak sa v priebehu\nbezpečnostnej previerky zistí, že navrhovaná osoba nespĺňa predpoklady na oboznamovanie\nsa s utajovanými skutočnosťami alebo vedome uviedla nepravdivé alebo neúplné údaje v\nosobnom dotazníku, životopise alebo v bezpečnostnom dotazníku osoby, bezpečnostná\nprevierka sa ukončí bez vyjadrenia. O ukončení bezpečnostnej previerky osoby bez\nvyjadrenia Úrad písomne informuje vedúceho; vedúci môže voči ukončeniu previerky bez\nvyjadrenia podať sťažnosť riaditeľovi Úradu, ktorý o sťažnosti rozhodne s konečnou\nplatnosťou“.\nPodľa § 26 ods. 4 zákona o ochrane utajovaných skutočností „Ak navrhovaná osoba\ntvrdí, že neboli splnené zákonom ustanovené podmienky pre ukončenie previerky Úradom\nbez vyjadrenia podľa odseku 3, môže požiadať súd o preskúmanie tohto záveru do 30 dní od\ndoby, keď sa o tomto závere dozvedela. (...) Na konanie je príslušný krajský súd podľa\nmiesta trvalého bydliska navrhovanej osoby alebo vyšší vojenský súd, ak Úradom je\nVojenské spravodajstvo“.\nPodľa § 27 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností „Úrad pred uplynutím\nlehoty podľa odseku 1 oznámi vedúcemu zánik platnosti vyjadrenia, ak po jeho vydaní\nnastanú okolnosti, pre ktoré by vyjadrenie nevydal“.\nJednotlivé ustanovenia každého zákona ústavný súd musí posudzovať v súlade s jeho\núčelom, v danom prípade s účelom zákona o ochrane utajovaných skutočností.\nÚčel zákona o ochrane utajovaných skutočností vyplýva z § 1 ods. 1 tak, že tento\nzákon upravuje podmienky na ochranu utajovaných skutočností, práva a povinnosti\nprávnických osôb, obcí a fyzických osôb pri tejto ochrane, zriadenie a pôsobnosť\nNárodného bezpečnostného úradu (ďalej len „Úrad“) a pôsobnosť ďalších štátnych orgánov\nvo vzťahu k utajovaným skutočnostiam a zodpovednosť za porušenie povinností\nustanovených týmto zákonom.\n\n8\n\nDosahovanie účelu tohto zákona a postup Úradu bráni vzniku ujmy, ktorú definuje\n§ 2 písm. d) zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ujmou je také ohrozenie alebo\npoškodenie záujmov Slovenskej republiky alebo záujmu, ku ktorého ochrane sa Slovenská\nrepublika zaviazala, ktorého následky nemožno odstrániť alebo možno ich zmierniť iba\nnásledným opatrením. Podľa významu záujmu a závažnosti spôsobenej ujmy sa ujma člení\nna mimoriadne vážnu ujmu, vážnu ujmu, jednoduchú ujmu a nevýhodnosť pre záujmy\nSlovenskej republiky. Ochrana pred takou ujmou je takým verejným záujmom, ktorý\numožňuje osobitnú úpravu medzi týmto verejným záujmom a individuálnym záujmom\npreverovaných osôb, najmä tých, ktoré sa v dôsledku postupu podľa zákona o ochrane\nutajovaných skutočností stanú nepovolanými osobami, t. j. osobami, ktoré nie sú oprávnené\noboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktoré nie sú oprávnené oboznamovať\nsa s utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý im bol určený [§ 2 písm. g) zákona\no ochrane utajovaných skutočností].\nAk je účelom zákona úprava podmienok na ochranu utajovaných skutočností a práv a\npovinností právnických osôb, obcí a fyzických osôb pri tejto ochrane, nemožno pri skúmaní\nústavnosti jednotlivých ustanovení zákona o ochrane utajovaných skutočností postupovať\ninak než tak, aby výklad a používanie týchto noriem vyjadroval nielen účel zákona, t. j.\nverejný záujem na ochrane utajovaných skutočností, ale rešpektoval aj ústavné limity vo\nvzťahu k základným právam a slobodám a k ich ochrane, ktoré zákonodarca nie je\noprávnený prekročiť bez ohľadu na účel právnej úpravy. Ústavný súd už pri svojej\nrozhodovacej činnosti vyslovil, že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým\nkritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody\n(PL. ÚS 7/96). Zákonodarca preto musí hľadať takú právnu úpravu, ktorá dosiahne správnu\nproporciu medzi ústavnými hodnotami, a to základnými právami a slobodami fyzických\nosôb a efektívnym dosahovaním účelu špecifického zákona, akým je nesporne zákon o\nochrane utajovaných skutočností, ktorý reprezentuje verejný záujem.\nV prípade zákona o ochrane utajovaných skutočností je však osobitne potrebné\nzohľadniť skutočnosť, že jeho predmetom sú bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky\nv tom najširšom zmysle slova, tak ako sú vyjadrené v jednotlivých ustanoveniach tohto\n\n9\n\nzákona; majú tak materiálny, ako aj procesný charakter. Preto je legitímne a vo verejnom\nzáujme chrániť utajované skutočnosti, ktorých odtajnený alebo inak uverejnený obsah by\nmohol ohroziť životné záujmy nielen nášho štátu, iných štátov, ale aj tretích osôb, ktoré sú\nmimo procesu takého utajovania. Na druhej strane sa musí zabrániť neprimerane voľnej, ba\naž svojvoľnej úprave ochrany utajovaných skutočností vo vzťahu k preverovaným fyzickým\nosobám.\nVyvažovanie limitov ochrany základných práv a slobôd fyzickej osoby, ktorá je\npreverovaná podľa zákona a verejného záujmu spočívajúceho v bezpečnostných, a teda\nexistenčných záujmoch štátu, ktoré majú nielen interný, ale aj externý, zahraničný rozmer,\nsi vyžaduje taký prístup, ktorý poskytne minimálny štandard ochrany základných práv a\nslobôd. Možno akceptovať názor, že tento štandard nemusí vyjadrovať rovnakú kvalitu\nochrany, ako je to v iných prípadoch, ktoré nesúvisia s účelom takého zákona, akým je\nzákon o ochrane utajovaných skutočností, avšak nemožno akceptovať podľa názoru\nústavného súdu stav, ak v zákone niet žiadnej opory pre reálne uplatnenie ochrany\nzákladných práv a slobôd preverovaných osôb.\nPodľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať\nna ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nV tejto spojitosti je nevyhnutné rešpektovať ústavný príkaz, aby obmedzenia v zákone\no ochrane utajovaných skutočnosti nešli nad rámec podstaty a zmyslu najmä (ale nielen)\nzákladných práv procesného charakteru v rozsahu, ktorý v skutočnosti znamená ich úplné\npopretie, bez toho, aby to v skutočnosti bolo potrebné na dosiahnutie uvedeného účelu\nzákona.\nDotknuté články ústavy\nK čl. 1 ods. 1 ústavy\nPodľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát. K úlohám štátu patrí aj tvorba zákonov, ktorej súčasťou je ústavný príkaz pri tvorbe\n\n10\n\nzákonov akceptovať ústavné limity obsiahnuté v jednotlivých článkoch ústavy vrátane\nochrany základných práv a slobôd.\nKeďže princíp právneho štátu obsahuje v sebe aj ochranu oprávnenej dôvery občanov\nv právny poriadok, vyžaduje sa, aby zákonodarca rešpektoval primeraný vzťah medzi\núčelom zákona a použitými prostriedkami (PL. ÚS 3/00).\nZákladnou zásadou, z ktorej vychádza zákonodarstvo v demokratickom a právnom\nštáte, je zásada predvídateľnosti zákona, ktorá je naplnená len vtedy, ak dôsledky zákonnej\núpravy sú nielen čitateľné, ale aj zrozumiteľné pre jej používateľov a adresátov. Zásadu\npredvídateľnosti zákona treba považovať za neoddeliteľnú súčasť princípu právnej istoty,\nktorý je v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu jeden zo základných princípov\nprávneho štátu ( II. ÚS 22/95, II. ÚS 48/97, II. ÚS 30/99).\nMedzi základné úlohy právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií\nuplatňovania základných práv a slobôd svojich občanov. V prípade, ak je rozhodnutie\no uplatnení alebo ochrane základného práva alebo slobody občana potrebné uskutočniť\nv rámci, resp. prostredníctvom osobitného konania pred štátnym alebo iným orgánom, úloha\nštátu spočíva v zabezpečení existencie a právnej úpravy takýchto konaní dostupných (na\nnediskriminačnom základe) každému z nositeľov základných práv a slobôd. Ďalším\nkritériom kladeným na takéto konania je, aby sa v ich rámci a ich prostredníctvom\nzabezpečoval reálny (a nie iba fiktívny) výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv\nalebo slobôd občanov. Takéto konania vytvárajúce nevyhnutné procesné záruky reálneho\nuplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov treba (a z tohto dôvodu)\npovažovať za ich neoddeliteľnú súčasť. Samotnou existenciou takýchto konaní sa však\nústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd občanov nevyčerpávajú,\npretože tieto predpokladajú tiež určitú „kvalitu“ orgánov rozhodujúcich o uplatnení, resp.\nochrane základných práv a slobôd (nezávislosť a nestrannosť rozhodovacích orgánov), ako\naj určitú kvalitu samotného konania o nich (II. ÚS 9/00).\n\n11\n\nK čl. 12 ods. 1\nĽudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú\nneodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ide o ústavnú direktívu\nadresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov\n(I. ÚS 59/97).\nPrvou vetou čl. 12 ods. 1 ústava priznáva rovnaké práva všetkým ľudským bytostiam.\nV druhej vete čl. 12 ods. 1 ústavy sa garantuje všetkým subjektom práva, že základné práva\na slobody im nemožno odňať, scudziť, nie sú premlčateľné a ani ich nemožno zrušiť\n(PL. ÚS 33/95).\nK čl. 46 ods. 1a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky. Podľa odseku 2 tohto článku kto tvrdí, že bol na svojich\nprávach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby\npreskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu\nvšak nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní, čo sa týka práva na právnu\npomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, od\nzačiatku konania za podmienok ustanovených zákonom (odsek 2) rovní.\nČlánok 47 ods. 3 ústavy upresňuje ústavoprávny princíp rovnosti účastníkov\nv konaní pred orgánom súdnej alebo inej právnej ochrany. Podstata tohto princípu teda\nvylučuje, aby sa uplatňoval ako vecný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu (PL. ÚS\n4/96).\n\n12\n\nPodstatou tejto ústavnoprocesnej zásady je to, že všetci účastníci občianskeho\nsúdneho konania vrátane konania pred správnym súdnictvom majú rovnaké procesné práva\na povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia\nalebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo\nprocesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a\nktorý z účastníkov je žalovaný.\nPodľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez\nzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.\nZákladné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom však predpokladá, že sa\nv konaní pred súdom dôkazy vykonávajú, inak by táto ústavnoprocesná zásada nemala\nžiaden praktický význam a reálny obsah.\nÚstavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil (I. ÚS 49/01), že postup,\nktorým súd odníme účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a\nktorý obsahoval zistenie významné pre jeho rozhodnutie, a vytvorí tak dotknutému\núčastníkovi konania podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení,\nnež akými disponuje druhý účastník konania, je nielen porušením práva vyjadriť sa ku\nvšetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 od. 2 ústavy, ale aj porušením princípu\nkontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov na\nspravodlivé súdne konanie. Rovnako ústavný súd už vyslovil (I. ÚS 72/96, I. ÚS 78/99), že\nvyjadrenie k obsahu žaloby podanej v správnom súdnictve… nemožno považovať za dôkaz\na už vonkoncom nie za vykonanie dôkazu súdom, ku ktorému by sa mal navrhovateľ právo\nvyjadriť podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.\nAk ale fyzická osoba bez akéhokoľvek vlastného zavinenia nemá reálnu možnosť\nobrátiť sa na súd a byť účastníkom konania, v ktorom by mu bola poskytnutá súdna ochrana\ntak, ako to upravuje čl. 46 ústavy, štátny orgán, ktorý túto situáciu spôsobil, sa dopustil\nporušenia základného práva tejto fyzickej osoby na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nústavy (II. ÚS 14/01).\n\n13\n\nŽiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať\nv konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého\núčastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednaní\na rozhodovaní veci ( I. ÚS 59/00).\nK čl. 26 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nČlánkom 26 ods. 1 ústavy sa zaručuje právo na informácie bez obmedzenia podľa subjektov\nverejnej moci. Všetky orgány majú povinnosť správať sa tak, aby nemarili právo občanov\nzaručené v čl. 26 ods. 1 ústavy.\nPodľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu\nnaň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Podľa odseku 2 tohto\nčlánku ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní\nalebo činností. Obmedzenie základného práva je v súlade s čl. 35 ods. 1 a 2 ústavy, ak je\nzákon, ktorý môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo\nčinností.\nŠtátna služba, verejná služba a povolania týkajúce sa činností, ktorými v prvom rade\nmusí byť chránený štát, sa chápu tak, že aj tieto povolania si jednotlivec môže zvoliť a že\nnikomu nemožno vnútiť voľbu takéhoto povolania alebo mu ju zakázať, sú však viazané na\nďalšie osobitné zákonné predpoklady, v dôsledku čoho sa nielen voľba, ale aj právo na\nrovnaký prístup k takýmto povolaniam obmedzuje.\nZáruka slobody výkonu povolania, ktoré sa má vykonávať vo verejnoprávnej štátnej\nslužbe, nepredpokladá žiadny subjektívny nárok.\nÚstavný súd však už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ustanovenie\npodmienok na zastávanie funkcie nemožno zásadne považovať za diskrimináciu (II. ÚS\n\n14\n\n9/93) a ani za porušenie čl. 35 ústavy, ak sú rešpektované ústavné limity uvedené v čl. 35\nods. 2 ústavy.\nK čl. 142 ods. 1 ústavy\nPodľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych\nveciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť\nrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.\nTento článok ústavy je vyjadrením právomoci všeobecného súdnictva, ktorá je bližšie\nustanovená v zákonoch (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy).\nIII.\nZávery a rozhodnutie ústavného súdu\nK namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1\nods. 1 a s čl. 12 ods. 1 ústavy; k ich nesúladu s čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 ústavy\n1. Ústavný súd uznáva nevyhnutnosť ochrany bezpečnostných záujmov štátu\na uznáva aj prostriedky, ktoré na dosahovanie tohto účelu zvolil zákon o ochrane\nutajovaných skutočností, ale nestotožňuje sa s tým, aby sa účel tohto zákona dosahoval\npopretím princípu právneho štátu alebo na úkor základných práv jednotlivca. Súčasťou\nprávneho štátu je aj to, aby zasahovanie orgánu verejnej moci do práv jednotlivca bolo\npodrobené účinnej kontrole, ktorú musí normálne zabezpečiť, aspoň v poslednej inštancii,\nsúdna moc, lebo ona poskytuje najlepšie záruky nezávislosti, nestrannosti a regulárnosti\nkonania.\nÚstavný súd pripúšťa, aby sa v spojitosti s ochranou utajovaných skutočností zvolili\ntaké postupy a úkony príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade Úradu), ktorých\npreskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zákonom sledovaný cieľ dosahoval bez\n\n15\n\nohrozenia bezpečnostných záujmov štátu a nevznikali s tým spojené ujmy (porovnaj § 2\nzákona o ochrane utajovaných skutočností). Obmedzenie tejto preskúmateľnosti však\nnesmie viesť k tomu, aby sa preverovaná osoba nedozvedela aspoň základné informácie\no tom, prečo sa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane\nutajovaných skutočností alebo bola ukončená platnosť vyjadrenia pred uplynutím doby\nplatnosti podľa § 27 ods. 1 citovaného zákona.\nCitovaný čl. 46 ústavy je ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov\na iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým\naj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu\nzakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).\nPrávo na súdnu a inú právnu ochranu poskytuje ústava každému právu, ktoré je\nv právnom poriadku Slovenskej republiky upravené a ktorého sa možno zákonom\nustanoveným postupom domáhať na súdnom alebo inom orgáne Slovenskej republiky.\nPoskytnutie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu nemožno obmedziť iba na základné\npráva a slobody, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy (PL. ÚS 38/99).\nPrávo na súdnu ochranu, ktorého zmyslom je umožniť každému reálny prístup\nk súdu, nie je absolútne. Právo na prístup k súdu môže byť teda obmedzené alebo\npodmienené splnením rôznych formalít alebo iných podmienok. Ustanovenie týchto\nformalít a podmienok zákonom však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdnej ochrane\ntakým spôsobom alebo v takej miere, že sa pri tom zasiahne do samej podstaty zaručeného\npráva na súdnu ochranu. Okrem toho ustanovenie takýchto obmedzení môže byť zlučiteľné\ns ústavou len vtedy, ak tieto obmedzenia sledujú legitimný cieľ, ak existuje rozumný pomer\nmedzi použitými prostriedkami a týmto cieľom a ak príslušná zákonná úprava zároveň dbá\no to, aby sa takéto obmedzenia nemohli použiť na iný než ustanovený cieľ (mutatis\nmutandis PL. ÚS 38/99).\n\n16\n\nZa ústavný princíp však treba považovať pri formulovaní obmedzenia tohto práva\ndruhú vetu čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorej z právomoci súdu nesmie byť vylúčené\npreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.\nPodľa § 26 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočnostiach sa previerka ukončí\nbez vyjadrenia a toto ukončenie (bez rozhodnutia) sa oznámi vedúcemu organizácie, po\nktorého sťažnosti sa môže preverovaná osoba obrátiť na súd v správnom súdnictve.\nZákladné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve, na ktoré odkazuje § 26\nods. 4 zákona o ochrane utajovaných skutočností, predpokladá nielen formálne umožnenie\nprístupu preverovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať\nefektívny pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Táto efektívnosť závisí od\nmnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za\nnajlepších možných podmienok, čo v kontexte posudzovaného zákona znamená, že\ndotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (Úradu) oznámenie aspoň\nzákladných dôvodov jeho „rozhodnutia“, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu (ako\nosobu Úradom „nepreverenej“ na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami)\nužitočné obrátiť sa príslušným návrhom na súd. Príslušný súd môže zabezpečiť efektívnu\nochranu dotknutých práv a právom chránených záujmov tejto osoby len vtedy, keď\npredmetom\n\njeho\n\nkontroly\n\n(prieskumu)\n\nbude\n\nzákonnosť\n\ndôvodov\n\nnapadnutého\n\n„rozhodnutia“. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný\nústavne neudržateľný postup Úradu pri napĺňaní účelu zákona o ochrane utajovaných\nskutočností vo vzťahu k preverovanej osobe. Z toho vyplýva, že Úrad ako príslušný orgán\nmusí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej (preverovanej) osobe dôvody, na\nktorých je založený výsledok jeho previerky, buď bezprostredne pri ukončení bezpečnostnej\nprevierky vykonanej podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, alebo v neskoršom\noznámení na základe žiadosti tejto osoby.\nV tejto spojitosti treba uviesť, že podľa § 73 ods. 1 zákona o utajovaných\nskutočnostiach na rozhodovanie podľa tohto zákona sa okrem § 61 ods. 4, § 70, § 71 a § 72\nnevzťahujú všeobecne záväzné právne predpisy o správnom konaní, t. j. zákona č. 71/1967\n\n17\n\nZb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 71/1967 Zb.“), z čoho vyplýva, že postupy podľa napadnutých ustanovení zákona nie je\npotrebné objasniť podľa zákona č. 71/1967 Zb. Z toho vyplýva, že Úrad svoje postupy\nneodôvodňuje tak, ako to je obvyklé v správnom konaní.\nZákon o ochrane utajovaných skutočností teda v ustanovení § 26 ods. 4 síce výslovne\npripúšťa súdny prieskum úkonu Úradu o skončení previerky bez vyjadrenia, avšak\ns ohľadom na to, že preverovaná osoba sa nedozvie aspoň základné informácie o tom, prečo\nsa previerka skončila bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona, takýto súdny prieskum\nnemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby\nefektívny, nemôže byť dostatočnou zárukou proti svojvôli ani nemôže reálne napĺňať\nzákladné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu. Napadnuté ustanovenia z týchto\ndôvodov obmedzujú prístup preverovanej osoby k súdnej ochrane takým spôsobom a v takej\nmiere, že sa pri tom zasahuje do samej podstaty jej práva na súdnu ochranu zaručeného\nv čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.\nPredčasný zánik platnosti vyjadrenia podľa § 27 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných\nskutočností nemá podliehať súdnemu prieskumu, aj keď toto rozhodnutie Úradu má za\nnásledok stratu alebo zmenu povolania preverovanej osoby (pozri východiská pod bodom\nII tohto nálezu). Ústavný súd v súvislosti s týmto napadnutým ustanovením nebol nútený\nvyjadriť sa o tom, či v tomto prípade právo dotknutej osoby na súdny prieskum nevyplýva\npriamo z ústavnej zásady, podľa ktorej rozhodnutia orgánov verejnej správy sú\npreskúmateľné súdom, „ak zákon neustanoví inak“ (čl. 46 ods. 2 prvá veta ústavy), pretože\nv každom prípade podľa názoru ústavného súdu oznámenie o zániku platnosti vyjadrenia\nnemusí (obdobne ako pri ukončení previerky bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 zákona)\nobsahovať žiadne odôvodnenie, a ak by sa preverovaná osoba obrátila na súd v správnom\nsúdnictve, opierajúc sa o čl. 46 ods. 2 ústavy, opäť by nemohlo byť reálne naplnené\nzákladné právo dotknutej osoby na súdnu ochranu.\nAj v tomto prípade musí preto ústavný súd konštatovať, že napadnuté ustanovenie\nobmedzuje prístup dotknutej osoby k súdnej ochrane takým spôsobom a v takej miere, že sa\n\n18\n\npri tom zasahuje do samej podstaty jej práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1\na 2 ústavy.\nZ týchto dôvodov obe napadnuté ustanovenia nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2\nv spojení s čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 ústavy.\n2. Konštatovaním o nesúlade napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení\ns čl. 1 ods. 1 a s čl. 12 ods. 1 ústavy sa podľa názoru ústavného súdu v danej veci plne\nvyčerpali aj tie ústavnoprávne otázky, ktoré by realizáciou základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy podľa napadnutých ustanovení mohli v priamej\nsúvislosti s nimi samostatne vzniknúť podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy\nv namietanom rozsahu. Ústavný súd sa preto osobitne týmito článkami nezaoberal.\n\nK namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 26 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a 2,\nčl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 142 ods. 1 ústavy\n3. Ukončenie previerky bez vyjadrenia podľa § 26 ods. 3 alebo oznámenie zániku\nplatnosti podľa § 27 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností môže viesť k strate\nzamestnania, ktoré je spojené s nevyhnutnosťou oboznamovať sa s utajovanými\nskutočnosťami, alebo k zmene zamestnania spôsobmi, ktoré sú predvídané osobitnými\nzákonmi.\nPrávo na slobodnú voľbu povolania ani právo na prácu však nezakladajú nárok na\nvykonávanie konkrétnej verejnej funkcie (mutatis mutandis II. ÚS 9/93) ani nárok na\nvykonávanie konkrétneho zamestnania, ktoré je spojené s nevyhnutnosťou oboznamovať sa\ns utajovanými skutočnosťami. Vo vzťahu k takejto funkcii alebo zamestnaniu nevzniká\nfyzickej osobe iné právo než právo na to, aby sa príslušný orgán verejnej moci (v danom\nprípade Úrad) zaoberal príslušným návrhom na zistenie, či sú splnené zákonom ustanovené\npredpoklady na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, a o tomto návrhu\n„rozhodol“ spôsobom, ktorý vylúči jeho svojvôľu alebo iný ústavne neudržateľný postup vo\nvzťahu k preverovanej fyzickej osobe. Medzi záverom príslušného orgánu verejnej moci\n\n19\n\n(v danom prípade Úradu) o nesplnení preverovanej osoby zákonom ustanovených\npredpokladov na vykonávanie konkrétneho zamestnania, ktoré je spojené s nevyhnutnosťou\noboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, a jej právom na slobodnú voľbu povolania,\nako aj právom na prácu nie je in abstracto taká súvislosť, aby takýto záver Úradu ako\npríslušného orgánu bol spôsobilý zasiahnuť do práva preverovanej osoby podľa čl. 35 ods. 1\na 3 ústavy.\nV súvislosti s konaním o súlade nemôže byť a ani nebolo úlohou ústavného súdu\npodrobne skúmať alebo sa vyjadriť k otázke, či za určitých okolností (in concreto) takýto\nzáver nemôže mať za následok aj zásah (obmedzenie) do práv zaručených v čl. 35 ústavy.\nZ týchto dôvodov nemôžu byť napadnuté ustanovenia v nesúlade s čl. 35 ods. 1 a 2\nústavy.\n4. Čo sa týka napadnutého nesúladu označených ustanovení zákona o ochrane\nutajovaných skutočností s čl. 26 ods.1 ústavy, ústavný súd, tak ako už bolo uvedené,\nkonštatuje, že čl. 26 ods. 1 ústavy je ústavným príkazom a všeobecnou garanciou. Na účely\nsúdnych a správnych procesných postupov sa právo na informácie realizuje prostredníctvom\nšpeciálnych procesných inštitútov, postupov a úkonov, premieta sa do práva na riadne\nodôvodnenie postupov, úkonov a rozhodnutí orgánov verejnej moci tvoriacich vo\nvšeobecnosti súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy,\na preto sa napadnuté ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností nemôžu in\nabstracto dostať do priamej súvislosti s čl. 26 ods. 1 ústavy a byť s ním v nesúlade.\n5. V súvislosti s označením napadnutých ustanovení ako nesúladných s čl. 142 ods. 1\nústavy ústavný súd uvádza, že čl. 142 ods. 1 ústavy je vyjadrením právomoci všeobecného\nsúdnictva, ktorá je bližšie ustanovená v zákonoch (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy), a\nnapadnuté ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností sa nedostávajú do\nrozporu s týmto ustanovením ústavy. Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť uzavrel, že\nnapadnuté ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností nie sú v nesúlade s čl. 142\nods. 1 ústavy.\n\n20\n\nV súlade s § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudcovia ústavného súdu Eduard\nBárány, Juraj Babjak a Ľudmila Gajdošíková pripojili k tomuto rozhodnutiu svoje odlišné\nstanoviská, ktoré tvoria prílohu tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 11. februára 2004\n\n21", "vazby": {"registre": ["súlad právnych predpisov"], "ustanovenia": ["čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}