{"guid": "ussr:5e7a3e4e-52fb-455b-b288-0bbddf3a538f", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 408/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 408/2011 z 19. 10. 2011", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 19. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 408/2011", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Peter Brňák", "sudca_id": 1095, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/peter-brnak-1095", "datum_vydania": "2011-10-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": [], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "I.", "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "nazov": "čl. 6 ods. 1 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/5e7a3e4e-52fb-455b-b288-0bbddf3a538f", "zdroj": "ussr", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:5e7a3e4e-52fb-455b-b288-0bbddf3a538f", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:5e7a3e4e-52fb-455b-b288-0bbddf3a538f", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ussr:5e7a3e4e-52fb-455b-b288-0bbddf3a538f/text", "citacie_n": 0, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nI. ÚS 408/2011-12\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011\npredbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. C., Z, prechodne bytom P., zastúpenej JUDr. K. G.\nP., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre\nsp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k.\n10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010 a takto\nrozhodol:\nSťažnosť Ing. V. C. o d m i e t a .\nOdôvodnenie:\nI.\n1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 15. augusta\n2011 doručená sťažnosť Ing. V. C. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného\nporušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom\n\nKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011\n(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu\nNitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010 (ďalej aj\n„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).\n2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplynulo, že sa spolu s navrhovateľom\nv druhom rade R. A. (ďalej len „odporca v druhom rade“) na okresnom súde domáhala\nnáhrady za živý a mŕtvy inventár po svojich právnych predchodcoch. Okresný súd ostatným\nrozsudkom č. k. 10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010 rozhodol o finančných nárokoch\nžalobcov vo vzťahu k ustálenému okruhu povinných osôb. Krajský súd na odvolanie\nsťažovateľky a ďalších účastníkov konania napadnutým rozhodnutím v časti potvrdil\na v časti zrušil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu.\n3. Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu napádala jednak postup\nokresného súdu a krajského súdu v jej právnej veci, keď argumentovala: „Mám za to, že\nkrajský súd rovnako ako okresný súd nevykonaním podstatného dôkazu – oboznámenie\nadministratívneho spisu za účelom zistenia, či rozhodnutie R. bolo doručené všetkým\núčastníkom konania – porušil právo navrhovateľky na súdnu ochranu. Jeho rozhodnutie\nohľadne nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v prvom rade rovnako ako ohľadne\nprávoplatnosti rozhodnutia za situácie, keď jedným z účastníkov je neexistujúci subjekt, je\nhypotetické, arbitrárne a, nepresvedčivé.“. Zároveň napadla aj právne závery krajského\nsúdu «Mám za to, že ústavne nekonformným posúdením nároku... o vydanie náhrady za\n„zisk pri zbere úrody“ spočívajúcim v zamietnutí tohto nároku, bolo porušené... právo na\nsúdnu ochranu. Interpretácia krajského súdu, na základe ktorej potvrdil zamietnutie nároku\nsťažovateľky na „zisk pri zbere úrody“ je prísne formalistická, bez zjavného posúdenia\nskutkových okolností prípadu, za ktorých bol majetok odňatý, v rozpore s požiadavkou\nmateriálnej ochrany práv, a teda v rozpore s princípom spravodlivosti.».\n4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:\n\n2\n\n„I.. Základné právo Ing. V. C. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...,\nako aj jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu...\nč. k. 8 Co/135/2010-893 porušené bolo.\nII. Základné právo Ing. V. C. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...,\nako aj jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru... rozsudkom okresného súdu...\nč. k. 10 C/148/2007-840 porušené bolo.\nIII. Rozsudok Krajského súdu... č. k. 8 Co/135/2010-893 sa zrušuje, rozsudok\nOkresného súdu... č. k. 10 C/148/2007-840 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na\nďalšie konanie.\nIV. Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť\nnavrhovateľke trovy konania... vo výške 261,82 EUR...“\nII.\n5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\n6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nnavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody\nuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.\nPodľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá\nprávomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,\nalebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene\nmôže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný\nsúd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.\n\n3\n\n7. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom\nokresného súdu a krajského súdu. Nedostatky v ich postupe mali spočívať v nevykonaní\nriadneho dokazovania, a to predovšetkým v nevykonaní „... podstatného dôkazu –\noboznámenie administratívneho spisu za účelom zistenia, či rozhodnutie R. bolo doručené\nvšetkým účastníkom konania...“. Zároveň namietala právne závery krajského súdu, ktorý\nrozhodujúc o ňou deklarovaných majetkových nárokoch «... svojím prísne reštriktívnym\nvýkladom... zákona poprel samotný účel zákona, ktorým je „zmiernenie následkov\nniektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho\na lesného majetku v období rokov 1948 až 1989“».\nII.A\nK namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom okresného\nsúdu č. k. 10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010\n8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,\nže ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať\nsťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred\nvšeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nautomaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,\nže ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ\nmôže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,\nprípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym\norgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej\nprerokovanie.\n9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už\nuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie\n\n4\n\n(čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre\nnedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.\nII.B\nK namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského\nsúdu sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011\n10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným\npostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného\npráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej\nsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo\nslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne\nneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej\nústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,\nreálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia\nsp. zn.\n\nI. ÚS 66/98,\n\nI. ÚS 110/02,\n\nI. ÚS 140/03,\n\nIV. ÚS 166/04,\n\nIV. ÚS 136/05,\n\nIII. ÚS 168/05).\n11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo\nna spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne\nprocesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno\ndomáhať\n\nv\n\nmedziach\n\na\n\nza\n\npodmienok\n\nustanovených\n\nvykonávacími\n\nzákonmi\n\n(napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce\nz čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1\ndohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho\núčelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (II. ÚS 21/02,\nIV. ÚS 277/05).\n12. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí sp. zn. 8 Co/135/2010 z 31. marca 2011\nv podstatnom uviedol:\n\n5\n\n«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212\nods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 OSP,\na § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti\no zamietnutie návrhu navrhovateľa v 1. a 2. rade voči odporcovi v 1. rade (bod V. výroku)\nje potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť. V časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov\nv 1. a 2. rade každého po sumu 79.665,41 eur spolu s požadovaným úrokom z omeškania\nz tejto sumy voči odporcom v 2. a 3. rade (bod VI. výroku) je potrebné rozsudok súdu\nprvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť a vo zvyšnej zamietajúcej časti ako aj\na v časti vyhovujúcich výrokov rozsudku (bod I. - IV. výroku) je potrebné napadnutý\nrozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. i/ OSP zrušiť a vec v týchto častiach\nvrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nPredmetom tohto konania je návrh navrhovateľov v zmysle poslednej súdom\npripustenej úpravy tohto návrhu voči odporcom v 1. - 3. rade, ktorým sa domáhala\nnavrhovateľka v 1. rade uloženia povinnosti odporcom v 1. - 3. rade nahradiť jej spoločne a\nnerozdielne ŽAMI v celkovej hodnote 187.545,64 eur s príslušenstvom, ako aj nahradiť\nnavrhovateľovi v 2. rade odporcami v 1. - 3. rade spoločne a nerozdielne ŽAMI vo výške\n187.545,64 eur s prísl. Vychádzajúc z návrhu navrhovateľovi v 1. a 2. rade títo si\nuplatňovali ŽAMI v celkovej výške 11.300.000 Kčs, pričom do tejto sumy zahŕňali\ni priemerný zisk z 240 ha pri zbere úrody, vo výške 4.800.000 Kčs.\nV zmysle § 20 ods. 1 vety prvej, zák. č. 229/1991 Zb., na zabezpečenie prevádzky\npoľnohospodárskej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára ako aj zásob\nprávo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva, alebo mu boli\nodňaté v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990.\nVychádzajúc z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že nárok, ktorý si uplatnili\nnavrhovatelia vo výške 4.800.000 Kčs ako priemerný zisk z 240 ha pri zbere úrody, nespadá\npod reštitučný nárok uvedený v citovanom zákonnom ustanovení. Vychádzajúc z tejto\nskutočnosti bolo potom potrebné zamietajúcu časť rozsudku súdu prvého stupňa týkajúci sa\ntejto sumy 159.330,80 Eur, ako vecne správne potvrdiť.\nKeďže každý z navrhovateľov si voči odporcom v 1. - 3. rade uplatňoval právo\nv celkovej výške 187.545,64 eur (pôvodne 5.650.000 Sk), po odpočítaní vyššie uvedených\n79.645, 41 eur (159.330,80 : 2), ktoré nie je možné považovať za reštitučný nárok v zmysle\n\n6\n\nvyššie citovaného zákonného ustanovenia, zostáva predmetom konania, čiastka 107.880,23\neur zo strany navrhovateľov vo vzťahu k odporcom v 1. - 3. rade. Z tohto dôvodu odvolací\nsúd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí návrhu navrhovateľov\nv 1. a 2. rade každého po sumu 79.665,41 eur spolu s požadovanými úrokmi z omeškania\nz tejto sumy voči odporcom v 1. a 2. rade t. j. v bode VI. výroku potvrdil. Vo zvyšnej\nzamietajúcej časti, ako aj v časti vyhovujúcich výrokov rozsudku v bodoch I. - IV. výroku\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd zrušil a vec v týchto častiach vrátil\nsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\nÚčastníkom konania sa odňala možnosť konať pred súdom, keď súd pre svoje\nskutkové a právne závery vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu, čo\nodvolatelia vo svojich odvolaniach aj namietali.\n§ 20 ods. 1 veta druhá (z. č. 229/1991 Zb.) upravuje, že pokiaľ pôvodný vlastník\nzomrel, alebo bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie\nprevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4\nods. 2. § 4 ods. 2 citovaného zákona potom upravuje okruh týchto oprávnených osôb. Je\nnepochybné, že v danom prípade navrhovatelia v 1. a 2. rade sú oprávnenými osobami\nv zmysle dedičských rozhodnutí po pôvodných vlastníkoch. Navrhovateľka v 1. rade po Š. A.\na navrhovateľ v 2. rade po F. A. tak, ako na to poukázal súd prvého stupňa v dôvodoch\nsvojho rozhodnutia. Súd prvého stupňa však vo svojom rozhodnutí neriešil, či navrhovatelia\nvyzývali povinné osoby (povinnú osobu) na vydanie ŽAMI, teda voči komu, kedy a za čo si\ntento reštitučný nárok uplatnili a teda, či v tomto smere splnili zákonné podmienky v zmysle\n§ 20 ods. 5 a § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.\nĎalej sa súd prvého stupňa nezaoberal otázkou splnenia zákonnej podmienky\nzabezpečenia poľnohospodárskej výroby podľa § 20 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.\nu navrhovateľa v 2. rade, keď tento bol zapísaný ako samostatne hospodáriaci roľník do\nevidencie až v roku 1997 (č. 1. 44). Táto zákonná podmienka je totiž splnená\npripravenosťou oprávnenej osoby začať prevádzku poľnohospodárskej výroby aj z hľadiska\nnaplnenia administratívnoprávneho aktu vydania osvedčenia o zápise oprávnenej osoby do\nevidencie samostatne hospodáriacich roľníkov. Obdobne je potrebné preveriť, či u oboch\nnavrhovateľov táto zákonná podmienka trvá.\n\n7\n\nV ďalšom konaní je tiež potrebné zaujať súdom prvého stupňa stanovisko k otázke\nvzťahu lehoty na uplatnenie práva na vydanie ŽAMI do 31. 12. 1992 v zmysle § 20 zákona\n229/1991 Zb. v znení do 25. 8. 1993 a následne novely tohto ustanovenia účinnej od\n26.8.1993, ktorá v odseku 5 vete tretej uvádza, že ak oprávnená osoba neuplatnila nárok\npre pochybnosť, kto je povinnou osobou, právo na náhradu zaniká ak sa neuplatní u\npovinnej osoby do 6 mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia M. (ďalej len „M.“)\npodľa § 21b ods. 2. Riešenie tejto právnej otázky nadväzuje na vyššie uvádzané skutkové\nzistenia a závery súdu o tom, kto kedy, voči komu a za čo si nárok na vydanie ŽAMI\nuplatnil.\nOtázku výzvy oprávnených osôb povinným (povinnej) osobe súd prvého stupňa\nneriešil. V návrhu z 31. 12. 1992 navrhovatelia nespomínajú žiadnu výzvu a na č. 1. 45\npredkladajú výzvu z 28. 12. 1992 adresovanú Š. Z. na vydanie nehnuteľností (aj to bez\nzdokumentovania odoslania tejto výzvy).\nPokiaľ sa týka záverov súdu prvého stupňa ohľadom povinných osôb, ktoré boli\noznačené rozhodnutím R. v N. č. k. 9/94/102 z 20. 6. 1994, odvolací súd sa s týmito závermi\nsúdu prvého stupňa stotožňuje. Vzhľadom k poslednej zmene žalobného návrhu učineného\nzo strany navrhovateľov dňa 16. 12. 2009 je nimi potom aj upresnený okruh odporcov od\nktorých požadujú svoj právny nárok z titulu náhrady za ŽAMI. (pri zohľadnení skutočnosti,\nže ostatní odporcovia buď zanikli výmazom z obchodného registra alebo sú v konkurze\na SKP nesúhlasili, aby súd v konaní pokračoval).\nZ týchto dôvodov s poukazom na uvedené rozhodnutie M. z 20. 6. 1994, kde odporca\nv 1. rade ako povinná osoba označený nebol, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v\nčasti o zamietnutí návrhu navrhovateľov v 1. a 2. rade voči odporcovi v l. rade, t. j. v bode\nV. výroku potvrdil.\nK námietke navrhovateľov v 1. a 2. rade ohľadom nepriznania im majetkového\npodielu, odvolací súd uvádza, že tento nárok sa predmetom tohto konania nikdy nestal, ako\nto súd prvého stupňa správne uviedol. Nárok na ŽAMI podľa § 20 ods. 1 z. č. 229/1991 Zb.\na nárok na vydanie majetkového podielu podľa § 13 ods. 2 z. č. 42/1992 Zb. sú samostatné\na odlišné nároky, ktoré sa spravujú odlišným právnym režimom; náhrada ŽAMI sa nestáva\nsúčasťou majetkového podielu.\n\n8\n\nJe potrebné prisvedčiť navrhovateľom, že súd prvého stupňa nešpecifikoval spôsob,\nako dospel k výške priznanej náhrady za ŽAMI. Závery súdu prvého stupňa o nepreukázaní\nrozsahu prenajatej pôdy ich právnymi predchodcami vo výmere na 240 ha sú však správne.\nNa záver je potrebné uviesť na margo niektorých tvrdení navrhovateľov (... súd im\npriznal menej, než bolo ich právnym predchodcom odobraté...), že z. č. 229/1991 Zb. je\njedným z reštitučných zákonov a všetky tieto zákony odškodňovali iba „niektoré majetkové\nkrivdy“, spáchané na vlastníkoch pôdy v rozhodnom období. »\n13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému\nvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany\nústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať\nvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha\nústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie\na aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach\na základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného\nsúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou\nalebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná\nuž spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných\nzásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo\nv prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné\nso súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.\nV nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať\nprávne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli\nk rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol\nnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu\nvšeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom\nkontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne\nneodôvodnené\n\nalebo\n\narbitrárne,\n\na tak\n\nz ústavného\n\nhľadiska\n\nneospravedlniteľné\n\na neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody\n(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).\n\n9\n\n14. Podstatná argumentácia sťažovateľky spočívala (bod 3 a 7) v tom, že «Krajský\nsúd... reštriktívnym výkladom... zákona poprel samotný účel zákona, ktorým je „zmiernenie\nnásledkov\n\nniektorých\n\nmajetkových\n\nkrívd,\n\nku\n\nktorým\n\ndošlo\n\nvoči\n\nvlastníkom\n\npoľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989“». V danej veci\nústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozsudok krajského súdu sp. zn.\n8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva\nsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru\nústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné\nsúdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba\nuviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu\npovažovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.\n15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný\nsúd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné\nustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú\nz konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.\nVzhľadom\n\nna\n\naplikáciu\n\npríslušných\n\nna\n\nvec\n\nsa\n\nvzťahujúcich\n\nhmotnoprávnych\n\na procesnoprávnych zákonných ustanovení je rozsudok krajského súdu sp. zn.\n8 Co/135/2010 z 31. marca 2011 aj náležite odôvodnený.\n16. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým\nrozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka,\nže rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,\naby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho\nrozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.\nV opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov,\na tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).\nÚstavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu\na namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru),\n\n10\n\na preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona\no ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že\nargumentácia sťažovateľky (pozri bod 3 a 7) sa podáva v rovine jednoduchého práva (akoby\nbol ústavný súd ďalším opravným prostriedkom vo veci sťažovateľky), a teda nedisponuje\nani potrebným ústavným rozmerom, resp. sťažovateľka (kvalifikovane zastúpená\nadvokátkou)\n\nsvojej\n\ntvrdenia\n\no porušení\n\noznačených\n\npráv\n\nbližšie\n\nnepodporuje\n\nústavnoprávnou argumentáciou.\n17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať\nopodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať\nsa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí\nokresného a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia\npráva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 19. októbra 2011\n\n11", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [], "citovane_v": []}