{"guid": "ussr:699094e7-e8ca-46be-959b-ba9553eb09cd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 192/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 192/06 z 31. 10. 2006", "citacia": "nález Ústavného súdu SR z 31. októbra 2006, sp. zn. II. ÚS 192/06", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Ľudmila Gajdošíková", "sudca_id": 1082, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/ludmila-gajdosikova-1082", "datum_vydania": "2006-10-31", "forma": "Nález", "povaha": ["porušené bolo", "porušené bolo"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/699094e7-e8ca-46be-959b-ba9553eb09cd", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:699094e7-e8ca-46be-959b-ba9553eb09cd", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:699094e7-e8ca-46be-959b-ba9553eb09cd", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:699094e7-e8ca-46be-959b-ba9553eb09cd/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nNÁLEZ\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nV mene Slovenskej republiky\nII. ÚS 192/06-19\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 2006\nv senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej\na zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti PharmDr. J. S., Lekáreň T., B., zastúpenej\nadvokátkou JUDr. A. G., T., namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 4 Co 245/05-60 z 5. apríla 2006 takto\nrozhodol:\n1. Základné právo PharmDr. J. S., Lekáreň T., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 245/05-60\nz 5. apríla 2006 p o r u š e n é b o l o .\n2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 245/05-60 z 5. apríla 2006\nzrušuje\n\na vec v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.\n\n3. PharmDr. J. S., Lekáreň T. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 2 558,50 Sk\n(slovom dvetisícpäťstopäťdesiatosem slovenských korún a päťdesiat halierov), ktoré je\n\nKrajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. A. G., T., do dvoch\nmesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2006\ndoručená sťažnosť PharmDr. J. S., Lekáreň T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej\nadvokátkou JUDr. A. G., T., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom\nKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 245/05-60 z 5. apríla 2006.\nZo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou\nOkresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) domáhala zaplatenia 46 840,02 Sk\nproti žalovanému V. z dôvodu poplatkov z omeškania 0,1 % za každý deň omeškania za\núhradu faktúr, ktoré boli vyúčtované žalovanému za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky\npre jeho poistencov.\nOkresný súd uložil žalovanému zaplatiť sťažovateľke len 26 973,02 Sk a vo zvyšku\nnávrh zamietol. Okresný súd vychádzal so zistenia, že iba jedna z faktúr bola splatná do\n1. júna 2003, takže v zmysle § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení\nVšeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových\na občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 273/1994 Z. z.“) mohla sťažovateľka účtovať poplatok z omeškania 0,1 %, kým u ďalších\ndvoch faktúr platil už poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.\nSťažovateľka sa voči rozsudku okresného súdu odvolala. V odvolaní sťažovateľka\nargumentovala právnymi účinkami nálezu ústavného súdu zo 17. mája 2004 publikovaného\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) 15. júla 2004 pod\nč. 396/2004 Z. z. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 245/05-60\n2\n\nz 5. apríla 2006 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom sa stotožnil\ns odôvodnením, ako aj výpočtom poplatku z omeškania obsiahnutým v napadnutom\nrozsudku okresného súdu.\nSťažovateľka je toho názoru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo\nk porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže krajský súd rozhodoval\npodľa právnej normy, ktorá v čase rozhodovania nebola platná ani účinná. Na tomto základe\nsťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal nasledovné rozhodnutie:\n„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 245/05-60 zo dňa 5. apríla\n2006 (doručený sťažovateľke 2. 5. 2006) bolo porušené základné právo PharmDr. J. S.,\nLekáreň T., B., na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR\n2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 245/05-60 zo dňa\n5. apríla 2006 a vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie\n3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania vo výške 2 150,- Sk\nvrátane 19% DPH vo výške 408,50 Sk spolu vo výške 2 558,50 Sk, do 15 dní od\nprávoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. A. G..“\nÚstavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k.\nII. ÚS 192/06-10 z 31. mája 2006 prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie\nkonanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedníčku krajského\nsúdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nPredsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.\nPrávna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu\noznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.\nVyjadrenie predsedníčky krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. júla 2006.\nVo vyjadrení sa okrem iného uvádza:\n„Neprislúcha mi ako orgánu správy a riadenia súdu zasahovať do rozhodovacej\nčinnosti súdu, komentovať, zaujímať stanovisko ku konkrétnym veciam. Ak v danej veci\nsťažovateľka nie je spokojná s rozhodnutím súdu, má zákonné možnosti na dosiahnutie\n\n3\n\nnápravy, spočívajúce v mimoriadnych opravných prostriedkoch. Spôsob rozhodnutia\nodvolacieho súdu a dôvody rozhodnuti, sú uvedené v rozsudku odvolacieho súdu. ...\nNa záver si dovoľujem poukázať na to, že zákon č. 273/1994 Z. z. nie je dostatočne\njasný, prehľadný, jeho výklad nie je jednoznačný.“\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nPodľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím\nvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva\nalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak\nporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže\nprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže\nzároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv\na slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,\nktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,\nalebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,\nobnovil stav pred porušením.\nPodľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie\nsťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné\nzadosťučinenie.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na\ninom orgáne Slovenskej republiky.\n\n4\n\nPodľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov\ns ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas\nNárodná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom\nustanoveným zákonom.\nPodľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi\nprávnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,\nprípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú\npovinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich\ndo súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými\nspôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj\ns inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov\nštátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť\npo šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.\nPodľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a\n5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie\nústavného súdu je všeobecne záväzné.\nPodľa § 41 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o\norganizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho\nsudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nález, ktorým sa\nzistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo\ns medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov.\nNález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.\nPodľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré\njeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke\nzákonov.\n\n5\n\nPodľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti\nprávnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych\npredpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší\nprávny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.\nPodľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ... právoplatné rozhodnutia vydané\nv občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom\nsčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti\nuložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd\nje rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je\nústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)\na právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade\noprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc\nústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na\nkontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nZ tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia\nvšeobecných súdov, ak v konaní ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo\nk porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu\nmôžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené\n\nalebo\n\narbitrárne,\n\na tak\n\nz ústavného\n\n6\n\nhľadiska\n\nneospravedlniteľné\n\na neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).\nZa výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkým\nvšeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom\nprípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možno\nvyvodiť právne účinky jeho nálezov vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na\nkonania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide\nnajmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nPre označené ustanovenia zákona o ústavnom súde je charakteristické vzájomné\npôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej\nistoty na strane druhej. Oba princípy sú neodeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu\nvyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa\nrealizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade\nprávnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a jeho následnými právnymi účinkami na\nrozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych\nveciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch: jednak je založený na\nprezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)\na jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci\nvychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolízii\nspomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany\nústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu\nprávnej istoty (II. ÚS 72/06, mutatis mutandis I. ÚS 51/06).\nOpierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom\nsúde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych\npredpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach\nna tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už\nprávoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde) a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia\nnálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov neboli právoplatne skončené (§ 41a zákona\n\n7\n\no ústavnom súde). V oboch prípadoch ale zákonodarca umožnil v záujme uplatnenia\nprincípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty\nkonvalidovať nepriaznivé účinky rozhodnutí súdov alebo iných orgánov verejnej moci\nv individuálnych veciach, ktoré vyplývajú, resp. by vyplývali z aplikácie ustanovení\nprávnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil ústavný súd za\nnesúladné s ústavou.\nV danom prípade sťažovateľka namieta rozsudok krajského súdu vydaný v konaní,\nktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke\nzákonov právoplatne skončené, t. j. krajský súd bol povinný v čase keď rozhodoval,\naplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre\nústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia\na aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.\nIII.\nZo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka v predmetnom konaní\nopierala svoj nárok na zaplatenie poplatku z omeškania 0,1 % za každý deň z omeškania\no nález ústavného súdu publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. a ustanovenia\n§ 41a ods. 1, 2 a 3 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorých podľa jej názoru po dni\nuverejnenia príslušného nálezu v Zbierke zákonov platí § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.\nv znení platnom pred novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení\na dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej\nstarostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen „zákon č. 138/2003 Z. z.“), t. j. v znení, podľa ktorého sa poplatok z omeškania\nustanovuje 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň z omeškania.\nPodľa názoru krajského súdu vyjadreného v odôvodnení napadnutého rozsudku\n„... novela zákona č. 273/94 Z. z. v znení nového právneho predpisu zák. č. 138/03 Z. z.\nnemá prechodné ustanovenia, výslovne nepravú retroaktivitu nevylučuje a len stanovuje, že\núčinnosť nadobúda dňom 1. 6. 2003. V dôsledku toho postupoval súd prvého stupňa\nsprávne, pokiaľ vznik právneho vzťahu a nároky navrhovateľky na poplatok z omeškania\nz tohto právneho vzťahu vzniknuté do 31. 5. 2003 posudzoval podľa dovtedajšej právnej\n8\n\núpravy (0,1 %) zo sumy 412.759,70 Sk ... a nároky vzniknuté od 1. 6. 2003 z dvoch načas\nnezaplatených faktúr.... už podľa novej právnej úpravy... Nemožno preto prisvedčiť\nnámietkam navrhovateľky, aby sa v súvislosti s Nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 17. 5.\n2004 právne vzťahy a nároky z nich, ktoré vznikli podľa nového práva, posudzovali podľa\npráva starého, nakoľko určujúcim hľadiskom je zistenie, či nárok na poplatok z omeškania\nza oneskorenú úhradu faktúr vyjadrený percentuálnym ukazovateľom z dlžnej sumy za\nkaždý kalendárny deň, vznikol pred dňom nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy,\nalebo po tomto dni, s ktorou otázkou sa súd prvého stupňa dostatočne vyporiadal.“\nPri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:\n1. Krajský súd v predmetnej veci rozhodol 5. apríla 2006, t. j. v čase po uverejnení\nnálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov. Navyše\nv čase, keď krajský súd vo veci rozhodoval, stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona\nč. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle\nčl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára\n2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola\nNárodná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona\nč. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.\n2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 z 17. mája 2004 bol vyslovený\nnesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou\nvykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade\npovinný pri rozhodovaní aplikovať znenie § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, text za\nbodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší\nprávny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.\nZ uvedených zistení vyplýva, že krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o odvolaní\nsťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 14 C 68/05-32 zo 17. mája 2005 aplikovať\n§ 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.\n\n9\n\nÚstavný súd v záujme odôvodnenia tohto svojho záveru považuje za potrebné uviesť,\nže v danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa\nnovelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v čase rozhodovania krajského súdu\nnebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.\nZ toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný\nprípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok\nsťažovateľky na poplatok z omeškania 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, ktorý\njej priznal vo svojom rozsudku okresný súd, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento\nnárok vznikol bolo toto platné a účinné. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho\nuplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo ustanovenie § 38 ods. 4\nzákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z.\nplatnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie zákona\nč. 273/1994 Z. z. sa hľadí akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou\nprávneho poriadku Slovenskej republiky.\nZa týchto okolností bolo pre rozhodnutie krajského súdu potrebné zodpovedať otázku\naké znenie a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné\na účinné v čase jeho rozhodovania, t. j. podľa akého znenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994\nZ. z. mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z § 41a ods. 3\nzákona o ústavnom súde, konkrétne z jeho vyššie citovaného textu za bodkočiarkou. Z tohto\ntextu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po\nnáslednej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona\nč. 273/1994 Z. z. „platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo\ndoplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského\nsúdu v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom\nč. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň\nomeškania.\nV záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností o interpretácii textu § 41a ods. 3\nzákona o ústavnom súde ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 uviedol svoj názor\nna interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého\n\n10\n\ntoto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho\npredpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia na základe rozhodnutia (nálezu)\nústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení\nplatnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom\nargumente, podľa ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu by\nnemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným\norgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené\nv čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa\nmal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je\npodľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov\nv súlade s ústavou.\nNa základe toho ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel\nsvoj rozsudok č. k. 4 Co 245/05-60 z 5. apríla 2006 o také znenie § 38 ods. 4 zákona\nč. 273/1994 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo ani platné ani účinné, t. j. rozhodol\nv zjavnom rozpore s ústavou a zákonom, a preto týmto rozsudkom porušil základné právo\nsťažovateľky na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.\nTakýto záver korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu č. k.\nPLz. ÚS 1/06-4 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko\nk odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej\nrozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39 zo 17.\nmája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, ktorého predmetom je určenie poplatku\nz omeškania.\nIV.\nAk ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby\npodľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo\nprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie,\nopatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.\n\n11\n\nV záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo u sťažovateľky porušené rozsudkom krajského súdu č. k.\n4 Co 245/05-60 z 5. apríla 2006 bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie\nkonanie a rozhodnutie krajskému súdu.\nÚstavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj\no náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym\nzastupovaním advokátkou JUDr. A. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich\nvyčíslil sumou 2 558,50 Sk (slovom dvetisícpäťstopäťdesiatosem slovenských korún\na päťdesiat halierov) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14\nods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v znení neskorších predpisov, keďže právna zástupkyňa je platiteľkou\ndane z pridanej hodnoty.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 31. októbra 2006\n\n12", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}